1Sfk/34/2024

UZNESENIE

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: Krajská prokuratúra Banská Bystrica, so sídlom Partizánska cesta 1, 975 62 Banská Bystrica, proti žalovanému (sťažovateľovi): Daňový úrad Banská Bystrica, so sídlom Nová 13, 974 04 Banská Bystrica, o žalobe proti nečinnosti orgánu verejnej správy, v konaní o kasačnej sťažnosti žalovaného proti uzneseniu Správneho súdu v Banskej Bystrici sp. zn. BB-28Sa/5/2023 zo dňa 30. mája 2024, takto

rozhodol:

I. Kasačná sťažnosť sa zamieta. II. Žiaden z účastníkov konania nemá nárok na náhradu trov kasačného konania.

Odôvodnenie

I. Priebeh administratívneho konania

Na odvolanie daňového subjektu Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky rozhodnutím č. I/225/20976-136105/2011/990770-r zo dňa 16.12.2011 dodatočný platobný výmer zrušilo, pričom za opodstatnenú považovalo o. i. námietku daňového subjektu o nedodržaní zákonnej lehoty na výkon daňovej kontroly. Na základe žiadosti daňového subjektu zo dňa 04.01.2012 o vrátenie daňového preplatku, ktorý mal vzniknúť v súvislosti so zadržaným nadmerným odpočtom na DPH za zdaňovacie obdobie november 2009, Daňový úrad Prešov I vrátil daňovému subjektu dňa 03.02.2012 sumu 252.287,50 eur. 2.

za zdaňovacie obdobie 2009. Na odvolanie právneho nástupcu daňového subjektu Finančné riaditeľstvo SR rozhodnutím č. 1100301/1/486080/2014/5094 zo dňa 04.11.2014 rozhodnutie správcu dane zo dňa 13.05.2014 potvrdilo. Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom č. k. 23S/20/2015-64 zo dňa 08.09.2015 zrušil rozhodnutie Finančného riaditeľstva SR zo dňa 04.11.2014, ako aj jemu predchádzajúce rozhodnutie správcu dane zo dňa 13.05.2014 a vec vrátil na ďalšie konanie. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „Najvyšší súd SR“) rozsudkom sp. zn. 5Sžf/1/2016 zo dňa 20.04.2017 rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 08.09.2015 potvrdil s tým, že pokiaľ správca dane uskutoční daňovú kontrolu napriek existencii zo zákona vyplývajúcej prekážky (uplynutie prekluzívnej lehoty, opakovaná daňová kontrola bez splnenia zákonných podmienok), pre ktorú nie je možné daňovú kontrolu vykonať, ide o porušenie zásady právnej istoty v daňovom konaní, a teda o nezákonný zásah do práv daňového subjektu.

eur. 4. Na výzvu spoločnosti TALCUM GRUPPO s.r.o. zo dňa 23.01.2020 reagoval žalovaný oznámením č. 100481471/2020 zo dňa 20.02.2020 (ďalej aj „oznámenie“), v ktorom uviedol, že v prípade nároku na vyplatenie sankčného úroku je správca dane povinný postupovať len v súlade so zákonom. Spoločnosťou TALCUM GRUPPO s.r.o. požadované priznanie a zaplatenie úroku z omeškania za dobu od 25.02.2010 do 03.02.2012 neupravoval zákon č. 511/

Zároveň uviedol, že na základe skutočností, ktoré sú uvádzané v žiadosti, nie je možné priznať úrok za uvedené obdobie a v určenej výške. 5. V odpovedi na predžalobnú výzvu č. 101506788/2022 zo dňa 23.05.2022 žalovaný uviedol, že posúdil žiadosť daňového subjektu na zaplatenie úroku z nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie november 2009 a vydal oznámenie, v zmysle ktorého oznámil daňovému subjektu absenciu zákonných dôvodov na priznanie úroku.

V odôvodnení upozornenia prokurátor uviedol, že postupom správcu dane bol porušený zákon, nakoľko sa neriadil ustanoveniami § 2 písm. c), § 3 ods. 1-2, 7-9, § 58 ods. 1-2 a 4, § 63 ods. 1-6, § 65 ods. 1-2, § 79 ods. 3 Daňového poriadku a ustanoveniami § 79a ods. 1 a 3 zákona o DPH. Prokurátor argumentoval tým, že podstatou problému je právne posúdenie procesnej otázky, ako sa mal správca dane súladne so zákonom vysporiadať so žiadosťou - výzvou spoločnosti TALCUM GRUPPO s.r.o. zo dňa 23.01.2020. Prokurátor podľa § 28 ods. 2 písm. g) zákona o prokuratúre v upozornení navrhol, aby vo veci návrhu (žiadosti) na začatie daňového konania podaného dňa 23.01.2020 spoločnosťou TALCUM GRUPPO s.r.o., týkajúcom sa priznania úroku za vrátenie nadmerného odpočtu DPH (za zdaňovacie obdobie november 2009) po lehote určenej na jeho vrátenie, vyčísleného vo výške 73.405,20 eur, ktorou začalo daňové konanie, správca dane bezodkladne vydal rozhodnutie v súlade s § 63 Daňového poriadku.

8. Finančné riaditeľstvo SR v upovedomení č. 102801800/2022 zo dňa 13.10.2022 dospelo k záveru, že upozornenie nie je možné považovať za dôvodné a nie je možné mu vyhovieť. Argumentovalo najmä tým, že: - správca dane pri vybavovaní žiadosti postupoval v súlade so zákonom, ako aj v zmysle ustálenej súdnej praxe a judikatúry súdov; - prokurátor v upozornení neuvádza, či došlo k porušeniu relevantných ustanovení t. j. § 165 ods. 2, znenia za bodkočiarkou Daňového poriadku, § 35b ods. 6 a 7 zákona č. 512/1992 Zb. v znení účinnom do 31.12.2011 t. j. k porušeniu ustanovení zákona, na základe ktorých bola žiadosť daňového subjektu podaná; tieto ustanovenia prokurátor vo svojom upozornení vôbec necituje; z upozornenia prokurátora nie je zrejmé, podľa akého ustanovenia ktorého konkrétneho zákona má správca dane vydať rozhodnutie o uplatnenom nároku; - nedošlo k porušeniu zákona v zmysle nekonania správcu dane, keďže správca dane reagoval, žiadosť bola v zákonnej lehote vybavená oznámením, v ktorom bolo konštatované, že daňový subjekt nemá nárok na vyplatenie požadovaného úroku z omeškania;

II. Konanie pred správnym súdom

10. V zmysle § 3 ods. 1 a ods. 3 písm. a) zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov prešiel od 01.06.2023 výkon súdnictva vo všetkých veciach, v ktorých je daná právomoc správnych súdov, z doterajšieho Krajského súdu v Banskej Bystrici na Správny súd v Banskej

s § 25 SSP zamieta a že žiaden z účastníkov konania nemá právo na náhradu trov konania. 12. K procesnému návrhu žalovaného na prerušenie konania podľa § 100 ods. 1 písm. a) resp. podľa § 100 ods. 2 písm. a) SSP z dôvodu súdneho konania vedeného na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 4T/5/2019, správny súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol, že na takýto postup nevzhliadol dôvod. Argumentoval tým, že vedenie trestného konania voči konateľovi právneho predchodcu spoločnosti TALCUM GRUPPO s.r.o. a splnomocnenému zástupcovi spoločnosti TALCO SLOVAKIA s.r.o., ktoré súvisia so zdaňovacím obdobím november 2009, nie je dôvodom na prerušenie konania v konaní o správnej žalobe proti nečinnosti orgánu verejnej správy. V tomto súdnom konaní je predmetom konania zodpovedanie otázky, či orgán verejnej správy protiprávne nepokračuje v začatom administratívnom konaní - teda správny súd vyhodnocuje otázku, ktorá sa týka procesného postupu orgánu verejnej správy. Predmetom rozhodovania správneho súdu pri tomto type správnej žaloby nie je zodpovedanie otázky týkajúcej sa zákonnosti a správnosti záveru orgánu verejnej správy o subjektívnom práve, právom chránenom záujme alebo povinnosti účastníka

Skutočnosti, ktoré by prípadne mohli byť významné pre rozhodnutie o uplatňovanom nároku daňového subjektu, neospravedlňujú orgán verejnej správy z jeho povinnosti konať (v zmysle viesť administratívne konanie), ak mu táto povinnosť vyplýva z príslušnej právnej úpravy.

14. Správny súd nepriznal relevanciu argumentácii žalovaného, že bolo potrebné podať všeobecnú správnu žalobu o preskúmanie zákonnosti oznámenia ako opatrenia orgánu verejnej správy a v dôsledku tohto by bolo vylúčené podanie správnej žaloby proti nečinnosti orgánu verejnej správy.

V tejto súvislosti správny súd odkázal na nález Ústavného súdu SR sp. zn. III ÚS 593/2022 zo dňa 07.02.2023, ktorého závery považoval za podstatné pre súdny prieskum iniciovaný správnou žalobou proti nečinnosti orgánu verejnej správy, na základe ktorej sa konanie pred správnym súdom začalo do 30.06.2023. Podľa správneho súdu argumentácia žalovaného neobstojí, pretože pokiaľ právna úprava výslovne nevylučuje možnú konkurenciu viacerých typov správnych žalôb, je vecou procesnej autonómie účastníka konania, aký prostriedok ochrany svojich práv zvolí. V tomto súdnom konaní bola podaná správna žaloba proti nečinnosti orgánu verejnej správy prokurátorom a nie samotným účastníkom administratívneho konania, pretože účastník konania bol povinný podať pred podaním správnej žaloby proti nečinnosti orgánu verejnej správy sťažnosť alebo podnet na prokuratúre. Až v prípade, že by bol neúspešný s týmito prostriedkami ochrany svojich práv, bol by aktívne legitimovaný na podanie správnej žaloby proti nečinnosti orgánu verejnej správy.

Podstatné bolo posúdenie toho, či postup žalovaného zodpovedal ustanoveniam príslušného právneho predpisu, ktorým je takýto postup upravený. Do určitej miery bol podstatný aj charakter uplatňovaného nároku, pretože tento sa následne premieta do konkrétneho procesného postupu - procesný predpis vymedzuje, o akých nárokoch a ktorý orgán verejnej správy koná a zároveň je upravený aj procesný postup s výsledným správnym aktom. Správny súd neakceptoval argumentáciu žalovaného v tom smere, že má byť uvedené ustanovenie hmotnoprávneho predpisu, na základe ktorého by mal byť daňovému subjektu priznaný nárok a že mohlo dôjsť k porušeniu len tohto hmotnoprávneho ustanovenia.

Následne v dôvodoch svojho rozhodnutia rozsiahlo odcitoval závery prijaté v predmetnom rozhodnutí, vrátane záverov k otázke prípadnej konkurencie správnych žalôb a náhľadu na namietanú nečinnosť za situácie, keď správca dane nebol úplne nečinný a vybavil žiadosť daňového subjektu neformálne listom. V tejto súvislosti správny súd dodal, že žalovaný sám poukazoval na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8Sa/38/2017 zo dňa 27.03.2019, ktoré bolo citovaným rozhodnutím Najvyššieho súdu SR zrušené.

Oznámenie neobsahovalo preskúmateľné odôvodnenie a ani poučenie o opravnom prostriedku, preto nespĺňalo požiadavky, ktoré Daňový poriadok kladie na rozhodnutie stanovené v § 63. 18. Aj z obsahu vyjadrenia žalovaného podľa správneho súdu vyplýva, že do posúdenia daňovým subjektom uplatneného nároku na úrok z omeškania za oneskorené vyplatenie nadmerného odpočtu DPH za zdaňovacie obdobie november 2009 vstupuje mnoho skutočností - jednak vývoj právnej úpravy, vývoj súdnej praxe, a to aj v reflexii na rozhodovaciu činnosť Súdneho dvora EÚ, žalovaným uvádzané skutočnosti týkajúce sa premlčania, žalovaným uvádzané skutočnosti o vedenom trestnom konaní, ktoré podľa žalovaného majú pre vec podstatný význam. Práve posúdenie uplatňovaného nároku zo všetkých žalovaným uvádzaných hľadísk dosvedčuje podľa správneho súdu potrebu vysporiadania sa so žiadosťou/ návrhom daňového subjektu v riadnom daňovom konaní, ukončenom vydaním rozhodnutia, v ktorom žalovaný posúdi uplatňovaný nárok, uvedie skutkové okolnosti veci, ich právne posúdenie a konečný záver, prečo daňovému subjektu patrí alebo nepatrí uplatňovaný nárok

správy. 19. K námietke žalovaného, v ktorej žalovaný zdôrazňoval argumentáciu rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8Sa/38/20107 zo dňa 27.03.2019, správny súd uviedol, že táto bola vyhodnotená ako nesprávna v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžk/29/2019 zo dňa 28.04.2020.

21. Záverom odôvodnenia napadnutého uznesenia správny súd uviedol, že pokiaľ žalovaný poukazoval na trestné konania vedené proti konateľovi právneho predchodcu daňového subjektu TALCUM GRUPPO s.r.o. a proti bývalému konateľovi daňového subjektu TALCUM GRUPPO s.r.o., tieto skutočnosti presahujú rámec prejednávanej veci, ktorej predmetom je posúdenie namietanej nečinnosti orgánu verejnej správy a nie posúdenie uplatňovaného nároku na úrok z omeškania z titulu oneskoreného vrátenia zadržaného nadmerného odpočtu DPH, a pokiaľ sú tieto skutočnosti podľa žalovaného významné, je na mieste, aby ich vyhodnotil v daňovom konaní o uplatnenom nároku daňového subjektu na úrok z omeškania.

22. Proti napadnutému uzneseniu správneho súdu podal žalovaný (ďalej aj „sťažovateľ“) kasačnú sťažnosť z dôvodu, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 440 ods. 1 písm. g/ SSP). Sťažnostným návrhom sa sťažovateľ domáhal, aby kasačný súd zrušil napadnuté uznesenie a vec vrátil správnemu súdu na ďalšie konanie.

- správny súd konštatoval nečinnosť žalovaného, hoci žalovaný konal a vydal oznámenie (ako opatrenie), ktoré síce nemá zákonné náležitosti rozhodnutia, ale o nečinnosti nie je možné hovoriť. Nečinným bol práve daňový subjekt, keď v roku 2020 nepodal všeobecnú správnu žalobu na preskúmanie zákonnosti oznámenia, čo urobiť mohol a mal, nakoľko ide o súdom preskúmateľné opatrenie orgánu verejnej správy. Aj vo svetle nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. III. ÚS 593/2022-29 zo dňa 07.02.2023 a po spresnení legálnej definície nečinnosti v SSP, sa konanie daňového subjektu podaním podnetu na Okresnú prokuratúru Banská Bystrica, javí len ako možnosť konvalidácie jeho „nečinnosti“; - správny súd sa odchýlil od právnych záverov právoplatného rozhodnutia - uznesenia Správneho súdu v Banskej Bystrici sp. zn. BB-26Sa/10/2022 zo dňa 14.09.2023 v obdobnej veci toho istého účastníka konania (len iného obdobia). Podľa názoru sťažovateľa bol správny súd povinný sa so závermi tohto uznesenia vysporiadať v napadnutom uznesení a v tomto smere ide o prekvapivé rozhodnutie správneho súdu;

Na výzvu reagoval v zákonom stanovenej lehote vydaním oznámenia, v ktorom odôvodnil svoje konanie; - žaloba proti nečinnosti orgánu verejnej správy bola podaná v roku 2023 t. j. po vyše 11 rokoch po vrátení nadmerného odpočtu daňovému subjektu. Správny súd sa tomuto plynutiu času a z toho vyplývajúcim závažným procesným otázkam v napadnutom uznesení vôbec nevenoval; - daňové konanie o priznaní úroku zo zadržaného nadmerného odpočtu začína ex lege, bez potreby podania návrhu zo strany daňového subjektu. Skutočnosť, že daňový subjekt podal správcovi dane podanie, neznamená, že bez ďalšieho malo toto podanie za následok začatie daňového konania, v ktorom je správca dane povinný vydať rozhodnutie.

prokurátor. Sťažovateľ v zmysle zákona (§ 79 ods. 3 Daňového poriadku) povinne vydáva rozhodnutie o úroku v prípade, ak úrok priznáva. Podľa sťažovateľa tak aj v prípade začatia konania ex lege nemal povinnosť vydať rozhodnutie o nepriznaní nároku; - správny súd mal žalobu v celom rozsahu zamietnuť, nakoľko zo strany sťažovateľa nedošlo k porušeniu zákona v zmysle nekonania správcu dane. Sťažovateľ postupoval v súlade so zákonom ako aj v zmysle ustálenej súdnej praxe a judikatúry súdov.

bez rozhodnutia. Vo veci napadnutej kasačnou sťažnosťou sa prokurátor domáhal odstránenia nečinnosti (spočívajúcej v nevydaní rozhodnutia), a to vydaním rozhodnutia. Keďže vrátenie nadmerného odpočtu dane v sebe zahŕňa nielen procesný úkon, ale aj splnenie hmotnoprávnych podmienok, vec sa síce týka toho istého daňového subjektu, avšak nejde o obdobné veci, ako sa mylne domnieva sťažovateľ, preto správny súd v napadnutom uznesení nemal dôvod sa vysporiadať so závermi rozhodnutia Správneho súdu v Banskej Bystrici sp. zn. BB-26Sa/10/ 2022 zo 14.09.2023.

Ak by súd nerešpektoval citovanú právnu úpravu a retroaktívne by žalobcovi napriek jednoznačnému zákonnému imperatívu znemožnil žalobu prokurátora uplatnenú na ochranu objektívneho práva, dotýkajúceho sa sekundárne aj subjektívnych práv daňového subjektu, došlo by týmto porušením zákona k popretiu zákonných oprávnení prokurátora, čo by malo dopad aj na subjektívne právo daňového subjektu. Preto postup správneho súdu v súlade so zákonnou úpravou nemožno považovať za prekvapivé rozhodnutie, ako to správnemu súdu vytýka

potrebné opätovne uviesť odkaz na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžk/29/2019 zo dňa 28.04.2024, podrobne citované už v žalobe prokurátora. V tejto súvislosti žalobca dodal, že mu nemožno vytýkať, že z dôvodu uplynutia lehoty na podanie protestu a všeobecnej správnej žaloby využil v danej veci práve toto svoje oprávnenie (upozornenie prokurátora a žalobu proti nečinnosti orgánu verejnej správy). Práve naopak, žalobca v čase vybavovania podnetu podávateľa na preskúmanie zákonnosti postupu žalovaného mal zachovanú lehotu na podanie protestu prokurátora, nakoľko oznámenie sťažovateľa je zo dňa 20.02.2020 a právny prostriedok dozoru prokurátora - upozornenie bol uplatnený dňa 08.08.2022. Žalobca však realizoval v preskúmavanej veci práve tie svoje oprávnenia, ktoré využíval dlhodobo a úspešne pri výkone svojej pôsobnosti, ich využitie bolo všeobecne akceptované orgánmi verejnej správy aj súdmi, bolo súladné so zákonom o prokuratúre, SSP ako aj ustálenou rozhodovacou činnosťou súdov a tieto zároveň viedli k rýchlejšej náprave nezákonného stavu ako podanie protestu prokurátora.

27. Pokiaľ ide o ďalšie časti kasačnej sťažnosti, žalobca nepovažoval za potrebné sa k nim vyjadriť a odkázal na upozornenie prokurátora, žalobu a svoje doterajšie vyjadrenia adresované súdu. Považujúc kasačnú sťažnosť za nedôvodnú navrhol, aby ju kasačný súd zamietol.

31. Podľa § 3 ods. 1 písm. d) SSP v znení do 30.06.2023: „Na účely tohto zákona sa rozumie nečinnosťou orgánu verejnej správy stav, keď orgán verejnej správy protiprávne nepokračuje v začatom administratívnom konaní, alebo stav, keď orgán verejnej správy protiprávne z úradnej povinnosti nezačal administratívne konanie.“ 32. Podľa § 3 ods. 1 písm. d) SSP v znení od 01.07.2023: „Na účely tohto zákona sa rozumie nečinnosťou orgánu verejnej správy stav, keď orgán verejnej správy protiprávne nepokračuje v začatom administratívnom konaní, alebo stav, keď orgán verejnej správy protiprávne z úradnej povinnosti nezačal administratívne konanie; nečinnosťou orgánu verejnej správy nie je stav, keď z rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo opatrenia orgánu verejnej správy vyplýva, prečo orgán verejnej správy v administratívnom konaní nekoná a po vydaní rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo opatrenia orgánu verejnej správy nedošlo k podstatnej zmene okolností.“ 33. Podľa § 493e SSP: „Konania začaté a neskončené do 30. júna 2023 sa dokončia podľa tohto zákona v znení účinnom do 30. júna 2023; ustanovenie § 493f tým nie je dotknuté.“ 34. Podľa § 58 ods. 1 Daňového poriadku v znení do 31.12.2020: „Daňové konanie začína a) na návrh účastníka daňového konania, b) z podnetu orgánu príslušného konať vo veci podľa tohto zákona alebo osobitných predpisov.“ 35. Podľa § 58 ods. 2 Daňového poriadku v znení do 31.12.2020: „Daňové konanie je začaté dňom doručenia podania daňového subjektu orgánu príslušnému konať vo veci alebo dňom, keď daňový subjekt na výzvu tohto príslušného orgánu doručil doplnené podanie.“ 36. Podľa § 63 ods. 1 Daňového poriadku v znení do 31.12.2020: „Ukladať povinnosti alebo priznávať práva podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu možno len rozhodnutím, ktoré musí byť doručené podľa tohto zákona, ak tento zákon neustanovuje inak.“

37. Predmetom kasačného konania v danej veci je napadnuté uznesenie, ktorým správny súd vyhovel žalobe prokurátora proti nečinnosti orgánu verejnej správy a uložil sťažovateľovi (žalovanému), aby v lehote 2 mesiacov od právoplatnosti napadnutého uznesenia vykonal úkon - vydal rozhodnutie v daňovom konaní začatom podaním návrhu na začatie daňového konania spoločnosťou TALCUM GRUPO s.r.o., ktorým sa domáhala priznania úroku v súvislosti s vrátením nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie november 2009 po lehote určenej na jeho vrátenie. V ďalšom konaní správny súd sťažovateľovi uložil povinnosť zaoberať sa podaním (výzvou) daňového subjektu TALCUM GRUPPO s.r.o. zo dňa 23.01.2020, viesť na základe tohto návrhu daňové konanie v zmysle § 58 a nasl.

sťažovateľ. Od posúdenia tejto otázky sa potom odvíja záver, či sťažovateľ bol nečinný, teda či existuje jeho právna povinnosť vydať o nároku uplatnenom daňovým subjektom rozhodnutie alebo či sa vec považuje za vybavenú. Predmetom a účelom konania, tak súdneho konania pred správnym súdom ani konania o kasačnej sťažnosti, nie je posúdenie a rozhodnutie tej otázky, či sťažovateľovi (ne)patrí úrok za neoprávnene zadržiavané finančné prostriedky.

poriadok. V daňovom konaní sa o právach a povinnostiach daňových subjektov rozhoduje rozhodnutím, pokiaľ zákon neustanovuje inak. Rozhodnutím v daňovom konaní je správny akt, ktorý musí obsahovať stanovené náležitosti, okrem iných aj výrok a poučenie o odvolaní. Každé rozhodnutie v daňovom konaní obsahuje aj odôvodnenie, ak zákon neustanovuje inak (§ 63 ods. 3 písm. d/, e/, ods. 5 Daňového poriadku). Žiadne osobitné ustanovenia o tom, že v prípadoch rozhodovania o úrokoch z omeškania (či sankčných úrokoch podľa zákona č. 511/1992 Zb.), postačuje oznámiť účastníkovi neformálnym listom, že mu nárok nevznikol, Daňový poriadok (ani zákon č. 511/1992 Zb.) neobsahuje. Posudzovanie otázky, či sťažovateľovi patrí nárok na úrok alebo inú formu kompenzácie, je rozhodovaním o jeho právach a povinnostiach týkajúcich sa správy daní a priznávať práva alebo ukladať povinnosti možno v daňovom konaní len rozhodnutím (§ 2 písm. c/, § 63 Daňového poriadku; § 1a, § 30 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb.).

. .o zaplatení sankčného úroku je správca dane povinný vydať rozhodnutie, proti ktorému sa daňový subjekt môže odvolať. Tento zákon teda striktne ustanovuje povinnosť vydať o sankčnom úroku rozhodnutie, či zaplatí úrok za celú dobu zadržania alebo len

41. Pokiaľ ide o tvrdenie žalovaného, že o úroku rozhoduje správca dane ex offo, a preto daňové konanie nemohlo začať z podnetu daňového subjektu, kasačný súd uvádza, že sťažovateľ neponúkol relevantnú argumentáciu kontrujúcu voči záveru správneho súdu, ktorý vyhodnotil túto otázku ako právne irelevantnú. Sťažovateľ najmä neuviedol citáciu takej právnej úpravy (ani nevykonal jej rozbor), ktorá by vylučovala záver, že začatie daňového konania z podnetu daňového subjektu o jeho subjektívnom práve na úrok z nadmerného odpočtu je vylúčené najmä, ak sám správca dane nerozhodne o úroku z vlastnej iniciatívy, čo nastalo aj v prejednávanom prípade.

43. Sťažovateľ v kasačnej sťažnosti primárne namietal, že čo sa týka konkurencie všeobecnej správnej žaloby a žaloby proti nečinnosti, nejde z hľadiska ochrany subjektívnych práv o rovnocenné žaloby. Sťažovateľ predmetnú otázku (konkurencia správnych žalôb) pritom nastolil už v konaní pred správnym súdom a podľa názoru kasačného súdu, správny súd mu v tomto smere predložil riadnu a vyčerpávajúcu odpoveď (bod 69, 70, 79 a 80 napadnutého uznesenia). Aj s odkazom na ustálenú súdnu prax najvyšší súdnych autorít (nález Ústavného súdu SR č. k. III. ÚS 593/2022-29 zo dňa 07.02.2023 a uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžk/29/2019 zo dňa 28.04.2024) správny súd v dôvodoch napadnutého uznesenia náležite ozrejmil postoj najvyšších súdnych autorít pri náhľade na namietanú nečinnosť správcu dane podľa právnej úpravy účinnej do 30.06.2023 za situácie, keď správca dane nebol úplne nečinný a vybavil žiadosť/návrh daňového subjektu neformálne listom. S odkazom na stabilnú

44. V prípade konkurencie žalobných typov je tak výber druhu správnej žaloby, ktorou sa uplatňuje ochrana subjektívnych práv, zverený do dispozičnej sféry žalobcu. Podľa názoru najvyšších súdnych autorít, s ktorým sa v plnej miere stotožňuje aj kasačný súd, musí existovať výslovná zákonná opora na to, aby správny súd mohol konkurenciu správnych žalôb neakceptovať a ako materiálne neprípustnú posúdiť určitú správnu žalobu z dôvodu, že jej podaniu nepredchádzalo využitie návrhu na začatie iného typového konania v správnom

Následne bola na správny súd podaná žaloba proti nečinnosti orgánu verejnej správy, a to zo strany prokurátora, ktorý bol na jej podanie aktívne legitimovaný, nakoľko orgán verejnej správy zostal nečinný aj po upozornení prokurátora. V tejto veci tak boli zákonné podmienky pre podanie žaloby o nečinnosť orgánu verejnej správy splnené.

46. Novelizáciou znenia § 3 ods. 1 písm. d) SSP došlo k úprave legálnej definície nečinnosti tak, že nečinnosťou orgánu verejnej správy nie je stav, keď z rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo opatrenia orgánu verejnej správy vyplýva, prečo orgán verejnej správy v administratívnom konaní nekoná. Prechodné ustanovenie § 493e SSP k úpravám účinným od 01.07.2023 výslovne ustanovuje, že konania začaté a neskončené do 30.06.2023 sa dokončia podľa SSP v znení účinnom do 30.06.2023, čo v praxi znamená, že ustanovenia novely SSP, účinnej po 01.07.2023, nebudú platiť spätne pre už podané žaloby, pričom začaté konania sa dokončia podľa SSP v znení účinnom do 30.06.2023. Spätné pôsobenie normy § 3 ods. 1 písm. d) SSP obsahujúcej nové a užšie obsahové chápanie pojmu „nečinnosť orgánu verejnej správy“ účinnej od 01.07.2023 je tak expresiss verbis vylúčené zákonom. Podľa kasačného súdu však na toto nové znenie nemožno nahliadať ani ako na výkladovú pomôcku, ktorá sa má použiť na zistenie vôle zákonodarcu a na výklad pojmu „nečinnosť orgánu verejnej

vykladaná na ťarchu fyzických a právnických osôb a obmedzenie v práve na prístup k súdu by v tomto prípade muselo byť normované explicitne a priamo zákonom; súdnym výkladom ho vyvodiť nemožno. Aj z tohto dôvodu bol postup správneho súdu v súlade so zákonnou úpravou ako aj princípom právnej istoty a v žiadnom prípade ho nemožno považovať za prekvapivé rozhodnutie tak, ako to namieta sťažovateľ v kasačnej sťažnosti.

48. Ako nedôvodnú vyhodnotil kasačný súd aj námietku sťažovateľa, podľa ktorej sa správny súd mal odchýliť a nevysporiadať sa s právnymi závermi uznesenia Správneho súdu v Banskej Bystrici sp. zn. BB-26Sa/10/2022 zo dňa 14.09.2023 v obdobnej veci toho istého účastníka

Z uvedeného dôvodu kasačný súd nevidel dôvod, prečo by sa mal v odôvodnení napadnutého uznesenia správny súd zaoberať s rozhodnutím nesúvisiacim s prejednávanou vecou po skutkovej ani právnej stránke. 49. K argumentu sťažovateľa, že žaloba proti nečinnosti orgánu verejnej správy bola podaná po vyše 11 rokoch po vrátení nadmerného odpočtu daňovému subjektu a že správny súd sa tomuto plynutiu času v napadnutom uznesení nevenoval, kasačný súd uvádza, že žalovaný nedostatočne vymedzil, aký vplyv malo mať toto plynutie času na uplatnený kasačný dôvod nesprávneho právneho posúdenia veci správnym súdom podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP. Pre úplnosť kasačný súd podotýka, že ak sťažovateľ mienil týmto kasačným bodom namietať aj nepreskúmateľnosť napadnutého uznesenia podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP, taktiež nedostatočne vymedzil, z akých dôvodov ide o tak podstatný argument, že absencia vysporiadania sa s ním zo strany správneho súdu spôsobila nepreskúmateľnosť napadnutého uznesenia odôvodňujúceho jeho zrušenie kasačným súdom. Nad rámec uvedeného kasačný súd

50. Kasačný súd vzhľadom na vyššie uvedené zastáva názor, že správny súd vec správne právne posúdil, keď vyhodnotil žalobcom podanú žalobu proti nečinnosti orgánu verejnej správy ako dôvodnú a uložil sťažovateľovi povinnosť konať - vydať rozhodnutie v daňovom konaní začatom podaním návrhu na začatie daňového konania spoločnosťou TALCUM GRUPPO s.r.o. zo dňa 23.01.2020.

VII. Záver

51. Vzhľadom na vyššie uvedené kasačný súd konštatuje, že námietky sťažovateľa uvedené v kasačnej sťažnosti neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého uznesenia správneho súdu, ktoré bolo náležite a riadne odôvodnené. Z tohto dôvodu kasačný súd kasačnú sťažnosť sťažovateľa podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol. 52. O trovách kasačného konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 1 SSP v spojení s § 170 písm. c) SSP tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania, keďže konanie bolo začaté na základe žaloby prokurátora. 53. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0 (§ 463 SSP v spojení s § 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu opravný prostriedok nie je prípustný.

V Bratislave dňa 21. februára 2025