1Sak/12/2022

1. Oddelenie cudzineckej polície PZ Nitra (ďalej aj „žalovaný“ alebo „sťažovateľ“) podľa § 82 ods. 2 písm. a/ zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon o pobyte cudzincov“) rozhodnutím č. PPZ-HCP-BA11-16-013/2022-AV zo dňa 18.05.2022 žalobcu administratívne vyhostilo z územia Slovenskej republiky a podľa § 82 ods. 3 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov mu uložilo zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov na dobu 10 rokov. 2. Rozhodnutím č. PPZ-HCP-BA11-16-017/2022-AV zo dňa 18.05.2022 žalobcu podľa §

88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov dňom 18.05.2022 zaistilo na účel výkonu administratívneho vyhostenia a umiestnilo do Ú. Z. X. C. V. F.. Dĺžku doby zaistenia určilo do 18.06.2022. Dôvodom pre vydanie predmetných rozhodnutí, bola utajovaná písomnosť so stupňom utajenia „Vyhradené“, ktorej pôvodcom je Odbor riadenia kriminálnych analýz Prezídia PZ, evidovaná pod č.: PPZ-RKA-2022/143-004-V zo dňa 05.05.2022, uložená na Úrade hraničnej a cudzineckej polície Prezídia PZ. Z tejto písomnosti by mal vyplývať zákonný dôvod a postup podľa § 82 ods. 2 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov, t.j. mal by predstavovať vážnu hrozbu pre bezpečnosť štátu alebo verejný poriadok.

II. Konanie na krajskom súde

4. V podanej žalobe žalobca namietal: - porušenie § 35 ods. 3 a 4 zákona č. 215/2004 Z.z. o ochrane utajovaných skutočností, s tým, že minimálne jeho právny zástupca bol oprávnenou osobou, ktorá sa mohla jednorazovo oboznámiť s utajovanou písomnosťou, s povinnosťou vyhlásenia o mlčanlivosti.

Ani dôvod, že utajovaná písomnosť je utajená, navyše len s najnižším stupňom utajenia „vyhradené“, tvoriaca kľúčový a v zásade jediný podklad rozhodnutia o administratívnom vyhostení, a následne rozhodnutia o zaistení, nevylučuje právo účastníka konania/jeho advokáta na oboznámenie sa s jej obsahom, - poukázal na svoj etablovaný súkromný a rodinný život, ktorý ma na území Slovenskej republiky dlhodobo založený, - že nevie aké bezpečnostné riziko by mal pre Slovenskú republiku tvoriť, čo vyplýva aj zo stupňa utajenia „Vyhradené“. Termín „nevýhodnosť pre záujmy SR“ sa nemôže zamieňať s „poškodením záujmov SR" a navyše v danom stupni utajenia sa nepredpokladá ujma pre Slovenskú republiku, iba poškodenie záujmov fyzických alebo právnických osôb, - ak by napr. NAKA dospela k informáciám, tzv. operatívneho charakteru, že by mal páchať daňové trestné činy, krátiť daň, manipulovať verejnými obstarávaniami alebo dospela k akýmkoľvek poznatkom svedčiacim o páchaní trestnej činnosti, mala postupovať tak, ako to orgánu činnému v trestnom konaní prináleží, a nie vydať takúto informáciu slúžiacu ako podklad pre administratívne vyhostenie a zaistenie.

Po celý čas konania postupoval v zmysle zásady zákonnosti a individuálnosti, pričom bral do úvahy všetky skutočnosti zistené riadnym dokazovaním. Žalobcovi a jeho právnemu zástupcovi bol dňa 18.05.2022 sprístupnený k nahliadnutiu celý spisový materiál, pričom o tejto skutočnosti je spísaný úradný záznam, ktorý tvorí prílohu zápisnice o podaní vyjadrenia č. PPZ-HCP- BA11-16- 011/2022-AV.

materiálu. 6. Krajský súd ako vecne a miestne príslušný (§ 10 a § 13 ods. 3 SSP) preskúmal vec postupom podľa druhého dielu štvrtej hlavy SSP, v rozsahu a medziach dôvodov podanej žaloby. Nakoľko po preskúmaní napadnutého rozhodnutia a postupu žalovaného v rozsahu náležitostí a dôvodov podanej žaloby (§ 226 SSP) dospel k záveru, že správna žaloba, ktorú posudzoval neformálne a neviazane žalobnými bodmi (§ 206 ods. 3 SSP) je dôvodná, rozhodnutie žalovaného podľa § 230 ods. 1 písm. a/ SSP zrušil a nariadil bezodkladné prepustenie žalobcu zo zaistenia.

- k skúmaniu možnosti uloženia menej závažných opatrení, žalovaný podľa krajského súdu lakonicky skonštatoval, že dospel k záveru, že účastník konania nespĺňa podmienky, za ktorých by mu mohla byť uložená povinnosť podľa § 89 ods. 1 písm. a/ a b) zákona o pobyte cudzincov, - takéto odôvodnenie v akomkoľvek rozhodnutí nespĺňa zákonnú požiadavku jeho preskúmateľnosti pre samotnú absenciu odôvodnenia, a v tak závažnom zásahu do osobnej slobody cudzinca, ktorý na území SR žije 30 rokov, z toho 20 rokov v manželskom zväzku so slovenskou občiankou, disponuje dlhodobým pobytom na území SR, podniká a teda zabezpečuje sebe i svojej rodine finančné prostriedky na živobytie, vedie normálny život, je absolútne nepostačujúce a svojvoľné, - situácia žalobcu, disponujúceho vlastnou nehnuteľnosťou, finančnými prostriedkami a rodinným zázemím na území SR, absolútne vylučuje postup zvolený správnym orgánom, ktorý ho naviac okrem všeobecných odvolávok sa na zákon o pobyte cudzincov, žiadnym spôsobom neodôvodnil, - len strohé konštatovanie o existencii utajenej informácie, s ktorou naviac nebol žalobca

III. Konanie na kasačnom súde

9. Sťažovateľ namietal: - dôvody, ktoré predchádzali vydaniu rozhodnutia o administratívnom vyhostení a uložení zákazu vstupu a tiež rozhodnutia o zaistení žalobcu naďalej pretrvávajú, účel zaistenia preto nezanikol a naďalej trvá, - po celý čas konania sťažovateľ postupoval v zmysle zásady zákonnosti a individuálnosti, - žalobcovi a jeho právnemu zástupcovi právo k sprístupneniu utajovanej písomnosti nebolo odopreté, umožnili im nahliadnuť do administratívneho spisu, avšak utajovaná písomnosť nie je jeho súčasťou,

Tento zásah však sťažovateľ považuje za legitímny a v súlade so zákonom, nakoľko žalobca ohrozuje bezpečnosť štátu, - sťažovateľ kasačnému súdu navrhol, aby sa oboznámil s obsahom utajovanej písomnosti, - trvá na tom, že jeho rozhodnutie je účelné, vecne správne a dôvodné, nie je svojvoľné a arbitrárne, ani v rozpore s čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru, čím krajský súd vec nesprávne právne posúdil.

10. V doplnení kasačnej sťažnosti, ktoré však bolo podané po lehote na podanie kasačnej sťažnosti dňa 29.06.2022, sťažovateľ korigoval svoje tvrdenie uvedené v kasačnej sťažnosti, že rozhodnutie o administratívnom vyhostení a uložení zákazu vstupu žalobca nenapadol odvolaním, čím nadobudlo právoplatnosť dňa 02.06.2022.

Individuálny prístup, ktorým mal sťažovateľ pristupovať k žalobcovi nie je žiadnym spôsobom špecifikovaný, z napadnutého rozhodnutia nie je zrejmá žiadna individualizácia, zohľadnenie dlhodobých väzieb žalobcu k Slovensku, ktoré vylučujú riziko zmarenia účelu administratívneho vyhostenia, hľadania alternatív k zaisteniu.

IV. Právny názor kasačného súdu

Po zistení, že kasačnú sťažnosť podal sťažovateľ v skrátenej lehote včas [§ 443 ods. 2 písm. b/ S.s.p.] s prihliadnutím na neformálnosť posudzovania kasačnej sťažnosti (§ 453 ods. 2 v spojení s § 206 ods. 3 S.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch) dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná.

14. Podľa § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia. 15. Podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov môže byť štátny príslušník tretej krajiny zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na 6 mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov. Ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon administratívneho vyhostenia alebo trestu vyhostenia štátneho príslušníka tretej krajiny sa tento výkon predĺži z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje, alebo z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety, môže policajný útvar rozhodnúť, a to aj opakovane, o predĺžení lehoty zaistenia, pričom celková doba predĺženia lehoty zaistenia nesmie presiahnuť 12 mesiacov. Lehotu zaistenia nemožno predĺžiť, ak ide o rodinu s deťmi

17. Podľa § 89 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov, o druhu a spôsobe uloženia povinnosti podľa odseku 1 rozhoduje policajný útvar, pričom prihliada na osobu štátneho príslušníka tretej krajiny, jeho pomery a mieru ohrozenia účelu zaistenia. Povinnosť podľa odseku 1 však nemožno uložiť, ak ide o konanie vo veci administratívneho vyhostenia z dôvodu podľa § 82 ods. 2 písm. a/ alebo písm. b/.

20. Podľa § 3 ods. 1 a 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) (ďalej len „správny poriadok“), správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností.

21. Podľa § 32 ods. 1 správneho poriadku je správny orgán povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. 22.

23. Podľa § 34 ods. 5 správneho poriadku, správny orgán hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. 24. Podľa § 47 ods. 3 správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.

26. V zmysle čl. 15 ods. 1 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16. decembra 2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území (ďalej aj „návratová smernica“), pokiaľ sa v osobitnom prípade nedajú účinne uplatniť iné dostatočné, ale menej prísne donucovacie opatrenia, členské štáty môžu zaistiť len štátneho príslušníka tretej krajiny, voči ktorému prebieha konanie o návrate, s cieľom pripraviť návrat a/alebo vykonať proces odsunu, a to najmä keď: a) existuje riziko úteku, alebo b) dotknutý štátny príslušník tretej krajiny sa vyhýba alebo bráni procesu prípravy návratu alebo odsunu. Zaistenie sa vždy uskutočňuje na čo najkratšie obdobie, trvá, len pokiaľ prebiehajú prípravy na odsun, a vykonáva sa s náležitou starostlivosťou.

28. Sťažovateľ namietal, že krajský súd v konaní porušil zákon tým, že rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci [§ 440 ods. 1 písm. g/ SSP]. Kasačný súd zdôrazňuje, že nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový

29. Preskúmaním kasačnej sťažnosti sťažovateľa kasačný súd konštatuje, že napriek skutočnosti, že sťažovateľ založil dôvod kasačnej sťažnosti na nesprávnom právnom posúdení veci krajským súdom, z kasačnej sťažnosti nie je zrejmé, v čom podľa neho mala spočívať nesprávnosť právneho posúdenia veci krajským súdom. Svoju právnu argumentáciu sťažovateľ v podstate založil na opakovaní dôvodov svojho rozhodnutia. Úlohou kasačného súdu však nie je vyhľadávať, resp. domýšľať si argumentáciu sťažovateľa. Z uvedeného dôvodu má kasačný súd za to, že námietky sťažovateľa neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť a zákonnosť rozhodnutia krajského súdu a kasačnú sťažnosť sťažovateľa ako nedôvodnú zamietol.

31. Podľa čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru, ktorý má v zmysle čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky prednosť pre zákonmi Slovenskej republiky, možno osobu pozbaviť osobnej slobody na základe postupu ustanoveného zákonom vtedy, ak ide o zákonné zatknutie, či iné pozbavenie osobnej slobody, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie štátu alebo osoby, proti ktorej sa vedie konanie o vypovedaní alebo vydaní. V zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, aby mohlo byť pozbavenie osobnej slobody zákonné, musí byť efektívne a účelné.

určité. Okrem uvedenia skutkového stavu veci, správny orgán opíše všetky skutočnosti, ktoré pri vydaní rozhodnutia bral do úvahy, vymedzí dôkazy a všetky ostatné podklady, ktoré bral pri vydaní rozhodnutia do úvahy a analyzuje svoje úvahy pri hodnotení vykonaných dôkazov. Uvedené v rozhodnutí o zaistení úplne absentuje.

34. Najvyšší správny súd má zo súdneho a administratívneho spisu preukázanú čitateľnú a prehľadnú cudzineckú históriu žalobcu, ktorý sa na území Slovenskej republiky dlhoročne zdržuje legálne, zo spisu nevyplýva, že by mal žalobca akékoľvek problémy so zákonom a záväzkami voči Slovenskej republike (daňové, colné povinnosti atď.), či s plnením povinnosti na úseku pobytu cudzinca. Na území Slovenskej republiky je riadne pracovne, podnikateľsky aj spoločensky integrovaný, preto kasačnému súdu nie je zrejmé, ako by mal na území Slovenskej republiky ohrozovať bezpečnosť, ak sa tu doteraz dlhodobo a bezproblémovo zdržiaval po dobu 30 rokov. Túto úvahu je sťažovateľ povinný v odôvodnení rozhodnutia o zaistení riadne odôvodniť.

Lehota na implementáciu návratovej smernice 2008/115/ES uplynula 24. decembra 2011. V takýchto prípadoch vnútroštátny súd v súlade s judikatúrou Súdneho dvora EÚ neprerušuje konanie z dôvodu podania žiadosti o preskúmanie ústavnosti zákona, ale ignoruje domácu úpravu alebo jej podáva taký výklad, že je v súlade s právom EÚ. Táto povinnosť sa vzťahuje aj na správny orgán a nielen na súdy (rozsudok Súdneho dvora EÚ 106/77, Simmenthal ods. 24; rozsudok Súdneho dvora EÚ C-118/00 Larsy proti INASTI, ods. 52-53).

54). V nadväznosti na priamy účinok článku 15 návratovej smernice sú tak súdy ako aj správne orgány povinné priznať jednotlivcovi práva, ktoré pre neho z tohto ustanovenia práva EÚ vyplývajú. 37. Ako vyplýva z bodov preambuly 13, 16, 17 a 24 smernice 2008/115, akékoľvek nariadené zaistenie, na ktoré sa táto smernica vzťahuje, je prísne upravené ustanoveniami kapitoly IV uvedenej smernice, aby sa zabezpečilo dodržanie zásady proporcionality s ohľadom na použité prostriedky a sledované ciele aj dodržanie základných práv dotknutých štátnych príslušníkov tretích krajín.

39. S poukazom na vyššie uvedené kasačný súd uvádza, že vzhľadom na rozpor vnútroštátnej právnej úpravy § 89 ods. 2 druhej vety zákona o pobyte cudzincov, ktoré neumožňuje uložiť alternatívy k zaisteniu, s právom EÚ, vnútroštátna právna úprava ostane ponechaná neaplikovaná a správny orgán bude vo veci zaistenia pristupovať individuálne a v súlade s princípom proporcionality, po zohľadnení možnosti využitia miernejších opatrení, ktoré zákon o pobyte cudzincov v § 89 ods. 1 ponúka. Až v prípade, že dospeje k záveru, že v konkrétnom prípade nie je možné uplatniť iné dostatočne účinné a miernejšie donucovacie opatrenia, a že v prípade štátneho príslušníka tretej krajiny hrozí riziko jeho úteku alebo sa vyhýba príprave návratu či vykonaniu odsunu alebo ich inak sťažuje, rozhodne o zaistení štátneho príslušníka tretej krajiny ako o prostriedku ultima ratio.

Ide o zásadný nedostatok odôvodnenia z hľadiska princípu proporcionality a nevyhnutnosti opatrenia, ktorý má za následok nezákonnosť rozhodnutia o zaistení. Zaisťovanie cudzincov sa považuje za svojvoľné, ak nie je potrebné za všetkých okolností prípadu a nie je primerané sledovaným cieľom (Danyal Shafiq v. Australia, CCPR/C/88/D/1324/2004, UN Human Rights Committee (HRC), 13 November 2006 ods. 7(2)).

Ak teda dôjde k obmedzeniam, cudzincovi musí byť daná účinná možnosť predložiť dôvody proti správnemu rozhodnutiu, resp. musí byť chránený pred svojvôľou. Iba obmedzenia, ktoré budú riadne odôvodnené a dostatočne kompenzované, môžu obstáť (Muhammad a Muhammad proti Rumunsku, §§ 130 - 133; porov. tiež nadväzujúcu judikatúru, napr. rozsudok ESĽP z 09.03.2021, Hassine proti Rumunsku, sťažnosť č. 36328/13). Hoci podľa okolností môže byť cudzincovi odoprené právo na prístup k utajeným materiálom, neznamená to, že mu správny orgán neoznámi vôbec nič. Správne orgány musia informovať cudzincov aspoň o podstate vznesených obvinení („substance of the accusations“, „la substance des reproches“, pozri Muhammad a Muhammad proti Rumunsku, § 151, porov. § 153 tamtiež).

42. S poukazom na vyššie uvedené nie je možné tvrdiť, že tým, že sťažovateľ umožnil žalobcovi a jeho právnemu zástupcu nahliadnuť do spisového materiálu, bolo jeho právo oboznámiť sa s podkladmi pre rozhodnutie zachované, ak žalobca a ani jeho právny zástupca neboli oboznámení aspoň s podstatou dôvodov, ktoré zakladajú dôvod jeho administratívneho vyhostenia, a tým aj zaistenia. Takýto prístup je zo strany sťažovateľa čisto formálny a alibistický. 43. Kasačný súd dospel k záveru, že kasačné námietky sťažovateľa týkajúce sa nesprávneho posúdenia krajského súdu neboli dôvodné a nespochybnili vecnú správnosť napadnutého rozsudku krajského súdu. Z uvedeného dôvodu kasačnú sťažnosť podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol. 44. O náhrade trov kasačného konania kasačný súd rozhodol podľa § 167 ods. 1 SSP, § 175 ods.1 SSP v spojení s § 467 ods. 1 SSP. Žalovaný v kasačnom konaní úspech nemal, preto mu právo na náhradu trov kasačného konania kasačný súd nepriznal. Kasačný súd priznal žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov kasačného konania, pričom o výške náhrady trov rozhodne po právoplatnosti rozsudku krajský súd samostatným uznesením. 45. Senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky rozhodol pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu riadny opravný prostriedok nie je prípustný.

V Bratislave dňa 22. júla 2022