1Sak/2/2026

1. Žalobca, ako maloletý bez sprievodu, bol po svojom nelegálnom príchode zadržaný na území Slovenskej republiky a následne mu bol ustanovený opatrovník (Úrad práce sociálnych vecí a rodiny Stropkov), ktorý v žalobcovom mene požiadal dňa 11.04.2025 o udeleniu azylu alebo doplnkovej ochrany na území SR z dôvodu obavy o jeho život pred militantným hnutím

radov. 2. Za účelom zdôvodnenia žiadosti o udelenie azylu bol so žalobcom dňa 13.05.2025 za prítomnosti tlmočníka a opatrovníka vykonaný vstupný pohovor. Žalobca zopakoval svoje osobné údaje a údaje o vzdelaní s tým, že v štúdiu ďalej nepokračoval z bezpečnostných dôvodov, keďže v oblasti, kde žil, pôsobí teroristická organizácia islamský štát (ďalej aj „ISIS“), ktorá ich chcela verbovať. Uviedol, že ISIS verbuje mladých, slobodných a bezdetných ľudí, a že jej príslušníci prišli v januári 2025 k nim domov a oznámili jeho rodičom, že majú takýchto členov rodiny vydať, aby šli trénovať a bojovať pre ISIS, na čo im rodičia oznámili, že sa poradia a neskôr im oznámia, ako sa rozhodli. Na to mali príslušníci ISIS reagovať, že o tri dni sa vrátia a vybraných členov rodiny zoberú na svoju základňu.

aktívny. 3. K samotnej žiadosti o udelenie azylu žalobca uviedol, že v Afganistane je ohrozený jeho život z dôvodu verbovania jeho osoby zo strany ISIS. S rodičmi sa dohodol, že je to pre neho nebezpečné, že by v radoch islamského štátu zahynul, a že s politikou hnutia nesúhlasia, preto odíde do zahraničia. Podľa žalobcu ISIS teraz naberá mladých ľudí, pretože ich potrebuje z dôvodu, že vládne Taliban. Žalobca uviedol, že v čase, kedy u jeho rodičov boli predstavitelia islamského štátu, bol on v čajovni a tým pádom konkrétnych ľudí nevidel, ale rodičia mu o tom povedali.

pracovať. 4. O žiadosti žalobcu rozhodol žalovaný rozhodnutím ČAS: MU-PO-62-17/2025-Ž zo dňa 25.08.2025 (ďalej aj „preskúmavané rozhodnutie“ alebo „rozhodnutie žalovaného“) tak, že žalobcovi neudelil azyl podľa § 13 ods. 1 písm. a/ zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj „zákon o azyle“), ale mu poskytol doplnkovú ochranu na dobu jedného roka podľa § 13a ods. 1 a § 20 ods. 4 zákona o azyle.

Afganistanu. V prípade ISIS ide o neštátneho aktéra možného prenasledovania, ktorý robí nábor nových príslušníkov najmä medzi osobami, ktoré zodpovedajú profilu žalobcu. V danom prípade však nábor, ako ho opísal žalobca, nemožno považovať za prenasledovanie podľa § 2 písm. d) zákona o azyle. Žalovaný skonštatoval, že v danom prípade žalobca neopísal žiadne fyzické ani psychické násilné správanie príslušníkov ISIS, bez prítomnosti vyhrážok s tým, že žalobca je s rodinou v kontakte a neuviedol, že by mala rodina akékoľvek problémy súvisiace s tým, že opustil krajinu. Z dostupných informácií pre žalovaného vyplynulo, že nábory ISIS sú prevažne dobrovoľné, motivované ideológiou, sociálnymi a ekonomickými faktormi, avšak vyskytujú sa aj nábory nútené, a to najmä v oblastiach, kde si ISIS potrebuje udržať vplyv.

7. V súvislosti s možnosťou náboru pre vládne hnutie Taliban, žalovaný uviedol, že hnutie Taliban je aktuálne v Afganistane štátnym aktérom bez toho, aby malo potrebu vykonávať nútený nábor, a to aj s ohľadom na vyžadovanú lojalitu k tomuto hnutiu. Hnutie Taliban po prevzatí moci v krajine prestalo do svojich radov verbovať neplnoletých chlapcov a motivácie obyvateľov Afganistanu vstúpiť do radov hnutia Taliban sú prevažne sociálne a ekonomické. Ak sa nábor, napriek dekrétu zakazujúcemu účasť neplnoletých v Talibane, sporadicky vyskytuje, ide o individuálne zlyhanie. 8. Žalovaný tiež uviedol, že vzhľadom na maloletosť žalobcu zohľadňoval tiež najlepší záujem dieťaťa, žalobca bol umiestnený v centre určenom pre maloletých a vek žalobcu bol zohľadnený aj pri vedení pohovoru. Súčasne však žalovaný uviedol, že z ustanovení Dohovoru OSN o právach dieťaťa, ani zákona o azyle, nevyplýva, že by vek žiadateľa, resp. jeho maloletosť alebo zraniteľnosť, mala byť oprávneným dôvodom na poskytnutie medzinárodnej

II. Konanie pred správnym súdom

ako nesúhlasu s militantnými aktivitami a „politikou“ hnutia Taliban a ISIS. 10. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe poznamenal, že nenásilný charakter náboru predstavuje skutkové zistenie o povahe konkrétneho náboru žalobcu. V prípade žalobcu sa podľa žalovaného nejednalo o prejav azylovo relevantného prenasledovania, ale o prejav vážneho bezprávia, ktoré bolo zohľadnené pri poskytnutí doplnkovej ochrany. Žalovaný tvrdil, že samotná existencia núteného verbovania detí automaticky nezakladá individuálny nárok na udelenie azylu. Vystavenie sa riziku možnej regrutácie, ako ho opisuje žalobca, a s tým súvisiaci strach o bezpečnosť, bez preukázania súvislosti s niektorým z dôvodov uvedených v § 8 zákona o azyle (rasa, národnosť, náboženstvo, politické presvedčenie alebo príslušnosť k sociálnej skupine), nemožno považovať za prenasledovanie v zmysle § 2 písm. d) zákona o azyle a článku 1A ods. 2 Ženevského dohovoru o právnom postavení utečencov. Žalovaný sa ohradil aj voči tvrdeniu žalobcu, že jeho odmietnutie vstúpiť do hnutia predstavuje prejav politického presvedčenia, keďže išlo o bežnú snahu žalobcu chrániť vlastný život a bezpečie.

Správny súd rozsudkom sp. zn. 20Saz/2/2025 zo dňa 19.12.2025 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“) žalobu zamietol ako nedôvodnú a žalovanému právo na náhradu trov konania nepriznal. 12. Správny súd ako predmet sporu vyhodnotil otázku, či obavy z prenasledovania prezentované žalobcom sú na účely udelenia azylu opodstatnené. Správny súd poukázal na definíciu prenasledovania v zmysle § 2 písm. d) zákona o azyle, ako aj na dôkazné bremeno pri preukazovaní tejto obavy. Poznamenal, že keďže žalobca v rámci konania nepredložil žiadne dôkazy, žalovaný v danom prípade musel vychádzať len z výpovede žalobcu, ktorú musel vyhodnotiť vo vzťahu k informáciám o krajine pôvodu, ktoré zabezpečil.

V opačnom prípade by podmienky na udelenie azylu podľa zákona o azyle spĺňal každý slobodný a bezdetný štátny príslušník Afganistanu. Podľa správneho súdu môže nastať napr. situácia, že v dvoch obdobných prípadoch štátnych príslušníkov Afganistanu v rovnakom veku môže byť splnenie podmienok udelenia azylu, na základe žiadosti podanej v rovnakom čase, vyhodnotené rozdielne, a to s ohľadom na konkrétne okolnosti jednotlivého prípadu.

14. K tvrdeniam žalobcu o násilných praktikách ISIS pri verbovaní nových príslušníkov tejto organizácie správny súd uviedol, že z výpovede žalobcu nevyplynulo, že by v jeho prípade došlo k týmto praktikám v minulosti, prípadne, že by k nim dochádzalo vo vzťahu k jeho rodinným príslušníkom potom, čo opustil krajinu pôvodu. Rovnako tak z výpovede žalobcu nevyplynula opodstatnená obava z možného prenasledovania hnutím Taliban formou náboru žalobcu do jeho radov, keďže žalobca túto obavu prezentoval bez akéhokoľvek základu majúceho súvis s jeho osobou, čo nemožno vyhodnotiť ako opodstatnenú obavu z prenasledovania založeného na dôvodoch uvedených v § 8 písm. a) zákona o azyle.

Tieto závery mali podľa správneho súdu v dostatočnej miere oporu v skutočnostiach zistených žalovaným priamo od žalobcu, ako aj z polytematickej správy, či verejných zdrojov. 16. Pokiaľ ide o argumentáciu žalobcu vo vzťahu k jeho osobe ako maloletému, správny súd sa stotožnil so závermi žalovaného prezentovanými v preskúmavanom rozhodnutí, podľa ktorých bol tento status žalobcu zohľadnený v celkovom prístupe k žalobcovi, a to najmä jeho umiestnením v centre. Správny súd sa rovnako stotožnil so závermi žalovaného, že status žalobcu ako maloletej osoby nemá vplyv na posúdenie splnenia podmienok pre udelenie azylu podľa § 8 písm. a) zákona o azyle. V tejto súvislosti správny súd dodal, že pokiaľ žalobca tvrdil, že už len tento status žalobcu v spojení s možným verbovaním jeho osoby postačuje pre prijatie záveru o prenasledovaní, s uvedeným bez ďalšieho nemožno súhlasiť, keďže pre konštatovanie prenasledovania sa vyžaduje určitá intenzita konania prípadného pôvodcu prenasledovania, ktorú zákon o azyle určuje ako závažné alebo opakované konanie, čo v konkrétnom prípade žalobcu nebolo preukázané.

III. Argumentácia účastníkov konania v kasačnom konaní

18. Proti napadnutému rozsudku podal žalobca (ďalej aj „sťažovateľ“) kasačnú sťažnosť z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci správnym súdom (§ 440 ods. 1 písm. g/ SSP). Navrhol, aby kasačný súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že rozhodnutie žalovaného zruší a vec vráti žalovanému na ďalšie konanie. Domáhal sa aj priznania náhrady trov konania.

nich doma. V čase, keď síce nebol aktuálne doma, jeho dom navštívili príslušníci hnutia ISIS, komunikovali s jeho rodičmi, ktorým oznámili, že sú povinní vydať slobodných a bezdetných ľudí, aby išli s ISIS trénovať a bojovať. Rodičia maloletého s týmto vyjadrili nesúhlas a tiež nesúhlasili s politikou ISIS. Sťažovateľ už počas pohovoru vyjadril oprávnenú obavu o svoj život v prípade, ak by sa vrátil do svojej domovskej krajiny. Sťažovateľ podotkol, že to bola len náhoda, že v čase, keď sa hnutie ISIS pokúsilo verbovať v dome sťažovateľa, nebol sťažovateľ doma a tiež že obavy po tejto návšteve nabrali takú intenzitu, že sťažovateľ po dohode s jeho rodičmi absolvoval obzvlášť nebezpečnú cestu zo svojej domovskej krajiny až do krajiny, kde následne požiadal o azyl. Sťažovateľ preto nesúhlasil s právnym posúdením správneho súdu, že v tomto prípade chýba znak opodstatnenosti obavy žiadateľa z prenasledovania.

20. V tejto súvislosti poukázal sťažovateľ na rozsudok správneho súdu č. k. 12Saz/2/2025-66 zo dňa 18.12.2025 týkajúci sa obdobnej veci žiadateľa o azyl, ktorý v odôvodnení svojho rozhodnutia vyjadril právny názor, že žiadateľom prezentované obavy z prenasledovania nie je možné vylúčiť absenciou skúsenosti s prenasledovaním. Následne dal do pozornosti zásady ochrany legitímneho očakávania a právnej istoty a požiadavku na predvídateľnosť postupu a rozhodovania súdov v skutkovo zhodných, resp. podobných prípadoch.

Taktiež je v zmysle bodu 20 kvalifikačnej smernice pri posudzovaní žiadostí o udelenie azylu detí potrebné, aby správny orgán zohľadnil osobitné formy prenasledovania detí. Princíp najlepšieho záujmu dieťaťa vyžaduje, aby bola ujma hroziaca maloletému žiadateľovi o azyl, dieťaťu, posudzovaná z pohľadu dieťaťa. Deťom sú priznané viaceré špecifické práva zakotvené v Dohovore o právach dieťaťa (právo na život, rozvoj, právo nebyť podrobený krutému a neľudskému zaobchádzaniu). Sťažovateľ sa bojí odopretia vzdelania a sociálnych potrieb nevyhnutných pre jeho ďalší vývoj a má strach o svoju existenciu.

Pri takýchto všeobecných náborových praktikách v krajine pôvodu, pri ktorých absentoval individualizovaný záujem o osobu, nie je možné dospieť k záveru, že konkrétne sťažovateľ bol alebo by mohol byť predmetom individuálneho prenasledovania. Žalovaný mal za to, že dôsledne zohľadnil všetky tvrdenia sťažovateľa a konfrontoval ich so všetkým dostupnými relevantnými informáciami o krajine pôvodu.

IV. Právne posúdenie veci kasačným súdom

24. Prejednávaná vec bola dňa 27.02.2026 predložená Najvyššiemu správnemu súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „Najvyšší správny súd SR“), bola náhodným výberom technickými a programovými prostriedkami schválenými Ministerstvom spravodlivosti SR pridelená na rozhodnutie senátu 1S a bola jej pridelená spisová značka 1Sak/2/2026. 25. Senát Najvyššieho správneho súdu SR ako súdu kasačného (ďalej aj „kasačný súd“) preskúmal napadnutý rozsudok (§ 438 ods. 2 SSP), s prihliadnutím na neformálnosť posudzovania kasačnej sťažnosti (§ 453 ods. 2 v spojení s § 206 ods. 3 SSP), pričom po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 442 ods. 1, § 443 ods. 1) a že ide o rozhodnutie, proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná (§ 439 ods. 1 SSP), vo veci v zmysle § 455 SSP nenariadil pojednávanie a po neverejnej porade senátu dospel k záveru, že kasačná sťažnosť sťažovateľa je dôvodná. Deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho správneho súdu SR www.nssud.sk podľa § 137 ods. 4 SSP v spojení s § 452 ods. 1 SSP. 26. Po preskúmaní napadnutého rozsudku a kasačnej sťažnosti, ako aj podkladového materiálu, dospel kasačný súd k záverom, ktoré odôvodňuje v nasledovnom texte.

V. Vybrané ustanovenia, z ktorých kasačný súd vychádzal

27. Podľa § 2 zákona o azyle: „Na účely tohto zákona sa rozumie a) medzinárodnou ochranou udelenie azylu alebo poskytnutie doplnkovej ochrany, b) azylom ochrana cudzinca pred prenasledovaním z dôvodov uvedených v medzinárodnej zmluve2 alebo v osobitnom predpise,3 c) doplnkovou ochranou ochrana pred vážnym bezprávím v krajine pôvodu, d) prenasledovaním závažné alebo opakované konanie spôsobujúce vážne porušovanie základných ľudských práv3a alebo súbeh rôznych opatrení, ktorý postihuje jednotlivca podobným spôsobom, ktoré spočíva najmä v 1. použití fyzického alebo psychického násilia vrátane sexuálneho násilia, 2. zákonných, správnych, policajných alebo súdnych opatreniach, ktoré sú diskriminačné alebo sú vykonávané diskriminačným spôsobom, 3. odmietnutí súdnej ochrany, ktoré vedie k neprimeranému alebo diskriminačnému potrestaniu, 4. neprimeranom alebo diskriminačnom trestnom stíhaní alebo treste,

. .“ 28. Podľa § 8 písm. a) zákona o azyle: „Ministerstvo udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak, žiadateľovi, ktorý má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu.“

31. Podľa § 19a ods. 1 zákona o azyle: „Ministerstvo posúdi každú žiadosť o udelenie azylu jednotlivo a zohľadní pritom a) všetky dôležité skutočnosti týkajúce sa krajiny pôvodu žiadateľa v čase rozhodovania o žiadosti o udelenie azylu vrátane právnych predpisov krajiny pôvodu a spôsobu, akým sa uplatňujú, b) vyhlásenia a dokumentáciu predloženú žiadateľom vrátane informácií o tom, či bol alebo môže byť subjektom prenasledovania alebo vážneho bezprávia, c) postavenie a osobné pomery žiadateľa vrátane jeho pôvodu, pohlavia a veku, d) či žiadateľ po opustení krajiny pôvodu vyvíjal činnosť, ktorej jediným alebo hlavným cieľom bolo vytvorenie nevyhnutných podmienok na požadovanie medzinárodnej ochrany, e) či by bolo možné od žiadateľa odôvodnene očakávať využitie ochrany inej krajiny, v ktorej si mohol uplatniť svoje štátne občianstvo.“

33. Podľa § 19a ods. 3 zákona o azyle: „Ak žiadateľ nepodloží svoje vyhlásenia dôkazmi, ministerstvo pri posudzovaní žiadosti o udelenie azylu na to neprihliadne, ak a) žiadateľ vynaložil skutočné úsilie, aby zdôvodnil svoju žiadosť o udelenie azylu, b) žiadateľ predložil všetky náležitosti, ktoré mal k dispozícii, a podal prijateľné vysvetlenie týkajúce sa iných chýbajúcich náležitostí, c) vyhlásenia žiadateľa sú súvislé a hodnoverné a nie sú v rozpore s dostupnými informáciami týkajúcimi sa jeho prípadu, d) žiadateľ požiadal o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany bezodkladne po vstupe na územie Slovenskej republiky.

Podľa § 19a ods. 6 zákona o azyle: „Pri posudzovaní žiadosti o udelenie azylu sa neprihliada na to, či žiadateľ skutočne má rasové, náboženské, národnostné, sociálne alebo politické charakteristické črty, ktoré spôsobujú jeho prenasledovanie, ak sú mu prisudzované pôvodcom prenasledovania.“

VI. Posúdenie námietok kasačnej sťažnosti

37. Predmetom správneho súdneho prieskumu v prejednávanej veci je rozhodnutie žalovaného, ktorým žalovaný neudelil sťažovateľovi, maloletému bez sprievodu pochádzajúcemu z Afganistanu, azyl a udelil mu doplnkovú ochranu. Žalovaný rozhodol o neudelení azylu sťažovateľovi pre nesplnenie podmienok podľa § 8 zákona o azyle z dôvodu absencie opodstatnenej obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine v krajine pôvodu. Správny súd sa s týmto záverom stotožnil a správnu žalobu proti rozhodnutiu žalovaného zamietol. 38. Proti rozsudku správneho súdu podal sťažovateľ kasačnú sťažnosť z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci. V podstatnom namietal, že jeho žiadosť o udelenie azylu bola postavená na individuálnom základe a konkrétnej skúsenosti s pokusom o jeho verbovanie zo strany teroristickej organizácie ISIS, pred ktorým ušiel z krajiny a vyjadril obavu sa do nej vrátiť. Podmienku opodstatnenej obavy z prenasledovania považoval za splnenú. Rozporoval aj záver žalovaného o absencii azylovo relevantného dôvodu tvrdiac, že odmietnutie vstúpiť do ISIS predstavuje prejav politického presvedčenia, ktoré mu pôvodca prenasledovania prisudzuje. 39. Kasačný súd vyhodnotil uvedené námietky sťažovateľa ako dôvodné. Všeobecné východiská

Správny orgán je následne povinný zabezpečiť k danej žiadosti o medzinárodnú ochranu maximálne možné množstvo dôkazov a informácií, a to tých, ktoré vyvracajú tvrdenia žiadateľa, ako aj tých, ktoré ich podporujú. Často však musí správny orgán rozhodovať za stavu dôkaznej núdze, keď nie je ani žiadateľ ani správny orgán schopný doložiť, či vyvrátiť určitú skutočnosť žiadnym presvedčivým dôkazom. V takých prípadoch zostáva jediným dôkazným prostriedkom výpoveď žiadateľa a kľúčovým faktorom sa stáva posúdenie celkovej vierohodnosti žiadateľa a pravdepodobnosti, že k udalosti naozaj došlo tak, ako žiadateľ vypovedal.

42. V uvedenej veci navyše ide o maloletého, vo vzťahu ku ktorému platí, že ak maloletý nie je schopný poskytnúť relevantné informácie, treba zohľadniť objektívne faktory, ako situáciu v krajine pôvodu alebo rodinné väzby, vždy s ohľadom na najlepší záujem dieťaťa (rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 2Sak/5/2023 z 29.05.02023 publikovaný pod č. 67/2024 ZNSS). Skutočnosť, že zásada najlepšieho záujmu dieťaťa je záväzná a musí byť aplikovaná systematicky v azylových postupoch, ak ide o maloletého žiadateľa, potvrdzuje aj rozsudok Súdneho dvora EÚ C-550/16 z 12.04.2018.

Tieto spočívali najmä v skutočnosti, že predstavitelia ISIS navštívili dom, v ktorom sťažovateľ žil spoločne s rodičmi a súrodencami, a žiadali vydať mladých, slobodných a bezdetných členov rodiny. Sťažovateľ sa v tom čase nemal nachádzať doma, pretože mal pracovať v čajovni. Predstavitelia ISIS sa mali vrátiť k rodičom o tri dni na to, avšak sťažovateľ medzitým ušiel

45. Správny orgán skutočnosti tvrdené sťažovateľom v preskúmavanom rozhodnutí hodnoverne nespochybnil, a preto je z nich potrebné vychádzať a konfrontovať ich s informáciami o krajine pôvodu. Po preskúmaní týchto podkladov kasačný súd konštatuje, že záver žalovaného o absencii opodstatnenej obavy sťažovateľa z prenasledovania z azylovo relevantného dôvodu vedúci k neudeleniu azylu vychádza z nesprávnych právnych záverov a je skutkovo nepodložený a predčasný.

Podľa Správy Ministerstva zahraničných vecí USA z 23.04.2024 sa všeobecne ignorovalo dodržiavanie zásad právneho štátu a osoby zodpovedné za porušovanie ľudských práv boli oficiálne beztrestné. Taliban a ISIS-K sa údajne počas roka podieľali na nábore detí a využívali detských vojakov mladších ak 12 rokov (č. 76 administratívneho spisu). Dekrét Talibanu z roku 2022 zakázal nábor detí členmi Talibanu, Afganistan je však medzi krajinami s najvyšším počtom závažných porušení práv detí v ozbrojených konfliktoch. Súčasne bolo pod vládou Talibanu naďalej rozšírené sexuálne obťažovanie, „bacha bazi“ (afgánsky slangový výraz pre prax, pri ktorej starší muži sexuálne zneužívajú mladých chlapcov a dospievajúcich), detská vojenská služba a detská práca.

Aj ďalšie správy potvrdzujú, že Taliban aktívne verbuje a využíva deti ako súčasť svojich bezpečnostných síl. Navyše Taliban považoval niektoré detské obete obchodovania s ľuďmi, najmä tie, ktoré sa zapájali do „bacha bazi“ alebo do ozbrojeného konfliktu, za zločincov, umiestňoval ich do detenčných centier pre mladistvých a vystavoval ich fyzickému týraniu a iným formám zlého zaobchádzania, namiesto toho, aby ich odkázal na služby podpory obetí.

Boli tiež zdieľané zábery, ktoré ukazujú chlapcov nútených tancovať pre Taliban. Táto prax je podľa správy hlboko zakorenená v afganskej spoločnosti a je už dlho spájaná s vojenskými veliteľmi, politikmi a miestnymi elitami. 47.

Ide teda o rozhodovanie prospektívne. Pokiaľ ide o riziko budúceho prenasledovania, sťažovateľ explicitne vyslovil obavy o svoj život spočívajúce v tom, že predstavitelia ISIS by ho určite uniesli, alebo by ho zabili, keďže pred nimi po ich návšteve rodičovského domu utiekol a oni ho hľadajú. Uviedol, že rodiča sú stále príslušníkmi ISIS kontaktovaní s otázkami, kde sa sťažovateľ nachádza. Riziko budúceho prenasledovania sa tak neobmedzuje len na samotné verbovanie sťažovateľa z radov ISIS, ale aj na riziko postihu za to, že sťažovateľ do ozbrojených zložiek ISIS odmietol nastúpiť a ušiel pred nimi.

48. Zároveň je potrebné označiť ako irelevantnú aj argumentáciu žalovaného, že pokus o regrutovanie sťažovateľa nebol nateraz spojený s konkrétnym azylovo relevantným dôvodom a že ISIS či Taliban chcú vo svojich radoch lojálnych členov a nie politických odporcov. Takýto záver nie je v súlade s informáciami o násilnej či donucovacej povahe regrutovania a praktík používaných týmito hnutiami (viď bod 46 tohto rozsudku). Navyše v zmysle § 2 písm. e) zákona o azyle už len konanie namierené proti deťom spĺňa definíciu prenasledovania s následkom vážneho porušovania základných ľudských práv, bez nutnosti prítomnosti fyzického či psychického násilia. Napokon, nebolo nevyhnutné, aby ISIS sťažovateľovi prisudzovalo určité politické presvedčenie v momente, keď jeho predstavitelia prišli verbovať mladých slobodných členov rodiny do jeho rodičovského domu po prvýkrát.

Kasačný súd nespochybňuje, že útek z krajiny bol vedený aj snahou sťažovateľa chrániť vlastný život a bezpečie, no rovnako sťažovateľ vypovedal aj to, že s politikou hnutia ISIS a jeho verbovaním rodina nesúhlasila, čo bolo tiež dôvodom pre odmietnutie spolupráce s ISIS.

môže totiž vyplývať aj z pripisovaného politického presvedčenia (rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 2Sak/12/2022 z 26.10.2022 publikovaný pod č. 39/2023 ZNSS). Argument žalovaného, že hnutie ISIS sťažovateľovi a po jeho odchode ani jeho rodine neublížilo, neznamená, že mu takéto konanie nehrozí v budúcnosti. Žiadateľom prezentované obavy z prenasledovania totiž nie je možné vylúčiť absenciou skúsenosti s prenasledovaním.

Zo znenia § 2 písm. e) bodu 3 v spojitosti s § 19a ods. 7 zákona o azyle vyplýva, že neštátny aktér nebude predstavovať pôvodcu prenasledovania len vtedy, keď štát, resp. strany alebo organizácie ovládajúce štát alebo podstatnú časť jeho územia sú schopné a ochotné poskytnúť ochranu práve pred tými činmi (formami) prenasledovania alebo vážneho bezprávia, ktoré v krajine pôvodu hrozia konkrétnemu žiadateľovi o medzinárodnú

Zo skutkových zistení a popisu týchto stretov v preskúmavanom rozhodnutí však pre kasačný súd vyplýva, že tieto majú skôr povahu vzájomných bojov o získanie a upevnenie moci než povahu poskytovania ochrany obyvateľstvu vládnym hnutím Taliban pred tu pertraktovanými formami prenasledovania zo strany ISIS. Inými slovami, pre kasačný súd z obsahu spisu a rozhodnutia žalovaného nevyplýva, že by vládne hnutie Taliban bolo ochotné a schopné poskytovať dostatočne účinnú ochranu ohrozeným skupinám obyvateľstva pred tými formami prenasledovania príslušníkmi ISIS, ktoré spočívajú v nábore mladistvých a postihu v prípade odmietnutia spolupráce, pred ktorými má obavy sťažovateľ (teda že by vládne hnutie Taliban či afganský štát odhaľovali, stíhali a trestali činy predstavujúce takéto formy prenasledovania). Navyše, nielenže zo skutkových zistení a preskúmavaného rozhodnutia nevyplýva, že tieto praktiky vládne hnutie Taliban odhaľuje, stíha a trestá, ale dokonca z nich vyplýva, že samotné hnutie Taliban sa k týmto praktikám uchyľuje - robí nábor mladistvých na účasť v ozbrojených bojoch a aj iným spôsobom maloleté osoby zneužíva (uvedené vyplýva zo správy o krajine

51. Pokiaľ ide o obavy z prenasledovania vo forme regrutovania zo strany hnutia Taliban, pozornosti kasačného súdu neušlo, že v zápisnici o podaní vysvetlenia zo dňa 11.04.2025 sťažovateľ udal, že: „O udelenie azylu žiadam z obavy o svoj život, nakoľko ma chcela skupina Taliban naverbovať do svojich radov“. Na vstupnom pohovore dňa 13.05.2025 však sťažovateľ popísal pokus o jeho verbovanie zo strany ISIS a o hnutí Taliban uviedol neurčité informácie: „Mám info, že aj Taliban niekedy verbuje mladých ľudí, no ISIS ich asi predbehlo, kontaktovali nás prví.“; „V našej obci sa nemohol ukázať Taliban, lebo tu mal pôsobisko Islamský štát“. Uviedol tiež, že jeho situáciu by neriešilo ani presťahovanie v rámci Afganistanu, pretože by bolo len otázkou času, kedy by sa ho na inom mieste rozhodol naverbovať Taliban. V spise nie je obsiahnuté bližšie vysvetlenie sťažovateľa ku skúsenosti s verbovaním zo strany Taliban (len ISIS), ani k odstráneniu rozporov v otázke, kto sťažovateľa verboval (teda aby sťažovateľ popísal a odlíšil svoje skúsenosti s verbovaním zo strany Taliban na jednej strane a ISIS na strane druhej, a aby vysvetlil, prečo pri podaní vysvetlenia spomenul

Subjektívny pocit strachu sám osebe nestačí na udelenie azylu; musia byť zároveň splnené aj objektívne podmienky preukázaných obáv z prenasledovania z dôvodov vymedzených v § 8 zákona o azyle (rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 1Szak3/2024 z 30.04.2024).

53. Zároveň, žalovaný a správny súd tvrdili, že regrutovanie zo strany ISIS a Taliban nie je spojené s nijakým azylovo-relevantným dôvodom. Zo správy o krajine pôvodu pritom vyplýva, že sú to práve mladiství, slobodní a bezdetní Afganci, ktorí bývajú násilne odvádzaní do ozbrojených zložiek na účasť v ozbrojených konfliktoch či na iné formy zneužívania. Rozhodnutie žalovaného neobsahuje nijakú preskúmateľnú úvahu, či uvedené charakteristiky eventuálne nezakladajú príslušnosť k sociálnej skupine, ktorá je terčom predmetnej formy prenasledovania. Zároveň však platí, že pokiaľ možno u žiadateľa o azyl identifikovať riziko prenasledovania z dôvodov zastávania určitých politických názorov podľa § 8 písm. a) zákona o azyle, má byť posudzovaný z tohto dôvodu, a nie z dôvodu príslušnosti k určitej sociálnej skupine (rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 2Sak/12/2022 z 26.10.2022 publikované pod č. 39/2023 ZNSS). V ďalšom konaní preto žalovaný, pokiaľ nevzhliadne dôvod na udelenie azylu už z dôvodu atribuovaného politického presvedčenia (viď vyššie),

54. Napokon, ako kasačný súd konštatuje v bode 42 vyššie, osobitný význam má v prejednávanej veci skutočnosť, že sťažovateľ je maloletou osobou bez sprievodu. V takýchto prípadoch je správny orgán aj správny súd povinný postupovať s osobitnou mierou starostlivosti a posudzovať všetky relevantné okolnosti veci v súlade so zásadou najlepšieho záujmu dieťaťa. Táto zásada predstavuje základné interpretačné pravidlo vo všetkých konaniach týkajúcich sa maloletých detí a vyplýva nielen z vnútroštátneho právneho poriadku, ale aj z medzinárodných záväzkov Slovenskej republiky, najmä z čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa, podľa ktorého musí byť najlepší záujem dieťaťa prvoradým hľadiskom pri všetkých rozhodnutiach týkajúcich sa detí.

56. Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva zároveň dlhodobo zdôrazňuje, že deti predstavujú osobitne zraniteľnú skupinu osôb, ktorá si vyžaduje zvýšenú ochranu zo strany štátu. Preto pri rozhodovaní je potrebné venovať osobitnú pozornosť ich bezpečnosti, psychickému a fyzickému vývoju, ako aj reálnym podmienkam, ktorým by boli vystavené v krajine pôvodu. Uvedené kritériá musia byť predmetom konkrétneho a individuálneho posúdenia v každom jednotlivom prípade (napr. rozsudky Neulinger and Shuruk v.

Pokiaľ teda sťažovateľ ako maloletý bez sprievodu uvádza konkrétnu skúsenosť s pokusom o jeho verbovanie zo strany ozbrojenej skupiny a z nej vyplývajúcu obavu o život a bezpečnosť, bolo povinnosťou žalovaného tieto tvrdenia vyhodnotiť nielen izolovane, ale aj v kontexte jeho veku a osobitnej zraniteľnosti. Ak žalovaný a správny súd považovali za dostačujúce, že status sťažovateľa ako maloletého bol zohľadnený v celkovom prístupe k sťažovateľovi pri vedení pohovoru ako aj jeho umiestnením v centre, s uvedeným sa vzhľadom na uvedené nemožno stotožniť. Hoci status žalobcu ako maloletej osoby nezakladá sám o sebe osobitný azylovo relevantný dôvod podľa § 8 písm. a) zákona o azyle, je potrebné ho zohľadniť nielen v osobitnom procesnom prístupe k žiadateľovi, ale aj pri hmotnoprávnom posúdení veci.

Takéto konanie môže samo osebe predstavovať závažné porušenie základných práv dieťaťa a napĺňať znaky prenasledovania v zmysle azylového práva (viď tiež bod 48 tohto rozsudku). 59. Kasačný súd preto zdôrazňuje, že v prípade maloletého žiadateľa o medzinárodnú ochranu nemožno posudzovanie opodstatnenosti obáv z prenasledovania redukovať len na formalistické hodnotenie jednotlivých skutkových tvrdení alebo na úvahu o tom, či už v minulosti došlo k priamemu útoku voči žiadateľovi. Rozhodujúce je najmä posúdenie reálneho rizika budúceho prenasledovania s prihliadnutím na osobitnú zraniteľnosť maloletého a na všeobecné podmienky v krajine pôvodu. Ak dostupné objektívne informácie poukazujú na systematické porušovanie práv detí a ich vystavovanie násilnému verbovaniu alebo iným formám závažného zneužívania, potom je potrebné pri hodnotení rizika návratu vychádzať z toho, že maloletý žiadateľ patrí do osobitne ohrozenej skupiny obyvateľstva. Nezohľadnenie týchto aspektov alebo ich nedostatočné vyhodnotenie je v rozpore so zásadou najlepšieho záujmu dieťaťa a vedie k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci.

preskúmavanom rozhodnutí dostatočne nevyhodnotil a nevykonal ani také skutkové zistenia, ktoré by umožňovali posúdiť situáciu sťažovateľa z hľadiska jeho osobitnej zraniteľnosti ako maloletého, jeho právne závery o absencii opodstatnenej obavy z prenasledovania nemožno považovať za dostatočne podložené. Uvedený nedostatok tak rovnako zakladá nesprávne právne posúdenie veci.

61. Na základe vyššie uvedeného kasačný súd uzatvára, že kasačná sťažnosť je dôvodná. Správny súd vec nesprávne právne posúdil, keď sa stotožnil so závermi žalovaného o absencii opodstatnenej obavy sťažovateľa z prenasledovania z azylovo relevantného dôvodu a rozhodnutie žalovaného posúdil ako zákonné. Samotné preskúmavané rozhodnutie v spojení s konaním, ktoré mu predchádzalo, pritom trpí vadami, ktoré ho činia nezákonným, keďže vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, nedostatočne zisteného skutkového stavu a z prijatia skutkových záverov nemajúcich oporu v administratívnom spise. Kasačný súd preto považoval za potrebné rozhodnúť v zmysle § 462 ods. 2 v spojení s § 191 ods. 1 písm. c), e) a f) SSP o zmene napadnutého rozsudku tak, že zrušil rozhodnutie žalovaného a vec mu vrátil na ďalšie konanie. 62. V ďalšom konaní bude žalovaný postupovať spôsobom načrtnutým kasačným súdom vyššie, pričom právnym názorom kasačného súdu je viazaný (§ 469 SSP). Jeho povinnosťou bude vec opätovne posúdiť a nanovo rozhodnúť. Žalovaný sa zameria na preskúmateľné hodnotenie otázky existencie nebezpečenstva prenasledovania sťažovateľa, ktorý svojim útekom vyjadril svoj odmietavý postoj k službe v ISIS a to aj s prihliadnutím na skutočnosť, že sťažovateľ je maloletou osobou. Zistí bližšie informácie aj o tom, z akých zdrojov a skúseností pramení obava sťažovateľa pred regrutovaním zo strany hnutia Taliban a otázky bude smerovať aj vo vzťahu k odstráneniu rozporov medzi obsahom vysvetlenia z 11.04.2025 a 13.05.2025, a to za rešpektovania špecifického postavenia sťažovateľa ako maloletého pri vedení pohovoru (viď rozsudok Najvyššieho správneho SR sp. zn. 2Sak/5/2023 z 29.5.2023 publikovaný pod č. 67/2024 ZNSS). Napokon, subsidiárne ponúkne preskúmateľnú úvahu k otázke, či charakteristika sťažovateľa ako mladistvého, slobodného a bezdetného muža nezakladá príslušnosť k možnej sociálnej skupine, ktorá je v Afganistane zo strany ISIS a Taliban predmetom prenasledovania vo forme násilného regrutovania či iného zneužívania. Na tento účel, ak to bude možné, doplní spisový materiál o informácie vzťahujúce sa k uvedeným situáciám, ktoré tvrdenia sťažovateľa v danej súvislosti buď podporia alebo vyvrátia. Ak takéto informácie nebudú k dispozícii, žalovaný pristúpi k starostlivému hodnoteniu vierohodnosti tvrdení sťažovateľa a pravdepodobnosti dôsledkov z nich vyplývajúcich. Situáciu sťažovateľa posúdi z hľadiska jeho osobitnej zraniteľnosti ako maloletého, čo zohľadní nielen pri zabezpečení procesných práv sťažovateľa, ale aj pri hmotnoprávnom posúdení veci. 63. O nároku na náhradu trov konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 2 v spojení s § 167 ods. 1 a § 175 ods. 1 SSP tak, že sťažovateľovi, ako úspešnému účastníkovi konania o kasačnej sťažnosti, priznal nárok na úplnú náhradu trov kasačného konania, ako aj trov konania pred správnym súdom. O výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 175 ods. 2 SSP).