1Sfk/36/2022

1. Dňa 03.10.2012 začal Daňový úrad Nitra (ďalej aj „správca dane“) u žalobcu daňovú kontrolu dane z pridanej hodnoty (ďalej aj „daň“ alebo „DPH“) za zdaňovacie obdobia január 2011 až december 2011 a január 2012 až august 2012, ktorá bola zameraná najmä na preskúmanie splnenia podmienok žalobcom uplatnenej osobitnej úpravy zdaňovania použitého tovaru - ojazdených motorových vozidiel, ktoré podľa predložených účtovných dokladov nadobudol od subjektov činných v inom členskom štáte EÚ. Daňová kontrola bola správcom dane dvakrát prerušená na obdobie od 15.01.2013 do 05.08.2016 a od 22.11.2016 do

O výsledku daňovej kontroly vyhotovil správca dane protokoly č. 100452273/2018 a č. 100452274/2018, oba zo dňa 27.02.2018, ktoré boli žalobcovi doručené spolu s výzvou na vyjadrenie dňa 02.03.2018. Týmto dňom došlo aj k ukončeniu daňovej kontroly.

Na odvolanie žalovaný rozhodnutím č. 101546299/2018 zo dňa 08.08.2018 prvé rozhodnutie správcu dane zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, z dôvodu nedostatočných skutkových zistení vo vzťahu k dodávkam ojazdených motorových vozidiel nadobudnutých žalobcom od talianskeho dodávateľa CIRPACI IOSIF, ktoré sa však týkali iných zdaňovacích období ako posudzovaného zdaňovacieho obdobia máj 2012.

4. Na odvolanie žalobcu žalovaný rozhodnutím č. 100911908/2019 zo dňa 16.04.2019 (ďalej aj „rozhodnutie žalovaného“), postupom podľa § 74 ods. 4 Daňového poriadku, rozhodnutie správcu dane potvrdil. V odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia žalovaný poukázal na skutkové zistenia správcu dane, podľa ktorých žalobca nadobudol použité motorové vozidlá z Maďarska od dodávateľa Tournier Car Kft. a TRUCK-BOSS TRADE Kft., pričom pri predaji týchto vozidiel v posudzovanom zdaňovacom období máj 2012 uplatnil osobitnú úpravu dane pri použitom tovare v zmysle § 66 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon o DPH“), teda odviedol daň len zo základu dane, ktorý bol vypočítaný podľa § 66 ods. 3 zákona o DPH ako kladný rozdiel medzi predajnou a kúpnou cenou zníženou o daň. Na účely preverenia splnenia podmienok pre uplatnenie tejto osobitnej úpravy zdaňovania použitého tovaru správca dane zaslal orgánom maďarskej daňovej správy žiadosť o medzinárodnú výmenu informácií k deklarovanej dodávateľskej spoločnosti

DPH daňová povinnosť vzniká dodaním tovaru a týmto dňom je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník.

6. Proti rozhodnutiu žalovaného podal žalobca v zákonnej lehote (všeobecnú) správnu žalobu na Krajský súd v Nitre (ďalej aj „krajský súd“ alebo „správny súd“), ktorou sa domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného, jeho zrušenia (vrátane prvostupňového rozhodnutia) a vrátenia veci správcovi dane na ďalšie konanie. 7. Žalobca v žalobe namietal najmä nezákonnosť prerušenia daňovej kontroly a prekročenie maximálnej zákonom stanovenej dĺžky jej trvania (§ 46 ods. 10 Daňového poriadku), pričom poukázal na to, že prvé prerušenie trvalo tri a pol roka, čo je v hrubom rozpore s povinnosťou správcu dane vybaviť vec bezodkladne a bez zbytočných prieťahov. Zaujal názor, že pokiaľ

v zdaňovacom období máj 2012 predal vozidlá dodané touto spoločnosťou a spoločnosťou Tournier Kft. Žalobca tiež namietal, že v rozhodnutí o prvom prerušení daňovej kontroly zo dňa 07.01.2013, ktoré trvalo tri a pol roka, nebol v rozpore s § 61 ods. 3 Daňového poriadku uvedený deň, od ktorého mala byť daňová kontrola prerušená.

materiálneho plnenia. 8. Navrhujúc žalobu ako nedôvodnú zamietnuť, žalovaný vo vyjadrení k správnej žalobe zotrval na názore, že zákonná lehota jeden rok na vykonanie daňovej kontroly nebola prekročená. Trval aj na tom, že žalobca nesplnil zákonné podmienky osobitnej úpravy zdaňovania pri predaji použitého tovaru v tuzemsku, a to z dôvodu nepreukázania osoby, ktorá dodala predmetný použitý tovar.

rozsahu. V odôvodnení v poradí prvého rozsudku správny súd v súlade s § 140 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „SSP“) odkázal na odôvodnenie rozsudku správneho súdu č. k. 11S/215/2018-89 zo dňa 17.07.2019, ktorým zrušil rozhodnutia orgánov finančnej správy o určení dane tomu istému žalobcovi za zdaňovacie obdobie február 2012, vychádzajúc z výsledku rovnakej daňovej kontroly, pri prakticky totožnom skutkovom i právnom stave veci a s týmto sa aj stotožnil.

Prvé rozhodnutie o prerušení daňovej kontroly zo dňa 07.01.2013 preto podľa správneho súdu bolo neúčinné a nemohlo vyvolať prerušenie plynutia lehoty na vykonanie daňovej kontroly. V dôsledku tohto stavu podľa správneho súdu daňová kontrola v predmetnej veci presiahla jednoročnú zákonnú lehotu a protokol z tejto kontroly preto nie je zákonným dôkazom pre účely nasledujúceho daňového konania (bod 43 až 46 rozsudku č. k. 11S/215/2018-89 zo dňa 17.07.2019).

kontroly. 12. Vo vzťahu k ďalšiemu procesnému postupu správneho súdu Najvyšší súd SR uviedol, že „úlohou správneho súdu bude vysporiadať sa s ostatnými otázkami, ktoré nastolil žalobca v správnej žalobe, teda s námietkami proti neprimeranej dĺžke trvania daňovej kontroly ako celku i vo vzťahu k jednotlivým zdaňovacím obdobiam, ako aj s hmotnoprávnymi námietkami k osobitnému spôsobu zdaňovania použitého tovaru nadobudnutého z iných členských štátov EÚ deklarovanými dodávateľmi.“

14. V odôvodnení v poradí druhého rozsudku sa krajský súd v súlade s § 140 SSP stotožnil s právnym posúdením uvedeným v rozsudku správneho súdu č. k. 26S/39/2018-108 zo dňa 05.09.2019 (ďalej aj „citovaný rozsudok“). Považoval ho za plne aplikovateľný na

15. Krajský súd sa v dôvodoch napadnutého rozsudku v plnom rozsahu odvolal na citovaný rozsudok a poukázal tiež na to, že Najvyšší súd SR rozsudkom sp. zn. 1Sžfk/19/2020 zo dňa 22.06.2021 kasačnú sťažnosť sťažovateľa (žalobcu) proti citovanému rozsudku zamietol.

kontroly došlo dňom 22.11.2016 a trvalo do 02.01.2018. Daňová kontrola bola ukončená dňom 02.03.2018, kedy boli žalobcovi doručené protokoly z daňovej kontroly. Z uvedeného vyplýva, že samotná daňová kontrola okrem dní, keď bola prerušená, a teda keď ani neplynú lehoty podľa Daňového poriadku, trvala celkom 273 dní, čo je súladné s dĺžkou daňovej kontroly vyplývajúcej z § 46 ods. 10 Daňového poriadku. V tejto súvislosti správny súd poukázal na argumentáciu uvedenú v citovanom rozsudku, a to predovšetkým na to, že problematika dĺžky trvania daňovej kontroly bola opakovane judikovaná či už Najvyšším súdom SR alebo aj Ústavným súdom SR (III. ÚS 726/2016, III. ÚS 24/2010).

právach alebo právom chránených záujmoch. Z obsahu ustanovení o prerušení daňovej kontroly Daňového poriadku vyplýva, že úmyslom zákonodarcu bolo zabrániť, aby k prerušeniu konania mohlo dôjsť skôr, ako má daňový subjekt možnosť sa o tom dozvedieť, resp. aby časový sklz medzi začiatkom lehoty, od kedy je konanie prerušené a kedy sa o tom daňový subjekt aj reálne dozvie, bol čo najkratší. Hoci správca dane deň, od kedy je konanie prerušené, neuviedol, o prerušení rozhodol dňa 07.01.2013 a za deň prerušenia konania považoval deň, kedy sa daňový subjekt o prerušení dozvedel, čím bol zmysel právnej úpravy ako aj úmysel zákonodarcu zachovaný. Následne správny súd poukázal na to, že totožný právny názor zaujal i Najvyšší súd SR pri preskúmavaní v poradí prvého rozsudku krajského súdu (odsek 34 rozsudku 1Sžfk/76/2020 zo dňa 22.06.2021).

Tournier Car Kft., 1157 Budapest a TRUCK-BOSS TRADE Kft, 1039 Budapest, pričom pri predaji týchto vozidiel si uplatnil osobitnú úpravu dane pri použitom tovare v zmysle § 66 zákona o

19. Proti napadnutému rozsudku krajského súdu podal žalobca (ďalej aj „sťažovateľ“) včas kasačnú sťažnosť z dôvodov, že krajský súd pri rozhodovaní porušil zákon tým, že: a) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 440 ods. 1 písm. g/ SSP) a b) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 440 ods. 1 písm. f/ SSP). Sťažnostným návrhom sa sťažovateľ domáhal, aby Najvyšší súd SR napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil tak, že zruší rozhodnutie žalovaného v spojení s prvostupňovým rozhodnutím správcu dane a vec vráti správcovi dane na ďalšie konanie. Zároveň sa domáhal priznania nároku na náhradu trov konania. 20. Nestotožňujúc sa s napadnutým rozsudkom sťažovateľ v kasačnej sťažnosti zotrval na žalobných dôvodoch a v rámci vymedzených sťažnostných dôvodov uviedol tieto sťažnostné body: - odôvodnenie napadnutého rozsudku je nedostatočné a nepresvedčivé; - správny súd sa nevysporiadal s otázkami tak, ako to stanovil Najvyšší súd SR, a to napriek viazanosti právnym názorom vysloveným v zrušujúcom rozsudku; - dĺžka daňovej kontroly bola neprimeraná, (nakoľko daňová kontrola začala dňa 03.10.2012 a bola ukončená dňa 02.03.2018 doručením protokolov z daňovej kontroly), a to najmä s poukazom na tú skutočnosť, že sťažovateľ poskytoval správcovi dane potrebnú súčinnosť a priebeh daňovej kontroly žiadnym spôsobom nesťažoval ani nemaril. S otázkou primeranosti dĺžky trvania daňovej kontroly sa pritom podľa názoru sťažovateľa správny súd riadne nevysporiadal. V tejto súvislosti dodal, že celková dĺžka daňovej kontroly porušuje zásadu podľa § 3 ods. 2 Daňového poriadku; - sťažovateľ tiež namietal nevysporiadanie sa s hmotnoprávnymi námietkami k osobitnému spôsobu zdaňovania použitého tovaru zo strany správneho súdu. 21. Žalovaný sa ku kasačnej sťažnosti sťažovateľa nevyjadril.

22. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej aj „Najvyšší správny súd SR“ alebo „kasačný súd“) ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP) po tom, čo zistil, že kasačná sťažnosť bola podaná riadne a včas (§ 443 SSP a § 444 SSP), oprávnenou osobou (§ 442 SSP), smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustná (§ 439 SSP), má predpísané náležitosti (§ 445 ods. 1 SSP a § 57 SSP), preskúmal napadnutý rozsudok z dôvodov a v rozsahu uvedenom v podanej kasačnej sťažnosti (§ 440 SSP, § 441 SSP a § 453 SSP). Vo veci v zmysle § 455 SSP nenariadil pojednávanie a po neverejnej porade senátu jednomyseľne dospel k záveru, že kasačná sťažnosť sťažovateľa nie je dôvodná.

V medziach kasačnej sťažnosti kasačný súd preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci kasačného konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie správcu dane a konania týmto rozhodnutiam predchádzajúce, najmä z toho pohľadu, či kasačné námietky sťažovateľa sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku krajského súdu.

Zohľadniac uvedené skutočnosti kasačný súd v súlade s § 464 ods. 1 SSP poukazuje na odôvodnenie skôr vydaného rozhodnutia Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sfk/ 121/2022 zo dňa 30.01.2023, v prakticky totožnej veci rovnakých účastníkov (týkajúcej sa zdaňovacieho obdobia október 2011, v ktorej kasačný súd rozhodoval o kasačnej sťažnosti sťažovateľa založenej na rovnakých sťažnostných dôvodoch a argumentácii sťažovateľa, a to pri totožnom skutkovom stave a obdobnom právnom posúdení veci správnym súdom), s ktorým sa konajúci kasačný súd v plnom rozsahu stotožňuje, na toto rozhodnutie poukazuje a v príslušnom rozsahu ho uvádza. Tie miesta, na ktorých odôvodnenie citovaného rozsudku nie je aplikovateľné na prejednávanú vec, kasačný súd pre prehľadnosť odôvodnenia tohto rozsudku nahrádza znakmi „[.

používaný pojem „sťažovateľka“ označuje sťažovateľa. 25. Podľa § 61 ods. 1 písm. b) Daňového poriadku: „Správca dane daňové konanie môže prerušiť, ak sa začalo konanie o inej skutočnosti rozhodujúcej na vydanie rozhodnutia alebo je potrebné získať informácie spôsobom podľa osobitného predpisu (napríklad zákon č. 442/ 2012 Z. z. o medzinárodnej pomoci a spolupráci pri správe daní, nariadenie Rady (EÚ) č. 904/

nevyhľadáva. Nedostatočné vymedzenie sťažnostných bodov môže viesť k odmietnutiu kasačnej sťažnosti podľa § 459 písm. e) SSP. V predmetnej veci zastáva kasačný súd názor, že sťažnostné body vymedzené sťažovateľkou, napriek ich všeobecnosti umožňujú meritórne prejednanie podanej kasačnej sťažnosti. V duchu starorímskeho vigilantibus iura scripta sunt však kasačný súd tiež jedným dychom dodáva, že spôsob formulácie kasačnej sťažnosti a?vágnosť námietok v?nej obsiahnutých sa nepochybne odrazili aj v?charaktere a?konkrétnosti odpovedí, ktoré od kasačného súdu sťažovateľka získala. Za čo nesie zodpovednosť práve sťažovateľka (§ 453 ods. 2 SSP) v súčinnosti s jej právnym zástupcom.

republiky sp. zn. III. ÚS 726/2016 zo dňa 25.10.2016 krajský súd tiež objasnil sťažovateľovi, že počas prerušenia daňovej kontroly sa lehoty na vykonanie daňovej kontroly nepočítajú, ale ich plynutie sa prerušuje (odsek 63 a 64 napadnutého rozsudku) a vysporiadal sa aj s otázkou, prečo prekročenie lehoty na vykonanie medzinárodnej výmeny informácii podľa čl. 10 Nariadenia nemá vplyv na zákonnosť rozhodnutia žalovaného (odsek 63 a 64 napadnutého rozsudku, odseky 24 až 30 citovaného rozsudku, odsek 16 tohto rozsudku).

tej istej daňovej kontrole. Krajský súd sa v rozsudku sp. zn. 21S/117/2021 zo dňa 26.04.2022 sťažovateľom namietanou primeranosťou a účelnosťou prerušenia daňovej kontroly zaoberal veľmi rozsiahlo a podrobne. Vo vzťahu k jednotlivým zdaňovacím obdobiam uviedol, že správca dane nevykonával samostatnú daňovú kontrolu pre jednotlivé zdaňovacieho obdobia, ale vykonával kontrolu, v ktorej kontroloval viacero zdaňovacích období a táto procesná situácia mu nedovoľovala pokračovať v jej výkone následne potom ako získal informácie potrebné pre správne určenie dane za príslušné zdaňovacie obdobie. Kasačný súd sa s uvedeným názorom krajského súdu stotožňuje, pričom iný senát kasačného súdu práve citovaným rozsudkom sp. zn. 3Sfk/121/2022 zo dňa 30.01.2023 kasačnú sťažnosť sťažovateľa proti tomuto rozsudku krajského súdu sp. zn. 21S/117/2021 zo dňa 26.04.2022 taktiež zamietol].

30. Rovnako kasačný súd uvádza, že správny súd sa dostatočne vysporiadal aj s otázkou (ne)preukázania hmotnoprávnych podmienok osobitného spôsobu zdaňovania použitého tovaru uplatneného sťažovateľkou. Tieto odpovede sú obsiahnuté v [odsekoch 65 až 69 napadnutého rozsudku]. Keďže sťažovateľka neuvádza, v čom mali byť tieto úvahy správneho súdu nesprávne, ktoré jej podstatné žalobné tvrdenia správny súd opomenul alebo nesprávne vyhodnotil, kasačný súd môže len opätovne konštatovať nedôvodnosť kasačnej sťažnosti sťažovateľky aj v tejto časti.“

32. V kontexte súdenej veci považuje kasačný súd za potrebné pre úplnosť poukázať na otázku prekročenia lehôt na vykonanie medzinárodnej výmeny informácií aj podľa judikatúry Súdneho dvora Európskej únie. 33. Súdny dvor Európskej únie rozsudkom vo veci C-186/20 HYDINA SK, s.r.o. zo dňa 30.09.2021 judikoval, že: „Článok 10 nariadenia Rady (EÚ) č. 904/2010 zo dňa 07.10.2010 o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty (ďalej aj „Nariadenie“) v spojení s jeho odôvodnením 25 sa má vykladať v tom zmysle, že nestanovuje lehoty, ktorých prekročenie môže ovplyvniť zákonnosť prerušenia daňovej kontroly stanoveného právom žiadajúceho členského štátu dovtedy, kým žiadaný členský štát neposkytne informácie požadované v rámci mechanizmu administratívnej spolupráce stanoveného týmto nariadením.“

V predmetnej veci správca dane opakovane, v pravidelných intervaloch a bez riadnej odpovede dožiadaný orgán iného členského štátu urgoval. Táto skutočnosť bezrozporne vyplýva z administratívneho spisu. Tvrdenie, že správca dane by mal pokračovať v daňovej kontrole aj bez požadovaných informácií, ktoré nezískal v primeranej lehote, resp. ich nezískal v lehote určenej v čl. 10 Nariadenia, nemá oporu v Daňovom poriadku a ani v príslušnom Nariadení.

35. Sumarizujúc vyššie uvedené kasačný súd uzatvára, že nezistil dôvodnosť kasačných námietok sťažovateľa. Považujúc napadnutý rozsudok správneho súdu za vychádzajúci zo správneho právneho posúdenia veci a v postačujúcej miere odôvodnený, kasačnú sťažnosť sťažovateľa podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol. 36. Záverom kasačný súd poznamenáva, že Najvyšší správny súd SR v súvislosti s otázkou prípustnosti, resp. povinnosti zohľadnenia konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu SR pri svojom rozhodovaní konštatuje, že uvedenú konštantnú prax judikovanú Najvyšším súdom SR možno na účely zabezpečenia kontinuity rozhodovacej činnosti a zabezpečenia právnej istoty považovať za rozhodovaciu činnosť kasačného súdu. V tejto súvislosti považuje aj vo vzťahu k aplikácii § 464 ods. 2 SSP za rozhodujúce, že odo dňa 01.08.2021 došlo k prechodu kompetencií zo správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (kompetenčná kontinuita). V súlade s princípom právnej istoty a legitímnych očakávaní založených aj na ustálenej rozhodovacej činnosti najvyšších súdnych autorít (§ 5 ods. 1 SSP v spojení s čl. 2 ods. 1 až 3 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov), je kasačný súd viazaný doterajšou rozhodovacou činnosťou správneho kolégia Najvyššieho súdu SR. 37. O nároku na náhradu trov kasačného konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 1 v spojení s § 167 ods. 1 a § 168 SSP. Sťažovateľ v kasačnom konaní úspech nemal, pričom žalovanému náhrada trov kasačného konania prislúcha len v prípade, ak to možno spravodlivo požadovať a po splnení zákonom stanovených podmienok len výnimočne (§ 168 SSP), ktoré v danom prípade nenastali, a preto kasačný súd účastníkom konania nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznal. 38. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu SR pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 prvá veta SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.