1Sfk/3/2021

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v kasačnom senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mariána Fečíka (sudca spravodajca) a členiek senátu JUDr. Jany Hatalovej, PhD. a JUDr. Kataríny Cangárovej, PhD., LL.M v právnej veci žalobcu (sťažovateľa): AGAMA PLUS spol. s r.o., so sídlom Dolný val 70, 010 01 Žilina, IČO: 36317489, zastúpeného zamestnancom J.. V.. V. F., nar. XX.XX.XXXX., bytom Q.. V. XX, XXX XX A. N. A., proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 42499500, v konaní o správnej žalobe na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 102391607/2019 zo dňa 18.10.2019, konajúc o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 11S/2/2020 zo dňa 03.03.2021, takto

rozhodol:

I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť zamieta . II. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky návrh žalobcu na prerušenie konania zamieta . III. Účastníkom nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznáva .

Odôvodnenie

I. Konanie pred orgánmi verejnej správy

Správca dane nespochybnil, že práce a služby boli vykonané, avšak spochybnil, že boli vykonané spoločnosťou MEDIA SERVIS s.r.o. Správca dane vykonaným dokazovaním zistil, že spoločnosť MEDIA SERVIS s.r.o. nemala v roku 2012 žiadnych zamestnancov, na adrese sídla nebol uvedený názov spoločnosti, poštu si spoločnosť nepreberala, za zdaňovacie obdobia 2011 a 2012 nepodala priznanie na dani z príjmu právnickej osoby a priznanie na dani z pridanej hodnoty bolo od roku 2011 podpísané M. A., k čomu konateľka spoločnosti R. M. uviedla, že obchodný podiel odpredala 02.12.2011 T.. A. a od tohto termínu nevykonáva žiadnu obchodnú činnosť.

dôkazmi. Konateľka žalobcu sa k obchodom nevedela vyjadriť a jej manžel len formálne potvrdil realizáciu fakturovaných obchodov, - reklamných služieb spoločnosťou COUNSEL - RK, s.r.o., pričom nespochybnil reálny roznos letákov, avšak spochybnil to, že tieto služby dodala spoločnosť COUNSEL - RK, s.r.o.

jeho výpovediach. Splnomocnenec žalobcu formálne potvrdil spoluprácu s touto spoločnosťou, avšak svoje tvrdenia nepodložil žiadnymi dôkazmi, - za dodanie reklamných a marketingových služieb spoločnosťou KALDY, s.r.o. Správca dane

implementovaný, - dodanie prác spoločnosťou THERMO HOUSE, s.r.o. Správca dane uviedol, že spoločnosť je nekontaktná a nie sú k dispozícii žiadne doklady tejto spoločnosti. Konateľ spoločnosti v čase deklarovaných obchodov, V.. M. M., síce potvrdil dodanie prác a služieb, avšak žiadne dôkazy nepredložil. Na účte spoločnosti nie sú evidované žiadne platby, ktoré by preukazovali nákup materiálu a správca dane zistil nezrovnalosti v účtovníctve žalobcu, ktoré spochybňujú reálnosť vystavených faktúr a samotnú hotovostnú úhradu, - dodanie služieb spoločnosťou BOJNICE - MEDZIJARKY s.r.o., ktoré nebolo preukázané v daňovom konaní.

Faktúry neboli spoločnosti BOJNICE - MEDZIJARKY s.r.o. uhradené a správcovi dane nebol predložený doklad o úhrade faktúr. Žalobca sa sám nevedel vyjadriť, či bola webová stránka v roku 2012 funkčná. Správca dane vyhodnotil, že tým, že stránka nie je dokončená, nepoužíva sa ani za účelom dosiahnutia a zabezpečenia a udržania príjmov daňového subjektu.

To, kto vykonával jednotlivé opravy žalobca neobjasnil a neobjasnil ani, o aké opravy sa jednalo. Správca dane taktiež našiel účtovné nezrovnalosti v účtovníctve žalobcu, ktoré vyvolali pochybnosti o dodaní prác a tovaru na základe predložených faktúr a žalobca nepredložil príjmové pokladničné doklady o prevzatí úhrad. Účtovníčka spoločnosti D. W. zaúčtovala doklady, ktoré jej nosil V. D., ale o činnosti spoločnosti nevedela nič uviesť, - dodanie tovaru a služieb od dodávateľa Q. F.. V súvislosti s dodaním prác na základe faktúr od Q. F. správca dane zistil, že zariadenia a veci boli zničené dňa 27.04.2012, ale Q. F. mal zabezpečiť opravu pred 30.03.2012. Q. F. ani žalobca nepredložili hodnoverné doklady k predmetu fakturácie, ani správcovi dane nevysvetlili zistené nezrovnalosti.

nie sú jediným dôvodom neuznania daňových výdavkov. Žalovaný sa tak stotožnil so správcom dane, že výdavky nemožno uznať ako výdavky daňové, uplatnené v súlade s § 2 písm. i) zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov (ďalej aj „zákon o dani z príjmov“), nakoľko nebola splnená jedna z hmotnoprávnych podmienok v zmysle zákona o dani z príjmov (preukaznosť daňového výdavku) a v dvoch prípadoch ani podmienka vecnosti, a takéto výdavky nie sú podľa § 21 ods. 1 zákona o dani z príjmov daňovými výdavkami, nakoľko ich vynaloženie na daňové účely nie

II. Konanie pred krajským súdom

5. Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol: - po preskúmaní zákonnosti napadnutých rozhodnutí a konania, ktoré im predchádzalo, dospel k záveru, že správca dane v posudzovanom prípade zákonným spôsobom viedol dokazovanie s cieľom preveriť reálnosť obchodov deklarovaných spornými faktúrami, snažil sa úplne a presne zistiť skutkový stav veci s tým, že si zaobstaral pri výkone daňovej kontroly nevyhnutné podklady a dôkazy. Záver správcu dane a žalovaného, že z vykonaného dokazovania nebola potvrdená vierohodnosť účasti dodávateľov na deklarovaných obchodoch, tak ako je uvedené na sporných faktúrach, je opodstatnený a plne súladný s ustálenou súdnou praxou.

Správnymi orgánmi zabezpečené dôkazy tak jednoznačne vyvolávajú dôvodné pochybnosti o reálnosti zdaniteľných plnení, - žalobca neposkytol žiaden relevantný dôkaz a ani správcovi dane sa aj napriek vykonanému dokazovaniu nepodarilo zaobstarať také dôkazy, ktoré by preukázali, že plnenia boli od

spôsobom. O to viac to platí v prípade, ak boli zistené nedostatky vo faktúre alebo v doklade o jej úhrade, ktoré vyvolávajú vážnu obavu o ich správnosti alebo pravosti, - ku námietke žalobcu, že zákonná úprava neumožňuje, aby sa vo vyrubovacom konaní vykonalo obstarávanie dôkazov, a preto uvedené dôkazy sú nezákonné, krajský súd poukázal na § 68 ods. 3 daňového poriadku, ktorý výslovne uvádza, že správca dane na základe písomného vyjadrenia daňového subjektu a ním predložených dôkazov vykoná dokazovanie výsluchom svedkov, a to na základe vyjadrenia žalobcu k protokolu z daňovej kontroly, - pokiaľ ide o námietky žalobcu týkajúce sa toho, kto a v akom rozsahu znáša v daňovom konaní dôkazné bremeno, krajský súd poukázal na to, že pokiaľ si žalobca uplatňuje nárok na zníženie daňového základu o vynaložené výdavky, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné plnenie bolo reálne uskutočnené, a to práve osobou uvedenou na faktúre. Samotné faktúry od

Preto bolo základnou povinnosťou žalobcu ako daňového subjektu preukázať, že na uplatnenie tohto práva má právny nárok. Následne správca dane je oprávnený a zároveň i povinný s využitím inštitútu daňovej kontroly zisťovať a preverovať základ dane alebo iné skutočnosti pre správne určenie dane alebo nároku na uplatnený odpočet DPH.

spoločnosťou a pod.) nespôsobuje táto skutočnosť presun dôkazného bremena na správcu dane (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžf/4/2016 zo dňa 25.04.2017), - správca dane oprávnene a správne zameral a rozšíril dokazovanie aj na skutočnosti, ktoré presahujú rámec právnej sféry vplyvu žalobcu, t. j. aj na právne vzťahy dodávateľov deklarovaných na sporných faktúrach, majúc na vedomí, že žalobcu nemožno v tomto smere zaťažiť dôkazným bremenom, nakoľko dôkazné bremeno daňového subjektu nie je absolútne. Z obsahu napadnutého rozhodnutie žalovaného, ako ani z prvostupňového rozhodnutia nevyplýva, že by správne orgány od žalobcu požadovali doklady, ktoré by mal on zabezpečiť od ktoréhokoľvek daňového subjektu v kontrolovanom obchodnom reťazci.

realizovali, - dôkazné bremeno bolo na žalobcovi, ktorý si uplatnil výdavky na úhradu sporných faktúr, a preto bolo jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje v súlade so zákonnými podmienkami a v súlade so skutočnosťou. Správca dane následne verifikoval skutočnosti a doklady predložené žalobcom, od ktorého bolo možné spravodlivo požadovať preukazovanie len tých skutočností, ktoré mohol reálne ovplyvniť, lebo boli v jeho právnej sfére vplyvu, a na ktoré sa viaže jeho dôkazné bremeno. Preto krajský súd vyhodnotil námietku žalobcu, čo do rozloženia dôkazného bremena, za nedôvodnú.

- orgány verejnej správy postupovali v súlade s výkladom Súdneho dvora Európskej únie (ďalej aj „Súdny dvor EÚ“), keď posúdili mieru zapojenia žalobcu do podvodného, resp. zneužívajúceho konania a uplatnené výdavky neuznali za daňové náklady. Žalobca je povinný vykonať všetky opatrenia, aby zamedzil svojej účasti na podvodnom alebo zneužívajúcom konaní iných subjektov, vrátane preverenia obchodných partnerov, čo sa v prejednávanom

práva. Krajský súd dospel k záveru, že žalobca nevyužil všetky rozumné prostriedky, ktoré mohol a mal využiť, aby zabránil svojej účasti na konaní smerujúcom k získaniu neoprávnenej daňovej výhody. Krajský súd prijal záver, že nedbanlivostné konanie založilo jeho vedomú účasť na zneužívajúcom konaní, - vo vzťahu k spochybneniu identity skutočného dodávateľa žalobcu správcom dane krajský súd poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžf/94/2014 zo dňa 29.02.2016 a uviedol, že aj vzhľadom na závery tohto rozsudku má za to, že náklady žalobcu za úhradu sporných faktúr nemožno považovať za daňové výdavky, nakoľko vykonaným dokazovaním nebolo preukázané dodanie fakturovaných služieb, resp. tovarov dodávateľmi uvedenými na preverovaných faktúrach.

Krajský súd nezistil žiadne porušenie zásad daňového konania, pričom daňové orgány vykonali riadne dokazovanie a prihliadli na všetko, čo vyšlo v daňovom konaní najavo.

7. Sťažovateľ v kasačnej sťažnosti - poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „Ústavný súd SR“) sp. zn. I. ÚS 241/07 zo dňa 18.09.2008, v ktorom Ústavný súd SR vyslovil právny názor, že ani záujem štátu na realizácii príjmovej stránky štátneho rozpočtu nemôže byť a nie je nadradený dodržiavaniu práv, ktoré zákony priznávajú daňovým subjektom, - zdôraznil, že hmotný podklad obchodu existuje, teda nie je predmetom sporu.

Podľa judikatúry Súdneho dvora EÚ dôkazné bremeno daňového subjektu nie je absolútne. Ak daňový subjekt disponuje existenciou materiálneho plnenia a faktúrou, potom vyčerpal vlastné dôkazné bremeno. Sťažovateľ v tejto veci disponuje existenciou materiálneho plnenia aj faktúrou a nemožno na neho prenášať dôkazné bremeno z prostredia dodávateľa, lebo ide o skutočnosti mimo jeho pôsobnosti (rozsudok Súdneho dvora EÚ v spojených veciach Optigen, Fulcrum a Bond House Systems z 12.01.2006, C-354, C-355/03 a C-484/03 a rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžf/1/2011 zo dňa 15.03.2011), - namietal, že krajský súd sa nezaoberal žalobnými bodmi a naopak v rozpore s judikatúrou Súdneho dvora EÚ svoj záver o nedodaní plnenia na faktúre opiera o nezrovnalosti zistené v prostredí dodávateľa, - zdôrazňoval neobjektívnosť žalovaného v tom, že používal dôkazy aj z obdobia roku 2018 v neprospech sťažovateľa a tie, ktoré boli v jeho prospech odignoroval.

Sťažovateľ uviedol, že správca dane si nemôže ako o predbežnej otázke urobiť úsudok o tom, či a akým spôsobom bol spáchaný trestný čin. Splnenie podmienky preukázania daňového podvodu nie je v spise testované a nepatrí ani do kompetencie orgánov verejnej správy. Sťažovateľ uviedol,

B) Vyjadrenie ku kasačnej sťažnosti 9. Žalovaný sa vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti uviedol, že v plnom rozsahu trvá na skutočnostiach a svojich záveroch uvedených v napadnutom rozhodnutí, ako aj vo svojom stanovisku k žalobe a stotožňuje sa so závermi krajského súdu. Uviedol, že postupoval v súlade s platnou legislatívou, zisteným skutkovým stavom a dôsledne sa riadil vymedzením podmienok v zákone o dani z príjmov, ktoré je potrebné splniť na to, aby mohli byť pre účely dane z príjmov výdavky uplatnené ako výdavky daňové s dopadom na výšku základu dane a daňovej povinnosti na dani z príjmu. V posudzovanom prípade si sťažovateľ podľa žalovaného nesplnil dôkaznú povinnosť a nepreukázal podmienku preukázateľnosti a vecnosti daňových výdavkov podľa § 2 písm. i) zákona o dani z príjmov. Žalovaný ďalej poukázal na to, že daň z pridanej hodnoty a daň z príjmov sú dve rozdielne dane a judikatúra, na ktorú sa odvoláva sťažovateľ, je v konečnom dôsledku aplikovaná na znenie ustanovení zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty a nie na zákon o dani z príjmov. Režim dane z pridanej hodnoty ako dane patriacej do skupiny nepriamych daní, vrátane judikatúry súdov rozhodujúcich v tejto právnej oblasti vychádza z celkom odlišných princípov, ako je režim dane z príjmov. Navyše v oblasti harmonizácie priamych daní je Európska únia zdržanlivá a samotnú právnu úpravu prenecháva najmä jednotlivým členským štátom. Preto nemožno výsledky aplikačnej prace pri rozhodovaní sporov z oblasti nepriamych daní všeobecne prenášať na priame dane (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžfk/4/2020 zo dňa 25.03.2021). Čo sa týka záverov rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžf/1/2011 zo dňa 15.03.2011, žalovaný poukázal na závery rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžfk/4/2020 zo dňa 25.03.2021.

10. Senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „kasačný súd“) preskúmal rozsudok krajského súdu v medziach sťažnostných bodov [§ 438 ods. 2, § 445 ods. 1 písm. c), ods. 2 SSP], pričom po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 442 ods. 1, § 443 ods. 2 SSP), a že ide o rozhodnutie, proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná (§ 439 ods. 1 SSP), vo veci v zmysle § 455 SSP nenariadil pojednávanie a po neverejnej porade senátu jednomyseľne dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná.

12. Primárne v medziach kasačnej sťažnosti Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako kasačný súd preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci kasačného konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie správcu dane a konania týmto rozhodnutiam predchádzajúce, najmä z toho pohľadu, či kasačné námietky sťažovateľa sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku krajského súdu.

14. Podľa § 3 ods. 3 daňového poriadku správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.

16. Podľa § 24 ods. 2 daňového poriadku správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. 17.

18. Podľa § 24 ods. 4 daňového poriadku ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, protokoly o určení dane podľa pomôcok, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

Podľa § 2 písm. j) zákona o dani z príjmov v znení účinnom do 31.12.2012 na účely tohto zákona sa rozumie základom dane rozdiel, o ktorý zdaniteľné príjmy prevyšujú zdaniteľné výdavky (§ 19) pri rešpektovaní vecnej a časovej súvislosti zdaniteľných príjmov a daňových výdavkov v príslušnom zdaňovacom období, ak tento zákon neustanovuje inak.

. . . 22. Podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci.

podľa sťažovateľa vykonanými dôkazmi nespochybnil skutočnosti tvrdené sťažovateľom a neoprávnene vyrubil sťažovateľovi rozdiel dane z príjmov právnických osôb za zdaňovacie obdobie roku 2012. Sťažovateľ taktiež namietal, že krajský súd mu nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej mieste, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, keď tvrdil, že krajský súd sa nezaoberal žalobnými bodmi. Sťažovateľ taktiež namietal odklon od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, a to s poukazom na rozsudky Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžf/9/2013 zo dňa 20.02.2014, sp. zn. 6Sžf/10/2012 zo dňa 28.11.2012, sp. zn. 3Sžf/1/2011 zo dňa 15.03.2011 a sp. zn. 4Sžf/16/ 2020 zo dňa 18.11.2010.

Ako daňové výdavky si sťažovateľ uplatnil náklady za dodanie tovarov a služieb od vyššie uvedených dodávateľov (bod 11 tohto rozsudku), ktoré správca dane neuznal ako daňové výdavky v zmysle § 2 písm. i) zákona o dani z príjmov, a to z dôvodu ich nepreukázateľnosti zo strany sťažovateľa.

26. Najvyšší súd SR vo veci uznania daňových výdavkov už vyjadril svoj právny názor, keď vyslovil, že „základným kritériom pre uznanie výdavkov v zmysle uvedených zákonných ustanovení sú tri podmienky, ktoré musia byť splnené súčasne, a to podmienka vecnosti (výdavky musia byť vynaložené na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov, tzn., že musí byť súvislosť medzi zdaniteľným príjmom a konkrétnym výdavkom), podmienka preukázateľnosti (daňovník musí vedieť preukázať, že výdavok skutočne vznikol) a podmienka zaúčtovania (preukázateľný výdavok musí byť zaúčtovaný), na ktoré kritériá musia daňovníci vždy pamätať, a to pri každom konkrétnom výdavku. Len ak je splnená podmienka vecnosti výdavkov vo vzťahu k podnikaniu a súčasne i podmienka preukázateľnosti výdavkov a ich zaúčtovania, potom sa výdavky uznajú za daňový výdavok, ak zákon neustanovuje inak, s poukazom na § 19 ods. 2 až ods. 5, § 20, § 21 zákona o dani z príjmov.

27. V prejednávanej veci bola pre správne posúdenie kľúčovou otázka, či žalobca splnil všetky podmienky pre uznanie daňových výdavkov na dosiahnutie, zaistenie a udržanie jeho zdaniteľných príjmov. Daňový subjekt si totiž nemôže odpočítať akýkoľvek daňový výdavok, ale iba taký náklad, ktorý slúži na dosiahnutie, zaistenie a udržanie zdaniteľných príjmov daňovníka a súčasne musí jeho vynaloženie bezpochyby preukázať. Daňový výdavok musí byť dostatočne preukázaný, čo znamená, že žalobca musí uniesť dôkazné bremeno a preukázať vecnú súvislosť úhrady za tovaru a služby s dosiahnutím, zabezpečením a udržaním príjmov a tiež skutočnosť, že tovar bol reálne dodaný a služby boli reálne uskutočnené (rozsudok

Správca dane môže vyjadriť pochybnosti ohľadne vierohodnosti, preukázateľnosti, správnosti či úplnosti účtovníctva a iných povinných záznamov daňového subjektu, avšak v tomto prípade správcu dane tiaži dôkazné bremeno vo vzťahu k preukázaniu dôvodnosti svojich pochybností. Je pravda, že správca dane nemá povinnosť preukazovať, že údaje zaznamenané v účtovných dokladoch daňového subjektu sú zaznamenané v rozpore so skutočnosťou, je však povinný preukázať, že o súlade so skutočnosťou existujú natoľko vážne a dôvodné pochybnosti, ktoré predložené účtovné doklady činia nevierohodnými, neúplnými, nepreukázanými či nesprávnymi.

29. Z uvedeného vyplýva, že až preukázateľne spochybnením založeným na relevantných dôkazoch dochádza k preneseniu dôkazného bremena na daňový subjekt. Avšak kvalita spochybnenia dôkazov produkovaných daňovým subjektom musí spĺňať určité parametre, t. j. nestačí iba jednoduché a ničím nepodložené tvrdenie správcu dane. Spochybnenie zo strany správcu dane musí byť preukázateľne vo forme relevantného a zákonného dôkazu, ktorý vyvracia dôkazný potenciál dôkazov predkladaných daňovým subjektom.

31. Z obsahu napadnutých rozhodnutí vyplýva, že orgány verejnej správy oboch stupňov na základe výsledkov preverovania sťažovateľom priznanej dane z príjmov vychádzali predovšetkým z tvrdenia, že dokazovaním nebolo spochybnené materiálne plnenie okrem deklarovaného dodania služieb od spoločnosti VANEAM, s.r.o., kde sťažovateľ nepreukázal ani poskytnutie materiálneho plnenia. Žalovaný nepoprel vykonanie služieb, resp. prác v ostatných prípadoch, či dodanie tovarov, pričom ich fakturáciu neuznal ako daňový výdavok, a to z dôvodu nepreukázania ich realizácie deklarovanými dodávateľmi a spôsobom, ako bolo deklarované v predložených faktúrach.

33. Kasačný súd poukazuje aj na ustálenú judikatúru, v zmysle ktorej daňový subjekt, ktorý o náklade účtuje v účtovníctve a následne ho zahrnie aj do daňového priznania, je povinný v prípade dôvodných pochybností správcu dane preukázať, že ho skutočne vynaložil (rozsudky Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžf/32/2014 zo dňa 19.11.2015, sp. zn. 2Sžf/74/2016 zo dňa 22.11.2018, sp. zn. 8Sžf/20/2016 zo dňa 12.07.2018 a sp. zn. 6Sžf/34/2015 zo dňa 22.02.2017). Uskutočňovanie zdaniteľných plnení je ekonomická činnosť plne pod kontrolou daňového

34. Ako už kasačný súd načrtol, úlohou finančných orgánov v rámci realizácie inštitútov zameraných na zistenie dane z príjmov je na základe riadne zisteného skutkového stavu ustáliť a vyhodnotiť splnenie podmienok spočívajúcich v zistení realizácie spochybnených plnení, v zaplatení za deklarované plnenia a účelnosti preverovaných výdavkov. Z rozhodnutí orgánov verejnej správy vyplýva, že dôvodne spochybnili realizáciu deklarovaných služieb a dodanie

Orgány verejnej správy dali sťažovateľovi možnosť preukázať reálnosť deklarovaných výdavkov, keď ho opakovane vyzývali na predloženie ďalších dôkazov, pričom sťažovateľ nepredložil hodnoverné dôkazy, teda neobnovil dôveryhodnosť spochybnených transakcií. Nie je pritom

35. Kasačný súd vyhodnotil, že v prejednávanom prípade došlo k prechodu dôkazného bremena, keď vierohodnosť dokladov predložených sťažovateľom bola v konaní spochybnená výsledkami rozsiahleho dokazovania vykonaného správcom dane, na základe ktorého správca dane nadobudol oprávnené pochybnosti o oprávnenosti uplatnenia výdavkov z faktúr vystavených spoločnosťami MEDIA SERVIS s. r. o., COUNSEL - RK, s.r.o., BOBO-EU s.r.o., KALDY, s.r.o., VANEAM, s.r.o., THERMO HOUSE, s.r.o., BOJNICE - MEDZIJARKY s.r.o., PPZET, s.r.o. a dodávateľom Jozefom Drevenákom.

36. Za zmienku stojí tiež skutočnosť, že deklarovanému dodávateľovi spoločnosti MEDIA SERVIS, s.r.o. bola uhradená na bankový účet len suma 2.000,- eur (výška uplatnených výdavkov predstavovala sumu 66.077,03 eur), deklarovanému dodávateľovi spoločnosti VENAEM, s.r.o. neboli poskytnuté úhrady za deklarované služby. Taktiež v konaní neboli preukázané úhrady spoločnosti THERMO HOUSE s.r.o. za deklarované služby (sťažovateľ predložil len dva príjmové a výdavkové pokladničné doklady, ktorých číselný rad sa navyše nezhoduje s dátumom úhrad). Správca dane okrem uvedeného zistil viaceré nedostatky a nezrovnalosti v predložených dokladoch. Sťažovateľ je ako podnikateľský subjekt zodpovedný nielen za výber svojho obchodného partnera, ale aj za zdokumentovanie svojej obchodnej činnosti, z ktorej mu vyplývajú povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Ak je ako daňový subjekt v tomto smere nedôsledný, musí potom znášať následky v podobe dôkaznej núdze v prípadnom daňovom konaní.

38. Kasačný súd taktiež vyhodnotil ako nedôvodnú námietku sťažovateľa týkajúcu sa daňového podvodu a „dvojitej podmienky pre neuznanie daňových nákladov“. V prvom rade kasačný súd konštatuje, že správca dane neuznal daňové výdavky sťažovateľa z dôvodu nesplnenia zákonných podmienok pre ich uplatnenie, a to podmienky preukázateľnosti a podmienky vecnosti. Správca dane ani žalovaný vo svojich rozhodnutiach nekonštatovali daňový podvod na predchádzajúcich stupňoch reťazca a taktiež ani nekonštatovali vedomosť sťažovateľa o podvodnom konaní. Na druhej strane na doplnenie kasačný súd uvádza, že nie je dôvodné tvrdenie sťažovateľa o potrebe dokázať (a v trestnom konaní právoplatne rozhodnúť s ohľadom na prezumpciu neviny) daňový podvod v zmysle § 277a Trestného zákona.

39. Ohľadom sťažovateľom citovanej judikatúry Súdneho dvora EÚ (rozsudky Súdneho dvora EÚ v spojených veciach Optigen, Fulcrum a Bond House Systems z 12.01.2006, C-354, C-355/03 a C-484/03 a v spojených veciach Mahagében a Dávid z 21.06.2012, C-80/11 a C-142/11 a vo veci Maks Pen EOOD z 13.02.2014, C-18/13) kasačný súd uvádza, že uvedené rozhodnutia skutkovo ani právne nesúvisia s prejednávanou vecou.

Je zrejmé, že tento prípad je skutkovo aj právne odlišný od prejednávanej veci. 40. Čo sa týka námietky sťažovateľa týkajúcej sa odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe, kasačný súd vyhodnotil aj túto námietku ako nedôvodnú.

Podľa § 440 ods. 1 písm. h) SSP kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu.

Sťažovateľ síce všeobecne poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR a Súdneho dvora EÚ, ale konkrétne nepoukázal na to, v čom tento odklon spočíva. Z hľadiska dôvodov kasačnej sťažnosti zákon v § 440 ods. 2 veta prvá presne definuje, že dôvod kasačnej sťažnosti podľa § 440 ods. 1 písm. h) SSP možno odôvodniť iba dôvodmi tam uvedenými a dôvod kasačnej sťažnosti musí sťažovateľ vymedziť tak, že uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a uviesť, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Kasačný súd poukazuje na to, že kasačná sťažnosť má slúžiť predovšetkým na nápravu výnimočných najzávažnejších procesných pochybení, t. j. zmätočných rozhodnutí a riešenie otázok zásadného právneho významu, ako aj k zjednocovaniu judikatúry. Nie je prípustné, aby sťažovateľ, ktorý má byť v kasačnom konaní povinne zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, neodôvodnil kasačnú sťažnosť aj s ohľadom na § 440 ods. 2 SSP.

46. Kasačný súd nad rámec uvedeného dodáva, že predmetom prieskumu v kasačnom konaní boli aj viaceré rozhodnutia žalovaného týkajúce sa uplatnenia odpočtov dani z pridanej hodnoty v roku 2012. Osobitne poukazuje na rozsudky Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžfk/ 67/2019 zo dňa 08.07.2020, sp. zn. sp. zn. 8Sžfk/63/2020 zo dňa 26.05.2021, sp. zn. 8Sžfk/ 79/2020 zo dňa 26.05.2021a rozsudky Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sžfk/55/2020 zo dňa 17.09.2021, sp. zn. 10Sžfk/1/2020 zo dňa 27.10.2021, sp. zn. 1Sžfk/ 68/2020 zo dňa 31.03.2022, sp. zn. 1Sžfk/82/2020 zo dňa 26.10.2022 a sp. zn. 8Sžfk/64/2020 zo dňa 28.11.2022. Predmet prieskumu v týchto rozsudkoch síce nesúvisel s daňou z príjmu, avšak závery sú použiteľné s ohľadom na totožnosť subjektov v obchodných vzťahoch aj pre toto konanie. Vo všetkých týchto rozhodnutiach bol ustálený záver, že sťažovateľ nepreukázal obchodovanie s tovarom a službami s deklarovanými dodávateľmi na sporných faktúrach.

48. Podľa § 100 ods. 1 písm. c) pred bodkočiarkou SSP správny súd konanie uznesením preruší, ak podal návrh na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom EÚ podľa medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná.

Cieľom prejudiciálneho konania je zabezpečiť jednotný výklad a aplikáciu úniového práva. Kasačný súd, ako súd proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok, je povinný predložiť predbežnú otázku Súdnemu dvoru EÚ, a to v prípade nastolenia otázky výkladu resp. platnosti úniového práva v prejednávanej veci.

52. Kasačný súd konštatuje, že sťažovateľ v kasačnej sťažnosti nevymedzil otázku, s ktorou by sa mal kasačný súd obrátiť na Súdny dvor EÚ a iniciovať prejudiciálne konanie. Kasačný súd usúdil, že v predmetnom konaní nevzišla taká otázka, ktorá vy odôvodňovala začatie prejudiciálneho konania, teda taká otázka, ktorá by bola v prejudiciálnom konaní prípustná (jej vyriešenie by bolo potrebné pre rozhodnutie vo veci samej vzhľadom na preukázaný skutkový stav a ktorá by svojím obsahom spĺňala povahu prejudiciálnej otázky v zmysle čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie). 53.

O trovách kasačného konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 1 v spojení s § 167 ods. 1 a § 168 SSP spôsobom uvedeným vo výroku rozsudku. Kasačný súd sťažovateľovi náhradu trov konania nepriznal, nakoľko v kasačnom konaní nebol úspešný. Kasačný súd nepriznal trovy konania ani žalovanému, ktorý bol v konaní síce úspešný, avšak má postavenie orgánu štátnej správy a kasačný súd nevzhliadol žiadne výnimočné dôvody, pre ktoré vy mu mali byť trovy konania v zmysle § 168 SSP priznané.

V Bratislave dňa 31. mája 2023