1Sfk/38/2022

1. Daňový úrad Košice (ďalej aj „správca dane“) vykonal u žalobcu daňovú kontrolu na dani z pridanej hodnoty (ďalej aj „DPH“ alebo „daň“) za zdaňovacie obdobie 1. až 4. štvrťrok 2013. Z daňovej kontroly zameranej na dodržiavanie ustanovení zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon o DPH“) bol vyhotovený Protokol č. 101757599/2018 zo dňa 07.09.2018 (ďalej aj „protokol“). 2. Na základe výsledkov daňovej kontroly a následného vyrubovacieho konania vydal správca dane rozhodnutie č. 102569100/2018 zo dňa 12.12.2018 (ďalej aj „prvostupňové rozhodnutie“), ktorým podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj „Daňový poriadok“) vyrubil žalobcovi rozdiel dane v sume 8.200,- eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie 3. štvrťrok 2013. 3. Správca dane neuznal žalobcovi právo na odpočítanie DPH za predmetné zdaňovacie obdobie z faktúr vystavených spoločnosťou KOPKAR, s.r.o., Budovateľská 50, Prešov, IČO: 45561681 (ďalej aj „deklarovaný dodávateľ“ alebo „KOPKAR, s.r.o.“) za dodanie služieb (izolatérske práce). Na základe rozsiahleho dokazovania správca dane dospel k záveru, že dodanie služieb sa nepotvrdilo, pretože nebolo preukázané, že služby boli reálne dodané zdaniteľnou osobou - deklarovaným dodávateľom, t. j. nepotvrdila sa pravdivosť údajov uvedených na faktúrach. Podľa správcu dane existencia faktúr, dokladov o úhrade z registračnej pokladnice, skutočnosť, že doklady vystavil dodávateľ, ktorý je platiteľom DPH a samotné vyjadrenie a prehlásenie o tom, že sa zdaniteľný obchod uskutočnil, nie sú dostatočným dôkazom na preukázanie, že sa uskutočnilo dodanie služby. Napriek tomu, že žalobca viedol účtovníctvo a predložil k daňovej kontrole faktúry za dodanie služieb, z ktorých si uplatnil odpočítanie dane, správca dane kontrolou zistil a preukázal, že zo strany deklarovaného dodávateľa k dodaniu služieb nedošlo. V odôvodnení prvostupňového rozhodnutia správca dane prijal záver, že u deklarovaného dodávateľa nedošlo k vzniku daňovej povinnosti podľa § 19 ods. 2 zákona o DPH a tým u žalobcu nedošlo v zmysle § 49 ods. 1 zákona o DPH ani k právu odpočítať daň z deklarovaných služieb. 4. Na odvolanie žalobcu žalovaný rozhodnutím č. 100755357/2019 zo dňa 29.03.2019 (ďalej aj „rozhodnutie žalovaného“ alebo „preskúmavané rozhodnutie“) prvostupňové rozhodnutie správcu dane podľa § 74 ods. 4 Daňového poriadku potvrdil. Žalovaný sa stotožnil so zisteným skutkovým stavom a právnym posúdením veci správcom dane. Považujúc námietky žalobcu uvedené v odvolaní za neopodstatnené žalovaný dospel k záveru, že žalobca nesplnil podmienky na odpočítanie dane z faktúr od deklarovaného dodávateľa v zmysle platných daňových predpisov.

5. Proti rozhodnutiu žalovaného podal žalobca v zákonnej lehote (všeobecnú) správnu žalobu na Krajský súd v Košiciach (ďalej aj „krajský súd“ alebo „správny súd“), ktorou sa domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného, jeho zrušenia (ako i prvostupňového rozhodnutia správcu dane), vrátenia veci správcovi dane na opätovné prejednanie a priznania práva na náhradu trov konania.

Zároveň rozhodol, že účastníkom konania právo na náhradu trov konania nepriznáva. 7. Úvodom odôvodnenia napadnutého rozsudku krajský súd uviedol, že už v inom konaní, týkajúcom sa toho istého žalobcu a totožného predmetu konania vydal rozhodnutie, ktorým podľa § 190 SSP žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol a účastníkom právo na náhradu trov konania nepriznal.

9. S odkazom na citovaný rozsudok krajský súd poukázal na to, že dôvody obsiahnuté v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia žalovaného korešpondujú s dôvodmi rozhodnutia žalovaného, ktoré bolo predmetom súdneho prieskumu rozsudku sp. zn. 8S/60/2019 krajského súdu, a to vzhľadom na zhodnosť odvolacích námietok žalobcu v daňovom konaní.

10. Po preskúmaní žalobcom vznesených žalobných námietok krajský súd dospel k záveru, že žiaden z dôvodov žaloby nemá právny potenciál pre zrušenie preskúmavaného rozhodnutia ktoré vychádzajúc zo záverov správcu dane obsiahnutých v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia opierajúcich sa o dôkazný stav veci, obsahovo vyčerpávajúcim spôsobom reagujúcim aj na odvolacie námietky žalobcu obsiahlo všetky právne významné skutočnosti a hodnotiace právne závery týkajúce sa zisteného rozdielu dane z pridanej hodnoty u žalobcu za zdaňovacie obdobie 3. štvrťroka 2013.

citovanom rozsudku.

12. Proti rozsudku krajského súdu podal žalobca (ďalej aj „sťažovateľ“) včas kasačnú sťažnosť z dôvodu, že krajský súd v konaní a pri rozhodovaní porušil zákon tým, že rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 440 ods. 1 písm. g/ SSP).

13. Nosnými sťažnostnými bodmi kasačnej sťažnosti sťažovateľa v rámci vymedzeného sťažnostného dôvodu boli (rovnako ako v kasačnej sťažnosti žalobcu proti citovanému rozsudku t. j. v konaní vedenom na Najvyššom správnom súde SR pod sp. zn. 5Sžfk/27/ 2021): (i) nesprávna interpretácia a aplikácia právnych záverov obsiahnutých v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžf/1/2011, (ii) nevysporiadanie sa s právnou argumentáciou obsiahnutou v rozhodnutí Súdneho dvora EÚ C-80/11 a C-142/11 Mahagében a Dávid a (iii) nedostatočnosť záverov a porušenie prezumpcie neviny pri povinnosti štátu dokázať vinu daňovému subjektu.

Podľa sťažovateľa z rozhodnutia sp. zn. 3Sžf/1/2011 vyplýva, že zo skutočnosti nemožnosti kontaktovať dodávateľa z objektívnych dôvodov správca dane nemôže bez ďalšieho dospieť k právnemu záveru, že si daňový subjekt neoprávnene uplatňoval právo na odpočítanie dane, a teda, že neuniesol dôkazné bremeno. Sťažovateľ tvrdil, že neuniesol dôkazné bremeno nie preto, že bol v daňovom konaní pasívny, alebo preto, že sa snažil zatajiť pred správcom dane niektoré informácie, ale preto, že potvrdenie ním preukázaných skutočností ďalšími dôkazmi požadovanými správcom dane bolo objektívne nemožné.

Sťažovateľ zastával názor, že správny súd sa nesprávne vysporiadal s právnou argumentáciou obsiahnutou v rozhodnutí Súdneho dvora EÚ C-80/11 a C-142/11 Mahagében a Dávid. Podľa sťažovateľa z uvedeného rozhodnutia jednoznačne vyplýva, že pokiaľ finančné orgány nespochybnili skutočnosť, že zdaniteľné plnenie bolo realizované a pokiaľ sťažovateľ predložil správcovi dane základné účtovné doklady (faktúry, bločky), nemôže správca dane tvrdiť, že si sťažovateľ uplatnil nárok na odpočet dane neoprávnene len preto, že sťažovateľ nevie, resp. z objektívnych dôvodov ani nemôže uvedené doložiť ďalšími dôkazmi.

vinu. Napadnutý rozsudok krajského súdu neobsahuje odpovede na námietky sťažovateľa ohľadom objektívnej dôkaznej núdze. 17. V závere kasačnej sťažnosti sťažovateľ uviedol, že uskutočnenie zdaniteľného plnenia preukázal, pričom túto skutočnosť potvrdil odberateľ, ktorému bolo toto zdaniteľné plnenie dodané, a taktiež preukázal, že za toto zdaniteľné plnenie poskytol platbu.

IV. Právne posúdenie veci kasačným súdom

19. Prejednávaná vec bola dňa 22.04.2022 predložená Najvyššiemu správnemu súdu SR, bola náhodným výberom technickými a programovými prostriedkami schválenými Ministerstvom spravodlivosti SR pridelená na rozhodnutie senátu 1S a bola jej pridelená spisová značka 1Sfk/ 38/2022. 20. Senát Najvyššieho správneho súdu SR ako súdu kasačného (ďalej aj „kasačný súd“) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu v medziach sťažnostných bodov [§ 438 ods. 2, § 445 ods. 1 písm. c), ods. 2 SSP], pričom po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 442 ods. 1, § 443 ods. 2 SSP v rozhodujúcom znení) a že ide o rozhodnutie, proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná (§ 439 ods. 1 SSP), vo veci v zmysle § 455 SSP nenariadil pojednávanie a po neverejnej porade senátu jednomyseľne dospel k záveru, že kasačná sťažnosť sťažovateľa je nedôvodná. Deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho správneho súdu SR www.nssud.sk podľa § 137 ods. 4 SSP v spojení s § 452 ods. 1 SSP. 21. Po preskúmaní napadnutého rozsudku správneho súdu a kasačnej sťažnosti, ako aj podkladového materiálu, kasačný súd dospel k záverom, ktoré odôvodňuje v nasledovnom texte.

V. Vybrané ustanovenia, z ktorých kasačný súd vychádzal

VI. Posúdenie námietok kasačnej sťažnosti

30. Predmetom konania pred kasačným súdom bol rozsudok krajského súdu, ktorým krajský súd zamietol žalobu sťažovateľa, ktorou sa domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie správcu dane o vyrubení rozdielu dane sťažovateľovi v sume 8.200,- eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie 3. štvrťrok 2013. 31. Kasačný súd zistil, že predmetom konania pred kasačným súdom už v minulosti boli skutkovo aj právne obdobné veci identických účastníkov konania. Obdobnými kasačnými sťažnosťami sťažovateľa s obdobnými námietkami sa kasačný súd vo svojej rozhodovacej činnosti už stretol opakovane. V tomto smere kasačný súd poukazuje na rozhodnutia Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 5Sžfk/27/2021 zo dňa 27.09.2023, 1Sfk/35/2022 zo dňa 21.12.2023 a 3Sfk/15/2021 zo dňa 23.11.2023. 32. Primárne kasačný súd uvádza, že pri svojom rozhodovaní zohľadnil, že napadnutý

rozsudok

krajského súdu vo svojom odôvodnení odkazoval na citovaný rozsudok krajského súdu (sp. zn. 8S/60/2019 zo dňa 15.10.2020) vydaný v skutkovo a právne takmer totožnej veci tých istých účastníkov konania. Citovaný rozsudok krajského súdu bol preskúmaný v kasačnom konaní pod sp. zn. 5Sžfk/27/2021 a právne závery boli uvedené v rozsudku Najvyššieho správneho súdu SR zo dňa 27.09.2023. 33. Kasačný súd preto postupom v zmysle § 464 ods. 1 SSP odkazuje na závery rozsudku Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 5Sžfk/27/2021 zo dňa 27.09.2023 (zdaňovacie obdobie 2. štvrťrok 2013) vydaného v obdobnej skutkovej a právnej situácii, kedy išlo o dodávky od totožného deklarovaného dodávateľa KOPKAR, s.r.o. s rovnakým priebehom dodaní a aj rovnakou právnou argumentáciou v odvolaní, žalobe aj kasačnej sťažnosti sťažovateľa. Zohľadniac uvedené skutočnosti kasačný súd poukazuje na odôvodnenie tohto rozsudku, s ktorým sa konajúci kasačný súd stotožňuje, na toto rozhodnutie poukazuje a v príslušnom rozsahu ho uvádza s prípadnými úpravami či doplneniami textu v hranatých zátvorkách.

Ich nesplnenie nie je možné odpustiť (keďže to zákon neustanovuje) ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a ani za dobromyseľnosti platiteľa. Naopak, zákonodarca požaduje (pre ľahkú zneužiteľnosť), aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet stanovil. Úlohou správcu dane pri posudzovaní opodstatnenosti uplatnených nárokov na odpočítanie DPH je vychádzať nielen z daňových dokladov predložených platiteľom, ale aj zo zistení, či pri predložených dokladoch neabsentuje materiálny podklad.

na odpočítanie dane. Kasačný súd nespochybňuje, že nepriznanie nadmerného odpočtu DPH môže mať pre daňový subjekt významné ekonomické následky, avšak rozhodovanie správcu dane o uznaní alebo neuznaní práva na odpočítanie DPH vo vyrubovacom konaní nie je vecou

kedy nesie dôkazné bremeno správca dane]. 35. […] Správny súd poukazuje aj na rozsudky Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžf/108/2014 zo dňa 29.09.2016, sp. zn. 8Sžf/22/2014, 8Sžf/23/2014 a 8Sžf/24/2014 zo dňa 17.09.2015, sp. zn. 3Sžf/125/2013 zo dňa 25.11.2014, podľa ktorých uskutočňovanie zdaniteľných plnení je ekonomickou činnosťou plne pod kontrolou daňového subjektu.

Preukázanie materiálnej existencie zdaniteľného plnenia a jeho použitie platiteľom dane na uskutočňovanie zdaniteľných plnení je esenciálnou podmienkou pre odpočítanie dane. [K aplikácii sťažovateľom citovaného rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžf/1/2011 kasačný súd uvádza, že tento rozsudok bol prekonaný neskoršou judikatúrou Najvyššieho súdu SR i Najvyššieho správneho súdu SR citovanou aj v odôvodnení tohto rozhodnutia.]

realizované plnenia. Faktúra je relevantným dokladom, len ak je nepochybné, že v nej uvedené údaje odrážajú reálne plnenie. To, že určitý doklad má všetky náležitosti účtovného dokladu a je riadne zaúčtovaný v zmysle zákona o účtovníctve, ešte nemusí byť dôkazom o tom, že daňový subjekt je oprávnený uplatniť si odpočítanie dane z tohto dokladu (m.m. rozhodnutie

37. Kasačný súd poukazuje aj na Nález Ústavného súdu SR č.k. I. ÚS 241/07-44, podľa ktorého, zo zásady skutočného obsahu právneho úkonu rozhodujúceho pre určenie dane vyplýva, že z daňového hľadiska je rozhodujúca reálna existencia plnení, ktoré boli uskutočnené, t.j. vzájomná výmena reálnych plnení, a teda vykonanie dohodnutých prác a úhrada za toto poskytnuté plnenie. Ide o ekonomickú podstatu daňovej transakcie, ktorú zákon uprednostňuje pred formou a právnym titulom, na základe ktorého bola uskutočnená. Potreba skúmania ekonomického dôvodu daňovej transakcie sa prejavuje ako súčasť zásady posudzovania právneho úkonu podľa jeho obsahu. Správca dane má právo preveriť podrobne skutkový stav deklarovaného plnenia, ako aj doplneným dokazovaním odstrániť vzniknuté pochybnosti. V prípade, že považuje tieto tvrdenia za nepreukázané, vyzýva daňový subjekt na predloženie ďalších dôkazov, avšak nemá povinnosť platiteľa zaviazať, akým konkrétnym spôsobom má okrem daňových dokladov, ktorých vierohodnosť vo vzťahu k ich obsahu bola vyhodnotením výsledkov dokazovania spochybnená, preukázať pravdivosť svojich tvrdení.

38. Ako vyplýva z listín založených v administratívnom spise, v posudzovanom prípade mali byť služby dodávané v reťazci: KOPKAR, s.r.o. › sťažovateľ › ENERGYCO, s.r.o. › TEKO, a.s. Predmetom dodania od spoločnosti KOPKAR, s.r.o. pre [sťažovateľa] mali byť

uviedol tiež, že si nepamätá, či uhradil všetky došlé faktúry v hotovosti]. Sťažovateľ sa nevedel vyjadriť ani k osobám, ktorá mali vykonať stavebné práce u spoločnosti TEKO, a.s., [. . .]. Participáciu dodávateľa na deklarovanom obchodnom vzťahu nevedel potvrdiť ani zamestnanec sťažovateľa p. F. F., ktorý priamo pracoval na stavbe u spoločnosti TEKO, a.s. Sťažovateľ nevedel predložiť ani stavebný denník ako dôkaz k vykonaným a dodaným prácam. Všetky uvedené konštatácie kasačného súdu správca dane detailným spôsobom zdokladoval a zdôvodnil. Kasačný súd sa preto nemohol stotožniť s námietkou sťažovateľa, ktorá sa týkala rozsahu dôkazného bremena daňového subjektu, ktorý má v daňovom konaní dve základné povinnosti: povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenia dokázať. Formálne sa obe

považoval kasačný súd z uvedených dôvodov za správny. 39. Ako vyplýva z rozsudku Súdneho dvora EU C-154/20 Kemwater ProChemie k statusu osoby dodávateľa, je možno zhrnúť nasledovné: a) uvedenie osoby deklarovaného dodávateľa na daňovom doklade nie je hmotnoprávnou podmienkou na odpočítanie dane, avšak status osoby dodávateľa (t.j. poskytovateľom plnenia je iná osoba registrovaná pre DPH) hmotnoprávnou podmienkou je, b) dôkazné bremeno ohľadom statusu osoby dodávateľa má spravidla osoba, ktorá si uplatňuje odpočítanie dane. Pokiaľ však existujú osobitné skutkové okolnosti, tak táto podmienka sa môže považovať za splnenú i bez jej preukázania zo strany osoby, ktorá si uplatňuje odpočítanie dane. V takom prípade nie je potrebné preukazovať podvodné konanie. V danom prípade osobitné skutkové okolnosti ohľadne statusu iného dodávateľa zistené neboli. [Sťažovateľ nevedel uviesť meno osoby - majstra, ktorému odovzdával finančné prostriedky za deklarované služby, a ktorý by eventuálne mohol byť iným dodávateľom (zástupcom iného dodávateľa) odlišným od dodávateľa deklarovaného na faktúre

40. Kasačný súd zdôrazňuje, že nárok na odpočítanie dane vzniká príjemcovi plnenia (sťažovateľovi) za predpokladu kumulatívneho splnenia hmotnoprávnych podmienok na odpočítanie dane vyplývajúcich z čl. 168 písm. a/ smernice Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty (Ú. v. EÚ L 347, 2006, s. 1) (ďalej „Smernica 2006/112/ES“) a jej transpozície do právneho poriadku Slovenskej republiky. Hmotnoprávnymi podmienkami na odpočítanie dane sú (1) že poskytovateľom plnenia (deklarovaným dodávateľom) je iná osoba registrovaná pre daň (t.j. status osoby deklarovaného dodávateľa), (2) že predmetné plnenie fakticky existuje a nejde o fiktívne plnenie (t.j. materiálna existencia plnenia), a (3) že prijaté plnenie je príjemcom (sťažovateľom) použité v rámci jeho ekonomickej činnosti.

. .].

Je síce možné súhlasiť so sťažovateľom v tom zmysle, že samotná nekontaktnosť označeného dodávateľa nemôže byť pripisovaná na ťarchu sťažovateľa, ale na druhej strane správca dane vyhodnotil posudzovaný prípad komplexne, vzhľadom na iné zistené relevantné skutočnosti a schopnosť daňového subjektu produkovať dôkazy, ktoré by hodnoverným spôsobom preukazovali existenciu materiálnej podstaty deklarovanej dodávky, resp. aj či ju dodal deklarovaný dodávateľ, keďže sťažovateľ vlastne ani nevedel preukázať, s kým konal a štatutárov deklarovaného dodávateľa nepoznal a ani sa s nimi nestretol.

Pokiaľ teda vyššie uvedené hmotnoprávne podmienky na odpočítanie dane nie sú splnené, pričom dôkazné bremeno je na osobe, ktorá si právo na odpočítanie dane uplatňuje (sťažovateľovi), právo na odpočítanie dane môže byť odopreté.

42. Sťažovateľ ďalej poukazoval na rozhodnutia Súdneho dvora EÚ (rozsudok z 21.6.2012, C-80/2011 a C-142/2011) s tým, že SD EÚ jednoznačne vyslovil právny názor, že správca dane je oprávnený zamietnuť zdaniteľnej osobe, v tomto prípade [sťažovateľovi], právo odpočítať DPH za poskytnutý tovar alebo služby z dôvodu, že osoba, ktorá vystavila faktúru sa dopustila nezákonnosti, ale len vtedy, ak správca dane objektíve preukáže, že zdaniteľná osoba, v tomto prípade [sťažovateľ], vedel alebo mal vedieť, že uvedené plnenie zakladajúce nárok na odpočet DPH je súčasťou daňového podvodu zo strany osoby vystavujúcej faktúru alebo iného predchádzajúceho subjektu dodávateľského reťazca. Kasačný súd zdôrazňuje, že v predmetnej veci nebolo preukázané naplnenie vecnej a materiálnej stránky práva žalobcu na odpočet DPH z faktúr dodávateľa uvedeného na faktúrach (nesplnenie hmotnoprávnych podmienok) a napadnuté rozhodnutia boli založené na tom, že žalobca nepreukázal, že od dodávateľa uvedeného na faktúre prijal fakturované zdaniteľné plnenie, resp. že služba bola dodaná

Napadnuté rozhodnutia boli založené na tom, že žalobca nepreukázal, že od dodávateľa uvedeného na faktúre prijal fakturované zdaniteľné plnenie, resp. že služba bola dodaná dodávateľom a tomuto vznikla daňová povinnosť. Kasačný súd prízvukuje, že nie je možné pri právnom posúdení kumulovať nesplnenie hmotnoprávnych podmienok s vedomostnou zložkou sťažovateľa o daňovom podvode. Ak teda krajský súd konštatoval, že neboli splnené hmotnoprávne podmienky - neexistovalo opodstatnenie pri právnom posudzovaní predmetnej veci zaoberať sa podvodným konaním, resp. vedomostnou zložkou daňového subjektu o daňovom podvode.

VII. Záverečné zhodnotenie a odôvodnenie v časti trov

43. Po preskúmaní podanej kasačnej sťažnosti kasačný súd konštatuje, že krajský súd sa s právnymi námietkami sťažovateľa v rozhodnutí riadne vysporiadal a nenechal otvorenú žiadnu spornú otázku, riešenie ktorej by zostalo na kasačnom súde, a preto námietky sťažovateľa uvedené v kasačnej sťažnosti vyhodnotil kasačný súd ako nedôvodné. Krajský súd rozhodol vecne správne, keď správnu žalobu sťažovateľa ako nedôvodnú zamietol. Bolo predovšetkým v záujme sťažovateľa, aby v daňovom konaní predložil také dôkazné prostriedky, ktoré by preukázali deklarované zdaniteľné plnenia a odstránil tak pochybnosti finančných orgánov v tomto smere. Po preskúmaní podanej kasačnej sťažnosti tak kasačný súd konštatuje, že námietky uvedené v kasačnej sťažnosti neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku krajského súdu a z tohto dôvodu kasačnú sťažnosť sťažovateľa podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol. 44. O nároku na náhradu trov kasačného konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 1 SSP v spojení s § 167 ods. 1 SSP. Sťažovateľ v kasačnom konaní úspech nemal, pričom žalovanému náhrada trov kasačného konania prislúcha len v prípade, ak to možno spravodlivo požadovať a po splnení zákonom stanovených podmienok len výnimočne (§ 168 SSP), ktoré v danom prípade nenastali, a preto kasačný súd účastníkom konania nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznal. 45. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu SR pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 prvá veta SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.