1Sak/2/2023

1. Žalovaný správny orgán rozhodnutím č. PPZ-HCP-BB4-1133-014/2022-AV (ID: 194275) zo dňa 26.11.2022 (ďalej aj „preskúmavané rozhodnutie“ alebo „napadnuté rozhodnutie“) dňa 26.11.2022 zaistil žalobcu podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“ alebo „zákon č. 404/2011 Z. z.“) na účel výkonu administratívneho vyhostenia (z dôvodu, že má neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky podľa § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov); podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov stanovil dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný najviac do 26.01.2023 a žalobcu umiestnil do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov. 2. Žalovaný skonštatoval, že vzhľadom na prebiehajúce konanie o administratívnom vyhostení, ktoré stále trvá, je zaistenie žalobcu zákonným pozbavením slobody osoby proti ktorej prebieha konanie o administratívnom vyhostení z územia Slovenskej republiky, čo je v súlade s čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru. Žalovaný zdôraznil, že základom pre začiatok konania o reálnom vyhostení z územia Slovenskej republiky je nevyhnutná existencia rozhodnutia o administratívnom vyhostení z územia Slovenskej republiky. Žalovaný považoval túto podmienku za splnenú, čoho dôkazom je nespochybniteľná existencia vykonateľného rozhodnutia o administratívnom vyhostení žalobcu vedeného pod č. PPZ-HCP-BB4-1133-011/ 2022-AV zo dňa 26.11.2022 vydaného Mobilnou jednotkou Policajného zboru Banská Bystrica, v ktorom bol žalobcovi určený zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov na dobu 2 rokov. Dodal, že k výkonu administratívneho vyhostenia priamo slúži inštitút zaistenie cudzinca. 3. Žalovaný skúmal aj možnosť uloženia menej závažného prostriedku ako zaistenia, avšak dospel k záveru, že žalobca nespĺňa podmienky, za ktorých by mu mohla byť uložená povinnosť podľa § 89 ods. 1 písm. a) a b) zákona o pobyte cudzincov, nakoľko žalobca v zápisnici o podaní vyjadrenia uviedol, že nemá na území Slovenskej republiky žiadnu rodinu, nedisponuje finančnou hotovosťou, ktorá by reálne pokryla zabezpečenie jeho pobytu na území Slovenskej republiky. Z uvedeného dôvodu správny orgán rozhodol o zaistení žalobcu. Počas konania o zaistení sa žalovaný zaoberal aj otázkou rešpektovania súkromného a rodinného života žalobcu v súlade s čl. 8 ods. 1 Dohovoru, a dospel k záveru, že konaním a rozhodnutím žalovaného nedošlo k rozdeleniu rodiny žalobcu. Žalovaný konal v jeho záujme a nebola mu spôsobená ujma, ktorá by mala za následok ohrozenie života, zdravia a sociálnej existencie žalobcu.

4. Žalobca v zákonom stanovenej lehote podal proti rozhodnutiu žalovaného č. PPZ-HCP- BB4-1133-014/2022-AV (ID: 194275) zo dňa 26.11.2022 správnu žalobu zo dňa 05.12.2022, ktorou žiadal rozhodnutie žalovaného zrušiť, nariadiť bezodkladné prepustenie žalobcu zo zaistenia a priznať plnú náhradu trov konania.

žalovaný nedal podnet Dublinskému stredisku MV SR na začatie konania o odovzdaní do iného členského štátu. Dodal, že žalovaný na prejednávanú vec neaplikoval správny právny predpis, ktorým je Dublin III. 6. Krajský súd v konaní podľa ust. § 221 a nasl. zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej aj ako „S.s.p.“) preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného zo dňa 26.11.2022 o zaistení žalobcu podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, oboznámil sa s obsahom administratívneho spisu žalovaného, a to tak v právnych medziach vznesených žalobných námietok [žalobné body podľa § 226 ods. 1 písm. d) S.s.p.], ako aj procesným postupom podľa § 134 ods. 2 písm. e) a § 206 ods. 3, 4 a 6 S.s.p. a na pojednávaní konanom dňa 03.01.2023 dospel k záveru o potrebe zrušenia preskúmavaného administratívneho rozhodnutia podľa § 230 ods. 1 písm. c) S.s.p. a vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie.

8. Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že žalovaný pri určovaní zákonného ustanovenia podľa ktorého žalobcu zaistil nepostupoval správne, keď žalobcu zaistil podľa dôvodu podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, teda na účel výkonu administratívneho vyhostenia. Z dôvodu podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov môže žalovaný zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny len v prípade, že existuje právoplatné a vykonateľné rozhodnutie o administratívnom vyhostení štátneho príslušníka

Bystrica). 9. Ďalšou okolnosťou bolo, že žalobca v čase po zaistení potvrdil, že podal žiadosť o udelenie azylu v Grécku, k čomu predložil kópiu potvrdenia jeho žiadosti o azyl. Táto skutočnosť musela byť žalovanému známa už z výsledku šetrenia žalobcu v systéme EURODAC zo dňa 26.11.2022 (vychádzajúc z administratívneho spisu, ktorý nie je očíslovaný - pozn. súdu) resp. strana predtým, kde je pozitívny záznam z toho istého dňa v IS MIGRA.

10. Správny súd preto po preskúmaní napadnutého rozhodnutia dospel k záveru, že žalovaný nepostupoval vo veci zákonným spôsobom, pretože nesprávne určil zákonné ustanovenie podľa ktorého žalobcu zaistil (§ 88 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov), a preto napadnuté rozhodnutie žalovaného podľa § 230 ods. 1 písm. c) S.s.p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie

11. Krajský súd k dôvodu, prečo žalobcu neprepustil zo zaistenia ďalej uviedol, že nedostatok rozhodnutia žalovaného a konania, ktoré mu predchádzalo nemôže mať vzhľadom na obsah správneho konania a z neho vyplývajúce závery správneho orgánu za následok prepustenie žalobcu zo zaistenia, pretože neexistuje dôvod, pre ktorý by bolo možné nariadiť žalovanému bezodkladné prepustenie žalobcu zo zaistenia.

Krajský súd v tejto súvislosti poukázal na právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Szak/18/2016: „kasačný súd vzhľadom na zistené skutočnosti, t. j. najmä nezotrvanie sťažovateľa v krajine, kde požiadal o priznanie azylu, vyslovuje právny názor, že požiadavke sťažovateľa vzhľadom na vyššie vyslovené závery na nariadenie bezodkladného prepustenia sťažovateľa zo zaistenia nemožno vyhovieť.“ V prípade, ak by bol žalobca prepustený zo zaistenia, je vysoké riziko jeho úteku ďalej do členských štátov Európskej únie, čo je v rozpore s verejným záujmom. Zaistenie žalobcu preto vo svetle uvedených skutkových okolností považuje súd za účelné zákonné a nevyhnutné.

15. O trovách konania súd rozhodol v súlade s ustanoveniami § 167 a nasl. S.s.p. tak, že žalobcovi priznal právo na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 50%, a to z dôvodu čiastočného úspechu v konaní, v súvislosti so zrušením žalobou napadnutého rozhodnutia žalovaného.

16. Proti rozsudku krajského súdu, uvedenému v záhlaví tohto rozhodnutia, podal sťažovateľ v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť z dôvodov uvedených v § 440 ods. 1 písm. g) a h) S.s.p., t. j. krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci a odklonil sa od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu. 17. Sťažovateľ v sťažnostných bodoch podľa § 445 ods. 1 písm. c) S.s.p. namietal záver krajského súdu, ktorým nerozhodol o bezodkladnom prepustení sťažovateľa zo zaistenia, čím sa krajský súd odklonil od rozhodovacej praxe kasačného súdu a aj nálezu Ústavného súdu SR IV. ÚS 398/2020 z 10.11.2020. Vady, ktoré krajský súd skonštatoval v konaní, t. j. nesprávne určenie dôvodu zaistenia, resp. jeho neexistencia a nezákonný postup, je podstatnou vadou v konaní, ktorá spôsobuje nezákonnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného, a preto so zrušením napadnutého rozhodnutia malo dôjsť aj k nariadeniu prepustenia sťažovateľa zo zaistenia v zmysle čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. 18. V zmysle nálezu ústavného súdu SR je existencia zákonného dôvodu zaistenia jadrom inštitútu zaistenia a takéto vady nie je možné považovať za formálne a odstrániteľné v zmysle § 230 ods. 1 písm. c) S.s.p. Zrušenie napadnutého rozhodnutia malo byť sprevádzané nariadením bezodkladného prepustenia v zmysle čl. 15 ods. 2 návratovej smernice a v zmysle čl. 5 ods. 4 Dohovoru, na základe čoho mal krajský súd aplikovať § 230 ods. 1 písm. a) S.s.p. 19. Podľa sťažovateľa, ak účel zaistenia nebol určený správne, potom ani v ďalšom postupe žalovaného nie je možné toto rozhodnutie opravovať a odstraňovať vady, nakoľko sa jedná o iný účel zaistenia na základe iného zákonného dôvodu a iných podmienok. 20. Sťažovateľ poukázal na rozhodovaciu prax kasačného súdu v rozsudku sp. zn. 1Szak/21/ 2018 z 19.12.2018 z ktorého vyplýva, že uvedenie zákonného dôvodu zaistenia je podstatnou náležitosťou rozhodnutia, z perfektného rozhodnutia musí byť bezpochyby zrejmé, z akého dôvodu je cudzinec zaistený, pričom krajskému súdu v tejto súvislosti kasačný súd vytkol postup podľa § 230 ods. 1 písm. c) S.s.p. 21. Sťažovateľ namietal záver krajského súdu, ktorým neprepustil sťažovateľa zo zaistenia z dôvodu rizika jeho úteku, pričom uviedol, že na zaistenie cudzinca podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov nie je stanovená zákonná podmienka rizika úteku cudzinca a na zaistenie cudzinca podľa nariadenia Dublin III sa vyžaduje až existencia značného rizika jeho úteku; navyše záver o riziku úteku sťažovateľa je nedôvodný, nezohľadňuje jeho osobitnú životnú situáciu a k dôvodom úteku sťažovateľa z krajiny pôvodu nezaujal krajský súd žiadnu právnu úvahu. 22. S poukazom na vyššie uvedené kasačnému súdu navrhol, aby napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, zároveň žiadal o priznanie práva na náhradu trov konania. 23. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti zotrval na svojom vyjadrení k podanej žalobe. Kasačný súd zároveň informoval o vydaní rozhodnutia o predĺžení zaistenia sťažovateľa č. PPZ-HCP-BB4-58-045/2023-AV do 26.04.2023 vzhľadom na skutočnosť, že pre účely zabezpečenia administratívneho vyhostenia stále prebiehajú úkony k vydaniu náhradného cestovného dokladu.

24. Senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 S.s.p.) predovšetkým postupom podľa § 452 ods. 1 v spojení s § 439 S.s.p. preskúmal prípustnosť kasačnej sťažnosti a z toho vyplývajúce možné dôvody jej odmietnutia.

25. Rozhodol bez nariadenia pojednávania (§ 455 S.s.p.) s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 14. februára 2023 (§ 137 ods. 4 v spojení s § 452 ods. 1 S.s.p.).

Sťažovateľ v podanej kasačnej sťažnosti napadol tento záver krajského súdu, keď na prejednávanú vec neaplikoval § 230 ods. 1 písm. a) S.s.p., čím vec nesprávne právne posúdil a odklonil sa od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu.

29. Podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov policajný útvar je povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia. 30. Podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

32. Podľa čl. 15 ods. 4 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16. decembra 2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území (ďalej len „Návratová smernica“) zaistenie prestáva byť odôvodnené a dotknutá osoba sa bezodkladne prepustí, ak už z právnych alebo iných dôvodov neexistuje odôvodnený predpoklad na odsun alebo už neplatia podmienky ustanovené v odseku 1.

34. Kasačný súd sa v prejednávanej veci stotožnil s námietkami sťažovateľa v kasačnej sťažnosti a dospel k záveru, že vady, ktoré krajský súd vytkol žalovanému nezakladajú odstrániteľné vady podľa § 230 ods. 1 písm. c) S.s.p. Krajský súd tak vec nesprávne právne posúdil, keď aplikoval § 230 ods. 1 písm. c) S.s.p. a nerozhodol podľa § 230 ods. 1 písm. a) S.s.p. o zrušení rozhodnutia o zaistení a nariadení bezodkladného prepustenia sťažovateľa zo zaistenia.

36. V tomto kontexte je relevantná aj „kvalita“ právnej úpravy v tom zmysle, že vnútroštátne právo umožňujúce pozbavenie slobody musí byť dostatočne prístupné, určité a predvídateľné pri jeho aplikácii tak, aby sa predišlo nebezpečenstvu svojvôle (rozsudok Veľkej komory vo veci Mooren proti Nemecku z 9. 7. 2009, bod 76). Dodržanie vnútroštátneho práva však nepostačuje, čl. 5 ods. 1 Dohovoru navyše vyžaduje, aby každé pozbavenie slobody bolo v súlade s jeho účelom, ktorým je ochrana jednotlivca pred svojvôľou. Základnou zásadou je, že žiadne zadržanie, ktoré je svojvoľné, nemôže byť v súlade s čl. 5 ods. 1 a pojem „svojvôle“ v čl. 5 ods. 1 presahuje nesúlad s vnútroštátnym právom, a tak pozbavenie slobody môže byť zákonné v zmysle domáceho práva, ale stále svojvoľné, a teda v rozpore s dohovorom.

Tým sú poskytnuté ústavné záruky, že obmedzenie osobnej slobody nastane len na základe toho zákonného dôvodu, ktorý sa presne vzťahuje na tú ktorú situáciu. 38. Záver krajského súdu o odstrániteľnej vade rozhodnutia o zaistení, keď žalovaný rozhodol o zaistení sťažovateľa na základe nesprávneho zákonného ustanovenia a v konaní sa nevysporiadal so žiadosťou sťažovateľa o udelenie azylu v Grécku a nekontaktoval dublinské stredisko Migračného úradu Ministerstva vnútra SR za účelom začatia konania podľa nar. Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 60/2013 z 26.6.2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov, považuje kasačný súd s poukazom na vyššie uvedené východiská pri rozhodovaní o pozbavení osobnej slobody jednotlivca, za ústavne neudržateľný.

Tieto skutočnosti navyše žalovaný vôbec nevyhodnotil ani v rozhodnutí o zaistení, ani v rozhodnutí o administratívnom vyhostení, čo zakladá podstatnú vadu v konaní, ktorá má vplyv na zákonnosť rozhodnutia o zaistení. 40. Žalovaný je povinný skúmať skúmal účel zaistenia - teda či realizácii účelu zaistenia nebránia akékoľvek právne alebo faktické prekážky alebo či účel zaistenia naďalej trvá (§ 90 ods. 1 písm. d/ zák. č. 404/2011 Z. z.). Predbežný úsudok o týchto skutočnostiach by v rozhodnutí nemal chýbať, pričom následné vyjadrenia správneho orgánu, podané v priebehu preskúmavacieho konania môžu napomôcť správnemu súdu pri hodnotení postupu správneho orgánu po vydaní rozhodnutia o zaistení. Avšak v žiadnom prípade takéto vyjadrenia nemôžu konvalidovať vytýkané nedostatky odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia.

Kasačný súd tiež uvádza, že skutočnosť, že krajina, ktorá má byť v zmysle nariadenia Dublin III zodpovedná za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu neprijíma žiadateľov o medzinárodnú ochranu, čím žalovaný odôvodňoval svoj postup, nemôže byť dôvodom na postup podľa § 77 zákona o pobyte cudzincov a poukazuje pritom na čl. 3 ods. 2 druhá veta nariadenia Dublin III v zmysle ktorej „Ak nie je možné odovzdanie žiadateľa do členského štátu, ktorý je primárne určený za zodpovedný, pretože sa zo závažných dôvodov možno domnievať, že v konaní o azyle a podmienkach prijímania žiadateľov existujú v danom členskom štáte systémové chyby, na základe ktorých hrozí žiadateľom neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie v zmysle článku 4 Charty základných práv Európskej únie, členský štát uskutočňujúci proces určovania zodpovedného členského štátu pokračuje v posudzovaní kritérií stanovených v kapitole III s cieľom zistiť, či iný členský štát nemôže byť určený ako zodpovedný. Ak nemožno vykonať odovzdanie podľa tohto odseku do žiadneho členského

43. Vychádzajúc z vyššie uvedených úvah kasačný súd konštatuje, že krajský súd dospel k nesprávnemu záveru, keď o správnej žalobe sťažovateľa rozhodol podľa § 230 ods. 1 písm. c) S.s.p., t. j. rozhodnutie správneho orgánu zrušil pre odstrániteľné vady, vec mu vrátil na ďalšie konanie a bezodkladné prepustenie sťažovateľa nenariadil. Nakoľko pre aplikáciu ust. § 462 ods. 2 S.s.p. (t. j. zmenu rozhodnutia krajského súdu kasačným súdom) je predpokladom predchádzajúce zamietnutie žaloby krajským súdom, k čomu v predmetnej veci nedošlo, kasačný súd považoval za potrebné rozhodnúť v zmysle § 462 ods. 1 v spojení s § 457 ods. 1 S.s.p. tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku, s tým, že v zmysle § 469 S.s.p. krajský súd aj orgán verejnej správy sú viazaní právnym názorom kasačného súdu.

45. V ďalšom konaní rozhodne krajský súd aj o nároku na náhradu trov kasačného konania (§ 467 ods. 3 S.s.p.). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu riadny opravný prostriedok nie je prípustný.