1Sak/21/2022

1. Žalovaný rozhodnutím ČAS: MU-PO-261-26/2021-Ž zo dňa 28.01.2022 (ďalej aj „preskúmavané rozhodnutie“) podľa § 13 ods. 1 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o azyle“) neudelil azyl žalobkyni a súčasne podľa § 13a a § 20 ods. 4 zákona o azyle jej poskytol doplnkovú ochranu na dobu jedného roka odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobkyňa s príslušníkmi Talibanu prišla do kontaktu len raz, keď hľadali u jej svokrovcov, s ktorými menovaná v tom čase žila, nejakého vojaka, pričom k žiadnemu incidentu nedošlo. V pohovore taktiež uviedla, že jej brat V. E. pracoval v organizácii NCRO, ktorá sa zaoberala pomocou a poradenstvom pre pozostalých po padlých vojakoch.

V prípade žalobkyne podľa žalovaného absentuje objektívny prvok, t. j. zdôvodnenie strachu z prenasledovania z dôvodov uvedených v dohovore, ktorými sú rasa, náboženstvo, národnosť, príslušnosť k určitej sociálnej skupine alebo politický názor, pričom existencia tohto prvku je z hľadiska udelenia azylu podstatná, čo sa však v jej prípade nepreukázalo. V danom prípade podľa žalovaného nemožno tiež hovoriť, že by čelila nejakej forme prenasledovania zo strany neštátnych subjektov tak, ako to upravuje zákon o azyle. Táto situácia nespĺňa kritéria prenasledovania v zmysle § 2 písm. d) zákona o

aspoň takto vníma. Poukázal na to, že z výpovede žalobkyne jednoznačne vyplynulo, že v Afganistane sa jej až do odchodu z krajiny nikdy nič nestalo a zároveň z aktuálnych informácií podľa žalovaného nevyplýva, že by Taliban páchal na ženách násilie, ktoré by bolo možné označiť ako prenasledovanie v zmysle § 2 ods. d) zákona o azyle. Žalovaný tak dospel k záveru, že v jej prípade nebola preukázaná opodstatnená obava z prenasledovania z dôvodu príslušnosti k určitej sociálnej skupine.

5. Vo všeobecnosti obava zo situácie, aká momentálne v Afganistane nastala, predstavuje podľa žalovaného takú, ktorá je v zákone o azyle zaradená pod pojem vážne bezprávie, pred ktorým ochranu poskytuje inštitút doplnkovej ochrany, ktorú udelil žalobkyni, a preto sa nemusí obávať núteného návratu do Afganistanu, ani možných rizík s tým spojených.

6. Včas podanou správnou žalobou na Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“ alebo „správny súd“) sa žalobkyňa domáhala zrušenia rozhodnutia žalovaného v časti neudelenia azylu a vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie a rozhodnutie z dôvodu podľa § 191 ods. 1 písm. c), d) a f) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (S.s.p.).

8. Krajský súd vyhodnotil, že v prípade žalobkyne ani jeden z predpokladov pre udelenie azylu nebol potvrdený a z ničoho nemožno samotnú existenciu obáv z prenasledovania ani vydedukovať. Uviedol, že dôvody pre poskytnutie azylu sú zákonom vymedzené pomerne úzko a nepokrývajú celú škálu porušovania ľudských práv a slobôd, ktoré sú tak v medzinárodnom ako aj vo vnútroštátnom kontexte uznávané a poukázal na skutočnosť, že žalobkyňa žiadala o udelenie azylu na území Slovenskej republiky z dôvodu obavy o svoj život, lebo Taliban obsadil Afganistan a z dôvodu, že chce byť so svojím manželom, s ktorým

10. Námietku žalobkyne, že žalovaný sa nevysporiadal so skutočnosťou, že jej brat pracoval pre organizáciu, ktorá sa zaoberá pomocou a poradenstvom pozostalým po padlých vojakoch, čo uviedla na vstupnom pohovore, a navyše v správnej žalobe dodala, že v súčasnosti sa jej brat skrýva, pretože má strach pred odplatou Talibanu, vyhodnotil krajský súd rovnako ako nedôvodnú z dôvodu, že žalobkyňa ako dôvod svojej žiadosti o udelenie azylu neuviedla strach z dôvodu imputovaného politického presvedčenia tak, ako to načrtla vo svojej žalobe, poukazujúc na jej strach kvôli jej bratovi. O bratovi sa zmienila len v časti údajov o rodinných príslušníkoch. Nakoľko tento namietaný dôvod počas pohovorov neuviedla (síce mohla), a tlmočníkovi rozumela, žalovaný sa nimi ani nemohol v rámci správneho konania zaoberať. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že povinnosť zistiť skutočný stav veci podľa § 32 zákona č. 71/1967 Zb. (Správny poriadok) má žalovaný len v rozsahu dôvodov, ktoré žiadateľ v priebehu správneho konania uviedol, pričom zo žiadneho ustanovenia zákona nemožno vyvodiť, že by žalovanému vznikla povinnosť, aby sám domýšľal právne relevantné dôvody

11. Krajský súd zhrnul, že žalovaný dostatočným spôsobom zistil v konaní skutkový stav v zmysle línie nastolenej samotnou žalobkyňou, podrobne sa zaoberal všetkými dôvodmi a skutočnosťami relevantnými pre konanie, situáciu z hľadiska vyslovených obáv a správ o krajine pôvodu vyhodnotil nie len z retrospektívneho hľadiska, ale posúdil a vylúčil možnosť prenasledovania žalobkyne (definovaného v § 2 písm. d) zákona o azyle) aj smerom do budúcnosti, po návrate do krajiny pôvodu, čo správne prispelo k udeleniu doplnkovej ochrany.

V tejto časti je odôvodnenie napadnutého rozhodnutia žalovaného dostatočne odôvodnené. Bezpečnostná situácia v krajine pôvodu bola žalovaným vzatá do úvahy, a práve preto bola žalobkyni poskytnutá medzinárodná ochrana vo forme doplnkovej ochrany.

13. Proti rozsudku krajského súdu, uvedenému v záhlaví tohto rozhodnutia, podala sťažovateľka v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť z dôvodov podľa § 440 ods. 1 písm. f) a g) S.s.p., t.j. krajský súd nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci.

Sťažovateľka svoju príslušnosť k sociálnej skupine zadefinovala ako sociálnu skupina afgánskych žien, ktoré sa narodili a vyrástli v posttalibanskom Afganistane, v ktorom vláda Afganskej islamskej republiky poskytla ženám nezávislosť a základné práva a slobody, ktoré tieto ženy aktívne využívali a zžili sa s nimi.

16. V tejto súvislosti poukázala na rozsudky Súdneho dvora Európskej únie YaZ, C-71/ 11 a C-99/11, EU, C:2012:512, body 78 až 80 aXai., C-199/12, EU:C:2013:720, body 74 a 75, z ktorých vyplýva, že žiadateľ o medzinárodnú ochranu v prípade existencie dôvodu prenasledovania nemusí prispôsobovať svoje správanie na to, aby sa vyhol prenasledovaniu. Od sťažovateľky preto nie je možné žiadať, aby sa „podriadila“, iba preto aby sa vyhla drakonickým trestom.

18. Sťažovateľka namietala nesprávny procesný postup krajského súdu, ktorým sťažovateľke znemožnil uplatniť jej procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces nedostatočným odôvodnením napadnutého rozhodnutia, pretože napadnuté rozhodnutie krajského súdu nedáva jasné a dostatočné odpovede na právne otázky, ktoré boli predmetom tohto konania, krajský súd sa vôbec nevenoval otázke príslušnosti sťažovateľky k sociálnej skupine, iba stroho v bode 48 napadnutého rozsudku uviedol, že neboli naplnené pojmové znaky sociálnej skupiny bez ďalšieho odôvodnenia.

Talibanu. O zabezpečenie tlmočníka sťažovateľka žiadala v podanej správnej žalobe z dôvodu, že sa chcela osobne vyjadriť k tvrdeniam žalovaného v napadnutom rozhodnutí, pričom jej právny zástupca za ňu autenticky vypovedať nemôže. Tento postup krajského súdu porušil ústavné právo sťažovateľky hneď dvakrát, jednak jej neumožnil byť vypočutý pred súdom a v odôvodnení rozhodnutia krajský súd nevysvetlil, prečo sa výsluch rozhodol nevykonať.

21. Na základe uvedeného sťažovateľka kasačnému súdu navrhla, aby napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil tak, že rozhodnutie žalovaného v časti o neudelení azylu zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie. 22. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti uviedol, že sa nestotožnil s argumentáciou sťažovateľky v kasačnej sťažnosti. Podľa žalovaného sa sťažovateľka ani raz počas pohovoru nestotožnila so sociálnou skupinou a má za to, že príslušnosť sťažovateľky k sociálnej skupine bola umelo vykonštruovaná jej právnou zástupkyňou. Žalovaný nesúhlasí s jej výkladom o príslušnosti k sociálnej skupine afganských žien, ktoré sa narodili a žili v posttalibanskom Afganistane a poukázal na rozsudok českého Najvyššieho správneho súdu 2Azs 69/2003-48 zo 14.01.2004 a rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8Saz/4/2022 z 29.6.2022, s ktorým sa žalovaný stotožňuje.

zákona o azyle, nakoľko nemožno s dostatočnou mierou vylúčiť, že by nemohla byť vystavená reálnej hrozbe vážneho bezprávia v podobe mučenia alebo neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania alebo trestu, nie z obavy možného násilia páchaného Talibanom na ženách, ako uvádza právna zástupkyňa sťažovateľky. 24. K námietke sťažovateľky o porušení práva na spravodlivý proces žalovaný uviedol, že sťažovateľka bola počas súdneho konania zastúpená právnou zástupkyňou, ktorá mala počas pojednávania možnosť vysvetliť skutočnosť, že jej brat pracoval pre organizáciu NCRO a poukázal, že správny orgán má povinnosť zistiť skutočný stav veci len v rozsahu dôvodov, ktoré žiadateľ v priebehu správneho konania uviedol. V zmysle konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu SR však žalovanému zo žiadneho zákonného ustanovenia nevyplýva povinnosť domýšľať si právne relevantné dôvody pre udelenie azylu, a preto bývalú prácu brata sťažovateľky nie je možné považovať za skutočnosť, ktorá by mohla mať vplyv na udelenie azylu. Povaha a okolnosti prípadu nevyžadovali prítomnosť tlmočníka, nakoľko podľa žalovaného bolo možné rozhodnúť na podklade administratívneho spisu, a preto nepribratím tlmočníka nedošlo k nesprávnemu procesnému postupu, navyše krajský súd v napadnutom rozsudku dáva odpoveď na všetky dôležité otázky. 25. Na základe uvedených skutočností žalovaný kasačnému súdu navrhol, aby postupom podľa § 461 S. s. p. kasačnú sťažnosť sťažovateľa ako nedôvodnú zamietol.

IV. Právny názor kasačného súdu

29. Podľa § 2 písm. f) zákona o azyle vážnym bezprávím je 1.uloženie trestu smrti alebo jeho výkon, 2. mučenie alebo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest, alebo 3. vážne a individuálne ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu. 30. Podľa § 8 zákona o azyle ministerstvo udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak, žiadateľovi, ktorý: a) má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu, alebo b) je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd. 31. Podľa § 13 ods. 1 zákona o azyle ministerstvo neudelí azyl žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky uvedené v § 8 alebo § 10. 32. Podľa § 19a ods. 1 písm. a), b) a c) zákona o azyle, ministerstvo posúdi každú žiadosť o udelenie azylu jednotlivo a zohľadní pritom a) všetky dôležité skutočnosti týkajúce sa krajiny pôvodu žiadateľa v čase rozhodovania o žiadosti o udelenie azylu vrátane právnych predpisov krajiny pôvodu a spôsobu, akým sa uplatňujú, b) vyhlásenia a dokumentáciu predloženú žiadateľom vrátane informácií o tom, či bol alebo môže byť subjektom prenasledovania alebo vážneho bezprávia, c) postavenie a osobné pomery žiadateľa vrátane jeho pôvodu, pohlavia a veku. 33. Podľa § 19a ods. 2 zákona o azyle skutočnosť, že žiadateľ už bol prenasledovaný alebo utrpel vážne bezprávie alebo bol vystavený priamym hrozbám prenasledovania alebo vážneho bezprávia, je dôležitým znakom opodstatnenosti obavy žiadateľa z prenasledovania alebo hrozby vážneho bezprávia, ak nie sú závažné dôvody domnievať sa, že prenasledovanie alebo vážne bezprávie sa už nebude opakovať. 34. Podľa § 19a ods. 5 zákona o azyle na účely určenia príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo zisťovania charakteristík takejto skupiny podľa odseku 4 písm. e) sa prihliada na aspekty týkajúce sa rodu vrátane rodovej identity. 35. Podľa § 19a ods. 6 zákona o azyle, pri posudzovaní žiadosti o udelenie azylu sa neprihliada na to, či žiadateľ skutočne má rasové, náboženské, národnostné, sociálne alebo politické charakteristické črty, ktoré spôsobujú jeho prenasledovanie, ak sú mu prisudzované pôvodcom prenasledovania. 36. Podľa § 19a ods. 8 zákona o azyle ministerstvo na účel posudzovania žiadosti o udelenie azylu zabezpečí, aby získané údaje o krajine pôvodu boli presné, aktuálne a z relevantných zdrojov, ako sú napríklad úrad vysokého komisára a Agentúra Európskej únie pre azyl. 37. Podľa § 206 ods. 4 S. s. p. je pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia alebo v čase vydania jeho rozhodnutia.

38. V predmetnej veci bolo potrebné predostrieť, že predmetom kasačnej sťažnosti bol rozsudok krajského súdu, ktorým zamietol žalobu, ktorou sa sťažovateľka domáhala ochrany svojich práv proti rozhodnutiu žalovaného o neudelení azylu podľa § 13 ods. 1 zákona o azyle, a preto primárne v medziach kasačnej sťažnosti Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako kasačný súd preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci kasačného konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie žalovaného, najmä z toho pohľadu, či kasačné námietky sťažovateľa sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku krajského súdu.

V citovanom ustanovení ide o zákonné vyjadrenie ústavnej garancie poskytovania azylu cudzincom prenasledovaným za uplatňovanie politických práv a slobôd (čl. 53 prvá veta Ústavy Slovenskej republiky). 40. Primárnym dôvodom neudelenia azylu sťažovateľke bolo nesplnenie relevantných podmienok pre udelenie azylu v zmysle zákona o azyle z dôvodu, že u sťažovateľky nebol potvrdený ani jeden z predpokladov prenasledovania a z ničoho nemožno samotnú obavu z prenasledovania podľa krajského súdu vydedukovať. Žalovaný vyhodnotil, že žiadosť o udelenie azylu založila na obave o svoju vlastnú bezpečnosť pred hnutím Taliban, čo mohlo spôsobiť subjektívny pocit strachu, avšak tento strach podľa žalovaného nie je opodstatnený.

V prvom rade sa kasačný súd stotožnil s námietkou sťažovateľky, že nesprávnym procesným postupom krajského súdu došlo k porušeniu práva sťažovateľky na spravodlivý súdny proces, tým, že napriek tomu, že v správnej žalobe žiadala o to, aby ju súd na pojednávaní vypočul, krajský súd síce vo veci nariadil pojednávania, napriek tomu rozhodol bez toho, aby sťažovateľku vypočul na pojednávaní.

44. Kasačný súd zdôrazňuje, že výsluch žiadateľa o azyl v súdnom konaní je jedným z najdôležitejších dôkazných prostriedkov, ale aj práv žiadateľa o azyl. Kasačnému súdu preto nie je zrejmé, prečo krajský súd na pojednávaní sťažovateľku nevypočul, napriek skutočnosti, že o tejto žiadosti bol informovaný už v podanej správnej žalobe a nezabezpečil na pojednávaní účasť tlmočníka, aby sťažovateľka mohla autenticky vypovedať k prezentovanému dôvodu žiadosti o azyl. Pokiaľ žalobca v konaní o správnej žalobe proti rozhodnutiu o neudelení medzinárodnej ochrany dôvodne žiada, aby bol na pojednávaní vypočutý na konkrétne okolnosti, či prípadne až na pojednávaní, na ktorom je žalobca prítomný, sa takéto okolnosti objavia, je zabezpečenie tlmočníka na takomto pojednávaní a výsluch žiadateľa nevyhnutný.

46. Krajský súd sa k tejto skutočnosti v preskúmavanom rozhodnutí navyše vôbec nevyjadril, prečo nepovažoval za potrebné vypočuť sťažovateľku na pojednávaní a na ten účel zabezpečiť aj prítomnosť tlmočníka. Podľa kasačného súdu takýmto postupom krajského súdu bolo porušené právo sťažovateľky na spravodlivý proces.

48. Preskúmaním napadnutého rozhodnutia sa kasačný súd tiež stotožnil s námietkou nesprávneho právneho posúdenia veci. 49. V prvom rade nesprávne právne posúdenie veci krajským súdom spočívalo v tom, že krajský súd vyhodnotil ako nedôvodnú námietku sťažovateľky, že žalovaný sa opomenul vysporiadať so skutočnosťou, ktorú uviedla na vstupnom pohovore, o práci jej brata pre organizáciu, ktorá sa zaoberala pomocou a poradenstvom pozostalým po padlých vojakoch. Krajský súd túto námietku odbil jednoduchým konštatovaním, že nakoľko tento namietaný dôvod počas pohovoru sťažovateľka neuviedla, hoci mohla, žalovaný sa s ním ani nemohol v rámci správneho konania zaoberať. Navyše, sťažovateľka v správnej žalobe uviedla novú skutočnosť, a to, že jej brat sa v súčasnosti skrýva pred Talibanom.

51. Podľa čl. 46 ods. 3 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2013/32/EÚ z 26.júna 2013 o spoločných konaniach o poskytovaní a odnímaní medzinárodnej ochrany (prepracované znenie) (ďalej len „procedurálna smernica„) v záujme dosiahnutia súladu s odsekom 1 členské štáty zabezpečia, aby účinný opravný prostriedok zahŕňal posúdenie skutkových aj právnych otázok v plnom rozsahu ex nunc vrátane prípadného posúdenia potrieb medzinárodnej ochrany podľa smernice 2011/95/EÚ, a to aspoň v rámci konania o opravnom prostriedku pred súdom prvého stupňa. 52.

53. S poukazom na vyššie uvedené bolo preto povinnosťou krajského súdu vychádzať zo stavu v čase vyhlásenia jeho rozhodnutia a zohľadniť skutočnosti, ktoré uviedla sťažovateľka v správnej žalobe. Krajský súd však vo svojom postupe vôbec nezohľadnil špecifikum rozhodovania v udelení medzinárodnej ochrany, čím zaťažil svoje rozhodnutie vadou nezákonnosti.

Nie je preto pravdivé tvrdenie krajského súdu, že sťažovateľka túto skutočnosť neuviedla žalovanému, a preto sa s ňou žalovaný ani nemohol vysporiadať. 55. Je nesporné, že bremeno tvrdenia stíha v konaní o medzinárodnej ochrane samotného žiadateľa, ktorého úspech vo veci je podmienený okrem iného tým, či tvrdia okolnosti nasvedčujúce možnému zásahu do jeho ľudských práv. Pokiaľ však ide o dôkazné bremeno, to je už výraznejšie rozložené medzi žiadateľa o medzinárodnú ochranu a správny orgán. Preukazovať jednotlivé fakty je povinný primárne žiadateľ, avšak správny orgán je povinný zabezpečiť k žiadosti o medzinárodnú ochranu všetky dostupné dôkazy a nesie zodpovednosť za náležité zistenie reálií o krajine pôvodu. Ak nastane situácia, za ktorej nemožno tvrdenie žiadateľa na základe získaných podkladov potvrdiť (ale ani vyvrátiť), neznamená to, že by táto skutočnosť žiadateľa z možnosti udelenia medzinárodnej ochrany automaticky diskvalifikovala.

57. Nie je povinnosťou žiadateľa o azyl, aby prenasledovanie svojej osoby preukazoval inými dôkaznými prostriedkami ako vlastnou vierohodnou výpoveďou. Je naopak povinnosťou správneho orgánu, aby v pochybnostiach zhromaždil všetky dostupné dôkazy, ktoré vierohodnosť výpovedí žiadateľa o azyl vyvracajú alebo spochybňujú. Ak sa teda žiadateľ o medzinárodnú ochranu po celú dobu konania vo veci medzinárodnej ochrany drží jednej dejovej línie a jeho výpovede možno aj napriek drobným nezrovnalostiam označiť za konzistentné a za súladné s dostupnými informáciami o krajine pôvodu, je potrebné z jeho výpovede vychádzať (rozsudok NS SR sp. zn. 1Sža/10/2013 zo dňa 9.4.2013). 58. Špecifikom azylového konania je tiež zásada, že v prípade pochybností sa postupuje v prospech žiadateľa o medzinárodnú ochranu. Ak sú dané skutočnosti, na základe ktorých možno predpokladať, že na porušenie základných ľudských práv a slobôd žiadateľa o azyl došlo, alebo mohlo by s ohľadom na postavenie žiadateľa v spoločnosti, s prihliadnutím na jeho presvedčenie, názory, správanie dôjsť, a správny orgán nemá dostatok dôkazov o tom, že

2Sak13/2022 z 26.10.2022). 60. V tejto súvislosti musí kasačný súd konštatovať, že žalovaný viedol pohovor so sťažovateľkou veľmi stroho a povrchne, tvrdenia sťažovateľky ďalej nerozvíjal za účelom presného zistenia stavu veci podľa § 32 Správneho poriadku, napríklad prečo brat sťažovateľky prestal s prácou pre spomínanú organizáciu, keď do mesta Jalalabad prišlo hnutie Taliban. Uvedená organizácia - New Consultancy and Relief Organization - predstavuje mimovládnu humanitárnu organizáciu, (https://ncro-afg.org/). Podľa správy o krajine pôvodu z apríla 2022 Agentúry Európskej únie pre azyl (EUAA) boli v niektorých prípadoch pracovníci mimovládnych organizácii terčom útokov aktérov konfliktu v dôsledku ich aktivít, ktoré neboli vnímané ako neutrálne alebo ako rozporné s kultúrnymi a náboženskými normami.

zistenia stavu veci a zasadiť vyjadrenia žiadateľa o medzinárodnú ochranu do kontextu správ o krajine pôvodu. To sa v predmetnom prípade nestalo, pretože žalovaný sa nevenoval tvrdeniu sťažovateľky o pracovnej aktivite jej brata a zároveň vyjadrenie Talibanu zo 17.8.2021 nekonfrontoval s realitou nasledujúcich mesiacov po prevzatí moci Talibanom.

63. Sťažovateľka namietala nesprávne právne posúdenie v tom, ako žalovaný posúdil že v jej prípade nebolo preukázané, že by v krajine pôvodu čelila prenasledovaniu z dôvodu príslušnosti k sociálnej skupine, ani z iného azylového dôvodu. Svoj dôvod žiadosti o udelenie azylu odôvodnila aj obavami z toho, ako sa Taliban bude správať k ženám, vychádzajúc z predchádzajúcej skúsenosti.

a vlastnú osobnú skúsenosť. Pri posudzovaní objektívnej stránky je nutné vychádzať aj z výpovede žiadateľa, ktorá má byť posúdená v širšom kontexte relevantnej situácie. V zmysle Príručky o postupoch a kritériách pri posudzovaní statusu utečenca (Handbook on Procedures and Criteria for Determining Refugee Status) je žiadateľov strach opodstatnený, ak vie dôveryhodne preukázať, že jeho ďalší pobyt v krajine pôvodu sa stal pre neho neznesiteľný z dôvodov vymedzených v definícii utečenca alebo z tých istých dôvodov by bol pre neho neznesiteľný, ak by sa do krajiny pôvodu vrátil. Tieto úvahy nemusia byť vyslovene podložené osobnou skúsenosťou žiadateľa, ale relevantné je aj to, čo sa stalo jeho rodine, priateľom alebo príslušníkom tej istej rasy alebo sociálnej skupiny.

Podľa Príručky Úradu vysokého komisára OSN pre utečencov (UNHCR) k rodovo orientovanému prenasledovaniu v kontexte čl. 1A (2) Dohovoru o právnom postavení utečencov z roku 1951 a Protokolu z roku 1967 (Guidelines on International Protection: Gender-Related Persecution within the context of Article 1A(2) of the 1951 Convention and/or its 1967 Protocol relating to the Status of Refugees), z ktorej kasačný súd v prejednávanom prípade vychádzal (dostupnej na https://www.unhcr.org/3d58ddef4.pdf), diskriminačný vzor alebo menej priaznivé zaobchádzanie by mohlo, na kumulatívnych základoch, dosiahnuť prenasledovanie a zaručiť tak medzinárodnú ochranu, ak by diskriminačné opatrenia viedli k dôsledkom vážne škodlivej povahy pre dotknutú osobu, napríklad v obmedzení práva zarobiť si na vlastné živobytie, práva praktizovať náboženstvo alebo práva na prístup k dostupným vzdelávacím zariadeniam (bod 14). 66.

Uvedené je pochopiteľné, ak sťažovateľka do augusta 2021 žila v úplne inom politickom režime, mohla sa aktívne zúčastňovať na vzdelávaní, kultúrnom a spoločenskom živote. 67. Informácie o krajine pôvodu (COI) by mali zahŕňať informácie relevantné k žiadosti žiadateľky o azyl a poskytnúť informácie o postavení žien pred zákonom, politických, sociálnych a ekonomických právach žien, kultúrnych a sociálnych zvyklostiach v krajine, výške a prípadnom diskriminačnom charaktere trestov pre nedodržiavanie zaužívaných zvyklostí, rozšírenosť takýchto škodlivých tradičných praktík, výskyt a formy hláseného násilia páchaného na ženách, ochrana, ktorú majú ženy k dispozícii, tresty uložené páchateľom násilia a riziká, ktorým žena môže čeliť pri návrate do svojej krajiny pôvodu po podaní žiadosti o utečenca postavenie.

69. Individuálne posúdenie toho, či existuje primeraný stupeň pravdepodobnosti, že žiadateľ bude čeliť prenasledovaniu, by malo brať do úvahy okolnosti ovplyvňujúce riziko prenasledovania ako je viditeľnosť žiadateľky (napr. povaha práce), viditeľnosť za nedodržiavanie podmienok stanovených Talibanom, konzervatívnosť prostredia v ktorom žije, vnímanie tradičných rodových rolí rodinou alebo prostredím a pod.

71. K námietke sťažovateľky o nesprávnom právnom posúdení príslušnosti sťažovateľky k sociálnej skupine afgánskych žien odmietajúcim sa vzdať svojich základných práv a slobôd, kasačný súd poukazuje na záver Najvyššieho správneho súdu SR v 2Sak/15/2022 z 28.11.2022, v zmysle ktorého „pokiaľ teda zdieľanie rovnakých názorov na rovnoprávne postavenie žien v spoločnosti možno považovať za vyjadrovanie určitého politického presvedčenia, hoc aj prisudzovaného, ide potom o prenasledovanie z iného azylovo relevantného dôvodu (politického presvedčenia) a nie na základe príslušnosti k sociálnej skupine.

skupine. Námietka nesprávneho právneho posúdenia určitej sociálnej skupiny preto nemohla s poukazom na uvedené závery obstáť.“. 72. S poukazom na vyššie uvedené má kasačný súd za to, že žalovaný a krajský súd vec prejednávanom prípade nesprávne právne posúdili, keď vychádzali z predchádzajúcej skúsenosti sťažovateľky a uzavreli, že v jej prípade neboli splnené podmienky pre udelenie azylu, nakoľko nebolo preukázaná opodstatnenosť strachu z prenasledovania z azylových dôvodov. Žalovaný ani krajský súd nezamerali svoje posúdenie na diskriminačný charakter trestov, ktorým by sťažovateľka ako žena v prípade návratu do Afganistanu čelila za prekročenie spoločenských mravov v rozpore s § 19a ods. 1 písm. a) zákona o azyle.

krajine pôvodu. Rozhodnutie žalovaného tak vychádza z nedostatočne zisteného skutkového stavu, čím svoj postup zaťažil vadou nezákonnosti. Vzhľadom na vyššie uvedené závery kasačný súd konštatuje, že námietky týkajúce sa nesprávneho právneho posúdenia veci sú dôvodné, pričom krajský súd pochybil, keď dospel k záveru o nedôvodnosti správnej žaloby. Nakoľko aj samotné preskúmavané rozhodnutie žalovaného trpí vadami, ktoré ho činia nezákonným, kasačný súd považoval za potrebné rozhodnúť v zmysle § 462 ods. 2 v spojení s § 457 ods. 1 S.s.p. tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

súdom. V zmysle § 175 ods. 2 S.s.p. v spojení s dôvodovou správou k § 467 S.s.p. (teleologický výklad) o výške náhrady trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením krajského súdu. 75. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prijal rozsudok jednomyseľne (§ 139 ods. 4 S.s.p.).

V Bratislave dňa 20. decembra 2022