1Sak/8/2025

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Hatalovej, PhD., LL.M. (sudca spravodajca) a členov senátu JUDr. Mariána Fečíka a JUDr. Kataríny Cangárovej, PhD., LL.M, v právnej veci žalobcu (sťažovateľa): P. H., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť Česká republika, českej národnosti, bez vierovyznania, bez dokladov totožnosti, naposledy bytom: Ú. D. U., O. Ú., Z. H., Česká republika, t. č. pobyt: A. H. F., XXX XX F., Slovenská republika, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Migračný úrad, so sídlom Pivonková 6, 812 72 Bratislava, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného ČAS: MU-PO-111-34/2024-Ž zo dňa 14. mája 2025, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Správneho súdu v Bratislave č. k. 18Saz/4/2025-98 zo dňa 2. septembra 2025, takto

rozhodol:

I. Kasačná sťažnosť sa zamieta. II. Účastníkom sa nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

Odôvodnenie

I. Priebeh a výsledky administratívneho konania

2. Ako vyplynulo z odôvodnenia rozhodnutia, žalobca sa dňa 20.06.2024 dostavil na Oddelenie azylu Policajného zboru Humenné, kde požiadal o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany na území SR z politických dôvodov. 3. Žalovaný po vykonaní všetkých procesných úkonov a posúdení prípadu vydal dňa 25.07.2024 rozhodnutie ČAS: MU-PO-111-10/2024-Ž o zamietnutí žiadosti o udelenie azylu ako neprípustnej podľa § 11 ods. 1 písm. e) zákona o azyle.

4. Ako ďalej vyplynulo z obsahu spisu v novom konaní žalovaný vykonal so žalobcom dňa 14.04.2025 pohovor, v ktorom sa zameral na zistenie možných zmien, ku ktorým prišlo od posledného pohovoru na migračnom úrade 27.06.2024. Žalobca v pohovore uviedol, že od posledného pohovoru na migračnom úrade nedošlo k žiadnym podstatným zmenám, ktoré by sa týkali jeho žiadosti o udelenie azylu na území SR a ani neuviedol žiadne iné dôvody svojej pôvodnej žiadosti o azyl. 5. Žalovaný do konania zabezpečil prostredníctvom Odboru dokumentaristiky a zahraničnej spolupráce informácie o krajine pôvodu Česká republika Č.p.: MU-ODZS - 2024/000774-002 z 27.03.2025.

Nakoľko v prípade Českej republiky, ako členského štátu EÚ, ktorého štátnym príslušníkom je aj žalobca, možno skonštatovať, že ani jeden z vyššie uvedených prípadov nebol naplnený, nemožno jeho žiadosť o azyl

II. Konanie na správnom súde

Osobitným predpisom, uvedeným vo vyššie citovanom ustanovení, je Protokol (č. 24) o azyle pre štátnych príslušníkov členských štátov Európskej únie (tiež „Protokol o azyle“), pripojený k Zmluve o Európskej únii a k Zmluve o fungovaní Európskej únie.

Podľa toho je možné brať do úvahy, resp. pokladať za prípustnú žiadosť o azyl podanú štátnym príslušníkom členského štátu iba v nasledovných prípadoch: a) ak členský štát, ktorého je žiadateľ štátnym príslušníkom pokračuje po nadobudnutí platnosti Amsterdamskej zmluvy, využívajúc ustanovenia článku 15 Dohovoru na ochranu základných ľudských práv a slobôd, v prijímaní opatrení zbavujúcich ho na svojom území záväzkov podľa

je žiadateľ štátnym príslušníkom; d) ak by sa tak členský štát rozhodol jednostranne vo vzťahu k žiadosti štátneho príslušníka iného členského štátu; v tom prípade musí byť Rada bezprostredne informovaná; žiadosť bude vybavovaná na základe predpokladu, že je zjavne neodôvodnená bez toho, aby súčasne akýmkoľvek spôsobom, podľa okolností prípadu, ovplyvňovala rozhodovaciu právomoc členského štátu. 9. Článok 15 Dohovoru na ochranu základných ľudských práv a slobôd rieši otázky odstúpenia zmluvnej strany Dohovoru na ochranu ľudských práv a slobôd od tohto dohovoru. Podľa článku 7 ods. 1 Zmluvy o Európskej únii na základe odôvodneného návrhu jednej tretiny členských štátov, Európskeho parlamentu alebo Komisie môže Rada štvorpätinovou väčšinou svojich členov po získaní súhlasu Európskeho parlamentu rozhodnúť, že existuje jasné riziko závažného porušenia princípov uvedených v článku 6 ods. 1 niektorým členským štátom a adresovať tomuto štátu vhodné odporúčania. Pred prijatím takéhoto rozhodnutia Rada

V citovanom ustanovení ide o zákonné vyjadrenie ústavnej garancie poskytovania azylu cudzincom prenasledovaným za uplatňovanie politických práv a slobôd (čl. 53 prvá veta Ústavy Slovenskej republiky). 12. Správny súd poukázal na to, že z administratívneho spisu je zjavné, že žalovaný vykonal v konaní dokazovanie procesne legálnymi dôkazmi, a to výsluchom žalobcu, doplňujúcim pohovorom so žiadateľom o azyl a obsahom správ o krajine pôvodu (zameraných na to, či je voči Českej republike iniciovaný postup podľa čl. 7 ods. 1 Zmluvy o európskej únii, či Rada prípadne Európska rada prijala vo vzťahu k Českej republike rozhodnutie v súlade s čl. 7 ods. 1 alebo 2 Zmluvy Európskej únie), z ktorých vyhodnotil a stručne popísal súčasnú situáciu v

Pokiaľ ide o podmienku pod písm. d) jediného článku Protokolu č. 24, táto predstavuje možnosť členských štátov Európskej únie, v prípade ak nastane situácia, keď sa bude oprávnene uchádzať o medzinárodnú ochranu občan iného členského štátu, pristúpiť k (meritórnemu) preskúmaniu dôvodov žiadosti o udelenie azylu. Avšak z tejto právnej úpravy v žiadnom prípade nevyplýva nárokovateľnosť jej aplikácie. Podľa tunajšieho súdu, z formulácie - „ak by sa tak členský štát rozhodol jednostranne vo vzťahu k žiadosti štátneho príslušníka iného členského štátu“ je nepochybné, že rozhodnutie o aplikácii písm. d) jediného článku Protokolu o azyle bolo ponechané na posúdenie členským štátom Európskej únie. Pokiaľ teda nenastala žiadna zo skutočností uvedených v Protokole o azyle, žalovaný správne zamietol sťažovateľovu žiadosť o azyl ako neprípustnú.

. .„. V zmysle tohto ustanovenia je nesporné, že členské štáty Európskej únie sa vzájomne považujú za bezpečné krajiny pôvodu. Preto pokiaľ v konaní nebolo spochybnené stanovisko štátu vo vzťahu k žiadosti štátneho príslušníka iného členského štátu, nie je namieste spochybňovať záver žalovaného v predmetnej veci.

Túto zásadu potvrdzuje rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo C-411/10 N.S_, ktoré zdôrazňuje, že azylový systém založený na dôvere medzi štátmi zabraňuje opakovanému meritu posudzovať situáciu žiadateľa, ak pochádza z iného členského štátu EÚ. V rámci administratívneho konania žalovaný vykonal aj dokazovanie vypracovaním polytematickej správy o krajine pôvodu žalobcu - Českej republike, z ktorej jednoznačne vyplýva, že voči Českej republike nebol (a to ani do rozhodnutia súdu) iniciovaný postup podľa čl. 7 Zmluvy o Európskej Únii. Začatie takéhoto konania nebolo preukázané ani v súdnom konaní. Skutočnosť, že žalobca podal formálnu žiadosť o preskúmanie statusu Českej republiky ako bezpečnej krajiny a túto žiadosť adresoval Európskemu Ombudsmanovi, Európskej komisii a Európskemu parlamentu nepostačuje pre potreby konania o poskytnutí azylovej ochrany žalobcovi.

17. V týchto súvislostiach a v nadväznosti na ukončenie veci vyslovením neprípustnosti žiadosti o azyl je pre tento postup jednou z rozhodujúcich skutočností, že žiadateľ o azyl je občanom členského štátu EÚ, čo je aj prípad žalobcu. Z tejto časti hypotézy právnej normy bolo ako už súd vyššie uviedol potrebné vychádzať a úlohou žalovaného bolo zistiť, či nenastali skutočnosti uvedené v osobitnom predpise, ktorým je Protokol o azyle pre štátnych príslušníkov členských štátov Európskej únie pripojený k Zmluve o založení Európskeho spoločenstva, podľa jediného článku ktorého je za prípustnú možno pokladať žiadosť o azyl podanú štátnym príslušníkom členského štátu iba v štyroch prípadoch: a/ ak členský štát, ktorého je žiadateľ štátnym príslušníkom pokračuje po nadobudnutí platnosti Amsterdamskej zmluvy, využívajúc ustanovenia článku 15 Dohovoru na ochranu základných ľudských práv a slobôd, v prijímaní opatrení zbavujúcich ho na svojom území záväzkov podľa tohto dohovoru; b/ ak bol iniciovaný postup uvedený v článku 7 ods. 1 Zmluvy o Európskej únii a pokiaľ

18. Prípady uvedené Protokolom nemožno v prípade žalobcu pozorovať, a preto postup žalovaného aplikáciou ustanovenia § 11 ods. 1 písm. e) zákona o azyle bol správny a v súlade so zákonom. 19. Pokiaľ žalobca vo svojom vyjadrení žiada o uplatnenie výnimky podľa čl. 36 smernice 2013/32/EU, správny súd sa s touto námietkou nemohol stotožniť. Žalobca je štátnym občanom členského štátu Európskej únie, Českej republiky. Na situáciu žalobcu sa čl. 36 uvedenej procedurálnej smernice nevzťahuje, pretože členské štáty EÚ sa navzájom považujú za bezpečné krajiny pôvodu, nie za „tretie krajiny“ v zmysle smernice.

20. Na záver správny súd uviedol, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je právo na odôvodnenie, ktorého štruktúra je rámcovo upravená v § 139 ods. 2 Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP“).

V tejto súvislosti aj Ústavný súd Slovenskej republiky pripomína, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.

Všeobecný súd je povinný na procesné úkony účastníkov primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným právnym poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu a štádia procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu (I. ÚS 372/06). Aj Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre stabilne zdôrazňuje, že článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd síce ukladá súdom povinnosť odôvodniť svoje rozhodnutia, túto požiadavku však nemožno chápať tak, že súdy majú povinnosť dať podrobnú odpoveď na každý argument (rozsudok vo veci Van Hurk v. Holandsko z 19. apríla 1994, č. 16034/90, § 61).

v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, vychádza zo spoľahlivo zisteného skutočného stavu veci; obsahuje tiež predpísané náležitosti. Výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu; v odôvodnení rozhodnutia je opísaný priebeh konania, ako aj vyhodnotené skutočnosti, ktoré boli zásadné pre výrok rozhodnutia aj s použitím relevantných právnych predpisov, na ktorých základe bolo rozhodnuté.

Keďže žalovanému voči žalobcovi nevznikli dôvodne vynaložené trovy konania, ktoré by bolo možné od žalobcu spravodlivo požadovať.

27. Senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 SSP) predovšetkým postupom podľa § 452 ods. 1 v spojení s § 439 SSP preskúmal prípustnosť kasačnej sťažnosti a z toho vyplývajúce možné dôvody jej odmietnutia. Po zistení, že kasačnú sťažnosť podal sťažovateľ včas (§ 443 ods. 2 písm. a) SSP) s prihliadnutím na neformálnosť posudzovania kasačnej sťažnosti (§ 453 ods. 2 v spojení s § 206 ods. 3 SSP) preskúmal napadnutý rozsudok správneho súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch) dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná. 28. Rozhodol v lehote vymedzenej v ustanovení § 458 ods. 1 SSP bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP) s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky.

Rozsudok

bol verejne vyhlásený dňa 29. januára 2025 (§ 137 ods. 4 v spojení s § 452 ods. 1 SSP). 29. V predmetnej veci bolo potrebné predostrieť, že predmetom kasačnej sťažnosti bol

rozsudok

správneho súdu, ktorým zamietol žalobu, ktorou sa sťažovateľ domáhal ochrany svojich práv proti rozhodnutiu žalovaného vo veci neudelenia azylu, ktorým bola žiadosť o udelenie azylu zamietnutá ako neprípustná podľa ustanovenia § 11 ods. 1 písm. e) zákona o azyle, a preto primárne v medziach kasačnej sťažnosti Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako kasačný súd preskúmal rozsudok správneho súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci kasačného konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie žalovaného, najmä z toho pohľadu, či kasačné námietky sťažovateľa sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku správneho súdu. 30. Kasačný súd po oboznámení sa s rozsahom a dôvodmi kasačnej sťažnosti proti napadnutému rozsudku správneho súdu preskúmal tento napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom skúmal aj napadnuté rozhodnutie žalovaného a to najmä z pohľadu, či sa správny súd vysporiadal so všetkými zásadnými námietkami uvedenými v podanej žalobe.

32. Konanie o udelenie azylu na území Slovenskej republiky je upravené v zákone o azyle. Udelenie azylu na území Slovenskej republiky je spojené so splnením podmienok taxatívne uvedených v ustanovení § 8 zákona o azyle, t. j. v prípade žiadateľa o azyl musia byť preukázané opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine, prenasledovania za uplatňovanie politických práv a slobôd a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu.

uvedeným vo vyššie citovanom ustanovení, je Protokol (č.24) o azyle pre štátnych príslušníkov členských štátov Európskej únie (tiež „Protokol o azyle“), pripojený k Zmluve o Európskej únii a k Zmluve o fungovaní Európskej únie.

c) ak Rada prijala rozhodnutie v súlade s článkom 7 ods. 1 Zmluvy o Európskej únii s ohľadom na členský štát, ktorého je žiadateľ štátnym príslušníkom, alebo ak Európska rada prijala rozhodnutie v súlade s článkom 7 ods. 2 uvedenej zmluvy s ohľadom na členský štát, ktorého je žiadateľ štátnym príslušníkom; d) ak by sa tak členský štát rozhodol jednostranne vo vzťahu k žiadosti štátneho príslušníka iného členského štátu; v tom prípade musí byť Rada bezprostredne informovaná; žiadosť bude vybavovaná na základe predpokladu, že je zjavne neodôvodnená bez toho, aby súčasne akýmkoľvek spôsobom, podľa okolností prípadu, ovplyvňovala rozhodovaciu právomoc členského štátu.

Ide o situáciu, keď žiadateľ nepochádza z členského štátu EÚ ani z krajiny, ktorá je posudzovaná ako jeho krajina pôvodu, ale prichádza z iného štátu, ktorý spĺňa podmienky na to, aby bol považovaný za bezpečný na návrat a v ktorom má žiadateľ možnosť požiadať o medzinárodnú ochranu. Čl. 36 obsahuje zoznam kritérií, ktoré musí tretia krajina spĺňať (ochrana života a slobody, dodržiavanie zásady non-refoulement, zákaz mučenia, prístup k azylovému konaniu.

Z uvedeného dôvodu preto nie je možné čl. 36 uvedenej procedurálnej smernice uplatniť. 37. V konaní neboli preukázané závažné dôvody domnievať sa, že v Českej republike - členskom štáte EÚ dochádza k systematickému a závažnému porušovaniu ľudských práv, ktoré by odôvodňovalo odklon od zásady vzájomnej dôvery medzi členskými štátmi. Súdny dvor EÚ

38. Taktiež kasačný súd konštatuje, že voči Českej republike nie je iniciovaný postup podľa čl. 7 ZEU a ani začiatok takéhoto konania nebol preukázaný v priebehu konania. V prípade sťažovateľa neboli preukázané skutočnosti uvedené v Protokole č. 24 o azyle štátnych príslušníkov štátov EÚ pripojený k Zmluve o založení Európskeho spoločenstva podľa jediného článku, za akých je možné žiadosť o azyl podanú štátnym príslušníkom členského štátu pokladať za prípustnú.

Z tohto pohľadu kasačný súd nezistil v postupe žalovaného ani správneho súdu žiadne pochybenie. Po preskúmaní podanej kasačnej sťažnosti kasačný súd konštatuje, že s právnymi námietkami sťažovateľa sa správny súd v rozhodnutí náležite vysporiadal a nenechal otvorenú žiadnu spornú otázku, riešenie ktorej by zostalo na kasačnom súde, a preto námietky uvedené v kasačnej sťažnosti vyhodnotil najvyšší správny súd ako bezpredmetné, ktoré neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť rozhodnutia. Z uvedeného dôvodu kasačnú sťažnosť podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol.

42. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prijal rozsudok jednomyseľne (§ 139 ods. 4 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu riadny opravný prostriedok nie j e prípustný.