1Sfk/19/2023

1. Daňový úrad Trnava (ďalej aj „správca dane“) vykonal u žalobcu daňovú kontrolu na dani z pridanej hodnoty (ďalej aj „DPH“ alebo „daň“) (o. i.) za zdaňovacie obdobie august 2016. Z daňovej kontroly zameranej na dodržiavanie ustanovení zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon o DPH“) bol vyhotovený Protokol č. 102101507/2017 zo dňa 04.10.2017 (ďalej aj „protokol“). 2. Po zrušení dvoch pôvodne vydaných rozhodnutí správcu dane odvolacím orgánom správca dane opätovne rozhodol rozhodnutím č. 101492853/2020 zo dňa 28.09.2020 (ďalej aj „prvostupňové rozhodnutie“ alebo „rozhodnutie správcu dane“), ktorým podľa § 68 ods. 5 a 6 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní v znení neskorších predpisov (ďalej aj „Daňový poriadok“) určil žalobcovi rozdiel dane v sume 5.716,40 eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie august 2016. Nepriznal žalobcovi nadmerný odpočet v sume 4.920,95 eur a vyrubil mu daň v sume 795,45 eur. 3. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný rozhodnutím č. 100202233/2021 zo dňa 04.02.2021 (ďalej aj „preskúmavané rozhodnutie“ alebo „rozhodnutie žalovaného“) tak, že rozhodnutie správcu dane potvrdil. 4. Správca dane a žalovaný (spolu ďalej aj „orgány finančnej správy“ alebo „daňové orgány“) neuznali žalobcovi právo na odpočítanie DPH podľa § 49 v nadväznosti na § 51 zákona o DPH z faktúr č. 16/08/21 zo dňa 16.08.2016, č. 16/08/22 zo dňa 18.08.2016, č. 16/08/27 zo dňa 19.08.2016, č. 16/08/31 zo dňa 22.08.2016, č. 16/08/35 zo dňa 25.08.2016, č. 16/08/37 zo dňa 26.08.2016 a č. 16/08/46 zo dňa 30.08.2016, v celkovej výške 5.716,40 eur, za dodanie tovaru - zámočníckych produktov od deklarovaného dodávateľa - spoločnosti DREVOSTYL, s.r.o. so sídlom Legionárska 6972, 911 01 Trenčín, IČO: 36318345 (ďalej aj „DREVOSTYL, s.r.o.“). Daňové orgány dospeli k záveru, že žalobca nepreukázal dodanie tovaru deklarovaným dodávateľom, a preto nesplnil hmotnoprávne podmienky na odpočítanie DPH z faktúr. Podľa daňových orgánov nebolo preukázané, či predložené faktúry od deklarovaného dodávateľa sú zaúčtované v jeho účtovníctve, či má riadne zaúčtované aj doklady o obstaraní tovaru a teda či k riadnemu dodaniu fakturovaných tovarov aj skutočne došlo. Žalobcom predložené listinné dôkazy vyhodnotili ako nedostatočné a svedectvo p. Ferenčíka (konateľa deklarovaného dodávateľa) a p. R. (vodiča, ktorý mal prepraviť tovar) ako nekonkrétne bez predloženia relevantných dôkazov. Obdobne svedecké výpovede odberateľov vyhodnotili len ako tvrdenia o uskutočnení obchodnej transakcie bez predloženia dôkazov preukazujúcich, kto deklarované plnenia uskutočnil.

5. Proti rozhodnutiu žalovaného podal žalobca v zákonnej lehote (všeobecnú) správnu žalobu na Krajský súd v Trnave (ďalej aj „krajský súd“ alebo „správny súd“), ktorou sa domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného ako i prvostupňového rozhodnutia, ich zrušenia, vrátenia veci správcovi dane na ďalšie konanie a priznania práva na náhradu trov

Vzhľadom na kompetencie žalovaného nepovažoval krajský súd za potrebné v záujme dosiahnutia účelu súdneho konania zrušiť i prvostupňové rozhodnutie správcu dane. Žalovanému uložil, aby po dôslednom vysporiadaní sa s celým rozsahom nie zjavne nerelevantnej argumentácie žalobcu prijal vo vzťahu k otázke existencie materiálneho plnenia jednoznačný a dostatočne odôvodnený záver, a v súvislosti s ním aj stanovisko k dôvodnosti či nedôvodnosti odpočítania dane zohľadňujúce judikatúru Súdneho dvora Európskej únie (ďalej aj „SD EÚ“) i právny názor krajského súdu.

8. V napadnutom rozsudku krajský súd postupom podľa § 140 SSP poukázal a v plnom rozsahu sa stotožnil s odôvodním rozsudku krajského súdu sp. zn. 14S/15/2021 zo dňa 05.05.2022 (ďalej aj „citovaný rozsudok“), ktorý vychádzal z rovnakých skutkových okolností a bol vydaný v konaní totožných účastníkov. Rozdiel spočíval len v inom zdaňovacom období

V citovanom rozsudku krajský súd upriamil pozornosť na nasledovné skutočnosti: - nie je zrejmé, či správca dane vykonal všetky dostupné úkony na realizáciu výsluchu konateľky spoločnosti Dangeta, s.r.o. (česká spoločnosť, ktorej mal konateľ deklarovaného dodávateľa odovzdať všetky doklady na účely auditu, keďže mala odkúpiť obchodné podiely v spoločnosti deklarovaného dodávateľa - pozn. kasačného súdu). Vypočutie tejto osoby uložil správcovi dane žalovaný v jednom z rozhodnutí, ktorým rozhodnutie správcu dane zrušil; - správca dane jednostranne vyhodnotil výpoveď prepravcu pána R., keď uviedol že išlo o neštandardný postup pri vykonávaní prepravy a absentujú relevantné dôkazy. Výpoveď tohto svedka bola súladná s výpoveďou konateľa dodávateľa - pána Ferenčíka; - argumenty daňových orgánov týkajúce sa neuznania nároku na odpočet DPH sú príliš

V daňovom konaní bolo sporné len dodanie samotným dodávateľom. V administratívnom konaní nebola preukázaná ani existencia daňového podvodu. Orgány verejnej správy daňový podvod neskúmali a nebola tiež preukázaná vedomosť žalobcu o daňovom podvode.

10. Proti napadnutému rozsudku krajského súdu podal žalovaný (ďalej aj „sťažovateľ“) kasačnú sťažnosť z dôvodu, že krajský súd v konaní a pri rozhodovaní porušil zákon tým, že rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 440 ods. 1 písm. g/ SSP). Sťažnostným návrhom sa sťažovateľ domáhal zrušenia napadnutého rozsudku a vrátenia veci správnemu súdu na ďalšie konanie.

priznanie odpočítania dane. Uvedené podľa sťažovateľa znamenalo nepreukázanie vzniku daňovej povinnosti u deklarovaného priameho dodávateľa a následne vzniku práva na odpočítanie dane u žalobcu. 12. Podľa sťažovateľa správca dane využil všetky zákonné možnosti, ktoré mohol v danom prípade opodstatnene a účelne využiť na zabezpečenie výpovede konateľky spoločnosti Dangeta, s.r.o, - svedka Ildikó Szabó a predloženie dokladov spoločnosti.

13. V súvislosti s vyhodnotením výpovede pána R. (vodič, ktorý údajne vykonal prepravu, pozn. kasačného súdu) týkajúcej sa prepravy tovaru sťažovateľ uviedol, že pán R. k svojim tvrdeniam nepredložil žiadne dôkazy, ktoré by potvrdzovali pravdivosť jeho tvrdení a štandardnosť postupu pri vykonávaní prepravy, a to najmä vo vzťahu k jeho tvrdeniu, že si týmito službami znižoval svoj dlh u pána Ferenčíka (konateľ deklarovaného dodávateľa, pozn. kasačného súdu), nepredložil doklady o započítavaní pohľadávok.

Vo vzťahu k hodnoteniu ústnych výpovedí sťažovateľ uviedol, že vyjadrenia pána Ferenčíka a žalobcu sa zhodovali, rovnako tak vyjadrenia pána U. („sprostredkovateľ“, ktorý vybavoval objednávky, pozn. kasačného súdu) s pánom Ferenčíkom, avšak podľa jeho záverov svedkovia i žalobca vypovedali všeobecne, len tak ako to vyplýva z predložených dokladov, čím vierohodne a bez pochybností nepreukázali uskutočnenie zdaniteľných obchodov tak, ako to deklarovali predloženými faktúrami i svojimi vyjadreniami.

Podľa sťažovateľa práce vykonané v prospech odberateľov žalobcu nepreukazujú nadobudnutie tovaru žalobcom od dodávateľa DREVOSTYL, s.r.o., pretože títo odberatelia potvrdili, že tovar im dodal pri vykonaní zámočníckych prác žalobca, nie spoločnosť DREVOSTYL, s.r.o. V daňovom konaní sa uplatňuje zásada prejednávacia, nie vyhľadávacia, a preto prvostupňový orgán nie je povinný zisťovať, aký „iný“ tovar bol žalobcom dodaný jeho odberateľom.

17. Sťažovateľ zároveň uviedol, že v danom prípade je dobromyseľnosť žalobcu vylúčená, pretože si žiadnym spôsobom deklarovaného dodávateľa pred vstupom do obchodného vzťahu s ním nepreveril, spoluprácu s ním nadviazal cez pána U. - svojho svokra, ktorý sa s pánom Ferenčíkom poznal už dlhé roky a sú dobrí známi.

Vykonaným dokazovaním sa nepreukázali skutočnosti tvrdené žalobcom, čím žalobca neuniesol svoje dôkazné bremeno. Od žalobcu nebolo požadované preukazovanie takých skutočností, ktoré nespadajú do jeho dôkaznej sféry a za ktoré nemôže niesť zodpovednosť.

ústavu. 20. Nie je možné súhlasiť s krajským súdom, ktorý uviedol, že žalovaný, resp. prvostupňový orgán mal uviesť, aké ďalšie doklady zo strany žalobcu mali byť predložené na preukázanie svojho nároku, keďže dôkazné bremeno je na daňovom subjekte.

dodávateľom. 22. Sťažovateľ poukázal aj na konštatáciu krajského súdu, že daňové orgány nepopreli existenciu tovarov, pričom záver správcu dane bol jednoznačný, a to nepreukázanie, že nakúpený tovar bol dodaný práve dodávateľom DREVOSTYL, s.r.o., čo podľa sťažovateľa preukazuje neopodstatnenosť záveru krajského súdu uvedeného v bode 42. napadnutého rozsudku.

IV. Právne posúdenie veci kasačným súdom

24. Prejednávaná vec bola dňa 10.02.2023 predložená Najvyššiemu správnemu súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „Najvyšší správny súd SR“ alebo „najvyšší správny súd“), bola náhodným výberom technickými a programovými prostriedkami schválenými Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky pridelená na rozhodnutie senátu 1S a bola jej pridelená spisová značka 1Sfk/19/2023. 25. Senát Najvyššieho správneho súdu SR ako súdu kasačného (ďalej aj „kasačný súd“) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu v medziach sťažnostných bodov [§ 438 ods. 2, § 445 ods. 1 písm. c), ods. 2 SSP], pričom po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 442 ods. 1, § 443 ods. 2 SSP v rozhodujúcom znení) a že ide o rozhodnutie, proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná (§ 439 ods. 1 SSP), vo veci v zmysle § 455 SSP nenariadil pojednávanie a po neverejnej porade senátu jednomyseľne dospel k záveru, že kasačná sťažnosť sťažovateľa je nedôvodná. Deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho správneho súdu SR www.nssud.sk podľa § 137 ods. 4 SSP v spojení s § 452 ods. 1 SSP. 26. Po preskúmaní napadnutého rozsudku správneho súdu a kasačnej sťažnosti, ako aj podkladového materiálu, kasačný súd dospel k záverom, ktoré odôvodňuje v nasledovnom texte.

V. Vybrané ustanovenia, z ktorých kasačný súd vychádzal

VI. Posúdenie námietok kasačnej sťažnosti

35. Kasačný súd zistil, že predmetom konania pred kasačným súdom už v minulosti boli skutkovo aj právne obdobné veci identických účastníkov konania. Obdobnými kasačnými sťažnosťami sťažovateľa s obdobnými námietkami sa kasačný súd vo svojej rozhodovacej činnosti už stretol opakovane. V tomto smere kasačný súd poukazuje na rozhodnutia Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 4Sfk/19/2023 zo dňa 30.05.2024 (zdaňovacie obdobie jún 2016), 2Sfk/8/2023 zo dňa 31.07.2024 (zdaňovacie obdobie júl 2016) a 3Sfk/115/2022 zo dňa 22.08.2024 (zdaňovacie obdobie apríl 2016).

Zohľadniac uvedené skutočnosti kasačný súd poukazuje na odôvodnenie tohto rozsudku, s ktorým sa konajúci kasačný súd stotožňuje, na toto rozhodnutie poukazuje a v príslušnom rozsahu ho uvádza s prípadnými úpravami či doplneniami textu v hranatých zátvorkách. Odseky odôvodnenia citovaného rozsudku sú v záujme prehľadnosti číslované v kontinuite s predchádzajúcimi odsekmi odôvodnenia tohto rozsudku. 37. „Kľúčovou právnou otázkou, ktorou sa zaoberal kasačný súd v rámci svojho súdneho prieskumu bolo, či je právne udržateľný záver správcu dane a žalovaného o tom, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno vo vzťahu k preukázaniu splnenia hmotnoprávnych podmienok pre odpočet dane z pridanej hodnoty. Kasačný súd dáva primárne do pozornosti, že odpočítanie dane môže byť v zmysle ustálenej rozhodovacej praxe Súdneho dvora EÚ a kasačného súdu obmedzené v prípadoch, ak zdaniteľná osoba nesplní hmotnoprávne podmienky na odpočítanie dane, alebo ak došlo k daňovému podvodu, alebo ak došlo k zneužitiu práva.

38. Záver správneho súdu, že správne orgány vo svojich rozhodnutiach vôbec neuvádzali ako dôvod nepriznania nároku skutočnosť, že žalobca konal podvodne, resp. že o podvodnom konaní svojho dodávateľa vedel, je vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu žalovaného právne bezvýznamný, pretože [zo] záverov správcu dane vyplýva výlučne nesplnenie hmotnoprávnych podmienok pre uplatnenie odpočtu DPH.

Pokiaľ vyššie uvedené hmotnoprávne podmienky na odpočítanie dane nie sú splnené, pričom dôkazné bremeno je na osobe, ktorá si právo na odpočítanie DPH uplatňuje (žalobcovi), právo na odpočítanie DPH nevzniklo. 40. Subjekt, ktorý si chce odpočítať DPH, má dve povinnosti a to povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenie dokázať. Povinnosť tvrdiť spočíva v samotnom uplatnení práva na odpočet DPH za splnenia zákonnom stanovených podmienok a následne povinnosť dokázať svoje tvrdenie vyjadruje dôkazné bremeno daňového subjektu. Úlohou správcu dane je následne verifikovať skutočnosti, ktoré daňový subjekt dokladuje. Výsledok verifikácie však musí byť dostatočne podložený zisteniami správcu dane.

Je však zrejmé, že v prvostupňovom ako aj v sťažovateľovom rozhodnutí bolo snahou daňových orgánov prijať záver o spornosti dodania tovarov deklarovaným dodávateľom. 42. Kasačný súd po preštudovaní administratívneho spisu konštatuje, že zistenia a dôkazy správcu dane, ktorými správca dane spochybnil vierohodnosť žalobcom predložených dôkazov, nepovažuje za tak závažné, aby mohli byť spochybnené skutočnosti a tvrdenia, ktoré svedčia v prospech žalobcu. Svedecké výpovede deklarovaného dodávateľa, žalobcu, sprostredkovateľa a vodiča, ktorý mal tovar prepraviť preukazujú priebeh samotného obchodu bez existencie zásadných rozporov v týchto tvrdeniach, keď dochádza k samotnej zhode kto tovar prepravoval, akým vozidlom, vrátane stotožnenia evidenčného čísla vozidla a miesta vykládky tovaru (areál žalobcu). Rovnako žalobca splnil formálne podmienky odpočítania DPH, konkrétne boli predložené faktúry, rámcová zmluva a doklady o úhrade v hotovosti.

Sťažovateľ však neformuloval konkrétne dôvody[,] na základe ktorých dospel k záveru o pochybnosti reálneho plnenia deklarovaným dodávateľom. Svoj záver postavil v zásade len na všeobecnosti výpovedí, ktoré nie sú podľa neho podložené listinnými dôkazmi, pričom takýto obchod je svojou povahou podľa jeho záverov neštandardný.

Konkrétne takéto stanovisko je možné vnímať aj v nasledovnom znení rozhodnutia žalovaného: „Pri daňovej kontrole nebolo preukázané, či predložené faktúry od uvedeného dodávateľa, sú zaúčtované v jeho účtovníctve, či má riadne zaúčtované aj doklady o obstaraní tovaru alebo služby a teda či k riadnemu dodaniu fakturovaných tovarov aj skutočne došlo.“ Obdobné úvahy sa pritom nachádzajú aj v prvostupňovom rozhodnutí správcu dane na strane [21].

46. Vo vzťahu ku konkrétnym námietkam sťažovateľa, kasačný súd konštatuje, že nosná časť kasačnej sťažnosti začína od strany 4 kasačnej sťažnosti. Sťažovateľ v úvode namietal, že správca dane využil všetky zákonné možnosti, ktoré mal k dispozícií a ktoré mohol opodstatnene využiť pre zabezpečenie výpovede svedka Ildikó [Szabó], pričom poukázal na podané žiadosti o MVI s tým, že správca dane nebol kompetentný zasahovať do vnútroštátneho práva povereného orgánu dožiadaného štátu. Podľa kasačného súdu výpoveď svedka Ildikó [Szabó] resp. jej neuskutočnenie nemožno pričítať na ťarchu daňového subjektu teda žalobcu, keďže informácie, ktoré môže táto svedkyňa preukázať ležia mimo sféru žalobcu.

47. Vo vzťahu k výpovedi svedka [R.] sťažovateľ namietal všeobecnosť jeho výpovede, ku ktorej nepredložil žiadne dôkazy, ktoré by potvrdzovali relevantnosť jeho tvrdení a rovnako namietal tvrdenie, že si pán [R.] službami pre pána Ferenčíka znižoval dlh spôsobom započítavania pohľadávok, a to bez vykonávania akýchkoľvek písomných dokladov, ktoré by vyrovnávanie záväzkov preukazovali. Kasačný súd k uvedenému tvrdeniu poukazuje, že bolo úlohou správcu dane viesť dokazovanie spôsobom, aby zistil vierohodne skutočný stav veci, pričom mal uskutočniť výpovede svedkov tak, aby konfrontovanými otázkami vedeli čo najbližšie špecifikovať priebeh obchodu.

49. Vo vzťahu k námietke, že správny súd zrušil rozhodnutia daňových orgánov na neexistujúcich skutočnostiach a dôvodoch, keď neuvádzali dôvod nepriznania nároku, že žalobca konal podvodne, respektíve že vedel o podvodnom konaní svojho deklarovaného dodávateľa sa kasačný súd vyjadril vyššie v bodoch [39 a nasl.] rozsudku.

v súdnom konaní - tu v kasačnej sťažnosti, a jednak že pri odopretí odpočítania DPH z dôvodu účasti daňového subjektu na daňovom podvode musí správca dane preukázať všetky znaky tzv. Axel Kittel testu (viď rozsudok SD EÚ C-439/04 Axel Kittel, rozsudok NSS SR sp. zn. 6Sžfk/ 52/2020 zo dňa 26.05.2022), a teda nestačí tvrdiť len nedobromyseľnosť daňového subjektu.]

52. Kasačný súd sa rovnako stotožňuje so správnym súdom, že sťažovateľ, resp. správca dane mal logickým a vecne presvedčivým spôsobom zdôvodniť, prečo nedošlo k uznaniu nároku žalobcu. Pokiaľ daňové orgány založili záver o neunesení dôkazného bremena sťažovateľom iba na všeobecnosti výpovedí[,] takáto konštatácia sama o sebe v zmysle už predošlých právnych úvah kasačného súdu neobstojí. Rovnako tak neobstojí úvaha sťažovateľa, podľa ktorej „.

53. Sťažovateľ rovnako uviedol, že faktúry boli vystavené v sumách od 4900,- do 5000,- EUR, pričom uvedené podľa jeho názoru navodzuje dojem, že žalobca týmto spôsobom účelovo nastavil obchod tak, aby bolo možne realizovať hotovostné platby.

54. Vo vzťahu k aplikácii rozhodnutia Súdneho dvora EÚ C-154/20 zo dňa 9. decembra 2021 vo veci Kemwater Prochemie [kasačný] súd zhodne so sťažovateľom uvádza, že v daňovom konaní nevystala existencia inej zdaniteľnej osoby v postavení deklarovaného dodávateľa, preto závery tohto rozhodnutia nie sú aplikované pre prejedávaný prípad. 55. K sťažovateľovej argumentácií rozsudkom Najvyššieho správneho súdu vo veci sp. zn. 1Sžfk/92/2020, [...] kasačný súd uvádza, že jeho závery nie sú aplikovateľné pre odlišnosť skutkového stavu. V prejednávanom prípade svedecké výpovede deklarovaného dodávateľa, vodiča, ktorý prepravu uskutočnil a aj žalobcu zhodne opisujú spôsob akým mal byť tovar prepravený. Miera pochybností správcu dane je preto nesporne odlišná. 56. Vo vzťahu k námietke sťažovateľa ohľadom odôvodnenia rozsudku správneho súdu v bode 42, kde pojednával o nejednoznačnosti prijatých záverov týkajúcich sa existencie materiálneho plnenia kasačný súd uvádza, že otázka existencie plnenia bola preukázaná aj samotným sťažovateľom v kasačnej sťažnosti, ktorý na strane 5 kasačnej sťažnosti uvádza začiatok odseku: „Aj keď žalobca disponoval materiálnym plnením“. Teda sťažovateľ sám nespochybňuje existenciu materiálneho plnenia. Kasačný súd však súhlasí so záverom správneho súdu, že v ďalšom konaní bude nevyhnutné ustáliť túto otázku jednoznačne zo strany sťažovateľa v jeho rozhodnutí. 57. Podľa kasačného súdu sťažovateľ nepoukazuje na také skutočnosti, ktoré by boli relevantné pre meritórne posúdenie a prijatie záveru, či žalobca uniesol svoje dôkazné bremeno, resp. či nebol týmto dôkazným bremenom príliš zaťažený. Keďže v danom súdnom prieskume platí prísna koncentračná zásada a kasačný súd je viazaný sťažnostnými bodmi, nemohol aktívne nachádzať argumentáciu v prospech sťažovateľa.“ 58. Pre úplnosť kasačný súd uvádza, že sťažovateľovi možno dať za pravdu v jeho tvrdení, že v daňovom konaní sa uplatňuje zásada prejednávacia, nie vyhľadávacia, a preto prvostupňový orgán vo všeobecnosti nie je povinný zisťovať, od koho daňový subjekt nadobudol tovar, ktorý dodal svojim odberateľom, ak nie od deklarovaného dodávateľa, ako naznačil správny súd. Rovnako mu možno prisvedčiť v tom, že daňové orgány nemajú povinnosť uviesť, aké ďalšie doklady má daňový subjekt predložiť na preukázanie jeho nároku, ktorej nesplnenie im krajský súd tiež vytkol, keďže dôkazné bremeno je na daňovom subjekte. Tieto námietky sú však irelevantné k samotnému meritórnemu záveru kasačného súdu o tom, že finančné orgány relevantne nespochybnili splnenie hmotnoprávnych podmienok pre odpočet dane a teda nemajú vplyv na výsledok konania spočívajúci v zamietnutí kasačnej sťažnosti. 59. So zreteľom na uvedené závery vyhodnotil kasačný súd aj v tu prejednávanej veci kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú. Už len na dôvažok kasačný súd podotýka, že napadnutý rozsudok krajského súdu vo svojom odôvodnení odkazoval na citovaný rozsudok krajského súdu (sp. zn. 14S/15/2021), ktorý bol preskúmaný v kasačnom konaní pod sp. zn. 3Sfk/115/2022 a právne závery boli uvedené v rozsudku Najvyššieho správneho súdu SR zo dňa 22.08.2024. V tomto rozsudku súd postupom podľa § 464 ods. 1 SSP odkazoval na rovnaký rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 4Sfk/19/2023 zo dňa 30.05.2024, na ktorý odkazuje aj kasačný súd v tu prejednávanej veci.