1Sfk/28/2021

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Hatalovej, PhD. a členov senátu JUDr. Kataríny Cangárovej, PhD., LL.M (sudca spravodajca) a JUDr. Mariána Fečíka, v právnej veci žalobcu (sťažovateľa): Nettix, s.r.o., so sídlom Skladná 6, 040 01 Košice, IČO: 36851701, právne zastúpený: JUDr. Ivo Babjak, so sídlom Sovietskych hrdinov 200/33, 089 01 Svidník, IČO: 42227534, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 101745020/2018 zo dňa 06.09.2018, v konaní o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6S/166/ 2018 zo dňa 24.06.2021, takto

rozhodol:

I. Kasačná sťažnosť sa zamieta . II. Účastníkom konania sa nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

Odôvodnenie

I. Konanie pred orgánmi finančnej správy

2. Na základe výsledkov daňovej kontroly vydal správca dane rozhodnutie č. 100882942/ 2018 zo dňa 23.04.2018 (ďalej aj „prvostupňové rozhodnutie“), ktorým podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj „Daňový poriadok“) vyrubil žalobcovi rozdiel dane v sume 10.382,82 eur za zdaňovacie obdobie december 2012 (daň zistená správcom dane predstavovala sumu 12.561,38 eur, pričom daňový subjekt v daňovom priznaní uviedol vlastnú daňovú povinnosť v sume 2.178,56 eur).

Druhú - významnú časť odpočítania dane tvorili faktúry za nákup kryštálového cukru od 3 dodávateľov - VEKOMIN s.r.o., Auto Venator s.r.o. a Trinity Commodities s.r.o. Na základe preverovania správca dane zistil, že žalobca si neoprávnene uplatnil právo na odpočítanie dane z faktúr od spoločnosti VEKOMIN s.r.o., Priemyselná 4, Košice, IČO: 36741761, (ďalej aj „VEKOMIN“). Podľa správcu dane žalobca nepreukázal, že deklarované obchody s týmto dodávateľom skutočne prebehli, s tým, že absentujú dôkazy o momente nadobudnutia práva kupujúceho nakladať s tovarom ako jeho vlastník. Správca dane dospel k záveru, že deklarované obchody neodrážajú žiadne známky skutočného obchodu a skonštatoval, že žalobcovi nevzniklo právo na odpočítanie dane z faktúr za dodávky kryštálového cukru od VEKOMIN v zmysle ustanovenia § 49 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH"), pretože nebolo preukázané, že pri tomto tovare vznikla daňová povinnosť.

5. Odvolaciu námietku žalobcu týkajúcu sa nezákonnosti v postupe správcu dane, ktorý prerušil daňovú kontrolu na dobu dlhšiu, ako to umožňuje Nariadenie Rady (EÚ) č. 904/2010 o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty (ďalej aj „Nariadenie“), podľa ktorého lehota na poskytnutie informácií uplynie najskôr tri mesiace po dni prijatia žiadosti, považoval za nedôvodnú. Uviedol, že správca dane postupoval v súlade s § 3 Daňového poriadku, podľa ktorého sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre vyrubenie alebo vybratie dane, s tým, že daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu.

V tejto súvislosti žalovaný skonštatoval, že bez informácií získaných z odpovedí na MVI by neboli skutočnosti týkajúce sa dodania tovarov zistené dostatočne a správca dane by nemal dostatočné podklady a informácie na vydania rozhodnutia. Podľa žalovaného prerušenie daňovej kontroly bolo vykonané v súlade s § 24 Daňového poriadku, bolo účelné, pričom podmienky pre prerušenie daňovej kontroly boli splnené. V tomto smere žalovaný poukázal aj na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „Ústavný súd SR“) č. IV. ÚS 116/2013-11 a námietky žalobcu týkajúce sa dodržania lehôt v rámci MVI vyhodnotil ako neopodstatnené.

7. Ako neopodstatnenú vyhodnotil žalovaný i námietku žalobcu týkajúcu sa dĺžky trvania vyrubovacieho konania. V tejto súvislosti uviedol, že správca dane postupoval v súlade s § 68 ods. 3 Daňového poriadku v znení účinnom do 31.12.2017, o priebehu a výsledkoch dokazovania spísal s daňovým subjektom zápisnicu podľa § 19 Daňového poriadku a vydal rozhodnutie do 15 dní odo dňa spísania poslednej zápisnice.

9. Ako neopodstatnené vyhodnotil žalovaný i námietky žalobcu vzťahujúce sa k výpovedi svedka Juraja Šoltésa - konateľa VEKOMIN v čase deklarovaných zdaniteľných obchodov, ktorý vypovedal nielen pred správcom dane, ale i pred orgánmi Policajného zboru SR.

10. V odôvodnení svojho rozhodnutia žalovaný poukázal na tú skutočnosť, že správca dane nevyvodil záver vo veci neoprávneného odpočtu dane z dôvodu, že výpoveď Juraja Šoltésa nebola vierohodná, ale rozhodujúcou bola skutočnosť, že žalobca nepreukázal splnenie zákonom stanovených podmienok na uplatnenie nároku na odpočet dane, pretože nepreukázal, že deklarované zdaniteľné obchody boli reálne.

11. Proti rozhodnutiu žalovaného podal žalobca v zákonnej lehote (všeobecnú) správnu žalobu na Krajský súd v Košiciach (ďalej aj „krajský súd“ alebo „správny súd“), ktorou sa domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného, jeho zrušenia (vrátane prvostupňového rozhodnutia), vrátenia veci správcovi dane na ďalšie konanie a priznania práva na náhradu trov konania.

13. Krajský súd napadnutý rozsudok odôvodnil podľa § 140 SSP a v celom rozsahu odkázal na rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6S/165/2018 zo dňa 24.06.2021 (ďalej aj „citovaný rozsudok“). 14.

15. V citovanom rozsudku sa krajský súd nestotožnil so žiadnym zo štyroch žalobných dôvodov správnej žaloby. Žalobca v správnej žalobe konkrétne namietal: A/ nedodržanie lehoty na prerušenie daňovej kontroly v zmysle článku 10 Nariadenia, čo spôsobuje nedodržanie lehoty na výkon daňovej kontroly; B/ porušenie zákonnej povinnosti zo strany správcu dane podľa § 46 ods. 5 Daňového poriadku, čo spôsobuje nezákonnosť daňovej kontroly; C/ porušenie § 63 ods. 5 Daňového poriadku zo strany tak žalovaného ako aj zo strany správcu dane, keď sa ani jeden z týchto orgánov verejnej moci žiadnym spôsobom v odôvodneniach svojich rozhodnutí nevysporiadal s námietkou pod bodom B/, ktorú žalobca výslovne uviedol do zápisnice č. 100783178/2018 zo dňa 20.04.2018 a tiež vo svojom odvolaní zo dňa 03.07.2018; D/ nedodržanie lehoty na vydanie rozhodnutia podľa § 65 Daňového poriadku, čo spôsobuje nezákonnosť vyrubovacieho konania a tým aj rozhodnutia správcu dane.

Zároveň krajský súd poukázal na právnu úpravu prerušenia daňového konania podľa Daňového poriadku, kde jednou z fakultatívnych možností prerušenia daňovej kontroly je potreba získania informácie prostredníctvom príslušného orgánu v zahraničí podľa zákona č. 76/2007 Z. z. o medzinárodnej pomoci a spolupráci pri správe daní a o zmene a doplnení niektorých

Pokiaľ však daňová kontrola trvá dlhšie ako jeden rok, súd je povinný skúmať dôvodnosť (zákonnosť) jej prerušenia. Prerušenie daňovej kontroly musí byť vykonané vždy v súlade so zákonom, t. j.

súd v odôvodnení citovaného rozsudku poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „Najvyšší súd SR“) sp. zn. 4Sžfk/62/2018, ktorého relevantné časti odôvodnenia odcitoval. 17. Krajský súd mal z obsahu spisu za preukázané, že správca dane v priebehu prerušenia daňovej kontroly zaslal žiadosti o MVI príslušnému daňovému orgánu Maďarskej republiky v súvislosti s preverovaním kontraktov žalobcu s maďarskými spoločnosťami, pričom v priebehu vybavovania jeho dožiadania sa viackrát dopytoval a zisťoval stav vybavenia jeho dožiadania. Pri skúmaní predmetu žiadosti o MVI vo vzťahu k predmetu daňovej kontroly, t.j. či na prerušenie bol reálny dôvod a či správca dane nepostupoval svojvoľne a či dodržal účel kontroly, krajský súd konštatoval, že z odôvodnenia rozhodnutia správcu dane je zrejmé, že prerušenie konania za účelom MVI poskytlo odpoveď správcovi dane na otázku kolobehu tovaru, či došlo k reálnemu dodaniu tovaru - kryštálového cukru a to preverovaním maďarských spoločností - GIANT INVEST Kft., KT TRADE Hungary Kft. a HABOS RETRO MIX Kft.

Získané informácie boli potrebné na vyvodenie záverov pre správcu dane, či reálne bolo možné dôjsť, či došlo k fyzickej dodávke deklarovaného tovaru a či vznikol na základe toho žalobcovi nárok na odpočet DPH z uskutočneného obchodu a až po získaní týchto informácii mohol správca dane pristúpiť k vydaniu rozhodnutia. Podľa krajského súdu nebolo prerušenie daňovej kontroly svojvoľné a neúčelné a informácie získané z MVI prispeli k účelu daňovej kontroly a k prevereniu okolností, za ktorým mali byť žalobcom realizované obchody vo vzťahu k

18. Druhú žalobnú námietku (B/) vyhodnotil krajský súd ako nedôvodnú argumentujúc tým, že správca dane výzvou č. 157377/2017 zo dňa 20.02.2017 podľa § 46 ods. 8 Daňového poriadku vyzval žalovaného na vyjadrenie sa k zisteniam v protokole a žalobcu poučil, že je oprávnený vyjadriť sa k zisteniam uvedeným v protokole z daňovej kontroly a označiť dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia, ktoré nemohol predložiť v priebehu daňovej kontroly, vrátane listinných dôkazov. Zároveň ešte pred doručením protokolu správca dane uskutočnil ústne pojednávanie, kde boli zo strany správcu dane uvedené preukázané kontrolné zistenia a vyhodnotenie dôkazov. Následne žalobca zaujal stanovisko k doručenému protokolu vo svojom vyjadrení zo dňa 15.03.2017, v ktorom namietal aj priebeh daňovej kontroly s poukazom na nesplnenie si povinnosti podľa § 46 ods. 5 Daňového poriadku a za jediné vyriešenie celej situácie považoval vydanie rozhodnutia o zastavení konania.

V závere predmetnej zápisnice zúčastnené osoby vyhlásili, že boli oboznámené s obsahom zápisnice a s týmto súhlasili, ktorú skutočnosť podpisom potvrdil tiež poverený zástupca daňového subjektu. Vzhľadom na vyššie popísaný priebeh vyrubovacieho konania dospel krajský súd k záveru, že správca dane poskytol žalobcovi dostatočný priestor na oboznámenie sa s nezrovnalosťami, neúplnosťou či spochybnením dokladov zistených správcom dane vo vzťahu k dôkazom predložených v daňovom priznaní.

20. Podľa krajského súdu tretia žalobná námietka (C/) je nedôvodná, a to s poukazom na odôvodnenie rozhodnutia žalovaného, konkrétne na stranu 12, kde sa podľa krajského súdu žalovaný s námietkou žalobcu náležite vysporiadal a odôvodnil ju.

III. Konanie na kasačnom súde

sa sťažovateľ domáhal, aby Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej aj „Najvyšší správny súd SR“ alebo „kasačný súd“) napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil tak, že zruší rozhodnutie žalovaného v spojení s prvostupňovým rozhodnutím správcu dane a vec vráti správcovi dane na ďalšie konanie. Zároveň sa domáhal priznania nároku na náhradu trov

- správca dane v prvostupňovom rozhodnutí nespomenul skutočnosť, že daňová kontrola bola prerušená z dôvodu podania žiadostí o MVI, ani neobsahuje odpovede z MVI, čo znamená, že predmetné informácie nemohli byť podkladom správnej úvahy správcu dane.

za zákonné sa nemôže považovať ani rozhodnutie správcu dane vydané v tomto vyrubovacom konaní („Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúceho vydaniu napadnutého rozhodnutia“ - rozsudky Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžf/32/2011, 8Sžf/18/2013, 6Sžf/13/2014, 5Sžf/1/2016, 3Sžfk/ 64/2017); - zároveň v zmysle nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 24/2010 daňová kontrola predstavuje závažný a intenzívny zásah do individuálnej, právom chránenej sféry daňového subjektu zo strany orgánu daňovej správy, pričom pre zákonnosť rozhodnutia o vyrubení dane, či určení jej rozdielu, je akékoľvek procesné pochybenie správcu dane v priebehu daňovej kontroly (t. j. nedodržanie právnych predpisov upravujúcich daňovú kontrolu) vylúčené; - rozlíšenie menšej či väčšej závažnosti procesného pochybenia správcu dane nie je v žiadnom všeobecne záväznom právnom predpise publikovanom v Zbierke zákonov (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. M-Sž doV 1/00) uvedené a menšiu či väčšiu nezákonnosť nie je

Poukaz správneho súdu v bode 70 napadnutého rozsudku na preskúmavané rozhodnutie žalovaného potvrdzuje, že správny súd sa nedostatočným spôsobom oboznámil s rozhodnutím správcu dane a jeho zákonnosť nepreskúmal; - vzhľadom na to, že námietku o porušení § 46 ods. 5 Daňového poriadku a o neprimeranej dĺžke vyrubovacieho konania uviedol v zápisnici o ústnom pojednávaní č. 100783178/2018 zo dňa 20.04.2018, bolo povinnosťou správcu dane v zmysle § 63 ods. 5 Daňového poriadku sa s touto námietkou vo svojom rozhodnutí vysporiadať, k čomu nedošlo; - správny súd k porušeniu § 63 ods. 5 Daňového poriadku nezaujal žiadne stanovisko; - s poukazom na nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 14/01, mal správca dane podľa § 65 ods. 1 Daňového poriadku povinnosť vydať rozhodnutie najneskoršie v lehote 60 dní od začatia konania, alebo podľa § 65 ods. 2 Daňového poriadku požiadať nadriadený orgán o predĺženie lehoty na vydanie rozhodnutia; - správca dane v zákonom stanovenej lehote rozhodnutie nevydal a ani nepožiadal nadriadený

porušené. Zaslanými žiadosťami o MVI správca dane preveroval podmienky a okolnosti obchodovania s kryštálovým cukrom, do ktorého bol sťažovateľ zapojený v preverovaných zdaňovacích obdobiach a aj na základe získaných odpovedí, keď správca dane prihliadal na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo a po vyhodnotení všetkých zabezpečených dôkazov, vyvodil závery vo veci nepriznaného práva na odpočítanie dane za dodávky kryštálového cukru od VEKOMIN v zdaňovacom období december 2012. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na rozsudok Súdneho dvora EÚ zo dňa zo dňa 30.09.2021 vo veci C-186/20 HYDINA SK s.r.o., podľa ktorého sa článok 10 nariadenia Rady (EÚ) č. 904/2010 zo 7. októbra 2010 o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty v spojení s jeho odôvodnením 25 má vykladať v tom zmysle, že nestanovuje lehoty, ktorých prekročenie môže ovplyvniť zákonnosť prerušenia daňovej kontroly stanoveného právom žiadajúceho členského štátu dovtedy, kým žiadaný členský štát neposkytne informácie požadované v rámci mechanizmu administratívnej spolupráce stanoveného týmto nariadením.

IV. Právny názor kasačného súdu

25. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP) po tom, čo zistil, že kasačná sťažnosť bola podaná riadne a včas (§ 443 SSP a § 444 SSP), oprávnenou osobou (§ 442 SSP), smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustná (§ 439 SSP), má predpísané náležitosti (§ 445 ods. 1 SSP a § 57 SSP), preskúmal napadnutý rozsudok z dôvodov a v rozsahu uvedenom v podanej kasačnej sťažnosti (§ 440 SSP, § 441 SSP a § 453 SSP). Vo veci v zmysle § 455 SSP nenariadil pojednávanie a po neverejnej porade senátu jednomyseľne dospel k záveru, že kasačná sťažnosť sťažovateľa nie je dôvodná. 26. Predmetom kasačnej sťažnosti bol rozsudok krajského súdu, ktorým zamietol žalobu, ktorou sa sťažovateľ domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného, ktorým bolo potvrdené prvostupňové rozhodnutie správcu dane o vyrubení rozdielu dane sťažovateľovi v sume 10.382,82 eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie december 2012. V medziach kasačnej sťažnosti kasačný súd preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci kasačného konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie správcu dane a konania týmto rozhodnutiam predchádzajúce, najmä z toho pohľadu, či kasačné námietky sťažovateľa sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku krajského súdu.

28. Podľa § 46 ods. 10 Daňového poriadku: „Lehota na vykonanie daňovej kontroly je najviac jeden rok odo dňa jej začatia. Na prerušenie daňovej kontroly sa primerane použije § 61.“ 29. Podľa § 61 ods. 1 písm. b) Daňového poriadku: „Správca dane daňové konanie môže prerušiť, ak sa začalo konanie o inej skutočnosti rozhodujúcej na vydanie rozhodnutia alebo je potrebné získať informácie spôsobom podľa osobitného predpisu.“

31. Podľa čl. 10 Nariadenia: „Žiadaný orgán poskytuje informácie tak rýchlo, ako je to možné, no najneskôr tri mesiace po dni prijatia žiadosti. Pokiaľ však dožiadaný orgán už uvedenú informáciu má, lehota sa znižuje na jeden mesiac.“

Kasačný súd zistil, že predmetom konania v konaní pred kasačným súdom už v minulosti boli skutkovo aj právne obdobné veci identických účastníkov konania. Obdobnými kasačnými sťažnosťami sťažovateľa sa kasačný súd vo svojej rozhodovacej činnosti už stretol opakovane. V tomto smere kasačný súd predovšetkým poukazuje na rozhodnutia Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 2Sfk/30/2021 zo dňa 24.08.2022 (zdaňovacie obdobie november 2012), 2Sfk/31/2021 zo dňa 28.09.2022 (zdaňovacie obdobie august 2012) a 4Sfk/35/2021 zo dňa 21.09.2022 (zdaňovacie obdobie október 2012). V predmetných konaniach, ktoré sa týkali tej istej daňovej kontroly len iných zdaňovacích období za rovnakého skutkového základu vychádzajúce z rovnakých zistení správcu dane, považoval kasačný súd argumentáciu sťažovateľa za nedôvodnú a kasačné sťažnosti sťažovateľa zamietol. Zohľadniac uvedené skutočnosti kasačný súd v súlade s § 464 ods. 1 SSP poukazuje na odôvodnenie skôr vydaného

. .]“, resp. v hranatých zátvorkách vykonáva iné úpravy a doplnenia textu. Odseky odôvodnenia citovaného rozsudku sú (taktiež v záujme prehľadnosti) číslované v kontinuite s predchádzajúcimi odsekmi odôvodnenia tohto rozsudku. 34. „Kasačnému súdu pripadlo rozhodnúť o kasačnej sťažnosti, založenej na dôvode podľa § 440 ods. 1 písm. g) S.s.p., t. j. že správny súd vec nesprávne právne posúdil.

36. Pokiaľ ide o vyhodnotenie prerušenia daňovej kontroly, z obsahu rozhodnutí daňových orgánov vyplynulo, že žalovaný v tomto smere odstraňoval pochybenie správcu dane (spočívajúce v absencii jeho argumentácie v tomto smere) keď v preskúmavanom rozhodnutí uviedol, že daňová kontrola bola prerušená za účelom žiadostí MVI vo vzťahu maďarským spoločnostiam GIANT INVEST Kft., KT TRADE Hungary Kft. a HABOS RETRO MIX Kft., pričom požadované informácie nebolo možné zistiť v lehote 3 mesiacov z dôvodu nekontaktnosti maďarských spoločností, z ktorého dôvodu správca dane opakovane urgoval maďarskú daňovú správu, na čo sa mu podarilo získať informácie, významné pre vyvodenie záverov pre správcu dane. V tejto súvislosti je tiež potrebné uviesť, že prvostupňové rozhodnutie správcu dane a napadnuté rozhodnutie žalovaného tvoria jeden celok, preto pokiaľ žalovaný, reagujúc na odvolacie námietky, odstraňoval nedostatky prvostupňového rozhodnutia, tomuto postupu niet čo vytknúť.

Preto je na mieste otázka, akým spôsobom mal správca dane zdôvodniť aké zistenia vyplynuli z tohto postupu a aký vplyv mali tieto zistenia na konečné posúdenie veci. Za daných okolností preto kasačný súd hodnotil ako dostatočné v preskúmavanom rozhodnutí obsiahnuté objasnenie dôvodov vedúcich k prerušeniu daňovej kontroly, trvania tohto prerušenia a argumentáciu, z ktorej vyplynulo, že zahraničnému správcovi dane boli opakovane zasielané urgencie, ako aj následne vyhodnotenie získaných informácií ako nevyhnutných a rozhodujúcich pre správne určenie dane.

39. Sťažovateľ vo svojich podaniach argumentuje v tom smere, že ním tvrdené nedodržanie lehoty samo osebe spôsobuje nutnosť zastavenia vyrubovacieho konania, pretože inak by už akékoľvek vydané rozhodnutie bolo zaťažené neodstrániteľnou vadou nezákonnosti (s poukazom na princíp legality). S touto argumentáciou sa kasačný súd nestotožňuje.

40. Aj keď s ohľadom na princíp právnej istoty je žiaduce, aby správne orgány dodržiavali zákonom stanovené lehoty, ich porušenie samo osebe nie je zásahom do práva na spravodlivý proces účastníka. Nedodržanie takýchto lehôt môže mať v závislosti od situácie za následok konštatovanie prieťahov v konaní (sp. zn. I. ÚS 47/96, sp. zn. II. ÚS 62/99, sp. zn. II. ÚS 14/ 01), avšak ani existencia prieťahov nezakladá nezákonnosť rozhodnutia ako takého (sp. zn. II. ÚS 247/2018-12 zo dňa 10.05.2018).

Správny súd nemôže rozhodnutie daňového orgánu zrušiť a vrátiť mu vec na ďalšie konanie len z dôvodu, že bolo vydané po uplynutí zákonom stanovenej lehoty, pretože tento nedostatok, ktorý už nemožno inak odstrániť, nezbavuje orgán správy daní povinnosti ukončiť vyrubovacie konanie vydaním rozhodnutia.

V tejto súvislosti sťažovateľ správnemu súdu vytkol, že pri ukladaní daní nie je možné rozlišovať mieru závažnosti procesného pochybenia správcu dane. 43. Kasačný súd nespochybňuje tvrdenie sťažovateľa, podľa ktorého je základnou zásadou daňového konania zásada zákonnosti. Sťažovateľ však z uvedenej zásady odvodzuje nesprávny záver, že každé procesné pochybenie daňového orgánu musí nutne zakladať nezákonnosť, a teda aj protiústavnosť celého rozhodnutia. Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že ústavnú relevanciu majú len „závažné procesné pochybenia.

. . nemožno vykladať tak, že každé porušenie zákona pri rozhodovaní o výške daňovej povinnosti bez ohľadu na jeho závažnosť zakladá dôvod na zrušenie vydaného rozhodnutia. Aj prieskum rozhodnutí vydaných v správnom súdnictve je založený na tom, že k zrušeniu rozhodnutia môže viesť len podstatné porušenie ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej [porovnaj § 191 ods. 1 písm. g) SSP]. Nesprávna je teda už východisková téza .

45. Z obsahu administratívneho spisu vyplynulo, že správca dane vydal dňa 13.02.2017 protokol č. 157302/2017 z daňovej kontroly. Následne správca dane uskutočnil dňa 16.02.2017 za prítomnosti sťažovateľa ústne pojednávanie, na ktorom boli zo strany správcu dane uvedené preukázané kontrolné zistenia a vyhodnotenie dôkazov s celkovým zhrnutím výsledku kontroly spolu so stanoviskom sťažovateľa k uvedeným zisteniam. Protokol z daňovej kontroly bol sťažovateľovi doručený dňa 22.02.2017 spolu s výzvou podľa § 46 ods. 8 Daňového poriadku. Následne sťažovateľ zaujal stanovisko k doručenému protokolu vo svojom vyjadrení zo dňa 15.03.2017, v ktorom namietal aj porušenie ust. § 46 ods. 5 Daňového poriadku. Výzvou

46. Vzhľadom na žiadosť sťažovateľa vo vyjadrení zo dňa 15.03.2017 správca dane predvolal v priebehu vyrubovacieho konania z dôvodu vypočutia navrhnutých svedkov, a to - K. Z. - skladníčku, nezúčastnila sa; - K. V. - Zápisnica o ústnom pojednávaní dňa 14.06.2017; - K. J. - Zápisnica o ústnom pojednávaní dňa 16.06.2017.

48. Sťažovateľovi nebola odňatá možnosť riadne konať pred daňovými orgánmi. Navyše kasačný súd zdôrazňuje, že správca dane dňa 16.02.2017 na ústnom pojednávaní zhrnul kontrolné zistenia a vyhodnotenie dôkazov, k čomu sťažovateľ v zmysle zápisnice zaujal stanovisko. Sťažovateľ mohol v priebehu vyrubovacieho konania navrhnúť dôkazy.

49. Kasačný súd vzhľadom na vyššie popísaný priebeh vyrubovacieho konania vedeného pred správcom dane, nasledujúcim po oboznámení sťažovateľa o záveroch protokolu vydaného dňa 13.02.2017, a s tým súvisiacim dokazovaním, ktorého potreba vystala v súvislosti s obsahom vyjadrenia k protokolu z daňovej kontroly, na ktoré bol sťažovateľ riadne vyzvaný, dospel k záveru, že správca dane sťažovateľovi poskytol dostatočný priestor na oboznámenie sa s nezrovnalosťami, neúplnosťou či spochybnením dokladov zistených správcom dane vo vzťahu k dôkazom predložených v daňovom priznaní. Mal tak dostatok priestoru na to, aby ovplyvnil rozhodnutie správcu dane a bolo tak zachované jeho právo na objektívne vykonané dokazovanie vedúce k riadnemu zisteniu skutkovému stavu.

51. Pokiaľ ide sťažovateľom namietané prekročenie dĺžky daňovej kontroly kasačný súd považuje za potrebné pre úplnosť poukázať aj na to, že Najvyšší súd SR v konaní účastníka HYDINA SK, s.r.o. vedeného pod sp. zn. 5Sžfk/34/2018 predložil Súdnemu dvoru Európskej únie prejudiciálne otázky podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie v nasledovnom znení: - Ustanovenie bodu 25 Nariadenia Rady (EÚ) č. 904/2010 zo dňa 07.10.2010 o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty ,,lehoty ustanovené v tomto nariadení na poskytnutie informácii sa majú chápať ako maximálne lehoty“ je potrebné vykladať tak, že ide o lehoty, ktoré nemôžu byť prekročené a v prípade, ak budú prekročené, spôsobuje to nezákonnosť prerušenia daňovej kontroly? - Existuje následok (sankcia) za nedodržanie lehôt na vykonanie medzinárodnej výmeny informácií stanovených Nariadením Rady (EÚ) č. 904/2010 zo dňa 07.10.2010 o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty vo vzťahu k dožiadanému a dožadujúcemu sa orgánu?

subjektu? 52. Súdny dvor Európskej únie rozsudkom vo veci C-186/20 zo dňa 30.09.2021 rozhodol o predložených prejudiciálnych otázkach tak, že Článok 10 nariadenia Rady (EÚ) č. 904/2010 zo 7. októbra 2010 o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty v spojení s jeho odôvodnením 25 sa má vykladať v tom zmysle, že nestanovuje lehoty, ktorých prekročenie môže ovplyvniť zákonnosť prerušenia daňovej kontroly stanoveného právom žiadajúceho členského štátu dovtedy, kým žiadaný členský štát neposkytne informácie požadované v rámci mechanizmu administratívnej spolupráce stanoveného týmto nariadením.

54. O nároku na náhradu trov konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 1, 2 SSP v spojení s § 167 ods. 1 SSP. Sťažovateľ v kasačnom konaní úspech nemal, pričom žalovanému náhrada trov kasačného konania prislúcha len v prípade, ak to možno spravodlivo požadovať a po splnení zákonom stanovených podmienok len výnimočne (§ 168 SSP), ktoré v danom prípade nenastali, a preto kasačný súd účastníkom konania nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznal.

V Bratislave dňa 17. februára 2023