1Sfk/112/2022

1. Napadnutým uznesením Krajský súd v Bratislave podľa § 98 ods. 1 písm. g) Správneho súdneho poriadku (ďalej len „S.s.p.“) odmietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného v 1/. rade č. OP ĽZ DOP 2018/3.1.1/01 zo dňa 08.06.2020 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“), ktorým žalovaný v 1/. rade rozhodol tak, že v súlade s ustanovením § 20 ods. 1 písm. e) zákona č. 292/2014 Z. z. o príspevku poskytovanom z

2. Podľa názoru správneho súdu napadnuté rozhodnutie nie je spôsobilým predmetom prieskumu v správnom súdnictve. 3. Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia konštatoval, že rozhodnutie orgánu verejnej správy o zastavení konania v súlade s ustanovením § 20 ods. 1 písm. e) zákona o príspevku z EŠIF je rozhodnutím, ktoré je v zmysle § 7 písm. e) S.s.p. vylúčené zo súdneho

4. Správny súd poukázal na právne vety judikátov Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky zverejnených na webovej stránke, ktoré boli schválené na publikovanie v Zbierke stanovísk a rozhodnutí a to konkrétne v súvislosti s rozhodnutím sp. zn. 5Sžfk/64/2019 zo dňa 27.10.2021. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky vo svojom uznesení sp. zn. 5Sžfk/64/ 2019 zo dňa 27.10.2021 v obdobnej veci okrem iného uviedol nasledovné: „ Z ústavne súladného výkladu § 14 ods. 18 zákona č. 528/2008 Z. z. o pomoci a podpore poskytovanej z fondov Európskeho spoločenstva, ako aj z jeho účelu, úmyslu zákonodarcu a systematického zaradenia vyplýva, že neprípustnosť súdneho prieskumu sa vzťahuje len na konanie o žiadosti o nenávratný finančný príspevok podľa § 14 (prípadne na nadväzujúce prieskumné konanie podľa § 14 ods. 6 až 10 zákona o pomoci a podpore).

kol.: Listina základních práv a svobod. Komentář. 1.vydání. Praha: C. H. Beck, 2021, str. 369, 374-375). Autoritatívne, mocenské odnímanie finančných prostriedkov, nadobudnutých na základe zákona o pomoci a podpore, prostredníctvom rozhodnutí orgánov verejnej moci, ktorými nepochybne dochádza k zásahu do vlastníckeho práva prijímateľov finančných prostriedkov, nesmie byť v súlade s čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky vylúčené zo súdneho prieskumu.“

6. Teda podľa názoru správneho súdu keďže žalobca nesplnil podmienky pre vznik nároku na poskytnutie príspevku v zmysle § 25 zákona o príspevku z EŠIF, nevznikol žalobcovi právny nárok na poskytnutie takéhoto príspevku a napadnutým rozhodnutím preto nedochádza k uplatneniu vrchnostenských právomocí riadiaceho orgánu a k autoritatívnemu zásahu do právnej sféry žalobcu ako právnickej osoby uložením vykonateľnej právnej povinnosti, tak ako to predpokladajú aj vyššie uvedené rozhodnutia Najvyššieho súdu SR a Najvyššieho správneho súdu SR, preto napadnuté rozhodnutie nemôže žalobcovi spôsobiť ujmu na jeho subjektívnych právach. Žalovaný v 1/. rade žalobcovi napadnutým rozhodnutím neodňal poskytnuté finančné prostriedky, čím by mohol zasiahnuť do vlastníckeho práva žalobcu, ani neporušil právny nárok žalobcu na poskytnutie príspevku, keďže žalobcovi takýto nárok nevznikol.

2014-2020 (kým zákon 528/2008 Z. z. o pomoci a podpore poskytovanej z fondov Európskeho spoločenstva upravoval poskytovanie príspevkov z fondov EÚ v programovom období 2007-2013). Konanie o žiadosti je upravené v zákone č. 528/2008 Z. z. o pomoci a podpore poskytovanej z fondov Európskeho spoločenstva v ustanovení § 14, ktorý okrem iného v ods. 9 upravuje postup orgánu verejnej správy v prípade, ak žiadosť žiadateľa nebola schválená z dôvodu vyčerpania finančných prostriedkov určených na vyčerpanie.

Proti uzneseniu krajského súdu podal žalobca (sťažovateľ) kasačnú sťažnosť z dôvodov podľa § 440 ods. 1 písm. f) a g) S.s.p., teda, že krajský súd sa dopustil porušenia zákona tým, že nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, a že rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci. Žiadal napadnuté uznesenie zrušiť a vec vrátiť krajskému súdu na ďalšie konanie.

V dôvodovej správe k § 19 zákona o príspevku z EŠIF zákonodarca uvádza stručne, že „Stanovujú sa náležitosti rozhodnutia v konaní o žiadosti, ako aj rozsah opravných prostriedkov.“ Rozhodnutie o zastavení bolo vydané s poukazom na § 20 ods. 1 písm. e) zákona o príspevku z EŠIF, pričom podľa § 20 ods. 3 zákona o príspevku z EŠIF: „Na náležitosti rozhodnutia o zastavení konania sa vzťahuje § 19 ods. 10 a 12 primerane.“ (jedná sa o číslovanie odsekov zákona v čase rozhodovania správneho orgánu)

11. Ako uviedol sťažovateľ, nastala teda paradoxná situácia, kedy krajský súd zaujal právny názor, že správna žaloba proti rozhodnutiu o zastavení konania je neprípustná, hoci samotný správny orgán adresuje účastníkovi konania poučenie, že jeho individuálny správny akt je preskúmateľný súdom a zároveň aj relevantná právna norma výslovne pripúšťa súdny prieskum na základe správnej žaloby. V tejto súvislosti poukázal na uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 5S/34/2018, kde krajský súd rozhodol v identickej veci opačne.

Už len existencia tejto zásadnej vady má sama o sebe za následok porušenie práva na spravodlivý proces, lebo krajský súd vo svojom rozhodovacom procese doslova odignoroval príslušnú právnu normu. 13. Krajský súd sa opomenul argumentačne vysporiadať s príslušnou právnou normou (zákon o príspevku z EŠIF, ktorý sa uplatňuje vo vzťahu k žiadostiam v programovom období 2014-2020), ale pri svojom právnom posudzovaní predovšetkým aplikoval nesprávnu právnu normu a aj tú interpretoval nesprávne. V podstatnej časti uznesenia krajský súd poukazuje na zákon č. 528/2008 Z. z., ktorý sa uplatňoval v období 2007-2013.

16. Právne závery krajského súdu, na základe ktorých odmietol skúmať meritum správnej žaloby sťažovateľa, sú podľa sťažovateľa negáciou relevantnej právnej normy, a teda sú nesprávne a nezákonné. Výklad krajského súdu pokladá sťažovateľ za neakceptovateľný. 17. Žalovaný v 1/. rade vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti uviedol, že trvá na svojich doterajších vyjadreniach. Uviedol, že na základe Dohody o ukončení Zmluvy o vykonávaní časti úloh riadiaceho orgánu sprostredkovateľským orgánom č. H20220124001 zo dňa 24.01.2022 sa k 31.01.2022 zrušujú práva a povinnosti riadiaceho orgánu a sprostredkovateľského orgánu zo Zmluvy o vykonávaní časti úloh riadiaceho orgánu sprostredkovateľským orgánom v znení dodatku č. 1., č. 2 a č. 3 a dopytovo orientované projekty v rámci Operačného programu Ľudské zdroje pre Programové obdobie 2014-2020 boli s kompletnou dokumentáciou presunuté na Ministerstvo práce sociálnych vecí a rodiny SR - žalovaného v 2/. rade a s účinnosťou odo dňa 01.02.2022 sú plne v jeho kompetencii. 18. Žalovaný v 2/. rade ku kasačnej sťažnosti uviedol, že sa v plnom rozsahu pridržiava

19. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 S.s.p.) bez nariadenia pojednávania podľa § 455 S.s.p. preskúmal napadnuté uznesenie, pričom po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná oprávnenou osobou v zákonnej lehote a že ide o rozhodnutie, proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná (§ 439 ods. 1 S.s.p.), vo veci jednomyseľne dospel k záveru, že kasačná sťažnosť je dôvodná.

21. Ustanovenie § 98 ods. 1 písm. g) S.s.p. definuje odmietnutie žaloby v prípade ak je neprípustná. V súlade s dôvodovou správou k zákonu možno neprípustnú žalobu vymedziť ako takú, ktorá smeruje proti: 1/ rozhodnutiu alebo opatreniu či inému právnemu aktu, alebo úkonu orgánu verejnej správy vylúčenému z prieskumu správnym súdom podľa § 7, 2/ rozhodnutiu alebo opatreniu orgánu verejnej správy, či inému právnemu aktu alebo úkonu, ktoré nebolo vydané v rámci výkonu pôsobnosti tohto orgánu v oblasti verejnej správy, napríklad pôjde o akty občianskoprávnej povahy týkajúce sa majetku, alebo pracovnoprávnych vzťahov kolektívneho vyjednávania atď., 3/ právnemu aktu osoby nemajúcej postavenie orgánu verejnej správy (napríklad rozhodnutiu či inému právnemu aktu orgánov činných v trestnom konaní, alebo právnym úkonom osôb súkromného práva). Dôvody neprípustnosti musia byť zrejmé okamžite, nesporne bez ďalšieho resp. nutnosti meritórne vec preskúmať. V opačnom prípade, ak budú predmetné skutočnosti predmetom dokazovania, správny súd si uvedený záver osvojí až na jeho základe, bude namieste podanú žalobu zamietnuť.

Inak povedané, ambícia negatívne vymedziť právomoc správnych súdov sa musí prioritne odvíjať od pozitívneho vyjadrenia a byť jej zrkadlovým odrazom. 23. Pôsobenie generálnej klauzuly je obmedzené negatívnou enumeráciou rozhodnutia postupov, ktoré sú zo súdneho preskúmavania vylúčené na základe zákona.

24. V tejto súvislosti kasačný súd dáva do pozornosti, že súdy nepreskúmavajú rozhodnutia a opatrenia orgánov verejnej správy predbežnej, procesnej alebo poriadkovej povahy, ak nemohli mať za následok ujmu na subjektívnych právach účastníka konania (§ 7 písm. e) S.s.p.).

25. Kasačný súd mal preukázané, že správny súd odmietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného v 1/. rade a vrátenia veci žalovanému v 1/. rade na ďalšie konanie s odôvodnením, že vo veci neboli splnené podmienky, za ktorých by bolo možné pristúpiť k prieskumu predmetného rozhodnutia. Konkrétne súd dospel k záveru, že keďže žalobca nesplnil podmienky pre vznik nároku na poskytnutie príspevku v zmysle § 25 zákona o príspevku z EŠIF, nevznikol žalobcovi právny nárok na poskytnutie takéhoto príspevku a napadnutým rozhodnutím preto nedošlo k uplatneniu vrchnostenských právomocí riadiaceho orgánu a k autoritatívnemu zásahu do právnej sféry žalobcu ako právnickej osoby uložením vykonateľnej právnej povinnosti, tak ako to predpokladajú rozhodnutia NS SR a NSS SR, preto napadnuté rozhodnutie nemôže žalobcovi spôsobiť ujmu na jeho subjektívnych právach. Žalovaný v 1/. rade žalobcovi neodňal napadnutým rozhodnutím poskytnuté finančné prostriedky, čím by mohol zasiahnuť do jeho vlastníckeho práva, ani neporušil právny nárok žalobcu na poskytnutie príspevku, keďže takýto nárok žalobcovi nevznikol.

Uvedenou skutočnosťou sa krajský súd vôbec v odôvodnení svojho uznesenia nezaoberal a nijako sa s ňou nevysporiadal. 28. Kasačný súd ďalej poukazuje na to, že dňa 24.10.2014 vstúpil do účinnosti zákon o príspevku z EŠIF, ktorého predmetom je podľa § 1 ods. 1 upravovať „právne vzťahy pri poskytovaní príspevku v programovom období 2014-2020, postup a podmienky poskytovania príspevku, práva a povinnosti osôb v súvislosti s poskytovaním príspevku, pôsobnosť orgánov štátnej správy a orgánov územnej samosprávy pri poskytovaní príspevku a zodpovednosť za porušenie podmienok poskytovania príspevku.“

30. V tejto súvislosti kasačný súd upriamuje pozornosť na to, že rozhodnutie o zastavení konania bolo vydané podľa § 20 ods. 1 písm. e) zákona o príspevku z EŠIF, pričom podľa § 20 ods. 3 citovaného zákona: „Na náležitosti rozhodnutia o zastavení konania sa vzťahuje § 19 ods. 12 primerane. (ustanovenie zákona zodpovedá platnému stavu v čase vydania rozhodnutia žalovaného v 1/. rade)

32. Je nesporné, že k právnemu posúdeniu § 19 ods. 12 druhá veta v spojení s § 20 ods. 3 zákona o príspevku z EŠIF, ktoré výslovne zakladajú súdny prieskum aj rozhodnutí o zastavení konania podľa § 20 zákona o príspevku z EŠIF, v odôvodnení uznesenia krajského súdu absentuje právne posúdenie týchto podstatných skutočností z hľadiska spôsobu rozhodovania súdu. Krajský súd vo svojom rozhodovaní opomenul príslušnú právnu normu.

nevzťahuje. 34. Ako vyplýva z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu SR a najmä Najvyššieho správneho súdu SR pod nesprávnym právnym posúdením sa vo všeobecnosti rozumie omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav, napríklad, keď súd neuplatnil príslušnú právnu normu alebo namiesto príslušnej právnej normy uplatnil nesprávnu právnu normu, prípadne obsah zvolenej právnej normy nesprávne interpretoval alebo aplikoval.

37. O nároku na náhradu trov kasačného konania rozhodol Najvyšší správny súd Slovenskej republiky tak, že sťažovateľke, ktorá v tomto konaní nemala úspech, ich náhradu nepriznal (§ 467 ods. 1 S.s.p. a analogicky podľa § 167 ods. 1 S.s.p.) a rovnako aj žalovanému nárok na ich náhradu nepriznal v súlade s § 467 ods. 1 S.s.p. a analogicky podľa § 168 S.s.p.

V Bratislave dňa 29. októbra 2024