1Sfk/17/2025

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v kasačnom senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mariána Fečíka (sudca spravodajca) a členiek senátu JUDr. Jany Hatalovej, PhD., LL.M. a JUDr. Kataríny Cangárovej, PhD., LL.M. v právnej veci žalobcu (sťažovateľa): Jozef Lopuch - Club Hotel OLYMPIA, s miestom podnikania Partizánska 684/80, 058 01 Poprad, IČO: 14285410, právne zastúpeného: JUDr. Marek Radačovský, advokát so sídlom Žriedlová 3, 040 01 Košice, IČO: 35553961, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 42499500, v konaní o všeobecnej správnej žalobe na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 462112/ 2020 zo dňa 6.10.2020, konajúc o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Správneho súdu v Košiciach č. k. 2Sf/19/2024-27 zo dňa 17.12.2024, takto

rozhodol:

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky rozsudok Správneho súdu v Košiciach č. k. 2Sf/19/2024-27 zo dňa 17.12.2024 zrušuje a vec sa vracia Správnemu súdu v Košiciach na ďalšie konanie.

Odôvodnenie

I. Konanie pred orgánmi finančnej správy

II. Konanie pred správnym súdom

5. Krajský súd dospel k záveru, že rozhodnutie žalovaného, ako aj prvostupňové rozhodnutie správcu dane nebolo vydané v súlade so zákonom. Konštatoval porušenie § 68 ods. 3 Daňového poriadku zo strany správcu dane tým, že správca dane vo vyrubovacom konaní vykonával ďalšie dokazovanie, ktoré bolo možné vykonať len v rámci daňovej kontroly. Krajský súd uzavrel, že v konaní pred orgánom verejnej správy došlo nesprávnym právnym posúdením k takej procesnej vade v konaní, ktorá má vplyv na zákonnosť napadnutých rozhodnutí.

7. Správny súd v súlade s ustanovením § 140 SSP poukázal na odôvodnenie skôr vydaného rozsudku Správneho súdu Košiciach sp. zn. PO-1S/100/2020 zo dňa 5.10.2023 („ďalej ako „odkazované rozhodnutie“), vo veci toho istého žalobcu, totožného predmetu konania, v ktorom išlo o vyrubenie rozdielu dane z pridanej hodnoty žalobcovi za zdaňovacie obdobie december 2016 v sume 3.194,56 eur. Pri výkone daňovej kontroly u žalobcu za mesiac december 2016, ako aj za 4. štvrťrok 2012 sa vychádzalo z tých istých dôkazov získaných a vykonaných správcom dane, ktoré sú zhrnuté v Protokole o vykonaní daňovej kontroly č. 101813024/2018 zo dňa 14.9.2018 (v prípade prejednávanej veci) a č. 102121215/2018 zo dňa 25.10.2018 (v prípade konania v odkazovanom rozhodnutí).

Totožnosť konaní dôvodí skutočnosťou, že v oboch konaniach ide o DPH, a teda zákonné predpoklady pre vznik vlastnej daňovej povinnosti sú v oboch prípadoch rovnaké. Osobitne poukazuje na skutočnosť, že správny súd sa v odkazovanom rozhodnutí vysporiadal so všetkými podstatnými žalobnými námietkami.

V rozpore so zákonom, získané dôkazy by podľa správneho súdu mohli byť v prípade, ak by sa jednalo o procesný postup, ktorým by došlo k účelovému obchádzaniu zákonných časových limitov pre vykonanie daňovej kontroly podľa § 46 ods. 10 Daňového poriadku. Preto zákonnosť dôkazov vykonaných počas vyrubovacieho konania, ktorých vykonanie nebolo navrhnuté daňovým subjektom, je potrebné hodnotiť vždy vzhľadom k okolnostiam konkrétnej daňovej veci.

11. Správny súd sa nestotožnil ani s námietkou žalobcu, že nebol produkovaný žiaden dôkaz, ktorý by jednoznačne potvrdil existenciu nefiškálnej tlačiarne, na ktorej žalobca tlačil tzv. falošné doklady pomocou funkcie „Hotovosť*“ a prijatie akejkoľvek tržby na základe takýchto falošných dokladov. Správny súd zdôraznil, že vykonané dôkazy je potrebné hodnotiť vo vzájomných súvislostiach, pričom výpovede svedkov nie je možné hodnotiť ako objektívne pre ich zamestnanecký vzťah k žalobcovi, čoho dôkazom sú podstatné odlišnosti vo výpovedi zamestnankyne žalobcu R. K. pri miestnom zisťovaní a pri výsluchu. Výsluchy boli navyše vykonávané so značným časovým odstupom. Pokiaľ išlo o námietku žalobcu týkajúcu sa použiteľnosti vyjadrenia tejto svedkyne, správny súd poukázal na to, že pokiaľ nebolo preukázané, že v procese miestneho zisťovania bol pri získavaní vyjadrenia zamestnankyne žalobcu porušený zákon, je možné tento dôkaz považovať za zákonný.

13. To, že po použití funkcie „Hotovosť*“ dochádzalo k tlači pokladničných dokladov mimo fiškálnej tlačiarne vyplýva podľa správneho súdu z výsledkov technickej expertízy ERP, nakoľko v programe BLUEGASTRO sa uložili kópie dokladov, pričom tento program neumožňoval generovať doklad bez jeho tlače. Vzhľadom na uvedené je udržateľný záver o existencií aj nefiškálnej tlačiarne, na ktorej sa takéto pokladničné doklady tlačili, keďže preukázateľne neboli tlačené na fiškálnej tlačiarni (čo tiež vyplynulo z technickej expertízy). Túto skutočnosť potvrdilo aj miestne zisťovanie, pri ktorom boli zaistené dve tlačiarne (fiškálna a nefiškálna), pričom obe boli funkčne spojené s ERP, čo bolo riadne zdokumentované.

Samotná konštrukcia týchto dokladov, ktoré obsahovali všetky náležitosti pokladničného dokladu, a to aj vrátane ochranného znaku MF, svedčí o tom, že ak by tieto doklady nikdy neboli tlačené tak, ako to tvrdí žalobca, potom by neobsahovali všetky náležitosti (rozpis DPH, ochranný znak) a boli by tlačené cez inú tlačiareň. Je to preto, lebo takýto doklad s takým obsahom a s ochranným znakom MF, by sa nedal cez fiškálnu tlačiareň vytlačiť a naviac by bol označený textom „nefiškálny doklad“.

Z uvedených dôkazov podľa správneho súdu nespochybniteľne vyplýva, že doklady tlačené cez funkciu „Hotovosť*“ boli tlačené, boli na nich evidované tržby a tieto neboli zaznamenané vo fiškálnej tlačiarni, ale len na internej dennej uzávierke. 16. Žalobca ďalej namietal vykonanie ústnych pojednávaní so zamestnancami Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky, Colného úradu Bratislava dňa 9.10.2019.

17. Obdobne ako nedôvodnú vyhodnotil správny súd aj námietku žalobcu týkajúcu sa neuvedenia adresy sídla správcu dane v protokole z daňovej kontroly, čo má matˇ za následok nezákonnosť protokolu. Správny súd je toho názoru, že z obsahu administratívneho spisu jednoznačne vyplýva skutočnosť, že správne konanie vo veci žalobcu bolo vedené pobočkou Daňového úradu Prešov, konkrétne pobočkou Poprad. Uvedené je možné vnímať ako postup síce nezodpovedajúci doslovnému zneniu § 47 písm. a) Daňového poriadku, avšak nemá v danom prípade negatívny dopad na subjektívne práva žalobcu.

18. Proti napadnutému rozsudku správneho súdu podal žalobca (ďalej ako „sťažovateľ“) včas kasačnú sťažnosť podľa § 440 ods. 1 písm. f), g) a h) SSP. Sťažnostným návrhom sa sťažovateľ domáhal, aby kasačný súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil správnemu súdu na ďalšie konanie. Zároveň navrhol, aby kasačný súd priznal sťažovateľovi voči žalovanému právo na náhradu trov kasačného konania.

Sťažovateľ ďalej v kasačnej sťažnosti v súvislosti s nedostatočným odôvodnením rozsudku správneho súdu odkázal na súvisiace ustanovenia Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky a Európskeho súdu pre ľudské práva.

Mal za to, že napadnutý rozsudok obsahuje množstvo všeobecných konštatácií a citácií bez toho, aby boli premietnuté na konanie v tejto veci. 21. Sťažovateľ namietal, že správny súd porušil jeho právo na spravodlivý súdny proces, keď odkázal na rozsudok správneho súdu vo veci, ktorá sa týkala iného zdaňovacieho obdobia, v ktorom rozhodní svedkovia nepracovali pre žalobcu. Sťažovateľ má za to, že odôvodnenie napadnutého rozsudku odkazujúcim rozhodnutím je nedostatočné a nezákonné.

23. Sťažovateľ poukázal na výpovede svedkýň, ktoré mali v rámci výsluchu u správcu dane vypovedať, aké funkcie používali pri evidencii tržieb v rámci ERP, pričom ani jedna z nich neuviedla, že používala funkciu Hotovosť* ale uvádzali iné funkcie. Podľa sťažovateľa tieto výpovede predstavujú priamy dôkaz o tom, že závery žalovaného v napadnutom rozhodnutí sú ničím nepodložené domnienky a tvrdenia.

25. Sťažovateľ ďalej namietal záver žalovaného, že ani jeden zo svedkov sa jednoznačne nevyjadril, že funkciu „Hotovosť*“ nepoužíval, čo malo stačiť pre záver, že sťažovateľ túto funkciu používal a na základe takýchto dokladov došlo k zdaniteľnému plneniu.

Títo svedkovia nepotvrdili, resp. vyvrátili existenciu tzv. nefiškálnej tlačiarne u sťažovateľa, nepotvrdili, že by tzv. „falošný“ doklad (Hotovosť*) bol z tlačiarne vytlačený, resp. popreli, že by takýto doklad bol zákazníkovi vydaný, príp. sa k tomu nevedeli vyjadriť. Naviac, sťažovateľ spochybňuje ich výpoveď aj vzhľadom na „časovú diskontinuitu“.

28. Ako nesprávne právne posúdenie veci správnym súdom namietal sťažovateľ aj tú skutočnosť, že správny súd vyhodnotil záver žalovaného vo veci existencie nefiškálnej tlačiarne u sťažovateľa v priebehu roka 2017 ako relevantný aj v podmienkach súdenej veci. Správny súd pritom údajne vôbec nevzal do úvahy pri posudzovaní tejto otázky obsah administratívneho spisu. Sťažovateľ poukázal na 13 výpovedí, z ktorých má vyplývať, že nefiškálna tlačiareň v rozhodnom čase u sťažovateľa nebola. Sťažovateľ navrhol správnemu súdu vykonať zápisnice z výsluchu týchto svedkov, pričom napadnutý rozsudok sa s týmto jeho návrhom žiadnym spôsobom nevysporiadal.

rozhodnom čase prijal akúkoľvek odplatu za akékoľvek poskytnuté zdaniteľné plnenie, ktorá by mala byť pretavená vo výške jeho tržieb. Mal za to, že správca dane, ako ani žalovaný nepreukázali, že by u sťažovateľa v spornom zdaňovacom období vznikol zdaniteľný príjem vo výške určenej napadnutými rozhodnutiami, keď zároveň nebolo preukázané, že došlo k dodaniu tovarov alebo služieb, za ktoré by tieto plnenia prijal. Ani tejto námietke sa však podľa sťažovateľa správny súd nevenoval.

Mal za to, že ak správca dane chcel zvýšiť daňovému subjektu zdaniteľné príjmy v určitej výške, musí mať aj dôkazy o existencii týchto príjmov. Namietal, že takéto dôkazy orgány verejnej správy nemajú, keďže technická expertíza vypracovaná inou zložkou žalovaného, nebola podľa samotného žalovaného (prvotné rozhodnutie) dostatočným dôkazom na preukázanie existencie ďalších tržieb, ktoré neboli uvedené v daňovom priznaní.

tržieb. V tomto kontexte žalovaný uviedol, že reálne prijatie tržieb nie je možné preukázať, pričom správny súd tento záver žalovaného nevyhodnotil. 33. Sťažovateľ poukázal na to, že i z technickej expertízy vyplýva, že „v internej databáze BLUEGASTRO sa nachádzali nejaké doklady a ich vyobrazenie“, kde zdôraznil slovo „interné“ s tým, že sa v žiadnom prípade nejednalo o doklady používané v bežnom obchodnom styku, a preto podľa sťažovateľa za takéto doklady logicky nemohla byť prijatá tržba.

34. Sťažovateľ sa tiež ohradil voči záverom správneho súdu, podľa ktorých v rámci konania orgánov verejnej správy boli identifikované len formálne pochybenia, ktoré neodôvodňovali zrušenie žalobou napadnutých rozhodnutí. Osobitne pritom poukázal na vady týkajúce sa protokolu, v ktorom nebolo uvedené sídlo správcu dane, čo nebolo podľa správneho súdu podstatné pochybenie zo strany orgánov verejnej správy. Sťažovateľ doplnil, že podstatným procesným pochybením správcu dane bolo napr. aj vedenie výsluchov v rámci ústneho pojednávania dňa 9.10.2019, kedy správca dane musel toto ústne pojednávanie ukončiť (výsluch dvoch osôb za vzájomnej prítomnosti). Neprípustný postup správcu dane potvrdzuje aj to, že samotní zamestnanci Finančnej správy Slovenskej republiky, ako vypočúvané osoby, museli v rámci zápisnice podať námietky proti jej obsahu. 35. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti vyjadril súhlasný postoj so závermi správneho súdu.

Krajského súdu v Košiciach č. k. 6S/12/2018-76 zo dňa 25.10.2018 vo veci dane z príjmov fyzickej osoby za rok 2015. Odkázal pritom na body 35 a 32 uvedeného rozsudku poukazujúc na relevanciu technickej expertízy vykonanej certifikovaným orgánom. 38. V ďalšej časti vyjadrenia žalovaný poukázal na miestne zisťovanie uskutočnené dňa 23.10.2017, resp. na snahu sťažovateľa príslušné úkony bagatelizovať a navodiť dojem o nedostatočnosti technickej expertízy. Avšak žalovaný nespochybnil hodnotu dôkazov z miestneho zisťovania, t. j. že boli vytlačené doklady označené ako „Hotovosť*“ a že následne na základe týchto dokladov zamestnanci žalobcu prijali tržby. 39. Na námietky sťažovateľa týkajúce sa prijímania tržieb, tlače pokladničných dokladov v režime „Hotovosť*“, používania nefiškálnej tlačiarne, výpovede svedkov, resp. časového odstupu a irelevantnosti miestneho zisťovania z 23.10.2017 reagoval žalovaný tak, že tieto okolnosti je potrebné skúmať v kontexte technickej expertízy, keďže pre posúdenie tohto prípadu boli esenciálnymi práve fakty technického charakteru. 40. Žalovaný sa osobitne ohradil voči pokusom sťažovateľa redukovať význam miestneho zisťovania zo dňa 23.10.2017, a to z dôvodu jeho časového odstupu od preskúmavaného zdaňovacieho obdobia. Uviedol, že pri tomto miestnom zisťovaní obsluha žalobcu vydala zákazníkovi falošný doklad vytlačený cez nefiškálnu tlačiareň a zároveň prijala od colníka na základe tohto dokladu platbu. Technickou expertízou pritom bolo zistené, že takto bolo vytlačených cca 147 tisíc dokladov od roku 2008 do 23.10.2017. To, že tieto doklady boli vytlačené, vyplýva zo samotnej expertízy. Fiškálnou tlačiarňou vytlačené doklady sa zaznamenávali v prevádzkovej pamäti a v kontrolnom zázname. Doklady vytlačené na inej ako fiškálnej tlačiarni, nie sú zaevidované vo fiškálnej pamäti. 41. V súvislosti s argumentáciou sťažovateľa, že mu nebolo preukázané prijímanie platieb v zdaňovacom období, keď miestne zisťovanie bolo uskutočnené 23.10.2017, žalovaný poukázal na to, že miestnym zisťovaním, spolu s ďalšími dôkazmi, bol identifikovaný tzv. modus operandi sťažovateľa. Doplnil, že tvrdenie žalovaného, že na základe tohto konkrétneho zistenia v tento konkrétny deň nie je možné prijať vo všeobecnosti záver, že na doklady Hotovosť* boli prijímané tržby, je v pomere k zisteným dôkazom irelevantné až absurdné. Odmieta argumentáciu sťažovateľa smerujúcu k nedostatočnému zisteniu skutkových okolností veci, keď pri takom množstve dokladov nie je možné, aby sa ku každému dokladu uskutočnilo tak detailné zisťovanie, ako sa uskutočnilo dňa 23.10.2017, resp. aby išlo o omyl pri používaní ERP. 42. Podľa žalovaného za vyššie uvedených okolností, resp. vychádzajúc z vykonaných dôkazov, objektivizovať jednotlivé výpovede svedkov v pomere k dôkaznej situácii tejto veci nie je absolútne nevyhnutnou potrebou, keďže funkcionalita Hotovosť* preukázateľne používaná v každom jednom zdaňovacom období, v ktorom bola technická expertíza použitá ako dôkaz v daňovom konaní. 43. V závere žalovaný navrhol, aby kasačný súd kasačnú sťažnosť žalobcu v celom rozsahu zamietol.

44. Senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky ako súdu kasačného po zistení, že kasačná sťažnosť sťažovateľa bola podaná včas (§ 443 ods. 1), oprávnenou osobou (§ 442 ods. 1 SSP), je prípustná (§ 439 ods. 1 SSP) a má predpísané náležitosti (§ 445 ods. 1 SSP a § 57 SSP), preskúmal napadnutý rozsudok správneho súdu v medziach sťažnostných bodov uplatnených sťažovateľom [§ 445 ods. 1 písm. c), ods. 2 SSP a § 453 ods. 2 SSP] spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a postupom podľa § 455 SSP bez nariadenia pojednávania dospel k záveru, že kasačná sťažnosť je dôvodná.

46. Podľa ustanovenia § 107 ods. 1 písm. a) SSP predseda senátu nariadi na prejednanie veci samej pojednávanie, ak o to požiada aspoň jeden z účastníkov konania. 47. Pokiaľ ide o namietaný nesprávny procesný postup správneho súdu v zmysle § 440 ods. 1 písm. f) SSP, správny súd nepostupoval správne, keď nenariadil vo veci pojednávanie, o ktoré ho sťažovateľ v žalobe výslovne požiadal (strana 24 bod 33. žaloby sťažovateľa).

konanie. Takýmto postupom bolo žalobcovi ako sťažovateľovi znemožnené zaujať stanovisko k rozhodnutiu Najvyššieho správneho súdu, ktorým bolo priznané procesné “víťazstvo“ žalovanému a ktoré zároveň tvorilo podklad pre ďalšie konanie. Avšak je nevyhnutné zdôrazniť, že ani samotná existencia výzvy na vyjadrenie by bez ďalšieho nebola spôsobilá nahradiť povinnosť súdu nariadiť pojednávanie. Absencia výzvy a súčasne nenariadenie pojednávania, tak viedli nielen k znemožneniu uplatnenia procesných práv sťažovateľa, ale aj k popretiu jeho legitímnych očakávaní. Sťažovateľ sa pritom v súlade s explicitnou žiadosťou obsiahnutou v jeho žalobe oprávnene mohol domnievať, že mu bude poskytnutý priestor na realizáciu jeho procesných práv v rámci pojednávania. V dôsledku nenariadenia pojednávania sťažovateľ nemal možnosť v plnom rozsahu využiť svoje procesné práva, ako sú mu ústavne a zákonne garantované, vydanie napadnutého rozsudku bolo pre sťažovateľa prekvapivé a teda takýmto postupom nešlo o formálnu chybu bez vplyvu na postavenie účastníka, ale o postup, ktorým bolo podstatným spôsobom zasiahnuté do práva sťažovateľa na spravodlivý proces.

upravenom rozsahu aj ústavným právom vyplývajúcim z čl. 48 ods. 2 ústavy. V širšom kontexte je porušenie práva účastníka konania na prejednanie jeho veci na pojednávaní aj v rozpore s ústavným právom vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom (č. 48 ods. 2 ústavy) ako i princípmi verejnosti, bezprostrednosti a kontradiktornosti správneho súdneho konania (§ 5 ods. 6 a 9 SSP), ktoré sú spoločne vyjadrené v zásade audiatur et altera pars (nech je vypočutá aj druhá strana) a patria medzi neopomenuteľné prvky práva na spravodlivý proces (viď rozsudky Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžk41/2020 z 27. februára 2023 a sp. zn. 8Sžk/4/2021 z 21. decembra 2023).

Z dikcie vyššie citovaného § 107 ods. 1 písm. a) SSP je zrejmé, že je povinnosťou správneho súdu nariadiť ústne pojednávanie na prejednanie veci samej, ak o to požiada aspoň jeden z účastníkov konania. 32. Kasačný súd tiež v tejto súvislosti poukazuje na ustálenú rozhodovaciu činnosť prezentovanú napríklad rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10 Sžsk 2/ 2019 zo dňa 22. októbra 2019, publikované pod č. R 18/2021 „.

51. Kasačný súd zdôrazňuje, že nariadením pojednávania správnym (krajským) súdom na základe výslovnej žiadosti žalobcu, nie je automaticky konzumovaná povinnosť nariadiť pojednávanie aj po zrušení rozsudku správneho (krajského) súdu Najvyšším správnym súdom. Ústavné právo žalobcu na prerokovanie veci v jeho prítomnosti, spojené s princípom ústnosti správneho súdneho konania, totiž nemožno chápať reštriktívne ako „právo na jedno pojednávanie vo veci.“ Účelom práva na prerokovanie veci v prítomnosti účastníka konania je umožniť mu zúčastniť sa osobne rozhodovania súdu, tak aby v jeho rámci mohol uplatniť všetky svoje procesné práva vrátane ďalšieho ústavného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom. Správny súd sa síce má snažiť rozhodnúť na jedinom pojednávaní (§ 108 ods. 1 SSP), avšak v tomto smere ide o aplikáciu princípov hospodárnosti a procesnej ekonómie (§ 5 ods. 7 SSP) a nie o obmedzenie princípu ústnosti. Aj pri rešpektovaní rozsiahlej skutkovej a právnej variability situácií sa kasačný súd domnieva, že pokiaľ by i správny súd

52. Pokiaľ aj správny súd v bode 8 odôvodnenia napadnutého rozsudku uviedol, že „vzhľadom na vyjadrenia účastníkov konania vo veci nenariadil pojednávanie“, tak nie je zrejmé, čo tým myslel, pretože okrem vyjadrenia žalobcu obsiahnutého v žalobe, požadujúceho nariadenie pojednávania, sa v súdnom spise nenachádza žiadne jeho vyjadrenie, ktorým by po zrušení rozsudku krajského súdu navrhoval, či súhlasil s rozhodnutím správneho súdu bez nariadenia pojednávania. Takúto povahu nemôže mať úradný záznam krajského súdu č.l. 315 z 12.5.2022 (ďalej len „úradný záznam“), z ktorého vyplýva, že „procesne atypicky“ predsedníčka senátu krajského súdu telefonicky oslovila právneho zástupcu žalobcu, či by súhlasil s verejným vyhlásením rozsudku krajským súdom bez pojednávania.

53. Správny súd bude musieť v ďalšom konaní vytýčiť pojednávanie vo veci, riadne a včas naň predvolať účastníkov konania a znova vec prejednať a rozhodnúť.

54. Sumarizujúc vyššie uvedené skutočnosti dospel kasačný súd k záveru, že správny súd nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces. Z uvedených dôvodov napadnutý rozsudok trpí vadou podľa § 440 ods. 1 písm. f) SSP. Kasačný súd preto postupom podľa § 462 ods. 1 SSP rozsudok správneho súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie Správnemu súdu v Košiciach. 55. Dôvody kasačnej sťažnosti vymedzené v § 440 ods. 1 SSP možno deliť na vady zmätočnosti [§ 440 ods. 1 písm. a) až f) a j) SSP] a vady týkajúce sa riešenia právnej otázky [§ 440 ods. 1 písm. g) až i) SSP]. Vady zmätočnosti majú procesnoprávny charakter a vzťahujú sa na nesplnenie niektorej z podmienok konania, resp. postupu v konaní. Vady týkajúce sa riešenia právnej otázky sa dotýkajú vecnej správnosti rozhodnutia krajského súdu. Hoci to Správny súdny poriadok explicitne neustanovuje, možno s odkazom na princípy procesnej logiky skonštatovať, že pri skúmaní v kasačnej sťažnosti uvedených dôvodov, majú vady týkajúce sa riešenia právnej otázky vo vzťahu k vadám zmätočnosti subsidiárnu povahu. Inak povedané kasačný súd preskúmava namietané vady týkajúce sa riešenia právnej otázky len v tom prípade, ak nezistil nezákonnosť rozhodnutia už na podklade namietaných vád zmätočnosti. Rovnaký záver prezentuje aj odborná spisba, podľa ktorej „Ak je rozhodnutie krajského súdu postihnuté niektorou z týchto vád (zmätočnosti), kasačný súd zruší napadnuté rozhodnutie bez toho, aby sa zaoberal vecnou stránkou preskúmavaného rozhodnutia“ (porovnaj Baricová, J., Fečík, M., Števček, M., Filová, A. a kol. Správny súdny poriadok. Komentár. Bratislava : C. H. Beck, 2018, 1604 s.). Uvedené je dané tým, že ak je daná vada zmätočnosti, je preskúmavané rozhodnutie krajského súdu vždy nezákonné a to bez ohľadu na jeho vecnú správnosť (viď

rozsudok

Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sak/1/2021 z 29.9.2021). 56. Na základe vyššie uvedeného, kasačný súd po zistení, že je daný dôvod kasačnej sťažnosti podľa § 440 ods. 1 písm. f) SSP, týkajúci sa porušenia práva žalovaného na spravodlivý proces v dôsledku neprejednania veci na pojednávaní, už nepreskúmaval dôvodnosť kasačnej sťažnosti podľa § 440 ods. 1 písm. g) a h) SSP vo vzťahu k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, resp. odklonu o ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu. Ako obiter dictum je však namieste dať do pozornosti správneho súdu rozhodnutia kasačného súdu sp. zn. 4Sfk/14/2024 (zdaňovacie obdobie december 2016), sp. zn. 1Sfk/17/2024 (zdaňovacie obdobie júl 2017), sp. zn. 3Sfk/63/2024 (zdaňovacie obdobie máj 2013) a sp. zn. 4Sfk/22/2024 (daň z príjmov za rok 2012). 57. O nároku na náhradu trov kasačného konania rozhodne v ďalšom konaní správny súd (§ 467 ods. 3 SSP). 58. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0 (§ 463 SSP v spojení s § 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.