← Späť na vyhľadávanie
Najvyšší správny súd·Rozsudok·20. 12. 2024

1Sfk/146/2022

ECLI:SK:NSSSR:2024:8019200389.1

ZrušujeMeníPriznáva
Súd
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky
Súd 1. inštancie
Krajský súd v Prešove
Sp. zn. 1. inštancie
3S/29/2019
IČS
8019200389
Zdroj
PDF ↗

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Hatalovej, PhD., LL.M. a členov senátu JUDr. Kataríny Cangárovej, PhD., LL.M. (sudkyňa spravodajkyňa) a JUDr. Mariána Fečíka v právnej veci žalobcu (sťažovateľa): V + S Welding, s.r.o., so sídlom Tarnov 206, 086 01 Tarnov, IČO: 36677892, právne zastúpený: JUDr. Adriána Kmecová, MBA, advokátka so sídlom Hlavná 11, 080 01 Prešov, IČO: 53369751, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 100386574/ 2019 zo dňa 6. februára 2019, v konaní o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Prešove č. k. 3S/29/2019-117 zo dňa 7. júna 2022, takto

rozhodol:

I. Rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 3S/29/2019-117 zo dňa 7. júna 2022 sa mení tak, že rozhodnutie žalovaného č. 100386574/2019 zo dňa 6. februára 2019 sa zrušuje a vec sa vracia žalovanému na ďalšie konanie. II. Sťažovateľovi sa priznáva voči žalovanému nárok na úplnú náhradu trov konania na krajskom súde a na kasačnom súde.

Odôvodnenie

I. Priebeh administratívneho konania

1. Daňový úrad Prešov (ďalej aj „správca dane“) vykonal u žalobcu daňovú kontrolu na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti za zdaňovacie obdobie február 2017. Z daňovej kontroly zameranej na dodržiavanie ustanovení zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon o DPH“) bol vyhotovený Protokol č. 100664760/2018 zo dňa 05.04.2018.

2. Na základe výsledkov daňovej kontroly a vyrubovacieho konania vydal správca dane rozhodnutie č. 101303062/2018 zo dňa 09.07.2018 (ďalej aj „prvostupňové rozhodnutie“ alebo „rozhodnutie správcu dane“), ktorým podľa § 68 ods. 6 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj „Daňový poriadok“) určil žalobcovi rozdiel v sume nadmerného odpočtu 9.876,- eur na dani z pridanej hodnoty (ďalej aj „DPH“ alebo „daň“) za zdaňovacie obdobie február 2017, teda znížil nadmerný odpočet zo sumy 38.771,10 eur na sumu 28.895,10 eur.

3. Dôvodom zníženia uplatneného nadmerného odpočtu bolo neuznanie odpočítania dane z faktúry č. 2017004 (DPH 9.876,- eur) žalobcovi od dodávateľa LEWEL s.r.o. (ďalej aj „LEWEL, s.r.o.“ alebo „deklarovaný dodávateľ“) za výrobu výrobných dielov (predmet fakturácie bol žalobcom bližšie špecifikovaný ako dodanie služieb - jednoduchých zváračských a zámočníckych prác vykonaných na komponentoch, ktoré sa následne využili pri výrobe bankomatov v pevnostných triedach a jednotlivých dielov poľnohospodárskych strojov). Výroba výrobných dielov bola podľa zistení správcu dane fakturovaná v reťazci spoločností: K&J PLUS s.r.o.PA-STAV Group, s.r.o. › actuelle, s.r.o.LEWEL, s.r.o. › žalobca.

4. Správca dane preveroval reálnosť dodania zváračských a zámočníckych prác deklarovaným dodávateľom a ďalšími subdodávateľmi, pričom dospel k záveru, že žalobca porušil § 49 ods. 1 a 2 písm. a) v nadväznosti na § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH tým, že si uplatnil právo na odpočítanie dane za služby z faktúry vystavenej deklarovaným dodávateľom, pri ktorých nevznikla daňová povinnosť. Správca dane nemal za preukázané, že došlo k dodaniu služieb tak, ako bolo žalobcom deklarované.

5. Podľa správcu dane si žalobca nepreveril deklarovaného dodávateľa, a to tak, aby mal istotu, že disponuje materiálnym, technickým, priestorovým a personálnym vybavením pre výkon predmetných služieb. Deklarovaný dodávateľ mal poskytnúť fakturované služby, avšak nedisponoval ani priestormi na zváranie, ani zváracou technikou a ani pracovníkmi s potrebnými certifikátmi na vykonávanie zváračských prác.

6. Vo vzťahu k reťazcu obchodných spoločností správca dane uviedol, že ani jedna zo zúčastnených spoločností reálne nevykonávala zváračské práce. Každá zo zúčastnených spoločností vystavila pre odberateľa faktúru s totožným predmetom fakturácie, pričom rozdiel bol v cene predmetu fakturácie, ktorá sa zvyšovala postupne od prvej spoločnosti k poslednej spoločnosti reťazca.

Rozdiel bol správcom dane zistený aj v dátume dodania predmetu fakturácie. Spoločnosť K&J PLUS s.r.o. vystavila pre PA-STAV Group, s.r.o. faktúru za predmetné služby s dátumom dodania 08.03.2017, pričom PA-STAV Group, s.r.o. vystavila za rovnaký predmet fakturácie pre actuelle, s.r.o. faktúru s dátumom dodania už 28.02.2017, teda skôr ako služby sama prijala. Následne actuelle, s.r.o. a deklarovaný dodávateľ fakturovali služby už s dátumami dodania 28.02.2017.

7. Na odvolanie žalobcu žalovaný rozhodnutím č. 100386574/2019 zo dňa 06.02.2019 (ďalej aj „rozhodnutie žalovaného“ alebo „preskúmavané rozhodnutie“) prvostupňové rozhodnutie správcu dane podľa § 74 ods. 4 Daňového poriadku potvrdil. V súvislosti s odvolacou námietkou, kde žalobca navrhol znalecké dokazovanie z oblasti strojárstva a ekonómie, žalovaný uviedol, že tento návrh sa mu javí ako neúčelný vzhľadom na to, že šetrenie súdnym znalcom by preukázalo, kto bol výrobcom bankomatových skríň, čo je v danom prípade jasné, keďže tieto bankomatové skrine vyrábal žalobca. Znalecký posudok by však nepreukázal, kto vyrábal výrobné diely na tieto bankomatové skrine, keďže ani sám žalobca si nevedie evidenciu, ktorá stena (výrobný diel) bola vyrobená ktorým pracovníkom.

V danom prípade ani správca dane a ani žalovaný nespochybnili, že žalobca vyrábal, resp. kompletizoval bankomatové skrine, avšak správcom dane bolo preukázané, že pozvárané výrobné diely neboli dodané tak, ako to deklaruje žalobca predloženými dokladmi.

II. Konanie pred správnym súdom

8. Proti rozhodnutiu žalovaného podal žalobca v zákonnej lehote (všeobecnú) správnu žalobu na Krajský súd v Prešove (ďalej aj „krajský súd“ alebo „správny súd“), ktorou sa domáhal priznania odkladného účinku správnej žalobe, preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného, jeho zrušenia, vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie a priznania práva na náhradu trov konania. Žalobca v žalobe namietal, že jeho dôkazné bremeno v daňovom konaní nie je absolútne a vzťahuje sa len k povinnosti preukázať nárok na odpočítanie dane z faktúry vystavenej dodávateľom LEWEL s.r.o. Hoci nemôže niesť zodpovednosť za ním nezavinené nedostatky, žalovaný spolu so správcom dane mu podľa jeho názoru pričítali existenciu dôkaznej núdze ohľadom skutočností, ktoré netvorili jeho dôkazné bremeno.

9. Uznesením č. k. 3S/29/2019-72 zo dňa 28.01.2020 krajský súd zamietol návrh žalobcu na priznanie odkladného účinku správnej žalobe. 10. Krajský súd rozsudkom č. k. 3S/29/2019-117 zo dňa 07.06.2022 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“) zamietol žalobu žalobcu ako nedôvodnú podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „SSP“).

Zároveň rozhodol, že náhradu trov konania účastníkom nepriznáva. 11. V odôvodnení napadnutého rozsudku krajský súd dospel k záveru, že dodanie výrobných dielov fakturované spornou faktúrou je deklarované len formálne, bez preukázania skutočného materiálneho dodania spoločnosťou LEWEL, s.r.o. a jej subdodávateľmi.

Krajský súd argumentoval tým, že faktúra ako dôkaz je použiteľná len vtedy, ak údaje v nej uvedené odrážajú reálnu skutočnosť. To, že určitý doklad má všetky náležitosti účtovného dokladu a je riadne zaúčtovaný ešte nie je dôkazom, že daňový subjekt je oprávnený si uplatniť právo na odpočítanie dane z tohto dokladu.

12. Vzhľadom na zistenia z administratívneho spisu krajský súd skonštatoval, že výroba výrobných dielov bola fakturovaná v reťazci spoločnosti K&J PLUS, s.r.o.PA-STAV Group › actuelle, s.r.o.LEWEL, s.r.o. › V+S Welding, s.r.o. (žalobca). V snahe preveriť, či fakturované služby boli reálne dodané uvádzanými spoločnosťami, správca dane z výsluchu PhDr.

Jozefa Hrica, konateľa dodávateľa LEWEL, s.r.o., zistil, že zváračské práce mu dodala spoločnosť actuelle, s.r.o. Konateľ spoločnosti actuelle, s.r.o. Ivan Kuba uviedol, že on preberal materiál od Jozefa Hrica v Bardejove, následne ho odviezol do Košíc. Uviedol tiež, že prepravu vykonával vlastným motorovým vozidlom ŠPZ: Y.XXXY.

. Šetrením správcu dane bolo zistené, že predmetné motorové vozidlo nie je v preverovanom období zaznamenané na diaľničnom úseku Košice - Prešov a tiež toto vozidlo nie je evidované v knihe príchodov a odchodov areálu SBAJ INMART, a.s. Bardejov, kde má žalobca prevádzku. Ivan Kuba nevedel uviesť mená osôb, ktoré zváračské práce vykonali, ako dodávateľa označil spoločnosť PA - STAV Group, s.r.o., konkrétne jednal s pani Z. Pani Z. sa vo výpovedi odvolávala na S. U., ktorý jednal za spoločnosť PA - STAV Group, s.r.o. Pán S. U. uviedol (zápisnica o ústnom pojednávaní zo dňa 23.01.2018 č. 100208197/2018 ), že v období 1. štvrťrok 2018 spoločnosť PA - STAV Group, s.r.o. dodávala spoločnosti actuelle, s.r.o. drevo, pneumatiky, náhradné diely na nákladné motorové vozidlá a servis vozidiel. Vo výpovedi pán S. U. žiadne zváračské práce neuviedol. Tiež uviedol, že spoločnosť nemala ani nemá žiadnych zamestnancov. V tomto období mala

spoločnosť PA - STAV Group, s.r.o. len jedného dodávateľa výrobných dielov a to spoločnosť K&J PLUS, s.r.o., ktorá podľa výpisu z obchodného registra zváračské práce nevykonáva.

13. Ako nedôvodnú vyhodnotil krajský súd námietku žalobcu, že svoju dôkaznú povinnosť si v zmysle § 24 ods. 1 Daňového poriadku vyčerpal a vo vzťahu k nemu uplatnil správca dane extenzívny výklad daného ustanovenia a zaťažil ho preukazovaním skutočností, ktoré svojou účasťou nezabezpečoval. V tomto smere krajský súd argumentoval tým, že odpočítanie dane nenastáva „ex lege“, ale je právom platiteľa dane, ktoré je spojené s jeho dôkaznou povinnosťou preukázať splnenie zákonných podmienok na jeho uplatnenie. Krajský súd dospel k záveru, že žalobca nepreukázal splnenie materiálnych podmienok, a tak neuniesol svoje dôkazné bremeno. Podľa krajského súdu povinnosťou žalobcu bolo preukázať, že predmetné služby dodal dodávateľ uvedený na faktúre a tejto povinnosti sa nemôže zbaviť s poukazom na Zmluvu o dielo uzatvorenú so spoločnosťou LEWEL, s.r.o., či odkazom na výpovede svedkov, ktoré sa k jednotlivým plneniam vyjadrovali všeobecne, konkrétne mená osôb, resp. iné konkrétne dôkazy preukazujúce reálne dodanie služby - vykonanie zváračských prác, označiť nevedeli. V predmetnej veci tieto skutkové zistenia boli spochybnené. Keďže žalobca dôveryhodne nevysvetlil a nepredložil ani vierohodné dôkazy k prijatým zdaniteľným plneniam, daňové orgány postupovali v súlade so zákonom, ak konštatovali, že bol porušený § 49 ods. 1 v spojení s § 19 ods. 2 a § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH. 14. Ako nedôvodnú vyhodnotil krajský súd argumentáciu žalobcu rozsudkom Súdneho dvora EÚ C-80/11 a C-142/11 Mahageben kft Peter David zo dňa 21.06.2010. V tomto bode krajský súd uviedol, že v prípade žalobcu nešlo o účasť na plnení, ktoré je súčasťou podvodného konania na DPH, z výsledkov daňovej kontroly nevyplýva záver, že zo strany žalobcu išlo o účelové zníženie daňovej povinnosti a uvedené netvrdia ani daňové orgány. Dôvodom nepriznania práva na odpočítanie dane zo spornej faktúry bolo nepreukázanie splnenia zákonných podmienok na odpočítanie dane, pričom správny súd zdôraznil, že dôvodom nepriznania nebolo spochybnenie dodania služby (plnenia) ako takého, ale spochybnenie dodania služby (plnenia) spoločnosťou LEWEL, s.r.o. v reťazci jej subdodávateľov. S poukazom na uvedené mal krajský súd za to, že správca dane nepochybil, keď neakceptoval požiadavku žalobcu na vykonanie znaleckého dokazovania z oblasti strojárstva a ekonómie, nakoľko znalecké dokazovanie nebolo spôsobilé túto skutočnosť preukázať.

III. Argumentácia účastníkov konania v kasačnom konaní

15. Proti napadnutému rozsudku krajského súdu podal žalobca (ďalej aj „sťažovateľ“) kasačnú sťažnosť z dôvodu, že krajský súd nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 440 ods. 1 písm. f/ SSP), rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 440 ods. 1 písm. g/ SSP) a odklonil sa od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu (§ 440 ods. 1 písm. h/ SSP). Sťažnostným návrhom sa sťažovateľ domáhal, aby kasačný súd zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil správnemu súdu na ďalšie konanie, eventuálne, aby kasačný súd zrušil preskúmavané rozhodnutie a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.

16. Napadnutý rozsudok označil sťažovateľ za neodôvodnený a arbitrárny s tým, že na konkrétne námietky sťažovateľa správny súd nereagoval vôbec alebo len formálne bez adekvátneho obsahu a vysvetlenia. 17. K nesprávnemu právnemu posúdeniu odpočítania dane od spoločnosti LEWEL, s.r.o. sťažovateľ uviedol, že v rámci svojej ekonomickej činnosti uskutočňuje výrobu bankomatových skríň a poľnohospodárskych strojov, ktoré dodáva už niekoľko rokov odberateľom Bode - Panzer s.r.o. a BEDNAR FMT s.r.o., Česká republika, na finálne dopracovanie. Keďže v rámci vlastných prevádzkových možností nestíhal vykonávať všetky zváracie práce podľa objednávok obchodných partnerov, potreboval si časť jednoduchých zváracích prác objednať u iného zhotoviteľa - spoločnosti LEWEL, s.r.o., ktorú si preveril cez verejne dostupné databázy (na www.orsr.sk zistil, že táto spoločnosť má oprávnenie na vykonávanie zváračských prác od 02.06.2007) i cez výrobu skúšobných dielov, a následne s ňou uzavrel zmluvu o dielo. Výrobu a montáž mal zhotoviteľ vykonať podľa výrobnej

dokumentácie dodanej objednávateľom, na svoje nebezpečenstvo a na svojom pracovisku. Sťažovateľ poukázal na to, že v záujme obozretnosti sťažovateľ v zmluve zaviazal spoločnosť LEWEL s.r.o., aby predmet zmluvy plnila sama, na vlastnú zodpovednosť, čím vylúčil akýkoľvek subdodávateľský záväzok na strane zhotoviteľa. K priebehu dodávky uviedol, že konateľ zhotoviteľa PhDr. Jozef Hric si vždy osobne vyzdvihol a odviezol materiál v súlade s výrobnou dokumentáciou z areálu na Duklianskej 21, Bardejov (skladové priestory v ktorých má sťažovateľ prevádzku) a doviezol späť zvarené komponenty, ktoré boli ďalej použité vo výrobnom procese.

18. Sťažovateľ namietal, že jeho dôkazné bremeno sa vzťahovalo len k povinnosti preukázať nárok na odpočítanie dane z faktúry vystavenej svojím dodávateľom LEWEL, s.r.o. Ak dôkazné bremeno z prijatých plnení od svojich subdodávateľov nesplnil dodávateľ LEWEL, s.r.o., potom toto sa musí posúdiť samostatne a nie je možné toto zistenie mechanicky aplikovať do obchodného vzťahu medzi sťažovateľom a jeho dodávateľom. Sťažovateľ ďalej

poukázal na dôkazy svedčiace v jeho prospech. V tejto súvislosti uviedol, že predložil všetky daňové a účtovné doklady požadované správcom dane, ako aj že podal daňové priznanie za predmetné zdaňovacie obdobie a odviedol daň, rovnako tak urobila aj dodávateľská spoločnosť LEWEL s.r.o. Poukázal na výpovede sťažovateľa a výpovede svedkov - konateľa deklarovaného dodávateľa LEWEL s.r.o. (J. Hrica) a konateľa subdodávateľa actuelle s.r.o. (I. Kubu), ktorí realizáciu dodávok potvrdili a podrobne popísali ich realizáciu.

Dal do pozornosti aj výpoveď zamestnanca spoločnosti SBAJ INMART, a.s. - poskytovateľa strážnej služby v areáli prevádzky žalobcu, ktorý potvrdil, že konateľ deklarovaného dodávateľa jazdil do areálu a mal doň voľný vstup, preto jeho motorové vozidlo, ani vozidlá ktoré jazdia s ním, nie sú evidované v evidencii príchodov a odchodov vozidiel. Uvedené dôkazy však vyhodnotil správca dane podľa sťažovateľa svojvoľne. Ďalej sťažovateľ opätovne namietal aj nevykonanie ním navrhovaného znaleckého dokazovania zo strany správcu dane.

19. Sťažovateľ mal za to, že ak žalovaný (a správca dane) má pochybnosti o tvrdeniach sťažovateľa a dôkazy ním predložené nemieni akceptovať, potom je tiež povinný túto skutočnosť doložiť dôkazmi, ktoré tvrdenia sťažovateľa jednoznačne vyvracajú, pričom dôkazy žalovaného musia mať minimálne rovnakú výpovednú schopnosť, závažnosť a vierohodnosť, ako dôkazy predložené sťažovateľom. Dôkazy, ktorými žalovaný odôvodňuje nepriznanie odpočítania dane, nemajú podľa sťažovateľa žiadnu výpovednú hodnotu k preukázateľnému spochybneniu dôkazov predložených sťažovateľom. Sťažovateľ namietal, že zistenia správcu dane a žalovaného nie je možné osvedčiť ako postačujúce k prijatiu záveru, že deklarovaný dodávateľ výrobu výrobných dielov nezrealizoval a nedodal.

Podľa sťažovateľa žalovaný nevyhodnotil všetky dôkazy, ktoré v rámci daňovej kontroly zaobstaral, a nevykonal dokazovanie tak, aby objasnil a získal skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane. 20. Sťažovateľ záverom kasačnej sťažnosti odmietol účasť v podvodnom reťazci dodávateľov a aplikáciu systému zodpovednosti bez zavinenia. Ak je daňová povinnosť v reťazci dodávateľov a ich subdodávateľov v niektorom článku nevymožiteľná, dôsledky ich podvodného konania nie je možné prenášať na tých, ktorí sa podvodov nezúčastnili a dane riadne platia (tu sťažovateľ poukázal na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-80/11 a C-142/

11 Mahagében Kft. a Péter Dávid z 21.06.2010, bod 48). 21. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti sťažovateľa uviedol, že trvá na svojich záveroch uvedených v rozhodnutiach finančných orgánov. S právnym posúdením správneho súdu sa bez ďalšieho stotožnil. 22. Žalobca v replike dal kasačnému súdu do pozornosti rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 2Sfk/37/2022 zo dňa 30.04.2024 vydaný vo veci sťažovateľa a poukázal na to, že v skutkovo zhodných/obdobných veciach je potrebné rozhodovať rovnako.

IV. Právne posúdenie veci kasačným súdom

23. Prejednávaná vec bola dňa 14.12.2022 predložená Najvyššiemu správnemu súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „Najvyšší správny súd SR“), bola náhodným výberom technickými a programovými prostriedkami schválenými Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky pridelená na rozhodnutie senátu 1S a bola jej pridelená spisová značka 1Sfk/146/2022. 24. Senát Najvyššieho správneho súdu SR ako súdu kasačného (ďalej aj „kasačný súd“) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu v medziach sťažnostných bodov [§ 438 ods. 2, § 445 ods. 1 písm. c), ods. 2 SSP], pričom po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 442 ods. 1, § 443 ods. 2 SSP v rozhodujúcom znení) a že ide o rozhodnutie, proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná (§ 439 ods. 1 SSP), vo veci v zmysle § 455 SSP nenariadil pojednávanie a po neverejnej porade senátu jednomyseľne dospel k záveru, že kasačná sťažnosť sťažovateľa je dôvodná. Deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho správneho súdu SR www.nssud.sk podľa § 137 ods. 4 SSP v spojení s § 452 ods. 1 SSP. 25. Po preskúmaní napadnutého rozsudku správneho súdu a kasačnej sťažnosti, ako aj podkladového materiálu, kasačný súd dospel k záverom, ktoré odôvodňuje v nasledovnom texte.

V. Vybrané ustanovenia, z ktorých kasačný súd vychádzal

26. Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH: „Právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.“ 27. Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH: „Platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.“ 28. Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH: „Právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.“ 29. Podľa § 24 ods. 1 Daňového poriadku: „Daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.“

30. Podľa § 24 ods. 2 Daňového poriadku: „Správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.“ 31. Podľa § 24 ods. 3 Daňového poriadku: „Správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti.“ 32. Podľa § 24 ods. 4 Daňového poriadku: „Ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.“

VI. Posúdenie námietok kasačnej sťažnosti

33. Predmetom kasačného konania v danej veci bol napadnutý rozsudok, ktorým krajský súd zamietol správnu žalobu sťažovateľa proti rozhodnutiam finančných orgánov, na základe ktorých došlo k neuznaniu práva sťažovateľa na odpočítanie DPH z faktúry od spoločnosti LEWEL, s.r.o. za výrobu dielov, ktorá bola fakturovaná v reťazci spoločností K&J PLUS s.r.o.PA-STAV Group, s.r.o. › actuelle, s.r.o.LEWEL, s.r.o. › sťažovateľ.

S ohľadom na vymedzenie sťažnostných bodov pripadlo kasačnému súdu primárne posúdiť zákonnosť záverov správneho súdu vo vzťahu k námietkam sťažovateľa o nepriznaní odpočítania dane. 34. V zmysle § 49 ods. 1 a 2 zákona o DPH, ktorý je v tejto časti výsledkom implementácie smernice Rady 2006/112/ES z ?28. ?novembra 2006 o?spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty, nárok na odpočítanie DPH vzniká príjemcovi plnenia za predpokladu kumulatívneho splnenia hmotnoprávnych podmienok, ktorými sú: (1) že poskytovateľom plnenia (deklarovaným dodávateľom) je iná osoba registrovaná pre DPH (t. j. status osoby deklarovaného dodávateľa), (2) že predmetné plnenie fakticky existuje a nejde o fiktívne plnenie (t. j. materiálna existencia plnenia) a (3) že prijaté plnenie je príjemcom (sťažovateľom) použité v rámci jeho ekonomickej činnosti.

Pokiaľ vyššie uvedené hmotnoprávne podmienky na odpočítanie dane nie sú splnené, právo na odpočítanie DPH môže byť odopreté (rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 8Sžfk/16/2020 zo dňa 25.08.2022, bod 25; rozhodnutia Súdneho?dvora EÚ vo veci Senatex zo dňa 15.09.2016, C-518/14, bod 28; vo veci Vikingo Fővállalkozó zo dňa 03.09.2020, C-610/19, bod 43; vo veci Kemwater ProChemie zo dňa 09.12.2021, C-154/20, bod 24).

35. Z dôvodu ľahkej zneužiteľností práva na odpočítanie DPH zaťažil zákonodarca dôkazným bremenom na?preukázanie splnenia hmotnoprávnych podmienok práva na odpočet dane prioritne daňový subjekt, ktorý si?toto právo uplatňuje (§ 24 ods. 1 Daňového poriadku; rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžf/10/2015 zo dňa 03.02.2016, sp. zn. 6Sžfk/ 7/2016 zo dňa ?27.09.2018, sp. zn. 5Sžfk/15/2018 zo dňa 30.04.2019).

Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane uznaný (rozhodnutia Najvyššieho?súdu SR sp. zn. 9Sžfk/1/2019 zo dňa 21.04.2020, č. R?26/2021, bod?40; sp. zn. 6Sžfk/20/2018 zo dňa 11.06.2019, č. R 6/2020, body 49 a 50).

Dôkazné bremeno daňového subjektu však nie je neobmedzené a týka sa len tých skutočností, na ktoré má sám vplyv. V tejto súvislosti konštatoval Ústavný súd SR, že: „Daňový subjekt nie je možné pripraviť o právo odpočítať DPH len v dôsledku skutočností ležiacich mimo jeho sféry, ako je nekontaktnosť jeho dodávateľov či odberateľov, nesplnenie si rôznych povinností na ich strane či neodvedenie sumy dane do štátneho rozpočtu

týmito inými osobami. Finančná správa nemusí mať predstavu o úplne exaktnom priebehu jednotlivých transakcií ani nemusí v zásade nadobudnúť presvedčenie, že zvolený obchodný model daňového subjektu je optimálny alebo odôvodnený, pričom existenciu rôznych pochybností nemôže automaticky prenášať, ak nepreukáže účasť na daňovom podvode alebo vedomosť o ňom, na daňový subjekt“ (rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 86/ 2022 zo dňa 15.02.2022).

Pre dôkazné bremeno v daňovom konaní ďalej platí, že dôvodom na prenos dôkazného bremena zo správcu dane opäť na daňový subjekt nie je akákoľvek pochybnosť správcu dane o pravdivosti a hodnovernosti predložených listinných dokladov, ale len pochybnosť dôvodná. Takou je pochybnosť správcu dane, ktorá má oporu v správcom dane zistených skutočnostiach obsiahnutých v administratívnom spise a je naozaj spôsobilá objektívne vyvolať pochybnosti o splnení podmienok pre priznanie práva na odpočet dane (mutatis mutandis rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžfk/40/2018 zo dňa 03.09.2019, rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 259/2022 zo dňa 12.10.2022).

36. Kasačný súd ďalej považuje za potrebné uviesť, že hmotnoprávne podmienky priznania práva na odpočet dane sa v zásade týkajú len individuálneho obchodného vzťahu medzi dodávateľom a daňovým subjektom, a teda pri ich posudzovaní musí byť každá transakcia sama predmetom vyhodnotenia, nezávisle na dani splatnej za?predchádzajúce alebo nasledujúce transakcie (napr. rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci Gemeente Woerden C-267/15 zo dňa 22.06.2016).

37. Dôvodom pre neuznanie odpočítania dane zo spornej faktúry v prejednávanej veci bolo nesplnenie prvej hmotnoprávnej podmienky pre odpočítanie dane, konkrétne statusu osoby deklarovaného dodávateľa ako zdaniteľnej osoby. Finančné orgány tvrdili, že spoločnosť LEWEL s.r.o. vystupovala v predmetnom obchode len ako formálny dodávateľ plnenia, ktoré sa však neuskutočnilo tak, ako ho sťažovateľ deklaroval, a to najmä s poukazom na zistenia o subdodávateľských spoločnostiach v reťazci. Finančné orgány pritom výslovne nespochybnili materiálnu existenciu plnenia a nespochybnili ani to, že sťažovateľ zváračské a zámočnícke práce pri spracovaní komponentov na výrobu bankomatov a poľnohospodárskych strojov ďalej použil na svoje zdaniteľné obchody.

38. Kasačný súd poukazuje na to, že sťažovateľ predloženými dokladmi a svedectvami osôb, ktoré mali byť prítomné pri manipulácii s predmetným tovarom - výrobnými dielmi, preukazoval, že prijal fakturovanú službu od deklarovaného dodávateľa spoločnosti LEWEL, s.r.o., u ktorého si jej dodanie objednal. Napriek tomu, že podľa zmluvy so sťažovateľom mal deklarovaný dodávateľ LEWEL, s.r.o. službu poskytnúť sám, výsledky vykonaného dokazovania ukázali, že vykonanie zváračských a zámočníckych prác zabezpečil u subdodávateľa actuelle, s.r.o. a ten ich poskytnutie zadal ďalšiemu subdodávateľovi.

39. Pre účely posúdenia práva sťažovateľa na odpočítanie dane z faktúry od spoločnosti LEWEL, s.r.o. nie je rozhodujúce, či subjekty v subdodávateľskom reťazci mali zamestnancov, povolenia na zváračské práce, či technické zázemie na poskytnutie služby sťažovateľovmu dodávateľovi LEWEL, s.r.o.

Podstatné je preukázanie alebo relevantné spochybnenie, či sťažovateľ dodávku služieb prijal pričinením spoločnosti LEWEL, s.r.o., ktorej ako platiteľovi dane vznikla dodaním služby daňová povinnosť podľa § 19 ods. 2 zákona o DPH.

Netreba pritom opomenúť, že pri posudzovaní hmotnoprávnych podmienok na odpočítanie dane musí byť každá transakcia sama predmetom vyhodnotenia, nezávisle na dani splatnej za?predchádzajúce alebo nasledujúce transakcie (viď bod 36 tohto rozsudku).

40. Pokiaľ správny súd (a obdobne i žalovaný) uviedli, že dôvodom nepriznania práva na odpočítanie dane bolo spochybnenie dodania služby (plnenia) spoločnosťou LEWEL, s.r.o. v reťazci jej subdodávateľov, uvedené samo o sebe nie je dostatočné na spochybnenie práva na odpočítanie dane sťažovateľovi. Kasačný súd v tejto súvislosti poukazuje na uznesenie Súdneho dvora EÚ vo veci C-610/19 Vikingo, v ktorom Súdny dvor konštatoval: „Smernica Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty v spojení so zásadami daňovej neutrality, efektivity a proporcionality sa má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej praxi, na základe ktorej daňový orgán zamietne zdaniteľnej osobe právo na odpočítanie dane z pridanej hodnoty zaplatenej za nadobudnutie tovaru, ktorý jej bol dodaný, z dôvodu, že faktúry týkajúce sa týchto nákupov nemožno považovať za hodnoverné, pretože po prvé osoba, ktorá vyhotovila faktúru, uvedený tovar nemohla z dôvodu nedostatku potrebných materiálnych a ľudských zdrojov vyrobiť ani dodať, čiže tento tovar bol v skutočnosti nadobudnutý od inej osoby, ktorej totožnosť nebola určená, po druhé neboli

dodržané vnútroštátne právne predpisy v oblasti účtovníctva, po tretie dodávateľský reťazec, ktorý viedol k uvedeným nákupom, nebol ekonomicky opodstatnený a po štvrté v prípade niektorých predchádzajúcich transakcií, ktoré boli súčasťou tohto dodávateľského reťazca,

sa vyskytli nezrovnalosti. Takéto zamietnutie je možné len vtedy, ak je právne dostatočným spôsobom preukázané, že sa zdaniteľná osoba aktívne podieľala na daňovom podvode alebo vedela, alebo mala vedieť, že sú uvedené transakcie súčasťou daňového podvodu, ktorého sa dopustila osoba, ktorá vyhotovila faktúru alebo akýkoľvek iný subjekt vystupujúci na predchádzajúcom stupni uvedeného dodávateľského reťazca, čo prináleží overiť vnútroštátnemu súdu.“

41. Na citované rozhodnutie Súdneho dvora EÚ nadviazal i Najvyšší správny súd SR, keď rozhodol nasledovne: „Pre záver správcu dane, že daňový subjekt nesplnil hmotnoprávne podmienky na odpočítanie dane, nepostačuje spochybnenie subdodávateľských spoločností deklarovaného dodávateľa daňového subjektu, ktoré nemali žiadnych zamestnancov, nemali personálne vybavenie, nemali materiálno-technické vybavenie na realizáciu daných prác, a teda nedisponovali nevyhnutnými prostriedkami na zabezpečenie fakturovaného plnenia.

V prípade spochybnených subdodávateľov deklarovaného dodávateľa je možné nepriznať odpočítanie dane daňovému subjektu, ak by bolo v konaní preukázané, že daňový subjekt sa podieľal na daňovom podvode, alebo vedel, či vedieť mal, že sa zúčastňuje na obchodnom reťazci poznačenom prípadným daňovým podvodom“ (sp. zn. 3Sžfk/15/2020 zo dňa 30.06.2022, publikované v Zbierke stanovísk a rozhodnutí NSS SR pod č. 23/2022).

42. Aplikujúc uvedené závery na prejednávanú vec, pokiaľ správca dane v prvostupňovom rozhodnutí dôvodil, že ak subdodávatelia (K&J PLUS s.r.o.PA-STAV Group, s.r.o. › actuelle, s.r.o.) nevedia preukázať reálnosť dodávok deklarovanému dodávateľovi sťažovateľa - spoločnosti LEWEL, s.r.o., nie je takéto dodania vyskytujúce sa v reťazci nasledujúcich partnerov možné považovať za uskutočnené zdaniteľné plnenia, a s týmto záverom sa stotožnil i žalovaný a správny súd, ide o nesprávne právne posúdenie veci.

43. Kasačný súd po preštudovaní administratívneho spisu konštatuje, že zistenia a dôkazy správcu dane, ktorými správca dane spochybnil vierohodnosť sťažovateľom predložených dôkazov, spočívali najmä v absencii personálnych a technických kapacít deklarovaného dodávateľa a subdodávateľov pre vykonanie prác, nezrovnalosti v dátume vyhotovenia faktúry od tretieho subdodávateľa v reťazci (K&J PLUS s.r.o.) pre druhého subdodávateľa v reťazci (PA-STAV Group, s.r.o.) vystavenej až dňa 08.03.2017, hoci predmetné práce mali byť dodané vo februári 2017, nestotožnení fyzických osôb - zváračov, ktoré práce skutočne vykonali, nepotvrdení prác zo strany tretieho a druhého subdodávateľa v reťazci a v nepreukázaní prechodu vozidiel deklarovaného dodávateľa, resp. subdodávateľa cez areál žalobcu v súvislosti s nakladaním materiálu a vykladaním už zvarených dielov.

Naproti tomu sťažovateľ predložil kompletnú dokumentáciu (faktúru, dodací list, preberací protokol, výkresovú dokumentáciu, príjemky/výdajky zo skladu a na sklad, fotodokumentáciu, bankové výpisy o úhrade), sťažovateľom i deklarovaným dodávateľom boli podané daňové priznania a odvedená daň, a v konaní boli zadovážené výpovede sťažovateľa, jeho zamestnanca p.

K. odovzdávajúce materiál a preberajúceho už zvarené diely, konateľa deklarovaného dodávateľa LEWEL s.r.o. J. Hrica a konateľa subdodávateľa actuelle s.r.o. I. Kubu, ktorí realizáciu dodávok potvrdili a popísali ich realizáciu.

Kasačný súd konštatuje, že vyššie uvedené pochybnosti identifikované správcom dane nepovažuje za také, ktoré majú potenciál spochybniť skutočnosti a tvrdenia, ktoré svedčia v prospech sťažovateľa a odôvodniť nepriznanie práva na odpočítanie dane, keďže tieto pochybnosti spočívali takmer výlučne v okolnostiach na strane subdodávateľov

sťažovateľa. K spochybneniu prejazdu vozidiel deklarovaného dodávateľa, resp. subdodávateľa cez areál sťažovateľa poukazuje kasačný súd na výpoveď zamestnanca spoločnosti SBAJ INMART, a.s. - poskytovateľa strážnej služby v areáli prevádzky sťažovateľa, ktorý uviedol, že do evidencie sa nezaznamenávajú motorové vozidlá majiteľov spoločností, ktorí majú v areáli prenajaté priestory, pričom správca dane nevykonal sťažovateľom navrhovanú opätovnú miestnu obhliadku alebo výsluch svedka za spoločnosť SBAJ INMART, a.s. s umožnením účasti sťažovateľa a to na vyjasnenie skutočnosti, ako vrátnica pristupovala k evidencii vozidiel deklarovaného dodávateľa a či je ich prejazd cez areál skutočne vylúčený.

44. Kasačný súd tak uzatvára, že v daňovom konaní nebolo hodnoverne spochybnené, že fakturovaná služba bola žalobcovi skutočne poskytnutá (plnenie existuje), že mu ju dodal platiteľ dane (spoločnosť LEWEL, s.r.o.) prostredníctvom subdodávateľov, a že žalobca použil dodávku na svoje zdaniteľné obchody. V prípade spochybnených subdodávateľov deklarovaného dodávateľa by bolo možné nepriznať odpočítanie dane žalobcovi len vtedy, ak by bolo v?konaní preukázané, že sťažovateľ sa podieľal na daňovom podvode, alebo vedel, či vedieť mal, že sa zúčastňuje na?obchodnom reťazci poznačenom prípadným daňovým

podvodom. Kasačný súd podotýka, že nakoľko dôvodom pre odmietnutie práva na odpočítanie dane v predmetnej veci bolo nesplnenie materiálnych podmienok a zavinená účasť sťažovateľa na daňovom podvode nebola zo strany finančných orgánov ani tvrdená ani skúmaná, nemal kasačný súd nateraz dôvod vec skúmať z tohto pohľadu.

45. Sťažnostný bod sťažovateľa spočívajúci v nesprávnom právnom posúdení veci krajským súdom vyhodnotil preto kasačný súd ako dôvodný. Kasačný súd v tejto súvislosti poukazuje i na obdobné závery Najvyššieho správneho súdu SR vo vzťahu k sťažovateľovi uvedené v rozsudkoch sp. zn. 2Sfk/37/2022 zo dňa 30.04.2024 a sp. zn. 5Sfk/121/2022 zo dňa 29.10.2024, ktoré sa týkali práva sťažovateľa na odpočítanie dane z faktúr od rovnakého dodávateľa - spoločnosti LEWEL, s.r.o. za rovnaký predmet fakturácie - zváračské práce, pričom odlišnosti spočívali len v ďalších spoločnostiach v subdodávateľskom reťazci.

46. Okrem nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP namietal sťažovateľ aj porušenie práva na spravodlivý proces podľa § 440 ods. 1 písm. f) SSP, ku ktorému malo dôjsť arbitrárnym odôvodnením napadnutého rozsudku nereflektujúcim na podstatné žalobné body. Kasačný súd k tejto námietke uvádza, že napadnutý rozsudok spĺňa kritériá preskúmateľnosti, nakoľko z neho vyplývajú dostatočné právne úvahy krajského súdu vedúce k záveru o nedôvodnosti správnej žaloby sťažovateľa.

Keďže napadnutý rozsudok nevyhodnotil kasačný súd ako nepreskúmateľný, kasačnému súdu nič nebránilo v tom, aby pristúpil k meritórnemu posúdeniu veci, ako vyplýva z vyššie uvedeného. Pokiaľ ide sťažovateľom uplatnený kasačný dôvod spočívajúci v odklone od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu podľa § 440 ods. 1 písm. h) SSP, tento obsahovo súvisel s namietaným nesprávnym právnym posúdením veci, ku ktorému sa kasačný súd vyjadril vyššie aj s poukazom na stabilnú judikatúru kasačného súdu.

VII. Záver

47. Vzhľadom na vyššie uvedené kasačný súd dospel k záveru, že kasačná sťažnosť je s ohľadom na § 440 ods. 1 písm. g) SSP dôvodná a rozsudok správneho súdu je potrebné zmeniť ako vychádzajúci z nesprávneho právneho posúdenia veci tak, že napadnuté rozhodnutie žalovaného bude podľa § 462 ods. 2 SSP zrušené a vec mu vrátená na ďalšie konanie. V ďalšom konaní bude žalovaný viazaný právnym názorom vysloveným v tomto rozsudku a s poukazom na jeho odôvodnenie bude úlohou žalovaného opätovne zvážiť, či je možné prijať záver o nesplnení podmienok na odpočítanie dane. 48. O nároku na náhradu trov kasačného konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 2 SSP v spojení s § 167 ods. 1 SSP. Kasačný súd priznal sťažovateľovi náhradu trov konania pred krajským súdom, ako aj pred kasačným súdom, a to vzhľadom na to, že sťažovateľ bol v konaní úspešný. Zmena výroku rozsudku krajského súdu má za následok zákonnú povinnosť kasačného súdu rozhodnúť aj o trovách konania pred krajským súdom podľa príslušných ustanovení SSP. O výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 175 ods. 2 SSP). 49. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0 (§ 463 SSP v spojení s § 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu opravný prostriedok nie je prípustný.

V Bratislave dňa 20. decembra 2024

Text rozhodnutia bol prevzatý z verejne dostupných úradných zdrojov. Rozhodnutie je úradným dokumentom.
Rozsudok 1Sfk/146/2022 – Najvyšší správny súd Slovenskej republiky | AI Pravnik