1Sfk/29/2023
ECLI:SK:NSSSR:2025:3022200006.1
- Súd
- Najvyšší správny súd Slovenskej republiky
- Súd 1. inštancie
- Krajský súd v Trenčíne
- Sp. zn. 1. inštancie
- 13S/2/2022
- IČS
- 3022200006
- Zdroj
- PDF ↗
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Hatalovej, PhD., LL.M. (sudca spravodajca) a členov senátu JUDr. Mariána Fečíka a JUDr. Kataríny Cangárovej, PhD., LL.M. v právnej veci žalobcu (sťažovateľa): Net Trade Slovakia, s.r.o., so sídlom Michalská 9, 811 03 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 50441019, právne zastúpeného: Advokátska kancelária JUDr. Danica Birošová, s.r.o., so sídlom Piaristická 46/276, 911 01 Trenčín, IČO: 36837857, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 42499500, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 102164156/2021 zo dňa 08. novembra 2021, v konaní o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne č. k. 13S/2/2022 - 100 zo dňa 09. novembra 2022, ECLI:SK:KSTN:2022:3022200006.2, takto
rozhodol:
I. Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne č. k. 13S/2/2022 - 100 zo dňa 09. novembra 2022 sa mení tak, že rozhodnutie žalovaného č. 102164156/2021 zo dňa 08. novembra 2021 v spojení s rozhodnutím Daňového úradu Trenčín č. 100856564/2021 zo dňa 18. mája 2021 sa zrušuje a vec sa vracia Daňovému úradu Trenčín na ďalšie konanie. II. Sťažovateľovi sa priznáva voči žalovanému nárok na úplnú náhradu trov konania na krajskom súde a na kasačnom súde.
Odôvodnenie
I. Konanie pred orgánmi finančnej správy
1. Daňový úrad Trenčín, pobočka Nové Mesto nad Váhom (ďalej ako „správca dane“ alebo „prvostupňový správny orgán“) vykonal u žalobcu daňovú kontrolu dane z pridanej hodnoty (ďalej ako „DPH“) za zdaňovacie obdobia máj 2018 (ďalej ako „daňová kontrola“). Správca dane vyhotovil o výsledku daňovej kontroly protokol č. 102387106/2019 zo dňa 17.10.2019 (ďalej ako „protokol“), ktorý bol spolu s výzvou na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole č. 102387763/2019 zo dňa 18.10.2019 doručený žalobcovi dňa 06.11.2019. Daňová kontrola bola ukončená dňa 06.11.2019. 2. Na základe výsledkov daňovej kontroly a následného vyrubovacieho konania správca dane rozhodnutím č. 100463813/2020 zo dňa 18.02.2020 (ďalej ako „v poradí prvé rozhodnutie správcu dane“) vyrubil žalobcovi za zdaňovacie obdobie máj 2018 rozdiel dane v sume 2326,68 eur na DPH. Správca dane neuznal žalobcovi odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry od spoločnosti ZAZA, spol. s r.o., predmetom ktorej bola propagácia loga. Dôvodom neuznania odpočítania dane bolo, že v uvedenom prípade išlo v skutočnosti o poskytnutie sponzorského príspevku, ktorým žalobca finančne podporil športové podujatia a nie o poskytnutie zabezpečenia propagácie obchodného mena a loga žalobcu dodávateľom ZAZA, spol. s r.o. Žalovaný v odvolacom konaní rozhodnutím č. 101183300/2020 zo dňa 15.07.2020 v poradí prvé rozhodnutie správcu dane zrušil a vec vrátil prvostupňovému správnemu orgánu a ďalšie konanie a rozhodnutie. 3. Následne správca dane vydal rozhodnutie č. 100856564/2021 zo dňa 18.05.2021 (ďalej ako „v poradí druhé rozhodnutie správcu dane“ alebo tiež ako „prvostupňové rozhodnutie“), ktorým opätovne žalobcovi za zdaňovacie obdobie máj 2018 vyrubil rozdiel dane v sume 2326,68 eur na DPH. 4. Žalovaný v odvolacom konaní rozhodnutím č. 102164156/2021 zo dňa 08.11.2021 (ďalej ako „rozhodnutie žalovaného“) v poradí druhé rozhodnutie správcu dane potvrdil a odvolanie žalobcu zamietol. 5. Správca dane a žalovaný (ďalej spolu ako „orgány finančnej správy“ alebo aj ako „daňové orgány“) neuznali žalobcovi odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry č. 180516 zo dňa 31.05.2018 (ďalej ako „faktúra“) od spoločnosti ZAZA, spol. s r.o. (ďalej ako „dodávateľ“), pričom neakceptovali žalobcom preukázané splnenie hmotnoprávnych podmienok uvedených v § 49 ods. 1 a 2 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej ako „zákon o DPH“) z dôvodu, že žalobca neprijal všetky rozumné opatrenia, ktoré od neho možno dôvodne požadovať na zabezpečenie toho, aby jeho prijaté plnenie z faktúry nebolo súčasťou daňového podvodu. Z tohto dôvodu preto daňové orgány právo na odpočítanie DPH žalobcovi zamietli.
II. Konanie pred krajským súdom
6. Proti rozhodnutiu žalovaného podal žalobca v zákonnej lehote na Krajský súd v Trenčíne (ďalej ako „krajský súd“ alebo aj ako „správny súd“) správnu žalobu, ktorou sa domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného, ako aj prvostupňového rozhodnutia správcu dane. 7. Krajský súd rozsudkom č. k. 13S/2/2022 - 100 zo dňa 09. novembra 2022 (ďalej ako „napadnutý rozsudok“) podľa § 190 SSP žalobu zamietol a účastníkom náhradu trov konania nepriznal. 8. Ako vyplýva z napadnutého rozsudku, správny súd považoval pre rozhodnutie podstatné zodpovedanie otázky, či žalobca uniesol svoje dôkazné bremeno v daňovom konaní a preukázal splnenie podmienok pre priznanie nároku na odpočítanie DPH vo vzťahu k spornému dodaniu služby a či sú správne závery daňových orgánov o nevzniknutí nároku na odpočítanie dane z tohto dodania.
9. Správny súd v napadnutom rozsudku zameral svoju pozornosť na hmotnoprávne a formálne podmienky priznania práva na odpočítanie DPH v zmysle zákona o DPH, smernice Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty (ďalej ako „smernica“), a tiež v zmysle výsledkov rozhodovacej činnosti Súdneho dvora EÚ (ďalej ako „SD EÚ“). 10. Ďalej v napadnutom rozsudku správny súd poukázal na ľahkú zneužiteľnosť práva na odpočítanie DPH a zavedenie primárneho dôkazného bremena daňovníka na preukázanie splnenia hmotnoprávnych podmienok práva na odpočítanie DPH. Uviedol, že obchodné transakcie preto nepostačuje deklarovať len po formálnej stránke (vystavenou faktúrou, zmluvou), ale predložené doklady musia byť odrazom reálneho plnenia, ktorého reálnosť v prípade vzniku pochybností preukazuje daňový subjekt. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane
uznaný. Uvedené však neznamená, že dôkazné bremeno daňového subjektu je bezvýhradné, resp. neobmedzené. Dokazovanie v daňovom konaní a aj prenos dôkazného bremena medzi daňovým subjektom a správcom dane má svoje pravidlá. Daňový subjekt má v daňovom konaní dve základné povinnosti: povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenia dokázať. Formálne sa obe tieto povinnosti realizujú tak, že daňový subjekt podá riadne vyplnené daňové priznanie (povinnosť tvrdiť), pričom spolu s ním predloží správcovi dane písomné doklady, ktoré je podľa právnych predpisov povinný viesť (dôkazná povinnosť).
Takto si daňový subjekt splní svoje povinnosti v daňovom konaní, teda aj povinnosť dôkaznú. Ak však správca dane pri preverovaní uvedených písomných podkladov preukázateľne spochybní vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť dôkazov predložených daňovým subjektom, potom možno konštatovať, že správca dane splnil svoju dôkaznú povinnosť a v takom prípade je opäť len na daňovom subjekte, či predložením alebo navrhnutím ďalších dôkazov vyvráti spochybnenie jeho pôvodných dôkazov správcom dane. Týmto spôsobom dochádza v procese dokazovania v daňovom konaní k presúvaniu dôkazného bremena medzi správcom dane a daňovým subjektom, čo predstavuje praktické vyjadrenie kombinácie uplatňovania zásady vyhľadávacej a zásady prejednacej.
11. V tejto súvislosti správny súd uzatvára, že v zmysle ustálenej judikatúry SD EÚ preukázanie hmotnoprávnej podmienky - dodanie služieb zdaniteľnou osobou prislúcha daňovému subjektu, ktorý si právo na odpočítanie DPH uplatňuje.
12. Následne sa správny súd v napadnutom rozsudku venuje požiadavke primeranej obozretnosti podnikateľského subjektu a uvádza, že daňový subjekt je povinný prijať všetky opatrenia, ktoré od neho možno rozumne (spravodlivo) požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode.
Poukazuje pritom na rozhodnutia SD EÚ, ktoré v napadnutom rozsudku uvádza. Vymedzenie takýchto opatrení, ktoré je možné spravodlivo od daňového subjektu požadovať, je individuálne a závislé od okolností konkrétneho prípadu. Ani pri tejto požiadavke však nemožno zájsť až tak ďaleko, že daňovému subjektu bude de facto uložená povinnosť uskutočniť komplexné a hĺbkové preskúmanie týkajúce sa jeho dodávateľa a tým fakticky preniesť na neho kontrolné činnosti, ktoré patria správcovi dane. Na druhej strane je potrebné dodať, že vyhodnocovanie primeranej obozretnosti sa obvykle spája s vyhodnocovaním primeranej obozretnosti podnikateľského subjektu vo vzťahu k požiadavke prijímať rozumne očakávateľné opatrenia na predchádzanie účasti na daňovom podvode, kedy sa vyslovuje záver o tom, či daňový subjekt vedel alebo mohol vedieť, že sa zúčastňuje na daňovom podvode. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie SD EÚ vo veci Vikingo Fővállalkozó Kft., C-610/19 zo dňa 3. septembra 2020.
13. Ďalej v napadnutom rozsudku správny súd konštatuje, že v predmetnej veci daňové orgány nepriznali nárok na odpočítanie DPH na základe preukázania účasti žalobcu na daňovom podvode s tým, že o ňom vedieť mal, resp. vedieť mohol.
Poukazuje pritom na okolnosti svedčiace o tejto vedomosti, resp. možnej vedomosti žalobcu. Ako vyplýva z napadnutého rozsudku, týmito okolnosťami je najmä to, že dodávateľ žalobcu nebol v odbore poskytovania reklamy známou spoločnosťou, nebol reklamnou agentúrou, nemal žiadne webové stránky, ktoré by ho prezentovali v odbore poskytovania reklamy, nedisponoval materiálnym, technickým ani personálnym vybavením na zabezpečenie uskutočňovanej
reklamy. Správny súd súhlasil s daňovými orgánmi, že žalobca si dodávateľskú spoločnosť nijak nepreveril a týmto svojím nedbanlivým počínaním sa vystavil riziku zapojenia sa do obchodného reťazca zaťaženého podvodným konaním na DPH. Podľa správneho súdu v danom prípade skutočne nebol postačujúci rozsah preverenia si dodávateľa žalobcom tvrdeným spôsobom, nakoľko žalobca nepreukázal, že by čo i len zisťoval skutočnú možnosť dodávateľa služby dodať, plne sa na túto sprostredkovateľskú spoločnosť spoľahol, vôbec sa nezaujímal o to, kým skutočne bude služba žalobcovi poskytnutá. Práve týmto konaním sa preto žalobca vystavil riziku zapojenia sa do tohto reťazca.
14. Pokiaľ žalobca namietal, že s ostatnými subjektmi zapojenými do predmetného reťazca spoločností nespolupracoval, prípadne o nich nemal vedomosť, súd poukazuje na skutočnosť, že žalobca vedel o tom, na akom motorovom vozidle akej spoločnosti je jeho logo prezentované, t.j. vedel o tom, že reálnym poskytovateľom fakturovanej služby - propagácie loga bola česká spoločnosť JANTAR TEAM, s.r.o. Praha, ktorá zabezpečila celú prezentáciu loga vrátane polepov, banerov. Uvedená skutočnosť mala resp. mohla napomôcť k väčšej obozretnosti a informovanosti žalobcu ohľadom poskytnutia služby - propagácie loga. Žalobcovi preto muselo byť zrejmé, že spoločnosť ZAZA, spol. s r.o. je len deklarovaným dodávateľom, ktorý bol vložený do obchodného reťazca, pričom žalobca mohol vedieť, že uvedený postup môže mať za cieľ podvodným spôsobom narušiť riadne fungovanie spoločného systému DPH, fiktívnymi faktúrami navýšiť cenu reklamných služieb a vykryť DPH fakturovanú žalobcovi. O správnosti záveru správnych orgánov o tom, že žalobca vedel, resp. vedieť mohol, že je zapojený do reťazca zaťaženého daňovým podvodom nepriamo
svedčí aj skutočnosť, že faktúru dodávateľskej spoločnosti ZAZA spol. s r.o. nikdy neuhradil. 15. Správny súd ďalej poukazuje na to, že pochybnosti správcu dane neboli odstránené ani výpoveďou bývalého konateľa dodávateľa žalobcu Marcela Šestáka a konateľa spoločnosti JANTAR TEAM, s.r.o.
Praha Jána Miloňa. Marcel Šesták žiadnym spôsobom nevysvetlil skutočnosť, že jediným dodávateľom spoločnosti ZAZA spol. s r.o. v zdaňovacom období máj 2018 bola spoločnosť EkoWin s.r.o. a skutočnosť, že spoločnosť JANTAR TEAM, s.r.o. Praha nebol uvedený v kontrolných výkazoch napriek tvrdeniu oboch svedkov o spolupráci pri realizácii propagácie loga žalobcu. Uvedené pochybnosti správcu dane naviac umocňuje aj skutočnosť, že spoločnosť ZAZA spol. s r.o. spoločnosti JANTAR TEAM, Praha faktúru č. 20180014 zo dňa 09.05.2018 neuhradila.
16. Správny súd po preskúmaní zákonnosti napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo dospel k záveru, že správca dane v posudzovanom prípade zákonným spôsobom viedol dokazovanie s cieľom preveriť reálnosť obchodov deklarovaných spornými faktúrami, snažil sa úplne a presne zistiť skutkový stav veci s tým, že si zaobstaral pri výkone daňovej kontroly nevyhnutné podklady a dôkazy. Správny súd zistil, že správne orgány vo svojich rozhodnutiach dôkladne popísali zistený skutkový stav, dôkazy, ktoré nadobudol správca dane v rámci daňovej kontroly a vyrubovacieho konania riadne vyhodnotili a dôkladne sa vysporiadali s odvolacími námietkami žalobcu.
III. Kasačná sťažnosť, stanoviská účastníkov konania
17. Proti napadnutému rozsudku správneho súdu podal žalobca (ďalej ako „sťažovateľ“) včas kasačnú sťažnosť, ktorú odôvodnil tak, že napadnutý rozsudok je zaťažený vadami konania tým, že správny súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 440 ods. 1 písm. g) SSP). Sťažnostným návrhom sa sťažovateľ domáhal, aby Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej ako „kasačný súd“ alebo aj ako „Najvyšší správny súd SR“) napadnutý rozsudok správneho súdu zmenil tak, že zruší rozhodnutie žalovaného a súčasne rozhodnutie správneho orgánu nižšieho stupňa a vec mu vráti na ďalšie konanie.
18. Sťažovateľ mal za to, že správny súd aplikoval na vec nesprávne právne posúdenie a rozhodol arbitrárne, keď sa žiadnym konkrétnym spôsobom nevysporiadal s právnou situáciou, ktorá bola ťažiskovou pre rozhodnutie veci. 19.
Podľa sťažovateľa z napadnutého rozsudku nevyplývajú odpovede na najpodstatnejšie otázky a v jeho odôvodnení sa operuje nielen nesprávnymi právnymi závermi, ale tieto vychádzajú aj z celkom nesprávnych skutkových zistení, o ktoré správny súd oprel dôvody napadnutého rozsudku.
20. Sťažovateľ namietal, že mu správny súd na ťarchu prisúdil akýsi nedostatok primeranej obozretnosti pri uzatváraní obchodu, pričom vyzdvihol ľahkovážny prístup sťažovateľa, keď sa nevyhol riziku vstupu do reťazca daňových podvodov na DPH. Ďalej namieta, že správny súd nemal vec izolovane posudzovať bez toho, aby nepostihol aj okolnosti skoršieho rozhodnutia, ktoré predchádzalo odvolaciemu rozhodnutiu a predošlé úvahy, ktoré k nemu viedli.
21. Podľa sťažovateľa pôsobí podivne, aby rovnaký prvostupňový orgán predtým síce rozhodol výrokovo totožne, ale na základe diametrálne rozličných dôvodov, pričom nedošlo k nijakej zásadnej dôkaznej zmene, ktorá by determinovala odklon od pôvodných dôvodov k dôvodom terajším. V poradí prvým rozhodnutím správcu dane bolo pritom vytknuté iba nesprávne právne posúdenie dotknutého obchodu, a to že sa už nemal ďalej posudzovať ako sponzoring. 22.
Sťažovateľ má za to, že ak jestvovalo podozrenie zapojenia sa do daňového podvodu sťažovateľom, tak bolo povinnosťou primárne postihnúť už túto okolnosť v poradí prvým rozhodnutím správcu dane. V tejto súvislosti uvádza, že žiadne dôkazy zo zopakovaného konania takéto podozrenie nanovo nejavili, a ak, tak mali byť prítomné už pri prvom rozhodovaní a správca dane mal sledovať a správca dane mal prioritne sledovať líniu daňového podvodu.
Podľa sťažovateľa nie je prípustné, aby sa tak dialo až dodatočne, teda potom ako nedošlo k akceptácii posudzovania obchodu ako sponzoringu. Následne by potom správca dane nemusel evidentne iba hľadať zástupný dôvod, ktorý ak by skutočne existoval, mal byť tým primárnym a jediným dôvodom pre nepriznanie DPH už v poradí prvom rozhodnutí správcu
dane. Sťažovateľ namieta, že žalovaný po zrušení v poradí prvého rozhodnutia správcu dane neviazal svojim rozhodnutím správcu dane k tomu, aby obchodný prípad posúdil ako súčasť daňového podvodu. 23. Správny súd sa nesprávne odseparoval od komplexného priebehu daňového konania a rozhodovania a úzko sa zameral na napadnuté rozhodnutie žalovaného v dôsledku čoho sa dostal do izolácie pri svojom rozhodovaní a prieskume rozhodnutia žalovaného.
V kontexte celého preto ostalo podľa sťažovateľa opomenuté, kde a v čom konkrétnom tkvel názorový prevrat u správcu dane a prečo sa až v opakovanom konaní za totožnej dôkaznej situácie zistil skutkový stav, ktorý mohol byť pri rovnakom dokazovaní zistiteľný už skôr.
Tento postup pritom mal správny súd doviesť k zisteniu, že hodnotenie dôkazov a závery z nich prijaté odporovali zásade voľného hodnotenia dôkazov. 24. Sťažovateľ ďalej namieta, že ak by došlo k zapojeniu sa sťažovateľa do daňového podvodu, správne orgány museli alebo mohli mať tieto vedomosti už pri prvom rozhodovaní. Ak však túto vedomosť či pochybnosť už vtedy nemali, nemohli dospieť k takémuto záveru na základe totožne zisteného skutkového stavu. Ak by správny súd posudzoval konanie žalovaného v týchto nastolených súvislostiach, tak by zistil, že jeho konanie bolo vedené úplne svojvoľne a v rozpore so zásadami. Navzdory tomu však správny súd hodnotenie dôkazov daňovými orgánmi posúdil ako správne. Podľa sťažovateľa je zrejmé, že daňové orgány si prispôsobovali dôkazy a ich obsahový význam záverom a rezervným prístupom dospeli k vytýčenému záveru. Tento voluntarizmus sa podľa sťažovateľa prejavil predovšetkým pri hodnotení dôkazov ako inštitút poctivého obchodného styku, komparácia skutočnej vedomosti žalobcu so sugestívne želateľnou vedomosťou podsúvanou žalobcovi, subjektívnym
hodnotením nedostatočnosti verifikačných prostriedkov použitých vo veci žalobcom, ktoré nakoniec vyústilo do celkom nesprávneho akoby podporného zistenia o nesplnení peňažného plnenia zo spornej faktúry žalobcom svojmu dodávateľovi. 25.
V napadnutom rozsudku správny súd vyzdvihuje zásadu poctivého obchodného styku, pritom však nesprávne nazerá na tento inštitút z hľadiska nadradeného postavenia žalovaného a nie z hľadiska zmluvných strán. Podľa sťažovateľa ide o súkromnoprávnu kategóriu, ktorá pôsobí iba „inter pares“ a neprislúcha ju hodnotiť finančným orgánom. Takéto hodnotenie je podľa sťažovateľa vsunuté navzdory skutočnej vôli zmluvných strán obchodu, ktorých štatutárne orgány zhodne považovali právny úkon za konformný s ich skutočnou vôľou, čo vyplynulo aj z dokazovania. Napriek tomu správny súd dôvodí, že z daňového hľadiska je aj tak rozhodujúca reálna existencia plnení, ktoré však bolo uskutočnené a dokazovaním nebolo vyvrátené.
26. Podľa sťažovateľa daňové orgány vnášali do celého procesu vlastné subjektívne predstavy a predsudky o určitých subjektívnych kategóriách, ktoré mali byť u sťažovateľa prítomné, transponovali svoje subjektívne podmienky za objektívne meradlo, čo vyústilo do toho, že ak sa v tomto náhľade nedosiahla zhoda, resp. podriadenie sa predstave rozhodujúcich správnych orgánov, tak to bolo pričítané na vrub v samotnom rozhodnutí. Uvedené podľa sťažovateľa potvrdzuje voluntarizmus hodnotenia dôkazov, ku ktorému bol však správny súd benevolentný.
27. Sťažovateľ namieta, že si svojho dodávateľa riadne preveril, pričom si obstaral rôzne verifikačné aplikácie aby identifikoval, či jeho obchodný partner spĺňa požiadavky pre účely odpočítania dane. Následne sťažovateľ poukazuje na to, že splnil všetky požiadavky v zmysle zákona o DPH a smernice Rady 2006/112/ES, a to sťažovateľ bol nesporne zdaniteľnou osobou, služba bola realizovaná ďalšou zdaniteľnou osobou a sťažovateľ použil plnenie na účely svojich zdaniteľných príjmov. V tejto súvislosti namieta, že správny súd ani žalovaný v podstate nijak nekonkretizovali, ktorá z týchto podmienok nebola splnená.
Taktiež podľa sťažovateľa nebol preukázaný opak, teda že obchod prebehol inak a že by služby nedodal dodávateľ sťažovateľa. 28. Sťažovateľ uvádza, že pre jeho podnikanie je zmluva o poskytnutí služby takým typom, od ktorej objednávateľ očakáva iba sledovaný výsledok a tento sa u sťažovateľa dostavil.
V rámci tohto typu zmlúv sa bežne akceptuje tzv. poddodávka prostredníctvom ďalšej osoby, sťažovateľ uzatvára, že výsledok obchodu vo forme plnenia sa dostavil a bol voči nemu realizovaný zdaniteľnou osobou. Podľa sťažovateľa preto v danom prípade nešlo o neobvyklosť, ľahkomyseľnosť podnikateľa alebo nepoctivý obchodný styk, ale práve naopak, išlo o bežný obchodný styk zaužívaný v príslušnom odvetví. V tomto ohľade preto podľa sťažovateľa odpadá aj správnym súdom vyčítaná neobozretnosť resp. akási dissimulácia poznania žalobcu o materiálno-personálnom pozadí podnikania dodávateľa.
29. Sťažovateľ ďalej uvádza, že správne orgány na uvedené nedávajú odpoveď a správny súd si v napadnutom rozsudku odporuje, keď vznáša vlastnú pochybnosť, že do akej miery môže preverovanie prerásť, pričom podľa sťažovateľa sám správny súd spochybňuje či je možné daňovému subjektu uložiť povinnosť uskutočniť komplexné a hĺbkové preskúmanie týkajúce sa jeho dodávateľa a tým fakticky preniesť na neho kontrolné činnosti, ktoré patria správcovi
dane. Preto je antagonistickým aj odôvodnenie napadnutého rozsudku, že u daňových orgánov umocnili pochybnosti zistenia, že dodávateľ sťažovateľa mal vo svojich výkazoch jediného dodávateľa, spoločnosť EkoWin, s.r.o., a tiež že dodávateľ sťažovateľa neuhradil faktúru č. 20180014 zo dňa 09.05.2018 spoločnosti JANTA REAM, Praha. Podľa sťažovateľa ide o okolnosti, ktoré nemal zjavne ako zistiť a v čase realizovania obchodu. Sťažovateľ v
tejto súvislosti namieta, že správny súd neuvádza čo malo byť v danom prípade rozumne očakávateľným opatrením. 30. Napokon sťažovateľ namieta, že závery daňových orgánov o tom, že vedel resp. vedieť mohol že je zapojený do reťazca zaťaženého daňovým podvodom nepriamo svedčí aj skutočnosť, že spornú dodávateľskú faktúru nikdy neuhradil. V tejto súvislosti uvádza, že sporná faktúra bola dňa 19.02.2019 uhradená.
31. Vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti žalovaný navrhol kasačnú sťažnosť ako neopodstatnenú zamietnuť. Žalovaný pritom uvádza, že v prvom rozhodnutí správcu dane bol nesprávne vyhodnotený zistený skutkový stav, a po doplnení dokazovania v doplňujúcom vyrubovacom konaní správca dane odstránil nedostatky predchádzajúceho rozhodnutia.
Na základe skutočností zistených počas daňovej kontroly a ďalšieho vyrubovacieho konania správca dane prijal správny záver, že dodávateľsko - odberateľský reťazec, ktorého súčasťou bol aj sťažovateľ bol poznačený daňovým podvodom.
32. Podľa žalovaného, sťažovateľ získal neoprávnený daňový prospech vo forme uplatneného odpočtu dane, ktorá nebola odvedená do štátneho rozpočtu. Sťažovateľ nekonal s dostatočnou obozretnosťou, keď si odpočítal DPH od dodávateľa, ktorý nebol schopný svojim materiálno - technickým, ani personálnym vybavením zabezpečiť uskutočnenie reklamy a nepreveril si, kto reálne fakturovanú službu zabezpečil. Sťažovateľ si podľa žalovaného sprostredkovateľskú spoločnosť ZAZA, spol. s r.o. nepreveril, neprijal všetky rozumné opatrenia a vystavil sa riziku zapojenia sa do popísaného reťazca. Správca dane preto vyvodil záver, že sťažovateľ o zneužívajúcom konaní vedieť mal, resp. vedieť mohol.
33. K tvrdeniu sťažovateľa, že faktúra č. 180516 bola dodávateľskej spoločnosti uhradená, žalovaný uvádza, že na základe preverenia bežného účtu spoločnosti ZAZA spol. s r.o. zistil, že túto faktúru sťažovateľ neuhradil. Toto zistenie pritom sťažovateľ nenamietal počas daňovej kontroly, odvolacieho konania ani v správnej žalobe.
IV. Konanie na kasačnom súde
34. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej ako „Najvyšší správny súd SR“) konajúci ako kasačný súd (ďalej aj „kasačný súd“) preskúmal napadnutý rozsudok správneho súdu v medziach sťažnostných bodov, pričom po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná oprávnenou osobou v zákonnej lehote a že ide o rozhodnutie, proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná, vo veci v zmysle § 455 SSP nenariadil pojednávanie a po neverejnej porade senátu jednomyseľne dospel k záveru, že kasačná sťažnosť sťažovateľa je dôvodná. Deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho správneho súdu SR www.nssud.sk podľa § 137 ods. 4 SSP v spojení s § 452 ods. 1 SSP. 35.
S ohľadom na vymedzenie sťažnostných bodov kasačnému súdu pripadlo posúdiť, či správny súd rozhodol vo veci na základe nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 440 ods. 1 písm. g) SSP). 36. Sťažovateľ v prvom rade vymedzil sťažnostný dôvod podľa ktorého správny súd rozhodol arbitrárne. Uviedol, že správny súd sa žiadnym spôsobom nevysporiadal s právnou situáciou, ktorá bola ťažiskovou pre rozhodnutie veci a súčasne sa nevysporiadal so všetkými námietkami uvedenými v žalobe.
37. Sťažovateľ tiež namietal, že napadnutý rozsudok sa zakladá na nesprávnych právnych záveroch, čo odôvodnil tým, že (i) správny súd na ťarchu sťažovateľa prisúdil nedostatok primeranej obozretnosti pri uzatváraní obchodu, z ktorého vzišiel nárok na odpočítanie dane, (ii) správny súd sa odseparoval od komplexného priebehu daňového konania, pričom opomenul okolnosti skoršieho rozhodnutia, ktoré predchádzalo odvolaciemu rozhodnutiu a predošlé úvahy, ktoré k nemu viedli a že (iii) vo vyrubovacom konaní po odvolacom konaní došlo k zmene právneho posúdenia o nepriznaní práva na odpočítanie dane, napriek tomu že nedošlo k zmene dôkaznej situácie, ktorá by odôvodňovala právny záver o zapojení sa sťažovateľa do daňového podvodu.
38. Vo vzťahu k nesprávnemu právnemu posúdeniu sťažovateľ ďalej namieta, že splnil všetky požiadavky pre vznik práva na odpočítanie dane uvedené v § 49 zákona o DPH a smernice Rady 2006/112/ES. V tejto súvislosti namieta, že krajský súd ani žalovaný nekonkretizovali, ktorá z týchto podmienok nebola sťažovateľom splnená.
39. Primárne v medziach kasačnej sťažnosti Najvyšší správny súd SR ako kasačný súd preskúmal rozsudok správneho súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci kasačného konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu a konania týmto rozhodnutiam predchádzajúce, najmä z toho pohľadu, či kasačné námietky sťažovateľa sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku správneho súdu.
40. Najvyšší správny súd SR sa v prvom rade zaoberal namietanou arbitrárnosťou napadnutého rozsudku, ktorú sťažovateľ videl v tom, že správny súd sa nevysporiadal s jeho žalobnými námietkami, konkrétne že neposúdil komplexne celú právnu situáciu, ktorá bola ťažiskovou pre rozhodnutie vo veci - čiže splnenie hmotnoprávnych podmienok a s tým súvisiaci vznik nároku na odpočítanie dane a skutočnosť či sťažovateľ vedel alebo vedieť mal a mohol o jeho prípadnej účasti na daňovom podvode a s tým súvisiaci nedostatok primeranej obozretnosti pri uzatváraní kontrolovaného obchodu.
41. Preskúmaním napadnutého rozsudku kasačný súd zistil, že správny súd žalobu žalobcu zamietol, pričom pokladal za podstatné zodpovedanie otázky, či žalobca uniesol svoje dôkazné bremeno a preukázal splnenie podmienok pre priznanie nároku na odpočítanie dane podľa § 49 ods. 1 a nasl. zákona o DPH vo vzťahu k spornému dodaniu služby spoločnosťou ZAZA, spol. s r.o. a či sú správne závery správnych orgánov o nevzniknutí nároku na odpočet dane z tohto dodania.
V napadnutom rozsudku sa správny súd preto vo všeobecnej rovine venuje podmienkam pre priznania práva na odpočítanie dane bez toho, aby tieto právne závery aplikoval vo veci samej. 42. V napadnutom rozsudku však správny súd aj napriek tomu, že práve zodpovedanie tejto otázky podkladal za podstatné ďalej neuvádza, či v tomto prípade boli alebo neboli tieto
podmienky splnené. 43. Správny súd bez toho, aby túto otázku zodpovedal, začína bez logického a vecného napojenia riešiť požiadavku primeranej obozretnosti daňového subjektu vo vzťahu jeho účasti na daňovom podvode a požiadavku prijatia rozumných opatrení na predchádzanie účasti daňových subjektov na daňovom podvode. Dospel pritom k názoru, že sťažovateľ nebol primerane obozretný pretože neprijal rozumne očakávateľné opatrenia na predchádzanie účasti na daňovom podvode.
44. Kasačný súd vyhodnotil rozsah a dôvody kasačnej sťažnosti vo vzťahu k napadnutému rozsudku Krajského súdu v Trenčíne po tom, ako sa oboznámil s obsahom administratívneho spisu a súdneho spisu a dospel k záveru, že kasačná sťažnosť sťažovateľa je dôvodná.
45. V prvom rade kasačný súd uvádza, že hmotnoprávnymi podmienkami pre priznanie práva na odpočítanie dane v zmysle čl. 168 písm. a) Smernice Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty (Ú. v. EÚ L 347, 2006, s. 1) (ďalej „Smernica 2006/112/ES“) sú (1) že poskytovateľom plnenia (deklarovaným dodávateľom) je iná osoba registrovaná pre daň (t. j. status osoby deklarovaného dodávateľa), (2) že predmetné plnenie fakticky existuje a nejde o fiktívne plnenie (t. j. materiálna existencia plnenia), a (3) že prijaté plnenie je príjemcom (sťažovateľom) použité v rámci jeho ekonomickej činnosti. Pokiaľ vyššie uvedené hmotnoprávne podmienky na odpočítanie dane nie sú splnené, pričom dôkazné bremeno je na osobe, ktorá si právo na odpočítanie dane uplatňuje (sťažovateľovi), právo na odpočítanie dane môže byť odopreté. Uvedené vyplýva aj z rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci Vikingo Fővállalkozó Kft., C-610/19 zo dňa 3. septembra 2020, bod 43; vo veci Kemwater ProChemie s. r. o., C-154/20 zo dňa 9. decembra 2021, bod 24.
46. Daňový subjekt má v daňovom konaní dve základné povinnosti: povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenia dokázať. Formálne sa obe tieto povinnosti realizujú tak, že daňový subjekt podá riadne vyplnené daňové priznanie (povinnosť tvrdiť), pričom spolu s ním predloží správcovi dane písomné doklady, ktoré je podľa právnych predpisov povinný viesť (dôkazná povinnosť). Takto si daňový subjekt splní svoje povinnosti v daňovom konaní, teda aj povinnosť dôkaznú. Ak však správca dane pri preverovaní uvedených písomných podkladov preukázateľne spochybní vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť dôkazov predložených daňovým subjektom, potom možno konštatovať, že správca dane splnil svoju dôkaznú povinnosť a v takom prípade je opäť len na daňovom subjekte, či predložením alebo navrhnutím ďalších dôkazov vyvráti spochybnenie jeho pôvodných dôkazov správcom dane. Týmto spôsobom dochádza v procese dokazovania v daňovom konaní k presúvaniu dôkazného bremena medzi správcom dane a daňovým subjektom, čo predstavuje praktické vyjadrenie kombinácie uplatňovania zásady vyhľadávacej a zásady prejednacej (rozhodnutie Ústavného
súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 377/2018 zo dňa 14. novembra 2018). 47. Odpočítanie dane môže byť aj v zmysle uvedených judikatórnych záverov Súdneho dvora EÚ obmedzené najmä v prípadoch, ak zdaniteľná osoba nesplní hmotnoprávne podmienky na odpočítanie dane, ak došlo k daňovému podvodu alebo k prípadu zneužitia práva.
V posudzovanom prípade kasačný súd uvádza, že napadnutý rozsudok ale aj rozhodnutie žalovaného sú vnútorne nekonzistentné a zmätočné, keď sa javí, že dôvod pre nepriznanie práva na odpočítanie dane z pridanej hodnoty podľa § 51 ods. 1 písm. a) v nadväznosti na § 49 ods. 1 a ods. 2 zákona o DPH sa odvíja od dvoch skutočností a to, že neboli splnené hmotnoprávne predpoklady na odpočítanie dane z pridanej hodnoty v zmysle zákona o DPH a zároveň, že daňový subjekt vedel alebo mohol vedieť o tom, že sa zúčastňuje daňového podvodu.
48. Uvedené pritom vyplýva tak z napadnutého rozsudku, v ktorom správny súd pokladal za podstatné zodpovedanie otázky, či žalobca uniesol svoje dôkazné bremeno a preukázal splnenie hmotnoprávnych podmienok v zmysle zákona o DPH, pričom však zodpovedanie tejto otázky v napadnutom rozsudku úplne opomenul a konštatoval správnosť záveru daňových orgánov o tom, že žalobca vedel, resp. vedieť mohol, že je zapojený do reťazca zaťaženého
daňovým podvodom. Nezostalo bez povšimnutia kasačného súdu, že obdobným pochybením trpí tak rozhodnutie žalovaného ako aj v poradí druhé rozhodnutie správcu dane. Žalovaný totiž vo svojom rozhodnutí prijal záver, že správca dane postupoval správne, keď neakceptoval preukázané splnenie hmotnoprávnych podmienok uvedených v zákone o DPH z dôvodu, že sťažovateľ neprijal všetky rozumné opatrenia, ktoré od neho možno dôvodne požadovať na zabezpečenie toho, aby jeho prijaté plnenie nebolo súčasťou daňového podvodu.
Podľa názoru kasačného súdu je takéto ponímanie rozporné. 49. V prípade, ak správca dane prijme názor, že nie sú splnené hmotnoprávne podmienky, resp. ich splnenie neakceptuje, následne už účasť na daňovom podvode nepreukazuje. Kasačný súd zdôrazňuje, že vo všeobecnosti je potrebné rozlišovať medzi preukazovaním splnenia hmotnoprávnych podmienok priznania práva na odpočet dane a dokazovaním daňového podvodu/zneužitia práva alebo účasti daňového subjektu na ňom (rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci Ferimet SL, C-281/20 zo dňa 11. novembra 2021, bod 41; vo veci Kemwater ProChemie s. r. o., C-154/20 zo dňa 9. decembra 2021, bod 36.
Zatiaľ čo dôkazné bremeno na preukázaní splnenia hmotnoprávnych podmienok práva na odpočítanie ťaží primárne daňový subjekt, resp. zdaniteľnú osobu uplatňujúcu si toto právo (vo veci Kemwater ProChemie s. r. o., C-154/20 zo dňa 9. decembra 2021, bod 34), v prípade preukazovania daňového podvodu/zneužitia práva je dôkazné bremeno prenesené najmä na daňový orgán, ktorý existenciu takéhoto konania musí dostatočne preukázať inak než len na základe domnienok (rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci Ferimet SL, C-281/20 zo dňa 11. novembra 2021, bod 54; vo veci Crewprint Kft, C-611/19 zo dňa 3. septembra 2020, body 37, 43). 50.
Podvodné konanie je vymedzené v judikatúre Súdneho dvora Európskej únie (napr. vo veciach C-439/04 Kittel a C-440/04 Recolta Recycling). Daňový podvod a účasť na ňom ako dôvody pre nepriznanie práva na úseku DPH sú konštruované na princípe zavinenia.
Stávajú sa teda dôvodom pre nepriznanie práva na úseku daní vtedy, ak daňový subjekt uplatňujúci si daňové oprávnenie (odpočet alebo oslobodenie) mal vedomosť o svojej účasti na podvode alebo nemal o tejto účasti vedomosť, avšak o daňovom podvode vedieť mal alebo mohol, a to v dôsledku toho, že pri preverovaní svojho obchodného partnera nepostupoval s náležitou opatrnosťou a starostlivosťou.
51. Dôvodom pre neuznanie odpočítania DPH alebo oslobodenia od dane nie je len uskutočnenie daňového podvodu, ale aj účasť na ňom. „Právo na odpočítanie dane sa odoprie, nielen ak zdaniteľná osoba spácha daňový podvod sama, ale aj vtedy, keď sa preukáže, že zdaniteľná osoba, ktorej boli dodané alebo poskytnuté tovary alebo služby, na ktorých sa zakladá právo na odpočítanie dane, vedela alebo mala vedieť, že nadobudnutím týchto tovarov alebo služieb sa zúčastňovala na transakcii, ktorá je súčasťou podvodu na DPH, alebo ho prinajmenšom uľahčila. Takáto zdaniteľná osoba sa totiž musí na účely smernice 2006/112 považovať za subjekt, ktorý sa podieľa na daňovom podvode alebo ho uľahčuje, bez ohľadu na to, či má alebo nemá prospech z ďalšieho predaja tovaru alebo z používania služieb v rámci zdaniteľných transakcií, ktoré uskutočnila na výstupe (pozri v tomto zmysle uznesenie zo 14. apríla 2021, Finanzamt Wilmersdorf, C-108/20, EU:C:2021:266, body 22 a 23, ako aj rozsudok z 11. novembra 2021, Ferimet, C-281/20, EU:C:2021:910, body 46 a 47, ako aj
citovanú judikatúru)“ (rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie vo veci A proti Finanzamt M, C-596/21 zo dňa 24. novembra 2022, bod 25). S režimom práva na odpočítanie dane stanoveným smernicou 2006/112 nie je zlučiteľné odopretie uvedeného práva zdaniteľnej osobe, ktorá nevedela alebo nemohla vedieť, že dotknutá transakcia bola súčasťou podvodu spáchaného dodávateľom alebo že iná transakcia, ktorá je súčasťou reťazca dodávok pred alebo po transakcii vykonanej uvedenou zdaniteľnou osobou, bola predmetom podvodu v oblasti DPH. Zavedenie systému objektívnej zodpovednosti by totiž išlo nad rámec toho, čo je nevyhnutné na ochranu nárokov štátnej pokladnice (uznesenie zo 14. apríla 2021, Finanzamt Wilmersdorf, C-108/20, EU:C:2021:266, bod 25, a rozsudok z 11. novembra 2021, Ferimet, C-281/20, EU:C:2021:910, bod 49)“ (rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie vo veci A proti Finanzamt M, C-596/21 zo dňa 24. novembra 2022, bod 26).
52. Kasačný súd po preskúmaní súdneho a administratívneho spisu konštatuje, že žalovaný a správca dane prijali záver o nepriznaní práva na odpočítanie dane jednak pre neakceptovanie splnenia hmotnoprávnych podmienok tohto práva, a tiež z dôvodu, že sťažovateľ neprijal všetky rozumné opatrenia na zabezpečenie toho aby sťažovateľom prijaté plnenie nebolo súčasťou daňového podvodu. Správny súd za tohto stavu pokladal za podstatnú otázku unesenia dôkazného bremena a preukázania splnenia hmotnoprávnych podmienok pre priznanie nároku na odpočítanie dane podľa zákona o DPH. Kasačný súd pritom poukazuje na tú skutočnosť, že napadnutý rozsudok správneho súdu je vnútorne rozporný, keď za otázku zásadného významu v prejednávanej veci považoval splnenie hmotnoprávnych podmienok pre odpočítanie DPH pričom túto otázku ani nevyriešil a následne svoju pozornosť v krátkosti zameral výlučne na vedomosť žalobcu o účasti na daňovom podvode.
53. Správny súd teda nezodpovedal, či sťažovateľ v tomto smere svoje dôkazné bremeno uniesol a či hmotnoprávne podmienky odpočítania dane sú alebo nie sú v danom prípade splnené. Napriek tomu, že táto otázka zostala zo strany správneho súdu nezodpovedaná, správny súd prešiel k riešeniu otázky o sťažovateľovej účasti na obchodnom reťazci poznačenom daňovým podvodom.
54. Kasačný súd v tomto kontexte považuje za potrebné zdôrazniť, ako to vyplýva už z vyššie uvedených všeobecných východísk, že v prípade sankcionovania účasti na obchodnom reťazci poznačenom daňovým podvodom alebo v prípade sankcionovania zneužitia práva v daňovej oblasti, ide o situácie, v ktorých hmotnoprávne podmienky priznania týchto práv nie sú sporné. Preto ak daňové orgány na jednej strane konštatujú, že neakceptovali splnenie hmotnoprávnych podmienok odpočítania dane a na druhej strane konštatujú, že sa žalobca dopustil účasti na obchodnom reťazci poznačenom daňovým podvodom, vnútorne si odporujú.
55. Keďže správny súd vyššie uvedené vady rozhodnutia žalovaného a správcu dane prehliadol a nesprávne právne posúdil mieru dôkazného bremena zaťažujúceho sťažovateľa v predmetnej veci, resp. ju neposúdil vôbec, kasačný súd konštatuje, že napadnutý rozsudok správneho súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
56. Kasačný súd považuje za potrebné dodať, že jeho závery neznamenajú automaticky, že sťažovateľovi má byť (nevyhnutne) priznané právo na odpočítanie dane z predmetného plnenia. Je však na správcovi dane, resp. žalovanom, aby jednoznačne ustálili svoj záver o nepriznaní odpočítania dane v predmetnej veci a tento, s ohľadom na jeho povahu, podporili relevantnými skutkovými zisteniami vychádzajúcimi z daňovej kontroly pri akceptovaní a uplatňovaní takého dôkazného bremena, aké zodpovedá zistenému dôvodu nepriznania odpočítania DPH. Tomuto postupu správcu dane, resp. žalovaného potom musí zodpovedať aj odôvodnenie rozhodnutí príslušných orgánov finančnej správy. Pri vykonávaní dokazovania
pritom musí žalovaný a správca dane dbať na to, aby žalobcovi nebolo znemožnené relevantnými dôkazmi preukázať svoje tvrdenia.
V. Záverečné zhodnotenie a odôvodnenie rozsudku v časti trov
57. Vzhľadom k vyššie uvedeným skutočnostiam, dospel kasačný súd k záveru, že napadnutý
rozsudok
správneho súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 440 ods. 1 písm. g) SSP), rovnakou vadou (nezákonnosťou) podľa zistení kasačného súdu trpí aj rozhodnutie žalovaného a správcu dane (§ 191 ods. 1 písm. c) SSP). Keďže správny súd žalobu sťažovateľa zamietol, kasačný súd postupom podľa § 462 ods. 2 SSP v spojení s § 452 ods. 1 a § 191 ods. 1 písm. c) SSP zmenil napadnutý rozsudok správneho súdu tak, že zrušil rozhodnutie žalovaného v spojení s rozhodnutím Daňového úradu Trenčín č. 100856564/2021 a vec sa vrátil Daňovému úradu Trenčín na ďalšie konanie. 58. V ďalšom konaní bude úlohou konajúcich orgánov verejnej správy postupovať v smere naznačenom kasačným súdom vyššie. Právnym názorom kasačného súdu sú orgány verejnej správy viazané (§ 469 SSP). 59. O nároku na náhradu trov konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 2 SSP v spojení s § 167 ods. 1 SSP tak, že úspešnému sťažovateľovi priznal nárok na úplnú náhradu trov kasačného konania, ako aj trov konania pred správnym súdom (§ 175 ods. 1 SSP). O výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 175 ods. 2 SSP). 60. Toto rozhodnutie prijal kasačný súd jednomyseľne.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave dňa 31. marca 2025