1Sak/13/2022

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Hatalovej, PhD. (sudca spravodajca) a členov senátu JUDr. Mariána Fečíka a JUDr. Kataríny Cangárovej, PhD., LL.M, v právnej veci sťažovateľa (pôv. žalobcu): S. I., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť J. X., trvale bytom: J. X., bez dokladu totožnosti, právne zastúpený: Centrum právnej pomoci, so sídlom Račianska 1523/71, Bratislava, IČO: 30798841, Kancelária Košice, Murgašova 3, 040 11 Košice, proti žalovanému: Mobilná jednotka Policajného zboru Bratislava, Regrútska 4, 812 72 Bratislava, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.: PPZ-HCP-BA5-257-012/2022-AV zo dňa 19. apríla 2022, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach č.k. 4Sa/10/ 2022 z 1. júla 2022, takto

rozhodol:

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť zamieta . Účastníkom nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznáva .

Odôvodnenie

I. Priebeh a výsledky administratívneho konania

3. Proti rozhodnutiu žalovaného o zaistení č. PPZ-HCP-BA5-257-012/2022-AV zo dňa 19. apríla 2022 (ďalej aj „preskúmavané rozhodnutie“), podal žalobca správnu žalobu, ktorou navrhol preskúmavané rozhodnutie zrušiť a nariadiť jeho bezodkladné prepustenie zo zaistenia. Zároveň si uplatnil náhradu trov konania.

5. Vo vzťahu k žalobnej argumentácii založenej na nedôslednosti žalovaného pri zisťovaní prekážok vyhostiteľnosti žalobcu do Tuniskej republiky, teda krajiny z ktorej pricestoval, ktorá je jeho domovskou krajinou a do ktorej bol aj administratívne vyhostený, sa krajský súd zaoberal otázkou účelnosti a efektívnosti zaistenie žalobcu v čase kedy o ňom žalovaný rozhodoval a zisťoval, či v čase zaistenia žalobcu boli splnené predpoklady jeho vyhostiteľnosti do Tuniskej republiky z pohľadu, či Tunisko nie je pre žalobcu štátom, na ktorý sa vzťahujú definičné znaky vyplývajúce z § 81 ods. 1 a ods. 2 zákona o pobyte cudzincov, pričom uviedol, že prekážky, ktoré by bránili vyhosteniu žalobcu do jeho domovskej krajiny - Tuniskej republiky, krajský súd nenašiel.

únie a túto možnosť nevyužil ani na území Slovenskej republiky. Žalobca v celom priebehu konania o jeho administratívnom vyhostení a tiež konania o jeho zaistení, neuviedol žiadnu relevantnú okolnosť súvisiacu s ohrozením jeho slobody alebo života v Tunisku, ktorá u neho odôvodňovala odchod z tejto krajiny a ktorá by bola dôvodom na obavy z jeho návratu do tejto

Z administratívneho spisu taktiež nevyplývajú žiadne náznaky o zmene (zhoršení) bezpečnostnej situácie v Tuniskej republike, na základe ktorých by nebolo možné považovať žalobcovu domovskú krajinu za pre neho bezpečnú. 7. K namietanému nedostatočne zistenému skutkovému stavu, avšak bez toho, aby tento svoje presvedčenie odvodil od konkrétnych situácií spôsobilých spochybniť závery žalovaného o dôvodnosti jeho zaistenia, krajský súd podotkol, že ak žalovaný skutkový stav ustálil na podklade nemenných vyjadrení žalobcu, ktoré tento predniesol v procese rozhodovania o jeho administratívnom vyhostení, ako aj o jeho zaistení, možno takýto postup žalovaného bez výhrad akceptovať. 8. Žalovaný už v rozhodnutí, ktorým žalobcu administratívne vyhostil z územia Slovenskej republiky na územie Tuniskej republiky konštatoval neexistenciu prekážok vyhostenia vyplývajúcich z § 81 ods. 1 a ods. 2 zákona o pobyte cudzincov. „Povinnosť zistiť skutočný stav veci podľa § 32 zákona č.71/1967 Zb. (Správny poriadok) má odporca len v rozsahu dôvodov, ktoré žiadateľ v priebehu správneho konania uviedol.

9. Podľa krajského súdu žalovaný postupoval zákonným spôsobom aj keď sa zaoberal alternatívami k zaisteniu žalobcu, teda možnosťou uloženia miernejších prostriedkov podľa § 89 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, pričom tieto vyhodnotil správne, ako nerealizovateľné, nakoľko u žalobcu nezistil spôsobilosť splniť podmienku zabezpečiť si ubytovanie alebo zložiť peňažnú záruku.

Napadnuté rozhodnutie obsahuje všetky náležitosti podľa § 47 Správneho poriadku, ako aj skutočnosti, ktoré boli podkladom pre vydanie rozhodnutia a je z neho zrejmé, akými úvahami bol žalovaný vedený pri hodnotení dôkazov a ako použil správnu úvahu pri použití správnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval.

uviedol obdobné skutočnosti ako v podanej správnej žalobe, a to: - nedostatočné zisťovanie skutkového stavu o bezpečnostnej situácií v Tunisku a nedostatočné skúmanie existencie prekážok vyhostenia, ktoré je policajný orgán povinný zisťovať už v čase vydania rozhodnutia o zaistení a zaoberať sa potencialitou zrealizovania účelu zaistenia, - žalovaný nešpecifikoval, aké ďalšie úkony plánuje zrealizovať za účelom obstarania náhradného cestovného dokladu pre sťažovateľa tak, aby bol zabezpečený výkon administratívneho vyhostenia, - žalovaný preskúmavané rozhodnutie založil na dôvodoch poukazujúcich na súlad napadnutého rozhodnutia so zákonom o pobyte cudzincov, absentuje v ňom odôvodnenie z pohľadu efektivity a účelnosti zaistenia vzhľadom na uvedené skutočnosti o bezpečnostnom riziku a nevyhostiteľnosti, na čo mal krajský súd reagovať zrušením preskúmavaného rozhodnutia a prepustením sťažovateľa zo zaistenia, - právne a faktické prekážky vyhostenia sťažovateľa, neprípustnosť zaistenia a rozpor s čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd z dôvodu zaistenia „nevyhostiteľných“ cudzincov, - poukázal na ustálenú rozhodovaciu prax kasačného súdu a Ústavného súdu SR v zmysle ktorej ak je cudzinec nevyhostiteľný, jeho zaistenie nie je efektívne ani účelné (1SZa/9/2016, 1Szak/4/2020), čím sa krajský súd od citovanej rozhodovacej praxe neodôvodnene odklonil a tým pochybil, - z vyššie uvedených dôvodov sa sťažovateľ domáha zmeny napadnutého rozsudku krajského súdu a zrušenia preskúmavaného rozhodnutia žalovaného s nariadením prepustenia sťažovateľa zo zaistenia a priznania náhrady trov právneho zastúpenia. 14. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti uviedol, že sa plne pridržiava svojho vyjadrenia k žalobe č. PPZ-HCP-BA5-257-025/2022-AV. Sťažovateľ neuviedol v kasačnej sťažnosti žiadne nové dôvody, ktoré by boli spôsobilé spochybniť správnosť preskúmavaného rozhodnutia. Žalovaný má za to, že predĺženie zaistenia u sťažovateľa je vecne správne, účelné, dostatočne odôvodnené a nie je v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky, zákonmi SR ani Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Na základe uvedeného kasačnému súdu navrhol, aby kasačnú sťažnosť sťažovateľa ako nedôvodnú zamietol a sťažovateľa ponechal v zaistení. Zaistenie sťažovateľa je podľa žalovaného účelné, v prípade sťažovateľa sa nejedná o nevyhostiteľného cudzinca a v zmysle zákona o pobyte cudzincov neboli zistené žiadne prekážky, ktoré by bránili jeho vyhosteniu. Sám sťažovateľ v zápisnici o podaní vyjadrenia neuviedol pred žalovaným žiadne prekážky, ktoré by zakladali dôvod jeho vyhosteniu. Vybavovanie náhradného cestovného dokladu zabezpečuje Útvar policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov, pričom žalovanému nebolo z jeho strany avizované, že by zastupiteľský úrad Tuniskej republiky sťažovateľovi náhradný cestovný doklad nevystavil.

15. Senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 S.s.p.) predovšetkým postupom podľa § 452 ods. 1 v spojení s § 439 S.s.p. preskúmal prípustnosť kasačnej sťažnosti a z toho vyplývajúce možné dôvody jej odmietnutia.

16. Rozhodol bez nariadenia pojednávania (§ 455 S.s.p.) s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 29.09.2022 (§ 137 ods. 4 v spojení s § 452 ods. 1 S.s.p.).

18. Podľa § 81 ods. 1 a ods. 2 zákona o pobyte cudzincov, cudzinca nemožno administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom by bol ohrozený jeho život z dôvodov jeho rasy, národnosti, náboženstva, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo pre politické presvedčenie alebo v ktorom by mu hrozilo mučenie, kruté, neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie, alebo

19. Podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia. 20. Podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov môže byť štátny príslušník tretej krajiny zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na 6 mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov. Ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon administratívneho vyhostenia alebo trestu vyhostenia štátneho príslušníka tretej krajiny sa tento výkon predĺži z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje, alebo z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety, môže policajný útvar rozhodnúť, a to aj opakovane, o predĺžení lehoty zaistenia, pričom celková doba predĺženia lehoty zaistenia nesmie presiahnuť 12 mesiacov. Lehotu zaistenia nemožno predĺžiť, ak ide o rodinu s deťmi

22. Podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov policajný útvar je povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia. 23. Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku je správny orgán povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie.

25. Podľa článku 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

27. V preskúmavanom rozhodnutí žalovaný rozhodol o zaistení sťažovateľa na účel výkonu administratívneho vyhostenia podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, na čas nevyhnutne potrebný, najviac však do dňa 19.7.2022.

29. K námietke týkajúcej sa nedostatočného skúmania, či je zaistenie sťažovateľa za účelom jeho vyhostenia efektívne a spĺňa svoj účel najmä s odkazom na názor vyplývajúci z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP), podľa ktorého zaistenie nesmie byť nezákonné a arbitrárne, odvolací súd na tomto mieste považuje za dôležité zdôrazniť, že ESĽP opakovane vyložil náležitosti rozhodnutia o zbavení osobnej slobody podľa článku 5 Dohovoru.

30. ESĽP v rozsudku zo dňa 29.01. 2008, odst. 74, vo veci Saadi v. Spojené kráľovstvo č. 13229/03 stanovil, že zaistenie musí byť vykonávané v dobrej viere, musí slúžiť na stanovený účel, čiže na zabránenie neoprávnenému vstupu na územie alebo na deportáciu z územia štátu. Miesto a materiálne podmienky zaistenia by mali zodpovedať skutočnosti, že toto opatrenie nie je namierené proti osobám, ktoré sa dopustili trestného činu. Doba zaistenia nesmie prekročiť dobu primeranú k účelu. 31. Účelom zaistenia je realizácia administratívneho vyhostenia. Zaistenie cudzinca na účely odsunu môže trvať len za predpokladu, že trvajú dôvody zaistenia a prebieha proces vyhostenia. Vydaniu rozhodnutia by navyše vždy mala predchádzať úvaha polície o tom, či je vôbec možné rozhodnúť o správnom vyhostení a toto vyhostenie vykonať.

33. Kasačný súd považuje argumentáciu sťažovateľa o nevyhostiteľnosti sťažovateľa do krajiny pôvodu z dôvodu zlej bezpečnostnej situácie a neúčelnosti jeho zaistenia v rozpore s čl. 5 písm. f) Dohovoru za nedôvodnú a stotožňuje sa s právnym posúdením krajského súdu, ktorý prekážky vyhostenia sťažovateľa do Tuniskej republiky nenašiel. Kasačný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že argumentácia sťažovateľa je založená iba na všeobecných konštatovaniach, pričom sťažovateľ neuviedol jediný konkrétny dôvod, ktorý by zakladal prekážku jeho vyhostenia v zmysle § 81 zákona o pobyte cudzincov a pre ktoré by bolo jeho zaistenie za účelom výkonu rozhodnutia o vyhostení neúčelné a samotné vyhostenie nevykonateľné. Kasačný súd zdôrazňuje, že z vyjadrení sťažovateľa v administratívnom konaní vyplýva, že v krajine pôvodu mu nehrozí prenasledovanie v zmysle azylových dôvodov, nebol mu uložený trest smrti, nepociťoval z niečoho strach, odišiel z ekonomických dôvodov a jeho cieľovom destináciou bolo Taliansko, kde si chcel nájsť prácu (zápisnica o podaní

35. Zaistenie cudzinca, ako vyplýva z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sza/8/2016 zo dňa 30.03.2016, znamená obmedzenie alebo v závislosti na povahe, dĺžke, dôsledkoch a spôsobe zaistenia dokonca zbavenie jeho osobnej slobody. Ide teda o veľmi citeľný zásah do jedného z najvýznamnejších práv jednotlivca. Takýto zásah môže byť prípustný len za prísne vymedzených podmienok definovaných nielen zákonom o pobyte cudzincov, ale predovšetkým ústavným poriadkom SR. Krajnej povahy tohto inštitútu si bol napokon vedomý aj zákonodarca, a preto ustanovením § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov (nadväzujúcim na obdobnú úpravu v článku. 15 ods. 6 návratovej smernice) striktne obmedzil dobu, po ktorú je možné cudzinca obmedziť na slobode najviac na šesť mesiacov, respektíve ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon administratívneho vyhostenia štátneho príslušníka tretej krajiny alebo výkon trestu vyhostenia sa tento výkon predĺži z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje, alebo z dôvodu,

36. Vo vzťahu k námietke týkajúcej sa odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, najvyšší správnu súd uvádza, že rozhodnutia na ktoré poukazuje sťažovateľ sa týkali rozdielnej skutkovej a právnej situácie, preto tieto závery nie je možné použiť na prípad sťažovateľa. Kasačný súd preto považuje túto námietku za bezpredmetnú.

38. O nároku na náhradu trov kasačného konania rozhodol Najvyšší správny súd Slovenskej republiky tak, že sťažovateľovi, ktorý v tomto konaní nemal úspech, ich náhradu nepriznal (§ 467 ods. 1 S. s. p. a analogicky podľa § 167 ods. 1 S. s. p.) a rovnako aj žalovanému nárok na ich náhradu nepriznal v súlade s § 467 ods. 1 S. s. p. a analogicky podľa § 168 S. s. p.

V Bratislave dňa 29. septembra 2022