1Sak/6/2023

1. Dňa 25.08.2020 bol žalobca zaistený podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj „zákon o pobyte cudzincov“) na účel výkonu administratívneho vyhostenia pod č. PPZ-HCP-BA5-88-013/ 2020-AV a umiestnený v ÚPZC Medveďov na základe rozhodnutia Motorizovanej jednotky Policajného zboru Bratislava (ďalej „MJ PZ Bratislava“) č. PPZ-HCP-BA5-88-010/2020-AV z 25.08.2020 o administratívnom vyhostení (ďalej aj „rozhodnutie o administratívnom vyhostení“) žalobcu z územia SR na územie Marockého kráľovstva, ktorým bol žalobcovi uložený zákaz vstupu na územie SR a na územie všetkých členských štátov na dobu troch

Počas zaistenia žalobcu v ÚPZC Medveďov vydala MJ PZ Bratislava rozhodnutie o predĺžení zaistenia pod č. PPZ-HCP-BA5-88-027/2020-AV zo dňa 22.11.2020. Dňa 23.02.2021 bol žalobca prepustený zo zaistenia podľa § 90 ods. 2 písm. b) bod 1 zákona o pobyte cudzincov z dôvodu, že účel zaistenia odpadol. 2.

3. Dňa 01.12.2022 začal žalovaný voči žalobcovi konanie podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov. Z dôvodu, že žalobca svojim neoprávneným pobytom spáchal priestupok podľa § 118 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov, mu bolo udelené napomenutie. Zároveň žalobca naplnil dôvody administratívneho vyhostenia podľa § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov. Žalovaný konštatoval, že u účastníka konania už existuje právoplatné a vykonateľné rozhodnutie o administratívnom vyhostení a určení zákazu vstupu vydané MJ PZ Bratislava pod č. PPZ-HCP-BA5-88-010/2020-AV zo dňa 25.08.2020.

5. Dňa 24.01.2023 bola žalovanému zaslaná zo správy ÚPZC Sečovce žiadosť o zaujatie stanoviska pod č. PPZ-HCP-SE1-58-036/2023-ZC, v ktorej bol žalovaný upovedomený o doposiaľ vykonaných úkonoch. ÚPZC Sečovce vo svojej žiadosti poukázal na neochotu žalobcu spolupracovať, pričom uviedol, že počas vstupného pohovoru odmietol vypísať žiadosť o náhradný cestovný doklad a uviedol, že nevie si zabezpečiť podporné doklady potrebné na potvrdenie jeho totožnosti. Žalobca zároveň prehlásil, že sa nechce dobrovoľne vrátiť do domovskej krajiny. V závere svojej žiadosti ÚPZC Sečovce uviedol, že aj napriek vykonaným úkonom sa do dnešného dňa nepodarilo účastníkovi konania vybaviť náhradný cestovný doklad potrebný na výkon jeho administratívneho vyhostenia. 6. Žalovaný rozhodnutím č. PPZ-HCP-PO9-4-032/2023-AV zo dňa 01.02.2023 predĺžil zaistenie žalobcu z dôvodu, že i napriek vykonaným úkonom, potrebným na výkon administratívneho vyhostenia, sa tento výkon predĺži z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad a v konaní o jeho administratívnom vyhostení z územia

konania. 7. Predpokladanými úkonmi, nutnými na reálne vykonanie administratívneho vyhostenia žalobcu, sú potvrdenie jeho totožnosti, komunikácia so zastupiteľským úradom štátu, ktorého je žalobca štátnym príslušníkom, zabezpečenie náhradného cestovného dokladu a samotná realizácia administratívneho vyhostenia. Doba zaistenia sa môže skrátiť, pričom presná doba zaistenia sa nedá konkrétne určiť, nakoľko závisí od viacerých neovplyvniteľných faktorov, hlavne na spolupráci žalobcu pri vybavovaní cestovného dokladu, potrebného k reálnemu vyhosteniu.

II. Konanie na krajskom súde

9. Krajský súd v konaní podľa § 221 a nasl. zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej aj ako „S.s.p.“) preskúmal rozhodnutie žalovaného o zaistení a pri neformálnom posudzovaní žaloby (§ 206 a nasl. S.s.p.) dospel k záveru, že argumentácia žalobcu v správnej žalobe nie je dôvodná a správnu žalobu je potrebné podľa § 229 S.s.p zamietnuť.

11. Z výroku preskúmavaného rozhodnutia vyplýva, že žalovaný pristúpil k predĺženiu lehoty zaistenia žalobcu podľa § 88 ods. 4 druhá veta zákona o pobyte cudzincov z dôvodu, že i napriek vykonaným úkonom, potrebným na výkon administratívneho vyhostenia, sa tento výkon predĺži, pretože sa doposiaľ nepodarilo zabezpečiť pre žalobcu náhradný cestovný doklad.

12. Krajský súd zhrnul, že žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí podrobne uviedol, z akých podkladov vychádzal pri vydaní preskúmavaného rozhodnutia, ako aj ním stanovenej dĺžky doby zaistenia do 01.06.2023, pričom takisto uviedol ich zdroj s uvedením čísla spisovej značky, ako aj orgánu, od ktorého ich získal. Žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí uviedol obsah danej informácie (informácia ÚPZC Medveďov zo dňa 23.01.2023 pod č. PPZ-HCP- ME-2023-014893-017), v ktorej je uvedená predpokladaná dĺžka návratovej procedúry u štátnych príslušníkov Marockého kráľovstva. Žalovaný jasne, určito a zrozumiteľne vysvetlil prečo je potrebné v prípade žalobcu stanoviť danú dobu zaistenia, pričom okrem procesnej skutočnosti, a to potreby vybavenia náhradného cestovného dokladu, je potrebné zohľadniť aj splnenie ďalších logistických požiadaviek zameraných na reálne vyhostenie žalobcu. Žalovaný náležite odôvodnil prečo pristúpil k stanoveniu dĺžky doby zaistenia do 01.06.2023, ako aj čo tvorilo podklad tejto jeho správnej úvahy, preto daná námietka nie je dôvodná.

14. K námietke žalobcu uvedenej v správnej žalobe, že na území Nemeckej spolkovej republiky sa zdržiava jeho družka a dve deti a výkonom rozhodnutia o vyhostení dôjde k neprimeranému zásahu do práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života žalobcu, krajský súd uviedol, že danú informáciu uviedol žalobca až v podanej správnej žalobe, pričom na túto informáciu je potrebné nazerať aj vo svetle dôveryhodnosti osoby žalobcu, ktorého, vzhľadom na jeho správanie sa, nemožno považovať za dôveryhodnú a v tomto svetle treba hodnotiť aj dané jeho tvrdenie. Žalobca mal na základe právoplatného a vykonateľného rozhodnutia o administratívnom vyhostení odcestovať do svojej domovskej krajiny, keďže mal vedomosť o svojom administratívnom vyhostení z územia SR na územie Marockého kráľovstva, ako aj o tom, že mu bol uložený zákaz vstupu na územie SR a na územie všetkých členských štátov po dobu 3 rokov. Žalobca napriek tomu, že bol dňa 23.02.2021 prepustený zo zaistenia, nevycestoval do svojej domovskej krajiny, ale zdržiaval sa v rôznych členských krajinách Európskej únie až do svojho zadržania v Holandsku, v rozpore s predpismi Európskej

III. Konanie na kasačnom súde

17. Sťažovateľ v nasledujúcich sťažnostných bodoch v súlade s § 445 ods. 1 písm. c) S.s.p. uviedol obdobné skutočnosti ako v podanej správnej žalobe, a to: - žalobca už bol v minulosti zaistený na rovnaký účel, ktorým je výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení, zo zaistenia však bol prepustený, - je dôvodné domnievať sa, že prekážky vyhostenia, ako je nemožnosť vybaviť náhradný cestovný doklad, existujú aj teraz, zaistenie sťažovateľa tak nie je účelné a efektívne, - z odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia nie je zrejmé, prečo žalovaný opätovne pristúpil k zaisteniu sťažovateľa za rovnakým účelom, nie je zrejmá právna úvaha žalovaného, čo spôsobuje nepreskúmateľnosť rozhodnutia, - sťažovateľ poukázal na povinnosť žalovaného v zmysle čl. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a čl. 15 ods. 4 Smernice 2008/115/ES (návratová smernica) skúmať po celý čas či trvá účel zaistenia, predbežne posúdiť existenciu možných prekážok a učiniť o nich právne relevantný

rozhodnutia, podľa sťažovateľa je preskúmavané rozhodnutie v rozpore s čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru a zaistenie sťažovateľa je neúčelné a neefektívne, - preskúmavané rozhodnutie trpí aj vadou nedostatočného odôvodnenia dĺžky doby zaistenia, pretože nie je zrejmé, aký časový úsek bol zohľadnený pri stanovení dĺžky doby zaistenia a či doba predchádzajúceho zaistenia sťažovateľa bola započítaná do tzv. 6 mesačnej lehoty podľa zákona o pobyte cudzincov, čo činí preskúmavané rozhodnutie aj v tejto časti nepreskúmateľné a poukázal pri tom na záver kasačného súdu v sp. zn. 1Szak/19/2017, - poukázal na závery kasačného súdu v sp. zn. 10Sza/17/2015, v zmysle ktorého sa jednotlivé doby zaistenia cudzinca (aj opakovane) podľa § 88 ods. 2 písm. b) sa sčítavajú a vo svojom úhrne nemôžu prekročiť maximálnu dobu zaistenia stanovenú v § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov; zaistenie sťažovateľa bez zohľadnenia jeho predchádzajúceho zaistenia a bez rešpektovania maximálnej možnej prípustnej dĺžky zaistenia je v rozpore s čl.5 ods. 1 písm. f)

nedôvodnú. Navyše uviedol, že sťažovateľ v podanej kasačnej sťažnosti neuviedol, ktoré právne posúdenie veci považuje za nesprávne a v čom spočíva nesprávnosť takého posúdenia, rovnako neuviedol, v čom vidí odklon od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu. Sťažovateľ ponúkol rešerš rôznych rozhodnutí, ktoré však s prejednávanou vecou nesúvisia, pričom práve zovšeobecňovanie súdnych rozhodnutí je v rozpore s princípom individuálneho

IV. Právny názor kasačného súdu

Po zistení, že kasačnú sťažnosť podal sťažovateľ v skrátenej lehote včas [§ 443 ods. 2 písm. b) S.s.p.] s prihliadnutím na neformálnosť posudzovania kasačnej sťažnosti (§ 453 ods. 2 v spojení s § 206 ods. 3 S.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch) dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná.

21. Podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia. 22. Podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov môže byť štátny príslušník tretej krajiny zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na 6 mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov. Ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon administratívneho vyhostenia alebo trestu vyhostenia štátneho príslušníka tretej krajiny sa tento výkon predĺži z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje, alebo z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety, môže policajný útvar rozhodnúť, a to aj opakovane, o predĺžení lehoty zaistenia, pričom celková doba predĺženia lehoty zaistenia nesmie presiahnuť 12 mesiacov. Lehotu zaistenia nemožno predĺžiť, ak ide o rodinu s deťmi

24. Podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov policajný útvar je povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia. 25. Podľa čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd má každý právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom: zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.

Podľa čl. 15 ods. 4 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16. decembra 2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území (ďalej len „Návratová smernica“) zaistenie prestáva byť odôvodnené a dotknutá osoba sa bezodkladne prepustí, ak už z právnych alebo iných dôvodov neexistuje odôvodnený predpoklad na odsun alebo už neplatia podmienky ustanovené v odseku 1.

29. Predmetom kasačnej sťažnosti bol rozsudok krajského súdu, ktorým zamietol žalobu, ktorou sa sťažovateľ domáhal ochrany svojich práv proti rozhodnutiu žalovaného o predĺžení zaistenia podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, zaisteného na účel výkonu administratívneho rozhodnutia podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, a preto kasačný súd preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci kasačného konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie žalovaného, najmä z toho pohľadu, či kasačné námietky sťažovateľa sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku krajského súdu.

31. Sťažovateľ svoju argumentáciu oprel o to, že žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav veci, neskúmal v konaní existenciu prekážok jeho vyhostenia, ktoré sťažovateľ vyvodil z jeho predchádzajúceho zaistenia v roku 2020 - 2021, kedy sa nepodarilo vybaviť náhradný cestovný doklad na jeho vyhostenie, čo viedlo k prepusteniu sťažovateľa zo zaistenia.

Záver sťažovateľa o neúčelnosti a neefektívnosti jeho zaistenia a jeho nezákonnosť v rozpore s čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru považuje kasačný súd za veľmi predčasný aj s poukazom na informáciu o úspešnom vyhostení štátnych príslušníkov Marockého kráľovstva za posledný polrok. 33.

34. Z vecných podmienok uvedených v článku 15 ods. 6 uvedenej smernice vyplýva, že prvotné obdobie zaistenia môže byť predĺžené iba vtedy, ak je pravdepodobné, že napriek riadnemu úsiliu dotknutého členského štátu bude vykonanie odsunu trvať dlhšie z dôvodu nedostatočnej spolupráce dotknutého štátneho príslušníka tretej krajiny alebo omeškania pri získavaní nevyhnutných dokladov z tretích krajín. O takom predĺžení musí byť rozhodnuté v súlade s vnútroštátnym právom a v žiadnom prípade nemôže prekročiť ďalších dvanásť mesiacov (Rozsudok SD EÚ, Al-Mahdi, C-146/14 PPU,).

36. Skutočnosť, že sa žalovanému napriek vykonaným úkonom doposiaľ nepodarilo vybaviť náhradný cestovný doklad, aj z dôvodu nespolupráce sťažovateľa, nezakladá neúčelnosť a neefektívnosť jeho zaistenia, ale práve dôvody na predĺženie zaistenia podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov. 37. Žalovaný v konaní preukázal konanie s náležitou starostlivosťou (due diligence), ktoré vyžaduje judikatúra ESĽP, ktorého podstatou je podnikať aktívne kroky smerujúce k zabezpečeniu výkonu právoplatného rozhodnutia o administratívnom vyhostení, na ktorého realizáciu je potrebná aj faktická prítomnosť sťažovateľa v zaistení, ako predpokladá čl. 15 ods. 1 návratovej smernice, s poukazom na predchádzajúcu históriu sťažovateľa, kedy po prepustení zo zaistenia nerešpektoval právoplatné a vykonateľné rozhodnutie o administratívnom vyhostení, ktorým mu bol zároveň uložený zákaz vstupu na územie SR a členských štátov EÚ na dobu troch rokov, ale ďalej sa protiprávne zdržiaval na území členských štátov EÚ. Vychádzajúc z predchádzajúceho správania je pre kasačný súd založená u sťažovateľa dôvodná

38. Rovnako námietke sťažovateľa o nezohľadnení maximálnej doby zaistenia nie je možné priznať úspech. Štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov. Ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon administratívneho vyhostenia alebo trestu vyhostenia štátneho príslušníka tretej krajiny sa tento výkon predĺži z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje, alebo z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety, môže policajný útvar rozhodnúť, a to aj opakovane, o predĺžení lehoty zaistenia, pričom celková doba predĺženia lehoty zaistenia nesmie presiahnuť 12 mesiacov. Lehotu zaistenia nemožno predĺžiť, ak ide o rodinu s deťmi alebo zraniteľnú osobu. Štátny príslušník tretej krajiny je zaistený dňom vydania rozhodnutia o zaistení.

Kasačnému súdu preto nie je zrejmý dôvod argumentácie sťažovateľa o potrebe zohľadnenia maximálnej doby zaistenia sťažovateľa, keď tá doposiaľ prekročená nebola, a to ani započítaním predchádzajúcej doby zaistenia na účel výkonu rozhodnutia o administratívnom vyhostení za obdobie 25.8.2020 do 23.2.2021 (okrem obdobia od 27.8.2020 do 20.10.2020).

40. Najvyšší správny súd SR po preskúmaní spisového materiálu krajského súdu, ktorého súčasťou je aj administratívny spis žalovaného dospel k záveru, že kasačné námietky sťažovateľa týkajúce sa nesprávneho posúdenia krajského súdu a odklon krajského súdu od ustálenej praxe kasačného súdu neboli dôvodné a nespochybnili vecnú správnosť napadnutého rozsudku krajského súdu a zákonnosť rozhodnutia žalovaného. Z uvedeného dôvodu kasačnú sťažnosť podľa § 461 S. s. p. ako nedôvodnú zamietol.

42. Senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky rozhodol pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu riadny opravný prostriedok nie je prípustný.