1Sfk/15/2025

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v kasačnom senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mariána Fečíka (sudca spravodajca) a členiek senátu JUDr. Jany Hatalovej, PhD., LL.M. a JUDr. Kataríny Cangárovej, PhD., LL.M. v právnej veci žalobcu (sťažovateľa): Jozef Lopuch - Club Hotel OLYMPIA, s miestom podnikania Partizánska 684/80, 058 01 Poprad, IČO: 14285410, právne zastúpeného: JUDr. Marek Radačovský, advokát so sídlom Žriedlová 3, 040 01 Košice, IČO: 35553961, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 42499500, v konaní o všeobecnej správnej žalobe na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 100797867/ 2020 z 22.4.2020, konajúc o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Správneho súdu v Košiciach sp. zn. 1Sf/39/2024 zo dňa 17.10.2024, takto

rozhodol:

I. Kasačná sťažnosť sa zamieta. II. Účastníkom konania sa právo na náhradu trov kasačného konania nepriznáva .

Odôvodnenie

I. Konanie pred orgánmi finančnej správy

II. Konanie pred správnym súdom

konanie. 5. Krajský súd dospel k záveru, že rozhodnutie žalovaného, ako aj prvostupňové rozhodnutie správcu dane, nebolo vydané v súlade so zákonom. Konštatoval porušenie § 68 ods. 3 Daňového poriadku zo strany správcu dane tým, že správca dane vo vyrubovacom konaní vykonával ďalšie dokazovanie, ktoré bolo možné vykonať len v rámci daňovej kontroly. Krajský súd uzavrel, že v konaní pred orgánom verejnej správy došlo nesprávnym právnym posúdením k takej procesnej vade v konaní, ktorá má vplyv na zákonnosť napadnutých

7. Správny súd rozsudkom sp. zn. 1Sf/39/2024 zo dňa 17.10.2024 (ďalej ako „napadnutý rozsudok“) podľa § 190 Správneho súdneho poriadku (ďalej ako „SSP“) žalobu ako nedôvodnú zamietol a účastníkom náhradu trov konania nepriznal.

9. Správny súd sa na úvod svojej argumentácie v odkazovanom rozhodnutí zaoberal žalobnou námietkou nezákonnosti dôkazov vykonaných vo vyrubovacom konaní po zrušení rozhodnutia správcu dane, pričom upriamil pozornosť na relevanciu dôkazov, predovšetkým svedkov v prejednávanej veci.

10. V prejednávanej veci bola skutková okolnosť týkajúca sa funkcie „Hotovosť*“, umožňujúcej tlač dokladov vyvolávajúcich riziko zámeny s riadnym pokladničným dokladom, formulovaná a podopretá zákonným dôkazom vo forme expertízy ERP už počas daňovej kontroly a bola taktiež ustálená skutková okolnosť využitia tejto funkcie žalobcom na vydanie takéhoto dokladu pri realizovaní zdaniteľného obchodu (táto skutková okolnosť bola podopretá dôkazom vo forme vykonaného nákupu pri miestnom zisťovaní zamestnancom správcu dane).

Pokiaľ išlo o námietku žalobcu týkajúcu sa použiteľnosti vyjadrenia tejto svedkyne, správny súd poukázal na to, že pokiaľ nebolo preukázané, že v procese miestneho zisťovania bol pri získavaní vyjadrenia zamestnankyne žalobcu porušený zákon, je možné tento dôkaz považovať za zákonný.

13. To, že po použití funkcie „Hotovosť*“ dochádzalo k tlači pokladničných dokladov mimo fiškálnej tlačiarne vyplýva podľa správneho súdu z výsledkov technickej expertízy ERP, nakoľko v programe BLUEGASTRO sa uložili kópie dokladov, pričom tento program neumožňoval generovať doklad bez jeho tlače. Vzhľadom na uvedené je udržateľný záver o existencii aj nefiškálnej tlačiarne, na ktorej sa takéto pokladničné doklady tlačili, keďže preukázateľne neboli tlačené na fiškálnej tlačiarni (čo tiež vyplynulo z technickej expertízy). Túto skutočnosť potvrdilo aj miestne zisťovanie, pri ktorom boli zaistené dve tlačiarne (fiškálna a nefiškálna), pričom obe boli funkčne spojené s ERP, čo bolo aj riadne

Samotná konštrukcia týchto dokladov, ktoré obsahovali všetky náležitosti pokladničného dokladu, a to aj vrátane ochranného znaku MF, svedčí o tom, že ak by tieto doklady nikdy neboli tlačené tak, ako to tvrdí žalobca, potom by neobsahovali všetky náležitosti (rozpis DPH, ochranný znak) a boli by tlačené cez inú tlačiareň. Je to preto, lebo takýto doklad s takým obsahom a s ochranným znakom MF, by sa nedal cez fiškálnu tlačiareň vytlačiť a naviac by bol označený textom „nefiškálny doklad“.

Z uvedených dôkazov podľa správneho súdu nespochybniteľne vyplýva, že doklady tlačené cez funkciu „Hotovosť*“ boli tlačené, boli na nich evidované tržby, ktoré neboli zaznamenané vo fiškálnej tlačiarni, len na internej dennej uzávierke. 16. Žalobca ďalej namietal vykonanie ústnych pojednávaní so zamestnancami Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky, Colného úradu Bratislava dňa 9.10.2019 z dôvodu, že tieto boli vykonané zamestnancami správcu dane, voči ktorým bola dňa 7.10.2019 žalobcom vznesená námietka zaujatosti, o ktorej v čase uskutočnenia ústnych pojednávaní nebolo ešte rozhodnuté, pričom podľa žalobcu nešlo o nevyhnutný úkon. Namietaní zamestnanci neboli z konania vylúčení, keďže ani zo vznesenej námietky, ani z vyjadrenia zamestnancov správcu dane k tejto námietke nevyplynuli žiadne skutočnosti, ktoré by svedčili o takom pomere k veci alebo k účastníkovi konania, pre ktorý by bolo možné matˇ pochybnosť o ich nezaujatosti. Námietka vznesená žalobcom sa týkala iba procesného postupu namietaných zamestnancov v rámci ústneho pojednávania konaného dňa 26.9.2019.

III. Kasačná sťažnosť žalobcu

konanie. Zároveň navrhol, aby kasačný súd priznal sťažovateľovi voči žalovanému právo na náhradu trov kasačného konania. 19. Sťažovateľ v úvode kasačnej sťažnosti v súvislosti s nedostatočným odôvodnením rozsudku správneho súdu odkázal na súvisiace ustanovenia Ústavy Slovenskej republiky, Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky a Európskeho súdu pre ľudské práva.

20. Sťažovateľ namietal, že správny súd porušil jeho právo na spravodlivý súdny proces, keď odkázal na rozsudok správneho súdu vo veci, ktorá sa týkala iného zdaňovacieho obdobia, v ktorom rozhodní svedkovia nepracovali pre žalobcu. Sťažovateľ má za to, že odôvodnenie napadnutého rozsudku odkazovaným rozhodnutím je nedostatočné a nezákonné.

22. Sťažovateľ poukázal na výpovede svedkýň, ktoré mali v rámci výsluchu u správcu dane vypovedať, aké funkcie používali pri evidencii tržieb v rámci ERP, pričom ani jedna z nich neuviedla, že používala funkciu Hotovosť* ale uvádzali iné funkcie. Podľa sťažovateľa tieto výpovede predstavujú priamy dôkaz o tom, že závery žalovaného v napadnutom rozhodnutí sú ničím nepodložené domnienky a tvrdenia.

24. Sťažovateľ ďalej namietal záver žalovaného, že ani jeden zo svedkov sa jednoznačne nevyjadril, že funkciu „Hotovosť*“ nepoužíval, čo malo stačiť pre záver, že sťažovateľ túto funkciu používal a že na základe takýchto dokladov došlo k zdaniteľnému plneniu.

26. Sťažovateľ ďalej namietal, že správca dane bezdôvodne a svojvoľne neuviedol výpovede ďalších svedkov, keď tieto osoby mali údajne tvrdenia správcu dane vyvrátiť. Sťažovateľ mal za to, že sa jedná o pochybenie v podobe selektívneho hodnotenia dôkazov, opomenutia ich hodnotenia jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach, resp. o úplne nesprávnu interpretáciu svedeckých výpovedí a ich „vytrhnutie z kontextu“. Nesprávnosť právneho posúdenia veci v zmysle vyššie uvedeného má podľa sťažovateľa spočívať v tom, že správny súd akceptoval postup žalovaného, ktorý si selektívne vybral tie dôkazy zo všetkých vykonaných dôkazov, ktoré sa mu hodili pre potreby potvrdenia správcu dane, a to bez kritického vyhodnotenia ostatných vykonaných dôkazov vo vzájomnej súvislosti.

vykonať zápisnice z výsluchu týchto svedkov, pričom napadnutý rozsudok sa s týmto jeho návrhom žiadnym spôsobom nevysporiadal. 28. Podľa sťažovateľa potom platí, že ak predmetné výpovede fakticky vylučujú existenciu tzv. nefiškálnej tlačiarne, je vylúčené aj to, aby sa tlačili doklady „Hotovosť*“, keďže na to nebol k dispozícii spôsobilý nástroj. Namietal, že správny súd mu v uvedenom zmysle nedal odpoveď na najdôležitejšie žalobné body, čím malo dôjsť k podstatnému porušeniu práva sťažovateľa na spravodlivý súdny proces. Zároveň doplnil, že existencia takejto tlačiarne bola zistená na miestnom zisťovaní v októbri 2017, čo však nemá žiadnu relevanciu s poukazom na zdaňovacie obdobie, za ktoré bolo vydané napadnuté rozhodnutie žalovaného (poznámka kasačného súdu: september 2013). 29. Ďalej podľa sťažovateľa sa správny súd nevenoval tomu, že ani jeden zo svedkov nepotvrdil ani nezaznamenal rozdiel medzi reálne prijatou tržbou a uzávierkou vytlačenou z ERP. Preto je úplne vylúčené, aby existovala akákoľvek tržba, ktorú žalovaný a správca dane označujú ako „nepriznaná“.

30. Sťažovateľ tiež namietal, že správny súd nesprávne vyhodnotil rozloženie dôkazného bremena v podmienkach súdenej veci a zároveň odmieta, že by porušil ustanovenia zákona o DPH a zopakoval, že nebol produkovaný jediný dôkaz, ktorý by preukazoval, že by bol vytlačený jediný doklad, od akých odvíja svoje závery žalovaný, resp. správca dane.

31. Správnemu súdu v ďalšom sťažovateľ vytýkal, že dospel k záveru o tom, že skutkové okolnosti veci boli dostatočne zistené, pričom poukázal len na tri svedecké výpovede, ktoré boli naviac v rozpore so zvyšnými svedeckými výpoveďami (v celkovom počte sedem), a to nielen v otázke neexistencie nefiškálnej tlačiarne v prevádzke sťažovateľa v roku 2017, ale najmä v otázke existencie tržieb na strane sťažovateľa v dotknutom období. Namietal, že dôkazy, ktoré sťažovateľ označil, negujú existenciu ucelenej reťaze dôkazov o údajnom prijatí nepriznaných tržieb. V tomto kontexte žalovaný uviedol, že reálne prijatie tržieb nie je možné preukázať, pričom správny súd tento záver žalovaného nevyhodnotil.

Uviedol tiež, že už v rámci daňovej kontroly namietal, aby interné doklady v systéme BLUEGASTRO obsahujúce znak „Hotovosť*“ automaticky znamenali existenciu zdaniteľných plnení. 33. Sťažovateľ sa tiež ohradil voči záverom správneho súdu, podľa ktorých v rámci konania orgánov verejnej správy boli identifikované len formálne pochybenia, ktoré neodôvodňovali zrušenie žalobou napadnutých rozhodnutí. Osobitne pritom poukázal na vady týkajúce sa protokolu, v ktorom nebolo uvedené sídlo správcu dane, čo nebolo podľa správneho súdu podstatné pochybenie zo strany orgánov verejnej správy. Sťažovateľ doplnil, že podstatným procesným pochybením správcu dane bolo napr. aj vedenie výsluchov v rámci ústneho pojednávania dňa 9.10.2019, kedy správca dane musel toto ústne pojednávanie ukončiť (výsluch dvoch osôb za vzájomnej prítomnosti). Neprípustný postup správcu dane potvrdzuje aj to, že samotní zamestnanci Finančnej správy Slovenskej republiky, ako vypočúvané osoby, museli v rámci zápisnice podať námietky proti jej obsahu. 34. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti vyjadril súhlasný postoj so závermi správneho súdu.

37. V ďalšej časti vyjadrenia žalovaný poukázal na miestne zisťovanie uskutočnené dňa 23.10.2017, resp. na snahu sťažovateľa príslušné úkony bagatelizovať a navodiť dojem o nedostatočnosti technickej expertízy. Avšak žalovaný nespochybnil hodnotu dôkazov z miestneho zisťovania, t. j. že boli vytlačené doklady označené ako „Hotovosť*“ a že následne na základe týchto dokladov zamestnanci žalobcu prijali tržby.

39. Žalovaný sa osobitne ohradil voči pokusom sťažovateľa redukovať význam miestneho zisťovania zo dňa 23.10.2017, a to z dôvodu jeho časového odstupu od preskúmavaného zdaňovacieho obdobia. Uviedol, že pri tomto miestnom zisťovaní obsluha žalobcu vydala zákazníkovi falošný doklad vytlačený cez nefiškálnu tlačiareň a zároveň prijala od colníka na základe tohto dokladu platbu. Technickou expertízou pritom bolo zistené, že takto bolo vytlačených cca 147 tisíc dokladov od roku 2008 do 23.10.2017. To, že tieto doklady boli vytlačené, vyplýva zo samotnej expertízy. Fiškálnou tlačiarňou vytlačené doklady sa zaznamenávali v prevádzkovej pamäti a v kontrolnom zázname. Doklady vytlačené na inej ako fiškálnej tlačiarni, nie sú zaevidované vo fiškálnej pamäti. 40. V súvislosti s argumentáciou sťažovateľa, že mu nebolo preukázané prijímanie platieb v prejednávanom zdaňovacom období, keď miestne zisťovanie bolo uskutočnené 23.10.2017, žalovaný poukázal na to, že miestnym zisťovaním, spolu s ďalšími dôkazmi, bol identifikovaný tzv. modus operandi sťažovateľa. Doplnil, že tvrdenie žalovaného, že na základe tohto konkrétneho zistenia v tento konkrétny deň nie je možné prijať vo všeobecnosti záver, že na doklady Hotovosť* boli prijímané tržby, je v pomere k zisteným dôkazom irelevantné až absurdné. 41. Žalovaný uviedol, že za zdaňovacie obdobie september 2013 bolo identifikovaných niekoľko pravých dokladov a nemalé množstvo falošných dokladov, vytlačených cez nefiškálne zariadenie, ktoré mali simulovať fiškálne doklady. Odmieta argumentáciu sťažovateľa smerujúcu k nedostatočnému zisteniu skutkových okolností veci, keď pri takom množstve dokladov nie je možné, aby sa ku každému dokladu uskutočnilo tak detailné zisťovanie, ako sa uskutočnilo dňa 23.10.2017, resp. aby išlo o omyl pri používaní ERP. 42. Podľa žalovaného za vyššie uvedených okolností, resp. vychádzajúc z vykonaných dôkazov, objektivizovať jednotlivé výpovede svedkov v pomere k dôkaznej situácii tejto veci nie je absolútne nevyhnutnou potrebou, keďže funkcionalita Hotovosť* bola preukázateľne používaná v každom jednom zdaňovacom období, v ktorom bola technická expertíza použitá ako dôkaz v daňovom konaní. 43. V závere potom žalovaný navrhol, aby kasačný súd kasačnú sťažnosť žalobcu v celom rozsahu zamietol.

44. Senát Najvyššieho správneho súdu, ako súdu kasačného po zistení, že kasačná sťažnosť sťažovateľa bola podaná včas (§ 443 ods. 1), oprávnenou osobou (§ 442 ods. 1 SSP), je prípustná (§ 439 ods. 1 SSP) a má predpísané náležitosti (§ 445 ods. 1 SSP a § 57 SSP), preskúmal napadnutý rozsudok správneho súdu v medziach sťažnostných bodov uplatnených sťažovateľom spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a postupom podľa § 455 SSP bez nariadenia pojednávania dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná.

46. Podľa § 464 ods. 2 SSP, ak kasačný súd rozhoduje o kasačnej sťažnosti v obdobnej veci, ktorá už bola aspoň v piatich prípadoch predmetom konania pred kasačným súdom na základe skoršej kasačnej sťažnosti podanej tým istým sťažovateľom, môže v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázať už len na svoje skoršie rozhodnutia, a ak sa v celom rozsahu stotožňuje s ich odôvodnením, ďalšie dôvody už nemusí uvádzať.

48. Kasačný súd tak v súlade s § 464 ods. 2 SSP poukazuje na odôvodnenie vyššie uvádzaných rozhodnutí, s ktorými sa v plnom rozsahu stotožňuje. 49. Na dôvažok sa kasačnému súdu žiada doplniť odôvodnenie tohto rozsudku.

50. Podľa § 140 SSP vo veciach toho istého žalobcu a totožného predmetu konania, ktoré už boli predmetom konania pred správnym súdom, v odôvodnení každého ďalšieho rozsudku správny súd poukáže už len na totožný rozsudok, prípadne stručne zopakuje jeho dôvody.

Zmyslom tohto ustanovenia je, aby pri opakujúcich sa totožných žalobách toho istého žalobcu správny súd nemusel opakovať identické dôvody rozhodnutia. Oba účely odôvodnenia rozhodnutia - či už dovnútra alebo navonok - sú už totiž naplnené predchádzajúcim rozhodnutím, ktoré má poskytovať náležité odpovede na všetky sporné otázky, ktoré mali byť riešené aj v odkazovanom rozhodnutí. Z takéhoto poňatia následne vyplývajú podmienky pre uplatnenie skráteného odôvodnenia rozhodnutia súdu podľa § 140 SSP. Ide o (i) totožnosť žalobcu a (ii) totožnosť predmetu konania. O totožnosť (obdobnosť) predmetu konania pritom ide, ak sa obe súdne konania týkajú rovnakého právneho problému a vo svojej podstate sa formálne líšia „iba“ spisovou značkou (mutatis mutandis rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Sžfk 68/2019 zo dňa 4. novembra 2020).“

53. Kasačný súd sa podrobne oboznámil s napadnutým rozsudkom a jemu predchádzajúcou žalobou, ako aj s odkazovaným rozhodnutím a jemu predchádzajúcou žalobou. V tomto smere konštatuje, že ide o veci totožných účastníkov, ktoré sa týkajú obdobnej veci z pohľadu totožnosti predmetu súdneho konania. V oboch prípadoch ide o rozsudky vo veciach preskúmania zákonnosti rozhodnutí žalovaného vo veci vyrubenia rozdielu na DPH. Odôvodnenia preskúmavaných rozhodnutí a pochybnosti žalovaného a správcu dane sú

54. Správny súd v odkazovanom rozhodnutí uviedol: „59. [. . .] Správny súd zdôrazňuje, že vykonané dôkazy je potrebné hodnotiť vo vzájomných súvislostiach, ako ucelenú reťaz vzájomne sa doplňujúcich zistení. Výpovede svedkov nie je možné hodnotiť ako objektívne pre ich zamestnanecký vzťah k žalobcovi, čoho dôkazom sú podstatné odlišnosti vo výpovedi zamestnankyne žalobcu P. D. pri miestnom zisťovaní a pri výsluchu. Výsluchy boli navyše vykonávané so značným časovým odstupom, čo znamená, že si svedkovia v rámci výsluchov, v porovnaní so závermi z miestneho zisťovania, nemuseli detailne pamätať všetky okolnosti ohľadom vystavovania pokladničných dokladov. Skutočnosť, že žalobca používal funkciu Hotovosť*, na základe ktorej tlačil pokladničné doklady cez nefiškálnu tlačiareň, vyplynula z miestneho zisťovania dňa 23.10.2017, pri ktorom zamestnankyne žalobcu vystavili pokladničný doklad s použitím funkcie Hotovosť*, tento bol riadne vytlačený a odovzdaný pracovníkom colného úradu a taktiež bola na tieto doklady prijatá tržba za riadne poskytnutú

55. Kasačný súd poukazuje na rozsudok sp. zn. 4Sfk/22/2024 z 23.10.2024, a to vo veci týkajúcej sa dane z príjmov za rok 2012, bod 102: „Sťažovateľ v kasačnej sťažnosti namietal aj to, že výpovede svedkov O., L. W. A. sú irelevantné pre ich „časovú diskontinuitu“, resp. že boli selektívne hodnotené. Bez ohľadu na to, že uvedení traja svedkovia pracovali pre sťažovateľa v rôznych časových úsekoch rokov 2015 až 2017 a predmetom rozhodnutia orgánov verejnej správy v súdenej veci je daň z príjmu sťažovateľa za rok 2012, výpovede týchto svedkov mohli byť (aj pre účely zdaňovacieho obdobia relevantného v tomto konaní) podporne použité, keďže z technickej expertízy vyplýva, že na ERP zariadení sťažovateľa sa funkcia Hotovosť* používala už od 30.06.2008 (do 23.10.2017). Výpoveď týchto svedkov potom nepochybne - v spojení s tým, že odborným dokazovaním bolo preukázané používanie ERP v režime Hotovosť* vo vyššie uvedenom časovom úseku, vykazuje potrebný stupeň relevancie v rovine tzv. podporného dôkazu. Použitie týchto výpovedí ako „podporných

56. 103. Tým kasačný súd nespochybňuje, že títo svedkovia nepochybne nemohli priamo potvrdiť používanie funkcie Hotovosť* v roku 2012 v prevádzke sťažovateľa (keďže vtedy neboli zamestnancami sťažovateľa), avšak ich svedecká výpoveď v spojení s inými dôkazmi potvrdzuje napr. to, že ERP sťažovateľa bola naozaj vybavená funkciou Hotovosť* (keďže s ňou aj oni pracovali), resp. že táto funkcionalita sa používala systematicky v rámci vyššie uvedeného časového úseku, ktorý vykazuje rovnaké technické atribúty a zistenia, ktoré platia aj vo vzťahu k roku 2012 a pod. Kasačný súd nerozporuje, že priama facie sa môže javiť, že tieto dôkazy boli v súdenej veci irelevantné, keďže sa jedná o zamestnancov, ktorí v roku 2012 pre sťažovateľa nepracovali, avšak práve z dôvodu, že iným dôkazom bolo preukázané (technická expertíza), že tlač falošných dokladov Hotovosť* bola na prevádzke sťažovateľa realizovaná kontinuálne od 30.06.2008 do 23.10.2017, nie je možné tieto svedecké výpovede všeobecne a paušálne označiť za bezpredmetné, vecne nepoužiteľné, príp. bez ďalšieho nezákonné vo

. .] sp. zn. PO- 1S/100/2020 (o. i. body 57., 59. a 60.) odôvodnil, prečo sú v konkrétnostiach súdenej veci výpovede svedkov bez väčšej relevancie, resp. prečo - hoci aj parciálne závery abstrahované z týchto výpovedí - boli postačujúce pre skutkové závery správnych orgánov vo veci, a to osobitným poukázaním na význam obstaranej technickej expertízy.“ 58. 111. [.

59. V zmysle vyššie uvedeného sa kasačný súd v skorších konaniach vysporiadal s námietkou časovej diskontinuity, a preto len citáciou odkazuje na uvedené. 60. Po zvážení opísaných skutočností, kasačný súd zastáva názor, že odkazom na odkazované rozhodnutie, nedošlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Odkazované rozhodnutie explicitne uvádza, že svedecké výpovede zamestnancov (ktorí neboli zamestnancami v prejednávanom zdaňovacom období) boli využité len k ustáleniu skutkového stavu.

61. Kasačný súd sa preto nestotožnil s námietkou sťažovateľa, že na uplatnenie skráteného odôvodnenia rozhodnutia súdu podľa § 140 SSP nebola splnená podmienka totožnosti predmetu konania. Na základe vyššie uvedeného nebolo preukázané, že by sa odkazované a prebiehajúce súdne konania týkali iných právnych problémov. V prejednávanom i odkazovanom rozhodnutí je predmetom konania preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného vo veci vyrubenia dane z pridanej hodnoty, hlavným dôkazom bola technická expertíza a skutočnosti získané z miestneho zisťovania. Z uvedeného má kasačný súd za to, že napriek skutočnosti, že časť svedkov z odkazovaného rozhodnutia nebola v rozhodnom období zamestnancami sťažovateľa, nedošlo týmto odkazom k porušeniu práva na spravodlivý proces, keďže tieto výpovede neboli v odkazovanom rozhodnutí posudzované ako rozhodné pre skutkový stav a rozhodujúce nie sú ani v tejto veci sťažovateľa.

VI. Záverečné zhodnotenie a odôvodnenie rozsudku v časti trov

63. Na základe vyššie uvedeného kasačný súd podľa § 461 SSP kasačnú sťažnosť žalobcu ako sťažovateľa ako nedôvodnú zamietol. 64. O trovách kasačného konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 1 SSP v spojení s § 167 ods. 1 a § 168 SSP tak, že žiadnemu z účastníkov konania nepriznal náhradu trov konania, keďže sťažovateľ v ňom nemal úspech a u procesne úspešného žalovaného nezistil výnimočné dôvody, pre ktoré by mohol spravodlivo požadovať náhradu trov konania (§ 467 ods. 1 v spojení s § 167 ods. 1 a § 168 SSP). 65. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0 (§ 463 SSP v spojení s § 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave dňa 26. septembra 2025