1Sak/4/2025

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Hatalovej, PhD., LL.M. a členov senátu JUDr. Kataríny Cangárovej, PhD., LL.M. (sudkyňa spravodajkyňa) a JUDr. Mariána Fečíka v právnej veci žalobcu: I. S., narodený XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť: W., posledné miesto trvalého pobytu v krajine pôvodu: H. XXX, W., v čase podania žaloby: Pobytový tábor Rohovce, Slovenská republika, bez platného dokladu totožnosti, právne zastúpeného: Slovenská humanitná rada, so sídlom Budyšínska 1, 831 03 Bratislava, IČO: 173160 14, proti žalovanému (sťažovateľovi): Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Migračný úrad, so sídlom Pivonková 6, 821 01 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného ČAS: MU-DS-12-10/2024-Ž zo dňa 4. decembra 2024, v konaní o kasačnej sťažnosti žalovaného proti rozsudku Správneho súdu v Bratislave sp. zn. 19Saz/7/2024 - 61 zo dňa 18. marca 2025, takto

rozhodol:

I. Kasačná sťažnosť sa zamieta. II. Žalobcovi sa priznáva voči žalovanému právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov kasačného konania.

Odôvodnenie

I. Priebeh administratívneho konania

mesiacov od prevzatia zodpovednosti iným členským štátom alebo rozhodnutia o odvolaní alebo revízii, ak rozhodnutie pripúšťa odkladný účinok. 2. Napadnuté rozhodnutie odôvodnil žalovaný tým, že žalobca požiadal dňa 22.07.2024 o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany na území Slovenskej republiky z obavy o svoj život, pretože na Ukrajine pretrváva vojnový konflikt, je Rusín, čo Ukrajina neuznáva a je tiež uvedený v zozname na stránke Mirotvorec, v ktorom sa nachádzajú osoby, ktoré sú proti Ukrajine. Žalobca vo vstupnom pohovore uviedol, že v roku 2006 vycestoval z Ukrajiny cez Slovensko do Českej republiky na platné vízum. Následne tam dostal trvalý pobyt, čo má zaznamenané v predloženom cestovnom doklade č. K Uviedol, že v Česku si po skončení platnosti pasu chcel vybaviť ďalší pas na zastupiteľskom úrade jeho krajiny, ale to sa mu

útočisko. 3. Žalovaný ďalej uviedol, že podľa čl. 2 Kapitoly I vykonávacieho nariadenia Komisie (EÚ) č. 118/2014 z 30.01.2014, ktorým sa mení nariadenie (ES) č. 1560/2003, ktoré ustanovuje podrobné pravidlá na uplatňovanie nariadenia Rady (ES) č. 343/2003 ustanovujúceho kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o azyl podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny v jednom z členských štátov (ďalej aj „nariadenie č. 118/2014“ alebo „vykonávacie nariadenie“) a čl. 12 ods. 4 dublinského nariadenia žalovaný zaslal dožiadanie o prevzatie českému partnerskému úradu. Dňa 27.11.2024 Česká republika

V tejto súvislosti poukázal na to, že Česko je členským štátom EÚ a je signatárom príslušných medzinárodných zmlúv a dohôd, a že členské štáty sa navzájom považujú za bezpečné krajiny pre štátnych príslušníkov tretích krajín. Keďže členský štát zodpovedný za prijatie žalobcu späť je Česko a neexistujú dôvody domnievať sa, že v Česku by žalobcovi hrozilo zaobchádzanie, ktoré by bolo v rozpore s čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, žalovaný rozhodol o zamietnutí žalobcovej žiadosti o azyl alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany na území Slovenskej republiky a o odovzdaní žalobcu na územie Českej republiky.

5. Správnou žalobou sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného a požiadal tiež o priznanie odkladného účinku správnej žalobe. Žalobca mal za to, že napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné, zistenie skutkového stavu bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci a skutkový stav, ktorý vzal žalovaný za základ napadnutého rozhodnutia, je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu [§ 191 ods. 1 písm. d), e) a f) SSP]. Nepreskúmateľnosť pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov videl žalobca v tom, že sa žalovaný v kontexte potreby individuálneho posúdenia žiadosti žalobcu nezaoberal možnosťou uplatnenia čl. 17 ods. 1 dublinského nariadenia a neodôvodnil, prečo neaplikoval doložku suverenity. Žalovaný sa podľa názoru žalobcu tiež žiadnym spôsobom nevysporiadal s obavami žalobcu z návratu do Českej republiky z dôvodu, že jeho kamarátov Rusínov chceli vyhostiť na Ukrajinu. Žalovaný túto možnosť neskúmal, a preto možno zistenie skutkového stavu považovať za nedostačujúce. Žalobca namietal aj to, že žalovaný sa nezaoberal ani

Napadnutý rozsudok odôvodnil nasledovne: - zamietnutie žiadosti ako neprípustnej podľa § 11 ods. 1 písm. c) zákona o azyle je rozhodnutím neposudzujúcim dôvodnosť žiadosti o medzinárodnú ochranu z jej vecného hľadiska, ale rozhodnutím o určení, či je podľa dublinského nariadenia na konanie o udelenie azylu príslušný iný členský štát Európskej únie; - článok 27 ods. 1 dublinského nariadenia stanovuje, že žiadateľ o medzinárodnú ochranu má právo na účinný opravný prostriedok vo forme odvolania proti rozhodnutiu o odovzdaní alebo vo forme vecného alebo právneho preskúmania tohto rozhodnutia, a to na súde. Účinný prostriedok nápravy voči rozhodnutiam o odovzdaní má v zmysle bodu 19 preambuly zahŕňať jednak preskúmanie uplatňovania tohto nariadenia, ako aj preskúmanie právnej a faktickej situácie v členskom štáte, do ktorého sa žiadateľ odovzdáva; - žalovaný súdu síce oznámil, že žalobca bol dňa 16.01.2025 odovzdaný na územie Českej republiky, nie je však možné konštatovať, že predmet súdneho konania odpadol.

Uvedeným článkom nebolo zakotvené oprávnenie žiadateľa o medzinárodnú ochranu domáhať sa, aby bola jeho žiadosť preskúmaná v krajine, v ktorej o medzinárodnú ochranu požiadal, ale možnosť členského štátu (vzhľadom na zachovanie výsad členských štátov pri výkone práva poskytnúť medzinárodnú ochranu) ponechať si žiadateľa na svojom území a rozhodnúť tak o jeho

To, že nebol právne zastúpený a sám nemá právnické vzdelanie, nezakladá v spojení s nenavrhnutím uplatnenia postupu podľa čl. 17 dublinského nariadenia samo o sebe nezákonnosť napadnutého rozhodnutia. Žalobca vo vyhlásení cudzinca zo dňa 22.07.2024 vyhlásil, že bol poučený o práve zvoliť si právneho zástupcu a o práve obrátiť sa na Úrad vysokého komisára OSN pre utečencov alebo iné organizácie.

Podľa čl. 7 ods. 1 a 2 dublinského nariadenia kritériá na určenie zodpovedného členského štátu sa použijú v takom poradí, v akom sú stanovené v tejto kapitole, pričom členský štát zodpovedný podľa kritérií stanovených v tejto kapitole sa určí na základe situácie existujúcej vtedy, keď žiadateľ po prvýkrát podal svoju žiadosť o medzinárodnú ochranu v členskom štáte. Čl. 12 dublinského nariadenia upravuje kritéria určenia štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu na základe vydávania povolení na pobyt alebo víz.

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nie je zrejmé, z akých dôkazov žalovaný vychádzal, keď dospel k záveru, že vo veci boli splnené podmienky podľa čl. 12 ods. 4 dublinského nariadenia. V administratívnom spise sa nenachádzajú podklady, z ktorých by nepochybne vyplývalo, či žalobca mal v čase vydania napadnutého rozhodnutia v Českej republike stále povolený trvalý pobyt alebo či došlo k jeho zániku a ak došlo k jeho zániku, či platnosť povolenia na trvalý pobyt skončila pred menej ako dvoma rokmi, a to aj s ohľadom na vyjadrenie žalobcu v priebehu administratívneho konania, že do roku 2018 pracoval v Českej republike legálne na základe povolanie na pobyt a v rokoch 2018 až 2022 už pracoval nelegálne.

nepreskúmateľné; - žalobca ani súd preskúmavajúci napadnuté rozhodnutie nenachádza žiadnu odpoveď na otázku, ako žalovaný posudzoval splnenie kritérií čl. 12 dublinského nariadenia a ako došlo k určeniu zodpovednosti Českej republiky za posúdenie žalobcovej žiadosti o azyl.

Charty. Dospel k záveru, že Česká republika dodržiava všetky európske normy pre prijímanie žiadateľov o medzinárodnú ochranu. Žalovaný k uvedeným záverom dospel na základe v konaní obstaraných podkladov - informácií o stave azylového konania a prijímacích podmienok v Českej republike, získaných z verejných zdrojov, ktoré (podklady) považoval správny súd za dostačujúce; - v ďalšom konaní si žalovaný najprv zadováži dostatok podkladov pre posúdenie, či a akých povolení na pobyt v dotknutých členských štátoch je žalobca k času vydania rozhodnutia držiteľom a následne na základe riadnych skutkových zistení opätovne vyhodnotí splnenie kritérií podľa čl. 12 dublinského nariadenia. Ak dospeje k názoru, že žiadosť je neprípustná podľa § 11 ods. 1 písm. c) zákona o azyle, urobí preskúmateľný záver o určení členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu.

7. Proti napadnutému rozsudku podal žalovaný (ďalej aj „sťažovateľ“) kasačnú sťažnosť z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci správnym súdom(§ 440 ods. 1 písm. g/ SSP). Navrhol, aby kasačný súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil správnemu súdu na ďalšie

9. Sťažovateľ následne tvrdil, že pre určenie Českej republiky ako štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o udelenie azylu mal v administratívnom spise k dispozícii nielen informácie Inšpektorátu cudzineckej polície o udelení trvalého pobytu v Českej republike v roku 2008, ale aj informácie od žiadateľa o jeho pobyte v Českej republike v rokoch 2002 až

11. Sťažovateľ nesúhlasil s vyjadrením správneho súdu týkajúcim sa pochybností o trvalom pobyte žalobcu v rokoch 2018 až 2022. Žalobca v konaní žiadnym spôsobom nedeklaroval, že počas jeho pobytu v Českej republike mu trvalý pobyt bol zrušený alebo skončil. Žalobca na pohovore zo dňa 30.07.2024 konkrétne uviedol: „ V Českej republike som pracoval do roku

12. Sťažovateľ uviedol, že vychádzal z praxe v Slovenskej republike, kde platný cestovný doklad je štandardnou podmienkou pre vydanie dokladu o povolení na pobyt pre cudzincov z tretích krajín. Najvyššiemu správnemu súdu SR doplnil informácie z webovej stránky Ministerstva vnútra Českej republiky k dokladom o pobyte cudzincov z tretích krajín, podľa ktorých: „Platnosť povolenia k trvalému pobytu na území nie je časovo obmedzená a nie je potrebné predlžovať jeho platnosť. Predlžuje sa iba platnosť fyzických preukazov o povolenie k pobytu (biometrická karta). Pre podanie žiadosti o vydanie dokladu alebo o predĺženie platnosti preukazu o povolení k trvalému pobytu je žiadateľ povinný predložiť platný cestovný doklad.“ Z uvedeného vyplýva, že preukaz/doklad o povolení k trvalému pobytu je priamo závislý na platnosti cestovného dokladu cudzinca. Sťažovateľ dodal, že žalobca počas pohovorov uviedol, že disponuje iba neplatným cestovným dokladom Ukrajiny č. K..

Českej republiky. 14. Sťažovateľ ďalej argumentoval tým, že nakoľko žalobca opustil Českú republiku na konci roka 2022, pri určovaní zodpovedného štátu zohľadňoval aj možné zásahy českých štátnych orgánov do platnosti trvalého pobytu po roku 2022. Obdobie od konca roka 2022 do podania žiadosti o udelenie azylu v Slovenskej republike dňa 22.07.2024 spadá do obdobia 2 rokov od indície trvalého pobytu žalobcu na území Českej republiky. Sťažovateľ preto pri určovaní štátu zodpovedného za posúdenie žalobcovej žiadosti o udelenie azylu v súvislosti s touto skutočnosťou uplatnil čl. 12 ods. 4 dublinského nariadenia, ktoré uvádza: „Ak je žiadateľ držiteľom iba jedného alebo niekoľkých povolení na pobyt, ktorých platnosť sa skončila pred menej ako dvoma rokmi, a ktoré mu skutočne umožnili vstup na územie členského štátu, uplatňujú sa odseky 1, 2 a 3 dovtedy, kým žiadateľ neopustí územia členských štátov.“ Následne čl. 12 ods. 1 uvádza: „Ak je žiadateľ držiteľom platného povolenia na pobyt, je za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu zodpovedný ten členský štát, ktorý vydal toto

15. Na základe uvedeného mal sťažovateľ zaslať českému partnerskému úradu dožiadanie o prevzatie podľa čl. 12 ods. 4 dublinského nariadenia. Dňa 27.11.2024 Česká republika písomne akceptovala prevzatie žiadateľa. Sťažovateľ mal za to, že dožiadanie spĺňalo všetky atribúty podľa dublinského nariadenia ako aj vykonávacieho nariadenia. V zmysle čl. 22 ods. 1 dublinského nariadenia mala Česká republika možnosť vykonať kontroly týkajúce sa trvalého pobytu žalobcu na jej území, vyhodnotiť vo svojej pôsobnosti splnenie podmienok na uplatnenie akéhokoľvek článku na prevzatie zodpovednosti a vydať konečné rozhodnutie o prevzatí alebo neprevzatí žiadateľa. Skutočnosť, že Česká republika potvrdila svoju zodpovednosť je kľúčová, čo potvrdzuje fakt, že od dátumu zaslania akceptácie dožiadaným štátom začína plynúť 6-mesačné lehota na transfer v zmysle čl. 29 ods. 1 dublinského nariadenia. 16. Sťažovateľ zhrnul, že na základe logických, súvislých indícií a akceptácie českej strany považuje Českú republiku za zodpovedný členský štát v prípade žalobcu. Sťažovateľ nemá indície ani dôkazy o tom, že by iný členský štát mohol byť zodpovedný za posúdenie žalobcovej žiadosti o udelenie azylu. Rovnako sťažovateľ neidentifikoval systémové nedostatky v azylovom systéme Českej republiky smerujúce k neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu v zmysle článku 4 Charty základných práv EÚ, čo potvrdil v napadnutom rozsudku aj správny súd a čo by následne ako jediné mohlo znamenať zmenu v určovaní zodpovedného členského štátu. 17. Sťažovateľ k vyjadreniu správneho súdu o platnosti dokladu o poskytnutí/predĺžení dokladu o dočasnom útočisku žalobcu na území SR po 04.03.2024 poznamenal, že Slovenská republika podľa § 29 ods. 2 zákona o azyle prijatím vykonávacieho rozhodnutia Rady (EÚ) 2023/2409 z 19. októbra 2023 formálne predĺžila poskytovanie dočasnej ochrany občanom Ukrajiny uznesením vlády SR č. 102/2024 dňa 21.02.2024 na obdobie do 04.03.2025. Ďalej uviedol, že podľa § 36 ods. 8 zákona o azyle sa odídenec považuje za cudzinca s tolerovaným pobytom. Napokon konštatoval, že osoba s dočasným útočiskom nemá v konaní o udelenie azylu špecifické postavenie, podľa §32 ods. 2 písm. c) zákona o azyle dočasné útočisko podaním žiadosti o udelenie azylu zaniká. Výpis zo systému MIGRA v administratívnom spise podľa sťažovateľa konkretizuje, že dňom 22.07.2024 zaniklo žalobcovi dočasné útočisko z dôvodu podania žiadosti o udelenie azylu. 18. Žalobca vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti označil napadnutý rozsudok za vychádzajúci zo správneho právneho posúdenia veci a kasačnú sťažnosť navrhol zamietnuť. Dodal, že aj keď sťažovateľ v kasačnej sťažnosti vysvetľuje, ako došlo k určeniu zodpovednosti Českej republiky za posúdenie žalobcovej žiadosti o azyl, uvedené sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nenachádza a z tohto dôvodu aj žalobca považuje napadnuté rozhodnutie za nepreskúmateľné.

22. Podľa § 11 ods. 1 písm. c) zákona o azyle: „Ministerstvo zamietne žiadosť o udelenie azylu ako neprípustnú, ak je na konanie o udelenie azylu príslušný iný štát.“ 23. Podľa § 53b ods. 1 zákona o azyle: „Pri určení členského štátu Európskej únie zodpovedného za posúdenie žiadosti o udelenie azylu, ktorú podal štátny občan tretej krajiny v jednom z členských štátov Európskej únie, sa použijú kritériá a mechanizmy uvedené v právne záväzných aktoch Európskej únie; na posúdenie žiadosti o udelenie azylu, ktorú podal cudzinec, ktorému bolo poskytnuté dočasné útočisko, je však zodpovedný predovšetkým členský štát, ktorý súhlasil s jeho presídlením na svoje územie.“

26. Podľa čl. 12 ods. 1 dublinského nariadenia: „Ak je žiadateľ držiteľom platného povolenia na pobyt, je za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu zodpovedný ten členský štát, ktorý vydal toto povolenie.“ 27. Podľa čl. 12 ods. 4 dublinského nariadenia: „Ak je žiadateľ držiteľom iba jedného alebo niekoľkých povolení na pobyt, ktorých platnosť sa skončila pred menej ako dvoma rokmi, alebo jedného alebo niekoľkých víz, ktorých platnosť sa skončila pred menej ako šiestimi mesiacmi a ktoré mu skutočne umožnili vstup na územie členského štátu, uplatňujú sa odseky 1, 2 a 3 dovtedy, kým žiadateľ neopustí územia členských štátov. Ak je žiadateľ držiteľom jedného alebo niekoľkých povolení na pobyt, ktorých platnosť sa skončila pred viac ako dvoma rokmi, alebo jedného alebo niekoľkých víz, ktorých platnosť sa skončila pred viac ako šiestimi mesiacmi a ktoré mu skutočne umožnili vstup na územie členského štátu, a ak neopustil územia členských štátov, je zodpovedný ten členský štát, v ktorom je podaná žiadosť o medzinárodnú ochranu.“ 28.

. . e) povolenia na pobyt alebo víza vydané členským štátom . . . “ 29. Podľa prílohy II, zoznamu A, bodu 4 vykonávacieho nariadenia: „Platné doklady o pobyte (článok 12 ods. 1 a 3) alebo doklady o pobyte, ktorých platnosť sa skončila pred menej ako dvoma rokmi [a dátum nadobudnutia účinnosti] (článok 12 ods. 4); Dostatočný dôkaz - doklad o pobyte, - výpisy z registra cudzincov alebo podobných registrov, - správy/potvrdenie informácií poskytnuté členským štátom, ktorý vydal povolenie na pobyt.“

31. Podľa čl. 27 ods. 1 dublinského nariadenia: „Žiadateľ alebo iná osoba uvedená v článku 18 ods. 1 písm. c) alebo d) má právo na účinný opravný prostriedok vo forme odvolania proti rozhodnutiu o odovzdaní alebo vo forme vecného alebo právneho preskúmania tohto rozhodnutia, a to na súde.“

33. Podľa § 29 ods. 1 zákona o azyle: „Dočasné útočisko sa poskytuje na účely ochrany cudzincov pred vojnovým konfliktom. . .“ 34. Podľa § 32 ods. 1 zákona o azyle: „Poskytovanie dočasného útočiska zaniká c) ak odídenec požiadal o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany alebo sa mu na území Slovenskej republiky udelil prechodný pobyt,6a alebo trvalý pobyt.6a“

37. Podľa čl. 19 smernice o dočasnej ochrane: „1. Členský štát môže stanoviť, že kým sa žiadosti posudzujú, nie je možné požívať dočasnú ochranu a mať súčasne postavenie žiadateľa o azyl. 2. Keď sa po preskúmaní žiadosti o azyl neudelí postavenie utečenca alebo iný možný uplatniteľný druh ochrany osobe, ktorá má nárok alebo požíva dočasnú ochranu, členské štáty zabezpečia, aby táto osoba mala alebo naďalej požívala dočasnú ochranu po zvyšok obdobia ochrany bez toho, aby bol dotknutý článok 28.“

38. Predmetom správneho súdneho prieskumu v prejednávanej veci je rozhodnutie žalovaného vydané podľa § 11 ods. 1 písm. c) zákona o azyle o zamietnutí žiadosti žalobcu o udelenie azylu ako neprípustnej z dôvodu, že na konanie o udelenie azylu je podľa čl. 12 ods. 4 dublinského nariadenia príslušný iný členský štát - Česká republika.

menej ako dvoma rokmi a (ii) či žalobcovi bol predĺžený tolerovaný pobyt na území Slovenskej republiky (dočasné útočisko) alebo tento zanikol dňa 04.03.2024. 40. Sťažovateľ, uplatňujúc kasačný dôvod nesprávneho právneho posúdenia veci správnym súdom, tvrdil, že (i) Českú republiku považoval za zodpovedný členský štát v prípade žalobcu na základe logických, súvislých indícií a akceptácie českej strany a (ii) podľa §32 ods. 2 písm. c) zákona o azyle dočasné útočisko podaním žiadosti o udelenie azylu zaniká a výpis zo systému MIGRA v administratívnom spise konkretizuje, že dňom 22.07.2024 zaniklo žalobcovi dočasné útočisko z dôvodu podania žiadosti o udelenie azylu.

42. Po oboznámení sa so spisovým materiálom (administratívnym a súdnym spisom) a po preskúmaní napadnutého rozsudku ako i argumentov sťažovateľa a žalobcu, aplikujúc príslušnú právnu úpravu Slovenskej republiky i Európskej únie (dublinské nariadenie, vykonávacie nariadenie) dospel kasačný súd k presvedčeniu, že kasačná sťažnosť sťažovateľa je nedôvodná. Ad. 1 K určeniu Českej republiky ako zodpovedného štátu podľa čl. 12 ods. 4 dublinského nariadenia

kasačnej sťažnosti, v ktorej podrobnejšie vysvetľuje, akými úvahami a postupmi sa spravoval pri určení Českej republiky ako zodpovedného členského štátu vo veci žalobcu, citujúc ďalšie ustanovenia dublinského a vykonávacieho nariadenia a dopĺňajúc skutkové zistenia - údaje stiahnuté z webového sídla Ministerstva vnútra Českej republiky. Kasačný súd poukazuje na to, že správne súdnictvo je založené na princípe subsidiarity správneho súdneho prieskumu a nie je prípustné, aby žalovaný dopĺňal argumentáciu, ktorá mala byť obsahom napadnutého rozhodnutia, až v podaní adresovanom kasačnému súdu.

47. Žalovaný konkrétne poukazuje na Prílohu II, zoznam A, bod 4 vykonávacieho nariadenia, podľa ktorého za dostatočný dôkaz v prípade platného dokladu na pobyt, ktorému skončila platnosť pred menej ako dvomi rokmi, sa považuje a) povolenie na pobyt, b) výpisy z registra cudzincov alebo z podobných registrov a c) správy alebo potvrdenie informácie členským štátom, ktorý vydal povolenie na pobyt.

do: TRVALE, typ povolenia: permanent/trvalá residence, avšak tento doklad bol platný len do 04.06.2018 a samotný cestovný doklad bol platný len do 29.05.2018. Tento doklad teda nesvedčal o platnom pobyte žalobcu v ČR v čase rozhodnom pre určenie zodpovedného štátu zo strany žalovaného (podanie žiadosti o medzinárodnú ochranu žalobcom v SR dňa 22.07.2024, čl. 7 ods. 2 dublinského nariadenia), ani o tom, že platnosť povolenia na pobyt sa skončila pred menej ako dvoma rokmi pred týmto dňom (22.07.2022).

50. Sťažovateľ v kasačnej sťažnosti uvádza aj to, že v prípade žalobcu postupoval štandardne, keď na základe indícií požiadal o prevzatie Českú republiku, pričom dublinské nariadenie ani vykonávacie nariadenie vo svojich ustanoveniach nepredpokladajú medzi členskými štátmi ďalšiu diskusiu o okolnostiach akceptácie. Kasačný súd však upriamuje pozornosť sťažovateľa na ustanovenia čl. 34 dublinského nariadenia, ktoré upravujú proces zdieľania informácií. Podľa čl. 34 ods. 1 dublinského nariadenia každý členský štát oznámi ktorémukoľvek členskému štátu, ktorý o to požiada, také osobné údaje týkajúce sa žiadateľa, ktoré sú primerané, relevantné a nie sú nadbytočné, podľa písm. a) na určenie zodpovedného členského

51. Z uvedeného vyplýva, že dublinské nariadenie v čl. 34 priamo upravuje proces, na základe ktorého mohol žalovaný za daných skutkových okolností požiadať orgán ČR o informácie o povolení na pobyt žalobcu na území ČR potrebné na určenie zodpovedného členského štátu, ktoré by boli bývali relevantné k rozhodujúcim časovým okamihom (podanie žiadosti o medzinárodnú ochranu žalobcom a obdobie dva roky predtým). Dokonca je potrebné uviesť, že za účelom riadneho zistenia skutkového stavu pre posúdenie uplatniteľnosti dublinských kritérií a vydania riadne odôvodneného rozhodnutia mal takto postupovať.

53. Sťažovateľ v kasačnej sťažnosti odkazuje aj na Prílohu II, zoznam B, bod 4, podľa ktorého v súvislosti s dokladmi podľa čl. 12 ods. 4 dublinského nariadenia je za indikatívny dôkaz v prípade platného dokladu na pobyt, ktorým skončila platnosť pred menej ako dvomi rokmi, možné považovať podrobné a overiteľné vyhlásenie žiadateľa. Sťažovateľ v tejto súvislosti uvádza, že mal k dispozícii aj informácie od žiadateľa o jeho pobyte v Českej republike v rokoch 2002 až 2022. Odkazoval na to, že žalobca na pohovore zo dňa 30.07.2024 uviedol: „ V Českej republike som pracoval do roku 2022. Do roku 2018 som pracoval legálne na základe povolenia na pobyt. Od roku 2018 do roku 2022 som pracoval už nelegálne“. Sťažovateľ v tejto súvislosti tvrdil, že žalobca neoznačil svoj pobyt v Českej republike pred odchodom z krajiny v roku 2022 za nelegálny, výrazom „nelegálne“ označil svoje pracovné aktivity.

55. Sťažovateľ tiež uvádzal, že vzhľadom na skutočnosť, že žalobca opustil Českú republiku na konci roka 2022 sťažovateľ pri určovaní zodpovedného štátu zohľadňoval aj možné zásahy českých štátnych orgánov do platnosti trvalého pobytu po roku 2022. Podotkol, že obdobie od konca roka 2022 do podania žiadosti o udelenie azylu v Slovenskej republike dňa 22.07.2024 spadá do obdobia 2 rokov od indície trvalého pobytu žalobcu na území Českej republiky. Dodal, že preto pri určovaní štátu zodpovedného za posúdenie žalobcovej žiadosti o udelenie azylu v súvislosti s touto skutočnosťou uplatnil čl. 12 ods. 4 dublinského nariadenia.

57. Sťažovateľ odkazoval aj na článok 22 ods. 5 dublinského nariadenia, podľa ktorého „aj v prípade, že neexistuje žiadny formálny dôkaz, dožiadaný členský štát uzná svoju zodpovednosť, ak sú indície overiteľné a dostatočne podrobné pre ustanovenie zodpovednosti.“ Sťažovateľ uvádzal, že Českú republiku určil ako zodpovedný členský štát na základe logických, súvislých indícií a akceptácie českej strany.

59. Ak má mať žiadateľ k dispozícii účinný prostriedok nápravy voči rozhodnutiu o odovzdaní do zodpovedného členského štátu, ktorý má zahŕňať aj preskúmanie uplatňovania dublinského nariadenia (bod 19 preambuly a čl. 27 ods. 1 dublinského nariadenia), musí byť rozhodnutie dostatočne odôvodnené, aby žiadateľ mohol uplatniteľnosť kritérií dublinského nariadenia účinne napadnúť a aby ju mohol správny súd preskúmať. V administratívnom spise musia byť tiež za týmto účelom obsiahnuté dôkazy, z ktorých žalovaný pri svojom rozhodovaní o uplatňovaní dublinského nariadenia vychádzal.

61. Pokiaľ ide o výhradu správneho súdu, že z administratívneho spisu a z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nie je zrejmé, či bol žalobcovi predĺžený tolerovaný pobyt (dočasné útočisko) na území Slovenskej republiky alebo tento zanikol dňa 04.03.2024, túto vyhodnotil kasačný súd taktiež ako opodstatnenú a súvisiacu sťažnostnú námietku ako nedôvodnú.

62. Sťažovateľ v kasačnej sťažnosti k výhrade správneho súdu o absencii zistení a dôkazov o platnosti dokladu o poskytnutí, resp. predĺžení dokladu o dočasnom útočisku žalobcu na území SR po 04.03.2024 uviedol, že Slovenská republika formálne predĺžila poskytovanie dočasnej ochrany občanom Ukrajiny uznesením vlády SR č. 102/2024 dňa 21.02.2024 na obdobie do 04.03.2025. Zároveň uviedol, že podľa § 32 ods. 1 písm. c) zákona o azyle dočasné útočisko podaním žiadosti o udelenie azylu zaniká. V prípade žalobcu tak dočasné útočisko podľa žalovaného zaniklo priamo zo zákona dňom 22.07.2024, kedy si žalobca podal žiadosť o udelenie azylu. Sťažovateľ z tohto ustanovenia vyvodzoval, že osoba s udeleným dočasným útočiskom nemá v konaní o udelenie azylu špecifické postavenie.

64. Zákon o azyle ani smernica o dočasnom útočisku na účely určenia zodpovedného členského štátu výslovne neupravuje rozhodný moment, ku ktorému sa posudzuje, či má žiadateľ poskytnuté dočasné útočisko. Všeobecne však odkazujú na dublinské nariadenie, pričom podľa čl. 7 ods. 2 dublinského nariadenia zodpovedný členský štát sa určí na základe situácie existujúcej vtedy, keď žiadateľ po prvýkrát podal svoju žiadosť o medzinárodnú ochranu v členskom štáte. Na základe jazykového znenia § 53b ods. 1 zákona o azyle druhá veta (na posúdenie žiadosti o udelenie azylu, ktorú podal cudzinec, ktorému bolo poskytnuté dočasné útočisko, je však zodpovedný členský štát.

65. Ustanovenie § 32 ods. 1 písm. c) zákona o azyle predstavuje implementáciu čl. 19 smernice o dočasnom útočisku, podľa ktorého členský štát môže stanoviť, že kým sa žiadosti posudzujú, nie je možné požívať dočasnú ochranu a mať súčasne postavenie žiadateľa o azyl. Účelom ustanovenia § 32 ods. 1 písm. c) zákona o azyle však nie je zbaviť osobu s poskytnutým dočasný útočiskom práva na to, aby žiadosť o azyl posúdil primárne ten štát, ktorý súhlasil s jej presídlením na svoje územie, ak o takúto situáciu ide.

67. Ustanovenie § 53b ods. 1 zákona o azyle druhá veta by stratil svoje opodstatnenie a stalo by sa obsolentným, ak by sa na skutočnosť, že žiadateľ mal poskytnuté dočasné útočisko, pri určovaní zodpovedného členského štátu neprihliadalo z dôvodu, že toto dočasné útočisko zaniklo práve z dôvodu podania žiadosti o azyl. Osoby s poskytnutým dočasným útočiskom by sa tak § 53b ods. 1 zákona o azyle druhá veta, resp. čl. 18 smernice o dočasnej ochrane nemohli dovolať nikdy, pretože dočasné útočisko podaním žiadosti o azyl zaniká vždy, a to ex lege.

53b ods. 1 zákona o azyle druhá veta sa na neho nahliada ako na cudzinca, ktorému bolo poskytnuté dočasné útočisko. Rozhodujúca je teda existencia dočasného útočiska k momentu (prvého) podania žiadosti o azyl. 69. Kasačný súd sa tak zhoduje so správnym súdom v tom, že v ďalšom konaní je potrebné, aby sa žalovaný vysporiadal s otázkou platnosti dočasného útočiska (tolerovaného pobytu) na účely určenia členského štátu zodpovedného za posúdenie žalobcovej žiadosti. K tomu však dodáva, že žalovaný má zistené skutočnosti najprv vyhodnotiť podľa § 53b ods. 1 zákona o azyle druhá veta. Teda žalovaný najprv zistí a doloží do spisu, či žalobca mal poskytnuté dočasné útočisko v čase podania žiadosti o azyl. Ďalej posúdi, či v jeho prípade ide o situáciu, že členský štát súhlasil s jeho presídlením na svoje územie. Až následne, ak rozhodne o neuplatniteľnosti § 53b ods. 1 zákona o azyle druhá veta, bude určovať zodpovedný členský štát podľa dublinského nariadenia. Podľa čl. 7 ods. 2 dublinského nariadenia zodpovedný členský štát sa určí na základe situácie existujúcej vtedy, keď žiadateľ po prvýkrát podal svoju žiadosť o medzinárodnú ochranu v členskom štáte. A teda aj pri rozhodovaní o uplatniteľnosti kritérií dublinského nariadenia bude relevantné, či žalobca mal poskytnuté dočasné útočisko (tolerovaný pobyt) v čase podania žiadosti o azyl. 70. Kasačný súd teda konštatuje, že správny súd rozhodol správne, keď rozhodnutie žalovaného zrušil a v ďalšom konaní mu uložil, aby na základe riadnych skutkových zistení opätovne vyhodnotil, ktorý členský štát bude zodpovedným za posúdenie žalobcovej žiadosti o azyl. Kasačný súd však k uvedenému dodáva, že sťažovateľ najprv vyhodnotí uplatniteľnosť § 53b ods. 1 zákona o azyle druhá veta, a ak neurčí zodpovedný členský štát podľa tohto ustanovenia, určí ho podľa dublinského nariadenia a to podľa situácie existujúcej v čase, keď žiadateľ prvýkrát požiadal o medzinárodnú ochranu (čl. 7 ods. 2 dublinského nariadenia). Ak rozhodne o zamietnutí žiadosti žalobcu o udelenie azylu ako neprípustnej podľa § 11 ods. 1 písm. c) zákona z dôvodu, že určí ako zodpovedný iný členský štát, svoje závery riadne odôvodní.