1Sak/5/2024

1. Žalovaný rozhodnutím ČAS: MU-PO-305-9/2021-Ž zo dňa 06.02.2023 (ďalej aj „preskúmavané rozhodnutie“) vo veci žiadosti o udelenie azylu cudzinca A. S., nar. XX.XX.XXXX, v meste D., okres D., provincia D., W. U. X. (ďalej len „W.“) štátnej príslušnosti Afganistan, tadžickej národnosti, moslimského vierovyznania, sunnitskej vetvy, cestovný pas Afganistanu č. Z.XXXXXXXX, cudzinecký pas Slovenskej republiky (ďalej len „SR“) č. T.XXXXXXX, povolenie na pobyt na území SR č. X. XXXXXXX, posledný trvalý pobyt v krajine pôvodu v meste D., G. S. L., ulica H. L., I. X, W. č. XX, okres D., provincia D., W., t. č. s poskytnutou doplnkovou ochranou na adrese L. X, XXX XX I., podľa § 19 ods.

II. Konanie na krajskom súde

7. Krajský súd rozsudkom č. k. 8Saz/2/2023 - 45 zo dňa 26.04.2023 (ďalej ako „napadnutý rozsudok“) preskúmavané rozhodnutie zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Žalobcovi priznal právo na úplnú náhradu trov konania.

O nesprávne právne posúdenie ide vtedy, ak orgán verejnej správy aplikoval nesprávny právny predpis alebo síce použil správny právny predpis, no tento chybne vyložil, v dôsledku čoho došiel k nesprávnym právnym záverom. 9. Ďalej uviedol, že v správnej žalobe žalobca žiadal zrušiť napadnuté rozhodnutie so vznesením námietky, že rozhodnutie žalovaného vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, skutkový stav, ktorý vzal žalovaný za základ napadnutého rozhodnutia, je v rozpore s rozsudkom NSS SR sp. zn. 2Sak/12/2022 zo dňa 26.10.2022 (ktorým bol zmenený rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 8SaZ/5/2022-118 zo dňa 29.06.2022 tak, že rozhodnutie bolo zrušené a vec vrátená žalovanému na nové konanie) a tiež, že došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej.

V dôsledku pochybenia na strane žalovaného tak v rámci administratívneho konania nebola splnená podmienka podľa § 46 Správneho poriadku. 11. Ďalej uviedol, že sa nemožno stotožniť s tvrdením žalovaného, že nakoľko slovenská právna úprava v § 19 ods. 1 písm. g) zákona o azyle nešpecifikuje, či musí ísť o trvalé vycestovanie, resp. postačuje akékoľvek vycestovanie, tak snaha žalobcu tvrdiť, že musí ísť o vycestovanie trvalé, je nesprávnym, resp. až špekulatívnym výkladom uvedeného ustanovenia. Krajský súd sa naopak stotožnil s tvrdením žalobcu, že účelom ustanovenia § 19 ods. l písm. g) zákona o azyle je zastaviť azylové konania v prípadoch, v ktorých žiadatelia o azyl natrvalo opustia územie SR, a teda opustením územia SR konkludentne zanechali azylové konanie. Nemožno však pod toto ustanovenie subsumovať situáciu, kedy žiadateľ o azyl vycestuje z územia SR (napr. na návštevu rodiny, či blízkych v určitej krajine a pod.) so zámerom opätovne sa na jej územie vrátiť, čo žalobca aj spravil. Opačný, žalovaným aplikovaný výklad § 19 ods.

12. V nadväznosti na uvedené krajský súd poznamenáva, že žalovaný na podporu svojej argumentácie používal tvrdenia, ktoré opisovali situáciu odlišnú od situácie žalobcu a vyhodnotil ich ako nedôvodné (napr. úvahy de lege ferenda v komentári k zákonu o azyle z roku 2012, Rozhodnutie ministra vnútra o rozklade č. SLV-430/OLVS-2009, atď.). 13. Ďalej krajský súd uvádza, že žalovaný argumentoval, že ak by v zmysle § 19 ods. 1 písm. g) zákona o azyle išlo výlučne o trvalé opustenie územia SR, táto norma by nemusela sama o sebe existovať, nakoľko by v tejto situácii mohlo byť aplikované iné ustanovenie zákona o azyle, konkrétne ust. § 19 ods. 1 písm. i), v zmysle ktorého, ministerstvo konanie zastaví, ak žiadateľ nesplní povinnosť spolupracovať s ministerstvom podľa tohto zákona, najmä ak sa opakovane a bez vážnych dôvodov nedostaví na pohovor, čím znemožní posúdenie žiadosti. Takéto tvrdenie je však mylné, nakoľko § 19 ods. 1 písm. g) a i) zákona o azyle upravuje dve odlišné situácie, a preto sa tieto ustanovenia nemôžu navzájom suplovať. Uvedená námietka je bezpredmetná, nakoľko k trvalému opusteniu SR (v zmysle § 19 ods. 1 písm. g) ZoA) môže dôjsť aj po vykonaní pohovoru so žiadateľom (v zmysle § 19 ods. 1 písm. i) ZoA). Žalobca má na území SR poskytnutú doplnkovú ochranu (ktorú mu navyše poskytol sám žalovaný), a preto má právo z územia SR vycestovať a opätovne na jej územie vstupovať (§ 27a ods. 1 a § 27b písm. d) zákona o azyle, v spojení s § 20 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov). Opätovne prebiehajúce administratívne konanie o udelenie azylu, toto právo žalobcu nijakým spôsobom neobmedzilo ani nezúžilo. Námietku žalovaného, že žalobca bol v konaní o udelenie azylu po vrátení veci z NSS SR opätovne poučený o svojich právach a povinnostiach žiadateľa o azyl, súd považuje za bezpredmetnú, nakoľko zo strany žalovaného došlo k nesprávnemu výkladu a aplikácii § 19 ods. 1 písm. g) zákona o azyle. 14. V závere krajský súd uviedol, že v ďalšom konaní bude úlohou žalovaného opätovne posúdiť žiadosť žalobcu o udelenie azylu s tým, že je viazaný právnym názorom NSS SR v rozsudku sp. zn. 2Sak/12/2022 zo dňa 26.10.2022 a nové rozhodnutie vo veci v súlade s požiadavkami kladenými ust. § 47 ods. 3 Správneho poriadku náležite odôvodniť tak, aby spĺňalo požiadavku správneho právneho posúdenia veci.

18. Následne sťažovateľ cituje ustanovenie § 19 ods. 1 písm. g) zákona o azyle a uvádza, že v zmysle transpozície čl. 28 ods. 1 procedurálnej smernice ide o konkludentné odstúpenie od žiadosti o medzinárodnú ochranu. Sťažovateľ ďalej cituje český zákon č. 325/1999 Sb. o azyle, ktorý je podľa neho prísnejší. 19. Tvrdenie krajského súdu, že správny orgán uplatnil príliš formalistický výklad ustanovenia § 19 ods. 1 písm. g) zákona o azyle, považuje sťažovateľ za nesprávne. Má za to, že extenzívny výklad by viedol k situácii, kedy by aj žiadatelia o udelenie azylu, ktorí nemajú poskytnutú doplnkovú ochranu, mohli opustiť územie Slovenskej republiky a vrátiť sa späť bez toho, aby ich konanie o udelenie azylu bolo zastavené. Podľa názoru sťažovateľa je potrebné ustanovenie § 19 ods. 1 písm. g) zákona o azyle interpretovať predovšetkým pomocou logického výkladu, čo okrem iného znamená, posúdiť aplikáciu uvedeného ustanovenia aj v súvislosti s inými ustanoveniami zákona o azyle. 20. Sťažovateľ sa nestotožňuje s interpretáciou ustanovenia § 19 ods. 1 písm. g) zákona o azyle uskutočnenou správnym súdom, že predmetné ustanovenie znamená trvalé opustenie Slovenskej republiky. Domnieva sa, že takýto výklad nie je logický a vo vzťahu k ďalším dôvodom zastavenia konania je zmätočný. Sťažovateľ čiastočne súhlasí s argumentáciou krajského súdu, ak by v zmysle § 19 ods. 1 písm. g) zákona o azyle išlo výlučne o trvalé opustenie územia SR, táto norma by nemusela sama o sebe existovať, nakoľko by v tejto situácii mohlo byť aplikované iné ustanovenie zákona o azyle, konkrétne § 19 ods. 1 písm. i) zákona o azyle a považuje za potrebné dodať, že aj v prípade opustenia územia Slovenskej republiky po vykonaní pohovoru je možné aplikovať § 19 ods. 1 písm. i) zákona o azyle. 21. Záverom dodáva, že žalobca počas jeho konania o udelenie azylu nikdy neprestal byť žiadateľom, len využil svoje právo podať správnu žalobu proti preskúmavanému rozhodnutiu v časti o neudelení azylu. Podľa jeho názoru by taká interpretácia § 19 ods. 1 písm. g) zákona o azyle, ako uvádza krajský súd, spôsobovala aplikačné problémy a v konečnom dôsledku negovala transpozíciu čl. 28 ods. 1 procedurálnej smernice. 22. Žalobca sa ku kasačnej sťažnosti nevyjadril.

26. Podľa článku 28 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2013/32/EÚ o spoločných konaniach o poskytovaní a odnímaní medzinárodnej ochrany (ďalej len „procedurálna smernica“), ktorý upravuje konanie v prípade konkludentného späťvzatia alebo odstúpenia od žiadosti platí nasledovné: 1. Ak existuje opodstatnený dôvod domnievať sa, že žiadateľ svoju žiadosť konkludentne vzal späť alebo od nej odstúpil, členský štát zabezpečí, aby rozhodujúci orgán prijal rozhodnutie buď o zastavení posudzovania, alebo, ak rozhodujúci orgán považuje žiadosť za neopodstatnenú na základe primeraného posúdenia jej vecnej stránky v súlade s článkom 4 smernice 2011/95/EÚ, o jej zamietnutí. Členské štáty môžu predpokladať, že žiadateľ konkludentne vzal späť svoju žiadosť o medzinárodnú ochranu alebo od nej odstúpil, najmä ak sa preukázalo, že: a) nereagoval na požiadavky o poskytnutie podstatných informácií ku svojej žiadosti v zmysle článku 4 smernice 2011/95/EÚ alebo sa nedostavil na osobný pohovor, ako je uvedené v článkoch 14 až 17 tejto smernice, pokiaľ žiadateľ v primeranej lehote nepreukáže, že sa nedostavil v dôsledku okolností, ktoré nemohol ovplyvniť; b) utiekol z miesta kde býval alebo z miesta, kde bol držaný, alebo toto miesto bez povolenia opustil bez toho, aby sa v primeranom čase obrátil na príslušný orgán, alebo v primeranom čase nesplnil svoju povinnosť hlásiť sa alebo inú oznamovaciu povinnosť, pokiaľ žiadateľ nepreukáže, že sa tak stalo v dôsledku okolností, ktoré nemohol ovplyvniť. Na účely vykonania týchto ustanovení môže členský štát stanoviť lehoty alebo usmernenia. 2. Členské štáty zabezpečia, aby žiadateľ, ktorý sa po prijatí rozhodnutia o zastavení posudzovania žiadosti podľa odseku 1 tohto článku opäť prihlásil príslušnému orgánu, mal právo požadovať opätovné otvorenie svojho prípadu alebo podať novú žiadosť nepodliehajúcu postupu uvedenému v článkoch 40a 41. Členské štáty môžu stanoviť lehotu v dĺžke minimálne deviatich mesiacov, po uplynutí ktorej už žiadateľov prípad nemožno opätovne otvoriť alebo sa nová žiadosť môže považovať za následnú žiadosť podliehajúcu postupu uvedenému v článkoch 40 a 41. Členské štáty môžu stanoviť, že žiadateľov prípad možno opätovne otvoriť len raz. Členské štáty zabezpečia, aby sa takáto osoba neodsunula v rozpore so zásadou zákazu vyhostenia alebo vrátenia. Členské štáty môžu povoliť, aby rozhodujúci orgán pokračoval v posudzovaní žiadosti v štádiu, v ktorom bolo posudzovanie zastavené. 3. Týmto článkom nie je dotknuté nariadenie (EÚ) č.604/2013“. Podľa článku 27 procedurálnej smernice, ktorý upravuje konanie v prípade späťvzatia žiadosti platí, že: 1. Pokiaľ členské štáty stanovia možnosť výslovného späťvzatia žiadosti podľa vnútroštátneho práva, ak žiadateľ výslovne vzal späť svoju žiadosť o medzinárodnú ochranu, členské štáty zabezpečia, aby rozhodujúci orgán prijal rozhodnutie buď o zastavení posudzovania, alebo o zamietnutí žiadosti. 2. Členské štáty môžu tiež rozhodnúť, že rozhodujúci orgán môže rozhodnúť o zastavení posudzovania bez prijatia rozhodnutia. V takom prípade členské štáty zabezpečia, aby rozhodujúci orgán o tom urobil poznámku do žiadateľovho spisu.“

27. V predmetnej veci bolo potrebné predostrieť, že predmetom kasačnej sťažnosti bol rozsudok správneho súdu, ktorým krajský súd preskúmavané rozhodnutie žalovaného zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Žalobcovi priznal právo na úplnú náhradu trov

Konanie o udelenie azylu na území Slovenskej republiky je upravené v zákone o azyle. Udelenie azylu na území Slovenskej republiky je spojené so splnením podmienok taxatívne uvedených v ustanovení § 8 zákona o azyle, t. j. v prípade žiadateľa o azyl musia byť preukázané opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine, prenasledovania za uplatňovanie politických práv a slobôd a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu. V citovanom ustanovení ide o zákonné vyjadrenie ústavnej garancie poskytovania azylu cudzincom prenasledovaným za uplatňovanie politických práv a slobôd (čl. 53 prvá veta Ústavy Slovenskej republiky). 29. Žalobca dňa 01.10.2021 pred pracovníkmi Oddelenia azylu PZ Humenné vyhlásil, že žiada o udelenie azylu na území SR. Žalovaný rozhodnutím ČAS: MU-PO-305-14/2021-Ž zo dňa 10.02.2022 podľa § 13 ods. 1 zákona o azyle žalobcovi neudelil azyl a súčasne podľa § 13a a § 20 ods. 4 zákona o azyle poskytol žalobcovi doplnkovú ochranu na území

30. Ako vyplynulo z administratívneho spisu, konkrétne zo zápisnice č. ČAS: MU- PO-305-33/2021-Ž zo dňa 10.01.2023 z doplňujúceho pohovoru so žiadateľom o azyl na území SR v prvostupňovom správnom konaní, ktorý bol so žalobcom vykonaný za účelom objasnenia a zdôvodnenia jeho žiadosti o azyl na území SR, žalobca počas konania o udelenie azylu vycestoval z územia SR do Turecka. V predmetnej zápisnici žalobca okrem iného uviedol, že so svojim bratom navštívil svojho otca v Turecku, ktorý je chorý, je v nemocnici a má srdcové problémy. 31.

Kasačný súd udáva, že jeho úlohou v danej veci bolo posúdiť, či krajský súd dôvodne zrušil preskúmavané rozhodnutie žalovaného, ktorým bolo zastavené konanie v časti o udelenie azylu podľa § 19 ods. 1 písm. g) zákona o azyle, resp. či správny orgán správne na prejednávanú vec aplikoval uvedené ustanovenie. V danej veci sa preto jedná o výklad ustanovenia § 19 ods. 1 písm. g) zákona o azyle kasačným súdom.

Taktiež je kasačný súd toho názoru, že právne posúdenie veci správnym orgánom je v rozpore s procedurálnou smernicou, a to s čl. 28. Výpočet situácii, ktoré predpokladajú konkludentné späťvzatie žiadosti o medzinárodnú ochranu je síce demonštratívny, avšak smernica zároveň jednoznačne stanovuje, že konkludentné späťvzatie je viazané na splnenie existencie opodstatneného dôvodu domnievať sa, že žiadateľ svoju žiadosť konkludentne vzal späť alebo od nej odstúpil.

36. Najvyšší správny súd SR po preskúmaní spisového materiálu krajského súdu, ktorého súčasťou je aj administratívny spis žalovaného dospel k záveru, že kasačné námietky sťažovateľa týkajúce sa nesprávneho právneho posúdenia veci správnym súdom neboli dôvodné a nespochybnili vecnú správnosť napadnutého rozsudku správneho súdu.

38. Senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky prijal rozsudok jednomyseľne (§ 139 ods. 4 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu riadny opravný prostriedok nie je prípustný.