1Sfk/18/2024
ECLI:SK:NSSSR:2025:5022200104.1
- Súd
- Najvyšší správny súd Slovenskej republiky
- Súd 1. inštancie
- Správny súd v Banskej Bystrici
- Sp. zn. 1. inštancie
- ZA-30S/36/2022
- IČS
- 5022200104
- Citované
- 1× inými rozhodnutiami
- Zdroj
- PDF ↗
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v kasačnom senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mariána Fečíka (sudca spravodajca) a členiek senátu JUDr. Jany Hatalovej, PhD., LL.M. a JUDr. Kataríny Cangárovej, PhD., LL.M. v právnej veci žalobcu (sťažovateľa): T.. Q. M., nar. X.X.XXXX, A. XX, XXX XX J., právne zastúpený: JUDr. Sabína Hodoňová, PhD., LL. M., vykonávajúca advokáciu v združení ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA BEDNÁŘOVÁ HODOŇOVÁ SENKOVÁ, so sídlom Mariánske námestie 31, 010 01 Žilina, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 42499500, v konaní o všeobecnej správnej žalobe na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 595166/2021 zo dňa 28.12.2021, konajúc o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Správneho súdu v Banskej Bystrici sp. zn. ZA-30S/36/2022 zo dňa 12.10.2023, takto
rozhodol:
I. Kasačná sťažnosť sa zamieta. II. Účastníkom konania sa právo na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.
Odôvodnenie
I. Konanie pred orgánmi finančnej správy
1. Orgán verejnej správy - Mesto Čadca (ďalej ako „správca dane“) ako príslušný správca dane podľa § 4 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, podľa § 99e ods. 1 zákona č. 582/2004 Z. z. o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon o miestnych daniach“) a podľa Všeobecne záväzného nariadenia Mesta Čadca č. 3/2019 o dani z nehnuteľností, dani za psa, dani za ubytovanie, dani za predajné automaty a dani za nevýherné hracie prístroje rozhodnutím č. 003831/1/2021 zo dňa 12.10.2021 vyrubil žalobcovi daň z nehnuteľnosti (bytu) na zdaňovacie obdobie roku 2021 vo výške 18,76 eur. 2. Žalovaný v odvolacom konaní rozhodnutím č. 595166/2021 zo dňa 28.12.2021 (ďalej aj „rozhodnutie žalovaného“) prvostupňové rozhodnutie správcu dane potvrdil. Žalovaný rozhodnutie odôvodnil tým, že správca dane pri vyrubení dane z nehnuteľnosti vychádzal z údajov zverejnených v katastri nehnuteľností zo dňa 09.11.2021, z ktorých vyplýva, že žalobca bol spolu s bývalou manželkou K. M. vlastníkom bytu č. XX, vchod K., na X. O., v bytovom dome súp. č. XXXX (ďalej ako „predmetný byt“) v spoluvlastníckom podiele 1/1. Ďalej uvádza, že žalobca v daňovom priznaní zo dňa 21.02.2005 uviedol, že je spoluvlastníkom bytu určeným dohodou a je splnomocnený na podanie daňového priznania aj za spoluvlastníka. Podľa § 99e ods. 5 zákona o miestnych daniach správca dane vyrubí daň z nehnuteľností rozhodnutím tomu z manželov, ktorý podal príslušné daňové priznanie, pričom s poukazom na ustanovenie § 70 ods. 2 zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) platí zásada hodnovernosti a záväznosti údajov katastra. V zmysle uvedených ustanovení a zo skutočností uvedených žalobcom v daňovom priznaní k dani z nehnuteľnosti zo dňa 21.02.2005, správca dane vyrubil daň z nehnuteľností za rok 2021. 3. K námietke falšovania údajov v podanom daňovom priznaní žalovaný uviedol, že daňový subjekt je v zmysle ustanovenia § 23 ods. 1 daňového poriadku oprávnený nazerať do spisu daňového subjektu týkajúceho sa jeho daňových povinností. Žalobca teda mal možnosť už pri prvom podozrení z nesprávneho vyrubenia dane overiť svoje pochybnosti u správcu dane, a prípadné nezrovnalosti s ním prerokovať. Žalovaný považoval túto námietku za irelevantnú. 4. K námietke týkajúcej sa svojvoľného vyrubenia dane za celú nehnuteľnosť iba jednému daňovníkovi, žalovaný konštatoval, že ak u žalobcu došlo k zmene skutočností uvedených v podanom daňovom priznaní, a tieto zmeny mali vplyv na základ dane z nehnuteľností, bol žalobca povinný postupovať podľa § 99b zákona o miestnych daniach, t. j. v lehote do 31. januára toho zdaňovacieho obdobia, v ktorom mu vznikla daňová povinnosť k dani z nehnuteľnosti podať čiastkové daňové priznanie k dani z nehnuteľnosti. Žalobca tak neučinil, preto žalovaný považoval túto námietku žalobcu za neopodstatnenú.
II. Konanie pred správnym súdom
5. Žalobca podal proti napadnutému rozhodnutiu všeobecnú správnu žalobu, o ktorej rozhodol Správny súd v Banskej Bystrici (ďalej aj ako „správny súd“) rozsudkom sp. zn. ZA-30S/36/ 2022 zo dňa 12.10.2023 (ďalej ako „napadnuté rozhodnutie“) tak, že žalobu ako nedôvodnú zamietol a účastníkom náhradu trov nepriznal. 6. Správny súd sa na úvod svojej argumentácie zaoberal žalobnou námietkou, že žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a nedostatočného zistenia skutkového stavu, ktorú vyhodnotil ako nedôvodnú. Správny súd zdôraznil, že žalobca v žiadnom zo svojich vyjadrení v administratívnom konaní nespochybnil, že je spoluvlastníkom predmetného bytu, ktorý je predmetom dane. Správca dane, tak postupoval v súlade so zákonom, keď vyrubil daň z predmetného bytu žalobcovi, ktorý sa v daňovom priznaní zo dňa 21.02.2005 označil za spoluvlastníka určeného dohodou, pričom žalobca od roku 2005 uvedenú skutočnosť nezmenil. Správca dane aj žalovaný, tak v zmysle zákona, správne považovali žalobcu za daňovníka dane z nehnuteľnosti.
7. V kontexte tvrdení žalobcu správny súd upriamil pozornosť na skutočnosť, že v čase podávania daňového priznania v roku 2005 bol žalobca právoplatne rozvedený, a to rozsudkom Okresného súdu Čadca č. k. 8C/59/2003 - 47 zo dňa 03.12.2003, ktorý nadobudol právoplatnosť v časti o rozvod manželstva dňa 09.03.2004, ku ktorému zaniklo aj bezpodielové spoluvlastníctvo manželov (ďalej len „BSM“), a to žalobcu a K. M.E_. Z výpisu z listu vlastníctva č. XXXX vyplýva, že BSM v čase rozhodovania správnych orgánov o dani z nehnuteľnosti nebolo ešte vyporiadané, k tomu došlo až na základe rozsudku Krajského súdu Žilina sp. zn. 6Co/145/2020, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 14.03.2023.
Za daných okolností správny súd v kontexte argumentácie žalobcu podotýka, že predmetný byt, bolo nutné nielen na účely príslušného daňového konania považovať za byt, ktorý je v režime BSM. 8. Správny súd poukázal, situáciu keď je byt v spoluvlastníctve viacerých osôb upravuje § 13 ods. 2 zákona o miestnych daniach. Novelou zákona o miestnych daniach zákonom č. 460/2011 Z. z. s účinnosťou od 01.12.2012 bol § 13 ods. 2 zákona o miestnych daniach doplnený o vetu: „Ak je byt alebo nebytový priestor v bytovom dome v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov, daňovníkom dane z bytov sú obaja manželia, ktorí ručia za daň spoločne a nerozdielne.“ Zákon platný do 30.11.2012 osobitne určoval daňovníka dane z bytov len v prípade podielového spoluvlastníctva. Podľa platnej právnej úpravy sú daňovníkmi z bytu obaja manželia, a teda aj bývalí manželia, a to až do právoplatného rozhodnutia súdu o vyporiadaní BSM.
9. Správny súd uviedol, že pri vyrubení dane správca dane vychádza z ustanovení zákona platného v konkrétnom zdaňovacom období (rok 2021), z údajov z daňového priznania predloženého daňovníkom a zo všeobecne záväzného nariadenia o dani z nehnuteľnosti platného a účinného na príslušné zdaňovacie obdobie (rok 2021). Správny súd má za to, že správca dane postupoval správne, keď s ohľadom na predložené listinné dôkazy a zisťovanie v katastri nehnuteľností ustálil ako jedného daňovníka dane z predmetného bytu žalobcu, ako bezpodielového spoluvlastníka bytu.
Správca dane pritom správne vychádzal z daňového priznania z roku 2005, nakoľko žalobca nepodal čiastkové ani opravné daňové priznanie, ktorým by oznámil, že nastala zmena v skutočnostiach uvedených v daňovom priznaní.
10. Správny súd ďalej poukázal na § 99d zákona o miestnych daniach, ktorý upravuje podanie daňového priznania v prípade bytu, ktorý je v BSM a nadobudol účinnosť 01.12.2012 na základe zákona č. 460/2011. Keďže v roku 2005 absentovala špeciálna právna úprava podávania daňového priznania v prípade BSM, žalobca podal daňové priznanie v zmysle právnej úpravy § 19 ods. 2 zákona o miestnych daniach v znení účinnom do 01.12.2012, ako spoluvlastník bytu určený dohodou. Správny súd uvádza, že táto skutočnosť jasne vyplýva z bodu 12 daňového priznania.
11. Námietku týkajúcu sa úpravy daňového priznania, vyhodnotil správny súd ako nedôvodnú. Uviedol, že žalobca v administratívnom konaní nepredložil žiadne relevantné dôkazy, o ktoré by svoje tvrdenie oprel, resp. preukázal. Zdôraznil, že žalobca od roku 2005 neprejavil žiadne výhrady spočívajúce v úprave žalobcom podaného daňového priznania zo strany správcu dane, právny stav obsiahnutý v daňovom priznaní z roku 2005 toleroval. Doplnil, že ak by aj správny súd vychádzal z predpokladu, že daňové priznanie z roku 2005 bolo zo strany správcu dane upravované, zopakovanie celého administratívneho procesu by žalobcovi, vzhľadom na opísaný skutkový stav, neprinieslo uspokojivý výsledok.
III. Kasačná sťažnosť žalobcu
12. Proti napadnutému rozhodnutiu správneho súdu podal žalobca (ďalej ako „sťažovateľ“)
včas kasačnú sťažnosť podľa § 440 ods. 1 písm. g) Správneho súdneho poriadku (ďalej ako „SSP“). Sťažnostným návrhom sa sťažovateľ domáhal, aby kasačný súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil správnemu súdu na ďalšie konanie.
13. Sťažovateľ na úvod kasačnej sťažnosti popiera, že podal daňové priznanie na rok 2005, ako uvádza žalovaný, najmä že by ho podal ako spoluvlastník určený dohodu. Sťažovateľ nespochybnil skutočnosť, že v daňovom priznaní z roku 2005 je pod číslom 12 „spoluvlastník určený dohodou“ vyznačené krížikom „áno“, ale namieta, že zo žiadnej časti daňového priznania nevyplýva, že by malo ísť o dohodu podľa § 13 ods. 2 zákona o miestnych daniach, a teda takýto záver nie je možné vyvodiť.
14. Správny súd podľa sťažovateľa nesprávne posúdil vyznačenie krížika pod číslom 12 daňového priznania, ako dohodu v zmysle § 19 ods. 2 zákona o miestnych daniach v znení účinnom do 01.12.2012. Sťažovateľ uvádza, že podľa označeného ustanovenia v znení účinnom do 30.11.2007, ako aj do 30.11.2012 sa vyžaduje dohoda spoluvlastníkov o zástupcovi, resp. o tom, kto podá daňové priznanie, ktorú spoluvlastníci musia (sťažovateľ poukazuje na množné číslo) písomne oznámiť správcovi dane.
Zákon výslovne predpokladá dohodu spoluvlastníkov o jednom daňovníkovi (pôvodné znenie zákona) alebo o zastupovaní jedným zo spoluvlastníkov (aktuálne znenie), ktorá by mala byť verifikovaná, pričom v prejednávanej veci sa tak nestalo. Preto existenciu takejto dohody nemožno nahradiť vyznačením krížika k slovnému spojeniu „spoluvlastník určený dohodou“.
15. Správny súd mal podľa sťažovateľa posúdiť vec tak, že krížik v daňovom priznaní nenahrádza dohodu spoluvlastníkov písomne oznámenú správcovi dane podľa § 19 ods. 2 zákona o miestnych daniach v znení účinnom k 30.11.2005. Osobitne pritom poukázal, že v jeho kontexte uvedené pole 12 nemá žiaden význam a ani žiadnym výkladom z neho nie je možné vyvodiť, že by sťažovateľ ako spoluvlastník uzatvoril s druhým spoluvlastníkom dohodu o zastupovaní spoluvlastníkov na konanie vo veci správy daní.
16. Sťažovateľ ďalej zdôrazňuje, že daňové priznanie za zdaňovacie obdobie roka 2005 podal 21.02.2005, preto bolo relevantné znenie § 19 ods. 2 zákona o miestnych daniach účinné do 30.11.2005, a nie do 30.11.2012. V tejto súvislosti uviedol, že k nesprávnemu právnemu posúdeniu došlo tým, že správny súd v prejednávanej veci použil § 19 ods. 2 zákona o miestnych daniach v znení účinnom do 30.11.2012, keď správne mal použiť toto ustanovenie v jeho znení k 30.11.2005.
17. Sťažovateľ dopĺňa, že jeho úmyslom bolo splniť si povinnosť vo vzťahu k 1/2 predmetného bytu s príslušenstvom, čo vyplýva aj z daňového priznania V. ODDIEL - SUMARIZÁCIA pod bodom 5, kde v kolónke počet bytov uviedol 0,5. Sťažovateľ sa opakovane odvoláva na skutočnosť, že podpísal a podal daňové priznanie za rok 2005, na ktorom neboli uskutočnené žiadne úpravy
18. Sťažovateľ namieta, že k dohode nikdy nedošlo a z textu daňového priznania dohodu o daňovníkovi, či zástupcovi nemožno vyvodiť. Sťažovateľ jednoznačne deklaroval, že mieni podať daňové priznanie iba za 1/2 nehnuteľnosti a nechce byť ani jediným daňovníkom ani zástupcom spoluvlastníkov nehnuteľnosti. Dopĺňa, že v čase podania daňového priznania bol evidovaný ako podielový spoluvlastník predmetného bytu, ktorému svedčil spoluvlastnícky podiel 1, a túto skutočnosť správnemu súdu preukázal.
19. Sťažovateľ prisvedčil skutočnosti, že podával daňové priznanie k nehnuteľnosti patriacej do zaniknutého BSM, ale podával ho v čase, keď zákon o miestnych daniach neobsahoval úpravu, v zmysle ktorej by mu mala byť vyrubená daň z nehnuteľnosti ako celku len z dôvodu, že vo vzťahu k nehnuteľnosti v zaniknutom BSM to bol on, kto podával daňové priznanie. Preto sťažovateľ zdôrazňuje, že podal daňové priznanie za 1/2 predmetného bytu a správne mu za 1/2 predmetného bytu mala byť daň vyrubená.
20. Sťažovateľ priznáva, že platil daň, ktorá mu bola vyrubená za celý predmet dane, avšak po celý čas sa domnieval, že ide o platbu dane pripadajúcej na jeho podiel v zmysle daňového priznania v znení, ako ho sám predložil správcovi dane (bez úprav) a nie o platbu dane za celú nehnuteľnosť. Zdôrazňuje, že to že nemal pochybnosti o správnosti a zákonnosti postupu správcu dane, neznamená, že právny stav toleroval.
21. Sťažovateľ opakovane namieta nesprávne použitie právneho predpisu správnym súdom. Zdôrazňuje, že správny súd mal správne použiť zákon o miestnych daniach v znení účinnom k 21.02.2005, a tento následne správne interpretovať tak, že sťažovateľ mohol byť daňovníkom iba v prípade preukázania existencie dohody spoluvlastníkov. Ďalej, že správny súd nesprávne interpretoval zákon o miestnych daniach s tým, že dospel k záveru, že na konštatovanie existencie dohody v zmysle § 19 ods. 2 zákona o miestnych daniach postačuje vyznačenie krížika v bode 12 daňového priznania, keď toto vyznačenie nevyjadruje, že by sťažovateľ mienil sám a v plnej výške uhrádzať daň z nehnuteľnosti.
Správny súd nesprávne posúdil vec, ak vychádzal zo znenia zákona účinného do 30.11.2012, keď dotknuté ustanovenie relevantné pre prejednávanú vec bolo účinné do 30.11.2005. 22. Správny súd mal podľa sťažovateľa správne posúdiť, že daňové priznanie podané sťažovateľom bolo upravované v rozpore so zákonom, a tak nemôže byť podkladom pre rozhodovanie žalovaného ani správcu dane, a preto je potrebné rozhodnutie žalovaného zrušiť. 23. Žalovaný sa vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti stotožnil s právnym názorom správneho súdu a navrhol kasačnú sťažnosť zamietnuť. Žalovaný mal za to, že správny súd v predmetnej veci rozhodol v súlade s platnými právnymi predpismi, a to na základe preukázaného skutkového stavu.
IV. Konanie na kasačnom súde a právne posúdenie veci kasačným súdom
24. Senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky, ako súdu kasačného (ďalej aj „kasačný súd“) po zistení, že kasačná sťažnosť sťažovateľa bola podaná včas (§ 443 ods. 1), oprávnenou osobou (§ 442 ods. 1 SSP), je prípustná (§ 439 ods. 1 SSP) a má predpísané náležitosti (§ 445 ods. 1 SSP a § 57 SSP), preskúmal napadnutý rozsudok správneho súdu v medziach sťažnostných bodov uplatnených sťažovateľom spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a postupom podľa § 455 SSP bez nariadenia pojednávania dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná. Deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky www.nssud.sk podľa § 137 ods. 4 SSP v spojení s § 452 ods. 1 SSP.
25. Meritom veci, ktorým sa kasačný súd zaoberal v predmetnom konaní, bolo predovšetkým zodpovedanie otázky, či je dostatočne odôvodnený záver o existencii zastupovania spoluvlastníčky predmetného bytu sťažovateľom pri podaní daňového priznania podľa zákona o miestnych daniach.
26. Kasačný súd mal z obsahu súdneho a administratívneho spisu preukázané, že správca dane rozhodnutím č. 003831/1/2021 zo dňa 12.10.2021 vo vzťahu k sťažovateľovi podľa § 99e ods. 1 zákona o miestnych daniach vyrubil daň z nehnuteľnosti za zdaňovacie obdobie roku 2021 vo výške 18,76 eur. Žalovaný rozhodnutím č. 595166/2021 zo dňa 28.12.2021 potvrdil rozhodnutie správcu dane. V odôvodnení konštatoval, že pri vyrubení dane správca dane vychádzal z podaného daňového priznania za rok 2005 a z katastra nehnuteľností, a to listu vlastníctva č. XXXX pre katastrálne územie Č..
27. Kasačný súd na úvod opakuje teoretické závery. Daňovník, ako osoba povinná platiť daň z bytov a nebytových priestorov v bytovom dome, je taxatívne vymedzený v § 13 zákona o miestnych daniach. V rámci právnej úpravy dane z bytov, ako typicky majetkovej dane, je zvýraznená zásada, podľa ktorej je daňovníkom vlastník (výnimku tu predstavuje správca). V zmysle § 18 ods. 1 zákona o miestnych daniach daňová povinnosť vzniká 1. januára zdaňovacieho obdobia nasledujúceho po zdaňovacom období, v ktorom sa daňovník stal vlastníkom (prípadne správcom nehnuteľnosti) a zaniká 31. decembra zdaňovacieho obdobia, v ktorom daňovníkovi zanikne vlastnícke právo (prípadne správa nehnuteľnosti).
Vlastníctvo v zásade vyplýva z katastra nehnuteľností. V zmysle zásad upravených v § 70 a § 71 katastrálneho zákona sú údaje o vlastníckom práve uvedené v katastri nehnuteľností hodnoverné a záväzné, kým sa nepreukáže opak.
28. Z obsahu administratívneho spisu č. l. 4, ktorý obsahuje čiastočný výpis z listu vlastníctva č. XXXX pre katastrálne územie Č. s dátumom vyhotovenia a údajmi platnými k 11.08.2022 vyplýva, že v katastri nehnuteľností bolo k predmetnému dátumu zapísané vlastnícke právo k predmetnému bytu, ktorý je predmetom dane, v prospech sťažovateľa spolu s K.N_ M., rod.
I., v spoluvlastníckom podiele 1/1. 29. Kasačnému súdu je známe a z obsahu spisového materiálu vyplýva, že rozhodnutím Okresného súdu Čadca sp. zn. 8C/59/2003 zo dňa 03.12.2003, ktorý nadobudol právoplatnosť v časti o rozvode manželstva dňa 09.03.2004, zaniklo manželstvo sťažovateľa, čím došlo aj k zániku BSM. V zmysle § 149 a nasl. Občianskeho zákonníka ak zanikne BSM, vykoná sa jeho vyporiadanie. Krajský súd v Žiline rozhodol o vyporiadaní BSM rozsudkom sp. zn. 6Co/ 145/2020, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 14.03.2023, teda v čase rozhodovania správnych orgánov nebolo BSM právoplatne vyporiadané. Uvedené potvrdzuje aj vyššie zmienený výpis z listu vlastníctva č. XXXX s dátumom vyhotovenia 11.08.2022. Kasačný súd mal teda z uvedeného za preukázané, že predmetný byt bol v čase rozhodovania správcu dane, ako aj žalovaného v zrušenom avšak nevysporiadanom bezpodielovom spoluvlastníctve sťažovateľa a K.Ž_ M..
30. V nadväznosti na námietku sťažovateľa o tom, že jeho úmyslom pri podaní daňového priznania bolo splniť si povinnosť vo vzťahu k 1/2 predmetného bytu s príslušenstvom, kasačný súd uvádza, úmysel sťažovateľa by bol za vyššie opísaných okolností v rozpore so zákonom. Pojmovým znakom BSM je bezpodielovosť, ktorá vyjadruje, že miera účasti manželov na spoločnom majetku nie je vyjadrená podielmi. Každý z manželov má vlastnícke právo k celej veci v bezpodielovom spoluvlastníctve, obmedzený je len rovnakým právom druhého manžela (porovnaj Števček, M., Dulak, A., Bajánková, J., Fečík, M., Sedlačko, F., Tomašovič, M. a kol. Občiansky zákonník I., Komentár.
Praha: C. H. Beck, 2015, 1105 s.). Kasačný súd poukazuje, že napriek zániku BSM v roku 2004 nedošlo k jeho vyporiadaniu ku zdaňovaciemu obdobiu roku 2021. Právny režim zaniknutého, avšak nevyporiadaného BSM (ďalej len „režim BSM“) sa až do jeho vyporiadania riadi primerane úpravou Občianskeho zákonníka o BSM. Preto aj predmetný byt, bol naďalej v režime BSM, až do právoplatného rozhodnutia súdu o jeho vyporiadaní (rok 2023). V zmysle uvedeného, najmä s ohľadom na znak bezpodielovosti nie je možné prijať názor sťažovateľa, že bol povinný len k 1/2 predmetného bytu s príslušenstvom. Kasačný súd konštatuje, záver správcu dane o tom, že predmetný byt bol v čase vyrubenia dane za zdaňovacie obdobie roka 2021 predmetom BSM a sťažovateľ mal spoluvlastnícky podiel vo výške 1/1 za správny. Vyrubením dane za celý predmet dane (celý byt) preto nedošlo k nesprávnemu vyrubeniu dane.
31. Rovnako kasačný súd konštatuje, že správca dane pri vyrubení dane postupoval správne, keď vo vzťahu k zdaňovaciemu obdobiu roka 2021, vychádzal z daňového priznania podaného v roku 2005. Kasačný súd poukazuje na to, že v prípade, ak by od podania daňového priznania došlo k zmene, ktorá by ovplyvnila daňovú povinnosť daňovníka, v zmysle § 99b zákona o miestnych daniach je daňovník povinný podať čiastkové priznanie k dani z nehnuteľnosti. Kasačný súd konštatuje, vlastnícke právo k predmetnému bytu sa od podania daňového priznania v roku 2005, do času rozhodovania správcu dane nezmenilo, naďalej podliehalo právnemu režimu BSM, preto nedošlo k zmene, ktorá by ovplyvnila daňovú povinnosť sťažovateľa. 32.
Kasačný súd konštatuje, že novelou zákona o miestnych daniach s účinnosťou od 01.12.2012, bol zákon doplnený o úpravu týkajúcu sa predmetu dane v BSM, z ktorej vyplýva, že daňovníkom sú obaja manželia. V zmysle vyššie uvedeného sú daňovníkom z bytu aj bývalí manželia, a to až do právoplatného rozhodnutia súdu o vyporiadaní BSM.
Zákon v znení účinnom do 30.11.2012, resp. do 30.11.2005, osobitne určoval daňovníka dane z bytov len v prípade podielového spoluvlastníctva. 33. Keďže v čase podania daňového priznania absentovala špeciálna právna úprava podávania daňového priznania v prípade BSM, sťažovateľ podal daňové priznanie v zmysle právnej úpravy § 19 ods. 2 zákona o miestnych daniach.
34. Sťažovateľ namietal, že správny súd nesprávne aplikoval § 19 ods. 2 zákona o miestnych daniach v znení účinnom do 01.12.2012, namiesto v znení účinnom do 01.12.2005. Uvedenú námietku spájal s tým, že správny súd nesprávne posúdil vyznačenie krížika pod číslom 12 daňového priznania, ako dohodu v zmysle § 19 ods. 2 zákona o miestnych daniach.
35. Podľa § 19 ods. 2 zákona o miestnych daniach v znení účinnom do 01.12.2012 ak je pozemok, stavba, byt a nebytový priestor v bytovom dome v spoluvlastníctve viacerých osôb (§ 5 ods. 4, § 9 ods. 3 a § 13 ods. 2), priznanie podá každá fyzická osoba alebo právnická osoba. Ak sa spoluvlastníci dohodnú, priznanie podá zástupca, ktorého dohodou určili spoluvlastníci, pričom túto skutočnosť musia písomne oznámiť správcovi dane pred uplynutím lehoty na podanie daňového priznania. To sa nevzťahuje na manželov, ktorí majú pozemok, stavbu, byt alebo nebytový priestor v bytovom dome v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov; v tomto prípade priznanie podáva jeden z manželov.
36. Podľa § 19 ods. 2 zákona o miestnych daniach v znení účinnom do 01.12.2005 ak je pozemok, stavba, byt a nebytový priestor v bytovom dome v spoluvlastníctve viacerých osôb (§ 5 ods. 4, § 9 ods. 3 a § 13 ods. 2), priznanie podá každá fyzická osoba alebo právnická osoba. Ak sa spoluvlastníci dohodnú, priznanie podá ten, koho dohodou určili spoluvlastníci, pričom túto skutočnosť musia písomne oznámiť správcovi dane pred uplynutím lehoty na podanie
daňového priznania. 37. Kasačný súd sa stotožňuje s námietkou sťažovateľa v tej časti, v ktorej poukazuje na povinnosť správneho súdu pri posudzovaní aplikovať ustanovenie platné v čase podania daňového priznania, a teda v znení účinnom do 01.12.2005. Súčasne však nemôže prisvedčiť tvrdeniu sťažovateľa, že správny súd ustanovenie § 19 ods. 2 zákona o miestnych daniach v znení účinnom do 01.12.2005 neaplikoval.
38. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že správny súd sa vo významnej časti zaoberal existenciou dohody spoluvlastníkov o určení zástupcu, čím implicitne vychádzal zo znenia § 19 ods. 2 zákona o miestnych daniach v znení účinnom do 01.12.2005. Podľa ustanovenia v znení účinnom do 01.12.2012 zákonodarca explicitne uvádza, povinnosť každej fyzickej alebo právnickej osoby vlastniacej predmet dane v spoluvlastníctve podať daňové priznanie alebo určiť zástupcu na podanie daňového priznania, tá sa nevzťahuje na manželov, ktorí majú predmet dane v BSM. Ak by správny súd pri posudzovaní veci skutočne vychádzal zo znenia § 19 ods. 2 zákona o miestnych daniach v znení účinnom do 01.12.2012, ktoré upravuje postup vo vzťahu k manželom, nebolo by potrebné, aby sa zaoberal otázkou existencie dohody spoluvlastníkov. Kasačný súd konštatuje, správny súd správne aplikoval hmotnoprávne ustanovenie, avšak pochybil pri označení jeho časovej účinnosti.
Z uvedeného vyplýva, že ide o formálnu chybu v označení účinnosti, nie o chybnú kvalifikáciu alebo aplikáciu zákonného ustanovenia. 39. Na dôvažok vyššie uvedenej argumentácie kasačný súd uvádza rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Sžfk/101/2020 zo dňa 27.9.2023, bod 82 „nesprávna citácia právneho predpisu, resp. normatívnej právnej vety je dôvodom na zrušenie rozsudku správneho súdu len vtedy, ak (i) je jednou z?okolností zakladajúcich celkovú nepreskúmateľnosť odôvodnenia rozsudku správneho súdu v?miere zasahujúcej do práva účastníka konania na spravodlivý proces (§ 440 ods. 1 písm. f) SSP) alebo v?situácii, (ii) ak z?celého odôvodnenia a?výroku rozsudku správneho súdu je zrejmé, že správny súd nepochybil len pri citácií právnych predpisov, ale vec aj rozhodol podľa právnej normy (na vec aplikoval), ktorá sa na prípad nevzťahovala (napr. z dôvodu neúčinnosti).“ Kasačný súd nezistil naplnenie ani jednej z vyššie uvedených podmienok, a preto v preskúmavanom rozhodnutí nezistil také pochybenie v označení, ktoré by zakladalo dôvod na zrušenie rozsudku správneho
súdu. 40. Z rozhodnutia správcu dane ako aj žalovaného vyplýva, že správca dane a žalovaný sa pri rozhodovaní opierali najmä o údaje v daňovom priznaní, v časti 12, teda vyznačenie spoluvlastníka určeného dohodou. Sťažovateľ sa odvoláva, že takéto označenie krížikom, nie je možné posúdiť ako dohodu podľa § 19 ods. 2 zákona o miestnych daniach.
41. Kasačný súd uvádza, že § 19 ods. 2 zákona o miestnych daniach v znení účinnom do 01.12.2005 ustanovuje „Ak sa spoluvlastníci dohodnú, priznanie podá ten, koho dohodou určili spoluvlastníci, pričom túto skutočnosť musia písomne oznámiť správcovi dane pred uplynutím lehoty na podanie daňového priznania.“ Z uvedeného vyplýva, spoluvlastníci sa môžu dohodnúť, že za nich podá daňové priznanie jeden z nich ako zástupca, pričom túto dohodu sú povinní písomne oznámiť správcovi dane.
42. Kasačný súd má za to, že pre rozhodnutie vo veci je potrebné zodpovedať otázku, či by samostatným písomným oznámením o určení zástupcu, došlo k iným účinkom ako pri vyznačení krížika v bode 12 daňového priznania.
43. Výklad požiadavky „písomného oznámenia“ nemožno chápať formalisticky tak, že ide výlučne o samostatnú listinnú prílohu. Písomnosťou je aj samotné daňové priznanie, ktoré má písomnú formu, preto vyznačenie príslušného krížika v bode určenom na označenie zástupcu predstavuje výslovný a jednoznačný písomný prejav vôle. Právny účinok zastúpenia, t. j. že za spoluvlastníkov koná a podáva daňové priznanie zástupca, je pritom viazaný na prejav vôle práve toho spoluvlastníka, ktorý sa ako zástupca zaväzuje. Je preto logické a súladné s účelom zákona, že písomné oznámenie môže byť urobené priamo prostredníctvom daňového priznania zástupcu a nie je potrebná samostatná listina.
44. Kasačný súd považuje za významné aj to, že zákon ustanovuje povinnosť podať daňové priznanie a jej nesplnenie spája so sankčnými následkami. Ostatní spoluvlastníci, ktorým povinnosť podať daňové priznanie odpadá, tak musia mať istotu, že zástupca túto povinnosť splní. Právnu istotu im poskytuje vyznačenie krížika zástupcom v daňovom priznaní, keďže týmto úkonom oznamuje a prejavuje svoju vôľu prevziať povinnosť vo vzťahu k celému predmetu dane priamo správcovi dane. Z toho vyplýva, že písomná dohoda spoluvlastníkov, ak nie je sprevádzaná prejavom vôle samotného zástupcu vo forme vyznačenia krížika, nemá právne účinky ustanovenia zástupcu. Je iba interným prejavom dohody medzi spoluvlastníkmi, ktorý je bez právneho významu vo vzťahu k správcovi dane. Na základe uvedeného možno
vyvodiť, písomná dohoda spoluvlastníkov môže slúžiť len ako prostriedok poskytnutia istoty ostatným spoluvlastníkom o tom, že k dohode naozaj došlo, nie je však podkladom na vznik zastúpenia vo vzťahu k správcovi dane. Na tento účel je vždy nevyhnutný prejav vôle zástupcu
v daňovom priznaní. 45. Kasačný súd preto konštatuje, že zákon o miestnych daniach ani iné predpisy nestanovujú osobitnú formu dohody spoluvlastníkov, rovnako ako nestanovujú povinnosť takúto dohodu predkladať ako obligatórnu prílohu daňového priznania, a túto nevyžaduje ani správca dane. Zároveň konštatuje, že právne účinky zastúpenia nastávajú až vyznačením krížika v príslušnom bode daňového priznania zástupcom.
46. Z uvedených dôvodov kasačný súd uzatvára, že požiadavka zákona na písomné oznámenie správcovi dane je splnená vtedy, ak zástupca vyznačí príslušný krížik v daňovom priznaní, keďže týmto písomným úkonom jednoznačne prejavuje vôľu prevziať na seba nielen povinnosť podať daňové priznanie, ale aj zodpovednosť za splnenie daňovej povinnosti za ostatných spoluvlastníkov. Samotná dohoda spoluvlastníkov, predložená ako osobitná príloha, nemá právny účinok ustanovenia zástupcu a bez vyznačenia krížika v daňovom priznaní nemôže vyvolať účinky, ktoré zákon spája s týmto prejavom vôle.
Na základe uvedeného kasačný súd nemôže súhlasiť s tvrdením sťažovateľa, že predloženie písomného oznámenia alebo dohody by malo odlišný alebo silnejší účinok než vyznačenie krížika v daňovom priznaní.
47. Sťažovateľ v kasačnej sťažnosti uvádza, že v čase, keď podával daňové priznanie, bol evidovaný ako podielový spoluvlastník predmetného bytu, a túto skutočnosť správnemu súdu preukázal. Sťažovateľ neuviedol konkrétny dôkaz, ktorým túto skutočnosť preukazoval, napriek tomu kasačný súd konštatuje, že prílohou k všeobecnej správnej žalobe č. l. 15 bol čiastočný výpis z listu vlastníctva č. XXXX zo dňa 09.03.2009. Z uvedeného výpisu vyplýva, že v časti B: Vlastníci a iné oprávnené osoby je uvedené meno sťažovateľa a určenie podielu 1/2. Ako titul nadobudnutia je uvedená Zmluva o prevode vl. družst. bytu č. V 1548/96 z 30.9.1996-1467/96 (pozn. kasačného súdu: rovnako ako na liste vlastníctva z roku 2022) a žiadosť o zápis 257/2009. Predmetná žiadosť o zápis 257/2009, ako titul nadobudnutia, nie je uvedená na liste vlastníctva z roku 2022, a to ani v časti poznámky. K uvedenému kasačný súd uvádza, predmetná vec sa týka zdaňovacieho obdobia roku 2021, preto správca dane vychádzal zo zápisu v katastri nehnuteľnosti aktuálnemu k rozhodnému obdobiu.
48. Zápis, ktorý je uvedený na liste vlastníctva z roku 2022, nebol listom vlastníctva z roku 2009, ani žiadnym iným spôsobom v priebehu konania vyvrátený. Uvedené zároveň podporuje aj skutočnosť, že k vyporiadaniu BSM došlo až v roku 2023, a to na základe súdneho rozhodnutia, teda až po rozhodnom období, ktorého sa predmetná vec týka. Kasačný súd preto považuje za preukázané, že v rozhodnom čase bol predmetný byt zapísaný ako majetok v režime BSM, pričom sťažovateľovi prislúchal podiel 1/1.
49. Sťažovateľ ďalej uvádzal, že hoci platil daň vo výške pripadajúcej za celý predmet dane, domnieval sa, že ide o platbu pripadajúcu na jeho podiel v zmysle podaného daňového priznania, pretože vychádzal z predpokladu, že daňové priznanie nebolo upravované. K uvedenému, kasačný súd uvádza, sťažovateľovi bola na základe daňového priznania z roku 2005 vyrubovaná daň počas obdobia presahujúceho desať rokov, pričom každoročne mu správca dane doručil rozhodnutie o vyrubení dane. Tieto rozhodnutia obsahovali aj údaj o základe dane, ktorým je výmera podlahovej plochy bytu v m2, na podklade ktorého mal sťažovateľ uhrádzať daň.
50. Z uvedeného možno konštatovať, že vzhľadom na charakter vyrubovanej dane a pravidelnosť jej ukladania mal sťažovateľ možnosť a bol objektívne schopný priebežne overovať, za akú nehnuteľnosť a v akom rozsahu mu je daň vyrubovaná.
Rovnako si mohol včas overiť, či údaje uvedené v rozhodnutí správcu dane zodpovedajú údajom uvedeným sťažovateľom v daňovom priznaní. Kasačný súd považuje preto túto námietku za neopodstatnenú. 51.
K namietanému upravovaniu daňového priznania, kasačný súd uvádza, že mu je zo súdneho spisu známe, že sťažovateľ podal návrh na vykonanie dokazovania, v ktorom navrhol, aby správny súd vyzval žalovaného na predloženie originálu daňového priznania. Kasačný súd konštatuje, že originál daňového priznania neobjasňuje, kedy a kým bola úprava vykonaná. Kasačný súd preto uzatvára, tvrdenie sťažovateľa o údajnej dodatočnej úprave daňového priznania správcom dane vychádza výlučne z jeho vlastného tvrdenia, ktoré sa v administratívnom konaní ani pred správnym súdom nepreukázalo a jeho pravdivosť nie je možné verifikovať. 52.
Na dôvažok kasačný súd uvádza, v prípade, ak by sa preukázala pravdivosť tvrdenia sťažovateľa o úprave daňového priznania, táto skutočnosť by nebola spôsobilá zmeniť právne posúdenie veci. Zo spisu jednoznačne vyplýva, že sťažovateľ bol spolu so svojou bývalou manželkou vlastníkom predmetného bytu v režime BSM. V BSM jednotlivé vlastnícke podiely neexistujú, preto sťažovateľ nemohol platne podať daňové priznanie len za časť alebo za polovicu predmetného bytu. Daň mohla byť zákonne vyrubovaná len za celý predmet dane (celý byt), ktorémukoľvek z manželov. Z uvedeného vyplýva, že správca dane by za každých okolností v danom prípade vyruboval daň za celý predmet dane, pretože sa nachádzal v režime BSM. To, akým spôsobom by sa následne manželia medzi sebou vyrovnali v otázke úhrady vyrubenej dane, je otázkou civilnoprávnych vzťahov.
53. Kasačný súd opakovane zdôrazňuje, že označenie zástupcu spoluvlastníkov vyznačením krížika v príslušnej časti daňového priznania je platným a účinným úkonom, ktorým zástupca na seba berie povinnosť nielen podať daňové priznanie, ale aj znášať daňovú povinnosť.
Takto vykonané označenie napĺňa zákonnú požiadavku písomného oznámenia dohody správcovi dane v zmysle § 19 ods. 2 zákona o miestnych daniach, keďže ide o jednoznačný prejav vôle učinený v písomnej forme. Z uvedeného vyplýva, že postup správcu dane bol zákonný, a ani prípadné zopakovanie administratívneho procesu by neviedlo k odlišnému záveru, keďže skutkové okolnosti, ako existencia režimu BSM a platnosť vyznačenia zástupcu krížikom by boli nezmenené. 54.
V tejto súvislosti poukazuje kasačný súd na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sžo/15/2008 zo dňa 06.08.2008, v zmysle ktorého sa rozhodnutie správneho orgánu nezrušuje preto, aby sa zopakoval proces a odstránili formálne vady, ktoré nemajú vplyv na zákonnosť rozhodnutia ak nemôžu privodiť iné, či výhodnejšie rozhodnutie pre účastníka (rovnako R 122/2003, R 43/2017, rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Sžo/7/2016 zo dňa 26.01.2017, sp. zn. 5Sž/16/2012 zo dňa 29.10.2012, pričom tieto závery akceptoval aj Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. I. ÚS 342/2013 zo dňa 29.05.2013). Takýto postup by bol zároveň v rozpore so zásadou hospodárnosti konania.
55. Kasačný súd konštatuje, že kasačná sťažnosť sťažovateľa neobsahuje žiadne právne relevantné tvrdenia a dôkazy, ktoré by mohli ovplyvniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku správneho súdu.
V. Záverečné zhodnotenie a odôvodnenie rozsudku v časti trov
56. Sumarizujúc vyššie uvedené skutočnosti kasačný súd uzatvára, že nezistil dôvodnosť kasačných námietok sťažovateľa. Rozsudok správneho súdu považuje vo výroku za vecne správny, dostatočne odôvodnený a vychádzajúci zo správneho právneho posúdenia veci. Preto kasačnú sťažnosť sťažovateľa podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol. 57. O náhrade trov kasačného konania rozhodol kasačný súd tak, že ju žiadnemu z účastníkov nepriznal, keďže sťažovateľ nemal úspech v kasačnom konaní a u procesne úspešného žalovaného nezistil výnimočné dôvody, pre ktoré by mohol spravodlivo požadovať náhradu trov konania (§ 467 ods. 1 v spojení s § 167 ods. 1 a § 168 SSP). 58. Toto rozhodnutie prijal kasačný senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0 (§ 463 SSP v spojení s § 139 ods. 4 SSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave dňa 23. októbra 2025