1Sfk/21/2022

1. Daňový úrad Prešov, pobočka Stará Ľubovňa (ďalej len „správca dane“) vykonal u žalobcu daňovú kontrolu a na základe kontrolných zistení uviedol, že žalobca si v zdaňovacom období marec 2018 uplatnil odpočítanie dane z faktúry č. 2018041601 zo dňa 31. marca 2018 vo výške 45999,80 Eur za služby (pomocné, spracovateľské a manipulačné činnosti) fakturované spoločnosťou EUSOS HOLDING, s.r.o. (ďalej aj ako „deklarovaný dodávateľ“). 2. Počas daňovej kontroly žalobca na výzvu správcu dane uviedol ( vyjadrenie zo dňa 5. marca 2019), že fakturované služby neboli dodané (z dôvodu poklesu objednávok pracovníci na výkon práce do spoločnosti Podtatranská hydina a.s. nenastúpili), a preto po vzájomnej dohode došlo k dobropisovaniu faktúr. Uvedené preukazuje žalobcom predložená dohoda zo dňa 4. apríla 2018 o dobropisovaní účtovných dokladov - faktúr vystavených deklarovaným dodávateľom podľa § 25 ods. 6 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty (ďalej len „zákon o DPH“) (vystavenie bez DPH) a opravná faktúra č. 180200002 zo dňa 3. apríla 2018 na sumu k úhrade - 275998,80 eura. DPH 0 %, predmet faktúry - dobropis k dokladu por. číslo 2018041601 podľa § 25 ods. 6 zákona o DPH. Správca dane a žalovaný vzhľadom na uvedený postup žalobcu dospeli k záveru, že v danom prípade nedošlo k dodaniu služby, a teda ani k vzniku daňovej povinnosti, , teda nemohol v predmetnej veci aplikovať postup upravený § 25 ods. 6 zákona o DPH, pretože v danom prípade nedošlo k zníženiu ceny služby po vzniku daňovej povinnosti. 3. Správca dane dospel k záveru, že zo strany deklarovaného dodávateľa spoločnosti EUSOS HOLDING s.r.o. nedošlo ani k platbe ani k dodaniu služby, takže faktúra č. 2018041601 bola bez reálneho plnenia, a teda dodávateľovi nevznikla daňová povinnosť podľa § 19 ods. 2 zákona o DPH a teda žalobca nemal právo na uplatnenie odpočítania dane podľa § 51 ods. 1 písm. a/ v nadväznosti na § 49 ods. 1 zákona o DPH. 4. Na základe uvedeného správca dane rozhodnutím č. 101813936/2019 zo dňa 25. júla 2019 podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z.z. v znení neskorších predpisov (ďalej len „Daňový poriadok“) vyrubil žalobcovi rozdiel dane v sume 45999, 80 Eur za zdaňovacie obdobie marec 2018. 5. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný rozhodnutím č. 100139277/2020 zo dňa 14. januára 2020, ktorým podľa § 74 ods. 4 daňového poriadku potvrdil prvostupňové rozhodnutie správcu dane.

6. Proti rozhodnutiu žalovaného podal žalobca v zákonnej lehote správnu žalobu na Krajský súd v Prešove (ďalej aj ako „správny súd“), ktorou sa domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného v spojení s prvostupňovým rozhodnutím a vec vrátiť prvostupňovému orgánu na

Správneho súdneho poriadku (ďalej aj ako „SSP“) zamietol žalobu, ktorou sa sťažovateľ domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného, ktorým bolo potvrdené prvostupňové rozhodnutie správcu dane. 8. Správny súd sa v úvode právneho posúdenia zhrnul priebeh dovtedajšieho administratívneho konania stotožňujúc sa so zisteným skutkovým stavom veci a závermi správcu dane a žalovaného reagoval na jednotlivé žalobné námietky obsiahnuté v správnej

Podľa jeho názoru preto nedošlo k porušeniu procesných práv ako uvádza žalobca. 9. Podľa správneho súdu inštitút prerokovania pripomienok podľa § 68 ods. 3 daňového poriadku slúži na prerokovanie pripomienok, ktoré daňový subjekt uviedol vo vyjadrení k protokolu a zároveň na vykonanie dôkazov, ak ich daňový subjekt navrhol a správca dane ich vyhodnotil ako relevantné pre zistenie skutočného stavu veci. V predmetnom prípade žalobca vo svojom vyjadrení navrhol iba výsluch svedkov W.. N. a R.. Š., ktoré správca dane nepovažoval za relevantné pre rozhodnutie vo veci, nakoľko vzhľadom na zistený skutkový stav neboli spôsobilé zmeniť skutkové závery, ku ktorým dospel správca dane, keďže bolo preukázané, že služby deklarované na faktúre č. 2018041601 neboli dodané. Čo sa týka odkazu žalobcu na ustanovenie § 27 ods. 1 daňového poriadku, správny súd uviedol, že toto ustanovenie nemožno na vec aplikovať, pretože predmetné ustanovenie upravuje lehotu na vykonanie určitého úkonu, avšak v predmetnom prípade už po prerokovaní pripomienok nenasledoval žiadny úkon daňového subjektu ale práve v zmysle § 68 ods. 3 daňového

10. Správny súd sa rovnako stotožnil so závermi správcu dane ako aj žalovaného, že nebolo nevyhnutné v predmetnom prípade vypočuť svedkov W.. N. a R.. Š. z dôvodu, že vzhľadom na existujúcu dôkaznú situáciu, ich výpovede by neboli spôsobilé spochybniť alebo zmeniť rozhodujúce skutkové zistenia správcu dane. Z vykonaného dokazovania bolo podľa jeho názoru jednoznačne preukázané, že žalobca a jeho dodávateľ sa na základe dohody o dobropisovaní účtovných dokladov- faktúr dohodli, že dobropisujú faktúru č.2018041601 vystavenú na sumu 275998,80 Eur, a to opravnou faktúrou č. 180200002 zo dňa 3. apríla 2018 na sumu 275998,80 Eur. Z uvedeného je podľa správneho súd jednoznačné, že k dodaniu služieb deklarovaných na faktúre č. 2018041601 nedošlo, nakoľko ako vyplýva z vyjadrení žalobcu opravná faktúra vo výške 275998,80 eur mala preukazovať to, že došlo k dodaniu služieb spočívajúcich v preplatení nákladov dodávateľa s náborom pracovníkov a ich rekvalifikáciou, preto mala byť dodávateľovi uhradená suma vo výške 20% z pôvodne fakturovanej sumy.

11. Vo vzťahu k namietanému neuvedeniu dôvodu výkonu daňovej kontroly správny súd s poukazom na ust. § 46 ods.1 daňového poriadku uviedol, že správca dane nie je povinný uvádzať daňovému subjektu dôvod jej výkonu. Nejedná sa o obligatórnu náležitosť oznámenia o daňovej kontrole, pričom rozhodnutie Ústavného súdu ČR I.ÚS 1835/07 z 18. novembra 2008 na predmetnú vec v podmienkach SR nemožno na vec použiť. Čo sa týka žalobcom namietaného postupu správcu dane, ktorý podľa jeho názoru nemôže vykonávať vyhľadávaciu činnosť, správny súd k uvedenej námietke konštatoval, že prostredníctvom vykonávania daňovej kontroly sa zisťujú a preverujú skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov (§ 44 ods. 1 veta prvá daňového poriadku).

12. Vo vzťahu k namietanému podvodnému konaniu, ktoré mal podľa žalobcu konštatovať vo svojom rozhodnutí žalovaný správny súd uviedol, že z napadnutého rozhodnutia absolútne nevyplýva, že by sa žalovaný existenciou daňového podvodu alebo účasťou žalobcu na daňovom podvode zaoberal, keďže jeho závery smerovali k zisteniu, že žalobcovi nevzniklo právo na uplatnenie odpočítania dane, pretože k dodaniu služieb deklarovaných na predmetnej faktúre nedošlo.

13. Správny súd zároveň uviedol, že preskúmavané rozhodnutia nevykazujú vady nepreskúmateľnosti pre nezrozumiteľnosť (namietané bolo nevyhodnotenie dôkazov), pretože z napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že správca dane a žalovaný sa dostatočne zaoberali jednotlivými dôkazmi a z nich zistenými skutočnosťami, vysporiadali sa s návrhom žalobcu na vykonanie výsluchov ním navrhnutých svedkov a následne zistený skutkový stav právne posúdili, napadnuté rozhodnutia nevykazujú také vady a nedostatky, pre ktoré by bolo potrebné

III. Kasačná sťažnosť, stanovisko účastníkov

14. Proti napadnutému rozsudku podal sťažovateľ kasačnú sťažnosť podľa § 440 ods. 1 písm. g/, h/, f/ zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“), v ktorej navrhol, aby kasačný súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil správnemu súdu na ďalšie konanie, alternatívne, aby kasačný súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že rozhodnutie žalovaného a rozhodnutie prvostupňového orgánu zrušuje a vec vracia prvostupňovému orgánu na ďalšie konanie. 15. Sťažovateľ vo viacerých častiach kasačnej sťažnosti namietal nepreskúmateľnosť rozhodnutí správnych orgánov ako aj správneho súdu, a to z dôvodov, že z rozhodnutí daňových orgánov nie je zrejmé, aké skutočnosti sa stali podkladom pre rozhodnutie a prečo dôkazy predložené žalobcom neboli zohľadnené v čoho dôsledku zo strany daňových orgánov došlo podľa jeho názoru k nedostatočne zistenému skutkovému stavu s nedostatočným odôvodnením rozhodnutia. V tomto smere poukázal na rozsudky Najvyššieho súdu SR vo veci 8Sžfk/57/2017, 8Sžo/122/2010, R 34/2001, 4Sž 136/99. 16. V týchto intenciách namietal, že správny súd nevyhodnotil vykonané dôkazy v nadväznosti na to, či nie sú pochybné a či z nich je možné ustáliť skutkový stav tak, ako ho ustálili správne orgány, pričom tie podľa jeho tvrdení rozhodli bez prihliadnutia na sťažovateľom uvádzané skutočnosti a bez vysporiadania sa s námietkami žalobcu. Rovnako postupoval podľa žalobcu aj správny súd, ktorý sa bez ďalšieho stotožnil s postupom prvostupňového orgánu a žalovaného a neodstránil rozpory v týchto rozhodnutiach. Týmto spôsobom došlo podľa sťažovateľa k porušeniu práva účastníka konania na súdnu a inú právnu ochranu ako aj narušeniu právnej istoty, a porušeniu základných zásad správneho konania podľa § 3 Správneho poriadku.

Namietal rovnako, že zistené porušenia veterinárnych predpisov podľa jeho názoru nemajú vplyv na daňové povinnosti. Spochybnil tiež vyhodnocovanie ekonomickej neaktivity obchodného partnera žalobcu, nakoľko nesúviselo so zdaňovacím obdobím.

Zdôraznil, že s prihliadnutím na rozsudok Súdneho dvora EÚ v spojených veciach C-439/04 a C-440/04 Kittel dokonca ani samotná absolútna neplatnosť zmluvy, na základe ktorej bola uskutočnená dodávka platiteľovi dane, nesmie mať za následok stratu práva na odpočet DPH, pokiaľ platiteľ dane nespáchal daňový podvod. 19. Ďalej argumentoval rozsudkami Súdneho dvora EÚ C-624/15, C-80/11 a C-1425/11. Sťažovateľ uviedol, že daňový orgán nemôže zamietnuť právo na odpočet dane z dôvodu, že sa zdaniteľná osoba neubezpečila, že osoba ktorá vystavila faktúru vzťahujúcu sa na tovar splnila svoju povinnosť podať daňové priznanie a uhradila daň. Tvrdil, že pre účely posúdenia predmetnej veci dostatočne preukázal svoj nárok na odpočet DPH, rovnako že správny súd neprihliadol na ustálenú rozhodovaciu súdnu prax a v odôvodnení svojho rozhodnutia uvádzal konštatovania v priamom rozpore s uvedenou judikatúrou.

podvodmi. Zistený stav však podľa neho daňové orgány nevyhodnotili z hľadiska judikatúry SD EÚ a teda prijali tieto závery na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu, čo podľa sťažovateľa umocňuje nepreskúmateľnosť napadnutých rozhodnutí.

povinnosti spoľahlivo, presne a úplne zistiť skutočný stav veci a poručenie princípu dvojinštančnosti konania. 23. Sťažovateľ rovnako naznačoval, že došlo k porušeniu právneho rámca stanoveného správnym poriadkom, ktorý stanovuje zákonné náležitosti rozhodnutia vydaného v správnom

Pokiaľ súd považoval argumentáciu sťažovateľa za nesprávnu, mal nedôvodnosť takýto námietok podľa sťažovateľa jasne a zrozumiteľne vysvetliť. 24. Žalovaný sa vo vyjadrení kasačnej sťažnosti stotožnil s napadnutým rozhodnutím správneho súdu, pričom považoval námietky žalobcu obsiahnuté v kasačnej sťažnosti za neopodstatnené a pre ozrejmenie svojej argumentácie odkázal na svoje predchádzajúce vyjadrenia a závery prijaté v rozhodnutiach, na ktorých zotrváva. Navrhol preto aby kasačný

IV. Právne posúdenie veci kasačným súdom

25. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v postavení kasačného súdu (ďalej len „kasačný súd“) preskúmal rozsudok správneho súdu v rozsahu podanej kasačnej sťažnosti. Jeho právomoc a príslušnosť pre toto konanie a rozhodnutie je daná v § 11 písm. h/ SSP. 26. Kasačný súd s ohľadom na § 455 SSP nepovažoval za potrebné nariadiť vo veci pojednávanie a rozhodol o kasačnej sťažnosti bez jeho nariadenia. Rozsudok bol vyhlásený verejne po oznámení dňa vyhlásenia v súlade s § 137 ods. 4 SSP. 27. So zreteľom na § 439 ods. 1, § 442 ods. 1, § 443 SSP kasačný súd skonštatoval, že podaná kasačná sťažnosť smeruje proti rozsudku, voči ktorému je prípustná, bola podaná oprávnenou osobou a včas. 28. Po preskúmaní napadnutého rozsudku správneho súdu a kasačnej sťažnosti, ako aj podkladového materiálu, kasačný súd dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná.

V. Posúdenie námietok kasačnej sťažnosti

30. Zo skutkového stavu zisteného žalovaným je zrejmé, že sťažovateľ si v zdaňovacom období marec 2018 uplatnil odpočítanie dane z faktúry č. 2018041601 zo dňa 31. marca 2018 vo výške 45999,80 Eura (základ dane 229999,00 Eur + daň 45999,80 Eura = 275998,80 Eura) za služby (pomocné, spracovateľské a manipulačné činnosti), ktoré mali byť poskytované v období od 1. marca 2018 do 31. marca 2018 na základe zmluvy č. 032018 daňovým subjektom EUSOS HOLDING s.r.o., a k faktúre bola priložená zmluvná objednávka

32. Na základe zistených skutočností správca dane dospel k záveru, že sťažovateľ uplatnil odpočítanie dane z faktúry v rozpore s ustanovením § 51 ods. 1 a § 49 ods. 1 v nadväznosti na § 19 ods. 2 zákona o DPH, keďže zo skutočností zistených dokazovaním mal za preukázané, že daňová povinnosť pri službách uvedených na predmetnej faktúre nevznikla, pretože deklarované služby neboli dodané a daňová povinnosť nevznikla v danom prípade ani dňom prijatia platby podľa § 19 ods. 4 zákona o DPH.

34. Podľa § 25 ods.6 zákona o DPH: „Základ dane a daň sa nemusí opraviť, ak platiteľ zníži cenu tovaru alebo služby po vzniku daňovej povinnosti voči inému platiteľovi za predpokladu, že na takom postupe sa obidve strany písomne dohodli“. Vznik daňovej povinnosti bol pritom správcom dane preukázateľne spochybnený s odkazom na § 19 ods.2 zákona o DPH ako aj nenaplnenie hypotézy § 19 ods.4 zákona o DPH. Sťažovateľ napriek uvedeným záverom neprejavil žiadnu iniciatívu aby relevantne tieto pochybnosti o dodaní služby rozptýlil a preukázal, že ním zvolený postup bol lege artis.

pôvodnej ceny, čo by preukazovalo, že k čiastočnému plneniu skutočne došlo. 36. Kasačný súd poukazuje na skutočnosť, že nárok na odpočítanie DPH vzniká príjemcovi plnenia (žalobcovi) za predpokladu kumulatívneho splnenia hmotnoprávnych podmienok na odpočítanie dane vyplývajúcich z čl. 168 písm. a/ Smernice 2006/112/ES a jej implementácie do právneho poriadku Slovenskej republiky.

Pokiaľ vyššie uvedené hmotnoprávne podmienky na odpočítanie dane nie sú splnené, pričom dôkazné bremeno je na osobe, ktorá si právo na odpočítanie DPH uplatňuje (žalobcovi), právo na odpočítanie DPH môže byť odopreté. 37.

je dôkazné bremeno na žalobcovi, ktorý je povinný preukázať skutočnosti preukazujúce aj reálnu existenciu zdaniteľného plnenia. 38. Pokiaľ teda vyššie uvedené hmotnoprávne podmienky na odpočítanie dane nie sú splnené, pričom dôkazné bremeno je na osobe, ktorá si právo na odpočítanie dane uplatňuje (sťažovateľovi), právo na odpočítanie dane môže byť odopreté. Správca dane a žalovaný na základe dôkazov založených v administratívnom spise dôvodne prijali záver, že v priebehu daňovej kontroly preverovaním predložených dokladov a tvrdení žalobcu bolo spochybnené uskutočnenie a predovšetkým aj existencia zdaniteľných plnení, ktoré boli fakturované deklarovaným dodávateľom.

Kasačný súd sa nemohol zaoberať vágne formulovanými generálnymi výhradami, spočívajúcimi v tom, že sa sťažovateľovými námietkami správny súd nezaoberal a nevyhovel im. Bez konkretizácie námietok, na ktoré sťažovateľ nedostal dostatočnú odpoveď nie je možné posúdiť, či je toto tvrdenie opodstatnené a či došlo k porušeniu práva na spravodlivý

V kasačnom konaní majú účastníci rovné postavenie a súd je oprávnený preskúmať rozsudok správneho súdu len v rozsahu sťažnostných bodov (§ 5 ods. 9 veta prvá, § 453 ods. 2 SSP). Kasačný súd preto k jednotlivým bodom kasačnej sťažnosti uvádza nasledovné.

42. Vo vzťahu k námietke, kde sťažovateľ cituje množstvo rozličných rozhodnutí Súdneho dvora Európskej únie a ich útržkov, kasačný súd uvádza, že napriek značnej rozsiahlosti tejto námietky je jej koncipovanie všeobecné, pričom kasačný súd poukazuje na požiadavku vyplývajúcu z § 440 ods. 2 SSP, v zmysle ktorého: dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g/ až i/ sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Sťažovateľ však vo svojej kasačnej sťažnosti poskytuje len výňatky z rozličných rozhodnutí Súdneho dvora EÚ bez toho, aby poukázal, aký význam majú pre prejednávanú vec a či sú na ňu vôbec

vo všeobecnosti. Sťažovateľ z jednotlivých citácií nevyvodil nijaké právne závery, ktoré by konfrontoval so závermi správnych orgánov alebo správneho súdu. Aplikovateľnosť uvedených rozhodnutí na predmetný prípad je pritom priamo závislá od sťažovateľovej argumentácie, pretože cieľom sťažovateľa by malo byť ozrejmenie východísk judikatúry jednotlivých súdnych autorít s ohľadom na konkrétne aspekty prejedávanej veci.

Je teda povinnosťou sťažovateľa riadne vymedziť uplatnený kasačný dôvod (§ 440 ods. 2 SSP), nie úlohou kasačného súdu vyhľadávať argumentáciu v prospech žalobcu, či vyberať zo žalobcom uvedených rozhodnutí tie, ktoré sú k prejednávanej problematike relevantné.

46. K námietke označenej ako účelové spochybnenie predložených dôkazov, kasačný súd poukazuje na rozsudok kasačného súdu sp. zn. 3Sžfk/78/2019 zo dňa 31. mája 2022, v ktorom uviedol: „68. K časti námietky týkajúcej sa neoznámenia dôvodu, pre ktorý sa začala daňová kontrola, kasačný súd uvádza, že v zmysle § 46 ods. 1 prvej vety daňového poriadku, daňová kontrola je spojená s doručením oznámenia o začatí daňovej kontroly kontrolovanému daňovému

Pokiaľ sťažovateľ poukazoval na jeho kriminalizáciu zo strany daňových orgánov, túto námietku kasačný súd nepovažoval za podloženú, nakoľko je prirodzené, že pokiaľ skutkové zistenia preukazujú podvodné konanie, tak z tohto zistenia daňové orgány vychádzajú a nemusia vyčkať na prípadné trestné konanie.“

48. Neuvedenie dôvodu začatia daňovej kontroly sťažovateľ namietal aj v súvislosti s nálezom Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 1835/07 z 18. novembra 2008. Námietka je aj v tomto rozsahu nedôvodná. Ústavný súd Českej republiky je súdnym orgánom samostatného a suverénneho štátu s vlastným právnym poriadkom, ktorý od rozdelenia Československej republiky prešiel (rovnako ako ten slovenský) mnohými zmenami. Rozhodnutia Ústavného súdu Českej republiky alebo iných súdnych orgánov štátov odlišných od Slovenskej republiky, nemôžu byť aplikovateľné na veci prejednávané pred slovenskými súdmi, nakoľko sú viazané odlišnými zákonmi. Pre možnú aplikovateľnosť rozhodnutia vydaného v inom štáte je nutné, aby žalobca vysvetlil jeho súvis s prejednávanou vecou, a to prinajmenšom poukazom na totožnosť právnej úpravy oboch štátov a skutkového stavu oboch prípadov. Sťažovateľ tak v kasačnej sťažnosti neurobil. Kasačný súd preto na uvedený nález Ústavného súdu Českej republiky neprihliadol a námietku vyhodnotil ako nedôvodnú.

súd vo vzťahu k predmetnej námietke uvádza, že jej obsah je zjavne nesúvisiaci z prejednávanou vecou, keďže v jednotlivých preskúmavaných rozhodnutiach správcu dane a žalovaného ako aj správneho súdu kasačný súd akúkoľvek zmienku o uvedených pojmoch nenachádza.

k nepriznaniu odpočtu DPH. Preto akékoľvek námietky o nepreskúmateľnosti uvedených rozhodnutí založené na používaní uvedených pojmov, sú nedôvodné. 50. Čo sa týka námietky sťažovateľa ohľadom prekročenia medze zákonom dovolenej správnej úvahy zo strany daňových orgánov kasačný súd poukazuje na to, že správny orgán je povinný výsledok správnej úvahy povinný uviesť vo svojom rozhodnutí a náležite ho odôvodniť, pričom pokiaľ uváženie správneho orgánu nevybočuje z medzí a hľadísk stanovených zákonom, správnemu súdu neprináleží takéto rozhodnutie preskúmavať (§ 27 ods. 2 SSP). Úlohou súdu v správnom súdnictve totiž nie je nahrádzať činnosť správnych orgánov, ale preskúmavať zákonnosť ich rozhodnutí, teda posúdiť, či správne orgány splnili povinnosti stanovené zákonom. Pri správnom uvážení si ale správny orgán nemôže počínať

51. Sťažovateľ rovnako namietal, že z odôvodnení rozhodnutí je zrejmé, že v priebehu celého konania daňového orgány nazerali na sťažovateľa ako na právoplatne odsúdeného páchateľa trestného činu podvodu v oblasti daní a z tohto dôvodu je na mieste vysloviť pochybnosť o nestrannosti a nezaujatosti zo strany daňových orgánov pri výkone ich činnosti a zároveň nie je na mieste prijať úvahy a úsudky konštatované z ich strany vo vzťahu k podnikateľským aktivitám a k jeho osobe. Kasačný súd musí opätovne konštatovať, že akékoľvek úvahy správcu dane, žalovaného, prípadne správneho súdu ohľadom účasti sťažovateľa na daňovom podvode absentujú. Túto skutočnosť pritom už zdôraznil aj správny súd vo svojom napadnutom rozhodnutí. I keď ide o neopodstatnenú námietku, kasačný súd v tomto smere odkazuje na judikatúru Najvyššieho súdu SR sp.zn. 8Sžf/72/2015 zo dňa 28. februára 2018, podľa ktorej: „Správca dane môže počas prebiehajúceho daňového konania použiť aj iné dôkazy než tie, ktoré boli zistené a vykonané v daňovom konaní, teda aj tie, ktoré boli zistené

53. To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu ale nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

55. Kasačný súd má po preštudovaní rozhodnutí správcu dane a žalovaného za preukázané, že obsahujú všetky zákonom stanovené náležitosti s jasným zrozumiteľným odôvodnením, pričom nemožno polemizovať, že by išlo o nepreskúmateľné individuálne správne akty, ktorých správna úvaha zjavne prekračuje zákonné rámce.