1Sfk/35/2023

1. Daňový úrad Trnava (ďalej len „správca dane“) na základe výsledkov daňovej kontroly na dani z príjmov právnickej osoby (ďalej len „daň z príjmov“ alebo „daň“) vykonanej u žalobcu vydal rozhodnutie č. 100225212/2020 zo dňa 21.01.2020 (ďalej aj „rozhodnutie správcu dane“), ktorým podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Daňový poriadok“) vyrubil žalobcovi rozdiel dane vo výške 1420364,31 Eur a určil rozdiel v sume kladného rozdielu medzi daňovou licenciou a daňou, ktorý možno započítať v nasledujúcich zdaňovacích obdobiach na 106,35 Eur na dani z príjmov za zdaňovacie obdobie 2015. 2. V prvostupňovom rozhodnutí správca dane uviedol, že žalobca nesplnil podmienky na uznanie daňových výdavkov podľa § 2 písm. i/ zákona 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o dani z príjmov“) vo vzťahu k vynaloženému nákupu železa, farebných kovov a papiera vo vzťahu k dodávateľovi Milbery s.r.o., IČO: 46123539. 3. Prijatý záver správca dane odôvodnil najmä na podklade nasledujúcich skutkových okolností: - žalobca nesprávne účtoval o predmetných transakciách, keďže mal účtovať na ťarchu účtu obstarania zásob a nie priamo do spotreby, - nepredložil skladovú evidenciu, ktorá by preukazovala pohyb nakúpeného a predaného tovaru, - konateľ spoločnosti Milbery s.r.o. tvrdil, že zvládal realizovať rozsiahle obchody, pretože mu pomáhal jeho otec, dôchodca; tovar v sklade ručne triedil a vážil ho na autách. Spoločnosť predal, keď sa o ňu začala zaujímať polícia a v čase výsluchu pracoval ako vodič kamiónu u daňového subjektu, - účtovníčka spoločnosti Milbery s.r.o. vykonávala účtovníctvo aj u dodávateľa spoločnosti Milbery s.r.o., - daňový subjekt nevedel predložiť žiadne dôkazy, ktorými by vedel preukázať, že obchody prebiehali tak, ako sú uvedené na faktúrach; správcom dane bol vyzvaný na predloženie ako kontaktoval spoločnosť Milbery s.r.o., odkedy s ňou spolupracoval, kto bol prítomný pri nakladaní a vykladaní a vážení tovaru, bol vyzvaný na predloženie dokladov o úhrade, 4. Na žalobcovo odvolanie žalovaný rozhodnutím č. 101525176/2020 zo dňa 05. októbra 2020 (ďalej len „preskúmavané rozhodnutie“) podľa § 74 ods. 4 Daňového poriadku potvrdil prvostupňové rozhodnutie správcu dane.

5. Žalobca sa včas podanou správnou žalobou na Krajskom súde v Trnave (ďalej len „správny súd“) domáhal preskúmania zákonnosti preskúmavaného rozhodnutia žalovaného a navrhol zrušiť rozhodnutia finančných orgánov oboch stupňov z dôvodu ich nezákonnosti. 6. Správny súd rozsudkom č. k. 14S/102/2020-79 zo 17. marca 2022 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) postupom podľa § 190 Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP“) správnu žalobu ako nedôvodnú zamietol. 7. Správny súd enunciát rozhodnutia odôvodňoval najmä nasledovnými skutočnosťami: - žalobca k prevereniu výdavkov znižujúcich základ dane z príjmov nepredložil na podporu svojich tvrdení jednak dostatok dôkazov o nadobudnutí tovaru od deklarovaného dodávateľa a jednak ani dostatok dôkazov o použití tohto tovaru v súlade s účelom zákona podľa § 2 písm. i) zákona o dani z príjmov, - žalobca k daňovej kontrole predložil len faktúry vystavené dodávateľom Milbery s.r.o., pričom nepredložil obchodné zmluvy s predmetným dodávateľom, objednávky tovaru ani dodacie listy, príp. doklady preukazujúce prevzatie tovaru v mieste dodania, z ktorých dokladov by sa dali identifikovať a následne preveriť osoby manipulujúce s predmetným tovarom či už pri jeho doprave alebo preberaní, taktiež nepredložil vážne listy a v neposlednom rade, nebola predložená ani skladová evidencia, - žaloba neposkytol daňovým orgánom vysvetlenie k spôsobu nadobudnutia tovaru, pretože neozrejmil ani nepreukázal, akým spôsobom a kým bol predmetný tovar prepravený, napr. akými vozidlami, ďalej nepreukázal, na ktoré zberné dvory žalobcu bol tovar vyskladnený a rovnako tak neposkytol vierohodné, resp. overiteľné vysvetlenie k spôsobu využitia predmetného tovaru na daňové účely, t. j. že tento nadobudol za účelom dosiahnutia, zabezpečenia a udržania zdaniteľných príjmov, - daňové orgány realizovali výzvu podľa § 46 ods. 5 Daňového poriadku vydanú ešte pred vyhotovením protokolu z daňovej kontroly a z jej obsahu bolo zrejmé, že správca dane jasne a zrozumiteľne formuloval pochybnosti o reálnom dodaní tovaru deklarovaným dodávateľom, preto nebolo možné prisvedčiť dôvodnosti námietky žalobcu, napádajúcej neoboznámenie žalobcu s pochybnosťami správcu dane o úplnosti a vierohodnosti jeho tvrdení o deklarovanom dodaní tovaru v priebehu daňovej kontroly.

IV. Právne závery kasačného súdu

14. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej aj „kasačný súd“) preskúmal rozsudok správneho súdu v medziach sťažnostných bodov (§ 438 ods. 2, § 445 ods. 1 písm. c/, ods. 2 SSP), pričom po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 442 ods. 1, § 443 ods. 1 SSP), a že ide o rozhodnutie, proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná (§ 439 ods. 1 SSP), vo veci v zmysle § 445 SSP nenariadil pojednávanie a po neverejnej porade senátu jednomyseľne dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná. Deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky www.nssud.sk podľa § 137 ods. 4 SSP v spojení s § 452 ods. 1 SSP.

16. Kasačný súd sa v prvom rade zaoberal aj možnosťou prerušiť konanie vedené pod sp. zn. 1Sfk/35/2023 a to vzhľadom na skutočnosť, že vec týkajúca sa dane z príjmov právnickej osoby bola senátom kasačného súdu uznesením sp. zn. 3Sfk/13/2021 z 11. novembra 2024 predložená na rozhodnutie Veľkému senátu Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky na rozhodnutie o predkladanej otázke týkajúcej uplatnenia daňového výdavku v zmysle § 2 písm. i) a § 21 ods. 1 zákona o dani z príjmov. Podľa názoru predkladajúceho senátu nie je zákonnou podmienkou preukázanie súladu identity deklarovaného dodávateľa uvedeného na faktúre so skutočným dodávateľom. Ak však dôjde k spochybneniu súladu dodávateľa uvedeného na faktúre so skutočným dodávateľom, je správca dane povinný daňovému subjektu umožniť tento rozpor odstrániť a preukázať vynaloženie daňového výdavku vo vzťahu ku konkrétnej osobe.

17. Keďže však v prejednávanej veci nie je predmetom konania posudzovanie postavenia dodávateľa sťažovateľa, resp. formálne rozpory medzi deklarovaným a skutočným dodávateľom, ale procesné otázky týkajúce sa priebehu daňovej kontroly, senát kasačného súdu dospel k záveru, že zodpovedanie predloženej otázky Veľkým senátom Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky nebude mať žiadny vplyv na rozhodnutie v prejednávanej veci.

19. Ani kasačný súd sa nestotožnil s predmetnou opakovanou námietkou sťažovateľa keďže, tak ako aj správny súd správne uvádzal, z administratívneho spisu je zrejmé, že po vykonaní prvotných úkonov správca dane pomerne rozsiahlou výzvou sťažovateľovi jednak objasnil skutkový stav a predostrel mu svoje dôvodné pochybnosti vo vzťahu k spornému dodávateľovi Milbery s.r.o. a zároveň od sťažovateľa požadoval objasnenie základných informácií týkajúcich sa uplatňovaných daňových výdavkov od spoločnosti Milbery s.r.o. Sťažovateľ však na predmetnú výzvu nereagoval. Rovnako je z administratívneho spisu zrejmé, že napriek pasivite sťažovateľa sa správca dane pokúšal o objasnenie sporných skutočností a to prostredníctvom dokumentov z inej daňovej kontroly sťažovateľa.

Keďže však sťažovateľ ostal v rámci daňovej kontroly pasívny a zjavne nemal záujem na objasnení základných skutočností týkajúcich sa daňových výdavkov vo vzťahu k spoločnosti Milbery s.r.o, ktoré by vyvrátili dôvodné pochybnosti správcu dane a preniesli dôkazné bremeno na neho, správca dane obstaral všetky dostupné dôkazy, ktoré z jeho postavenia bolo možné obstarať.

V tomto kontexte sa preto kasačný súd stotožnil s argumentáciou správneho súdu, že dôkazné bremeno na preukázanie oprávnenosti daňových výdavkov zaťažuje daňový subjekt (bod 95. odôvodnenia napadnutého rozsudku) a keďže sťažovateľ nebol schopný ozrejmiť základné skutočnosti týkajúce sa sporných daňových výdavkov ako sú spôsob prepravy tovaru, zberné dvory kde bol tovar vyskladnený, či spôsob využitia predmetného tovaru na daňové účely, bol rozsah dokazovania vykonaný správcom dane zodpovedajúci zistenému skutkovému stavu sporných daňových výdavkov.

23. V tomto kontexte sa kasačný súd stotožnil s názorom správneho súdu, že sťažovateľ nikdy neoznačil zamestnancov, ktorých chcel vypočuť a rovnako neuviedol, k akým skutočnostiam by mali byť títo svedkovia vypočutí. Kasačný súd zároveň dodáva, že už správca dane v predmetnej výzve zo dňa 10. septembra 2019 od sťažovateľa žiadal, aby mu uviedol, kto bol za neho prítomný pri nakladaní a vykladaní tovaru. Ako už kasačný súd konštatoval, na túto otázku správca dane od sťažovateľa nedostal odpoveď. Rovnako kasačný súd poukazuje na skutočnosť, že tieto osoby sťažovateľ nevedel identifikovať ani vo vyjadrení sa k protokolu, kde opätovne len stroho uvádza, že chce vypočuť zamestnancov, ktorí boli pri jednotlivých dodávkach, hoci bol na predloženie týchto informácií správcom dane vyzývaný už na začiatku daňovej kontroly.

25. Ani s druhou kasačnou námietkou, ktorou sťažovateľ tvrdil, že mu boli odňaté jeho práva v priebehu daňovej kontroly tým, že nemal možnosť vyjadrovať sa v priebehu daňovej kontroly k zisteným skutočnostiam sa kasačný súd nemohol stotožniť.

27. Sťažovateľ v tomto ohľade konštatoval, že nesprávnosť právneho posúdenia správnym súdom mala spočívať v tom, že vytvoril „univerzálny dokument“, čím vylúčil akékoľvek iné povinnosti správcu dane v priebehu daňovej kontroly.

29. Totiž, z predmetnej výzvy vyplýva, že správca dane sťažovateľovi ozrejmil vo vzťahu k akému obchodnému partnerovi a akým výdavkom má pochybnosti; zároveň zreteľne uvádzal, že sťažovateľ v tomto kontexte predložil len faktúry, že má pochybnosti o odôvodnenosti predmetných daňových výdavkov a o aké konkrétne doklady a informácie sťažovateľa žiada.

32. Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ na predmetnú výzvu nereagoval, nedošlo k žiadnej podstatnej zmene skutkového stavu. Napokon tomu nasvedčuje aj odpoveď správcu dane na sťažovateľom uvádzanú výzvu zo dňa 21.10.2019. Nie je povinnosťou správcu dane „slúžiť sťažovateľovi“ v tom smere, že je povinný na každé jeho požiadanie vysvetľovať skutkový stav veci, ale oboznamovať ho s novými alebo spornými skutočnosťami, ktoré je v konaní potrebné, v zmysle zásady úzkej spolupráce, objasniť. Preto podľa názoru kasačného súdu bol skutkový stav zrejmý už z predmetnej výzvy zo dňa 10. septembra 2019 a nezmenil sa práve vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ zjavne nepredložil potrebné doklady a neposkytol potrebné informácie k pochybnostiam správcu dane, ktoré boli podľa mienky kasačného súdu dôvodné. 33. Čo sa týka opakovaného argumentu ohľadne predloženia skladovej evidencie, na túto sťažovateľ dostal odpoveď ako od finančných orgánov, tak aj od správneho súdu (body 83 a 84 odôvodnenia napadnutého rozsudku), ktorú sťažovateľ žiadnym spôsobom nespochybnil.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný riadny opravný prostriedok.