1Sak/11/2023

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Hatalovej, PhD., LL.M. (sudca spravodajca) a členov senátu JUDr. Mariána Fečíka a JUDr. Kataríny Cangárovej, PhD., LL.M, v právnej veci sťažovateľa (pôv. žalobcu): P. V. W., nar.: XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť Irak, trvalý pobyt V., L., bez cestovného dokladu, toho času umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, ul. Bitúnková 14, 078 01 Sečovce, Slovenská republiky, právne zastúpený: Centrum právnej pomoci, so sídlom Račianska 1523/71, Bratislava, IČO: 30798841, Kancelária Košice, Murgašova 3, 040 11 Košice, proti žalovanému: Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Banská Bystrica, Sládkovičova 25, 974 05 Banská Bystrica, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-BB5-29-036/2023 - AV, zo dňa 08. apríla 2023, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k. 3Sa/11/2023-32 z 24.05.2023, takto

rozhodol:

I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť zamieta . II. Účastníkom konania právo na náhradu trov kasačného konania nepriznáva .

Odôvodnenie

I. Priebeh a výsledky administratívneho konania

2. Proti rozhodnutiu žalovaného č. PPZ-HCP-BB5-29-036/2023-AV z 08.04.2023 o predĺžení zaistenia (ďalej aj „preskúmavané rozhodnutie“), podal žalobca správnu žalobu, ktorou navrhol preskúmavané rozhodnutie zrušiť a nariadiť jeho bezodkladné prepustenie zo zaistenia. Zároveň si uplatnil náhradu trov konania. Žalobca považoval napadnuté rozhodnutie za nedostatočne odôvodnené a tým nepreskúmateľné čo sa týka zisťovania a skúmania podmienok existencie prekážok administratívneho vyhostenia žalobcu. 3. Podstata jeho žalobných námietok spočívala v jeho nevyhostiteľnosti do krajiny pôvodu Iraku z dôvodu zlej bezpečnostnej situácie a nemožnosti vystaviť náhradný cestovný doklad. 4. Krajský súd v konaní podľa § 221 a nasl. zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej aj ako „S.s.p.“) preskúmal rozhodnutie žalovaného a na nariadenom pojednávaní dňa 1.7.2022 pri neformálnom posudzovaní žaloby (§ 206 a nasl. S.s.p.) dospel k záveru, že argumentácia žalobcu v správnej žalobe nie je dôvodná a správnu žalobu je potrebné podľa § 229 S.s.p zamietnuť. 5. Vo vzťahu k žalobnej argumentácii, krajský súd poukázal na obsahovo totožnú žalobu vo veci 3Sa/9/2023, ktorou sa žalobca domáhal súdneho prieskumu rozhodnutia o zaistení, kde súd uzavrel, že bol správne zistený skutkový stav a žalovaný vec správne právne posúdil. 6. Podľa názoru súdu účel zaistenia žalobcu (výkon administratívneho vyhostenia) naďalej trvá. S poukazom na princíp uvedený v ustanovení § 206 ods. 4 S.s.p. ( pre správny súd je rozhodujúci stav v čase vyhlásenia alebo vydania jeho rozhodnutia ) má súd za to, že všetky úkony vykonané po zaistení žalobcu, tak ako vyplývajú z obsahu administratívneho spisu a vyjadrenia žalovaného zo dňa 24.03.2023 (stotožnenie žalobcu na základe daktyloskopického materiálu - správa z Interpolu MV SR zo dňa 24.02.2023, pozitívna lustrácia v SIS II , stotožnenie žalobcu na príslušnom konzuláte, úkony v súčinnosti s konzulátom smerujúce k vydaniu cestovného dokladu, ktorý bol u žalobcu identifikovaný), zistenie ku dňu vyhlásenia tohto rozhodnutia súdu poukazujú na to, že vyhostenie žalobcu je reálne a možné. 7. Krajský súd neprisúdil právnu váhu námietke žalobcu ohľadom nepreskúmateľnosti rozhodnutia. Napadnuté rozhodnutie žalovaného bolo vydané štyri dni po rozhodnutí súdu vo veci sp. zn.: 3Sa/9/2023, kde sa skutkový stav nezmenil. Z odôvodnenia rozhodnutia jasne možno vyvodiť akými úvahami sa žalovaný spravoval, je z neho možné vyvodiť to, že žalovaný prisúdil väčšiu váhu právu na bezpečnosť štátu, keď u žalobcu bola zistená pozitívna lustrácia v systéme SIS II z dôvodu trestnej činnosti súvisiacej s terorizmom, kde záznam vložilo do tohto systému Nemecko dňa 17.08.2021, ako aj Taliansko dňa 05.03.2020. Z uvedeného dôvodu považuje žalovaný žalobcu za nežiaducu osobu, čo vyplýva z kontextu odôvodnenia rozhodnutia, čo predstavuje hrozbu pre bezpečnosť štátu a je teda dôvodné ďalšie jeho držanie v zaistení za účelom jeho administratívneho vyhostenia. 8. Záverom správny súd konštatoval, že zaistenie žalobcu podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov vzhľadom na vyššie uvedené je v súlade s čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru a s poukazom na nedôvodnosť žalobných námietok aj účelné a efektívne.

9. Proti rozsudku krajského súdu, uvedenému v záhlaví tohto rozhodnutia, podal žalobca (sťažovateľ) v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť z dôvodov uvedených v § 440 ods. 1 písm. g) a h) S.s.p., t.j. krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci a odklonil sa od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu.

Rozhodnutie krajského súdu je tak nepreskúmateľné, pričom sa jednalo o základný a nepodstatnejší žalobný dôvod. 11. Sťažovateľ poukázal na absolútny charakter čl. 3 Dohovoru, pričom v prípade kolízie dvoch záujmov, práva na ochranu bezpečnosti štátu, ako je to v tomto prípade a práva nebyť vystavený mučeniu, neľudskému, ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestaniu, má prednosť individuálna ochrana sťažovateľa. Sťažovateľ v tejto súvislosti odkázal na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (Chachal v Spojené kráľovstvo, Shamayev a ďalší v. Gruzínsko a Rusko, Saadi proti Taliansku). Musí byť preukázané, že riziko je skutočné a že cieľový štát nie je schopný poskytnúť osobe adekvátnu ochranu a riziku predísť (F.H_ proti Švédsku, č. 32621/06). Ak sťažovateľ takéto dôkazy predloží, je na danom štáte, aby pochybnosti vyvrátil. Vo veci J. K a ostatní proti Švédsku, ESĽP prijal záver, že s ohľadom na individuálne okolnosti sťažovateľov a všeobecnú nestálu bezpečnostnú situáciu v Iraku, je

sa nachádza už 5 mesiacov pričom doteraz mu nebol vystavený náhradný cestovný doklad. Všetky tieto skutočnosti potvrdzujú jeho tvrdenie o nevyhostiteľnosti a neúčelnosti jeho zaistenia. Krajský súd sa s postupom žalovaného a obmedzením osobnej slobody sťažovateľa po právnej a vecnej stránke stotožnil, tým vec nesprávne právne posúdil a neodôvodnene sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu v obdobných veciach.

Sťažovateľ mal u seba doklad z tábora v Srbskej republike a v prípade zabezpečenia dokladu môže byť odsunutý do tohto štátu. Uviedol, že sťažovateľ bol zaistený z dôvodu na účel výkonu rozhodnutia o vyhostení a z dôvodu vážnej hrozby pre bezpečnosť štátu alebo verejného poriadku podľa § 82 ods. 1 písm. b) a podľa § 82 ods. 2 písm. a) zákona o pobyte cudzincov.

16. Senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 S.s.p.) predovšetkým postupom podľa § 452 ods. 1 v spojení s § 439 S.s.p. preskúmal prípustnosť kasačnej sťažnosti a z toho vyplývajúce možné dôvody jej odmietnutia.

17. Rozhodol bez nariadenia pojednávania (§ 455 S.s.p.) s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 21.07.2023 (§ 137 ods. 4 v spojení s § 452 ods. 1 S.s.p.).

Rovnako nemožno cudzinca administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom mu bol uložený trest smrti alebo je predpoklad, že v prebiehajúcom trestnom konaní mu taký trest môže byť uložený. 19. Podľa § 81 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov, cudzinca nemožno administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom by bola ohrozená jeho sloboda z dôvodov jeho rasy, národnosti, náboženstva, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo pre politické presvedčenie; to neplatí, ak cudzinec svojím konaním ohrozuje bezpečnosť štátu alebo ak bol odsúdený za zločin a predstavuje nebezpečenstvo pre Slovenskú republiku.

alebo zraniteľnú osobu. Štátny príslušník tretej krajiny je zaistený dňom vydania rozhodnutia o zaistení. 22. Podľa § 89 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov policajný útvar, ktorý koná vo veci administratívneho vyhostenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť a) hlásenia pobytu alebo b) zložiť peňažnú záruku.

25. Predmetom kasačnej sťažnosti bol rozsudok krajského súdu, ktorým zamietol žalobu, ktorou sa sťažovateľ domáhal ochrany svojich práv proti rozhodnutiu žalovaného o predĺžení zaistenia podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, a preto kasačný súd preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci kasačného konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie žalovaného, najmä z toho pohľadu, či kasačné námietky sťažovateľa sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku

27. Sťažovateľ svoju argumentáciu oprel o to, že jeho zaistenie nie je účelné a efektívne, jeho vyhostenie nie je možné, pretože mu doposiaľ nebol vydaný náhradný cestovný doklad a z dôvodu bezpečnostnej situácie v Iraku by jeho vyhostenie znamenalo porušenie čl. 3 Dohovoru, ktorý je absolútnej povahy.

zákonom. To je základná záruka proti nezákonnosti zaistenia, ktorá odráža všeobecné zásady právnej istoty. Tento princíp vyžaduje, aby zaistenie bolo uložené v súlade s národným právom a postupmi a zároveň, aby tieto právne predpisy spĺňali isté kvalitatívne požiadavky tak, aby dokázali ochrániť jedinca pred svojvôľou rozhodujúcich orgánov. Predpis musí byť verejne dostupný, dostatočne jasný a určitý, aby osoba, ktorej je určené rozhodnutie o zaistení mohla predvídať jeho dôsledky. Ďalej musí obsahovať presnú procedúru zaistenia a rozmedzie doby jeho trvania (Rozsudok ESĽP zo dňa 27.11.2008 bod. 73, Rashed vs. Česká republika, č.j. 298/ 07). 29.

Ak totiž nemožno vyhostenie vykonať, respektíve nie sú vykonávané kroky na vyhostenie cudzinca, stráca zaistenie svoj účel a tiež jediný účel dovolený Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd. 31. Podľa názoru kasačného súdu sa sťažovateľovi uplatnenými námietkami nepodarilo spochybniť zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia žalovaného o predĺžení jeho zaistenia, pretože tieto neboli spôsobilé preukázať, že v jeho prípade existujú prekážky vyhostenia, rovnako tak nepreukázal, že dôvody zaistenia, ktorým je výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení, neexistujú a nebolo možné ani spochybniť existenciu prebiehajúceho procesu vyhostenia.

trestania. Z uvedeného dôvodu nie je možné na prípad sťažovateľa aplikovať ani závery ESĽP v J.K a ostatní proti Švédsku, v ktorom išlo o manželský pár a ich syna, ktorí požiadali vo Švédsku o azyl z dôvodu strachu z prenasledovania Al-Káidou. Posúdenie toho, či existuje skutočné riziko zaobchádzania v rozpore s čl. 3 Dohovoru, je potrebné vykonať s ohľadom na súčasnú situáciu a zamerať sa na predvídateľné dôsledky odsunu sťažovateľa do krajiny určenia vzhľadom na všeobecnú situáciu v tejto krajine a na jeho osobné pomery. Navyše v J. K. proti Švédsku, ESĽP vo vzťahu k všeobecnej situácii v Iraku konštatoval, že napriek tomu, že došlo k jej zhoršeniu, intenzita násilia nedosiahla takú úroveň, ktorá by zakladala reálne riziko zaobchádzania v rozpore s čl. 3 Dohovoru. Až individuálne okolnosti sťažovateľov v J.K a ostatní proti Švédsku, predovšetkým ich predchádzajúca skúsenosť zlého zaobchádzania odôvodnila záver o silnej indícii zaobchádzania v rozpore s čl. 3 Dohovoru.

33. Kasačný súd poukazuje na to, že sťažovateľ v žalobných ani kasačných námietkach neuviedol jednu individuálnu okolnosť, ktorá by bola spôsobilá priznať úspech jeho tvrdeniu o zaobchádzaní v rozpore s čl. 3 Dohovoru, obmedzil sa len na všeobecné konštatovanie o zlej bezpečnostnej situácii, napriek tomu, že označil túto námietku ako najpodstatnejšiu, s ktorou sa krajský súd nevysporiadal. Z uvedeného dôvodu nie je možné krajskému súdu vytknúť, že sa touto argumentáciou nevysporiadal, keď nie je zrejmé, na akú konkrétnu okolnosť týkajúcu sa sťažovateľa mal krajský súd reagovať.

Hoci správne orgány nesú zodpovednosť za riadne obstaranie podkladov pre rozhodnutie (§ 32 ods. 1 Správneho poriadku), s ohľadom na špecifiká daného správneho konania správne orgány nie sú schopné vykonať náležité dokazovanie a zabezpečiť dôkazy v prospech cudzinca bez predchádzajúceho tvrdenia cudzinca o existencii prekážok jeho administratívneho vyhostenia, pretože je to predovšetkým sám cudzinec, kto disponuje relevantnými informáciami zo svojho života a kto najlepšie môže objasniť z čoho plynie v krajine, do ktorej má byť administratívne vyhostený, ohrozenie jeho života alebo slobody z dôvodov taxatívne vymedzených v § 81 ods. 1 a 2 zákona č. 404/2011 Z.z. Pokiaľ ide o bremeno tvrdenia v administratívnom konaní o vyhostení cudzinca pri posudzovaní existencie prekážok administratívneho vyhostenia, to zaťažuje cudzinca, v ktorého vlastnom záujme je objasniť všetky okolnosti, pre ktoré nemôže byť administratívne vyhostený, respektíve prečo by malo byť jeho právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života prevážiť nad inými záujmami a hľadiskami.

35. Kasačný súd navyše poukazuje na skutočnosť, že žalovaný v rozhodnutí o administratívnom vyhostení podľa § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov neurčil Irak ako krajinu, do ktorej má byť sťažovateľ vyhostený, ale do úvahy prichádzajú aj tranzitné krajiny, z ktorých sa negatívne vyjadrilo doposiaľ iba Turecko.

účelu. S poukazom na vyjadrenie žalovaného, ako aj doplnenie jeho vyjadrenia z 13.07.2023 je zrejmé, že žalovaný tak postupoval a vykonal kroky, ktoré viedli k stotožneniu sťažovateľa zastupiteľským úradom Irackej republiky vo Viedni ako irackého štátneho príslušníka a v konečnom dôsledku aj k vydaniu náhradného cestovného dokladu. Aj keď sa tak stalo po vydaní napadnutého rozsudku krajského súdu, ide o okolnosť, ktorá je podstatná pre posúdenie možnosti naplnenia účelu zaistenia, ktorým je výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení, a preto je potrebné na ňu reflektovať. 37. Žalovaný zaistenie sťažovateľa predĺžil na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 12.07.2023, pričom táto doba zaistenia neprekročila zákonom povolenú dobu zaistenia podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov.

že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety, môže policajný útvar rozhodnúť, a to aj opakovane, o predĺžení lehoty zaistenia, pričom celková doba predĺženia lehoty zaistenia nesmie presiahnuť 12 mesiacov.

Rozhodnutie o administratívnom vyhostení nebolo napadnuté správnou žalobou, ani kasačnou sťažnosťou, nebolo teda predmetom súdneho prieskumu, a preto sa jej kasačný súd nevenoval. 40. Vo vzťahu k námietke týkajúcej sa odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, najvyšší správny súd dospel k záveru, že žalovaný postupoval v konaní o predĺžení zaistenia s náležitou starostlivosťou, preukázal vykonanie úkonov smerujúcich k naplneniu účelu zaistenia, jeho zaistenie nie je teda iba formálne, a preto nie je možné aplikovať závery na ktoré poukazuje sťažovateľ v II. ÚS 264/09-81 zo dňa 19.10.2010. Rovnako nie je možné aplikovať ani závery o potrebe zohľadnenia prekážok, ktoré vyšli najavo v konaní pred alebo po zaistení v zmysle rozsudku NS SR sp. zn. 1Sza/8/2015, rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1SZa/7/2016, rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Szak/11/2016 z 17.10.2016, pretože v prípade sťažovateľa prekážky jeho vyhostenia najavo nevyšli. Z uvedeného dôvodu

42. O nároku na náhradu trov kasačného konania rozhodol Najvyšší správny súd Slovenskej republiky tak, že sťažovateľovi, ktorý v tomto konaní nemal úspech, ich náhradu nepriznal (§ 467 ods. 1 S. s. p. a analogicky podľa § 167 ods. 1 S. s. p.) a rovnako aj žalovanému nárok na ich náhradu nepriznal v súlade s § 467 ods. 1 S. s. p. a analogicky podľa § 168 S. s. p. 43.

V Bratislave dňa 21. júla 2023