1Sak/4/2023

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako kasačný súd v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Hatalovej, PhD. (sudca spravodajca) a členov senátu JUDr. Mariána Fečíka a JUDr. Kataríny Cangárovej, PhD., LL.M, v právnej veci sťažovateľa (pôv. žalobcu): B. T., nar. XX.XX.XXXX, štát. príslušnosť: Irán, trvale bytom R., P., bez CD, toho času umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, Bitúnková 14, Sečovce, právne zastúpený: Centrum právnej pomoci, Kancelária Košice, so sídlom Murgašová 3, 040 01 Košice, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Prezídium Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Sobrance, Oddelenie hraničnej kontroly Policajného zboru Vyšné Nemecké, Vyšné Nemecké 124, Krčava, v konaní o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach č.k. 6Sa/4/2023-27 z 09.02.2023 o správnej žalobe vo veci nariadenia prepustenia zo zaistenia, takto

rozhodol:

I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky mení rozsudok Krajského súdu v Košiciach č.k. 6Sa/4/2023-27 z 09.02.2023 tak, že nariaďuje, aby bol sťažovateľ: B. T., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť Irán, bez CD, toho času umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, Bitúnková 14, Sečovce, bezodkladne prepustený zo zaistenia. II. Sťažovateľovi priznáva právo na náhradu trov kasačného konania a trov konania na krajskom súde.

Odôvodnenie

I. Priebeh a výsledky administratívneho konania

II. Konanie na krajskom súde

6. V správnej žalobe namietal najmä, že rozhodnutie o zaistení je formalistické, absentuje v ňom úvaha žalovaného. Poukázal na svoju účasť na protivládnych protestoch v Iráne, jeho administratívne vyhostenie do krajiny pôvodu tak nie je možné, a preto svoje zaistenie pre účely administratívneho vyhostenia považuje za neúčelné. Namietal nedostatočné zistenie

7. Krajský súd v konaní podľa § 221 a nasl. S.s.p. preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného zo dňa 25.12.2022 o zaistení žalobcu podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, oboznámil sa s obsahom administratívneho spisu žalovaného podľa § 226 ods. 1 písm. d) S.s.p., ako aj procesným postupom podľa § 134 ods. 2 písm. e) a § 206 ods. 3, 4 a 6 S.s.p.na pojednávaní konanom dňa 09.02.2023 postupom podľa § 229 S.s.p. zamietol žalobu

9. Námietka žalobcu spočívajúca v nesprávnom postupe žalovaného, ktorý nezisťoval aktuálnu bezpečnostnú situáciu v Iráne nie je podľa krajského súdu na mieste, pretože žalovaný nevyhostil žalobcu do Iránu. V právoplatnom a vykonateľnom rozhodnutí žalovaného o administratívnom vyhostení žalobcu a o uložení zákazu vstupu č. PPZ-HCP-SO17-17-012/ 2022-ZAV zo dňa 25.12.2022, ktoré bolo podkladom na vydanie napadnutého rozhodnutia žalovaného o zaistení žalobcu, nebola určená konkrétna krajina, do ktorej má byť žalobca vyhostený, čo zákonodarca v § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov pripúšťa.

Nemá žiadny platný cestovný doklad, a jeho identita nebola úradne, štátom za ktorého občana sa považuje, potvrdená. Neznáma osoba, osoba bez dostatočných finančných prostriedkov, osoba dlhodobo cestujúca, zdravotne nevyšetrená predstavuje aj v prípade žalobcu základ pre oprávnený predpoklad rizika jeho úteku, oprávnený predpoklad, že bude iným spôsobom mariť alebo sťažovať výkon rozhodnutia o vyhostení, najmä preto, že jeho totožnosť nemožno ihneď zistiť, a preto ohrozuje aj bezpečnosť štátu, verejný poriadok a verejné zdravie.

III. Konanie na kasačnom súde

14. Sťažovateľ trvá na tom, že jeho držanie v zaistení je formálne. Poukázal na bezpečnostnú situáciu v Iráne, ktorú preukázal referenciami na správy o situácii v krajine, jeho vyhostenie do krajiny pôvodu nie je prípustné pre rozpor s čl. 3 Dohovoru. Ďalej namietal, že vyhostenie nie je možné ani do tranzitných krajín, ktoré neprijímajú cudzincov, pokiaľ na ich území nemali udelený pobyt, nežiadali tam o azyl a nie je možné preukázať tranzit ich územím. Readmisiu na územie Ukrajiny nie je možné realizovať z dôvodu pretrvávajúceho vojnového stavu.

15. Sťažovateľ poukázal, že limitom zaistenia je naplnenie jeho účelu, a to reálnosť vyhostenia a vyhostiteľnosť cudzinca. Správne orgány preto majú povinnosť skúmať prekážky vrátenia cudzinca, najmä ak vyšli najavo pred alebo po rozhodnutí o zaistení (rozsudok NS SR 1Sza/8/2015). Sťažovateľ poukázal aj na nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 264/09-81 z 19.10.2010, v zmysle ktorého aj keď záver o vyhostení padne v inom konaní, nie je možné pri rozhodovaní o zaistení ignorovať zjavné fakty, ktoré bránia vyhosteniu.

Sťažovateľ tiež poukázal na skutočnosť, že žalovaný ustálil jeho identitu štátneho príslušníka Iránu. Pokiaľ mal za to, že sťažovateľa je možné vyhostiť do konkrétnej krajiny, mala byť táto krajina určená. Poukázal na to, že v zaistení sa nachádza už dva mesiace a doposiaľ nie je zrejmé, kam má byť vyhostený. Tieto skutočnosti iba potvrdzujú záver o tom, že jeho zaistenie nie je účelné. V rozhodnutí žalovaného o zaistení navyše absentuje úvaha žalovaného z pohľadu efektivity a účelnosti zaistenia sťažovateľa. Vyhostenie sťažovateľa do Iránu za súčasnej bezpečnostnej situácie by znamenalo porušenie čl. 3 Dohovoru a princípu non-refoulment. 18.

Sťažovateľ na území SR nepožiadal o udelenie azylu, nežiadal o vyrozumenie zastupiteľského orgánu domovskej krajiny a neprejavil úmysel požiadať o medzinárodnú ochranu. Zaistenie sťažovateľa považuje za účelné, pretože je osobou, ktorá sa na území SR nachádza neoprávnene, bez možnosti zabezpečiť finančné prostriedky, ubytovanie a starostlivosť o svoju osobu.

Na základe uvedeného žalovaný kasačnému súdu navrhol, aby podanú kasačnú sťažnosť zamietol.

20. Senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 S.s.p.) predovšetkým postupom podľa § 452 ods. 1 v spojení s § 439 S.s.p. preskúmal prípustnosť kasačnej sťažnosti a z toho vyplývajúce možné dôvody jej odmietnutia. Po zistení, že kasačnú sťažnosť podal sťažovateľ v skrátenej lehote včas [§ 443 ods. 2 písm. b) S.s.p.] s prihliadnutím na neformálnosť posudzovania kasačnej sťažnosti (§ 453 ods. 2 v spojení s § 206 ods. 3 S.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch) dospel k záveru, že kasačná sťažnosť sťažovateľa je dôvodná. 21. Rozhodol bez nariadenia pojednávania (§ 455 S.s.p.) s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 27.03.2023 (§ 137 ods. 4 v spojení s § 452 ods. 1 S.s.p.). 22. Podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia. 23. Podľa § 88 ods. 4 veta prvá zákon o pobyte cudzincov štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na 6 mesiacov. 24. Podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov policajný útvar je povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia. 25. Podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. 26. Podľa čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd má každý právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom: zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie. 27. Podľa čl. 15 ods. 1 návratovej smernice pokiaľ sa v osobitnom prípade nedajú účinne uplatniť iné dostatočné, ale menej prísne donucovacie opatrenia, členské štáty môžu zaistiť len štátneho príslušníka tretej krajiny, voči ktorému prebieha konanie o návrate, s cieľom pripraviť návrat a/alebo vykonať proces odsunu, a to najmä keď: a) existuje riziko úteku, alebo b) dotknutý štátny príslušník tretej krajiny sa vyhýba alebo bráni procesu prípravy návratu alebo odsunu. 28. Podľa čl. 15 ods. 4 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16.

podmienky ustanovené v odseku 1. 29. Podľa článku 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

31. Sťažovateľ má za to, že už v čase vydania rozhodnutia o zaistení sa musí policajný správny orgán náležite zaoberať otázkou potenciality zrealizovania účelu zaistenia, ktorým je výkon rozhodnutia o vyhostení a za tým účelom si stanoviť krajinu vyhostenia a vo vzťahu k nej sa zaoberať existenciou možných prekážok zrealizovania vyhostenia, pretože v opačnom prípade by nezákonne zasiahol do základného práva na osobnú slobodu jednotlivca už v čase, kedy vzhľadom na okolnosti prejednávanej veci mal resp. mohol mať vedomosť o možných prekážkach zrealizovania účelu zaistenia, napr. z dôvodu zlej bezpečnostnej situácie, pretrvávajúceho ozbrojeného konfliktu v krajine pôvodu zaisťovaného cudzinca.

32. Kasačný súd zdôrazňuje, že zaistenie predstavuje vážny zásah do práva na osobnú slobodu, ktorá je v zmysle ústavy SR a medzinárodných ľudskoprávnych dohovorov zaručená a prakticky zaistenie znamená pozbavenie osobnej slobody. V tejto súvislosti sú na správne orgány rozhodujúce o zaistení štátneho príslušníka tretej krajiny kladené nároky, aby každé pozbavenie slobody spadalo pod niektorú z výnimiek uvedených v čl. 5 ods. 1 písm. a) až f) Dohovoru a bolo „zákonné“. Kde ide o „zákonnosť“ zadržania vrátane otázky, či „konanie ustanovené zákonom“ bolo dodržané, dohovor odkazuje hlavne na vnútroštátne právo a stanovuje povinnosť dodržať hmotné a procesné pravidlá vnútroštátneho práva (Saadi proti Spojenému kráľovstvu, bod 73).

Dodržanie vnútroštátneho práva však nepostačuje, čl. 5 ods. 1 dohovoru navyše vyžaduje, aby každé pozbavenie slobody bolo v súlade s jeho účelom, ktorým je ochrana jednotlivca pred svojvôľou. Základnou zásadou je, že

v čl. 5 ods. 1 presahuje nesúlad s vnútroštátnym právom, a tak pozbavenie slobody môže byť zákonné v zmysle domáceho práva, ale stále svojvoľné, a teda v rozpore s dohovorom. V zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, aby mohlo byť pozbavenie osobnej slobody zákonné, musí byť efektívne a účelné. 34. Žalovaný je povinný skúmať účel zaistenia - teda či realizácii účelu zaistenia nebránia akékoľvek právne alebo faktické prekážky alebo či účel zaistenia naďalej trvá (§ 90 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov). Predbežný úsudok o týchto skutočnostiach by v rozhodnutí nemal chýbať, pričom následné vyjadrenia správneho orgánu, podané v priebehu preskúmavacieho konania môžu napomôcť správnemu súdu pri hodnotení postupu správneho orgánu po vydaní rozhodnutia o zaistení. Avšak v žiadnom prípade takéto vyjadrenia nemôžu konvalidovať vytýkané nedostatky odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia.

36. K skúmaniu prekážok vyhostenia kasačný súd poukazuje na judikatúru ESĽP, v zmysle ktorej je potrebné posúdiť, či sa preukázali závažné dôvody domnievať sa, že daná osoba by v prípade deportácie čelila skutočnému riziku, že bude v cieľovej krajine vystavená zaobchádzaniu v rozpore s čl. 2 (právo na život) alebo čl. 3 (zákaz mučenia) Dohovoru [Rozsudky Veľkej Komory F.G_ proti Švédsku ([GC], §§ 110-127), J.K_ a iní proti Švédsku([GC], §§ 77-105), Khasanov a Rakhmanov proti Rusku ([GC], §§ 93-116].

37. Kasačný súd má za to, že žalovaný pochybil, keď sa nezaoberal skúmaním prekážok administratívneho vyhostenia sťažovateľa do krajiny pôvodu, či už z pohľadu všeobecnej situácie v krajine pôvodu a osobnej charakteristiky sťažovateľa ako účastníka protivládnych protestov, keď mu tieto prekážky boli známe a vyšli v konaní najavo. Neobstojí argumentácia, s ktorou sa stotožnil aj krajský súd, že žalovaný nebol povinný skúmať prekážky vyhostenia sťažovateľa do Iránu, pretože neurčil krajinu, do ktorej má byť vyhostený. Žalovaný ustálil štátnu príslušnosť sťažovateľa, ďalej s ňou pracoval a žiadnym spôsobom ju v konaní o administratívnom vyhostení alebo v konaní o zaistení nespochybňoval.

Správny orgán je v takom prípade povinný cudzinca bezodkladne prepustiť na slobodu. 38. Zaistenie podľa čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru sa musí vykonať v dobrej viere; musí úzko súvisieť s dôvodom zaistenia; miesto a podmienky zaistenia by mali byť primerané; a dĺžka zaistenia by nemala presiahnuť dĺžku primerane potrebnú na sledovaný účel (Rozsudok ESĽP A. a iní proti Spojenému kráľovstvu [GC], § 164). Zaistenie bude odôvodnené len dovtedy, kým prebieha konanie o vyhostení alebo vydaní (Ibid). Podľa článku 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru je nepodstatné, či príslušné rozhodnutie o vyhostení alebo odovzdaní možno odôvodniť vnútroštátnym právom alebo právom dohovoru (Rozsudok ESĽP M a iní proti Bulharsku, § 63; De Sousa proti Portugalsku § 79 f), ale zaistenie prestane byť prípustné podľa čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru, ak sa konanie o vyhostení, vydaní alebo odovzdaní nie je vedené s náležitou starostlivosťou (due diligence). 39. Žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí rozhodol o zaistení sťažovateľa od 25.12.2022 do 25.4.2023, pričom rozhodnutie, pokiaľ ide o stanovenie doby zaistenia odôvodnil potrebou

vlastných štátnych príslušníkov (Rozsudok ESĽP, Singh proti Českej republike) alebo ak sú problémy v súvislosti s identifikačnými dokumentmi (M a ostatní proti Bulharsku). Aby bolo zaistenie v súlade s druhou časťou článku 5 ods. 1 písm. f), musí existovať reálna vyhliadka, že sa vyhostenie uskutoční.

Požiadavka reálneho predpokladu splnenia účelu zaistenia je výslovne obsiahnutá najmä v článku 15 ods. 4 návratovej smernice. Súdny dvor EÚ vysvetlil požiadavku reálneho predpokladu dosiahnutia účelu zaistenia okrem iného v rozsudku veľkej komory Kadzoev (C-357/09 PPU - Kadzoev, bod 67) „ článok 15 ods. 4 smernice 2008/115 sa musí vykladať v tom zmysle, že iba skutočný predpoklad, že môže dôjsť k úspešnému vyhosteniu vzhľadom na lehoty stanovené v odsekoch 5 a 6 toho istého článku, zodpovedá reálnemu predpokladu na vyhostenie a že tento neexistuje, ak sa zdá nepravdepodobné, že príslušný bude s prihliadnutím na uvedené lehoty prijatý v tretej krajine .“

42. Kasačný súd preskúmaním rozsudku krajského súdu, ako i súdneho a administratívneho spisu dospel k záveru, že krajský súd vec nesprávne právne posúdil, keď nenariadil bezodkladné prepustenie sťažovateľa zo zaistenia. Žalovaný v konaní nepreukázal, že podniká aktívne kroky, ktoré by smerovali k naplneniu účelu zaistenia, to je k administratívnemu vyhosteniu, čím nenaplnil požiadavku konania s náležitou starostlivosťou. Vyhostenie sťažovateľa do krajiny pôvodu - Iránu - nie je možné a nie je daný ani predpoklad vyhostenia do inej bezpečnej krajiny. S poukazom na uvedené má kasačný súd za to, že v prejednávanom prípade neexistuje odôvodnený predpoklad na odsun sťažovateľa, jeho zaistenie tak nie je účelné a efektívne, čím nie je splnený predpoklad zákonnosti jeho zaistenia a ďalšie zotrvanie v zaistení je tak v rozpore s čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru.

zákonné C-704/20 - Staatssecretaris van Justitie en Veiligheid (Examen d'office de la rétention) para 86). 44. Kasačný súd berúc do úvahy závažný zásah do osobnej slobody sťažovateľa, ktoré predstavuje jeho zaistenie, s poukazom na záver, že zaistenie sťažovateľa je v rozpore s ústavným poriadkom, Dohovorom a právom EÚ, rozhodol kasačný súd v zmysle čl. 15 ods. 4 návratovej smernice tak, že zmenil rozsudok krajského súdu a nariadil bezodkladné prepustenie sťažovateľa zo zaistenia. Právomoc rozhodnúť o prepustení sťažovateľa zo zaistenia z dôvodu rozporu s právom EÚ, odvodil kasačný súd zo zásady prednosti práva Únie, ako aj práva na účinnú súdnu ochranu zaručené článkom 47 Charty základných práv Európskej

rozhodnutie o návrate už vydalo, zruší sa alebo sa pozastaví jeho účinnosť na dobu trvania platnosti povolenia na pobyt alebo iného oprávnenia, ktorým sa udeľuje právo na pobyt. Rovnako odôvodnenie 12 tejto smernice stanovuje, že členské štáty by mali riešiť situáciu neoprávnene sa zdržiavajúcich štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí ešte nemôžu byť odsunutí, písomným potvrdením o ich situácii. Členské štáty majú podľa SD EÚ široké právomoci, pokiaľ ide o formu a úpravu tohto písomného potvrdenia (C-146/14 PPU - Mahdi).

súde. V zmysle § 175 ods. 2 S.s.p. v spojení s dôvodovou správou k § 467 S.s.p. (teleologický výklad) o výške náhrady trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením krajského súdu. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu riadny opravný prostriedok nie je prípustný.