1Sak/3/2025

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v kasačnom senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mariána Fečíka (sudca spravodajca) a členiek senátu JUDr. Jany Hatalovej, PhD., LL.M. a JUDr. Kataríny Cangárovej, PhD., LL.M, v právnej veci žalobcu (sťažovateľa): V. S. O., B.. XX.X.XXXX, Š. L. O. W., B. X. X., T. Č. X., Š. T. X, X. B. XXX/XXX, D. G. O. X, Thajské kráľovstvo, t. č. Pobytový tábor G., Slovenská republika zastúpený: Slovenská humanitná rada, o. z., IČO: 17316014, Budyšínska 1,Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Migračný úrad, Pivonková 6, Bratislava, v konaní o správnej žalobe vo veciach azylu na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. ČAS: MU-PO-41-25/2024-Ž z 20.8.2024, konajúc o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Správneho súdu v Bratislave č. k. 16Saz/10/2024-30 z 19.12.2024, takto

rozhodol:

I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť zamieta. II. Účastníkom konania právo na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

Odôvodnenie

I. Administratívne konanie

tvrdenia žalobcu o jeho členstve v politickej strane Phen Din Thai od roku 1997 do roku 2006, o jeho členstve v organizácii Chinh Phu Cach Mang Vietnam To Do (ďalej len „Slobodný Vietnam“) od roku 1995 do roku 2006. Od roku 1986 do roku 2006 spolupracoval s thajskou armádou a ako člen Slobodného Vietnamu mal získavať informácie o jeho fungovaní ako aj rôznych iných protivládnych skupinách. Dňa 17.9.2006 došlo v Thajsku k štátnemu prevratu, ktorý uskutočnila armáda. Po prevrate boli ľudia spolupracujúci za predchádzajúceho režimu s vládou a armádou prepustení a niektorí sa ocitli aj vo väzení. Hoci žalobca nemal vysoké postavenie v armáde ani vláde, obával sa pomsty zo strany skupín, na ktoré donášal informácie, čo ho viedlo v novembri 2006 k opusteniu Thajska. Nebezpečenstvo mu má hroziť zo strany súčasnej vlády, protivládnych skupín a Slobodného Vietnamu. Žalobca nepredložil žiaden doklad totožnosti a nevedel uviesť, či sa narodil v Thajsku alebo vo Vietname.

4. K neudeleniu azylu podľa § 13 ods. 1 písm. a) zákona o azyle žalovaný poukázal na rozpory vo výpovediach žalobcu v rámci jednotlivých azylových konaní, keď vo všetkých predchádzajúcich, vrátane súdnych konaní žalobca uvádzal že je vietnamskej štátnej príslušnosti, v prebiehajúcom však už uvádzal že je štátnym príslušníkom Thajska, že vietnamskú štátnu príslušnosť nikdy nemal, pričom rozpor vysvetliť nevedel.

5. Nedôveryhodnosť žalobcových tvrdení podľa žalovaného vyplývala aj z rozporu, keď v predchádzajúcich žiadostiach uvádzal, že kvôli jeho členstvu v Slobodnom Vietname bol prenasledovaný thajskými a vietnamskými štátnymi orgánmi. V súčasnosti už však uvádza, sa obáva pomsty zo strany Slobodného Vietnamu a protivládnych skupín.

6. K možnému prenasledovaniu žalobcu v Thajsku po prevrate v roku 2006 žalovaný uviedol, že aby Slobodný Vietnam prípadne iné ním uvádzané skupiny mohli byť potencionálnym pôvodcom prenasledovania, štát mu nemohol byť ochotný alebo schopný poskytnúť ochranu, čo sa však nepreukázalo, pričom z pohovoru so žalobcom vyplynulo, že sa mu v Thajsku zo strany týchto skupín nič nestalo. 7. Ďalší rozpor vo výpovediach žalobcu videl žalovaný aj v tvrdení z predchádzajúcich azylových konaní, v ktorých tento uvádzal, že Slobodný Vietnam sa rozpadol v roku 2005. V prebiehajúcom azylovom konaní sa však obáva pomsty práve z jeho strany.

Zo správy o krajine pôvodu taktiež nevyplýva, že dochádzalo k uväzneniu či pomste voči ľudom spätým s predchádzajúcim vládnym režimom. 9. Žalovaný dospel k záveru že neboli preukázané obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo za uplatňovanie politických práv a slobôd a súčasne žalobcu považoval za nedôveryhodnú osobu.

Thajsko je súčasne signatárom medzinárodných zmlúv v oblasti súvisiacich so zadržiavaním, pričom v ňom neprebieha žiadny ozbrojený konflikt.

11. Žalobca podal proti výrokom 1/ a 2/ rozhodnutia žalovaného v zákonnej lehote na Správnom súde v Bratislave (ďalej len „správny súd“) správnu žalobu (ďalej len „žaloba“), ktorou sa domáhal preskúmania ich zákonnosti, zrušenia a vrátenia veci žalovanému na ďalšie

pôvodu. Bol spolupracovníkom thajskej armády a zároveň členom Slobodného Vietnamu, mohol sa stať neprijateľným pre obe strany. Donášal informácie thajským generálom, ktorí sa po prevrate v roku 2006 dostali do väzenia a má obavy sa vrátiť do Thajska.

orgánov. Poukázal na správu Amnesty International a pokračujúce zásahy do slobody pokojného zhromažďovania sa, zavedenie nového mechanizmu na preverovanie utečencov a žiadateľov o azyl, často zadržiavaných na dobu neurčitú v zlých podmienkach, ako aj nespravodlivé zadržiavanie politických oponentov a obhajcov ľudských práv. Žalobca v priebehu konania uvádzal, že pozornosť thajských orgánov vzbudil a má obavy, že by v prípade návratu do jeho domovskej krajiny mohol byť zadržaný a väznený.

14. Správny súd rozsudkom č. k. 16Saz/10/2024-30 z 19.12.2024 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) žalobu zamietol a žalovanému právo na náhradu trov konania nepriznal. 15. Správny súd napadnutý rozsudok odôvodnil predovšetkým tým, že: - dal do pozornosti, že nie je povinnosťou žiadateľa o azyl, aby prenasledovanie svojej osoby preukazoval inými dôkaznými prostriedkami než vlastnou dôveryhodnou výpoveďou, ktorá vo veciach medzinárodnej ochrany zohráva mimoriadne dôležitú úlohu, pretože pravdivosť jeho tvrdení a dôveryhodnosť jeho osoby predstavujú základ, na ktorom je azylové konanie ukotvené a je povinnosťou správneho orgánu, aby v pochybnostiach zhromaždil všetky dostupné dôkazy, ktoré dôveryhodnosť výpovede vyvracajú, alebo spochybňujú (bod 26), - žalobca svoje tvrdenia nepodložil žiadnymi dôkazmi, pričom s dôkaznou núdzou žiadateľa o azyl zákon o azyle priamo počíta. Podľa § 19a ods. 3 zákona o azyle, ak žiadateľ nepodloží svoje vyhlásenia dôkazmi, žalovaný pri posudzovaní žiadosti o udelenie azylu na to

Na preukázaní pravdivosti tvrdení musí záležať predovšetkým žiadateľovi o azyl, preto jeho vyhlásenia musia byť ucelené a rozumné, nesmú protirečiť všeobecne známym faktom o krajine pôvodu a svojim konaním nesmie zadávať dôvod na spochybňovanie dôveryhodnosti svojej osoby (bod 28), - rozhodujúcimi pre záver o nedôveryhodnosti žiadateľa nemôžu byť len niektoré nepatrné nezrovnalosti alebo len omylom vysvetlené nejasnosti v tvrdeniach žiadateľa, ale zásadné rozpory vo výpovediach Žiadateľ nesie bremeno tvrdenia, ktoré je ďalej vo vzájomnej interakcii so žalovaným rozvíjané a doplnené bremenom dôkazným.

31), - poukázal na závery vyplývajúce z rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 9Saz/22/2008 z 20.6.2008 (bod 32), - za účelom objektívneho posúdenia žiadosti žalobcu žalovaný využil aj informácie z Polytematickej správy o Thajsku z 18.6.2024, ktoré opodstatnenosť obáv žalobcu uvedených v žalobe vyvracajú. Nebolo preukázané, že by žalobcovi v Thajsku zo strany ním uvádzaných skupín niečo hrozilo, nebolo taktiež preukázané že by mu štát nebol ochotný a schopný poskytnúť ochranu pred prípadnou pomstou. V spojení s týmto tvrdeným dôvodom žiadosti žalobcu je potom vhodné poukázať na skutočnosť, že v predchádzajúcich azylových konaniach tvrdil, že organizácia Slobodný Vietnam sa v roku 2005 rozpadla, v prebiehajúcom azylovom konaní však už uvádzal obavu z pomsty zo strany Slobodného Vietnamu z dôvodu že mal thajským orgánom donášať na danú organizáciu informácie (bod 33), - sa stotožnil so závermi žalovaného, že obava žalobcu z prepustenia nie je právne relevantným dôvodom na udelenie azylu. Obava žalobcu z uväznenia je taktiež nepodložená, pretože zo zabezpečených informácií nevyplýva, že by v Thajsku dochádzalo k uväzneniu, pomste, či

prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine, alebo za uplatňovanie politických práv a slobôd tak ako to vyplýva z § 8 zákona o azyle a boli splnené podmienky na neudelenie azylu podľa § 13 ods. 1 písm. a) zákona o azyle (bod 36), - k neposkytnutiu doplnkovej ochrany žalobcovi skonštatoval, že v správnom konaní nebolo preukázané, že by žalobca bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia. Žalobca sa nedopustil žiadneho skutku, za ktorý hrozí v Thajsku uloženie trestu smrti, takýto trest mu súčasne uložený ani nebol, takže nemôže hroziť ani jeho výkon

rodinných príslušníkov, preto poskytnutie azylu na účel zlúčenia rodiny podľa § 10 zákona o azyle, alebo poskytnutie doplnkovej ochrany na účel zlúčenia rodiny podľa § 13b zákona o azyle celkom zjavne neprichádzalo do úvahy (bod 40).

16. Proti rozsudku krajského súdu podal v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť žalobca (ďalej len „sťažovateľ“) z dôvodu podľa § 440 ods. 1 písm. g), SSP teda preto, že správny súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci. Sťažovateľ navrhol zmeniť napadnutý rozsudok tak, že rozhodnutie žalovaného sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie. 17. Sťažovateľ odôvodnil kasačnú sťažnosť predovšetkým tým, že: - vyjadril nesúhlas so záverom správneho súdu, že dôvody zo žiadosti o udelenie medzinárodnej ochrany nemožno podradiť pod pojem prenasledovanie zo žiadneho z dôvodov uvedených v zákone o azyle, pričom poukázal na to, že sa v domovskej krajine bál o život. V nadväznosti na to zopakoval svoju argumentáciu zo žaloby týkajúcu sa spolupráce s thajskou armádou a členstva v organizácii Slobodný Vietnam, - podľa informácií zaobstaraných žalovaným sa v posledných rokoch zvýšil počet thajských občanov, ktorí požiadali o medzinárodnú ochranu a to najmä z politických dôvodov, - v domovskej krajine nežije už dlhé roky a Thajsko už ani nepovažuje za svoj domov. Nie je však vylúčené, že v prípade návratu do Thajska by mohol vzhľadom na svoju predchádzajúcu politickú angažovanosť vzbudiť pozornosť thajských orgánov, - upozornil na správy Amnesty International, podľa ktorých v Thajsku pokračujú zásahy do slobody pokojného zhromažďovania, bol zavedený nový mechanizmus na preverovanie utečencov a žiadateľov o azyl a taktiež dochádza k nespravodlivému zadržiavaniu politických oponentov a obhajcov ľudských práv, - preukázal, že po návrate do domovskej krajiny by mohol byť zadržaný a uväznený, pričom v tomto smere žalovaný a správny súd nesprávne vyhodnotili jeho tvrdenia. V tejto súvislosti poukázal na zlé podmienky v thajských väzniciach a vyjadril názor, že ďalší život v Thajsku by bol pre neho neprijateľný, - podľa jeho názoru rozpory vo svojich výpovediach ozrejmil a preto nie je možné vyhodnotiť jeho osobu ako nedôveryhodnú. 18. Žalovaný sa vo svojom vyjadrení stotožnil so závermi správneho súdu a navrhol kasačnú sťažnosť zamietnuť. Podľa žalovaného sa vo svetle objektívnych skutočností nepotvrdili sťažovateľove obavy z prenasledovania v prípade návratu do Thajska. Posúdenie sťažovateľom tvrdených skutočností bolo výrazne sťažené rozpormi v jeho výpovediach. Záverom dodal, že desiata žiadosť sťažovateľa o udelenie azylu na území Slovenskej republiky je podaná účelovo ako dôsledok transferu žalobcu na naše územie v zmysle tzv. Dublinského nariadenia teda nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26.6.2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov.

19. Senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 SSP) predovšetkým postupom podľa § 452 ods. 1 v spojení s § 439 SSP preskúmal prípustnosť kasačnej sťažnosti a z toho vyplývajúce možné dôvody jej odmietnutia.

21. Primárnym dôvodom neudelenia azylu a neposkytnutia doplnkovej ochrany sťažovateľovi bolo nesplnenie relevantných podmienok v zmysle zákona o azyle, pričom žalovaný spochybnil dôveryhodnosť sťažovateľa, aj jeho výpovede.

23. Kasačný súd napriek uvedenému vecne preskúmal kasačnú sťažnosť, zohľadniac pritom záver, že neformálne posudzovanie žaloby v zmysle § 206 ods. 3 SSP konštituuje konanie vo veciach azylu ako konanie so slabším účastníkom, pritom táto skutočnosť „prežaruje“ aj do kasačného konania, vrátane posudzovania kasačnej sťažnosti.

26. Uvedené otázky sú riešené v rozhodnutiach kasačného súdu a tiež publikovaných právnych vetách (viď rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sža 10/2013 z 9.4.2013 publikovaný v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 110/2013 a rozsudok sp. zn. 1Sža 48/2014 z 13.1.2015 publikovaný v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 66/ 2015). 27.

28. V kontexte uvedených východísk kasačný súd v zhode so správnym súdom dospel k záveru, že sťažovateľova dôveryhodnosť ako aj dôveryhodnosť jeho výpovede boli spochybnené. 29. Vo vzťahu k osobe sťažovateľa je otázna už jeho štátna príslušnosť. Sťažovateľ tvrdil, že je štátnym príslušníkom Thajska aj napriek skutočnosti že vo všetkých predchádzajúcich azylových konaniach a súdnych konaniach zhodne tvrdil, že je štátnym príslušníkom Vietnamu. Uvedený rozpor nevedel sťažovateľ hodnoverným spôsobom vysvetliť, vzhľadom na skutočnosť, že tvrdenie o svojej vietnamskej štátnej príslušnosti prednášal konzistentne v priebehu všetkých predchádzajúcich azylových konaní, vrátane súdnych.

Z rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 9Saz/22/2008 z 20.6.2008, potvrdenom rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sža/24/2008 z 21.10.2008, vyplýva, že mal byť prenasledovaný thajskými a vietnamskými štátnymi orgánmi za členstvo v Slobodnom Vietname. V súdenej veci už ale sťažovateľ tvrdil, že mu prenasledovanie hrozí práve zo strany Slobodného Vietnamu a protivládnych skupín, o ktorých mal poskytovať informácie thajskej armáde. Pritom z predmetného rozhodnutia krajského súdu nakoniec vyplynul záver, že sťažovateľ členom Slobodného Vietnamu ani nikdy nebol. Právna irelevantnosť sťažovateľových tvrdení vo vzťahu k medzinárodnej ochrane spočívala v uvádzaní skutočností, ktoré priamo neodôvodňujú obavu z prenasledovania buď pre svoju všeobecnosť alebo absenciu spojenia s osobou sťažovateľa. Ide najmä o cukrovku, ktorou má sťažovateľ trpieť alebo namietané zlé podmienky v thajských väzniciach.

Nebolo preukázané prenasledovanie stúpencov pôvodného režimu a aj ich prípadné pracovnoprávne postihovanie nespĺňa povahu prenasledovania, akú má na mysli zákon o azyle. Sťažovateľ zároveň žiadnu významnú funkciu v minulosti nezastával a podľa vlastných tvrdení už v Thajsku nežije dlhé

33. Kasačný súd na tomto mieste považuje za dôležité zdôrazniť, že azyl ako právny inštitút nie je a nikdy nebol univerzálnym nástrojom pre poskytnutie ochrany pred bezprávím postihujúcim jednotlivca alebo celé skupiny obyvateľov. Dôvody poskytnutia azylu sú zákonom vymedzené pomerne úzko a nepokrývajú celú škálu porušenia ľudských práv a slobôd. Inštitút azylu je aplikovateľný v obmedzenom rozsahu, a to len pre prenasledovanie zo zákonom stanovených dôvodov, kedy je týmto inštitútom chránená len existencia ľudskej bytosti a práva a slobody s ňou spojené (pozri bližšie rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Sža/6/2015 z 25.3.2015).

sú pri rozhodovaní o udelenie či neudelenie doplnkovej ochrany do značnej miery určujúce tvrdenia samotného žiadateľa, z ktorých je potrebné vychádzať.“ Podľa žalovaného a rovnako tak aj podľa správneho súdu neboli zistené dôvody na poskytnutie doplnkovej ochrany sťažovateľovi, pretože mu v krajine pôvodu nehrozí vážne bezprávie tak, ako to má na mysli zákon o azyle v ustanovení § 2 písm. f) zákona o azyle.

37. Podľa názoru kasačného súdu sa teda správny súd sa so žalobnými bodmi vysporiadal vecne správne s ucelenou a logickou argumentáciou.