1Sfk/119/2022

1. Daňový úrad Košice (ďalej ako „správca dane“) vykonal u žalobcu daňovú kontrolu dane z pridanej hodnoty (ďalej ako „daň“ alebo „DPH“) za zdaňovacie obdobie november 2011, december 2011, o výsledku ktorej vyhotovil protokol č. 104416316/2016 zo dňa 06. decembra

záverov. 3. Následne správca dane po vrátení veci na ďalšie konanie a rozhodnutie postupoval v intenciách právneho názoru žalovaného vysloveného v zrušujúcom rozhodnutí, vykonal vyrubovacie konanie a vo veci vydal nové rozhodnutie č. 102032977/2018 zo dňa 12. októbra 2018 (ďalej ako „prvostupňové rozhodnutie“), ktorým zotrval na svojich pôvodných záveroch - žalobcovi vyrubil rozdiel dane v sume 3.546,71 eur za zdaňovacie obdobie november 2011. Správca dane žalobcovi neuznal právo na odpočítanie dane z faktúr od deklarovaného dodávateľa spoločnosti NIVON s. r. o., Fraňa Kráľa 2, 052 01 Spišská Nová Ves, IČO: 17077249 (ďalej ako „NIVON s. r. o.“ alebo „deklarovaný dodávateľ“): - č. 110051 zo dňa 07. decembra 2011 (dátum dodania: 24. novembra 2011) za „vykonané stavebné práce na akcii Rekonštrukcia skladovacích kapacít MH a hnojovice, objekt SO-03- prečerpávacia žumpa Široké, podľa priloženého súpisu vykonaných prác“, - č. 110052 zo dňa 07. decembra 2011 (dátum dodania: 25. novembra 2011) za „vykonané

Poľnohospodárske družstvo Branisko v Širokom › NIVON s. r. o. › žalobca › Poľnohospodárske družstvo Branisko v Širokom. Z dodávateľských a odberateľských faktúr správca dane zistil, že žalobca v zdaňovacom období november 2011 vystupoval v deklarovaných obchodných vzťahoch ako príjemca a zároveň ako dodávateľ služieb - stavebných prác. Na základe vykonaného dokazovania správca dane uzavrel, že stavebné práce vykonal samotný investor Poľnohospodárske družstvo Branisko v Širokom na vlastnom nehnuteľnom majetku, stavebné práce nemohli byť predmetom dodania v uvedenom fakturačnom reťazci, transakcie tak nenaplnili predmet dane podľa § 2 ods. 1 písm. b) zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty (ďalej ako „zákon o DPH“), a preto nemohlo dôjsť k vzniku daňovej povinnosti podľa § 19 zákona o DPH. Deklarovanému dodávateľovi nevznikla daňová povinnosť v zmysle § 19 zákona o DPH, žalobca tak nemal právo na odpočítanie DPH z dodávateľských faktúr.

Podľa žalovaného, sporné dodávateľské faktúry nebolo možné považovať za faktúry, ktoré by reflektovali reálne dodanie služieb - stavebných prác žalobcovi a je ich možné považovať iba za doklad, na ktorom je uvedená daň. Žalovaný taktiež uzavrel, že deklarovanému dodávateľovi spoločnosti NIVON s. r. o. nevznikla povinnosť zaplatiť daň na základe vzniku daňovej povinnosti podľa § 19 ods. 2 zákona o DPH, ale len v zmysle § 69 ods. 5 zákona o DPH, podľa ktorého každá osoba, ktorá uvedie na faktúre alebo v inom doklade o predaji daň, je povinná túto daň zaplatiť. Z dodávateľských faktúr žalobcovi nevzniklo právo na odpočítanie dane podľa § 49 zákona o DPH v nadväznosti na § 51 zákona o DPH.

6. Žalobca podal na Krajský súd v Košiciach (ďalej ako „správny súd“) správnu žalobu, ktorou sa domáhal preskúmania zákonnosti a zrušenia rozhodnutia žalovaného. Správny súd rozsudkom sp. zn. 7S/4/2019 zo dňa 08. júna 2022 (ďalej aj ako „napadnutý rozsudok“) podľa § 190 Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP“) správnu žalobu žalobcu ako nedôvodnú

8. Správny súd už v inom konaní, ktoré sa týkalo toho istého žalobcu a žalovaného a totožného predmetu konania i keď iného zdaňovacieho obdobia (zdaňovacie obdobie október 2011) vydal rozhodnutie sp. zn. 8S/40/2019 zo dňa 12. mája 2022, ktorým podľa § 190 SSP žalobu

9. Správny súd uzavrel, že neexistuje relevantný dôvod, pre ktorý by sa mal odkloniť od právneho názoru správneho súdu vysloveného v rozsudku sp. zn. 8S/40/2019 zo dňa 12. mája 2022, a preto stotožňujúc sa s jeho závermi, v zmysle § 140 SSP odkázal v celom rozsahu na jeho rozsiahle odôvodnenie.

11. Podľa správneho súdu z administratívneho spisu vyplýva, že plnenie, ktoré mal žalobca na základe zmluvy č. 22-AST-SČ-08 vykonať pre Poľnohospodárske družstvo Branisko v Širokom je totožné s plnením, ktoré mal pre žalobcu na základe zmluvy 08-AST-SČ-10 vykonať deklarovaný dodávateľ spoločnosť NIVON s. r. o. V stavebnom denníku týkajúcom sa stavby, ktorý viedlo Poľnohospodárske družstvo Branisko v Širokom, je tento subjekt zároveň uvedený ako priamy investor tejto stavby. Z poznámky uvedenej v tomto denníku vyplýva, že dňa 28. októbra 2011 boli ukončené práce na stavbe, podľa projektovej dokumentácie, a dňa 31. októbra 2011 dodávateľ stavby - žalobca odovzdal stavbu k užívaniu jej investorovi Poľnohospodárskemu družstvu Branisko v Širokom.

subjektov. Predseda Poľnohospodárskeho družstva Branisko v Širokom sa v priebehu daňového konania vyjadril, že práce vykonávali sami, s vlastnými ľuďmi, na vlastné náklady a z dôvodu potreby stavebného dozoru vstúpili do zmluvného vzťahu s dodávateľom NIVON s.

. Rekonštrukčné stavebné práce, ktoré fakturovalo Poľnohospodárske družstvo Branisko v Širokom spoločnosti NIVON s. r. o., táto bez akéhokoľvek reálneho vkladu vyfakturovala žalobcovi, pričom ten následne tieto stavebné práce vyfakturoval Poľnohospodárskemu družstvu Branisko v Širokom, ktoré bolo vlastníkom nehnuteľností, kde mali stavebné práce prebiehať. Správny súd tak na základe preskúmaných faktov dospel k záveru, že spoločnosť NIVON s. r. o. žalobcovi reálne nedodala predmet fakturácie, a taktiež nebolo preukázané, že tento predmet fakturácie žalobca následne reálne dodal svojmu odberateľovi Poľnohospodárskemu družstvu Branisko v Širokom.

Aj napriek sporu medzi žalobcom a žalovaným či fakturované rekonštrukčné stavebné práce sú tovarom alebo službou, správny súd nepovažoval, aj vzhľadom na skutočnosť, že tak dodanie tovaru, ako aj poskytnutie služby sú za splnenia ďalších zákonných predpokladov predmetom DPH v zmysle ust. § 2 ods. 1, písm. a) a b) zákona o DPH, zodpovedanie tejto otázky za prioritné.

15. Správny súd zdôraznil, že správca dane ani žalovaný nepoukazovali na § 3 ods. 6 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej ako „Daňový poriadok“), ani na judikatúru Súdneho dvora EÚ vo veci zneužitia práva v daňovej oblasti (C-255/02 Halifax). Závery orgánov verejnej správy vo veci neuznania odpočítania dane z dodávateľských faktúr sú založené na zistení, že deklarovaný dodávateľ nedodal predmet fakturácie žalobcovi a žalobca následne tento predmet fakturácie reálne nedodal svojmu odberateľovi Poľnohospodárskemu družstvu Branisko v Širokom, ktorý bol vlastníkom rekonštruovaných objektov a súčasne jediný realizátor rekonštrukčných stavebných prác, čím nedošlo k splneniu zákonných podmienok pre uplatnenie odpočítania dane (§ 49 ods. 1 a 2 zákona o DPH).

16. Proti právoplatnému rozsudku správneho súdu podal žalobca (ďalej ako „sťažovateľ“) v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť, z dôvodov uvedených v § 440 ods. 1 písm. f), g) a h) SSP a navrhol, aby kasačný súd zmenil rozsudok správneho súdu tak, že rozhodnutie žalovaného zruší a vec mu vráti na ďalšie konanie. Zároveň navrhol, aby kasačný súd priznal sťažovateľovi úplnú náhradu trov konania.

18. Sťažovateľ v rámci kasačných námietok odôvodňujúcich porušenie práva na spravodlivý súdny proces [§ 440 ods. 1 písm. f) SSP] vytkol správnemu súdu, že odôvodnenie napadnutého rozsudku nenapĺňa očakávané kvalitatívne znaky súdneho rozhodnutia, je arbitrárne a nepreskúmateľné, keď nedáva odpovede na podstatné otázky a námietky spochybňujúce zákonnosť rozhodnutia žalovaného, a zároveň je v niekoľkých častiach nelogické a navzájom si odporujúce.

20. Sťažovateľ v tejto súvislosti namietal, že správny súd vyslovil v ústnom odôvodnení záver a právne posúdenie o tom, že sťažovateľ nemohol byť zhotoviteľom a je sprostredkovateľom. Sťažovateľ poukázal na to, že o tomto právnom posúdení nie je v písomnom odôvodnení napadnutého rozsudku ani zmienka, a tiež že sťažovateľ považuje takýto záver za neprijateľný. Sťažovateľ poukázal na to, že celé ústne odôvodnenie napadnutého rozsudku sa venovalo v podstate len subdodávateľskému vzťahu sťažovateľa a ohľadom ostatných žalobných dôvodov správny súd uviedol, že „ich závažnosť nepôsobí tak, aby boli dôvodom pre vydanie nezákonného rozhodnutia“. S týmto sťažovateľ nesúhlasil a takúto odpoveď na prepracovanú žalobnú argumentáciu považoval za nedostatočnú. Podľa názoru sťažovateľa hmotnoprávne predpisy na úseku DPH ani procesné predpisy nepoznajú viac a menej závažné pochybenia, ktoré môžu mať v závislosti od závažnosti vplyv na nezákonnosť rozhodnutia, preto takéto odôvodnenie zamietnutia žaloby nie je namieste.

Zvlášť pri písomnosti týkajúcej sa začatia daňového konania, v ktorom bol sťažovateľ ako daňový subjekt povinný poskytovať súčinnosť a niesť dôkazné bremeno. Sťažovateľ preto nesúhlasil so záverom správneho súdu, že námietka o nedoručení oznámenia o daňovej kontrole by bola dôvodná, len ak by nedoručením oznámenia do vlastných rúk bolo zmarené právo sťažovateľa byť aktívnym činiteľom tohto procesu, kedy by z tohto dôvodu nemohol uplatňovať svoje práva a obhajovať záujmy. Nedostatky doručenia písomnosti podľa § 31 Daňového poriadku podľa sťažovateľa nie je možné zhojiť „správaním daňového subjektu po tom čo mala byť písomnosť doručená“, a to konkrétne tým, že daňový subjekt bol počas daňovej kontroly

Ing. Jozef Baluch (štatutár Poľnohospodárskeho družstva Branisko v Širokom) v rámci miestneho zisťovania produkoval významné tvrdenie, o ktoré sa správca dane a žalovaný opierajú vo svojich rozhodnutiach, podľa ktorého „práce vykonávali sami (Poľnohospodárske družstvo Branisko), s vlastnými ľuďmi, na vlastné náklady a z dôvodu potreby stavebného dozoru vstúpili do zmluvného vzťahu s NIVON s.r.o.“.

Balucha o tom, že poľnohospodárske družstvo vykonávalo práce samo pre seba. Sťažovateľ mal za to, že je bezpredmetné, či účelom miestneho zisťovania bol aj výsluch svedka Ing. Balucha. Podstatné je, že na miestnom zisťovaní produkoval dôležité tvrdenie, ktoré si správca dane ochotne vypočul a následne sa oň opieral v rozhodnutí.

sťažovateľa: - sťažovateľ nezodpovedá za výber subdodávateľa jeho zhotoviteľom, - práce, ktoré vykonalo Poľnohospodárske družstvo Branisko v Širokom, by bez pokynov a kontroly spoločnosti NIVON s. r. o. (ktorej dal pokyny a kontroloval ju sťažovateľ) nevedelo urobiť, pretože by skrátka nevedelo, čo má robiť, - práce, ktoré vykonalo Poľnohospodárskeho družstvo Branisko v Širokom, sa týkali len časti zákazky, ktorú vykonával sťažovateľ.

25. Sťažovateľ zdôraznil, že nesúhlasí s poukazom správneho súdu na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4Sžfk/61/2018 zo dňa 14. januára 2020 (tiež rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Sžfk/61/2019, sp. zn. 6Sžfk/27/2019. sp. zn. 3Sžfk/23/2018), ktorý podľa neho vychádza z diametrálne odlišného skutkového stavu. Sťažovateľ popieral, že už pri uzatváraní zmluvných vzťahov medzi figurujúcimi spoločnosťami malo byť jasné a zrejmé postavenie skutočného poskytovateľa a príjemcu plnenia (Poľnohospodárske družstvo Branisko v Širokom), tento záver podľa sťažovateľa nemá žiadny reálny podklad vo vykonanom dokazovaní. Sťažovateľ rovnako namietal aj tvrdenie žalovaného, že z prítomnosti sťažovateľa na kontrolných dňoch mu musela byť zrejmá skutočnosť o spôsobe realizácie stavebných prác pracovníkmi Poľnohospodárskeho družstva Branisko v Širokom.

Sťažovateľ uviedol, že to, že spoločnosť NIVON s. r. o. vykonala dielo pre sťažovateľa prostredníctvom ďalšieho zhotoviteľa, a kto bol týmto zhotoviteľom, už nie je jeho vecou. Tiež uviedol, že o ďalšom podzhotoviteľovi neexistovala dohoda medzi sťažovateľom, spoločnosťou NIVON s. r. o. a Poľnohospodárskym družstvom Branisko v Širokom. Sťažovateľ zdôraznil, že napriek tomu, že nepriznanie odpočtu DPH je výlučne založené na skutkových okolnostiach týkajúcich sa obchodného vzťahu, na ktorom sa sťažovateľ nezúčastnil, správny súd sa žiadnym spôsobom nevysporiadal s jeho argumentáciou, keď v žalobe poukazoval na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako aj rozsudky Súdneho dvora EÚ, v zmysle ktorých žalovaný nemôže od sťažovateľa vyžadovať, aby zodpovedal za správanie iného daňového subjektu. Poukázal pritom na rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžfk/22/2019 zo dňa 26. mája 2020 a sp. zn. 10Sžfk/ 44/2019 zo dňa 24. novembra 2020 a v tejto súvislosti konštatoval, že z dôvodu odklonu

Sťažovateľ konštatoval, že uniesol dôkazné bremeno tak, ako mu to ukladá § 24 ods. 1 Daňového poriadku v spojení s § 49 ods. 2 a § 51 zákona o DPH a svoje povinnosti ohľadom vedenia dokazovania v zmysle § 24 ods. 2 a 4 Daňového poriadku si nesplnil správca dane a

29. Záverom sťažovateľ uviedol, že nerozumie, prečo v kontexte ustanovení § 24 ods. 2 a 4 Daňového poriadku dal správny súd za pravdu žalovanému, že správca dane a žalovaný nemal povinnosť vyhovieť návrhu sťažovateľa na vykonanie dokazovania, aby do administratívneho spisu z daňovej kontroly bol v rámci dokazovania pripojený v celom rozsahu spis z trestného konania vedenom Okresným riaditeľstvom PZ Prešov pod ČVS: ORP: 1317/OEK-PO-2013.

Za podstatné považoval, že správca dane sa oboznámil s vyšetrovacím spisom, ktorý žiadal do konania sprístupniť sťažovateľ a zároveň odmietol sťažovateľovi sprístupniť obsah tohto spisu, minimálne meritórne rozhodnutie o zastavení trestného stíhania a sprístupnil mu len výpovede niektorých svedkov. Neexistoval žiadny rozumný dôvod, aby správca dane nevykonal dokazovanie v požadovanom rozsahu, minimálne, čo sa týka sprístupnenia meritórneho

zavádzajúce. Ako je zrejmé aj zo značiek vyšetrovacích spisov, uznesenie ČVS: ORP-421/ 2-VYS-SN-2020 nebolo to, ktoré sťažovateľ žiadal sprístupniť v rámci daňovej kontroly. Sťažovateľ tak odôvodnene nadobudol dojem, že zamestnanci správcu dane voči nemu nepostupujú nezaujato a objektívne a namietal preto ich zaujatosť a postup vo veci.

decembra 2011 vyhotovené spoločnosťou NIVON s. r. o. nie sú faktúrami, ktoré by reflektovali reálne dodanie služieb - stavebných prác sťažovateľovi, deklarovanému dodávateľovi nevznikla daňová povinnosť v zmysle § 19 zákona o DPH, teda nebola naplnená základná hmotnoprávna podmienka pre odpočítanie dane.

že jediným skutočným dodávateľom a zároveň konečným prijímateľom fakturovaných stavebných prác bolo Poľnohospodárske družstvo Branisko v Širokom. Investor - Poľnohospodárske družstvo Branisko v Širokom stavebné rekonštrukčné práce, ktoré sú predmetom spornej faktúry, vykonalo samo pre seba, a to na vlastnom nehnuteľnom majetku, s dodaním materiálu, mechanizmov a pracovných síl. Stavebné práce teda vykonal samotný objednávateľ, čím došlo k splynutiu osoby objednávateľa a zhotoviteľa. 33. Žalovaný sa nestotožnil s argumentáciou sťažovateľa a uviedol, že ani správca dane, ani správny súd nespochybňovali právo podnikateľov dodať tovar alebo služby subdodávateľským spôsobom, ako to podsúva sťažovateľ, avšak za daného zisteného skutkového stavu, teda ak došlo k splynutiu osoby vykonávateľa a objednávateľa, či konečného príjemcu prác, nemožno hovoriť o dodaní tovaru, resp. služby v zmysle zákona o DPH a takéto obchodné vzťahy nenapĺňajú definíciu predmetu dane v zmysle § 2 zákona o DPH. 34. Žalovaný považoval za nepravdivé a nepreukázané aj tvrdenia sťažovateľa, že zastrešoval

Rekonštrukcia a modernizácia fariem z pohľadu stavebnej a technologickej boli pripravované súbežne. Správca dane v záujme úplného a presného zistenia skutkového stavu obstaral množstvo dôkazov z rôznych zdrojov, čo svedčí o objektivite vykonaného dokazovania a takýto postup správcu dane nemožno hodnotiť ako zaujatý, či neobjektívny. 36. Žalovaný zastával názor, že poukazovanie na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 4Sžfk/61/2018 (obdobne aj na rozsudky č. k. 2Sžfk/61/2019, 6Sžfk/27/2019, 3Sžfk/23/2019) je v preverovanom prípade správne, pretože zistený skutkový stav je obdobný, ako bol v prejednávanom prípade. Sťažovateľ v podanej kasačnej sťažnosti namietal aj procesné pochybenia správcu dane a žalovaného, s ktorými sa žalovaný podrobne vysporiadal v napadnutom rozhodnutí, vo svojich vyjadreniach, ako aj na ústnom pojednávaní.

napadnutom rozsudku. 38. Prejednávaná vec bola dňa 19. októbra 2022 predložená Najvyššiemu správnemu súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „kasačný súd“) ako súdu príslušnému na konanie a rozhodnutie, podľa právnej úpravy účinnej k danému dňu. Na kasačnom súde bola vec náhodným výberom pridelená na rozhodnutie senátu 1S.

39. Kasačný súd po zistení, že kasačná sťažnosť sťažovateľa bola podaná včas (§ 443 ods. 1 SSP), oprávnenou osobou (§ 442 ods. 1 SSP), je prípustná (§ 439 ods. 1 SSP) a má predpísané náležitosti (§ 445 ods. 1 SSP a § 57 SSP), preskúmal napadnutý rozsudok správneho súdu v medziach sťažnostných bodov uplatnených sťažovateľom (§ 453 ods. 2 SSP) spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a postupom podľa § 455 SSP bez nariadenia pojednávania dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná. 40. Podľa § 2 ods. 1 a 2 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde. 41. Podľa § 139 ods. 2 SSP, v odôvodnení rozsudku uvedie správny súd stručný priebeh administratívneho konania, stručné zhrnutie napadnutého rozhodnutia, podstatné zhrnutie argumentov žalobcu a vyjadrenia žalovaného, prípadne ďalších účastníkov, osôb zúčastnených na konaní a zainteresovanej verejnosti, posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Ak správny súd zruší rozhodnutie orgánu verejnej správy a vráti mu vec na ďalšie konanie, je povinný v odôvodnení rozsudku uviesť aj to, ako má orgán verejnej správy vo veci ďalej postupovať. Správny súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. 42. Podľa § 2 ods. 1 písm. b) zákona o DPH je predmetom dane poskytnutie služby za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby. 43. Podľa § 19 ods. 2 zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby. 44. Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané. 45. Podľa § 464 ods. 1 SSP ak kasačný súd rozhoduje o kasačnej sťažnosti v obdobnej veci, ktorá už bola predmetom konania pred kasačným súdom, môže v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázať už len na obdobné rozhodnutie, ktorého prevzatú časť v odôvodnení uvedie. 46. Kasačný súd pri preskúmavaní kasačnej sťažnosti zistil, že sa už v obdobnej veci totožného sťažovateľa a žalobcu, vo vzťahu k obdobným rozhodnutiam správcu dane, žalovaného a správneho súdu, ktoré boli založené na totožnom skutkovom a právnom posúdení, i keď vo vzťahu k odlišnému zdaňovaciemu obdobiu, posudzujúc takmer totožne koncipované kasačné sťažnosti, zaoberal rovnakou právnou otázkou v rozhodnutí sp. zn. 4Sfk/ 113/2022 zo dňa 21. februára 2024, na základe ktorého konajúci kasačný súd kasačnú sťažnosť sťažovateľa zamietol ako nedôvodnú.

K námietkam v zmysle § 440 ods. 1 písm. f) kasačný súd uvádza, že sú nedôvodné. Kasačný súd upresňuje, že pod nesprávnym procesným postupom súdu treba rozumieť taký postup správneho (krajského) súdu, ktorým sa znemožnila účastníkovi konania realizácia tých procesných práv, ktoré majú slúžiť na ochranu a obranu jeho práv a záujmov v tom-ktorom konkrétnom konaní, pričom miera tohto porušenia bude znamenať nespravodlivý súdny proces. Zároveň je však nutné podotknúť, že do práva na spravodlivý súdny proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov.

50. Sťažovateľ v uvedenom prípade namietal nedostatok a zmätočnosť odôvodnenia rozsudku správneho súdu a následne skutočnosť, že v písomnom odôvodnení napadnutého rozsudku nie je zmienka o tom, že sťažovateľ nemohol byť zhotoviteľom a je sprostredkovateľom, pričom takýto záver považuje za neprijateľný. K zvyšným námietkam mal správny súd len podotknúť, že ich závažnosť nepôsobí tak, aby boli dôvodom pre vydanie nezákonného rozhodnutia. Rovnako namietal tvrdenie správneho súdu o neunesení dôkazného bremena.

spočíva. Rozhodne však nemožno ako porušenie práva na spravodlivý proces uznať námietku sťažovateľa, že nesúhlasí s posúdením veci správnym súdom a považuje jeho závery za neprijateľné, spolu s opísaním skutkového stavu, ktorý sťažovateľ v danom prípade považuje

Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (pozri napr. Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - A, s. 12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis

odôvodnenie

spôsobom, ktorý zodpovedá základným pravidlám logického, jasného vyjadrovania a musí spĺňať základné gramatické, lexikálne a štylistické hľadiská. Nedostatky odôvodnenia zakladajú vadu nepreskúmateľnosti rozhodnutia.“ (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp.zn. I. ÚS 114/08 zo dňa 12.06.2008).

pojednávania. Z ústneho odôvodnenia vyhláseného rozsudku jasne vyplýva, že vo veci hmotnoprávneho posúdenia preskúmavanej veci, nebola spochybnená existencia stavebných úprav, ale to, že tieto sťažovateľovi dodala spoločnosť NIVON s. r. o. Tak isto je z ústneho vyhlásenia rozsudku zrejmé, že v danom prípade nemožno hovoriť o dodaní služby resp. tovaru zdaniteľnou osobou (spoločnosťou NIVON s. r. o.) inej zdaniteľnej osobe (sťažovateľovi), a preto deklarované zdaniteľné obchody nenaplnili predmet dane, tak ako je definovaný v ustanovení § 2 ods. 1 a 2 zákona o DPH. Uvedené tvrdenia a s tým súvisiace právne posúdenie, ako aj skutočnosť, že sťažovateľ nebol zhotoviteľom ale len sprostredkovateľom pri dodaní stavebných prác rovnako nachádzame v písomnom vyhotovení rozsudku (napr. body 34,36,37,38 aj 41 rozsudku).

prípade správny súd dostatočne a presvedčivo vysporiadal s argumentami sťažovateľa v kľúčových aspektoch prejednávanej veci, (t. j. podstata stanoviska súdu k zásadným argumentom strany). . .“ „. . .56. Za dôvodné možno považovať tvrdenie sťažovateľa, že v tomto smere mal správny súd rozvinúť svoju argumentáciu a upresniť, prečo nebol dôvod spochybňovať rozhodnutie

všetkých subjektov. Kasačný súd by tak konal v rozpore s princípom hospodárnosti konania vyjadreným v čl. 17 CSP, ktorý sa primerane vzťahuje aj na konania podľa SSP (§ 5 ods. 1 SSP). 57. K námietke sťažovateľa ohľadne nedoručenia oznámenia o začatí daňovej kontroly sťažovateľovi kasačný súd uvádza, že nemá dôvod sa odchýliť od logických argumentov a záverov, ktoré správny súd v napadnutom rozsudku uviedol. V tomto smere dáva kasačný súd do pozornosti uznesenie veľkého senátu Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 19SVs/3/2023 zo dňa 04.12.2023 v spojení s opravným uznesením zo dňa 06.02.2024 (body 43 a nasl.), podľa ktorého: „43. .

Akokoľvek je totiž tento inštitút v právnom poriadku významný a sú s ním spojené významné následky (ako napr. fikcia doručenia) a právne účinky, nie je možné prehliadať fakt, že svojou podstatou ide o komunikačný prostriedok, ktorý má slúžiť na oznámenie účastníkom konania o úkonoch správnych orgánov, v tomto prípade daňových.

58. Kasačný súd tak aj v zmysle vyššie uvedeného právneho posúdenia konštatuje, že sťažovateľ bol s obsahom oznámenia o daňovej kontrole oboznámený, o čom ako správne podotkol aj správny súd, svedčí aj jeho ďalšia aktivita v konaní. Sťažovateľ sa dostavil ku správcovi dane a predložil požadované doklady presne v deň, ktorý bol uvedený v oznámení o daňovej kontrole. Nedošlo teda k žiadnemu obmedzeniu na právach sťažovateľa, ktorý sa mohol v konaní ďalej riadne a informovane brániť. Z uvedeného dôvodu je aj táto námietka sťažovateľa nedôvodná. 59. Ďalšou námietkou sťažovateľa bolo, že správca dane vykonaním miestneho zisťovania a kladením otázok prítomnému Ing. Baluchovi obchádzal inštitút ústneho pojednávania a neprizval naň sťažovateľa. Podľa § 39 ods. 1 Daňového poriadku, je počas miestneho zisťovanie daňový subjekt alebo iná osoba povinná poskytnúť zamestnancovi správcu dane, ktorý vykonáva miestne zisťovanie, pomoc a súčinnosť potrebnú na účinné vykonanie miestneho zisťovania, najmä mu podať potrebné vysvetlenia.

Ing. Balucha zamestnancom správcu dane prítomným na miestnom zisťovaní odovzdal tam uvedené listiny, pričom títo vyzvali Ing. Baluchu, aby sa vyjadril výlučne k spôsobu účtovania odberateľských faktúr pre spoločnosť NIVON s. r. o. a tiež dodávateľských faktúr od

60. Zároveň kasačný súd v súvislosti s nastolenou námietkou dáva do pozornosti, že pochybnosti správcu dane a žalovaného neboli postavené len na zisteniach správcu dane od Ing. Balucha. Zohľadňujúc uvedené východiská týkajúce sa procesných nedostatkov, bez záveru o tom, či spochybnené miestne zisťovanie bolo alebo nebolo zákonným dôkazom, kasačný súd konštatuje, že nejde o rozhodujúci dôkaz v predmetnom konaní.

61. Kasačný súd preto aj v tejto časti považoval kasačnú sťažnosť sťažovateľa za nedôvodnú. 62. K ďalším námietkam sťažovateľa kasačný súd uvádza, že jeho úlohou ani úlohou správneho súdu nie je zisťovať alebo ustaľovať skutkový stav či nanovo vyhodnocovať dôkazy vykonané v daňovom konaní. Jeho úlohou je najmä posúdiť, či správca dane, resp. žalovaný postupovali pri zisťovaní skutkového stavu zákonným spôsobom, nasledovali pritom pravidlá logického uvažovania a či riadne popísali svoje hodnotiace úvahy. Podľa ustálenej súdnej

63. Pokiaľ ide o dokazovanie v daňovom konaní dôkaznú povinnosť má prioritne daňový subjekt. Správca dane vykonáva a vedie dokazovanie. Jeho úlohou je zistiť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane. Dokazovanie je procesný postup, na základe ktorého správca dane získa poznatky a informácie o všetkých skutočnostiach, dôležitých pre správne a objektívne rozhodnutie. Správca dane nie je pri dokazovaní viazaný iba návrhmi daňových subjektov, je však povinný zistiť skutkový stav veci čo najúplnejšie. Daňové konanie nie je

Podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vysloveného v rozsudku sp. zn. 4Sžf/30/2014 zo dňa 17.02.2015 aplikácia zásady voľného hodnotenia dôkazov nedáva správcovi dane právo na svojvoľné a účelové nakladanie so zisteniami získanými v rámci daňovej kontroly alebo daňového konania, ale táto podlieha zákonom stanovenému postupu, keď je správca dane povinný hodnotiť každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a pritom prihliadať na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo, pričom toto vyhodnotenie zistených skutkových okolností musí zodpovedať zásadám logického myslenia a správnej aplikácii relevantných ustanovení.

Preto je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná a akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už má správca dane v priebehu konania k

67. Kasačný súd pripomína, že daňová kontrola a následné vyrubovacie konanie sú samostatným správnym konaním, ktoré sa riadi osobitnými právnymi normami a zásadami, a ktoré sú nezávislé vo vzťahu ku konaniu iných orgánov v danej veci. Skutočnosť, že v niektorej

Sťažovateľ v tomto smere nepredložil akýkoľvek dôkaz, ktorý by preukazoval opak. 68. Taktiež kasačný súd opakovane zdôrazňuje, že dôkazné bremeno, ktoré ťaží na preukázanie skutkovej okolnosti - faktická realizácia prác dodávateľským subjektom, nemožno prenášať na správcu dane a tým subsumovať kasačný dôvod pod § 440 ods. 1 písm. f) SSP.

Jeho úlohou je najmä posúdiť, či správca dane, resp. žalovaný postupovali pri zisťovaní skutkového stavu zákonným spôsobom, nasledovali pritom pravidlá logického uvažovania a či riadne popísali svoje hodnotiace úvahy. 70.

uplatnenie odpočítania dane (§ 49 ods. 1 a 2 zákona o DPH). 71. Vo vzťahu k prenosu dôkazného bremena kasačný súd poukazuje na nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 377/2018, v zmysle ktorého: „Ústavný súd už judikoval (III. ÚS 401/09), že daňový subjekt má v daňovom konaní dve základné povinnosti: povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenia dokázať. Formálne sa obe tieto povinnosti realizujú tak, že daňový subjekt podá riadne vyplnené daňové priznanie (povinnosť tvrdiť), pričom spolu s ním predloží správcovi dane písomné doklady, ktoré je podľa právnych predpisov povinný viesť (dôkazná povinnosť). Takto si daňový subjekt splní svoje povinnosti v daňovom konaní, teda aj povinnosť dôkaznú. Ak však správca dane pri preverovaní uvedených písomných podkladov preukázateľne spochybní vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť dôkazov predložených daňovým subjektom, potom možno konštatovať, že správca dane splnil svoju dôkaznú povinnosť a v takom prípade je opäť len na daňovom subjekte, či predložením alebo navrhnutím ďalších dôkazov vyvráti spochybnenie jeho pôvodných dôkazov správcom dane.

72. V danej veci správca dane sťažovateľovi notifikoval svoje pochybnosti o tom, že sťažovateľ deklarované stavebné práce nedodal sám, ale uzatvoril zmluvu o dielo na ten istý rozsah prác so spoločnosťou NIVON s.r.o., ktorá tieto stavebné práce na objektoch PD Branisko nevykonala, ale objednala si ich u PD Branisko v Širokom, pričom poukázal na konkrétne dôkazy, ktoré ho k takýmto záverom viedli. Bolo teda na sťažovateľovi, aby pochybnosti správcu dane vyvrátil.

74. Uskutočnenie stavebných prác na vlastnej nehnuteľnosti totiž nie je dodaním služby, keď tá istá služba bola následne sťažovateľom fakturovaná späť objednávateľom, ktorý bol zároveň aj končeným odberateľom. V danom prípade nemožno hovoriť o dodaní služby resp. tovaru zdaniteľnou osobou (spoločnosťou NIVON s. r. o.) inej zdaniteľnej osobe (sťažovateľovi), a preto deklarované zdaniteľné obchody nenaplnili predmet dane, tak ako je definovaný v ustanovení § 2 ods. 1 a 2 v nadväznosti na § 8, § 9 a § 19 ods. 2 zákona o DPH.

76. Kasačný súd pritom dodáva (k námietke sťažovateľa, že nemohol sledovať konanie svojho dodávateľa), že rešpektuje rozsudky Súdneho dvora EÚ aj judikatúru Najvyššieho súdu, ktoré zaujímajú stanovisko k možnosti daňového subjektu sledovať zákonnosť výrobných a obstarávacích procesov svojich dodávateľov. Tieto závery sa však týkajú len vzdialenejších dodávateľov v reťazci, ktorí priamo nerealizujú obchodnú transakciu ako bezprostredný dodávatelia preverovaného daňového subjektu, subjekt u ktorého sa vyskytujú pochybnosti alebo nezrovnalosti, ktoré nekorešpondujú s údajmi deklarovanými preverovaným daňovým subjektom, ktorý s ním konal a bol priamo účastný deklarovaného zdaniteľného plnenia, nemá takýto subjekt možnosť obhajovať sa nemožnosťou dosahu a preverenia zákonom vyžadovaných náležitostí, vyplývajúcich z danej obchodnej transakcie, nakoľko bol sám spoluaktérom tejto transakcie a bolo jeho povinnosťou zachovať zákonnosť tohto postupu, ako aj zabezpečiť potrebné podklady na preukázanie oprávnenosti uplatnenia DPH.

Rovnako to platí aj pri poukazovaní sťažovateľa na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktoré sa však zaoberá dôkazným bremenom pri preukazovaní účasti daňového subjektu na daňovom podvode. V aktuálne prejednávanej veci uvedené nie je relevantné, keďže ako už bolo spomenuté, daňové orgány svoje závery nezaložili na účasti daňového subjektu na daňovom podvode.

V. Záver

49. Sumarizujúc vyššie uvedené skutočnosti kasačný súd uzatvára, že nezistil dôvodnosť kasačných námietok sťažovateľa. Rozsudok správneho súdu považuje vo výroku za vecne správny, dostatočne odôvodnený a vychádzajúci zo správneho právneho posúdenia veci. Preto kasačnú sťažnosť sťažovateľa podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol. 50. O náhrade trov kasačného konania rozhodol kasačný súd tak, že ju žiadnemu z účastníkov nepriznal, keďže sťažovateľ nemal úspech v kasačnom konaní a u procesne úspešného žalovaného nezistil výnimočné dôvody, pre ktoré by mohol spravodlivo požadovať náhradu trov konania (§ 467 ods. 1 v spojení s § 167 ods. 1 a § 168 SSP). 51. Toto rozhodnutie prijal kasačný senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0 (§ 463 SSP v spojení s § 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie j e prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave dňa 30. apríla 2024