1Sfk/107/2022

1. Daňový úrad Trnava (ďalej ako „správca dane“ alebo „prvostupňový správny orgán“) vykonal u žalobcu daňovú kontrolu dane z pridanej hodnoty (ďalej ako „DPH“) za zdaňovacie obdobie január 2017 až júl 2017 a október 2017 (ďalej ako „daňová kontrola“). Daňová kontrola bola vykonaná na žiadosť Kriminálneho úradu finančnej správy (ďalej ako „KUFS“) č. 327047/2018 zo dňa 08.06.2018, keďže operatívnou činnosťou KUFS vzniklo dôvodné podozrenie, že žalobca si v rokoch 2015, 2016, 2017 a v mesiacoch január a február 2018 neoprávnene uplatnil odpočítanie DPH za dodanie tovaru a služieb z dodávateľských faktúr rôznych spoločností, ktoré sa javia ako prietokové a účelovo zriadené z dôvodu optimalizácie vlastnej daňovej povinnosti žalobcu. KUFS pritom poukázal na to, že dodávateľské spoločnosti žalobcu boli v čase podania žiadosti o vykonanie kontroly vymazané alebo majú zrušenú registráciu na DPH, resp. sú prepísané na zahraničných konateľov. Z tohto titulu preto KUFS vzniklo dôvodné podozrenie, že žalobca si takýmto konaním neoprávnene ponížil vlastnú daňovú povinnosť, pričom predpokladaná výška poníženia vlastnej daňovej povinnosti vo vyššie uvedených zdaňovacích obdobiach je minimálne v celkovej výške 1.714.427,60 eur. 2. Daňová kontrola sa začala dňa 05.02.2019 na základe Oznámenia o začatí daňovej kontroly č. 102466251/2018 zo dňa 05.12.2018. Správca dane vyhotovil o výsledku daňovej kontroly protokol č. 102930047/2019 zo dňa 18.12.2019 (ďalej ako „protokol“), ktorý bol spolu s výzvou na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole č. 10293024/2019 doručený žalobcovi dňa 13.01.2020. Daňová kontrola bola ukončená dňa 13.01.2020. 3. Na základe výsledkov daňovej kontroly a následného vyrubovacieho konania správca dane rozhodnutím č. 101740711/2020 zo dňa 13.11.2020 (ďalej ako „rozhodnutie správcu dane“) vyrubil žalobcovi za zdaňovacie obdobie február 2017 rozdiel dane v sume 26694,60 eur na DPH. Žalovaný v odvolacom konaní rozhodnutím č. 100398336/2021 zo dňa 09.03.2021 (ďalej ako „rozhodnutie žalovaného“) rozhodnutie správcu dane potvrdil a odvolanie žalobcu zamietol. 4. Správca dane a žalovaný (ďalej spolu ako „orgány finančnej správy“ alebo aj ako „daňové orgány“) neuznali žalobcovi odpočítanie od DPH podľa § 49 zákona o DPH z dodávateľských faktúr vystavených spoločnosťou VENEAL s.r.o., Podlavická cesta 3695/26, 974 09 Banská Bystrica, IČO: 31409563 (ďalej ako „dodávateľ“). Dôvodom neuznania odpočítania DPH daňovými orgánmi bolo, že daňový subjekt nepreukázal, že tovar a služby boli na základe sporných faktúr skutočne dodané, a to osobou uvedenou na faktúrach. Daňové orgány zastávajú názor, že žalobca neposkytol dôkazy o tom, že ním deklarované plnenia boli skutočne aj realizované. Žalobca nepreukázal uskutočnenie prijatých zdaniteľných obchodov, nepredložil žiadne doklady, dôkazy ani písomné vyjadrenia požadované správcom dane, hoci bol na to viackrát vyzvaný, a to napriek tomu, že žalobca si sám viackrát dohadoval termín predloženia dokladov a dôkazov. Účtovné doklady a účtovné zostavy žalobcu boli od KUFS správcovi zapožičané dňa 05.02.2019, o čom bola spísaná zápisnica o vykonaní úkonu č. 100371216/2019 zo dňa 05.02.2019.

9. Proti rozhodnutiu žalovaného podal žalobca v zákonnej lehote na Krajský súd v Trnave (ďalej ako „krajský súd“ alebo aj ako „správny súd“) správnu žalobu, ktorou sa domáhal priznania odkladného účinku správnej žalobe a zrušenia rozhodnutia žalovaného ako aj rozhodnutia správcu dane v celom rozsahu.

12. V odôvodnení napadnutého rozsudku krajský súd v súvislosti s námietkou žalobcu, že protokol z daňovej kontroly bol vydaný v rozpore so zákonom a následne aj rozhodnutia daňových orgánov boli totožné s výsledkami daňovej kontroly uvedenými v protokole bez dodržania zásady voľného hodnotenia dôkazov poznamenáva, že rozhodnutia daňových orgánov vychádzali zo záverov zistených počas daňovej kontroly a uvedených v protokole. Žalovaný preto mohol preniesť do svojho rozhodnutia len tie výsledky, ktoré boli zaznamenané v priebehu daňovej kontroly, a ktoré boli obsahom protokolu. Daňové orgány preto postupovali v súlade so zákonom, keď výsledky daňovej kontroly preniesli do protokolu z nej.

13. K námietke, že napadnuté rozhodnutie bolo vydané v rozpore so zákonom stanovenou lehotou, keďže správca dane nekonal viac ako sedem mesiacov a neuskutočnil žiadny procesný úkon, krajský súd rovnako ako žalovaný argumentuje tým, že správca dane v súvislosti so zabezpečením dôkazov požiadal žalovaného o predĺženie lehoty na vydanie rozhodnutia, čo odôvodnil aj potrebou vykonať výsluchy na základe predloženého vyjadrenia žalobcu k protokolu, pričom žalovaný predĺžil túto lehotu o 180 dní, o čom bol žalobca informovaný listom číslo 10073487/2020 zo dňa 31.3.2020, ktorý bol doručený K.. Y. L., splnomocnenej zástupkyni žalobcu dňa 21.4.2020. Z uvedeného dôvodu krajský súd túto námietku nepovažuje za dôvodnú.

dodávateľov. 15. Krajský súd následne poukazuje na účel daňového konania. Následne uvádza, že odpočítanie DPH nenastáva ex lege, ale je právom platiteľa dane, pričom toto právo je spojené s dôkaznou povinnosťou. Z dôvodu zabránenia ľahkej zneužiteľnosti sa požaduje, aby platiteľ, ktorý si toto právo uplatňuje preukázal existenciu podmienok, ktoré sú zákonom stanovené. Platiteľ musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené a tovar reálne dodaný, tzn. že zdaniteľné plnenie mu bolo dodané a DPH voči nemu uplatnená práve platiteľom DPH uvedeným na faktúre.

V tejto súvislosti krajský súd odkazuje na § 24 ods. 1 daňového poriadku a vysvetľuje inštitút dokazovania v daňovom konaní a poukazuje na rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu SR. (rozsudok 6Sžfk/4/2016 zo dňa 27.9.2018 a rozsudok 6Sžfk/30/2017 zo dňa 31.1.2018 publikovaný v Zbierke stanovísk NS SR a súdnych rozhodnutí SR 4018 pod číslom 39)

Krajský súd mal ďalej zo spisového materiálu preukázané, že správca dane predvolal bývalých konateľov spoločnosti VENEAL s.r.o., a to Juraja Jaleca a Dušana Jaleca. Poukazuje na zápisnice z ústneho pojednávania zo dňa 29.5.2019 z ktorých vyplýva, že bývalý konateľ spoločnosti Dušan Jalec sa vyjadril, že využíva svoje právo nevypovedať, keďže on nemal na starosti obchodné veci, ale tieto veci v spoločnosti VENEAL s.r.o. mal na starosti jeho brat Juraj Jalec, ktorý bol na výsluchu spoločne s ním. Z výpovede svedka Juraja Jaleca vyplýva, že v období od 13.3.1992 do 6.11.2017 bol konateľom spoločnosti VENEAL s.r.o., všetky účtovné doklady odovzdal novej konateľke pani Donovalovej, o čom predložil aj preberací protokol zo dňa 28.11.2017. Svedok ďalej uviedol, že spoločnosť mala viacero zamestnancov, ktorých počty sa menili, mali dlhoročné obchodné vzťahy so žalobcom, pričom predmetom dodávok boli káva, gastroprodukty, zabezpečoval pre nich aj iné služby, rozvoz piva a pod. Potvrdil uskutočnenie zdaniteľných obchodov aj vystavené faktúry za január - júl 2017,

Na základe týchto skutočností preto krajský súd konštatuje, že v danom konaní nebola preukázaná oprávnenosť nároku na odpočítanie DPH zo sporných dodávateľských faktúr. 19. V súvislosti s neposkytovaním súčinnosti zo strany žalobcu krajský súd ďalej poukazuje aj na to, že žalobca ostal pasívny a nereagoval ani na oznámenie, ktorým mu bol oznámený termín prerokovania pripomienok k protokolu z daňovej kontroly. Krajský súd konštatuje, že daňový subjekt nepredložil správcovi dane ani vo vyrubovacom konaní žiadne nové dôkazy, okrem tých, ktoré uviedol v písomnom vyjadrení k protokolu, nepreukázal žiadne nové skutočnosti, ktoré by potvrdzovali oprávnenosť jeho nároku a skonštatoval, že neboli splnené podmienky podľa § 49 ods. 2 zákona o DPH.

21. Námietku žalobcu, že podmienky pre uplatnenie odpočítania DPH boli splnené, pretože daň bola dodávateľmi tovarov a služieb voči žalobcovi uplatnená a odvedená do štátneho rozpočtu, vyhodnotil krajský súd za neopodstatnenú. Konštatoval, že zo strany žalobcu boli splnené formálne podmienky, avšak v priebehu daňovej kontroly žalobca nepreukázal reálne uskutočnenie zdaniteľných plnení. Podľa krajského súdu je nesporné, že žalobca so správcom dane nespolupracoval a neposkytol mu potrebnú súčinnosť.

III. Kasačná sťažnosť, stanoviská účastníkov konania

24. V čl. II. kasačnej sťažnosti sťažovateľ uvádza, že sa pred krajským súdom domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného, ktorým bolo potvrdené prvostupňové rozhodnutie, ktorým správca dane vyrubil žalobcovi rozdiel dane na dani z príjmov fyzickej osoby.

republiky. 26. Sťažovateľ má za to, že svoje tvrdenia a argumenty v podanej žalobe, ako aj v predchádzajúcom konaní riadne a dostatočne preukázal a v celom rozsahu uniesol svoje dôkazné bremeno, pričom argumentáciu žalovaného považuje za nedôvodnú a bez vecného významu pre rozhodnutie vo veci.

Tieto skutočnosti podľa sťažovateľa neboli uvedené ani v rozhodnutí žalovaného. Výsledný efekt rozhodnutí je preto nezrozumiteľný a neprehľadný, rozhodnutia daňových orgánov obsahujú veľmi malé množstvo zistení, sú bez jasného záveru, z ktorého je možné urobiť si názor, že deklarovaný obchod sa neuskutočnil z presne zisteného a popísaného dôvodu.

Sťažovateľ ďalej namieta, že žalovaný a následne krajský súd opakujú rovnaký právny názor bez akejkoľvek logickej reflexie na argumenty sťažovateľa. Vo vzťahu k dôkaznej povinnosti uvádza, že záver je podľa názoru sťažovateľa jednoznačne nesprávne právne posúdenie pravidiel dokazovania za predpokladu, že žalovaný vôbec bral argumenty žalobcu do úvahy.

plnení. 31. Sťažovateľ uvádza, že dokázané tvrdenia daňového subjektu sa stanú nespoľahlivými, len ak správca dane preukázateľne spochybní dôkazy na ktorých sú založené. K tomu však logicky nedôjde, ak sa to správcovi dane nepodarí. Sťažovateľ následne poukazuje na rozsudok, ktorý označil ako NSSR vo veci 3Sžf/1/2011 Iron Club, a uvádza že v zmysle tohto rozsudku dôkazné bremeno daňového subjektu nie je absolútne - daňový subjekt vyčerpal dôkazné bremeno, ak disponuje existenciou materiálneho plnenia a má k tomu faktúru - na preukázanie opaku nesie bremeno resp. núdzu správca dane. Ďalej uvádza, že podobne aj konštantná prax ESD v odkaze na závery správcov dane, ktorí bez dôkazov neoprávnene tvrdili zneužitie práva s cieľom daňovej výhody.

Sťažovateľ uvádza, že jeho úlohou v daňovom konaní bolo tvrdiť a preukázať jedinými obvyklými, disponibilnými a súčasne rozumnými dôkazmi dodanie na vstupe, t. j. dodanie tovarov a služieb od spoločnosti VENEAL. Namieta nesprávnosť vyhodnotenia výsledkov dokazovania, nakoľko má za to, že vyčerpal vlastné dôkazné bremeno, v konaní predložil zákonom požadované daňové doklady a preukázal poskytnutie služieb.

35. Sťažovateľ má za to, že splnil podmienky vzniku nároku nadmerného odpočtu, pretože disponuje existenciou materiálneho plnenia podľa práva EÚ, dôkazom o vývoze podľa práva EÚ a zodpovedajúcou faktúrou podľa práva EÚ. Na preukázanie opaku však už nesie dôkaznú povinnosť a znáša dôkaznú núdzu správca dane. Ten si však svoju dôkaznú povinnosť nesplnil a neuniesol dôkazné bremeno.

Za nesprávne právne posúdenie krajským súdom považuje sťažovateľ to, že krajský súd nesprávnou právnou aplikáciou príslušných právnych predpisov na predmetnú vec vyhodnotil, že rozhodnutia daňových orgánov neboli vydané v rozpore s daňovým poriadkom, zákonom o dani z príjmov, zákonom č. 513/2009 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov, zákonom č. 400/2009 Z. z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov, zákonom. č. 333/2001 Z. z. o orgánoch štátnej správy v oblasti daní, poplatkov a colníctva v znení neskorších predpisov, zákonom č. 479/2009 Z. z. o orgánoch štátnej správy v oblastí a poplatkov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky. Krajský súd podľa sťažovateľa toto svoje konštatovanie bez relevantného odôvodnenia prevzal do napadnutého rozsudku.

napadnutý rozsudok správneho súdu za súladný s platnými právnymi predpismi a kasačnú sťažnosť navrhol zamietnuť.

43. Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH: „Právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.“ 44. Podľa § 3 ods. 1 Daňového poriadku: „Pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.“ 45. Podľa § 3 ods. 2 Daňového poriadku: „Správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane.“ 46. Podľa § 3 ods. 3 Daňového poriadku: „Správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.“ 47. Podľa § 24 ods. 1 Daňového poriadku: „Daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.“ 48. Podľa § 24 ods. 2 Daňového poriadku: „Správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.“ 49. Podľa § 24 ods. 4 Daňového poriadku: „Ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.“ 50. Podľa § 44 ods. 1 Daňového poriadku: „Daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov. Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu.“

52. S ohľadom na vymedzenie sťažnostných bodov kasačnému súdu pripadlo posúdiť, či krajský súd (i) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 440 ods. 1 písm. f) SPP), (ii) rozhodol vo veci na základe nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 440 ods. 1 písm. g) SPP) a či (iii) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu (§ 440 ods. 1 písm. h) SSP).

54. Predmetom správneho súdneho prieskumu boli rozhodnutia daňových orgánov, ktoré neuznali sťažovateľovi právo na odpočítanie dane z faktúr vystavených dodávateľom VENEAL, s.r.o. za prijaté tovary a služby. Dôvodom neuznania odpočítania DPH v zmysle rozhodnutí daňových orgánov v uvedenom prípade bolo, že deklarované plnenie bolo skutočne realizované, a to práve dodávateľom uvedeným na sporných faktúrach.

56. Kasačný súd považuje za potrebné uviesť, že obsah rozhodnutia kasačného súdu vo veci samej do značnej miery predurčuje kvalita kasačnej sťažnosti. Sťažovateľ jednotlivé kasačné námietky v rámci vymedzených sťažnostných dôvodov sformuloval značne všeobecne. Všeobecná kasačná argumentácia vedie k vybaveniu kasačnej sťažnosti iba v zodpovedajúcej nízkej miere detailov. Všeobecné konštatácie bez konkrétnych tvrdení, na základe ktorých by mal kasačný súd dôjsť k inému záveru, než je uvedený v napadnutom rozsudku, na prieskum v správnom súdnom konaní nepostačuje. Nie je úlohou kasačného súdu v konaní o kasačnej sťažnosti, ale ani správneho súdu v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy, dôvody nezákonnosti napadnutého rozhodnutia vyhľadávať a ani ich za sťažovateľa resp. žalobcu špecifikovať.

58. Sťažovateľ len všeobecne namietal, že mu krajský súd nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva, čím došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ďalej že krajský súd vec nesprávne právne posúdil a odklonil sa od ustálenej rozhodovacej praxe. To všetko bez uvedenia konkrétnych faktov, či vlastných právnych úvah a bez uvedenia konkrétnych skutočností, v čom presne podľa sťažovateľa tkvejú tieto namietané nedostatky zo strany krajského súdu.

Kasačný súd sa z tohto dôvodu nemohol zaoberať vágne formulovanými všeobecnými výhradami, spočívajúcimi v tom, že správca dane nesprávne posúdil dôkazné bremeno, že sa s touto námietkou krajský súd relevantne nevysporiadal, ďalej že došlo k nesprávnemu vyhodnoteniu výsledkov dokazovania, nakoľko má sťažovateľ za to, že vyčerpal vlastné dôkazné bremeno, pretože v konaní predložil zákonom požadované doklady. Bez konkretizácie námietok preto nie je možné posúdiť, či sú tieto tvrdenia sťažovateľa opodstatnené, a či došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, resp. či krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci alebo sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, tak ako sťažovateľ uvádza.

Naproti tomu, v prípade daňovej kontroly na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti sa daňová kontrola vykonáva podľa § 46 ods. 2 daňového poriadku. To znamená, že u sťažovateľa bola vykonaná daňová kontrola DPH a nie daňová kontrola na zistenie oprávnenosti na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti, tak ako uvádza sťažovateľ.

63. Sťažovateľ namieta, že vyčerpal svoje vlastné dôkazné bremeno tým, že v konaní predložil zákonom požadované doklady a preukázal poskytnutie služieb. Zároveň namieta, že na neho bolo prenesené dôkazné bremeno iných subjektov. Z administratívneho spisu má však kasačný súd za preukázané, že pre účely výkonu daňovej kontroly na DPH za zdaňovacie obdobia január 2017 až júl 2017 a október 2017 boli správcovi dane zapožičané Zápisnicou o vykonaní úkonu č. 100371216/2019 zo dňa 05.02.2019 (ďalej ako „ZVU“) účtovné doklady sťažovateľa, ktoré boli zaistené colníkmi KUFS. Zoznam zaistených vecí - účtovných dokladov sťažovateľa tvorí prílohu ZVU. Z administratívneho spisu ďalej vyplýva, že správca dane zaslal sťažovateľovi Výzvu na predloženie dokladov č. 100486304/2019 zo dňa 21.02.2019, ktorou sťažovateľa okrem iného vyzval v súvislosti so zdaňovacím obdobím január 2017 na predloženie dokladov, ktoré neboli súčasťou zaistených vecí, ktoré boli zapožičané správcovi dane KUFS. Napriek tomu, že výzvu dňa 08.03.2019 prevzala

Sťažovateľ nereagoval ani na oboznámenie so skutočnosťami zistenými počas daňovej kontroly DPH. Sťažovateľove tvrdenia, že predložil všetky požadované doklady sú preto nepravdivé. Z tohto dôvodu je táto kasačná námietka nedôvodná.

odpočítanie dane nie sú splnené, pričom dôkazné bremeno je na osobe, ktorá si právo na odpočítanie DPH uplatňuje (sťažovateľovi), právo na odpočítanie DPH môže byť odopreté. 66. Z ustanovení § 49 ods. 1, ods. 2 písm. a) zákona o DPH a § 51 ods. 1 zákona o DPH vyplývajú hmotnoprávne podmienky, za akých si sťažovateľ môže odpočítať DPH, pričom základnou podmienkou je, aby išlo o tovary (alebo služby), ktoré mu boli skutočne dodané osobou registrovanou pre DPH (t. j. uskutočnenie zdaniteľného plnenia poskytnutého iným platiteľom dane). Na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet DPH.

67. Pre doplnenie kasačný súd uvádza, že daňové orgány vo svojich rozhodnutiach uviedli, že zdaniteľné obchody sa neuskutočnili tak a tou osobou, ako to deklaroval žalobca. Vo vzťahu k hmotnoprávnej podmienke osoby dodávateľa kasačný súd poukazuje na závery vyplývajúce z rozsudku Súdneho dvora EU C-154/20 Kemwater ProChemie, ktorý je možné zhrnúť nasledovne: a) uvedenie osoby deklarovaného dodávateľa na daňovom doklade nie je hmotnoprávnou podmienkou na odpočítanie dane, avšak status osoby dodávateľa (t. j. poskytovateľom plnenia je iná osoba registrovaná pre DPH) hmotnoprávnou podmienkou je, a b) dôkazné bremeno ohľadom statusu osoby dodávateľa má spravidla osoba, ktorá si uplatňuje odpočítanie dane. Pokiaľ však existujú osobitné skutkové okolnosti, tak táto podmienka sa môže považovať za splnenú i bez jej preukázania zo strany osoby, ktorá si uplatňuje odpočítanie dane. V takom prípade nie je potrebné preukazovať podvodné konanie.

dane splnil. 69. V daňovom konaní má primárne daňový subjekt dôkaznú povinnosť a dôkazné bremeno na preukázanie zákonných podmienok pre vznik práva na odpočítanie dane z prijatých tovarov a služieb. Subjekt, ktorý si chce odpočítať DPH, má dve povinnosti, a to povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenie dokázať. Povinnosť tvrdiť spočíva v samotnom uplatnení práva na odpočítanie DPH za splnenia zákonnom stanovených podmienok, po ktorom nasleduje povinnosť daňového subjektu dokázať svoje tvrdenie pre prípad daňovej kontroly, čo vyjadruje dôkazné bremeno daňového subjektu. Úlohou správcu dane je následne verifikovať skutočnosti, ktoré daňový subjekt preukazuje. Ak správca dane identifikuje konkrétne skutočnosti, ktoré vzbudzujú pochybnosti o tvrdeniach daňového subjektu, predložených dokladoch alebo údajoch v nich uvedených, je povinný tieto pochybnosti a ich dôvody daňovému subjektu oznámiť a vyzvať ho na vyjadrenie k nim a na opravu alebo doplnenie dokladov, či objasnenie alebo korekciu údajov (§ 46 ods. 5 Daňového poriadku).

70. V tejto súvislosti kasačný súd považuje za potrebné poukázať i na to, že daňové konanie vo fáze preukazovania hmotnoprávnych podmienok pre odpočítanie dane nie je konaním vyhľadávacím, ale platí preň prejednávacia zásada. Z uvedeného vyplýva, že správca dane nie je povinný vyhľadávať dôkazy svedčiace v prospech kontrolovaného daňového subjektu. Súčasne platí, že správca dane nie je ani povinný viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu tvrdenia daňového subjektu (obdobne rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 4Sfk/94/2022 zo dňa 17.10.2023).

. .uskutočňovanie zdaniteľných plnení je ekonomickou činnosťou plne pod kontrolou daňového subjektu. Vzhľadom na uvedené daňový subjekt ako platiteľ dane má možnosť si obstarať dostatočný počet dôkazov, ktoré zabezpečia preukázateľnosť uskutočneného zdaniteľného plnenia správcovi dane, ktorý v rámci daňovej kontroly preveruje skutočnosti rozhodujúce pre určenie dane. Preukázanie materiálnej existencie zdaniteľného plnenia a jeho použitie platiteľom dane na uskutočňovanie zdaniteľných plnení je esenciálnou podmienkou pre odpočítanie dane. Pri preukazovaní je významný aj charakter zdaniteľného plnenia. Odpočítanie dane nenastáva ex lege, ale je právom platiteľa dane (pojem „môže“ v § 49 ods. 2 zák. o DPH), ktoré je spojené s jeho dôkaznou povinnosťou.“ Prenos dôkaznej povinnosti z daňového subjektu na správcu dane je výnimkou, ktorá je ustálená rozhodovacou činnosťou vnútroštátnych súdov a judikatúrou Súdneho dvora EÚ. Daňový subjekt je v pozícii účastníka daňového konania, ktorý je povinný preukazovať v zmysle § 24 ods. 1 Daňového poriadku a)

72. Správny súd správne poukázal na to, že odpočítanie dane tak nenastáva „ex lege“, ale je právom platiteľa dane, ktoré je spojené s dôkaznou povinnosťou preukázania zákonných podmienok na jeho uplatnenie. Zákon o DPH vyžaduje na vznik nároku na odpočítanie dane súčasné splnenie tak materiálnej, ako aj formálnej podmienky, teda daňový subjekt musí preukázať, že faktúry, prípadne iné listiny, na základe ktorých si uplatňuje odpočet dane, presne odrážajú skutočne realizované plnenia. Faktúra je relevantným dokladom, len ak je nepochybné, že v nej uvedené údaje odrážajú reálne plnenie. To, že určitý doklad má všetky náležitosti účtovného dokladu a je riadne zaúčtovaný v zmysle zákona o účtovníctve, ešte nemusí byť dôkazom o tom, že daňový subjekt je oprávnený uplatniť si odpočítanie dane z tohto dokladu (obdobne rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžf/26/2014 zo dňa 17.09.2015). Pre účely § 49 ods. 1 a ods. 2 zákona o DPH je nevyhnutné kumulatívne splnenie všetkých zákonom definovaných podmienok v ich vzájomnej súvislosti, vrátane preukázania

73. Ako vyplýva z administratívneho spisu, sťažovateľ relevantným spôsobom nepreukázal dodávky tovaru a služieb tak, ako to deklaroval. Sťažovateľ nepredložil žiadne dôkazy, z ktorých by mohlo byť preukázané dodanie tovaru inou zdaniteľnou osobou.

74. Pokiaľ ide o výpoveď svedka Juraja Jalca, bývalého konateľa spoločnosti VENEAL s.r.o., na ktorú sa sťažovateľ odvoláva, tento síce potvrdil dodanie tovaru a služieb, avšak len formálne, bez predloženia konkrétnych dokladov a dôkazov argumentujúc tým, že účtovné doklady odovzdal novej konateľke pani Donovalovej, o čom predložil preberací protokol zo dňa 28.11.2017. Ďalší bývalý konateľ spoločnosti VENEAL s.r.o. Dušan Jalec sa vyjadril, že využíva svoje právo nevypovedať, keďže on nemal na starosti obchodné veci, ale tieto veci mal na starosti jeho brat Juraj Jalec. V prospech daňového subjektu tak svedčalo len strohé potvrdenie zdaniteľného obchodu konateľom deklarovaného subjektu, a teda sťažovateľ svoje dôkazné bremeno k splneniu hmotnoprávnych podmienok pre odpočítanie dane neuniesol.

Tvrdenie sťažovateľa o prenášaní dôkazného bremena iných subjektov, o nesprávnom vyhodnotení dôkazného bremena, vyhodnotení výsledkov dokazovania, a tiež tvrdenie že vyčerpal vlastné dôkazné bremeno, je tak nedôvodné. Aj podľa názoru kasačného súdu sťažovateľ neuniesol dôkazné bremeno, keďže bol pasívny, sám dostatočne hodnoverne nepreukázal a vykonaným šetrením správcu dane sa nepotvrdilo, že reálne došlo k dodaniu fakturovaného plnenia pre sťažovateľa, a to od deklarovaného dodávateľa.

dodávateľom. 77. Sťažovateľ namieta aj nezrozumiteľnosť rozhodnutí daňových orgánov a tvrdí, že správca dane v prvostupňovom rozhodnutí vôbec neuviedol, z ktorých faktúr mu neuznal odpočítanie dane, od ktorých dodávateľov, v akom rozsahu a z akého dôvodu. Uvedené skutočnosti podľa jeho tvrdenia neboli uvedené ani v rozhodnutí žalovaného. Po preskúmaní prvostupňového rozhodnutia správcu dane kasačný súd konštatuje, že je v ňom uvedený zoznam dodávateľských faktúr od spoločnosti VENEAL s.r.o. Z tohto zoznamu, ako aj z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia pritom jednoznačne vyplýva, že správca dane neuznal sťažovateľovi odpočítanie dane z týchto faktúr v celom rozsahu, pričom odôvodnenie obsahuje aj dôvody, pre ktoré odpočítanie dane nebolo sťažovateľovi uznané. Podrobné odôvodnenie

78. V súvislosti s rozsudkami, na ktoré sťažovateľ poukazuje, kasačný súd uvádza, že sú mu známe zásady legitímnych očakávaní a právnej istoty. Kasačný súd rovnako ako správny súd postupoval aj v tomto prípade plne s týmito zásadami a neodklonil sa od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu. Navyše, sťažovateľ ani v tomto prípade bližšie nekonkretizuje ako tieto rozsudky súvisia s prejednávanou vecou.

VI. Záverečné zhodnotenie a odôvodnenie rozsudku v časti trov

80. Po preskúmaní podanej kasačnej sťažnosti kasačný súd konštatuje, že sa s opakovanými právnymi námietkami sťažovateľa v rozhodnutí riadne vysporiadal a nenechal otvorenú žiadnu spornú otázku, riešenie ktorej by zostalo na kasačnom súde, a preto námietky uvedené v kasačnej sťažnosti vyhodnotil najvyšší správny súd ako nedôvodné, ktoré neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku. Z uvedeného dôvodu kasačnú sťažnosť podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol. 81. O nároku na náhradu trov kasačného konania rozhodol Najvyšší správny súd Slovenskej republiky tak, že sťažovateľovi, ktorý v tomto konaní nemal úspech, ich náhradu nepriznal (§ 467 ods. 1 S. s. p. a analogicky podľa § 167 ods. 1 S. s. p.) a rovnako aj žalovanému nárok na ich náhradu nepriznal v súlade s § 467 ods. 1 S. s. p. a analogicky podľa § 168 SSP. 82. Toto rozhodnutie prijal kasačný súd jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave dňa 27. novembra 2024