1Sfk/13/2025

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Hatalovej, PhD., LL.M. a členov senátu JUDr. Kataríny Cangárovej, PhD., LL.M. (sudkyňa spravodajkyňa) a JUDr. Mariána Fečíka v právnej veci žalobcu (sťažovateľa): PROVYM, spol. s r. o., so sídlom Priemyselná 5, 071 01 Michalovce, IČO: 36179574, právne zastúpený: JUDr. Miroslav Katunský, advokát, so sídlom Floriánska 16, 040 01 Košice, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 101805906/2019 zo dňa 24. júla 2019, v konaní o kasačnej sťažnosti žalobcu proti právoplatnému rozsudku Správneho súdu v Košiciach č. k. 3Sf/4/2024 - 37 zo dňa 16. januára 2025, takto

rozhodol:

I. Kasačná sťažnosť sa zamieta. II. Účastníkom sa právo na náhradu trov konania nepriznáva.

Odôvodnenie

I. Priebeh administratívneho konania

obdobie máj 2017. 2. Na základe výsledkov daňovej kontroly a vyrubovacieho konania vydal správca dane rozhodnutie č. 100919844/2019 zo dňa 18.04.2019 (ďalej aj „rozhodnutie správcu dane“ alebo „prvostupňové rozhodnutie“), ktorým podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj ,,Daňový poriadok“) vyrubil žalobcovi rozdiel dane v sume 40.808,00 Eur. Správca dane neuznal žalobcovi právo na odpočítanie dane (i) zo šiestich faktúr vystavených dodávateľom media force s.r.o. (ďalej aj „media force“ alebo „dodávateľ“), predmetom ktorých bol nákup suroviny na výrobu polystyrénu a (ii) faktúr vystavených spoločnosťou RKI média, s. r. o. za odvysielanie reklamných spotov (tie nie sú predmetom kasačného konania - pozn. kasačného súdu). 3.

Táto zahraničná spoločnosť v odpovedi na medzinárodnú výmenu informácií potvrdila, že ako kupujúci predmetného tovaru vystupoval Milan Gulík, vtedajší konateľ media force, a že tovar bol prepravený na Slovensko. Podľa vyjadrení bývalého konateľa dodávateľa vyberal dodávateľov suroviny väčšinou žalobca a on tento tovar nakupoval na jeho pokyn.

Správca dane nadobudol pochybnosti aj z daňových priznaní spoločnosti media force, ktorá po nulových priznaniach za rok 2016 začala vykazovať zdaniteľné plnenia v 1. štvrťroku 2017 (základ dane 3.871.764,50 Eur a daň 774.353,10 Eur) a 2. štvrťroku 2017 (4.411.164,50 Eur a daň 882.232,90 Eur), pričom mala len minimálnu daňovú povinnosť. Správca dane vyhodnotil zánik dodávateľa a jeho následne zlúčenie ako konanie, ktoré vykazuje znaky úmyselného a koordinovaného postupu, ktoré je v rozpore s tvrdením žalobcu ohľadom realizovania obchodov z dôvodov prefinancovania.

5. Správca dane tiež zistil, že žalobca už v minulosti využil podobný obchodný model (prefinancovanie nákupu od zahraničných dodávateľov cez tuzemské spoločnosti PONTES, s.r.o., MG Media s.r.o. a LP media s.r.o.). Preverením týchto prvých dvoch dodávateľov správca dane zistil, že po realizácií pravdepodobne fiktívnych obchodov so žalobcom došlo ku skončeniu funkcie konateľa týchto spoločností (konateľom bola rovnaká osoba, ako je konateľ dodávateľa - M. Gulík), spoločnosti prestali podávať daňové priznania na DPH, so správcom dane nekomunikovali a bola im zrušená registrácia na DPH z úradnej moci.

Podľa správcu dane uvedené skutočnosti vykazujú znaky úmyselného konania žalobcu a dodávateľa, pri ktorom deklarovali zdaniteľné obchody tak, aby žalobcovi nevznikla daňová povinnosť pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku, ale aby mu vzniklo len právo na odpočítanie dane na základe faktúr od dodávateľa. Cieľom týchto obchodov mala byť optimalizácia daňovej povinnosti žalobcu.

žalobcu. Vychádzal pri tom aj z toho, že žalobca na skladovanie predmetného tovaru prenajal skladové priestory dodávateľovi bez nájomného, z čoho vyplýva, že k prenajatiu skladov nedošlo. Poukázal aj na to, že dodávateľ nemal zamestnancov, techniku, kanceláriu a ďalšie atribúty pre vykonávanie podnikania s predmetným tovarom, preto sa jedná o umelo vytvorenú ekonomickú činnosť.

týchto obchodov. Správca dane konštatoval, že žalobca vedel, resp. mohol vedieť, že sa podieľa na fiktívnom obchode, pričom vychádzal z tvrdení žalobcu, podľa ktorých dôvodom týchto obchodov bol úmysel získať prostriedky na ich prefinancovanie. 9. Žalovaný rozhodnutím č. 101805906/2019 zo dňa 24.07.2019 (ďalej aj „preskúmavané rozhodnutie“ alebo „rozhodnutie žalovaného“) rozhodnutie správcu dane potvrdil podľa § 74 ods. 4 Daňového poriadku. 10. Žalovaný rovnako ako správca dane skonštatoval, že žalobca získal daňové zvýhodnenie - odpočítanie dane v tuzemsku, a to bez priznania nadobudnutia tovaru z iného členského štátu. Poukázal na to, že spoločnosť media force neuviedla nadobudnutie surovín od zahraničného dodávateľa do svojho daňového priznania. Následne bolo správcovi dane doručené dodatočné daňové priznanie na DPH spoločnosti ICHTIA s.r.o, (ako v poradí druhého právneho nástupcu spoločnosti media force) za zdaňovacie obdobie 2. štvrťrok 2017.

11. Z tvrdenia žalobcu, že dôvodom obchodov so spoločnosťou media force bol úmysel získať finančné prostriedky na prefinancovanie nákupu tovaru, žalovaný vyvodil, že žalobca vedel resp. mohol vedieť, že týmto postupom získa také zvýhodnenie, na ktoré by inak nebol oprávnený. Žalovaný nevylučoval, že obchody s media force boli realizované priamo za účelom optimalizácie daňovej povinnosti žalobcu. Media force tým, že v daňovom priznaní neuviedla daň z nadobudnutia tovaru, neodviedla daň do štátneho rozpočtu.

II. Konanie pred správnym súdom

13. Na základe žalobcom podanej kasačnej sťažnosti Najvyšší správny súd SR rozsudkom sp. zn. 1Sfk/42/2021 zo dňa 21.12.2023 (ďalej aj „zrušujúci rozsudok“) zrušil rozsudok krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Podľa zrušujúceho rozsudku, krajský súd nepostupoval správne, keď nezdôvodnil odklon od predchádzajúcich rozsudkov Krajského súdu v Banskej Bystrici vydaných v obdobných veciach žalobcu a tiež aj nesprávne právne vec posúdil (vo vzťahu k plneniam dodaným spoločnosťou media force).

15. Správny súd uviedol, že žalobné námietky týkajúce sa dodania reklamných služieb spoločnosťou RKI média, s. r. o., dĺžky trvania daňovej kontroly, doručovania protokolu a neúčelnosti prerušení daňovej kontroly už boli posúdené ako nedôvodné krajským súdom, ako aj kasačným súdom v zrušujúcom rozsudku a správny súd sa s týmito závermi stotožňuje. Podľa správneho súdu predmetom prieskumu tak zostali žalobné námietky smerujúce proti dôvodom, pre ktoré bol žalobcovi odmietnutý odpočet DPH z faktúr vystavených spoločnosťou

práva na odpočet DPH potvrdil aj žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí. Úvahy správcu dane týkajúce sa skutočného nadobudnutia tovaru a práva s ním nakladať ako vlastník je podľa názoru správneho súdu potrebné posudzovať v kontexte § 3 ods. 6 Daňového poriadku. Správca dane úvahami, ktorými rozporoval spôsob dodania tovaru, poukazoval na zastretosť skutočného právneho úkonu a teda fiktívnosť (podvodnosť) obchodnej činnosti dodávateľa v tomto obchodnom reťazci. Daňové orgány týmito úvahami nespochybnili splnenie hmotnoprávnych podmienok, pretože svoje závery o nepriznaní práva na odpočet DPH založili na účasti žalobcu na podvodnom konaní. Na tomto závere nič nemení ani absencia medzinárodných prepravných listov (preukazujúcich dodávku granulátu dodávateľovi) za obdobie máj 2017 v administratívnom spise, keďže žalobca v žalobe splnením hmotnoprávnych podmienok neargumentoval.

Správny súd ďalej posúdil ako nedôvodnú námietku, podľa ktorej správca dane zmenou kvalifikácie dôvodu nepriznania odpočtu DPH v priebehu daňového konania odňal žalobcovi možnosť účinnej obrany. Poukázal na to, že už zo zistení uvedených v protokole vyplýva, že správca dane považoval obchody medzi zahraničnými dodávateľmi a spoločnosťou media force, ako aj medzi media force a žalobcom za fiktívne, bez ekonomického opodstatnenia (realizované koordinovaným postupom s cieľom zabrániť vzniku daňovej povinnosti pri nadobudnutí tovaru z iného členského štátu podľa § 11 zákona o DPH a zároveň vytvoriť nárok na odpočítanie dane na základe faktúr od dodávateľa). Správca dane poukázal na to, že daň z reálneho nadobudnutia tovaru nebola priznaná ani odvedená a že konanie vykazuje znaky úmyselného a koordinovaného postupu medzi žalobcom a dodávateľom.

Na fiktívnosť a koordinovanosť postupu poukázal aj v ďalších častiach rozhodnutia. Akékoľvek pochybnosti o právnom základe nepriznania odpočtu, podľa správneho súdu, odstránil žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí, keď uviedol, že deklarované dodania tovaru sú poznačené podvodom začínajúcom v spoločnosti media force a končiacim u žalobcu. Správny súd preto dospel k záveru, že argumentácia správcu dane a žalovaného bola jednotná a konzistentná a po celý čas daňového konania spočívala na závere o účasti žalobcu na obchodnom reťazci poznačenom daňovým podvodom.

20. Správny súd sa v medziach žalobných bodov ďalej zameral na preskúmanie udržateľnosti záveru o účasti žalobcu na daňovom podvode. Daňovým orgánom síce vytkol spôsob odôvodnenia rozhodnutí, keďže závery relevantné pre vyhodnotenie tzv. Axel Kittel testu neboli systematický priradené k jednotlivým parciálnym testom a odôvodnenie sa pohybovalo na hranici preskúmateľnosti, avšak konkrétne skutkové zistenia boli v rozhodnutiach uvedené. Správny súd preto považoval rozhodnutia za preskúmateľné, a to aj s prihliadnutím na skutočnosť, že žalobca nedostatočné odôvodnenie testu nenamietal.

rozpočtu. Tovar následne fakturovala žalobcovi, ktorý si túto daň odpočítal, pričom z údajov v daňovom priznaní dodávateľa, jeho nízkej daňovej povinnosti a nepredloženia účtovníctva nebolo preukázané, žeby daň z deklarovaného tuzemského dodania pre žalobcu bola odvedená. Nepriznanie a neodvedenie dane potvrdil aj konateľ spoločnosti media force (v zápisnici zo dňa 24.01.2018), pričom následne podal dodatočné daňové priznanie, hoci už na to nebol oprávnený, keďže spoločnosť media force zanikla zlúčením a jeho funkcia konateľa zanikla

Správny súd zároveň poukázal na viaceré neštandardné okolnosti: (i) žalobca v máji 2017 nakupoval surovinu výlučne prostredníctvom dodávateľa, ktorý do roku 2017 nevykonával žiadnu činnosť a podával nulové daňové priznania; (ii) v minulosti žalobca nakupoval surovinu buď priamo od zahraničných dodávateľov alebo od spoločností PONTES s.r.o. a MG Media s.r.o., ktorých konateľ bol v tom čase tiež Milan Gulík, a LP media s.r.o.; (iii) dodávateľ nemal vlastných zamestnancov, techniku, reálnu kanceláriu; (iv) dodávateľ krátko po realizácii obchodov zanikol zlúčením s inými spoločnosťami, ktoré boli následne vymazané z obchodného registra, čo znemožnilo zabezpečenie jeho účtovných dokladov.

23. Námietku žalobcu, podľa ktorej bez vykonania kontroly v spoločnosti media force nemožno dospieť k záveru o daňovom podvode, správny súd vyhodnotil ako nedôvodnú. Pre záver o existencii daňového podvodu je totiž rozhodujúce preukázanie existencie daňového úniku na ktorejkoľvek úrovni obchodného reťazca, čo mal správny súd z vyššie uvedených dôvodov za preukázané. Správny súd zároveň dospel k záveru, že posudzované zdaniteľné obchody žalobcu boli s podvodným konaním priamo prepojené, keďže k neodvedeniu dane došlo u jeho bezprostredného dodávateľa a žalobca si z predmetných faktúr uplatnil nárok na odpočítanie DPH.

Správny súd z rozhodnutí daňových orgánov vyvodil nasledovne prvky neštandardnosti: (i) žalobca si väčšinou zahraničných dodávateľov vyberal sám a dodávateľ nakupoval surovinu na jeho pokyn; (ii) vykládka suroviny bola zabezpečená dopravnými prostriedkami žalobcu; (iii) tovar bol dodaný do priestorov žalobcu, ktoré poskytol dodávateľovi do nájmu bez nájomného; (iv) deklarovaným dôvodom nákupu suroviny cez dodávateľa mala byť podľa žalobcu eliminácia jeho platobnej neschopnosti a dodávateľ mal disponovať dostatkom kapitálu; (v) hlavnou činnosťou dodávateľa mali byť reklamné a obchodné služby; (vi) žalobca od dodávateľa nakupoval suroviny len od februára 2017; (vii) obdobný model obchodovania žalobca využíval už v minulosti so spoločnosťami, ktorých konateľom bol tiež Milan Gulík.

25. Správny súd zdôraznil, že daňové orgány nezaložili svoje závery o existencii daňového podvodu výlučne na tom, že dodávateľ nepredložil účtovníctvo za rok 2017, ale na súhrne viacerých okolností, ktoré vo vzájomnej súvislosti svedčia o vedomom a koordinovanom postupe žalobcu v rámci podvodného reťazca. Tieto okolnosti sa navyše týkali jeho bezprostredného dodávateľa, pri ktorom možno očakávať vyššiu mieru obozretnosti.

Zároveň žalobca túto námietku formuloval len všeobecne, bez konkretizácie dôkazov vykonaných vo vyrubovacom konaní. Pokiaľ žalobca poukazoval na judikatúru súdov týkajúcu sa dôkazného bremena v daňovom konaní, správny súd uviedol, že v predmetnom prípade nebola otázka prechodu dôkazného bremena sporná, preto nevzhliadol dôvod na aplikáciu týchto rozhodnutí.

Správny súd napokon dodal, že prípadný odklon jeho právneho záveru od rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 24S/178/2019 zo dňa 28.05.2020 je spôsobený odlišnosťou žalobných námietok, keďže v prejedávanom prípade žalobca nenamietal rozpor skutkového stavu, z ktorého vychádzal žalovaný, s obsahom administratívneho spisu. Odlišnosť právneho záveru oproti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 24S/260/ 2019 zo dňa 18.02.2021 je dôsledkom toho, že v tu súdenej veci aplikoval aj závery vyslovené Najvyšším správnym súdom SR v rozsudku sp. zn. 3Sfk/46/2021 zo dňa 23.11.2023 k danému rozsudku krajského súdu.

29. Proti napadnutému rozsudku podal žalobca (ďalej aj „sťažovateľ“) kasačnú sťažnosť podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP, t. j. z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci. Sťažnostným návrhom sa sťažovateľ domáhal, aby kasačný súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že zruší rozhodnutie žalovaného a vec vráti žalovanému na ďalšie konanie. Zároveň žiadal, aby kasačný súd zaviazal žalovaného na náhradu trov súdneho ako i kasačného konania. 30. Sťažovateľ podotkol, že výrok napadnutého rozsudku je založený na závere, podľa ktorého došlo k daňovému podvodu, o ktorom sťažovateľ vedel alebo mohol vedieť. Správny súd dospel k záveru o existencii daňového podvodu na základe toho, že z preskúmavaného rozhodnutia (str. 23) vyplýva, že daňový únik spočíval v tom, že spoločnosť media force v daňovom priznaní (za 2. štvrťrok 2017) neuviedla daň z nadobudnutia tovaru v tuzemsku, ani daň neodviedla do štátneho rozpočtu a uvedené potvrdil aj sám konateľ spoločnosti media force. Sťažovateľ uvedený záver spochybnil a tvrdil, že neuvedenie dane z nadobudnutia tovaru z iného členského štátu v daňovom priznaní spoločnosti media force nemalo a nemohlo mať za následok žiaden daňový únik. Pretože, ak sú účastníci obchodu (UNIPOL HOLAND b.r., resp. COMPOUNDS GmbH a media force s.r.o.) platiteľmi DPH, potom je táto dodávka oslobodená od DPH a odberateľ (media force) má povinnosť vyčísliť a odviesť DPH z tejto transakcie, čo uvedie v daňovom priznaní (riadok 05-08). Zároveň má odberateľ (media force) pri tovare alebo službe, ktorú dodal sťažovateľovi, právo na odpočítanie DPH, ktorú uplatnil. Odberateľ tak neodvedie žiadnu DPH. Správny súd nesprávne založil svoje rozhodnutie na závere, že neuvedením dane z nadobudnutého tovaru z iného členského štátu v daňovom priznaní media force došlo k daňovému úniku. 31. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti navrhol zamietnuť kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú. Poukázal na to, že spoločnosť media force v daňovom priznaní priznala len nízku daňovú povinnosť, nepriznala daň z nadobudnutia tovaru podľa § 11 zákona o DPH, nepredložila účtovníctvo a bývalý konateľ tejto spoločnosti podal dodatočné daňové priznanie (už ako neoprávnená osoba) až potom, ako počas inej daňovej kontroly vyšlo najavo, že nepriznala a neodviedla daň do štátneho rozpočtu z nadobudnutia tovaru. Zotrval na tom, že vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, že dodávateľ odviedol daň z deklarovaného tuzemského dodania tovaru pre sťažovateľa, ktorý si túto daň odpočítal.

35. Podľa § 3 ods. 6 Daňového poriadku: „Pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane. Na právny úkon, viacero právnych úkonov alebo iné skutočnosti uskutočnené bez riadneho podnikateľského dôvodu alebo iného dôvodu, ktorý odráža ekonomickú realitu, a ktorých najmenej jedným z účelov je obchádzanie daňovej povinnosti alebo získanie takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový subjekt oprávnený, sa pri správe daní neprihliada.“ 36. Podľa § 24 ods. 1 Daňového poriadku: „Daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane pri správe daní, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.“ 37. Podľa § 24 ods. 2 Daňového poriadku: „Správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.“

VI. Posúdenie námietok kasačnej sťažnosti

podvode. 39. Hneď na úvod je potrebné uviesť, že kvalita kasačnej sťažnosti v značnej miere predurčuje obsah rozhodnutia kasačného súdu a všeobecná či strohá kasačná argumentácia vedie k vybaveniu kasačnej sťažnosti iba v zodpovedajúcej nízkej miere detailov (porovnaj napr. rozhodnutia kasačného súdu sp. zn. 1Svk/18/2022 zo dňa 28.03.2024 či sp. zn. 4Sfk/44/2022 zo dňa 27.07.2023). V predmetnej veci bol kasačný súd v zmysle § 453 ods. 1 a 2 SSP viazaný rozsahom kasačnej sťažnosti a sťažnostnými bodmi, ktoré určili hranice súdneho prieskumu. Kasačnému súdu neprináleží, a ani nemôže za sťažovateľa vyhľadávať dôvody nezákonnosti napadnutého rozsudku, či dotvárať alebo dopĺňať kasačnú sťažnosť.

Odôvodňoval to tým, že nakoľko dodávka tovaru od zahraničných platiteľov spoločnosti media force je oslobodená od DPH, spoločnosť media force má povinnosť vyčísliť a odviesť DPH z tejto transakcie, no zároveň má pri tovare, ktorý dodala sťažovateľovi, právo na odpočítanie DPH, ktorú uplatnila, a teda spoločnosť media force tak neodvedie žiadnu DPH. Správny súd mal preto podľa názoru sťažovateľa nesprávne založiť svoje rozhodnutie na závere, že neuvedením dane z nadobudnutého tovaru z iného členského štátu v daňovom priznaní media force došlo k daňovému úniku.

42. V kasačnej sťažnosti nemožno uplatňovať nové skutočnosti a dôkazy, ktoré sťažovateľ neuplatnil v správnej žalobe (§ 441 SSP; zásada koncentrácie konania). Kasačný súd však berie do úvahy aj osobitosti tejto veci (zmiešavanie dôvodov pre nepriznanie práva na odpočítanie dane v rozhodnutiach daňových orgánov - viď časť I tohto rozsudku - a s tým súvisiaca neprehľadnosť rozhodnutí, ktorú sťažovateľ v kasačnej sťažnosti nenamietal, no ktorá mohla ovplyvniť možnosti jeho účinnej a cielenej obrany v správnej žalobe). Preto sa kasačný súd uplatnenou kasačnou námietkou meritórne bude zaoberať, a to aj vzhľadom na to, že extenzívnym výkladom ju možno podriadiť pod žalobnú námietku (iii) vyššie.

Ako vyplýva z nižšie uvedeného, toto jeho tvrdenie uvedené v kasačnej sťažnosti je vytrhnuté z kontextu, je neúplné a zavádzajúce. 43. Podľa ustálenej rozhodovacej praxe daňový podvod možno definovať ako situáciu, v ktorej jeden daňový subjekt ako účastník podvodu neodvedie do štátnej pokladnice vybranú daň z pridanej hodnoty a ďalší subjekt si ju naopak odpočíta, a to za účelom získania daňového zvýhodnenia v rozpore s účelom smernice Rady 2006/112/ES zo dňa 28.11.2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty. Predpoklady pre posúdenie veci ako daňového podvodu v zmysle judikatúry Súdneho dvora EÚ tvoria tzv. Axel Kittel test existencie daňového podvodu, pričom tieto boli špecifikované v rozhodnutí C-439/04 a C-440/04, Axel Kittel a Recolta

1. Vznikol z posudzovaných zdaniteľných obchodov daňový únik? 2. Ak áno, je tento daňový únik dôsledkom podvodného konania? 3. Pokiaľ je únik na dani dôsledkom podvodného konania, boli posudzované zdaniteľné obchody daňového subjektu s týmto konaním spojené?

45. Správny súd sa zaoberal existenciou daňového úniku primárne v bode 53 napadnutého rozsudku, v ktorom uviedol: „. . . z napadnutého rozhodnutia žalovaného vyplýva (str. 23), že daňový únik spočíval v tom, že spoločnosť media force s.r.o. v daňovom priznaní (pozn. za 2. štvrťrok 2017) neuviedla daň z nadobudnutia tovaru v tuzemsku (podľa § 11 zákona o DPH), ani daň neodviedla do štátneho rozpočtu. Následne, dodanie tovaru fakturovala žalobcovi, ktorý si túto daň odpočítal, ale vzhľadom na údaje uvedené v daňovom priznaní spoločnosti media force s.r.o. - nízka vlastná daňová povinnosť, ako aj nepredloženie účtovníctva, nebolo preukázané odvedenie dane spoločnosťou media force s.r.o. z deklarovaného tuzemského dodania tovaru pre žalobcu. Skutočnosť, že daň z pridanej hodnoty z predmetného obchodu spoločnosť media force s.r.o. nepriznala a ani ju do štátneho rozpočtu neodviedla potvrdil samotný konateľ spoločnosti media force s.r.o. Milan Gulík (Zápisnica z ústneho pojednávania pred Daňovým úradom Banská Bystrica č. 100220627/2018 dňa 24. januára 2018 - daňová

Na základe uvedeného tak možno dospieť k záveru, že „ak správca dane disponuje daňovým priznaním dodávateľa, z ktorého nevyplýva, že by v ňom boli zahrnuté údaje o posudzovanom zdaniteľnom obchode a správca dane túto skutočnosť notifikuje kontrolovanému daňovému subjektu, ktorý preukázateľne o tom upovedomí svojho dodávateľa, ktorý už ako neoprávnená osoba podá dodatočné daňové priznanie, je zrejmé, že daň nebola priznaná ani odvedená“ (rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sfk/46/2021 zo dňa 23. novembra 2023 vo veci, ktorá sa týkala žalobcu, avšak zdaňovacích období február, apríl a jún 2017).“

(iv) dodatočné daňové priznanie bolo podané až po osobnom stretnutí konateľa sťažovateľa a bývalého konateľa dodávateľa po začatí daňovej kontroly u sťažovateľa, čo bolo vyhodnotené ako účelové konanie;

47. V predmetnom prípade daňové orgány pri nepriznaní práva na odpočítanie dane sťažovateľovi z faktúr vystavených dodávateľom teda vychádzali z toho, že dodávateľ (spoločnosť media force) neuviedol predmetné nadobudnutie tovaru do svojho daňového priznania za 2. štvrťrok 2017 a zároveň si dodávateľ svoju daňovú povinnosť na výstupe z deklarovaného dodania tovaru pre sťažovateľa eliminoval v daňovom priznaní odpočítaním dane, ktoré nebolo možné preveriť z jeho účtovných a daňových dokladov. Súčasne si sťažovateľ uplatnil právo na odpočítanie dane (viď napr. s. 6, 20 - 22 prvostupňového rozhodnutia, s. 23 preskúmavaného rozhodnutia).

49. Podstatnou skutočnosťou pre založenie existencie daňového úniku na účely Axel Kittel testu a pre aplikáciu daňového podvodu ako právneho dôvodu pre odopretie odpočtu DPH rozhodnutiami daňových orgánov však bolo, že dodávateľ media force neuviedol nadobudnutie tovaru z iného členského štátu do svojho daňového priznania za 2. štvrťrok 2017 a zároveň si svoju daňovú povinnosť z deklarovaného dodania tovaru pre sťažovateľa eliminoval v daňovom priznaní odpočítaním dane, ktoré nebolo možné preveriť z jeho účtovných a daňových dokladov, zatiaľ čo si sťažovateľ túto daň odpočítal. Ide o mechanizmus, ktorý možno považovať za podvod na DPH podľa judikatúry Súdneho dvora EÚ (rozsudky vo veciach C-354/03, C-355/03 a C-484/03 Optigen; C-439/04 a C-440/04 Kittel a Recolta Recycling, C-80/11 a C-142/11 Mahagében a Dávid), kedy jeden účastník podvodu daň do štátneho rozpočtu neodvedie a druhý si ju odpočíta. Na základe uvedeného kasačný súd konštatuje, že správca dane a žalovaný riadne vykonali objektívny test na daňový podvod a

nevenoval.