1Sak/2/2024

1. Napadnutým uznesením Správny súd v Bratislave podľa § 98 ods. 1 písm. d) Správny súdny poriadok (ďalej len „S.s.p.“) žalobu žalobkyne odmietol ako oneskorene podanú. 2. Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia citoval ustanovenia § 98 ods. 1 písm. d), § 170 písm. a), § 231 a § 235 S.s.p. a konštatoval, že v zmysle Správneho súdneho poriadku vo veciach administratívneho vyhostenia musí byť žaloba podaná v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia alebo opatrenia orgánu verejnej správy proti ktorému smeruje. Zo správnej žaloby vyplýva, že napadnuté rozhodnutie žalovaného bolo žalobkyni doručené dňa 28.12.2022. Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že napadnuté rozhodnutie bolo žalobkyni doručené dňa 16.12.2022. Ak by aj súd vychádzal z neskoršieho (žalobkyňou tvrdeného) dátumu doručenia napadnutého rozhodnutia teda 28.12.2022, posledným dňom lehoty na podanie správnej žaloby bol deň 27.01.2023. Keďže žaloba žalobkyne bola doručená do elektronickej schránky správneho súdu až dňa 15.02.2023, s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti je zrejmé, že žalobkyňa podala žalobu po uplynutí 30-dňovej zákonom stanovenej lehoty. 3. Vzhľadom k tomu, že súd žalobu odmietol z dôvodu, že bola podaná oneskorene, nerozhodoval už o návrhu na priznanie odkladného účinku žalobe ani o návrhu na prerušenie konania, ktoré boli podané spolu so žalobou, nakoľko by to bolo bezpredmetné. 4. O náhrade trov konania správny súd rozhodol podľa § 170 písm. a) S.s.p.

II. Konanie na kasačnom súde

Zároveň žiadala, aby kasačný súd priznal odkladný účinok kasačnej sťažnosti. Taktiež sťažovateľka žiadala priznať náhradu trov konania vo výške 100%. 6. K dôvodu sťažnosti podľa § 440 ods. 1 písm. f) S.s.p. sťažovateľka uviedla, že súd jej nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, a to tým, že jej nedoručil vyjadrenie žalovaného a tým jej nedal možnosť vyjadriť sa k nemu pred vydaním

7. K nezákonnému odmietnutiu žaloby sťažovateľka uviedla, že súd nezákonne odmietol správnu žalobu, pretože ju posúdil ako žalobu vo veci administratívneho vyhostenia, hoci išlo o všeobecnú správnu žalobu, čo nerozporoval ani žalovaný. V dôsledku toho súd usúdil, že žaloba bola podaná oneskorene, pretože nebola podaná v 30-dňovej lehote. Sťažovateľka je štátnou občiankou SR, na základe napadnutých rozhodnutí nebola zaistená ani administratívne vyhostená, je manželkou štátneho príslušníka, ktorej bolo výslovne priznané postavenie účastníka konania. Už len táto skutočnosť preukazuje, že vo veci bola podaná všeobecná správna žaloba a nie žaloba vo veci administratívneho vyhostenia. Tento argument je tiež podporený ustanovením § 241 druhá veta S.s.p., podľa ktorého „Vo výroku uvedenie označenie žalovaného, číslo a deň zrušeného rozhodnutia alebo opatrenia, meno a priezvisko žalobcu, číslo jeho cestovného pasu alebo iného dokladu totožnosti“. V prípade sťažovateľky išlo o štátnu občianku SR, a preto v jej prípade by bolo vylúčené/irelevantné/nezmyselné, aby sa

s účastníkom konania. Odkladný účinok sťažovateľka neodôvodnila tým, aby nedošlo k administratívnemu vyhosteniu účastníka konania, keďže ten bol administratívne vyhostený skoro 4 roky pred podaním správnej žaloby. 9. Sťažovateľka svoje tvrdenie, že sa jedná o všeobecnú správnu žalobu podporila tým, že súd nepovažoval správnu žalobu za žalobu vo veciach administratívneho vyhostenia, pretože nekonal prednostne. ( ust. § 216 ods. 1, § 228, § 238 S.s.p.)

14. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 S.s.p.) bez nariadenia pojednávania podľa § 455 S.s.p. preskúmal napadnuté uznesenie, pričom po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná oprávnenou osobou v zákonnej lehote a že ide o rozhodnutie, proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná (§ 439 ods. 1 S.s.p.), vo veci jednomyseľne dospel k záveru, že kasačná sťažnosť je dôvodná. 15. Ako vyplynulo z administratívneho spisu žalovaného správneho orgánu ako i zo spisu správneho súdu Oddelenie cudzineckej polície policajného zboru Bratislava rozhodnutím zo dňa 14.06.2018, č. PPZ-HCP-BA6-163-008/2018-AV (rozhodnutie č. 1) administratívne vyhostilo podľa § 82 ods. 2 písm. a) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov ( ďalej len „ZoPC“) účastníka konania B.. H.. B. Z., nar. XX.XX.XXXX, štátneho občana Palestínskeho štátu, manžela sťažovateľky a zároveň mu uložilo zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov na dobu 10 rokov podľa § 82 ods. 3 písm. a) ZoPC, pričom lehota zákazu vstupu podľa § 82 ods. 9 písm. a) ZoPC účastníkovi konania začala plynúť dňom vykonania administratívneho vyhostenia. 16. Účastník konania B.. H.. B. Z. podal voči rozhodnutiu č. 1 odvolanie a v druhom stupni žalovaný ako odvolací orgán vydal rozhodnutie č. PPZ-HCP-BA2-2019/003579-005 dňa 24.04.2019 (rozhodnutie č. 2), ktorým potvrdil rozhodnutie č. 1. Na základe rozhodnutia č. 2 bol účastník konania B.. H.. B. Z. ako cudzí štátny príslušník administratívne vyhostený v roku 2019. V súčasnosti sa zdržuje na Ukrajine, kde pôsobí ako lekár. 17. Sťažovateľka v deň vydania rozhodnutia č. 1, t. j. dňa 16.06.2018 adresovala Oddeleniu cudzineckej polície policajného zboru Bratislava žiadosť zo dňa 14.06.2018, ktorou sa domáhala priznania postavenia účastníka konania, keďže išlo o manželku účastníka konania. Dňa 21.06.2018 jej bolo priznané postavenie vedľajšieho účastníka konania v konaní o administratívnom vyhostení jej manžela.

Verejná ochrankyňa práv podnetu vyhovela, v dôsledku čoho sa obrátila na žalovaného s vlastným podnetom č. 3626/2021/VOP zo dňa 01.03.2022 na obnovu konania o administratívnom vyhostení účastníka konania B.. H.. B. Z. a o jeho zákaze vstupu na územie SR a členských štátov Európskej únie. 20. Žalovaný vydal dňa 17.05.2022 rozhodnutie o nariadení obnovy konania č. PPZ-HCP- BA2-2022/028291-027, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 28.07.2022 (ďalej ako „rozhodnutie - obnova konania“).

22. Podľa § 464 ods. 1 SSP ak kasačný súd rozhoduje o sťažnosti v obdobnej veci, ktorá už bola predmetom konania pred kasačným súdom, môže v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázať už len na obdobné rozhodnutie, ktorého prevzatú časť v odôvodnení uvedie.

Kasačný súd uvádza prevzatú časť odôvodnenia uznesenia Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Sak/2/2024 zo dňa 27.03.2024. Zohľadniac uvedené skutočnosti kasačný súd poukazuje na odôvodnenie tohto uznesenia, s ktorým sa konajúci kasačný súd v plnom rozsahu stotožňuje, na toto rozhodnutie odkazuje a v príslušnom rozsahu ho uvádza s prípadnými úpravami textu v hranatých zátvorkách. Odseky odôvodnenia citovaného rozsudku sú v záujme prehľadnosti číslované v kontinuite s predchádzajúcimi odsekmi odôvodnenia tohto uznesenia 24. „Z hľadiska vymedzenia sťažnostných dôvodov pripadlo kasačnému súdu posúdiť, či správny súd dôvodne odmietol žalobu sťažovateľa podľa § 98 ods. 1 písm. d/ SSP ako podanú

26. Sťažovateľ namietal, že procesným postupom správneho súdu mu tento znemožnil, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, namietal tiež nesprávne právne posúdenie a odklon od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu. Predovšetkým namietal, že správny súd žalobu sťažovateľa považoval za správnu žalobu vo veci administratívneho vyhostenia, a nie za všeobecnú správnu žalobu. Sťažovateľ v kasačnej sťažnosti uviedol, že súdnym prieskumom rozhodnutia 3/ sa tak fakticky domáhal preskúmania zrušenia zákazu vstupu, ktorý mu bol uložený výrokom 2/ rozhodnutia 1/, ktoré bolo potvrdené rozhodnutím 3/.

28. Toto je kľúčová otázka, bez objasnenia ktorej nie je možné posúdiť, či sťažovateľ podal správnu žalobu včas. 29. Podstatným pre posúdenie včasnosti žaloby bolo teda ustáliť, čoho sa sťažovateľ žalobou domáha, či napáda oba výroky rozhodnutia 1/, t. j. výrok o administratívnom vyhostení a výrok o uložení zákazu vstupu. Tie sú podľa kasačného súdu oddeliteľnými výrokmi a teda z hľadiska zásady oddeliteľnosti výrokov aj samostatne preskúmateľné súdom.

však preskúmava z podnetu žalobcu len tie oddeliteľné výroky rozhodnutia správneho orgánu, proti ktorým žalobca žalobu skutočne podal a ktorých nezákonnosť namieta. 31. Preto si musí správny súd pred rozhodnutím o žalobe objasniť, či bolo žalobou napadnuté celé rozhodnutie alebo iba jeho časť, a podľa toho ustáliť nielen včasnosť podania žaloby, ale aj vymedziť rozsah svojej preskúmavacej povinnosti. Správny súd takto nepostupoval.

32. Kasačný súd pripúšťa, že v prípade, že sťažovateľ namieta iba výrok o zákaze vstupu, včasnosť žaloby je možné posúdiť v zmysle ustanovení Správneho súdneho poriadku o všeobecnej správnej žalobe teda podľa § 181 SSP, pretože lehota 30 dní na podanie správnej žaloby podľa § 235 SSP s poukazom na vecné vymedzenie administratívneho vyhostenia v zmysle § 206 SSP a obsahové vymedzenie administratívneho vyhostenia v zmysle § 231 SSP sa viaže výslovne na rozhodnutie o administratívnom vyhostení. Ustanovenie kratšej subjektívnej lehoty než pri všeobecnej správnej žalobe je dané tým, že pri dlhšej lehote by medzitým mohlo dôjsť k výkonu rozhodnutia o vyhostení. Nesúvisí teda s výrokom o zákaze vstupu. 33.

34. V tejto súvislosti dáva kasačný súd do pozornosti správnemu súdu právny názor vyjadrený v náleze Ústavného súdu SR spis. zn.: III. ÚS 593/2022 zo dňa 7. 2. 2023, podľa ktorého: „Na základe uvedených východísk a za účinného právneho stavu podľa názoru ústavného súdu platí, že ak možno ochranu toho istého subjektívneho práva dosiahnuť viacerými typmi konaní v správnom súdnictve, voľba konkrétneho z nich je vecou procesnej autonómie žalobcu.

35. Pokiaľ teda správny súd napadnutým uznesením odmietol správnu žalobu ako podanú oneskorene bez toho, aby si ustálil vlastný predmet súdneho prieskumu, takýmto nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

. . a pritom nezáleží, aký je jeho skutočný účinok na súdne rozhodnutie . . .“ Podľa nálezu Ústavného súdu SR spis. zn. I. ÚS 46/05 zo dňa 29.06.2005: „K naplneniu princípu kontradiktórnosti je potrebné, aby účastník mal k dispozícii stanovisko protistrany a zároveň, aby mal možnosť a priestor podať k takémuto stanovisku svoje vyjadrenie, ktoré zas dostane k dispozícii protistrana.“ Podľa uznesenia Najvyššieho správneho súdu SR spis. zn.: 7Sžsk/ 93/2020 z 26.01.2022: „V danej veci teda nie je sporné, že správny súd rozhodol o žalobe za absencie doručenia vyjadrenia žalovaného zo dňa 7. januára 2019 žalobcovi, a nepostupoval preto v zmysle ustanovenia § 106 SSP, keď nesplnil povinnosť zakotvenú v cit. ustanovení, odňal tak žalobcovi možnosť zaujať stanovisko k obsahu podaného vyjadrenia žalovaného (z podanej sťažnosti vyplýva, že žalobca chcel písomne reagovať na jeho obsah), a za tejto procesnej situácie vo veci rozhodol. Pokiaľ ide o námietku žalobcu o porušení jeho práva na spravodlivé konanie zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru, kasačný súd zhodne s uvedenými názormi

37. Najvyšší správny súd SR vzhľadom na vyššie uvedené, i s odkazom na rozsudok ESĽP Trančíková vs. Slovenská republika dospel k záveru, že námietka sťažovateľa o porušení jeho práva na spravodlivý proces, je dôvodná. V rozsudku ESĽP sp. zn. 17127/12 z 13.01.2015 vo veci Trančíková vs. Slovenská republika sa jednoznačne konštatuje, že: „Strany konania musia mať príležitosť oboznámiť sa so všetkými dôkazmi a stanoviskami, pričom majú právo sa k nim vyjadriť, a to bez ohľadu na to, či ide o prvostupňové alebo odvolacie konanie a bez ohľadu na to, či sa v odvolacom konaní objavia nové skutočnosti.

39. Kasačný súd preto postupom podľa § 462 ods. 1 S.s.p. rozhodnutie správneho súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Po vrátení veci bude úlohou správneho súdu v ďalšom konaní po odstránení vád žaloby a po ustálení vlastného predmetu prieskumu žalobcu nanovo posúdiť a vecne prejednať s ohľadom na právny názor kasačného súdu vysloveným v tomto uznesení v zmysle § 469 S.s.p.

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.