1Sfk/34/2023

1. Dňa 05.06.2012 podal žalobca na Daňový úrad Žilina, pobočka Dolný Kubín (ďalej aj „správca dane“) daňové priznanie k dani z emisných kvót za zdaňovacie obdobie roku 2011 a v lehote na podanie daňového priznania zaplatil aj preddavky na uvedenú daň.

3. Správca dane rozhodnutím č. 101949095/2020 zo dňa 09.12.2020 (ďalej aj „prvostupňové rozhodnutie“ alebo „rozhodnutie správcu dane“) podľa § 79 ods. 2 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (ďalej aj „Daňový poriadok“) nevyhovel žiadosti žalobcu o vrátenie neoprávnene zaplatenej dane z emisných kvót za rok 2011 a priznanie úroku.

5. Ďalej správca dane prvostupňové rozhodnutie odôvodnil aj skutočnosťou, že na základe Dohody o mimosúdnom vyrovnaní uzatvorenej medzi Slovenskou republikou v zastúpení Ministerstvom financií SR a žalobcom zo dňa 06.03.2020, číslo MF SR:2020/043 bola žalobcovi zaplatená časť uplatneného nároku na náhradu škody titulom rozporu vnútroštátnej dane z emisných kvót s právom EÚ v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (ďalej aj „zákon o zodpovednosti za škodu“) predstavujúceho zaplatenú daň z emisných kvót vo výške 25862 eur.

7. O odvolaní žalobcu rozhodol žalovaný rozhodnutím č. 100495741/2021 zo dňa 27.03.2021 (ďalej aj „preskúmavané rozhodnutie“ alebo „rozhodnutie žalovaného“) tak, že podľa § 74 Daňového poriadku rozhodnutie správcu dane potvrdil. 8. Žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že správca dane postupoval v intenciách platnej vnútroštátnej legislatívy, pričom prihliadal pri neplatnosti dane z emisných kvót na rozsudok SD EÚ vo veci C-302/17 PPC Power, a.s. Daň z emisných kvót bola vyrubená v tom čase v zmysle platného ustanovenia § 51b zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov (ďalej aj „zákon o dani z príjmov“). Žalobca bez výzvy správcu dane podal sám

9. Proti rozhodnutiu žalovaného podal žalobca správnu žalobu na Krajský súd v Žiline (ďalej aj „krajský súd“ alebo „správny súd“). 10. Rozsudkom č. k. 31S/75/2021 - 135 zo dňa 29.11.2022 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“) krajský súd zamietol správnu žalobu ako nedôvodnú, a to podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „SSP“). Zároveň rozhodol, že žalovanému náhradu trov konania nepriznáva. 11. Napadnutý rozsudok odôvodnil krajský súd nasledovne: - poukázal na relevantnú rozhodovaciu činnosť Súdneho dvora EÚ, a to vo veciach C-30/02 Recheio-Cash & Carry SA zo dňa 17.06.2004, C-2/06 Kemper zo dňa 12.02.2008, C-565/11 Irimie zo dňa 18.04.2013, C-500/16 Caterpillar zo dňa 20.12.2017 a C-302/17 PPC Power, a.s. zo dňa 12.04.2018; - ako spornú otázku v posudzovanej veci označil plynutie, resp. neplynutie lehoty na vrátenie daňového preplatku a s tým súvisiacich úrokov v dôsledku zaplatenia dane z emisných kvót v zmysle § 51b zákona o dani z príjmov v znení účinnom do 28.06.2012 za situácie, že táto úprava bola následne v dôsledku rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci C-302/2017 PPC Power, a.s. vypustená z právneho poriadku SR ako rozporná s právom EÚ; - podotkol, že nárok uplatnený žalobcom žiadosťou zo dňa 11.04.2019 bol zložený zo sumy zaplatenej dane z emisných kvót a úroku podľa § 79 ods. 3 Daňového poriadku, pričom suma zaplatenej dane už bola žalobcovi vrátená na základe dohody uzavretej medzi žalobcom a Slovenskou republikou, zastúpenou Ministerstvom financií SR v zmysle zákona o zodpovednosti za škodu. Dodal, že žalobca sám súhlasil s charakterom danej sumy ako škody a že v danej veci teda daňové orgány vôbec nepristúpili k vráteniu sumy dane, preto ani nemožno uvažovať o vyplatení úroku, ako to žiadal žalobca. Pokiaľ žalobca poukazoval na to, že vyplatenie náhrady škody nevylučuje vznik nároku na vrátenie preplatku, s uvedeným sa krajský súd nestotožnil, keďže duplicitná právna kvalifikácia nároku síce nie je vylúčená, nemôže však znamenať vyplatenie finančných prostriedkov dvakrát; - uviedol, že jedným z nástrojov pre zachovanie právnej istoty je zakotvenie plynutia lehôt na uplatnenie práva (premlčanie, preklúzia), pričom uvedené inštitúty obmedzujú tak účastníka právneho vzťahu i štát v uplatňovaní si nárokov po uplynutí relevantného času; - pripomenul, že podľa ustálenej judikatúry SD EÚ majú členské štáty pri uplatňovaní práva Únie obmedzenú vnútroštátnu procesnú autonómiu. Zásada ekvivalencie vyžaduje, aby v prípade nárokov založených na práve Únie existovali rovnaké opravné prostriedky a procesné pravidlá ako sú tie, ktoré sa uplatňujú pri obdobných nárokoch s výlučne vnútroštátnou povahou. Zásada efektivity alebo účinnej súdnej ochrany ukladá súdom členských štátov zabezpečiť, aby vnútroštátne opravné prostriedky a procesné pravidlá prakticky neznemožnili uplatňovanie nárokov založených na práve Únie alebo ich neprimerane nesťažili; - k argumentácii žalobcu, podľa ktorej bola daň z emisných kvót rozporná s právom EÚ od počiatku a z tohto dôvodu tu nemohla začať plynúť lehota na vyrubenie dane a s tým súvisiaca lehota na vrátenie dane, dal do pozornosti nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS

12. Proti rozsudku krajského súdu podal žalobca (ďalej aj „sťažovateľ“) kasačnú sťažnosť z dôvodu, že krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 440 ods. 1 písm. g/ SSP). Sťažnostným návrhom sa sťažovateľ domáhal zrušenia napadnutého rozsudku a vrátenia veci správnemu súdu na ďalšie konanie. 13. Nesprávne právne posúdenie veci vnímal sťažovateľ v tom, že podľa jeho názoru lehota na vrátenie dane nikdy nezačala plynúť. Tento názor odôvodnil nasledovne: - rozhodnutia SD EÚ o prejudiciálnych otázkach platia ex tunc, spätne do času nadobudnutia účinnosti vykladaného pravidla práva EÚ. Teda pôsobia do minulosti, aj na právne vzťahy založené pred vydaním rozhodnutia SD EÚ (C-2/06 Kemper, C-453/00 Kuehne Heitz); - uvedené znamená, že v dôsledku rozsudku SD EÚ vo veci C-302/2017 PPC Power, a.s., ktorým bola daň z emisných kvót vyhlásená za rozpornú so smernicou s účinkami ex tunc, bola daň nezákonná (v rozpore so smernicou) od počiatku a žiadna zákonná povinnosť podať daňové priznanie na nezákonnú daň vzniknúť nemohla; - platí princíp prednosti a priameho účinku práva EÚ, čo znamená možnosť priamej aplikácie smernice, aj keď správca dane a žalovaný odkazovali len na nepriamy účinok práva EÚ; - ak by aj vnútroštátna právna úprava v čase podania daňového priznania požívala prezumpciu súladu s právom EÚ, nemohla vzniknúť povinnosť podať daňové priznanie, keďže táto prezumpcia je vyvrátiteľná a bola vyvrátená rozhodnutím SD EÚ vo veci C-302/2017 PPC Power, a.s. s účinkami ex tunc; - ustanovenie § 69 ods. 1 Daňového poriadku explicitne uvádza, že päťročnú lehotu treba počítať „od vzniku povinnosti podať daňové priznanie“. Keďže daň bola nezákonná, nemohla vzniknúť zákonná povinnosť podať daňové priznanie, a preto žalobcovi ani nemohla začať plynúť lehota spôsobujúca zánik práva požadovať vrátenie daňového preplatku. Uvedené závery prijal aj Krajský súd v Trenčíne (rozsudok sp. zn. 11S/58/2020 zo dňa 21.04.202) či

Je to štát, kto nesie zodpovednosť za znenie právnej úpravy, preto pojem „vznik povinnosti podať daňové priznanie“ treba vykladať v prospech daňového subjektu a nie štátu (inak štát nechráni základné práva a slobody, ale sám seba, a z nepráva vytvára právo). Štátu vzniká pozitívny záväzok napraviť následky, ktoré spôsobil zavedením dane v rozpore s

Táto zásada by bola dodržaná, ak by bol sťažovateľovi priznaný nárok na vrátenie dane a zaplatenie úroku, pretože lehota na vrátenie daňového preplatku podľa vnútroštátneho práva nezačala plynúť. Takýto záver je aj v súlade so zásadou ekvivalencie (C-565/11 Irimie); - rozhodnutie SD EÚ vo veci C-500/16 Caterpillar Financial Services sp. z o.o nie je aplikovaný správne, pretože v danej veci išlo o DPH, ktorá je harmonizovanou daňou a možno ju považovať za súladnú s právom EÚ. To znamená, že ak aj je časť DPH zaplatená neoprávnene, automaticky to neznamená, že neexistuje notifikačná povinnosť k DPH ako takej (ktorá môže byť vo výške 0 eur). Naopak, daň z emisných kvót je nezákonná ako celok a vôbec pri nej nevzniká notifikačná povinnosť; - rozhodnutie SD EÚ vo veci C-30/02 Recheio-Cash and Carry SA sa týkalo situácie, keď lehota na vrátenie platby bez právneho dôvodu plynula od dobrovoľného zaplatenia platby, teda bez ohľadu na povinnosť podať daňové priznanie.

o zodpovednosti za škodu, no Okresný súd Bratislava I. rozsudkom sp. zn. 15C/20/2020 zo dňa 17.06.2023 mu tento nárok nepriznal. Uviedol, že náprava za pochybenie členského štátu v tomto prípade je poskytnutá prostredníctvom úpravy Daňového poriadku. Odvolal sa na § 17 ods. 1 zákona o zodpovednosti za škodu, podľa ktorého sa podľa tohto zákona uhrádza skutočná škoda a ušlý zisk, avšak úrok z oneskorene vrátenej dane je podľa okresného súdu len kompenzáciou daňovníkovi za nemožnosť disponovať s daňou; - keďže finančné orgány a krajský súd argumentovali tým, že vrátenie úroku podľa Daňového poriadku neprichádza do úvahy, keď sa zároveň nerozhoduje o vrátení daňového preplatku, sťažovateľ žiadal kasačný súd, aby prijal jednoznačný a odôvodnený záver o tom, v akom režime sa má domáhať zaplatenia úroku, pričom cieľom sťažovateľa nie je obdržať dvojité

Navrhol, aby kasačný súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil. 18. V doplňujúcom vyjadrení zo dňa 17.07.2023 dal sťažovateľ do pozornosti, že Ministerstvo financií SR vo vyjadrení k odvolaniu sťažovateľa voči rozsudku Okresného súdu Bratislava I. sp. zn. 15C/20/2020 zo dňa 17.06.2023 uviedlo, že úrok predstavuje daňovoprávny nárok. Sťažovateľ navrhol, aby kasačný súd priznal Ministerstvu financií SR (ďalej aj „MF SR“) postavenie osoby zúčastnenej na konaní podľa § 41 ods. 2 písm. d) SSP, keďže záver správneho súdu bude mať dopad aj na MF SR. Nakoľko Krajský súd v Bratislave konanie o odvolaní proti uvedenému rozsudku okresného súdu vedené pod sp. zn. 9Co/109/2022 prerušil až do skončenia konania o kasačnej sťažnosti, sťažovateľ sa domáhal vydania rozhodnutia kasačného súdu v primeranej lehote.

Tvrdil, že súd rozhodol bez obligatórneho predloženia prejudiciálnej otázky SD EÚ a bez eurokomfornej aplikácie zásady efektivity a ekvivalencie, že nesprávne určoval plynutie lehoty od faktického podania daňového priznania a v rozpore s čl. 13 Ústavy SR uzavrel, že procesná povinnosť podať daňové priznanie existuje izolovane bez pokladu v hmotnom práve. Označil za rozpornú

Dal do pozornosti rozhodnutie SD EÚ vo veci C-278/20 zo dňa 28.06.2022, bod 144 a tvrdil, že v danom prípade ku vzniku nároku došlo bez správneho rozhodnutia, ktoré by bolo možné napadnúť, pričom požadovať od daňového subjektu, aby sám inicioval vydanie takéhoto rozhodnutia, je v rozpore s princípom efektivity. Okrem toho riadna aplikácia zásady ekvivalencie vyžaduje povinnosť zohľadniť aj lehotu podľa zákona o zodpovednosti za škodu, pričom v prípade § 19 ods. 1 tohto zákona začína plynúť lehota od okamihu, kedy sa dotknutá osoba o porušení práva EÚ dozvedela (tu z rozsudku SD EÚ).

23. Podľa § 51b ods. 2 zákona o dani z príjmov: „Predmetom dane z emisných kvót sú zapísané emisné kvóty v rokoch 2011 a 2012.“ 24. Podľa § 42 ods. 12 zákona o dani z príjmov účinného do 31.12.2017 (t. j. do uplynutia lehoty na vrátenie dane): „Správca dane vráti do 30 dní odo dňa podania žiadosti daňovníka zaplatené preddavky na daň, ak daňovníkovi nevznikla povinnosť platiť preddavky na daň podľa tohto zákona, alebo rozdiel zaplatených preddavkov na daň, ak daňovník zaplatil preddavky na daň v sume vyššej, akú bol povinný zaplatiť podľa tohto zákona. Na postup správcu dane sa pri vrátení takto zaplatených preddavkov alebo rozdielu zaplatených preddavkov na daň použijú ustanovenia osobitného predpisu.126)“ Poznámka pod čiarou pod č. 126 odkazuje na § 79 Daňového poriadku. 25. Podľa § 69 ods. 1 prvá veta Daňového poriadku: „Ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak, nemožno vyrubiť daň ani rozdiel dane alebo uplatniť nárok na sumu podľa osobitných predpisov1 po uplynutí piatich rokov od konca roka, v ktorom vznikla povinnosť podať daňové priznanie alebo v ktorom bol daňový subjekt povinný daň zaplatiť bez povinnosti podať daňové priznanie, alebo v ktorom daňovému subjektu vznikol nárok na uplatnenie sumy podľa osobitných predpisov.1“ 26. Podľa § 79 ods. 2 Daňového poriadku: „Ak nemožno daňový preplatok použiť podľa odseku 1 alebo uplatniť postup podľa odseku 9 alebo odseku 10, správca dane na žiadosť daňového subjektu preúčtuje daňový preplatok na nesplatný preddavok na daň, inak daňový preplatok vráti v lehote do 30 dní od doručenia žiadosti o jeho vrátenie, ak je väčší ako 5 eur; daňový preplatok na dani z príjmov a na dani z motorových vozidiel za príslušné zdaňovacie obdobie sa vráti najskôr po uplynutí lehoty na podanie daňového priznania podľa osobitných predpisov, najneskôr však do 40 dní odo dňa vzniku daňového preplatku. Ak správca dane žiadosti o vrátenie preplatku vyhovie v plnom rozsahu, správca dane rozhodnutie nevydáva.“ 27. Podľa § 79 ods. 3 Daňového poriadku: „Ak správca dane vráti daňový preplatok po lehote ustanovenej v odseku 2, je povinný v lehote do 15 dní od vrátenia daňového preplatku rozhodnúť o priznaní úroku zo sumy daňového preplatku, ak jeho výška presiahne sumu 5 eur. Pri výpočte úroku sa použije trojnásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej v posledný deň lehoty, v ktorej mala byť suma daňového preplatku podľa tohto zákona vrátená; ak trojnásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky nedosiahne 10 %, pri výpočte úroku sa namiesto trojnásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky použije ročná úroková sadzba 10 %. Úrok sa priznáva za každý deň omeškania. Správca dane tento úrok zaplatí do 15 dní od doručenia rozhodnutia o priznaní úroku. [...]“ 28. Podľa § 79 ods. 5 Daňového poriadku: „Daňový preplatok nemožno vrátiť, ak žiadosť o jeho vrátenie bola doručená po zániku práva vyrubiť daň alebo rozdiel dane [...].“

A. K veci samej 29. Predmetom správneho súdneho prieskumu v prejednávanej veci je rozhodnutie žalovaného potvrdzujúce rozhodnutie správcu dane, ktorým správca dane nevyhovel žiadosti sťažovateľa zo dňa 11.04.2019, ktorou sťažovateľ požiadal správcu dane o vrátenie preplatku na dani z emisných kvót za rok 2011 ako aj úroku z oneskoreného vrátenia preplatku na tejto dani z dôvodu rozporu dane z emisných kvót s právom EÚ deklarovaného rozsudkom SD EÚ vo veci C-302/2017 PPC Power, a.s. zo dňa 12.04.2018. Nosným dôvodom pre nevyhovenie žiadosti sťažovateľa, s ktorým sa stotožnil aj krajský súd, bolo, že žiadosť bola sťažovateľom uplatnená oneskorene, keďže lehota na podanie žiadosti o vrátenie dane a úroku uplynula podľa § 79 ods. 5 v spojitosti s § 69 ods. 1 Daňového poriadku dňa 31.12.2017, ako aj že časť nároku pozostávajúceho zo zaplatenej dane štát sťažovateľovi vrátil ako nárok na náhradu škody na základe mimosúdnej dohody. Spornou teda ostala otázka existencie nároku na úrok z dane z emisných kvót a najmä jeho preklúzie, ktorej právne posúdenie považuje sťažovateľ za nesprávne. V podstatnom sťažovateľ tvrdí, že lehota na podanie žiadosti o vrátenie dane a úroku ešte nezačala plynúť, keďže nenastal okamih rozhodujúci pre začatie jej plynutia, teda vznik povinnosti podať daňové priznanie, pretože v uvedenom prípade nemohla vzniknúť povinnosť podať daňové priznanie na daň od počiatku nezákonnú (ex tunc účinky rozsudku SD EÚ vo veci C-302/2017 PPC Power). Výklad Daňového poriadku zo strany finančných orgánov a krajského súdu považoval za odporujúci zásade efektivity a ekvivalencie európskeho práva. 30. Najvyšší správny súd SR sa vyššie uvedenými právnymi otázkami už zaoberal, a to v konaní vedenom pod sp. zn. 3Sfk/26/2021, v ktorom dňa 23.11.2023 vyhlásil rozsudok, ktorým kasačnú sťažnosť postavenú na totožnej právnej argumentácii ako v prejednávanej veci zamietol ako nedôvodnú. Uvedený rozsudok prešiel aj testom ústavnosti, kedy Ústavný súd SR uznesením sp. zn. I. ÚS 409/2024-24 zo dňa 24.07.2024 ústavnú sťažnosť podanú proti rozsudku Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 3Sfk/26/2021 zo dňa 23.11.2023 odmietol ako zjavne neopodstatnenú. Ústavný súd SR dospel k záveru, že Najvyšší správny súd SR sa nedopustil takého výkladu a aplikácie príslušnej zákonnej právnej úpravy (Daňového poriadku a Správneho súdneho poriadku), ktorými by poprel ich účel a význam, a že napadnutý

rozsudok

Najvyššieho správneho súdu SR nemožno označiť za arbitrárny v tom smere, že by závery ním formulované boli zjavne nelogické s ohľadom na zistený skutkový stav, ústavne neudržateľné alebo že by napadnutý rozsudok nereflektoval ťažiskové skutočnosti dôležité pre riadne zistenie stavu veci a rozhodnutie o kasačnej sťažnosti.

32. Medzi účastníkmi nebolo sporné, že v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ majú členské štáty povinnosť vrátiť dane zaplatené v rozpore s právom EÚ ako poplatky vybrané bez právneho dôvodu, na druhej strane však členské štáty môžu v záujme právnej istoty stanoviť primerané prekluzívne či premlčacie lehoty, a to za podmienky dodržania zásady efektivity a ekvivalencie: „[.

. .] Konkrétnejšie, v prípade neexistencie právnej úpravy Únie v oblasti vrátenia neoprávnene vybraných vnútroštátnych daní prislúcha každému členskému štátu, aby upravil procesné pravidlá žalôb určených na ochranu práv vyplývajúcich z práva Únie, ale pod podmienkou, že uvedené pravidlá sú v súlade tak so zásadou ekvivalencie, ako aj zásadou efektivity [.

34. V konaní teda nebolo sporné, že sťažovateľovi, ktorý zaplatil daň z emisných kvót za rok 2011, vzniklo z titulu jej rozporu s právom Európskej únie právo na vrátenie zaplatených súm dane, ako aj úroku. Sporné nebolo ani to, že časť nároku v rozsahu nezákonnej dane bola sťažovateľovi zo strany štátu vrátená ako občianskoprávny nárok. Zo záverov žalovaného, ako aj správneho súdu vyplýva, že nespochybňovali vznik sťažovateľovho práva na vrátenie dane a úroku, avšak ho nepovažovali za včas uplatnené z dôvodu uplynutia lehoty stanovenej v § 69 ods. 1 Daňového poriadku. Sťažovateľ naopak tvrdil, že s ohľadom na znenie § 69 ods. 1 prvá veta Daňové poriadku a ex tunc účinky rozsudku SD EÚ vo veci C-302/2017 PPC Power, a.s. mu nikdy nevznikla povinnosť podať daňové priznanie, a teda lehota podľa tohto ustanovenia nikdy nezačala plynúť, a že aplikácia prekluzívnej lehoty v zmysle § 69 ods. 1 prvá veta Daňového poriadku zo strany daňových orgánov vedúca k odmietnutiu žiadosti o vrátenie dane a úroku nespĺňala zásady efektivity a ekvivalencie.

36. Súdny dvor EÚ zásadu efektivity vo väzbe na premlčacie a prekluzívne lehoty posudzoval napr. v rozsudku v spojených veciach C-89/10 a C-96/10 Q-Beef a Bosschaert: „. . . právo

. .] členské štáty môžu určiť dlhšie alebo kratšie lehoty pre vrátenie súm zaplatených bez právneho dôvodu, pod podmienkou, že nespôsobujú faktickú nemožnosť alebo výrazné sťaženie výkonu práv priznaných právom Spoločenstva.“

práva EÚ. Kasačný súd poukazuje napríklad na vyššie citovaný rozsudok SD EÚ v spojených veciach C-89/10 a C-96/10Q-Beef a Bosschaert, v ktorom SD EÚ vyslovil, že: „V sporoch vo veci samej podľa vnútroštátneho súdu začala premlčacia doba plynúť 1. januára 1998 a uplynula 31. decembra 2002, kým už citovaný rozsudok Calster a i. bol vyhlásený až 21. októbra 2003, teda po uplynutí osobitnej päťročnej premlčacej doby.

i. [. . .] za okolností, akými sú okolnosti vo veci samej, skutočnosť, že Súdny dvor v rozsudku vydanom v prejudiciálnom konaní rozhodol o nezlučiteľnosti retroaktívneho účinku dotknutej vnútroštátnej právnej úpravy s právom Únie, nemá vplyv na začiatok plynutia premlčacej doby stanovenej vnútroštátnym právnym poriadkom pre pohľadávky voči štátu.“

39. Aj z rozsudku SD EÚ vo veci C-452/09 Tonina Enza Iaia zo dňa 19.05.2011 vyplýva, že „na to, aby mohli nositelia práv v plnom rozsahu poznať svoje práva, nie je rozhodnutie Súdneho dvora o predmetnom porušení potrebné; stanovenie začiatku plynutia lehoty pred týmto súdnym rozhodnutím nevedie k praktickej nemožnosti ani nadmernému sťaženiu ochrany práv priznaných právom Európskej únie.“

vyslovil, že v posudzovanom prípade nebolo možné dospieť k záveru, že sťažovateľka stratila akúkoľvek možnosť uplatniť svoje právo vyplývajúce zo smernice 2003/87/ES. 41. Kasačný súd v tejto súvislosti dodáva, že právne záväzným normatívnym aktom EÚ, ktoré sa zverejňujú v Úradnom vestníku EÚ, svedčí prezumpcia oboznámenia sa s ich obsahom zo strany fyzických a právnických osôb. Sťažovateľ mal a mohol poznať obsah svojich práv vyplývajúcich zo smernice, pričom prípadný rozpor smernice a vnútroštátneho práva mal byť primerane obozretným adresátom známy (viď ďalší bod tohto rozsudku), a preto mohol včas uplatniť prostriedky nápravy, ktoré mu vnútroštátne procesné právo poskytovalo na ochranu jeho práv vyplývajúcich zo smernice. V zmysle zásady prednosti práva Európskej únie (vrátane judikatúry Súdneho dvora EÚ) pred vnútroštátnym právom, ktorá je vyjadrená v článku 7 ods. 2 veta druhá Ústavy SR, sú orgány verejnej moci povinné vykladať všetky vnútroštátne ustanovenia eurokonformným spôsobom tak, aby ich aplikácia prispela k zabezpečeniu účinnej

PPC Power). Sťažovateľ teda mal vo vnútroštátnej právnej úprave Daňového poriadku, zákona o dani z príjmov a Správneho súdneho poriadku (resp. aj zákona o zodpovednosti za škodu) dostupné právne možnosti domáhať sa ochrany svojich práv založených na práve EÚ aj pred vydaním prejudicialneho nálezu SD EÚ vo veci C-302/17 PPC Power.

SR. Jednak, ako vyplýva priamo zo znenia tohto rozsudku, SD EÚ už riešil obdobné situácie v iných členských štátoch (rozsudky vo veciach C-566/11, C-567/11, C-580/11, C-591/11, C-620/11 a C-640/11, ako aj rozsudok vo veci C-43/14 ŠKO-Energo zo dňa 26.02.2015). Mnoho subjektov, vrátate spoločnosti PPC Power, a.s., svoje nároky uplatnili u správcu dane a následne na súde (viď uznesenie sp. zn. I. ÚS 409/2024-24 zo dňa 24.07.2024, bod 9). Napokon, aj z konania pred Ústavným súdom SR vo veci namietanej protiústavnosti zavedenia dane do právneho poriadku SR je zjavná argumentácia navrhovateľov o tom, že ide o rozpor s právom EÚ (uznesenie Ústavného súdu SR PL. ÚS 114/2011-179 zo dňa 13.06.2012) a nesúladom dane so smernicou argumentoval aj prezident Slovenskej republiky, keď zákon č. 548/2010 Z. z. nepodpísal a vrátil do parlamentu na nové prerokovanie.

. .]“ (rozsudok vo veci C-500/16 Caterpillar Financial Services sp. z o.o. bod 42, rozsudok vo veci C-677/19 SC Valoris, bod 25 a ďalšie). Uvedenú argumentáciu preto posúdil kasačný súd ako nedôvodnú.

Rovnako je uvedený výklad potrebné označiť za rozporný so zásadou ekvivalencie, pretože nároky na vrátenie dane a zaplatenie úroku založené na vnútroštátnej úprave je potrebné si uplatniť v lehotách ustanovených Daňovým poriadkom.

46. K súbehu konania o vrátenie dane a zaplatenie úrokov s konaním podľa zákona o zodpovednosti za škodu kasačný súd uvádza, že nespochybňuje všeobecné závery a rozhodnutia o tom, že tieto nároky možno uplatňovať paralelne. Predmetom tohto správneho súdneho konania je postup žalovaného, ktorý kasačný súd považuje za zákonný, a kasačnému súdu neprináleží preskúmať postup štátu pri konaní podľa zákona o zodpovednosti za škodu. Pre kasačný súd bolo rozhodujúce, že nárok na zaplatenie dane a úroku sťažovateľ uplatnil po lehote stanovenej v § 69 ods. 1 Daňového poriadku, a preto jeho žiadosti nebolo možné

význam. Pre nevyhovenie žiadosti bol podľa kasačného súdu podstatným dôvodom dôvod spočívajúci v oneskorenom uplatnení žiadosti, tento dôvod kasačný súd posúdil ako vecne správny a zákonný a pre tento dôvod rozhodnutia o nevyhovení žiadosti právne obstoja.

Uvedené však nebol prejednávaný prípad. 47. K rozsudku Okresného súdu Bratislava I. sp. zn. 15C/20/2020 zo dňa 17.06.2023 vydanému v civilnom spore sťažovateľa, v ktorom súd konštatoval, že náprava za pochybenie členského štátu je v tomto prípade poskytnutá prostredníctvom úpravy Daňového poriadku, kasačný súd konštatuje, že tieto závery nie sú v rozpore so závermi kasačného súdu. Ako však kasačný súd uviedol v predchádzajúcom bode, v správnom súdnom konaní mu neprináleží preskúmať postup štátu pri konaní podľa zákona o zodpovednosti za škodu.

49. Pokiaľ ide o dodržanie zásady ekvivalencie v súdenej veci, sťažovateľ jej porušenie videl v podstate v tom, že § 69 ods. 1 Daňového poriadku sa musí rovnocenne vzťahovať na nároky založené na vnútroštátnom i európskom práve a teda že lehota na podanie žiadosti musí plynúť od vzniku povinnosti podať daňové priznanie, ktorý však v uvedenom prípade nenastal.

Kasačný súd podotýka, že doplňujúce vyjadrenie zo dňa 16.04.2024 nepodal sťažovateľ v lehote na podanie kasačnej sťažnosti, ale až v reakcii na vydanie rozsudku NSS SR sp. zn. 3Sfk/26/2021 zo dňa 23.11.2023. Upriamuje pozornosť sťažovateľa na § 445 ods. 2 SSP, podľa ktorého sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Z uvedeného dôvodu kasačný súd na uvedenú argumentáciu sťažovateľa neprihliadal. Pre úplnosť však poukazuje na to, že Ústavný súd SR obdobnú právnu argumentáciu posúdil a konštatoval, že: „neobstojí tvrdenie sťažovateľky, že v daňovom konaní bolo potrebné aplikovať dĺžku lehoty podľa zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci.“ (uznesenie sp. zn. I. ÚS 409/2024-24 zo dňa 24.07.2024, bod 31). 50.

51. Záverom právneho posúdenia veci samej kasačný súd konštatuje, že postup žalovaného vychádza z prístupu v európskom práve, rešpektuje relevantnú judikatúru SD EÚ, spĺňa požiadavku efektivity aj ekvivalencie a je v súlade s princípom právnej istoty.

53. Aj v prípadoch, kedy ide o rozhodovanie súdu v poslednom stupni, SD EÚ definoval výnimky, kedy tento súd nie je povinný prejudiciálne otázky položiť. Výnimky sú zhrnuté v rozsudku vo veci CILFIT (rozsudok vo veci 283/81 CILFIT/Ministero della Sanita zo dňa 6.10.1982) a ide o situácie, kedy: - otázka nie je pre posúdenie veci relevantná, to znamená v prípadoch, keď odpoveď na túto otázku, nech by bola akákoľvek, nemôže mať nijaký vplyv na vyriešenie sporu; - položená otázka je identická s otázkou, ktorá už bola predmetom rozhodnutia v obdobnej veci ("act éclairé"); - správne uplatňovanie práva EÚ sa môže javiť také jednoznačné, že nepripúšťa nijaké rozumné pochybnosti o spôsobe riešenia položenej otázky ("act clair").

57. Vzhľadom na vyššie uvedené kasačný súd konštatuje, že námietky sťažovateľa uvedené v kasačnej sťažnosti neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorý bol náležite a riadne odôvodnený. Z tohto dôvodu kasačný súd kasačnú sťažnosť sťažovateľa podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol. 58. O trovách kasačného konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 1 SSP v spojení s § 167 ods. 1 SSP. Sťažovateľ (žalobca) v kasačnom konaní úspech nemal, pričom žalovanému náhrada trov kasačného konania prislúcha len v prípade, ak to možno spravodlivo požadovať a po splnení zákonom stanovených podmienok len výnimočne (§ 168 SSP), ktoré v danom prípade nenastali, a preto kasačný súd účastníkom konania nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznal. 59. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0 (§ 463 SSP v spojení s § 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu opravný prostriedok nie je prípustný.

V Bratislave dňa 30. januára 2025