1Sfk/1/2025
ECLI:SK:NSSSR:2025:7020200653.1
- Súd
- Najvyšší správny súd Slovenskej republiky
- Súd 1. inštancie
- Správny súd v Košiciach
- Sp. zn. 1. inštancie
- KE-8S/138/2020
- IČS
- 7020200653
- Zdroj
- PDF ↗
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v kasačnom senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mariána Fečíka (sudca spravodajca) a členiek senátu JUDr. Jany Hatalovej, PhD., LL.M. a JUDr. Kataríny Cangárovej, PhD., LL.M. v právnej veci žalobcu: Slovenské elektrárne, a.s., so sídlom Pribinova 40, 811 09 Bratislava, IČO: 35829052, proti žalovanému (sťažovateľovi): Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 42499500, v konaní o všeobecnej správnej žalobe na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 305082/2020 z 1.7.2020, konajúc o kasačnej sťažnosti žalovaného proti rozsudku Správneho súdu v Košiciach sp. zn. KE-8S/138/2020 z 25.9.2024, takto
rozhodol:
I. Rozsudok Správneho súdu v Košiciach sp. zn. KE - 8S/138/2020 z 25.9.2024 sa mení tak, že žaloba sa zamieta. II. Účastníkom konania sa právo na náhradu trov kasačného konania, ako aj trov konania pred správnym súdom nepriznáva.
Odôvodnenie
I. Administratívne konanie
1. Obecné zastupiteľstvo obce Drahňov sa na svojom zasadnutí dňa 11.12.2018 v súlade s § 6 a § 11 ods. 4 písm. d), e) a g) zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení (ďalej len „zákon o obecnom zriadení“), v spojení s § 7 ods. 5 až 7, § 8 ods. 2, 4 a 5, § 12 ods. 2 a 3, § 17 ods. 2 a 3 a § 103 ods. 1 a 2 zákona č. 582/2004 Z. z. o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon o miestnych daniach“), uznieslo uznesením č. 06/2018 na prijatí
Všeobecne záväzného nariadenia obce Drahňov č. 2/2018, upravujúceho podrobnosti miestnej dane z nehnuteľností v územnom obvode obce Drahňov (ďalej „VZN č. 2/2018“). 2. V zmysle VZN č. 2/2018 bol s účinnosťou od 1.1.2019 v prípade pozemkov v katastrálnom území X. určený základ dane ako súčin výmery pozemku a jeho hodnoty za 1 m2, ktorej hodnota v prípade pozemku (uvedené sú iba pozemky zaznačené v daňovom priznaní žalobcu): - pri druhu „trvalý trávny porast“ bola určená na sumu 0,0723 eur /1 m2; - pri druhu „zastavané plochy a nádvoria“ bola určená na sumu 1,85 eur /1 m2; - pri druhu „ostatné plochy“ bola určená na sumu 1,85 eur /1 m2; - pri druhu „lesné pozemky“ bola určená na sumu 0,10 eur /1 m2; a sadzba dane z pozemkov bola pre uvedené bonity pozemkov určená percentom s uvedeným spôsobom určeného základu dane a ktorá sadzba dane bola nasledovná: - pre pozemky druhu „trvalý trávny porast“ 1,25 % - pre pozemky druhu „záhrady“ 12,80 % - pre pozemky druhu „zastavané plochy a nádvoria“ a „ostatné plochy“ 64 % - pre pozemky druhu „lesné pozemky“ 2,50 %.
- pre pozemky druhu „stavebný pozemok“ 64 %. 3. Orgán verejnej správy - obec Drahňov (ďalej aj ako „správca dane“) ako príslušný správca dane podľa § 4 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, podľa § 99e ods. 1 zákona o miestnych daniach rozhodnutím č. 2003582151 z 18.2.2020 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“) vyrubil žalobcovi daň z nehnuteľnosti na rok 2020 pozostávajúcu z dane z pozemkov (ďalej len „daň“) v sume 585.360,65 eur, z toho za trvalé trávne porasty v sume 0,07 eur, za zastavané plochy a nádvoria v sume 553.087,33 eur, za ostatné plochy v sume 31.911,55 eur a za lesné pozemky v sume 361,70 eur a daň zo stavieb v sume 456,06 eur, t. j. celkovo v sume 585816,71 eur s určením lehoty splatnosti v dvoch splátkach, a to v termíne do 15 dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia v sume 292.908,36 eur a v termíne do 30.6.2020 v sume 292.908,35 eur.
4. Správca dane rozhodnutie odôvodnil s poukazom na daňové priznanie žalobcu k dani z nehnuteľností na rok 2019 z 15.2.2019, doručené správcovi dane 18.2.2019, na čiastkové daňové priznanie žalobcu k dani z nehnuteľností na rok 2020 z 31.1.2020, doručené správcovi dane 3.2.2020, ako aj s poukazom na VZN č. 2/2018 a na zákon o miestnych daniach. 5. Žalovaný v odvolacom konaní rozhodnutím č. 305082/2020 z 1.7.2020 (ďalej len „rozhodnutie žalovaného“) prvostupňové rozhodnutie potvrdil (ďalej spoločne aj „rozhodnutie o vyrubení dane“). Žalovaný rozhodnutie odôvodnil tým, že daňový subjekt nenamietal nesprávnosť vyrubenej dane, ale namietal ročnú sadzbu vo výške 64%. Žalovaný uviedol, že správca dane aplikoval ročné sadzby dane podľa platného VZN č. 2/2018, na ktorom sa uznieslo obecné zastupiteľstvo obce Drahňov dňa 11.12.2018, a ktoré nadobudlo účinnosť 1.1.2019. Žalovaný poukázal na ustanovenia § 6 ods. 1 a 2 v spojení s § 8 ods. 1, 2 a 5 zákona o miestnych daniach, ktoré dávali správcovi dane zákonné zmocnenie základnú
ročnú sadzbu dane zvýšiť alebo znížiť v rozsahu zákonom ustanovených limitov. Správca dane toto oprávnenie pri určovaní dane využil, pričom dodržal zákonom ustanovené limity, preto žalovaný námietky žalobcu týkajúce sa správcom dane upravenej výšky ročnej sadzby dane vyhodnotil ako neopodstatnené. Žalovaný rovnako uviedol, že nie je kompetentný preskúmavať všeobecne záväzné nariadenia obcí, ako ani proces ich prijímania, takéto oprávnenie prináleží prokurátorovi podľa § 21 ods. 1 písm. a) bod 5 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre. V zmysle uvedeného, žalovaný odkázal žalobcu na podanie podnetu na preskúmanie zákonnosti VZN č. 2/2018 na príslušnú prokuratúru.
II. Konanie pred správnym súdom
6. Žalobca podal proti rozhodnutiu žalovaného všeobecnú správnu žalobu (ďalej len „žaloba“), o ktorej rozhodol Správny súd v Košiciach (ďalej len „správny súd“) rozsudkom sp. zn. KE-8S/138/2020 z 25.9.2024 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) tak, že rozhodnutie žalovaného, ako aj jemu predchádzajúce prvostupňové rozhodnutie zrušil a vec vrátil správcovi dane na ďalšie konanie.
7. Správny súd sa v úvode napadnutého rozsudku vysporiadal s návrhom žalobcu na prerušenie správneho súdneho konania za účelom iniciovania konania o súlade VZN č. 2/ 2018 s Ústavou Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava“) v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky.
8. Správny súd poukázal na to, že preskúmavanie ústavnosti všeobecne záväzného nariadenia nepatrí do právomoci správneho súdu, najmä nie v konaní o všeobecnej správnej žalobe. Doplnil, že síce správny súd, ako nositeľ aktívnej legitimácie, mohol Ústavnému súdu Slovenskej republiky podľa čl. 125 ods. 1 písm. c) Ústavy predložiť návrh na konanie o súlade VZN č. 2/2018 s Ústavou, kde by Ústavný súd Slovenskej republiky mohol posúdiť ústavnosť VZN č. 2/2018 so zákonom o miestnych daniach. Zdôraznil, že by takto mohol postupovať, len ak by takáto potreba vystala v súvislosti s prejedávanou vecou. V danom prípade však nešlo o priamu aplikáciu VZN č. 2/2018, ale preskúmanie, či spôsob a dôvody aplikácie VZN č. 2/2018 orgánmi verejnej správy majú zákonný základ, a či excesívne nevybočujú z medzí zákona.
V zmysle uvedeného, správny súd dospel k záveru o nemožnosti vyhovieť tomuto návrhu. 9. Správny súd ďalej uviedol, že rozhodnutie o súlade právnych predpisov má účinky iba do budúcna a nie spätne, teda ani rozhodnutie o prípadnom nesúlade by nebolo spôsobilým zjednať nápravu na dotknutých právach a povinnostiach žalobcu. Rovnako doplnil, že VZN č. 2/2018 už bolo nahradené VZN č. 2/2023, a teda iniciovanie konania o súlade právnych predpisov by bolo neakceptovateľné, pretože Ústavný súd Slovenskej republiky preskúmava súlad právnych predpisov platných a účinných v čase jeho rozhodovania. 10. Ďalšou otázkou, ktorou sa správny súd zaoberal, bolo, či správca dane a žalovaný mali a mohli preklenúť neústavnosť VZN č. 2/2018, vyplývajúcu z určenia neúmerne vysokej upravenej sadzby dane, ústavne akceptovateľným výkladom podľa čl. 152 ods. 4 Ústavy. Správny súd konštatoval, že táto aplikačná povinnosť žalovanému, ako aj správcovi dane nepochybne vyplýva. Správny súd uviedol, že síce zákonodarca priznal obci oprávnenie
upraviť si všeobecne záväzným nariadením výšku zákonom určenej ročnej sadzby dane, a to buď zvýšením alebo znížením zákonnej sadzby dane podľa úvahy správcu dane, avšak táto úvaha nemôže byť svojvoľná a bezbrehá. Naopak, je možné ju aplikovať len za podmienky dodržania zákonom stanovených maximálnych hraníc sadzby dane a zohľadnenia miestnych
podmienok. 11. Správny súd podotkol, že zákonodarca zvolil dva rôzne spôsoby určenia maximálnej výšky sadzby dane, zatiaľ čo v jednom prípade šlo o násobok zákonnej ročnej sadzby dane z pozemkov (0,25%), tak pri skupine pozemkov „záhrady“, „zastavané plochy a nádvoria, ostatné plochy“ a „stavebné pozemky“, to bolo násobkom správcom dane určenej najnižšej ročnej sadzby dane pre pozemky niektorej z týchto troch skupín pozemkov.
12. V prejednávanej veci, tak správca dane vo VZN č. 2/2018 určil pri skupine pozemkov „záhrady“ - ročnú sadzbu dane 12,80%, pri skupine „zastavané plochy a nádvoria, ostatné plochy“ - ročnú sadzbu dane 64% a pri skupine „stavebné pozemky“ - ročnú sadzbu dane
64%. Z uvedeného je tak zrejmé, že z týchto troch ročných sadzieb dane z pozemkov je najnižšou ročná sadzba dane vo výške 12,80%, ktorej 5-násobok je 64%, takže ak správca dane na podklade VZN č. 2/2018 vyrubil žalobcovi daň z pozemkov skupiny „zastavané plochy a nádvoria, ostatné plochy“ vo výške 64% z ich hodnoty, činil tak plne v súlade s VZN č. 2/2018 a zákonom o miestnych daniach.
13. Správny súd uviedol, že ak správca dane využije zákonom dané splnomocnenie vyrubiť miestnu daň z pozemkov inou, ako zákonnou ročnou sadzbou dane, tak nepostačuje, aby sa pridržiaval iba zákonom nastavených obmedzení pri určení jej maximálnej výšky.
Daňovníkovi by mali byť zrejmé aj myšlienkové pochody, ktoré správcu dane k tomuto záveru o zmene výšky sadzby dane viedli. Správny súd zdôraznil, že zákonodarca určil iba maximálny strop tejto inej, ako zákonnej sadzby dane, čo však neznamená, že sadzba dane sa zákonite musí rovnať tomuto stropu, ako je to v súdenej veci. Správca dane upravuje výšku sadzby dane vo všeobecne záväznom nariadení, preto už minimálne z rozhodnutia obecného zastupiteľstva, by mali byť zrejmé úvahy správcu dane, ktorými sa riadil pri nastavovaní upravenej výšky sadzby dane a zohľadňovaní osobitých podmienok obce.
14. Správny súd skonštatoval, že ústavnosť pohlcuje zákonnosť, preto k tomu, aby správny súd mohol posúdiť, či rozhodnutie žalovaného a správcu dane sú alebo nie sú zákonnými, t. j. či dôvody, ktoré viedli k ich prijatiu sú zákonné, udržateľné a či nie sú bezdôvodným excesom zo zákonných medzí, musí správny súd tieto dôvody poznať. Správny súd uzavrel, že problematickým nie je to, akú sadzbu dane obec určila, ale na základe čoho ju určila a či jej dôvody v teste zákonnosti obstoja. Na základe uvedeného, správny súd vyhodnotil námietku žalobcu o nepreskúmateľnosti žalobou napadnutých rozhodnutí za dôvodnú.
15. Správny súd na záver uviedol, že zrušil žalobou napadnuté rozhodnutie nie z dôvodu, že by spochybňoval obci dané oprávnenie upraviť si sadzby dane alebo že by spochybňoval už samotné obcou určené hodnoty, ale z dôvodu, že mu nebolo známe, prečo tak obec učinila.
III. Kasačná sťažnosť žalovaného a vyjadrenie žalobcu
16. Proti rozsudku správneho súdu sp. zn. KE-8S/138/2020 z 25.9.2024 podal žalovaný (ďalej aj ako „sťažovateľ“) včas kasačnú sťažnosť podľa § 440 ods. 1 písm. g) Správneho súdneho poriadku (ďalej ako „SSP“). Sťažnostným návrhom sa sťažovateľ domáhal, aby kasačný súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil správnemu súdu na ďalšie konanie.
17. Sťažovateľ v kasačnej sťažnosti v prvom rade namietal, že správny súd pri právnom posúdení veci aplikoval nesprávny a s predmetom konania nesúvisiaci právny predpis keď v odôvodnení napadnutého rozsudku odkazoval na ustanovenia § 3 ods. 1, § 46 a § 47 ods. 1 a 3 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok).
Podľa sťažovateľa týmto konaním správny súd zaťažil svoje rozhodnutie nesprávnym právnym posúdením. 18. Sťažovateľ ďalej namietal, že správny súd nesprávne vyvodil povinnosť správcu dane a sťažovateľa konať podľa čl. 152 ods. 4 Ústavy, a tým preklenúť použitie ročnej sadzby dane vo výške 64%. Doplnil, že § 8 ods. 2 zákona o miestnych daniach rozlišuje dve podmienky pre určenie upravenej ročnej sadzby dane, pričom zdôraznil, že obe podmienky je správca dane povinný dodržať v procese ustanovovania ročnej sadzby dane vo všeobecne záväznom nariadení. 19.
Podľa sťažovateľa nebolo v jeho kompetencii, ako ani správcu dane posudzovať, či správca dane v procese prijímania všeobecne záväzného nariadenia pri aplikácii § 8 ods. 2 zákona o miestnych daniach zohľadnil miestne podmienky. Odôvodnenie výšky navrhovaných sadzieb dane vo vzťahu k miestnym podmienkam je podľa neho možné od správcu dane legitímne očakávať iba v rámci procesu prijímania všeobecne záväzného nariadenia.
V následných individuálnych konaniach o vyrubení dane, prípadne odvolacích konaniach je ročná sadzba dane už ustanovená vo všeobecne záväznom nariadení, a preto je záväzná. 20. Sťažovateľ uviedol, že v rámci svojej kompetencie preskúmal, či sadzby dane ustanovené vo VZN č. 2/2018 rešpektujú zákonom určené rozpätie podľa § 8 ods. 2 zákona o miestnych daniach, pričom nezistil žiadne prekročenie zákonných limitov. Zároveň poukázal na to, že žalobcu odkázal na možnosť podať podnet na prokuratúru, a preto žalobca nemôže tvrdiť, že nemal objektívnu možnosť dosiahnuť preskúmanie zákonnosti predmetného všeobecne záväzného nariadenia.
21. V nadväznosti na uvedené sťažovateľ zdôraznil, že v prípade konkrétne určenej ročnej sadzby dane vo výške 64%, nie je možné dosiahnuť preklenutie jej použitia prostredníctvom výkladu podľa čl. 152 ods. 4 Ústavy. V tejto súvislosti poukázal na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 338/06 z 8.11.2006, podľa ktorého nie je možné aplikovať výklad podľa čl. 152 ods. 4 Ústavy v prípade, ak je normatívny text jednoznačný a vylučuje interpretáciu iným spôsobom.
22. Sťažovateľ v súvislosti s posudzovaním súladu všeobecne záväzného nariadenia so zákonom poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sžf/76/2015 z 18.10.2017 a rozsudok Správneho súdu v Košiciach sp. zn. PO-1S/22/2021 z 10.9.2024, v ktorých sa konštatuje potreba vychádzať z prezumpcie zákonnosti všeobecne záväzného nariadenia obce, ako podzákonnej normy. Zdôraznil, že ročná sadzba dane vo výške 64% bola ustanovená zákonným spôsobom a nebola selektívne zameraná len na žalobcu, ale vzťahovala sa aj na ďalšie kategórie pozemkov a daňovníkov.
23. Sťažovateľ namietal aj nesprávnu interpretáciu jeho rozhodnutia správnym súdom, keď tento pracoval s pojmom „zákonná základná ročná sadzba“, ktorý sťažovateľ vo svojom rozhodnutí nepoužil. Podľa sťažovateľa, tým správny súd v negatívnom smere ovplyvnil pohľad na zákonnosť správcom dane ustanovenej sadzby. Zdôraznil, že správcom dane ustanovená ročná sadzba dane vo výške 64%, je zákonná, keďže bola ustanovená v súlade s § 8 ods. 2 zákona o miestnych daniach. 24. Ďalej sťažovateľ poukázal na vnútornú rozpornosť napadnutého rozsudku, keď správny súd podľa jeho názoru v bode 42. odôvodnenia potvrdil správnosť rozhodnutia o vyrubení dane a následne v bode 45. odôvodnenia dospel k opačnému záveru.
25. Sťažovateľ opísal proces prijímania všeobecne záväzného nariadenia a skonštatoval, že v rámci tohto procesu môžu fyzické a právnické osoby uplatniť pripomienky k jeho návrhu. Zdôraznil, že práve uplatnenie pripomienok je jednak preventívna, ale aj najjednoduchšia možnosť, ako možno ovplyvniť znenie všeobecne záväzného nariadenia, čo však žalobca nevyužil. 26.
Napadnutý rozsudok vyhodnotil sťažovateľ ako neodôvodnený, nezrozumiteľný a svojvoľný, keďže správny súd neuviedol, akým konkrétnym spôsobom mali sťažovateľ a správca dane zistiť údajnú nekonformnosť VZN č. 2/2018 bez toho, aby sami posudzovali súlad ním ustanovenej sadzby dane s Ústavou. Rovnako správny súd neuviedol, akým konkrétnym spôsobom mali, údajne zjavnú neústavnosť preklenúť, keďže všeobecne záväzné nariadenie je záväzné pre správcu dane i pre sťažovateľa, ako odvolací orgán.
27. V súvislosti s výhradami správneho súdu k nedostatočnému odôvodneniu prvostupňového rozhodnutia, ako aj rozhodnutia žalovaného sťažovateľ namietal, že žalobca v odvolaní nenamietal nedostatok odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia.
Poukázal na to, že rozhodnutie o vyrubení dane bolo vydané na podklade vzoru vyhotoveného Ministerstvom financií Slovenskej republiky č. MF/020476/2012-722. V prípade, ak je rozhodnutie vydané na základe podaného daňového priznania (ako tomu bolo v predmetnom prípade), údaje uvedené v daňovom priznaní sa de facto prelínajú s odôvodnením rozhodnutia o vyrubení dane.
28. Sťažovateľ zdôraznil, že prvostupňové rozhodnutie bolo vydané v súlade s daňovým priznaním, preto správca dane nemal dôvod v odôvodnení svojho rozhodnutia uvádzať ďalšie skutočnosti, ktoré sa v odôvodnení rozhodnutia uvádzajú iba v prípade, ak je daň vyrubená odlišne od daňového priznania, napr. po vykonanej daňovej kontrole alebo v prípade určenia dane podľa pomôcok. Opätovne uviedol, že odôvodnenie výšky sadzieb dane vo vzťahu k miestnym podmienkam je možné legitímne očakávať v rámci procesu prijímania všeobecne
záväzného nariadenia. Vo fáze, keď je všeobecne záväzné nariadenie schválené, platné a účinné, by bolo uvádzanie dôvodov prijatia ustanovených sadzieb v odôvodnení rozhodnutia o vyrubení dane, tak ako to požaduje správny súd, nielen neopodstatnené, ale aj nežiadúce. 29. Žalobca sa vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti stotožnil so závermi správneho súdu a sťažnostnú argumentáciu sťažovateľa vyhodnotil za bezobsažnú a špekulatívnu.
30. Uviedol, že hoci sťažovateľ namietal nesprávnu aplikáciu správneho poriadku, neuviedol, v čom konkrétne malo dôjsť k nesprávnemu posúdeniu veci. Podľa žalobcu išlo iba o chybu v písaní, ktorá nespôsobila pochybnosť o úvahe a argumentácii správneho súdu a zo strany sťažovateľa išlo iba o ďalší príklad jeho formalistického prístupu ku konaniu. 31. Žalobca zdôraznil, že predmetom správnych konaní nikdy nebola otázka preskúmania všeobecne záväzného nariadenia, ani procesu jeho prijímania, ale zákonnosť konkrétneho individuálneho aktu.
Jeho argumentácia po celý čas smerovala k neuplatneniu časti VZN č. 2/ 2018, ktorá je podľa jeho názoru v rozpore s Ústavou pre jej kolíziu s princípom primeranosti. Žalobca preto ani nerozporoval, že VZN č. 2/2018 je formálne súladne so zákonom o
miestnych daniach. 32. Žalobca dodal, že sťažovateľ fabuluje, keď tvrdí že správny súd potvrdil správnosť napadnutých rozhodnutí. Má za to, že selektívne rozdelil argumentáciu súdu tak, aby mohol konštatovať rozpor v jeho odôvodnení, pričom ten v skutočnosti nikdy neexistoval. 33. Žalobca opakovane uviedol, že v predmetnej veci nejde o povinnosť odôvodniť napadnuté rozhodnutia iba z dôvodu, že je to formálna požiadavka vyplývajúca zo zákona.
Naopak, ide o nevyhnutnosť aj po materiálnej stránke, keďže žalobcovi bola vyrubená daň v 256-násobnej hodnote vtedajšej zákonnej sadzby. Žalobca mal za to, že tak ako on, aj správny súd vnímal riziko bezbrehej aplikácie zákona. 34. Žalobca poukázal na rozlíšenie medzi „výkladom“ a „uplatňovaním“ právnej normy podľa čl. 152 ods. 4 Ústavy a tvrdil, že v súdenej veci išlo o situáciu, keď je výklad právnej normy síce jednoznačný, ale norma samotná je ústavne nekonformná (faktické a opakované vyvlastňovanie žalobcu), a preto ju nemožno uplatňovať. Žalobca mal za to, že správca dane ako aj sťažovateľ posudzovali len formálnu stránku veci a ignorovali požiadavku primeranosti povinností ukladaných jednotlivcom a zohľadnenie miestnych podmienok v obci. 35. Žalobca nesúhlasil s názorom, že mal svoje výhrady uplatniť výlučne v procese prijímania všeobecne záväzného nariadenia.
Predmetom administratívneho a súdneho konania bol individuálny správny akt, ktorý priamo zasahoval do práv a povinností žalobcu. Sťažovateľom navrhovaný postup by mal absurdný účinok, pretože voči individuálnym správnym aktom vydaným na základe nezákonného všeobecne záväzného nariadenia by sa nebolo možné brániť iným spôsobom, ako iniciovaním ústavného prieskumu pred Ústavným súdom Slovenskej
republiky. Na predchádzanie takéhoto postupu je určený práve čl. 152 ods. 4 Ústavy, ktorým sa sťažovateľ odmietol riadiť. 36. Na záver žalobca dodal, že povinnosť odôvodniť rozhodnutia vyplýva zo zákona a tento nedostatok namietal už v odvolaní aj v žalobe, v ktorej namietal, že prvostupňové rozhodnutie správcu dane a žalovaného sú nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov podľa § 191 ods. 1 písm. d) SSP.
IV. Konanie na kasačnom súde a právne posúdenie veci kasačným súdom
37. Senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky, ako súdu kasačného (ďalej aj „kasačný súd“) po zistení, že kasačná sťažnosť žalovaného ako sťažovateľa bola podaná včas (§ 443 ods. 1 SSP), oprávnenou osobou (§ 442 ods. 1 SSP), je prípustná (§ 439 ods. 1 SSP) a má predpísané náležitosti (§ 445 ods. 1 SSP a § 57 SSP), preskúmal napadnutý rozsudok správneho súdu v medziach sťažnostných bodov uplatnených sťažovateľom spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a postupom podľa § 455 SSP bez nariadenia pojednávania dospel k záveru, že kasačná sťažnosť je dôvodná. Deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky www.nssud.sk podľa § 137 ods. 4 SSP v spojení s § 452 ods. 1 SSP.
38. Predmetom kasačného prieskumu bolo primárne posúdenie otázky, či (A) má správca dane v rozhodnutí o vyrubení dane povinnosť odôvodňovať výšku upravenej ročnej sadzby dane stanovenej všeobecne záväzným nariadením. V nadväznosti na uvedené sa následne kasačný súd venoval aj (B) možnosti iniciovať ústavný prieskum pre prípad zistenia likvidačnej výšky dane a s tým súvisiacej otázke, či (C) žalobca mal k dispozícií účinný prostriedok ochrany svojich subjektívnych práv vo vzťahu k neprimeranej alebo likvidačnej výške vyrubenej dane. A. K odôvodneniu rozhodnutia o vyrubení dane
39. Z obsahu súdneho a administratívneho spisu mal kasačný súd za preukázané, že správca dane prvostupňovým rozhodnutím vyrubil žalobcovi daň na základe žalobcom podaného daňového priznania za rok 2019, čiastkového daňového priznania, platného a účinného VZN č. 2/2018 a zákona o miestnych daniach. Správca dane žalobcovi vyrubil daň na rok 2020 v celkovej sume 585816,71 eur, so stanovením splatnosti v dvoch splátkach.
40. Na základe kasačných námietok sťažovateľa považoval kasačný súd za rozhodujúce zodpovedať otázku, či bolo rozhodnutie žalovaného nepreskúmateľné z dôvodu, že správca dane ani žalovaný v odôvodnení svojich rozhodnutiach neuviedli, ktoré konkrétne miestne podmienky obce považovali za relevantné pri zvýšení zákonnej sadzby dane prostredníctvom všeobecne záväzného nariadenia.
41. Podľa § 8 ods. 2 prvej vety zákona o miestnych daniach „Ročnú sadzbu dane z pozemkov podľa odseku 1 môže správca dane všeobecne záväzným nariadením podľa miestnych podmienok v obci alebo v jej jednotlivej časti alebo v jednotlivom katastrálnom území znížiť alebo zvýšiť s účinnosťou od 1. januára príslušného zdaňovacieho obdobia.“
42. Pre potreby právneho posúdenia veci kasačný súd uvádza, že právna úprava rozlišuje medzi zákonnou sadzbou dane ustanovenou v § 8 ods. 1 zákona o miestnych daniach a sadzbou dane ustanovenou všeobecne záväzným nariadením (porovnaj Kubincová, S., Jamrichová, T. Zákon o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady. 1. vydanie.
Praha: C. H. Beck, 2022, s. 78.) 43. Ustanovenie § 8 ods. 2 zákona o miestnych daniach oprávňuje správcu dane zvýšiť alebo znížiť výšku zákonnej sadzby dane všeobecne záväzným nariadením, pričom zákon stanovuje len limity takejto úpravy. Medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že správca dane v preskúmavanej veci postupoval pri určovaní výšky upravenej sadzby dane v medziach zákona a VZN č. 2/2018.
44. Spornou zostala otázka, či je správca dane povinný osobitne a individuálne odôvodňovať túto úpravu sadzby dane v rozhodnutí o vyrubení dane. V tejto súvislosti je potrebné ešte raz zdôrazniť dvojaké postavenie obce Drahňov, ktorá bola v súdenej veci činná ako (i) normotvorca, ktorý v rámci zákonom umožnenej právnej úpravy všeobecne záväzným nariadením zvýšil výšku zákonnej sadzby dane a súčasne (ii) aj ako správny orgán v individuálnej veci, ktorý svojim rozhodnutím daň vyrubil.
45. Kasačný súd akcentuje, že predmetom správneho súdneho prieskumu bolo rozhodnutie o vyrubení dane, a nie VZN č. 2/2018. VZN č. 2/20218 predstavuje plne spôsobilý predmet správneho súdneho prieskumu (§ 357 až § 367 SSP), a preto nemohlo mať v danom prípade ani povahu tzv. skôr vydaného rozhodnutia alebo opatrenia v zmysle § 27 ods. 1 SSP.
Nakoniec, ani terminologicky nemožno všeobecne záväzné nariadenie podradiť pod pojem rozhodnutie alebo opatrenie orgánu verejnej správy v zmysle legálnych definícií obsiahnutých v § 3 ods. 1 písm. b) a c) SSP. Keďže preskúmanie skôr vydaného rozhodnutia alebo opatrenia je v zmysle § 191 ods. 3 písm. b) SSP možné výlučne na návrh žalobcu, pričom je jednoznačne zrejmé, že žalobca takýto návrh nepodal, nemohol sa kasačný súd preto ani zaoberať otázkou prípadného ústavnoprávneho výkladu (čl. 152 ods. 4 Ústavy) znenia § 27 ods. 1 SSP, v zmysle ktorého by (extenzívne) pod pojmy „rozhodnutie orgánu verejnej správy“ a „opatrenie orgánu verejnej správy“ podradil aj všeobecne záväzné nariadenie.
46. Zákon o miestnych daniach správcovi dane výslovne neukladá povinnosť ním vykonanú úpravu výšky sadzby dane uskutočnenú vo všeobecne záväznom nariadení následne v individuálnom rozhodnutí o vyrubení dane odôvodniť, resp. opísať, aké konkrétne miestne podmienky obec zohľadnila, pri normatívnej úprave sadzby dane. Zákonodarca zveril posúdenie miestnych podmienok do diskrečnej pôsobnosti obce, ako správcu dane (§ 99 zákona o miestnych daniach), bez toho, aby jej uložil povinnosť tieto úvahy explicitne verbalizovať či už v texte všeobecne záväzného nariadenia alebo v individuálnych rozhodnutiach o vyrubení dane.
47. Odborná spisba uvádza, že úprava sadzby dane by nemala byť svojvoľná ani diskriminačná a mala by vychádzať z miestnych podmienok daného územia (porovnaj Kubincová, S., Jamrichová, T. Zákon o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady. 1. vydanie.
Praha: C. H. Beck, 2022, s. 79.), avšak ani táto požiadavka sama o sebe nezakladá povinnosť správcu dane tieto úvahy odôvodňovať v rámci vyrubovacieho konania. 48. Kasačný súd sa stotožňuje s názorom, že adresáti právnych noriem majú mať možnosť oboznámiť sa s dôvodmi, ktoré viedli správcu dane k úprave sadzieb dane, avšak nemožno súhlasiť so záverom správneho súdu, podľa ktorého bol správca dane, povinný osobitným spôsobom odôvodňovať výšku vyrubenej dane v rozhodnutí o vyrubení dane.
49. Správca dane je v rámci vyrubovacieho konania viazaný zákonom o miestnych daniach a všeobecne záväzným nariadením obce. Jeho rozhodovacia činnosť spočíva v aplikácií týchto noriem na skutkový stav zistený z daňového priznania. Odôvodnenie rozhodnutia o vyrubení dane v takomto prípade spočíva v aplikácii vopred určenej sadzby dane na konkrétny predmet dane, zistený z daňového priznania. Na doplnenie, Ministerstvo financií Slovenskej republiky na svojom webovom sídle uverejňuje vzory rozhodnutí k vyrubeniu miestnej dane, konkrétne vzor č. MF/020476/2012-722, kde je taktiež uvedené, že v odôvodnení rozhodnutia správca dane uvedie všetky skutočnosti, ktoré boli podkladom rozhodnutia a všeobecne záväzné nariadenie, podľa ktorého sa rozhodovalo, a to chronologicky podľa jednotlivých výrokov.
50. Povinnosť odôvodniť rozhodnutie o vyrubení dane je splnená vtedy, ak správca dane v rozhodnutí identifikuje skutkové okolnosti, z ktorých vychádzal (najmä predmet dane, jeho výmeru a sadzbu), a zároveň uvedie právny základ, na základe ktorého bola daň vyrubená, teda konkrétne ustanovenia zákona o miestnych daniach a všeobecne záväzného nariadenia. Odôvodnenie v tomto kontexte neznamená povinnosť vysvetľovať primeranosť, či spravodlivosť sadzby dane, ale postačuje, ak je z rozhodnutia zrejmé, že správca dane postupoval podľa a v medziach záväznej normy.
51. Na základe uvedeného je potrebné konštatovať, že správca dane nemá povinnosť v individuálnom správnom akte, akým je rozhodnutie o vyrubení dane uviesť, aké miestne podmienky v obci viedli správcu dane k normatívnej úprave zákonnej ročnej sadzby dane z pozemkov vo všeobecne záväznom nariadení vydanom podľa 8 ods. 2 zákona o miestnych
daniach. Správca dane, v tomto smere len aplikuje všeobecne záväzným nariadením ustanovené sadzby dane. V opačnom prípade by totiž rozhodnutie o vyrubení dane vo svojej podstate dopĺňalo VZN č. 2/2018, čo by bolo procesne neudržateľné.
Normatívny právny akt môže byť dopĺňaný len v rámci jeho novelizácie rovnakým druhom normatívneho právneho aktu, t. j. všeobecne záväzné nariadenie obce len iným všeobecne záväzným nariadením tej istej obce, a nie (akýmkoľvek) individuálnym rozhodnutím. Otázka možnej participácie adresátov všeobecne záväzného nariadenia na jeho prijímaní aj vo vzťahu k informovanosti o dôvodoch obce ako správcu dane, ktoré viedli k úprave zákonnej sadzby dane, bola pritom v súdenej veci právne irelevantná, pretože predmetom správneho súdneho prieskumu nebolo VZN č. 2/2018, ale rozhodnutie o vyrubení dane. Požiadavka správneho súdu, aby správca dane dodatočne odôvodňoval výšku vyrubenej dane, by preto viedla k uloženiu povinnosti, ktorá jednak nemá oporu v zákone, a ktorá by v konečnom dôsledku znamenala prenášanie zodpovednosti z orgánu normotvorby na orgán aplikácie práva.
52. Kasačný súd dodáva, že i v prípade stotožnenia sa so závermi správneho súdu, a teda pri vrátení veci správcovi dane by nedošlo k materiálnej náprave žalobcom namietaného nedostatku, resp. k zmene výšky vyrubenej dane. Správca dane by nemohol zmeniť výšku vyrubenej dane, keďže je viazaný VZN č. 2/2018, a nemal by ani možnosť dodatočne konkretizovať úvahy, ktoré viedli správcu dane k úprave sadzieb dane, keďže tieto úvahy nie sú súčasťou normatívneho textu všeobecne záväzného nariadenia a ich dodatočné dotvorenie by bolo neprípustné. Výsledkom by bolo nanajvýš formálne rozšírenie odôvodnenia o presnejší odkaz na jednotlivé ustanovenia všeobecne záväzného nariadenia, čo by však nemalo žiadny vplyv na zákonnosť ani vecnú správnosť vyrubenej dane. V zmysle konštantnej judikatúry kasačného súdu pritom „je neúčelné a nehospodárne formálne zopakovanie administratívneho konania, ak pre účastníka vo vzťahu k skutkovej stránke veci nepredstavuje reálnu možnosť dosiahnuť rozhodnutie v jeho prospech a za takýchto okolností platí, že nie každé porušenie procesného predpisu má za následok porušenie práv účastníka konania“ (R 103/2011).
B. K možnosti kasačného súdu iniciovať ústavný prieskum 53. Žalobca počas celého súdneho konania namietal likvidačný charakter vyrubenej sadzby dane. Kasačný súd sa preto zaoberal aj možnosťou iniciovania ústavného prieskumu právnych predpisov normatívne ustanovujúcich túto daň, a to príslušných ustanovení zákona o miestnych daniach a VZN č. 2/2018. V tejto súvislosti totiž možno poukázať na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 5/2012 z 22.1.2014, podľa ktorého „Limitujúcim faktorom z hľadiska tolerovateľnosti zásahu do pokojného užívania majetku je miera záťaže, ktorou sa zasahuje do tohto majetku. Mieru záťaže treba posudzovať z hľadiska spravodlivej rovnováhy medzi verejným záujmom a individuálnymi záujmami, pričom „spravodlivú rovnováhu nemožno identifikovať tam, kde dotknutá osoba musí znášať individuálnu a nadmernú záťaž“ (Sporrong a Lönnroth v. Švédsko, § 73). O nadmernú záťaž pôjde vtedy, ak pôjde o opatrenie, ktoré môže mať likvidačný (dusiaci) účinok na dotknuté osoby, resp. „opatrenia, ktoré dosahujú intenzitu de facto vyvlastnenia“ (Fredin v.
Sweden, rozsudok z 18. 2. 1991, séria A, č. 192, § 42; tiež Sporrong and Lönnroth v. Sweden, § 63).“ 54. Rovnako v náleze Ústavného súdu Českej republiky Pl. ÚS 29/08 z 21.4.2009 bod 53. je konštatované, že „zákonodarca má veľkú diskréciu v tom, akú daň zvolí, aby zhromaždil finančné prostriedky na zabezpečovanie svojich funkcií a politík, avšak nesmie zasiahnuť do vlastníckych práv tak, aby sa majetkové pomery dotknutého subjektu zásadne zmenili tak, že by došlo k „zničeniu samej podstaty majetku“, t. j. ku „zničeniu majetkovej základne“ daňovníka (porov. nález sp. zn. Pl. ÚS 3/02 , vyhlásený pod č. 405/2002 Zb.), resp. že by „hranica verejnoprávneho povinného peňažného plnenia jednotlivcom voči štátu nadobudla škrtiace účinky“ ( sp. zn. Pl. ÚS 7/03 , vyhlásený pod č. 512/2004 Zb.).“
55. V nadväznosti na citované závery, by teda prípadný likvidačný efekt vyrubenej výšky dane mohol byť ústavne neudržateľný. Pred samotným vecným posudzovaním tejto otázky sa ale kasačný súd najprv z hľadiska procesnej logiky venoval skúmaniu naplnenia procesných podmienok pre prerušenie kasačného konania za súčasného podania návrhu na Ústavný súd Slovenskej republiky o súlade právneho predpisu [§ 100 ods. 1 písm. b) SSP v nadväznosti k čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy], a to konkrétne § 6 ods. 1 a 2 v spojení s § 8 ods. 1, 2 a 5 zákona o miestnych daniach s čl. 20 a iné Ústavy. Práve táto zákonná právna úprava totiž v rozhodnej dobe umožňovala správcovi dane všeobecne záväzným nariadením zvýšiť sadzbu dane až na výšku 64 %.
56. Kasačný súd však v tejto súvislosti zistil, že novelizáciou § 8 ods. 2 a 5 zákona o miestnych daniach uskutočnenou zákonom č. 249/2022 Z. z. účinným od 1.9.2022 zákonodarca dosiahol nemožnosť vyššie uvedeného zvýšenia sadzby dane.
Tento zámer nakoniec výslovne vyplynul aj z dôvodovej správy k tejto legislatívnej zmene, podľa ktorej: „dôvodom navrhovanej úpravy je snaha stanoviť primeranosť zdanenia pôdy a odstránenie „neobmedzenej“ výšky sadzby dane z vybraných druhov pozemkov (záhrady, zastavané plochy a nádvoria, ostatné plochy a stavebné pozemky).“
57. Táto skutočnosť, by preto následne znemožnila kasačnému súdu podať zvažovaný návrh na Ústavný súd Slovenskej republiky, keďže z § 87 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov a contrario vyplýva prípustnosť návrhu len vo vzťahu k platnému zneniu právneho predpisu. Podľa dôvodovej správy k danému zákonnému ustanoveniu „V praxi sa stáva, že orgán, ktorý vydal napadnutý právny predpis, jeho časť alebo niektoré z jeho ustanovení, po podaní návrhu na začatie konania pred ústavným súdom zmení alebo zruší napadnutú právnu úpravu ešte pred rozhodnutím ústavného súdu, často pod tlakom podaného návrhu na začatie konania pred ústavným súdom. Navrhovaná právna úprava reaguje na tento stav právnou úpravou uvedenou v § 86, podľa ktorej ústavný súd zastaví konanie, ak preskúmavaný predpis stratí platnosť pred vyhlásením nálezu ústavného súdu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky.“
58. Z rovnakého dôvodu, preto neprichádzalo do úvahy ani podanie takéhoto návrhu [čl. 125 ods. 1 písm. c) Ústavy v nadväznosti na čl. 68 Ústavy a § 4 ods. 3 písm. c) zákona o obecnom zriadení] na Ústavný súd Slovenskej republiky vo vzťahu k VZN č. 2/2018, napríklad pre jeho rozpor s čl. 20 Ústavy, keďže aj toto všeobecne záväzné nariadenie bolo medzičasom zrušené, a to prijatím všeobecne záväzného nariadenia obce Drahňov č. 1/2022 s účinnosťou od 1.1.2023 (viď čl. 7 daného všeobecne záväzného nariadenia). C. K účinnému prostriedku ochrany
59. Kasačný súd konštatuje, že vyrubená daň vo výške 64 % bola tak vysoká, že nebol vylúčený možný záver o jej neprimeranosti, resp. likvidačnom charaktere. Posudzovanie možnosti takéhoto dopadu na žalobcu v subjektívnej ako i objektívnej rovine však zo strany kasačného súdu nebolo možné, pretože žalobca podal žalobu výlučne s kasačným žalobným návrhom. 60. Účinným prostriedkom, ktorým sa žalobca mohol v súdenej veci domáhať ochrany svojich subjektívnych (majetkových) práv, však bola všeobecná správna žaloba s moderačným petitom, teda s uplatnením peňažnej moderácie.
61. Peňažná moderácia upravená v § 192 SSP ustanovuje možnosť správneho súdu „na základe výsledkov ním vykonaného dokazovania rozsudkom znížiť výšku peňažného plnenia alebo peňažnej náhrady škody, ktoré boli priznané napadnutým rozhodnutím orgánu verejnej správy alebo opatrením orgánu verejnej správy, ak to žalobca navrhol, a priznaná výška peňažného plnenia alebo peňažnej náhrady škody je neprimeraná alebo voči žalobcovi likvidačná.“ Peňažná moderácia, teda predstavuje výnimku z kasačného princípu a umožňuje správnemu súdu v odôvodnených prípadoch nahradiť jednak správne uváženie orgánu verejnej správy vlastným uvážením, ako i rozhodnúť spôsobom, akým orgán verejnej správy sám rozhodnúť nemohol, pretože mu v tom bránilo výslovné znenie právnej úpravy.
Peňažná moderácia predstavuje preto nástroj, ktorý zákonodarca výslovne zveril správnemu súdu na zmiernenie tvrdosti zákona v individuálnych prípadoch. Pri peňažnej moderácií sa jedná o určité normatívne prelomenie subsidiarity správneho súdnictva, pretože správny súd svojim moderačným rozhodnutím v rámci plnej jurisdikcie v podstate rozhoduje priamo v administratívnej veci (porovnaj Baricová, J., Fečík, M., Števček, M., Filová, A. a kol.
Správny súdny poriadok. Komentár. Bratislava: C. H. Beck, 2018, s. 956.). 62. Z uvedenej citácie § 192 SSP je zrejmé, že predpokladom uplatnenia peňažnej moderácie je kumulatívne splnenie viacerých podmienok, pričom z hľadiska procesnej chronológie prvou z nich je moderačný návrh žalobcu, spojený s návrhom znížiť výšku peňažného plnenia alebo peňažnej náhrady škody z dôvodu neprimeranosti alebo likvidačného charakteru.
Výška dane má nesporne povahu peňažného plnenia na účel aplikácie peňažnej moderácie. Žalobca mal teda procesne k dispozícií účinný prostriedok ochrany vo vzťahu k relevantnému namietaniu neprimeranej alebo likvidačnej výšky vyrubenej dane v podobe peňažnej moderácie. Uplatnenie peňažnej moderácie, by pritom neznamenalo vzdanie sa možnosti domáhať sa zrušenia rozhodnutia žalovaného kasačným žalobným návrhom, pretože žalobca okrem výlučného moderačného žalobného návrhu mohol uplatniť eventuálny žalobný návrh.
Pri takomto žalobnom návrhu sa žalobca hlavným kasačným návrhom domáha, aby správny súd zrušil žalované rozhodnutie alebo opatrenie, a ak tak nerozhodne, aby toto rozhodnutie alebo opatrenie na podklade vedľajšieho moderačného návrhu príslušným spôsobom zmenil (porovnaj Baricová, J., Fečík, M., Števček, M., Filová, A. a kol. Správny súdny poriadok. Komentár.
Bratislava: C. H. Beck, 2018, s. 872.). 63. V súdenej veci napriek tomu, že žalobca argumentoval neprimeranosťou, či likvidačným účinkom uloženej daňovej povinnosti, sám opomenul využiť všetky dostupné spôsoby ochrany svojich práv, resp. v danom prípade ten relevantný spočívajúci v návrhu na uplatnenie peňažnej moderácie.
Kasačný súd nekonštatuje, že by žalobcovi bolo automaticky vyhovené, ak by takýto moderačný návrh uplatnil, len zdôrazňuje, že žalobca nevyužil návrh na peňažnú moderáciu, ako nesporne účinný prostriedok ochrany svojich subjektívnych práv, hoci takúto možnosť mal a bol v konaní právne zastúpený. V zmysle § 183 SSP a contrario bol pritom správny súd, ako i kasačný súd žalobcom uplatneným (výlučne) kasačným žalobným návrhom
viazaný. Posudzovanie peňažnej moderácie zo strany správneho súdu a ani kasačného súdu preto neprichádzalo do úvahy. V tejto súvislosti kasačný súd odkazuje aj na v správnom súdnictve uplatňovanú rímsku zásadu vigilantibus iura scripta sunt („práva patria bdelým“ alebo „nech si každý stráži svoje práva“ alebo „zákony sú písané pre bdelých“).
V. Záverečné zhodnotenie
64. Sumarizujúc vyššie uvedené skutočnosti dospel kasačný súd k záveru, že kasačná sťažnosť žalovaného ako sťažovateľa je dôvodná. Napadnutý rozsudok vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci. Kasačný súd, preto postupom podľa § 462 ods. 3 SSP napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu zamietol. 65. Relevantné právne závery kasačného súdu možno zhrnúť nasledovne: - správca dane nemá povinnosť v individuálnom správnom akte, akým je rozhodnutie o vyrubení dane, uviesť, aké miestne podmienky v obci viedli správcu dane k normatívnej úprave zákonnej ročnej sadzby dane z pozemkov vo všeobecne záväznom nariadení vydanom podľa 8 ods. 2 zákona o miestnych daniach, - neprimeraná alebo likvidačná výška dane predstavuje peňažné plnenie, ktorého zníženia sa môže žalobca domáhať v rámci peňažnej moderácie podľa § 192 SSP (výlučne) moderačným žalobným návrhom alebo eventuálnym žalobným návrhom. 66. O nároku na náhradu náhrade trov konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 2 SSP v spojení s § 467 ods. 1, § 167 ods. 1 a § 175 ods. 1 SSP tak, že účastníkom konania nárok na náhradu trov konania na správnom súde a kasačnom súde nepriznal, keďže žalobca nemal úspech v konaní a u procesne úspešného žalovaného nezistil výnimočné dôvody, pre ktoré by mohol spravodlivo požadovať náhradu trov konania (§ 467 ods. 1 SSP v spojení s § 167 ods. 1 a §168 SSP). 67. Toto rozhodnutie prijal kasačný senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0 (§ 463 SSP v spojení s § 139 ods. 4 SSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave dňa 18. decembra 2025