1Sak/7/2023

1. Žalovaný rozhodnutím ČAS: MU-PO-131-24/2022-Ž zo dňa 12.09.2022 (ďalej aj „preskúmavané rozhodnutie“) žalobcovi podľa § 13 ods. 1 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj „zákon o azyle“) neudelil azyl z dôvodu nesplnenia zákonom stanovených podmienok pre udelenie azylu na území SR, neposkytol mu doplnkovú ochranu podľa § 13a a § 20 ods. 4 zákona o azyle, neudelil mu azyl a ani mu neposkytol doplnkovú ochranu na účel zlúčenia rodiny podľa § 13 ods. l písm. b), § 13c ods. l písm. b) a § 20 ods. 5 zákona o azyle.

II. Konanie na krajskom súde

3. Krajský súd preskúmal rozhodnutie žalovaného a jeho postup pri neformálnom posudzovaní žaloby (§ 206 a nasl. S.s.p.), dospel k záveru, že argumentácia žalobcu v správnej žalobe nie je dôvodná a je potrebné ju podľa § 219 S.s.p zamietnuť.

5. Krajský súd poukázal na skutočnosť, že žalobca požiadal o udelenie azylu alebo poskytnutie doplnkovej ochrany na území SR z dôvodu vojnového konfliktu na Ukrajine a tiež z dôvodu obavy z návratu do Tadžikistanu, kde by sa mohol dostať do väzenia pre konverziu na protestantské vierovyznanie.

7. Krajský súd sa ďalej stotožnil so záverom žalovaného o nedôveryhodnosti žalobcu z dôvodu, že jeho výpovede obsahujú výrazné rozpory, ktoré nemožno vysvetliť tým, že si už nepamätá, alebo že jeho výpoveď poplietli policajti. Tieto rozpory žalovaný správne a podrobne špecifikoval vo svojom rozhodnutí. Napr. v Zápisnici OA PZ, ako dôvod opustenia Tadžikistanu žalobca uviedol prenasledovanie Islamským štátom.

Zápisnice OA PZ na polícii. Ďalším rozporom vo výpovediach žalobcu je obdobie opustenia krajiny pôvodu. Do Zápisnice OA PZ uviedol, že v rokoch 2014 až 2016 z dôvodu jeho účasti na biblických misiách na Ukrajine a v Kazachstane opustil Tadžikistan viackrát. Vždy sa však vrátil späť. Tadžikistan opustil naposledy v septembri 2016. V pohovore uviedol, že Tadžikistan opustil v roku 2011 po tom, čo bol po týždennom zadržaní na polícii z dôvodu jeho konvertovania na protestantské vierovyznanie prepustený. Na inom mieste toho istého pohovoru uviedol, že Tadžikistan opustil v roku 2014. V doplňujúcom pohovore na vysvetlenie uviedol, že sa asi pomýlil. Krajský súd mal taktiež za preukázané rozpory týkajúce sa náboženského vierovyznania žalobcu a rozpory týkajúce sa praktizovania moslimskej viery. Samotné konvertovanie na protestantskú vieru bolo aj napriek vykonaniu doplňujúceho pohovoru nejasné. Z vyššie uvedených skutočností bolo pre krajský súd zrejmé, že počas administratívneho konania mal žalovaný z dôvodu rozporuplnosti a nekonzistentnosti výpovedí žalobcu objektívne dôvody na spochybnenie jeho celkovej dôveryhodnosti. 8. Žalobca politické, rasové, národnostné alebo náboženské dôvody, ani dôvody zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine v súvislosti s obavami, že sa nemôže alebo nechce vrátiť do krajiny pôvodu nepreukázal a relevantný dôvod na udelenie azylu v jeho prípade nenašiel ani súd, podľa názoru ktorého, taký ani neexistuje. 9. K dôvodom neposkytnutia doplnkovej ochrany, krajský súd zhrnul, že voči žalobcovi nebolo v krajine pôvodu nikdy vedené trestné stíhanie, nevyvíjal tam žiadnu činnosť, pre ktorú by mohol byť potrestaný, v jeho prípade možno vylúčiť uloženie trestu smrti alebo jeho výkon; navyše v Tadžikistane platí od roku 2004 moratórium na trest smrti. K obave žalobcu, že v prípade návratu do krajiny pôvodu bude vystavený mučeniu, neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu krajský súd uviedol, že žalovaný správne vyhodnotil túto obavu o život ako nedôveryhodnú. V priebehu konania sa preukázalo, že ani takáto forma vážneho bezprávia žalobcovi nehrozí. Správnemu súdu to vyplýva aj zo samotného konania žalobcu, ktorý sa napriek prezentovanej obave o život niekoľkokrát vrátil a pobýval v mieste svojho bydliska v krajine pôvodu. Je zrejmé, že žiadne obavy zo strany štátnych orgánov nemá, o čom svedčí aj skutočnosť, že ich počas svojho pobytu v Ruskej federácii bez akýchkoľvek problémov kontaktoval za účelom vystavenia cestovných dokladov. Na území Tadžikistanu tiež neprebieha žiadny medzinárodný alebo vnútroštátny konflikt. Na základe uvedeného podľa krajského súdu žalovaný správne rozhodol, že doplnkovú ochranu žalobcovi neposkytol. 10. Krajský súd zhrnul, že správny orgán dôkladne zistil skutkový stav veci, na tento aplikoval zodpovedajúce ustanovenia zákona a svoje rozhodnutie vyčerpávajúcim spôsobom aj odôvodnil. Pretože súd nevyhodnotil ani jednu z vznesených námietok žalobcu ako dôvodnú, podanú žalobu zamietol.

11. Proti rozsudku krajského súdu, uvedenému v záhlaví tohto rozhodnutia, podal žalobca (sťažovateľ) v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť z dôvodov podľa § 440 ods. 1 písm. g) S.s.p., t.j. krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci.

13. Sťažovateľ pripustil, že v jeho výpovedi sú nezrovnalosti týkajúce sa vycestovania z krajiny pôvodu. V správnom konaní však uviedol, že sa veľmi bojí polície vzhľadom na skúsenosti v jeho domovskej krajine, a preto sa v dátumoch pomýlil.

15. Na základe týchto informácií je podľa sťažovateľa potrebné dospieť k záveru, že protestantská cirkev v Tadžikistane čelí diskriminácii zo strany štátu, ktorá sa ešte zhoršila po zmene legislatívy v roku 2009. V krajine dochádza k útokom na individuálne osoby protestantského vyznania zo strany islamských extrémistov, pričom tieto útoky nie sú riadne prešetrené a zo strany štátu im nie je poskytovaná ochrana. Opodstatnenosť obáv žalobcu z prenasledovania a hrozby vážneho bezprávia znásobuje aj skutočnosť, že sťažovateľ bol diskriminácii a vážnemu bezpráviu opakovane vystavený, keď bol opakovane zaistený a zbitý políciou z dôvodu náboženských aktivít, ktoré vykonával.

17. Na základe uvedeného sťažovateľ kasačnému súdu navrhol, aby napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil tak, že rozhodnutie žalovaného zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie. 18. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti uviedol, že sa nestotožnil s argumentáciou sťažovateľa v kasačnej sťažnosti. Žalovaný opäť poukázal na rozpory vo výpovede sťažovateľa a rozsudok NS SR 1Sža/4/2009 z 24.03.2009, podľa ktorého ak sťažovateľ uvádza rozporuplné tvrdenia, takáto okolnosť má význam pre posúdenie dôveryhodnosti žiadateľa o azyl.

Poukázal tiež na rozsudok NS SR sp. zn. 1Sža/9/2011 „Pokiaľ žiadateľom tvrdené prenasledovanie z náboženských dôvodov nedosahuje takú intenzitu prenasledovania, ktorú by bolo možné vyhodnotiť ako závažné alebo opakované konanie spôsobujúce vážne porušenie ľudských práv a slobôd alebo súbeh rôznych opatrení, ktoré postihuje žiadateľa podobným spôsobom, nemožno považovať jeho dôvody za relevantné pre udelenie azylu z náboženských dôvodov“. Informácie o krajine pôvodu poukazujú na príležitostné útoky islamských extrémistov, ktoré sa odohrali pred 23 rokmi, z ktorých nie je možné vyvodiť aktuálnu situáciu.

IV. Právny názor kasačného súdu

20. Senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 S.s.p.) predovšetkým postupom podľa § 452 ods. 1 v spojení s § 439 S.s.p. preskúmal prípustnosť kasačnej sťažnosti a z toho vyplývajúce možné dôvody jej odmietnutia. Po zistení, že kasačnú sťažnosť podal sťažovateľ včas (§ 443 ods. 2 písm. a) S.s.p.) s prihliadnutím na neformálnosť posudzovania kasačnej sťažnosti (§ 453 ods. 2 v spojení s § 206 ods. 3 S.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch) dospel k záveru, že kasačná sťažnosť je dôvodná. 21. Rozhodol v lehote vymedzenej v ustanovení § 458 ods. 1 S.s.p. bez nariadenia pojednávania (§ 455 S.s.p.) s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky.

Rozsudok

bol verejne vyhlásený dňa 14.06.2023 (§ 137 ods. 4 v spojení s § 452 ods. 1 S.s.p.).

V. Aplikovaná právna úprava

23. Podľa § 2 písm. f) zákona o azyle vážnym bezprávím je 1.uloženie trestu smrti alebo jeho výkon, 2. mučenie alebo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest, alebo 3. vážne a individuálne ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu.

25. Podľa § 13 ods. 1 zákona o azyle ministerstvo neudelí azyl žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky uvedené v § 8 alebo § 10. 26. Podľa § 13a zákona o azyle ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ak sú vážne dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia, ak tento zákon neustanovuje inak.

o a) neudelení azylu a cudzinec už má poskytnutú doplnkovú ochranu podľa § 13a alebo udelený azyl, alebo b) odňatí azylu podľa § 15 ods. 3 písm. c). 29. Podľa § 19a ods. 1 písm. a), b) a c) zákona o azyle, ministerstvo posúdi každú žiadosť o udelenie azylu jednotlivo a zohľadní pritom a) všetky dôležité skutočnosti týkajúce sa krajiny pôvodu žiadateľa v čase rozhodovania o žiadosti o udelenie azylu vrátane právnych predpisov krajiny pôvodu a spôsobu, akým sa uplatňujú, b) vyhlásenia a dokumentáciu predloženú žiadateľom vrátane informácií o tom, či bol alebo môže byť subjektom prenasledovania alebo vážneho bezprávia, c) postavenie a osobné pomery žiadateľa vrátane jeho pôvodu, pohlavia a veku.

31. Podľa § 19a ods. 6 zákona o azyle, pri posudzovaní žiadosti o udelenie azylu sa neprihliada na to, či žiadateľ skutočne má rasové, náboženské, národnostné, sociálne alebo politické charakteristické črty, ktoré spôsobujú jeho prenasledovanie, ak sú mu prisudzované pôvodcom prenasledovania.

34. Primárnym dôvodom neudelenia azylu sťažovateľovi bolo, že v priebehu konania nebola preukázaná všeobecná dôveryhodnosť sťažovateľa a z toho dôvodu ani skutočnosť, že by objektívne v krajine pôvodu čelil nejakej forme prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine, resp. sa nepreukázalo, že by bol sťažovateľ prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd tak, akoto vyplýva zo zákona o azyle, resp. Ženevského dohovoru alebo že by mu takéto prenasledovanie v prípade návratu

a vlastnú osobnú skúsenosť. Pri posudzovaní objektívnej stránky je nutné vychádzať aj z výpovede žiadateľa, ktorá má byť posúdená v širšom kontexte relevantnej situácie. V zmysle Príručky o postupoch a kritériách pri posudzovaní statusu utečenca (Handbook on Procedures and Criteria for Determining Refugee Status) je žiadateľov strach opodstatnený, ak vie dôveryhodne preukázať, že jeho ďalší pobyt v krajine pôvodu sa stal pre neho neznesiteľný z dôvodov vymedzených v definícii utečenca alebo z tých istých dôvodov by bol pre neho neznesiteľný, ak by sa do krajiny pôvodu vrátil. Tieto úvahy nemusia byť vyslovene podložené osobnou skúsenosťou žiadateľa, ale relevantné je aj to, čo sa stalo jeho rodine, priateľom alebo príslušníkom tej istej rasy alebo sociálnej skupiny.

Posúdenie dôveryhodnosti žiadateľa o azyl je dôležitou zložkou hodnotenia dôkazov v azylovom konaní, pre ktoré je typický ich nedostatok. Posúdenie dôveryhodnosti žiadateľa o medzinárodnú ochranu je proces zisťovania, či výpoveď žiadateľa, prípadne jej časť alebo iný dôkaz predložený žiadateľom, je možné akceptovať za účelom určenia splnenia podmienok pre udelenie medzinárodnej ochrany. Posúdenie môže zahŕňať overenie toho, či výpoveď žiadateľa je konzistentná, dostatočne detailná, uveriteľná a v súlade s dokumentmi, správami o krajine pôvodu a inými dôkazmi zabezpečenými v konaní.

Pokiaľ ide o vnútornú konzistentnosť výpovede žiadateľa, dôraz sa kladie na rozsah, do akého je príbeh žiadateľa koherentný. Aj Európsky súd pre ľudské práva (ESĽP) potvrdil, že základný príbeh žiadateľa o azyl má byť konzistentný počas konania, aj keď niektoré aspekty môžu zostať nejasné za predpokladu, že neznižujú celkovú dôveryhodnosť žiadosti (Rozsudok ESĽP Said proti Holandsku z 05.07.2005, 2345/02, para. 53). ESĽP tiež uviedol, že pri posudzovaní všeobecnej dôveryhodnosti žiadosti sa nemôže očakávať úplná presnosť v dátumoch a udalostiach (Rozsudok ESĽP, Bello proti Švédsku zo 17.01.2006, 32213/04). Úlohou rozhodujúceho orgánu je preto posúdiť vplyv akýchkoľvek rozporov alebo opomenutí na dôveryhodnosť vyhlásení žiadateľa o podstatných skutočnostiach.

Fungovanie pamäte môže byť narušené traumatickou skúsenosťou žiadateľa o azyl. Do úvahy je potrebné vziať aj ako žiadateľ vysvetlil rozpory v jeho výpovedi. Kultúrne rozdiely, vek žiadateľa a jeho zraniteľnosť hrajú rolu.

Podľa ESĽP tento rozdiel môže dobre vysvetľovať niektoré veľké nezrovnalosti medzi dvomi výpoveďami sťažovateľa, ktoré sa nemusia nevyhnutne vykladať ako protichodné vyhlásenia, ale môžu vyplývať zo skutočnosti, že sťažovateľ podal zhustený a skrátený popis udalostí počas prvého pojednávania. (Rozsudok ESĽP z 18.11.2014, MA proti Švajčiarsku, 52589/13, para 60). 41.

V uvedenej zápisnici je síce zaznamenané, že sťažovateľa v domovskej krajine prenasledoval islamský štát, ako dôvod udelenie azylu však uviedol prebiehajúci vojnový konflikt na Ukrajine, kde sťažovateľ žil, čo je informácia, ktorá v administratívnom konaní spochybnená nebola. Tento úvodný pohovor je tak podľa kasačného súdu možné vyhodnotiť len ako zbežný pohovor, vykonaný príslušníkmi Policajného zboru, nie školenými pracovníkmi migračného úradu, ktorého účelom je zaevidovať vyhlásenie cudzinca o udelení azylu s údajmi potrebnými pre lustráciu žiadateľa v príslušných informačných systémoch a následnom predložení azylového spisu migračnému úradu. So sťažovateľom vykonali následne pracovníci migračného úradu pohovor dňa 05.04.2022 v trvaní 4 hodiny a 15 minút, v ktorom bol sťažovateľ detailne vypočutý k jeho azylovému príbehu. Dôvod udelenia azylu v tomto pohovore uviedol, že je kresťan, ak by sa vrátil do Tadžikistanu, dali by ho do väzenia. K žiadosti priložil rôzne diplomy a certifikáty o kurzoch súvisiacich s jeho vierou, ktoré absolvoval v Kyjeve.

Výpoveď žiadateľa by nemala byť nekonzistentná s externými dôkazmi ako je COI. V tejto súvislosti hodnotí kasačný súd výpoveď sťažovateľa ako vonkajšie konzistentnú. COI zabezpečené žalovaným v administratívnom spise (č.p.: MU-ODZS-2022/000428-002) na str. 15 hovoria o obmedzovaní náboženskej slobody v Tadžikistane a zasahovaní štátu do náboženských záležitostí, bohoslužieb a slobody vyznania, vrátane obmedzení uvalených na kresťanské náboženské menšiny, či o zákaze medzinárodnej humanitárnej organizácie ADRA za šírenie kresťanstva (str. 12). Súlad vyhlásení žiadateľa s COI a inými znaleckými dôkazmi je preto dôležitým faktorom pri rozhodovaní o tom, či žiadateľ svoju žiadosť odôvodnil (Rozsudok ESĽP z 3.

žiadosti o medzinárodnú ochranu je potrebné vyvážené a objektívne posúdenie toho, či vyjadrenie žiadateľa odráža to, čo možno očakávať od niekoho v jeho konkrétnych podmienkach, ktorý hovorí o skutočnej osobnej skúsenosti.

45. Podľa názoru kasačného súdu mal žalovaný pri hodnotení dôveryhodnosti sťažovateľa vziať do úvahy aj okolnosti, ktoré boli spôsobilé ovplyvniť schopnosť sťažovateľa podať výpoveď, ako bol čas podania uvedeného vyhlásenia na policajnom oddelení, ku ktorému došlo uprostred noci, kam pravdepodobne sťažovateľ prišiel bezprostredne po pricestovaní z Bratislavy do Humenného, ďalej vek a vzdelanie žiadateľa, časový odstup od predmetných udalostí (sporný rok odchodu z Tadžikistanu 2014 alebo 2016), či možný strach sťažovateľa pri komunikácii s príslušníkmi polície, čo uviedol aj sám sťažovateľ.

Hodnotenie dôveryhodnosti žiadateľa o azyl má byť založené na znalostiach vedeckých dôkazov o ľudskom správaní a pamäti, ktoré môžu byť v rozpore so všeobecným chápaním. Všetky tieto faktory však ovplyvňujú schopnosť ľudskej pamäte podať dotazované informácie, čo mal žalovaný pri hodnotení dôveryhodnosti sťažovateľa vziať do úvahy, čo však nespravil. 47. Žalovaný dospel k záveru o neopodstatnenosti strachu z prenasledovania z azylových dôvodov s poukazom na to, že sťažovateľa vyhodnotil ako nedôveryhodného.

s políciou. Túto časť žalovaný spochybnil len z dôvodu, že sťažovateľ to v úvodnom pohovore nespomenul, čo nemôže viesť k spochybneniu jeho zatknutia, keď úvodný pohovor, ako kasačný súd uviedol vyššie trval len 20 minút a nebol vedený pracovníkmi migračného úradu, ktorí by mu kládli relevantné doplňujúce otázky. Výpoveď sťažovateľa je navyše v súlade so správou o krajine pôvodu (vonkajšia konzistentnosť), čo je významným faktorom pri hodnotení dôveryhodnosti žiadateľa o azyl.

V tejto súvislosti Najvyšší súd

49. Ak žiadateľ o azyl tvrdí, že je pre svoju vieru prenasledovaný, musí vierohodne vyložiť, v čom jeho viera spočíva, ako sa prejavuje navonok, s kým ďalším a akým spôsobom ju praktizoval. S ohľadom na obtiažnosť hodnotenia, či je žiadateľ veriacim, musí pritom správny orgán "[.

Predmetom hodnotenia konvertovania na kresťanstvo má byť úplnosť vnútorného presvedčenia k vyznávaniu určitého náboženstva a s ním spojené identita a spôsob života (porovnaj napríklad Summary Conclusions on Religion - Based Refugee Claims [online] . Baltimore Expert Roundtable . Office of the United Nations High Commissioner for Refugees, 2003 [ cit. 2015-06-17 ]. Dostupné na: http://www.unhcr.org/3e5f2de44.html ).

Aké bolo žiadateľa sa pôvodné náboženstvo? Aké malo pre neho význam? Ako žiadateľ praktizoval svoju vieru? Ako ovplyvňovala jeho život? Aký vzťah mala k pôvodnému náboženstvu žiadateľovho rodina a spoločnosť, v ktorej vyrastal? Kedy začal uvažovať o konverziu na kresťanstvo a prečo? Prečo pre neho bol islam nedostatočný? Zdieľal s niekým svoje myšlienky o kresťanstve? Pozná niekoho, kto tiež konvertoval? (2) samotnou konverziu, ku ktorej sa napríklad vzťahujú otázky: Kedy, kde a ako sa žiadateľ stal kresťanom? Z akých motívov? Ako sa zoznámil s kresťanstvom a čím ho zaujalo?

Pozná nejaké modlitby? Ako sa volá posvätná kniha kresťanov? Vlastní žiadateľ Bibliu? V akom jazyku a skrz aké médiá prijíma žiadateľ nové informácie a nábožensky sa vzdeláva? Aké sviatky uznávajú kresťania? (5) náboženskú aktivitu žiadateľa, ku ktorej sa napríklad vzťahujú otázky: Ako bol žiadateľ nábožensky aktívny v krajine pôvodu a ďalších krajinách, tj. ako prejavoval svoju vieru?

51. Z anonymizovaných rozhodnutí, ktoré získal žalovaný z registra súdnych rozhodnutí Ukrajiny tiež jednoznačne nevyplýva rozpornosť s tvrdením sťažovateľa. Kasačný súd zdôrazňuje, že ide o anonymizované rozhodnutia, ktoré žalovaný vyhľadal len podľa mena sťažovateľa, bez identifikácie o ďalší osobný údaj, ako je napríklad dátum narodenia, na základe ktorého by bolo bezpochyby preukázané, že predmetné rozhodnutia sa týkajú sťažovateľa. Z rozhodnutia z 20.1.2020 však vyplýva, že predmetom súdneho prieskumu bolo rozhodnutie o nútenom návrate a zákaze vstupu na Ukrajinu z dôvodu spáchania priestupku. Z jeho obsahu vyplýva, že predmetná osoba sa na Ukrajine zdržuje od roku 2014, čo je údaj, ktorý korešponduje s vyjadrením sťažovateľa v administratívnom konaní, kedy na územie Ukrajiny prišiel prvýkrát a že dňa 08.10.2019 podal žiadosť o medzinárodnú ochranu.

53. Podľa článku 10 ods. 1 písm. b) smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2011/95/ EÚ o normách, ktoré musia spĺňať štátni príslušníci tretích krajín alebo osoby bez štátnej príslušnosti, aby mohli požívať medzinárodnej ochrany, o jednotnom postavení utečencov alebo osoby, ktoré majú nárok na doplnkovú ochranu a obsah poskytovanej ochrany, prepracované znenie (ďalej len „kvalifikačná smernica“), pri posudzovaní dôvodov prenasledovania prihliada členský štát k týmto hľadiskám: pojem náboženstvo zahŕňa najmä zastávanie teistického, neteistického a ateistického presvedčenia, účasť alebo zdržanie sa oficiálnych bohoslužieb v súkromí alebo na verejnosti, sám alebo spoločne s inými, iné náboženské úkony alebo prejavy názoru alebo formy osobného alebo spoločenského správania založeného na akomkoľvek náboženskom presvedčení alebo ním nariadené náboženským presvedčením“. 54.

Právo na slobodu náboženského vyznania garantuje čl. 10 ods. 1 Charty základných práv EÚ, ktorý korešponduje s právom zaručeným v čl. 9 Dohovoru. Sloboda náboženského vyznania je jedným zo základov demokratickej spoločnosti a predstavuje základné ľudské právo.

57. Porušenie práva na slobodu náboženského vyznania teda môže predstavovať prenasledovanie v zmysle čl. 9 ods. 1 písm. a) kvalifikačnej smernice, ak žiadateľovi o azyl z dôvodu výkonu tejto slobody v jeho krajine pôvodu vzniká skutočné riziko, najmä že bude prenasledovaný alebo že bude zo strany jedného z aktérov vymenovaného v čl. 6 kvalifikačnej smernice predmetom neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania alebo trestov.

Na základe uvedeného najvyšší správny súd konštatuje, že žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí nepristúpil k posúdeniu opodstatnenosti strachu sťažovateľa z prenasledovania z dôvodu náboženstva. Žalovaný vykonal pohovor spôsobom, ktorý neviedol k objasneniu skutočnej viery sťažovateľa, ale namiesto toho sa zameral chronologickú postupnosť sťažovateľových ciest a jeho vyjadrenú obavu z prenasledovania zamietol vyhodnotením celkovej nedôveryhodnosti sťažovateľa. Hodnotenie dôveryhodnosti žiadateľa o azyl je zložitejším procesom, ako k nemu pristúpil žalovaný a jeho záver o nedôveryhodnosti sťažovateľa s poukazom na vnútorné rozpory vo výpovedi sťažovateľa považuje kasačný súd za zjednodušený. Výpoveď sťažovateľa je potrebné hodnotiť aj vo vzťahu k vonkajšej konzistentnosti a vo svetle faktorov, ktoré ovplyvňujú pamäť človeka a schopnosť interpretovať svoje skúsenosti.

60. O nároku na náhradu trov konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 2 v spojení s § 167 ods.1 a § 175 ods. 1 S.s.p. tak, že sťažovateľovi, ako úspešnému účastníkovi konania o kasačnej sťažnosti priznal právo na náhradu trov kasačného konania a konania pred krajským súdom.

Proti tomuto rozhodnutiu riadny opravný prostriedok nie je prípustný.