1Sfk/19/2022

1. Daňový úrad Trenčín, pobočka Považská Bystrica (ďalej „správca dane“) v nadväznosti na zistenia z daňovej kontroly rozhodnutím č. 101729173/2020 z 12.11.2020 (ďalej „prvostupňové rozhodnutie“) určil žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty (ďalej „DPH“) za zdaňovacie obdobie február 2018 v sume 11181,02 €. Správca dane žalobcovi neuznal uplatnené právo na odpočet zo štyroch dodávateľských faktúr za kúpu rôzneho elektroinštalačného materiálu od spoločnosti Cino s.r.o. 2. Správca dane uzavrel, že nepriznal žalobcovi uplatnené právo na odpočet dane z dôvodu porušenia § 49 ods. 1, ods. 2 v nadväznosti na § 51 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej „zákon o DPH“). 3. Žalovaný ako odvolací orgán rozhodnutím č. 100684716/2021 z 23.04.2021 (ďalej „preskúmavané rozhodnutie“) potvrdil prvostupňové rozhodnutie správcu dane. Konštatoval, že žalobca nedisponuje existenciou materiálneho plnenia od dodávateľa Cino s.r.o., a z dokazovania vyplýva, že sporné plnenie bolo spojené s podvodným konaním a daňovým únikom, pričom daň, ktorú si žalobca odpočítal, nebola do štátneho rozpočtu dovedená, čím došlo k narušeniu riadneho fungovania spoločného systému DPH a k strate na príjmoch štátneho rozpočtu. 4. Žalovaný poukázal na skutkové zistenia správcu dane a zdôraznil najmä skutočnosť, že výpoveď predchádzajúceho konateľa spoločnosti Cino s.r.o. bola nekonkrétna, tento pritom nepredložil žiadne dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia, spoločnosť Cino s.r.o. bola nekontaktná a nespolupracujúca, nevykazovala znaky ekonomickej činnosti. Správca dane požadoval od žalobcu spárovanie dodávateľských a odberateľských faktúr, čomu žalobca nevyhovel. 5. Žalovaný tiež poukázal na skutočnosť, že deklarované dodávky tovaru sa mali uskutočňovať v priestoroch závodu spoločnosti Volkswagen Slovakia, a.s. v Bratislave, z podkladov predložených touto spoločnosťou však nevyplýva, že by pán Q. S. (vtedajší konateľ dodávateľa Cino s.r.o.) a žalobca vstupovali do závodu. Vypočutie navrhovaných svedkov ani miestne zisťovanie podľa sťažovateľa nebolo potrebné, ale napriek tomu správca dane predvolal svedkov a stanovil termín miestneho zisťovania, no kvôli opatreniam z dôvodu Covid-19 ich správca dane nevykonal. 6. Vo veci podľa sťažovateľa bolo možné konštatovať, že žalobca nedisponuje materiálnou existenciou plnenia od dodávateľa Cino s.r.o., a žalobca nepreukázal jeho použitie na výstupe.

10. Proti rozsudku správneho súdu podal žalovaný - sťažovateľ kasačnú sťažnosť z dôvodov podľa § 440 ods. 1 písm. g) Správneho súdneho poriadku (ďalej „SSP“). Žiadal napadnutý

rozsudok

zrušiť a vec vrátiť správnemu súdu na ďalšie konanie. 11. Sťažovateľ rekapituloval priebeh dokazovania a skutkové závery z administratívneho konania. Opakoval, že správca dane na žalobcu preniesol dôkazné bremeno spochybnením dodania tovaru deklarovaným dodávateľom, a vyzval ho na predloženie ďalších dôkazov. Žalobca podľa sťažovateľa navrhol vypočutie svojich zamestnancov a vykonanie miestneho zisťovania. Sťažovateľ tvrdil, že nebolo potrebné vykonať dokazovanie zamerané na odberateľov žalobcu a zamestnancov, keď nespochybnil reálnu existenciu zákaziek a ich vykonanie žalobcovými zamestnancami. Podľa sťažovateľa by boli výpovede irelevantné, pretože podľa vyjadrenia žalobcu boli pri preberaní tovaru prítomní len žalobca a konateľ dodávateľa. Ďalej poukázal na to, že žalobca nevyhovel požiadavke správcu dane na spárovanie dodávateľských a odberateľských faktúr. 12. Sťažovateľ sa nestotožnil ani s názorom správneho súdu, že porušil princíp právnej istoty, keď rozhodol o obdobných veciach rozdielne. Podľa jeho názoru skutočnosť, že správca dane v zdaňovacích obdobiach roku 2016 nedostatočne zistil skutkový stav, ešte neznamená, že nedostatočne zistil skutkový stav aj v zdaňovacom období február 2018. Ide podľa neho o odlišné situácie, v predmetných konaniach boli vykonané odlišné dôkazy, v obchodných reťazcoch boli iné odberateľské subjekty a vypočutí iní svedkovia. 13. Žalobca vo svojom vyjadrení ku kasačnej sťažnosti zdôrazňoval správnosť záverov správneho súdu, zopakoval podstatné tvrdenia zo správnej žaloby a poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Vs/1/2020.

14. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP), po zistení, že kasačná sťažnosť sťažovateľa bola podaná včas (§ 443 ods. 2 písm. a/ SSP), oprávnenou osobou (§ 442 ods. 1 SSP) a je prípustná (§ 439 ods. 1 SSP), preskúmal napadnutý rozsudok správneho súdu v medziach sťažnostných bodov uplatnených sťažovateľom (§ 453 ods. 2 SSP) spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná.

16. Kasačný súd postupne posúdil jednotlivé sťažnostné body. Vo vzťahu k dôvodu zrušenia preskúmavaného rozhodnutia správnym súdom, ktorý zistil porušenie základnej zásady správny daní podľa § 3 ods. 9 Daňového poriadku, teda povinnosti dbať, aby pri rozhodovaní v skutkovo zhodných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely, sťažovateľ namietal, že v rozhodnutiach správcu dane za január až september, a november 2016, ktoré boli zrušené sťažovateľom, na rozdiel od tu preskúmavaného rozhodnutia, identifikoval nedostatočne zistený skutkový stav, a išlo o iné subjekty a inú sumu dôkazov. Kasačný súd sa prikláňa k argumentácii sťažovateľa, a považuje právne posúdenie tejto otázky správnym súdom za

Kasačný súd poznamenáva, že každé odvolacie rozhodnutie je viazané na konkrétne skutkové okolnosti a procesnú situáciu v konaní. Navyše, všetky tieto rozhodnutia týkajúce sa zdaňovacích období v roku 2016, boli sťažovateľom vydané až po vydaní tu preskúmavaného rozhodnutia (až v septembri 2021). Značne by teda oslabovalo právnu istotu práve to, keby sa malo skôr vydané právoplatné rozhodnutie, ktorým odvolací orgán potvrdzuje rozhodnutie správcu dane, rušiť na základe neskorších jeho rozhodnutí v iných veciach, hoci i po prípadnej zmene právneho názoru správneho orgánu na riešenie určitej právnej otázky. Nadôvažok kasačný súd poznamenáva, že tento argument nadniesol žalobca až v podaní zo 14.11.2021, čo bolo už po uplynutí lehoty na podanie správnej žaloby; správny súd teda v zmysle koncentračnej zásady uvedenej v § 62 SSP nemal na tento argument vôbec prihliadať.

Správny súd uviedol, že ak žalobca tvrdí, že navrhnutí svedkovia preukážu reálne dodanie tovaru, je povinnosťou správcu dane takýto dôkaz vykonať. Sťažovateľ aj v kasačnej sťažnosti (predtým v rozhodnutí) uvádzal, že podľa neho títo svedkovia (zamestnanci žalobcu) mali údajne vykonávať len montáže, a podľa vyjadrenia žalobcu mal byť pri preberaní tovaru od spochybneného dodávateľa iba sám žalobca a konateľ dodávateľa.

18. Kasačný súd súhlasí so správnym súdom, že je nutné zo strany finančných orgánov citlivo posudzovať, či navrhnutý dôkaz vykoná, zvlášť ak je nepriznanie odpočítania dane postavené na neunesení dôkazného bremena. Kasačný súd rozumie úvahe žalovaného, že ak mal byť pri preberaní tovaru iba žalobca, je len mizivá šanca, že jeho zamestnanci môžu potvrdiť dodanie

V okolnostiach tejto daňovej kontroly a vyrubovacieho konania, kde bol sporný priebeh dodávok a napokon aj použitie tovaru na výstupe, je tak aj podľa kasačného súdu udržateľný záver správneho súdu, že nevypočutie týchto svedkov mohlo viesť k nedostatočnému zisteniu skutkového stavu. Preto tento sťažnostný bod vyhodnotil kasačný súd ako nedôvodný. 19.

svedkov. Preto kasačný súd s ohľadom na hospodárnosť konania kasačnú sťažnosť zamietol podľa § 461 SSP. V ďalšom konaní bude môcť sťažovateľ zohľadniť tu uvedené právne posúdenie veci vo vzťahu k nepreskúmateľnosti jeho rozhodnutia.

konania rozhodne správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 175 ods. 2 SSP). 21. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pomerom

V Bratislave dňa 26. októbra 2023