1Sfk/29/2022

1. Daňový úrad Košice (ďalej aj „správca dane“) vykonal u žalobcu daňovú kontrolu na dani z pridanej hodnoty (ďalej aj „DPH“) za zdaňovacie obdobie február 2018. Z daňovej kontroly zameranej na dodržiavanie ustanovení zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon o DPH“) bol vyhotovený Protokol č. 101157608/ 2019 zo 16. mája 2019 (ďalej aj „protokol“), ktorý správca dane zaslal žalobcovi spolu s výzvou na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole a to v lehote 15 pracovných dní odo dňa doručenia výzvy. Žalobca zaslal správcovi dane svoje vyjadrenie 10. júna 2019.

2. Správca dane následne vydal rozhodnutie č. 102834045/2019 z 10. decembra 2019, ktorým podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj „Daňový poriadok“) vyrubil žalobcovi rozdiel dane v sume 26527,98 eur na DPH za zdaňovacie obdobie február

4. Správca dane mal za to, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, ktoré mu vyplývalo z § 24 ods. 1 Daňového poriadku a vierohodným spôsobom nepredložil dôkazy k prijatiu zdaniteľných plnení deklarovaných vo faktúrach od deklarovaných dodávateľských spoločností, ktorých vierohodnosť a pravdivosť bola správcom dane spochybnená na základe vykonaného šetrenia, dôkazov získaných od iných správcov dane, ústnych pojednávaní a nahliadnutím do spisov z iných daňových kontrol. Správca dane skonštatoval, že dodanie tovarov a služieb od uvedených deklarovaných dodávateľských spoločností nebolo reálne uskutočnené a nepreukázalo sa ani vykonávanie ekonomickej činnosti dodávateľských spoločností, keďže správca dane nemal k dispozícii žiadne účtovné a daňové výstupy ani u jednej z nich.

dane. Podľa správcu dane deklarovaní dodávatelia, ktorí fakturovali jednotlivé tovary a služby nemali dostatočné personálne, materiálne a ani technické vybavenie na výkon predmetných činností v zmysle vystavených faktúr. Tieto dodávky nebolo možné v daňovom preverovaní verifikovať, pretože ani deklarovaní dodávatelia nepreukázali reálnosť dodania tovarov a služieb, ani že im pri ich dodaní vznikla daňová povinnosť. Správca dane tak usúdil, že právo nakladať s tovarom ako vlastník neprešlo ani na jednu z preverovaných dodávateľských

žalobca. 6. Správca dane poukázal na to, že žalobca mu počas výkonu daňovej kontroly neposkytoval súčinnosť k odstráneniu pochybností, ktoré správcovi dane vznikli a taktiež mu v inom stanovenom termíne nepredložil dôkazy, na predloženie ktorých ho správca dane vyzval. Žalobca podľa správcu dane počas výkonu daňovej kontroly neprejavil záujem o jej priebeh, nepožiadal správcu dane o nahliadnutie do spisu a nepredložil žiadne iné dôkazy okrem tých, ktoré predložil pri začatí daňovej kontroly, hoci v zmysle § 45 ods. 2 Daňového poriadku má daňový subjekt povinnosť predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce

7. Správca dane tak záverom skonštatoval, že využitím inštitútu daňovej kontroly je oprávnený a zároveň povinný preverovať všetky skutočnosti pre správne určenie dane. Ak preukázateľne spochybní deklarované zdaniteľné obchody, je na daňovom subjekte, aby jeho pochybnosti odstránil alebo vyvrátil. V tu posudzovanej veci správca dane vlastným aktívnym preverovaním a dokazovaním spochybnil dodanie jednotlivých tovarov a služieb, čím dôkazné bremeno preniesol na žalobcu, ktorý preukázané pochybnosti nevyvrátil.

9. V reakcii na námietku žalobcu dodal, že správca dane na základe predloženého vyjadrenia žalobcu doplnil dokazovanie o skutočnosti zistené z údajov z kontrolných výkazov jednotlivých spoločností, zaoberal sa predloženými pripomienkami a dôkazmi žalobcu (faktúry a fotodokumentácia), zaujal k nim stanovisko, vyhodnotil ich nielen jednotlivo, ale aj vo vzájomnej súvislosti so všetkými zabezpečenými dôkazmi a zotrval na záveroch, ktoré vyplynuli z vykonanej daňovej kontroly. Preto podľa žalovaného správca dane prijal záver, že žalobca vo vyrubovacom konaní nepredložil také hodnoverné dôkazy, ktorými by vyvrátil závery o neuskutočnení deklarovaných obchodov tak, ako boli deklarované predloženými faktúrami. Žalovaný tak má za to, že opakované tvrdenie žalobcu, že vyrubovacie konanie sa neuskutočnilo, nie je pravdivé. Správca dane ani počas daňovej kontroly, ani vo vyrubovacom konaní neuprel žalobcovi právo predložiť dôkazy a prerokovať jeho pripomienky a zároveň mu poskytol aj dostatok času na predkladanie dôkazov. Žalobca podľa žalovaného však svoje práva nevyužil, a preto žalovaný vyhodnotil opakujúce sa námietky týkajúce sa procesných

II. Konanie na správnom súde

11. Správny súd uviedol, že v prejednávanej veci správca dane relevantným spôsobom spochybnil doklady predložené žalobcom v priebehu daňovej kontroly a na základe jej výsledkov mal za preukázané, že vystaveným faktúram absentuje materiálny základ. Žalobca v priebehu administratívneho konania neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal, že v zdaňovacom období február 2018 došlo k reálnemu uskutočneniu predmetných zdaniteľných obchodov tak, ako to bolo deklarované spornými faktúrami.

plnenia. Podľa názoru správneho súdu z vykonaných dôkazov vyplývajú skutočnosti tak, ako boli premietnuté v odôvodnení rozhodnutia správcu dane i žalovaného. 12. Ďalej uviedol, že sa stotožňuje so závermi orgánov finančnej správy, že fakturáciu tovarov a služieb konkrétnym odberateľom žalobcu, tvrdenia o ich dodaní odberateľom žalobcu a ani fotodokumentáciu tovarov a služieb a ich použitia, ktoré preukazujú iba dodanie tovaru a služieb konkrétnym odberateľom žalobcu, nemožno v danom prípade považovať za relevantné dôkazy, preukazujúce skutočnosť, že tieto tovary a služby boli žalobcovi reálne dodané práve deklarovanými spoločnosťami tak, ako to bolo uvádzané v sporných faktúrach.

§ 49 zákona o DPH. Správca dane za danej situácie nerozširoval dôkazné bremeno žalobcu na skutočnosti, ktoré nastali u jeho dodávateľov alebo ich subdodávateľov, pretože z obsahu administratívneho spisu je zrejmé, že žiadal len preukázanie splnenia zákonom stanovených podmienok teda, že pri tovaroch a službách fakturovaných uvedenými spoločnosťami vznikla daňová povinnosť z titulu ich reálneho dodania práve spoločnosťami uvedenými na faktúrach. Ak žalobca dokladmi deklaroval, že zdaniteľný obchod fakturovaný preverovanými faktúrami realizovali dodávateľské spoločnosti, bolo jeho povinnosťou, aby svoje tvrdenia podložil nespochybniteľnými a preveriteľnými dôkazmi.

14. Správny súd s ohľadom na žalobcom namietané procesné pochybenia zrekapituloval priebeh konania pred správcom dane a zastal názor, že je nepochybné, že daňová kontrola i vyrubovacie konanie bolo uskutočnené zákonným spôsobom, a preto za daných okolností nemožno akceptovať tvrdenie žalobcu o absencii vyrubovacieho konania, resp. o tom, že toto nahrádzalo výkon daňovej kontroly a v tejto súvislosti o existencii takých vád konania, ktoré by mohli mať za následok nezákonnosť napadnutého rozhodnutia. Správny súd mal za to, že orgány finančnej správy postupovali v súlade s Daňovým poriadkom a žalobcovi tak neboli upreté žiadne jeho procesné práva.

preukázané nebolo. Napadnuté rozhodnutie bolo založené na tom, že žalobca nepreukázal, že od dodávateľov uvedených na sporných faktúrach, prijal fakturované zdaniteľné plnenia, resp. že tovary a služby boli dodané dodávateľmi a týmto by vznikla daňová povinnosť.

16. Žalobca (ďalej len „sťažovateľ“) podal proti napadnutému rozsudku správneho súdu kasačnú sťažnosť, v ktorej žiadal zrušiť tento rozsudok z dôvodov podľa § 440 ods. 1 písm. f), g) a h) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) a vec vrátiť správnemu súdu na ďalšie konanie.

konania. Podľa sťažovateľa správny súd týmto aproboval postup správneho orgánu, ktorý sa oprel iba o dôkazy a dokazovanie vykonané počas daňovej kontroly bez ďalšieho vykonania dokazovania vo vyrubovacom konaní v rozsahu dôkazov predložených sťažovateľom spoločne s jeho vyjadrením k protokolu.

daňovej kontroly. Dokazovanie v rámci vyrubovacieho konania sa vykonáva s cieľom odstrániť spornosť vzniknutú medzi závermi daňovej kontroly a tvrdeniami uvedenými vo vyjadrení k protokolu, resp. v rámci vyrubovacieho konania. Sťažovateľ má za to, že predloženými dôkazmi odstránil pochybnosti ohľadom dodania sporných plnení, a preto bolo povinnosťou správnych orgánov vykonať dokazovanie minimálne v rozsahu predložených listinných dôkazov v rámci vyrubovacieho konania. Domnieva sa, že jednoznačne osvedčil, že spochybňované obstaranie tovarov a služieb zo strany dodávateľov časovo, logicky aj vecne nadväzuje na následne sťažovateľom uskutočnené dodanie týchto tovarov a služieb tretím osobám, alebo ich použitie na vlastnú spotrebu v rámci podnikateľskej činnosti.

rozhodnutia. K tomu sťažovateľ poukázal na ďalšie nálezy Ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 314/ 2015 a sp. zn. III. ÚS 279/09. 20. Sťažovateľ správnemu súdu vytýka, že k otázke dokazovania pristúpil očividne povrchne a laxne. Namieta, že postup správneho súdu sa javí priam účelovo, keď správny súd v odôvodnení napadnutého rozsudku vedome opomína skutočnosť, že sťažovateľ predložil v daňovom konaní spolu s vyjadrením k protokolu aj fotodokumentáciu vo vzťahu k dodaným plneniam, z ktorej jednoznačne podľa neho vyplýva existencia dodaných tovarov, dispozícia s nimi, ako aj ich umiestnenie, resp. použitie dodaného materiálu v reálnom priestore.

21. Sťažovateľ poukazujúc na aplikáciu čl. 167, čl. 168 písm. a), čl. 178 písm. a) a čl. 273 Smernice rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 odkázal na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ v spojených veciach C-80/11 a C-142/11 a tvrdil, že správny súd rozhodol v rozpore s jeho právne záväzným názorom. Uvedené články smernice sa majú podľa názoru Súdneho dvora EÚ vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej praxi zamietnuť právo na odpočítanie DPH z dôvodu, že uvedená zdaniteľná osoba nemá okrem danej faktúry iné dokumenty, ktorých povaha by preukazovala, že uvedené podmienky boli splnené.

Poukazujúc na rozsudok Najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžfk 71/2017 z 28. mája 2020 uviedol, že pochybnosti o predložených dôkazoch bolo potrebné zo strany správcu dane doložiť dôkazmi a oznámiť ich sťažovateľovi. Sťažovateľ zdôraznil, že orgány finančnej správy neakceptovali ním predkladané dôkazy a ani ich nevykonali, ba naopak, naďalej trvali na doložení ďalších dôkazov, ktorých bližšiu špecifikáciu zjavne účelovo opomenuli. Zo strany sťažovateľa pritom už ani nebolo možné spravodlivo požadovať predloženie iných dôkazov, nakoľko ani iný bežný podnikateľský subjekt v jeho postavení nedisponuje inými dôkazmi.

23. Sťažovateľ argumentuje aj tým, že v zmysle judikatúry Súdneho dvora EÚ by mohol byť nárok na odpočítanie dane zamietnutý iba v prípade, keby s ohľadom na objektívne skutočnosti bolo preukázané, že vedel, že toto plnenie je súčasťou daňového podvodu. Takýto dôvod však nezistili ani finančné orgány ani správny súd. Je názoru, že ak mali finančné orgány za to, že predložené dôkazy nie sú dostatočné, mali tieto pochybnosti uviesť, preukázať, že plnenia sú fiktívne a výslovne uviesť, akým iným spôsobom by ich ešte mohol sťažovateľ preukázať. 24. Záverom sťažovateľ zhrnul, že nesprávne právne posúdenie veci vidí i v tom, že správny súd neuviedol žiadne vysvetlenie, ktorá zákonná podmienka pre uplatnenie odpočítania dane podľa § 49 ods. 1, ods. 2 zákona o DPH nebola preukázaná a v čom dôkazy predložené počas daňovej kontroly, ako aj dôkazy predložené spolu s vyjadrením k protokolu nepreukázali splnenie podmienok pre uplatnenie odpočítania DPH. Nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku podľa sťažovateľa tkvie zase v tom, že správny súd neuviedol, prečo sa stotožnil s odôvodnením rozhodnutia žalovaného ako i v tom, že správny súd sa nevysporiadal s významnými právnymi otázkami, najmä či boli splnené všetky formálne aj materiálne podmienky pre vznik práva na odpočítanie DPH, aký iný dôkaz mohol sťažovateľ mať pri primeranej starostlivosti na preukázanie dodania deklarovanými dodávateľmi, na základe akej právnej normy nevykonal správca dane dokazovanie v rozsahu dôkazov predložených sťažovateľom spolu s vyjadrením, na základe akej právnej normy nemalo v danej veci prebehnúť vyrubovacie konanie v rozsahu vykonania dokazovania a aké právne skutočnosti odôvodňujú odklon od citovaných rozhodnutí najvyšších súdnych autorít. 25. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti zotrval na svojej doterajšej argumentácii a navrhol kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú zamietnuť. 26. Sťažovateľ v replike k vyjadreniu žalovaného zopakoval svoju predchádzajúcu argumentáciu. V ďalšom vyjadrení z 3. októbra 2023 sťažovateľ opätovne precizoval svoju doterajšiu argumentáciu a na podporu svojich tvrdení poukázal na nález Ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 259/2022 z 12. októbra 2022 týkajúci sa otázky prenosu dôkazného bremena v daňovom konaní a právnej zodpovednosti v daňových veciach.

27. Vec bola predložená Najvyššiemu správnemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší správny súd“ alebo „kasačný súd“) 24. marca 2022. Vec bola náhodným spôsobom pridelená prvému senátu Najvyššieho správneho súdu a v tomto senáte bola pridelená sudcovi

28. Najvyšší správny súd, po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná včas (§ 443 ods. 2 písm. a) SSP v znení účinnom do 30. júna 2023), oprávnenou osobou (§ 442 ods. 1 SSP), smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustná (§ 439 SSP), a má predpísané náležitosti (§ 57 SSP a § 445 SSP), preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná.

30. Kasačný súd poukazuje na skutočnosť, že nárok na odpočítanie dane vzniká príjemcovi plnenia (sťažovateľovi) za predpokladu kumulatívneho splnenia hmotnoprávnych podmienok na odpočítanie dane vyplývajúcich z čl. 168 písm. a) smernice Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty (Ú. v. EÚ L 347, 2006, s. 1) (ďalej „Smernica 2006/112/ES“) a jej transpozície do právneho poriadku Slovenskej

Pokiaľ vyššie uvedené hmotnoprávne podmienky na odpočítanie dane nie sú splnené, pričom dôkazné bremeno je na osobe, ktorá si právo na odpočítanie dane uplatňuje (sťažovateľovi), právo na odpočítanie dane môže byť odopreté.

Mahagében a Dávid z 21. júna 2012, C-80/11 a C-142/11, bod 50). 32. Kasačný súd má v prejednávanej veci za dôležité zdôrazniť, že pokiaľ správca dane, žalovaný a správny súd na viacerých miestach a najmä v súhrnných hodnotiacich záveroch preskúmavaných rozhodnutí argumentovali, že sťažovateľ nepreukázal, že mu tovar a služby boli dodané od deklarovaných dodávateľských spoločností Komplementum s.r.o., HK Trans s.r.o., SL BAU s.r.o., CHYRKO s.r.o., (resp. spochybnené bolo dodanie od deklarovaných dodávateľov), spochybnili práve splnenie materiálnej/hmotnoprávnej podmienky práva na odpočítanie dane - dodanie tovaru resp. služby osobou so statusom zdaniteľnej osoby podľa čl. 168 písm. a) v spojení s čl. 287 Smernice.

Platí pritom, že zatiaľ čo nepreukázanie hmotnoprávnej (materiálnej) podmienky pre priznanie práva na odpočet dane (oslobodenie od dane) je dôvodom pre odopretie tohto práva, v prípade nezrovnalostí vo faktúre (ako formálnej podmienky) tomu tak bez ďalšieho nie je. Kasačný súd sa však nestotožňuje s tvrdením sťažovateľa, ktorý argumentuje tým, že si svoju dôkaznú povinnosť v daňovom konaní splnil predložením dôkazov vo vyjadrení k protokolu (odberateľské faktúry, fotodokumentácia použitia niektorých deklarovaných tovarov a služieb), ktoré sa vzťahujú k sporným zdaniteľným plneniam, čím mal zároveň preukázať splnenie materiálnych podmienok nároku na uplatnenie odpočtu dane. Naopak z dokazovania vykonaného správcom dane vyplynuli pochybnosti o vierohodnosti tvrdení sťažovateľa o reálnosti dodania deklarovaných plnení dané najmä tým, že štatutárni zástupcovia deklarovaných dodávateľov len vo všeobecnej rovine potvrdili skutočnosť, že so sťažovateľom obchodovali na základe ústnej dohody, avšak neuviedli konkrétne skutkové okolnosti a nepredložili žiadne doklady, ktorými by uskutočnenie zdaniteľných plnení preukázali.

dodávateľov. Správny súd správne dospel k rovnakému záveru ako žalovaný, že sťažovateľom predložené dôkazy nepreukazovali dodanie tovarov a služieb na vstupe označenými spoločnosťami. Kasačný súd tiež rozumie stanovisku žalovaného v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia tak, že správca dane sa predloženými pripomienkami a dôkazmi daňového subjektu zaoberal, vyhodnotil ich v zmysle zásady voľného hodnotenia dôkazov a zaujal k nim stanovisko, ktoré podrobne uviedol v odôvodnení svojho rozhodnutia ako aj v úradnom zázname z 25. novembra 2019. Navyše však sťažovateľ v správnej žalobe ako aj v kasačnej sťažnosti absolútne opomína skutočnosť, že správcovi dane v prejednávanej veci vystála potreba doplniť dokazovanie vo vyrubovacom konaní práve na základe sťažovateľovho vyjadrenia k zisteniam k protokolu, a preto na preverenie kontrolných výkazov jednotlivých dodávateľských spoločností správca dane požiadal o odtajnenie utajovaných skutočností, čo kasačný súd zreprodukoval hneď bode 1 tohto rozsudku. Z preverovaných kontrolných výkazov, ale nevyplynuli také skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé akokoľvek zmeniť závery

35. Sťažovateľ nevyvrátil zistenia správcu dane pri výkone daňovej kontroly, nepredložil žiadne dôkazy, ktoré by preukazovali, že dodanie deklarovanými dodávateľmi nebolo len fiktívne - bez reálnej dodávky tovarov a služieb. Sťažovateľ nevyvrátil ani tie zistenia správcu dane, že dodávky pre svojich odberateľov realizoval buď vo vlastnej réžii (vlastnou výrobou vzhľadom na predmet svojej podnikateľskej činnosti) alebo od iných než preverovaných

Existencia materiálneho plnenia ako aj status osoby dodávateľa ako platiteľa dane sú hmotnoprávnymi podmienkami pre uznanie práva na odpočítanie dane, ktorých splnenie musí daňový subjekt daňovým orgánom preukázať, aby si mohol toto právo úspešne uplatniť. Zároveň kasačný súd poznamenáva, že hmotnoprávne podmienky odpočítania dane je potrebné preukázať vo vzťahu ku konkrétnym dodaniam, k čomu v prejednávanej veci ani podľa kasačného súdu nedošlo. Nakoľko v prípade sťažovateľa nebolo preukázané splnenie hmotnoprávnych podmienok pre odpočítanie dane, nebolo vec potrebné posudzovať ako daňový podvod.

36. Kasačný súd poukazuje aj na bod 33 rozhodnutia Najvyššieho správneho súdu sp. zn. 5 Sfk 27/2021 z 28. júna 2023, vo veci totožného sťažovateľa (zdaňovacie obdobie máj 2015), s ktorým sa kasačný súd v plnom rozsahu stotožňuje, a preto ho zacituje v plnom znení: „Kasačný súd ďalej nevidel nesprávne právne posúdenie veci správnym súdom ani v akceptácii skutkového stavu zisteného daňovou kontrolou a zachyteného v protokole - zmyslom daňovej kontroly je práve obstaranie skutkových zistení a záverov, ktoré sú podkladom pre vyrubovacie

Protokol z daňovej kontroly je tak vo vyrubovacom konaní základným listinným dôkazom, ktorý obsahuje už aj (prvotné) vyhodnotenie dokazovania vykonaného počas daňovej kontroly (§ 46 ods. 8 prvá veta Daňového poriadku). V protokole uvedené skutkové závery môžu byť modifikované vo vyrubovacom konaní, ako uvádza aj sťažovateľ. Celý spor o vyrubovacie konanie sa potom v súdenej veci dostáva z tvrdeného procesného nedostatku prakticky do roviny skutkového sporu o to, či sťažovateľ vo vyjadrení k protokolu odstránil pochybnosti o dodaní plnení, alebo

o dani. Sťažovateľ sám svojou procesnou pasivitou ovplyvnil priebeh vyrubovacieho konania (napr. bod 33 napadnutého rozsudku), keď jednak vo vyjadrení k protokolu predložil také dôkazy, ktoré nesmerovali k objasneniu vzniknutých pochybností týkajúcich sa reálneho uskutočnenia obchodov na vstupe, ale preukazovali existenciu a dodanie tovarov a služieb na výstupe (napr. body 30 a 32 napadnutého rozsudku). V tomto kontexte má relevanciu aj to, že sám sťažovateľ sa zaoberá vytváraním a realizáciou uvedených tovarov a služieb, na ktoré mal výrobné kapacity a tiež zamestnancov. Obdobne sťažovateľ sa bez ospravedlnenia nezúčastnil prerokovania svojho vyjadrenia k protokolu. Za týchto okolností zjavne nevznikla potreba vykonávať nejaké extenzívne dokazovanie vo vyrubovacom konaní, keď pre správcu dane postačovalo vychádzať dominantne z podkladov získaných počas daňovej kontroly.

38. Vo vzťahu k argumentácii sťažovateľa týkajúcej sa nálezu Ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 30/2018 z 30. januára 2019 kasačný súd uvádza, že v tu posudzovanej veci ide o skutkovo odlišnú situáciu, než na akú reagoval Ústavný súd týmto nálezom.

teda prakticky odvolacím konaním, pričom správca dane tak svojím postupom porušil základné zásady daňového konania (najmä zásadu zákonnosti, zásadu súčinnosti, zásadu rovnosti) (m. m. I. ÚS 238/06). Uvedený postup daňových orgánov, v rámci ktorého bola daňová kontrola vykonaná ako prvostupňové daňové konanie, možno podľa názoru ústavného súdu považovať za vážne procesné pochybenie, ktorého dôsledkom mohlo byť nezákonné rozhodnutie vo

Výsluchov svedkov vtedajších konateľov preverovaných dodávateľských spoločností sa bez ospravedlnenia nezúčastňoval. Sťažovateľova snaha o stvárnenie ustáleného skutkového stavu doplnením dokazovania sa tak, i v kontexte skoršej pasivity, javí skôr ako účelová.

Z uvedeného vyplýva, že správca dane nie je povinný vyhľadávať dôkazy svedčiace v prospech kontrolovaného daňového subjektu. Súčasne platí, že správca dane nie je ani povinný viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu tvrdenia daňového subjektu (porovnaj napr. rozsudok Najvyššieho súdu, sp. zn. 4 Sžfk 4/2019 z 3. decembra 2019).

poriadku. Navyše ale kasačný súd konštatuje, že správca dane v opakovaných výzvach, ktoré boli sťažovateľovi zaslané, príkladmo špecifikoval doklady, ktoré od sťažovateľa požadoval a ktoré mu sťažovateľ nepredložil. Kasačný súd nezastáva názor, že žiadané doklady a informácie sa v bežnej podnikateľskej praxi neuchovávajú a sú vo vzťahu k nároku sťažovateľa na odpočet irelevantné. Práve naopak, žiadané doklady a informácie smerovali k preukázaniu reálnosti zdaniteľných obchodov medzi sťažovateľom a deklarovanými dodávateľmi.

40. Ku námietke sťažovateľa týkajúcej sa toho, že ani od správneho súdu nedostal odpoveď, čo bolo podkladom pre odmietnutie ním uplatneného práva na odpočet dane podľa zákona o DPH, kasačný súd uvádza, že z bodu 60., ako aj 63., odôvodnenia napadnutého rozsudku, je zrejmé, že správny súd za podstatné považoval nepreukázanie uskutočnenia deklarovaných zdaniteľných obchodov, a to deklarovanými dodávateľmi, čo vychádzalo z prvostupňového aj preskúmavaného rozhodnutia, a teda neunesenie dôkazného bremena v rámci daňového konania vo vzťahu k splneniu hmotnoprávnych podmienok pre vznik nároku na odpočítanie

42. Záverom kasačný súd dodáva, že pri vyhodnocovaní takmer identických kasačných námietok vo veci totožného sťažovateľa dospeli k obdobným právnym záverom aj kasačné senáty Najvyššieho správneho súdu v rozhodnutiach pod sp. zn. 1 Sfk 86/2022 z 29. novembra 2023 (zdaňovacie obdobie júl 2015), 5 Sfk 27/2021 z 28. júna 2023 (zdaňovacie obdobie máj 2015), sp. zn. 10 Sžfk 39/2021 z 22. augusta 2023 (zdaňovacie obdobie november 2017), sp. zn. 1 Sžfk 85/2021 z 28. septembra 2023 (zdaňovacie obdobie apríl 2018), sp. zn. 4 Sfk 94/ 2022 zo 17. októbra 2023 (zdaňovacie obdobie marec 2015), sp. zn. 3 Sfk 91/2022 (zdaňovacie obdobie jún 2015) a 4 Sfk 91/2022 (zdaňovacie obdobie január 2015) obe z 28. marca 2024, z ktorých kasačný súd čerpal aj pri odôvodňovaní tohto rozsudku. Len na dôvetok sa kasačnému súdu žiada spomenúť, že nielen rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu vo veci sp. zn. 5 Sfk 27/2021 z 28. júna 2023, bližšie spomínané kasačným súdom v bodoch 36. a 37. tohto

V. Záver

43. Sumarizujúc vyššie uvedené skutočnosti kasačný súd uzatvára, že nezistil dôvodnosť kasačných námietok sťažovateľa. Rozsudok správneho súdu považuje za v postačujúcej miere odôvodnený a vychádzajúci zo správneho právneho posúdenia veci. Preto kasačnú sťažnosť podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol. 44. O nároku na náhradu trov kasačného konania kasačný súd rozhodol tak, že účastníkom konania právo na náhradu trov kasačného konania nepriznal. Kasačný súd urobil tak z dôvodu, že sťažovateľ úspech v kasačnom konaní nemal a kasačný súd súčasne nezistil výnimočné dôvody, pre ktoré by žalovaný mohol spravodlivo požadovať náhradu trov konania. 45. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.

V Bratislave dňa 25. apríla 2024