1Sfk/46/2021

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Hatalovej, PhD., LL.M. a členov senátu JUDr. Kataríny Cangárovej, PhD., LL.M. (sudca spravodajca) a JUDr. Mariána Fečíka v právnej veci žalobcu (sťažovateľa): Študentský servis, spol. s r.o., Košice, so sídlom Rooseveltova 794/6, 040 01 Košice, IČO: 31730663, právne zastúpený: JUDr. Eugen Kostovčík, advokát so sídlom Gelnická 33, Košice, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 102017055/2017 zo dňa 21.09.2017, v konaní o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Prešove sp. zn. 1S/88/2020 zo dňa 26.08.2021, takto

rozhodol:

I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť zamieta . II. Účastníkom konania nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

Odôvodnenie

I. Priebeh administratívneho konania

II. Konanie pred správnym súdom

5. Krajský súd uznesením č. k. 5S/53/2017-11 zo dňa 14.11.2017 spojil veci vedené pod sp. zn. 5S/53/2017, 5S/54/2017, 5S/55/2017 a 5S/56/2017 na spoločné konanie s tým, že budú ďalej vedené pod sp. zn. 5S/53/2017. Krajský súd rozsudkom sp. zn. 5S/53/2017 zo dňa 07.02.2019 správne žaloby zamietol a nárok na náhradu trov konania účastníkom nepriznal.

7. V ďalšom konaní, prejednávajúc už iba žalobu smerujúcu proti preskúmavanému rozhodnutiu týkajúcemu sa zdaňovacieho obdobia január 2014 krajský súd zamietol žalobu ako nedôvodnú rozsudkom sp. zn. 1S/88/2020 zo dňa 26.08.2021 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“) podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „SSP“). Účastníkom náhradu trov konania nepriznal a žalobcovi priznal úplnú náhradu trov kasačného konania voči žalovanému.

9. V odkazovanom rozsudku krajský súd uviedol, že jeho úlohou bolo posúdiť, či odvolanie žalobcu proti rozhodnutiu správcu dane bolo spôsobilé na prerokovanie, či vzhľadom na jeho obsah bol správca dane povinný odstraňovať nedostatky tohto odvolania a či postupom správneho orgánu v odvolacom konaní boli porušené ustanovenia Daňového poriadku, ktoré by mali za následok vydanie nezákonného rozhodnutia o odvolaní.

Podľa krajského súdu z obsahu odvolania tiež vyplýva, že odvolateľ nesúhlasil so skutkovými zisteniami správcu dane. Predpísaná obsahová náležitosť odvolania smerujúca k označeniu dôkazov preukazujúcich jeho odôvodnenosť podľa § 72 ods. 4 písm. d/ Daňového poriadku je síce formulovaná ako povinnosť („odvolanie musí obsahovať.

Odvolanie tak podľa krajského súdu spĺňalo náležitosti podľa ustanovenia § 72 ods. 4 Daňového poriadku. Nebol preto daný dôvod na postup správcu dane podľa § 13 ods. 8 Daňového poriadku, teda na odstraňovanie nedostatkov tohto odvolania, keďže bolo spôsobilé na prerokovanie vo veci samej. Rozhodnutie žalovaného o odvolaní žalobcu proti rozhodnutiu správcu dane, v ktorom žalovaný preskúmal napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu, pričom sa vysporiadal i s argumentáciou žalobcu uplatnenou v priebehu daňového konania, nijako neporušilo procesné práva žalobcu a už vôbec nie spôsobom, ktorý by mohol mať za následok nezákonnosť tohto rozhodnutia. Žalobca sa sám pripravil o možnosť prejednania prípadných ďalších dôkazov v odvolacom daňovom konaní. Krajský súd v odkazovanom rozsudku v tejto súvislosti poukázal na zásadu vigilantibus iura scripta sunt a tiež na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžfk/6/2019 zo dňa 25.02.2020 a sp. zn. 8Sžfk/55/2019 zo dňa 28.05.2020, ktorými boli zamietnuté kasačné sťažnosti v identických veciach.

12. Proti napadnutému rozsudku správneho súdu podal žalobca (ďalej aj „sťažovateľ“) včas kasačnú sťažnosť z dôvodu, že krajský súd v konaní a pri rozhodovaní porušil zákon tým, že rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 440 ods. 1 písm. g/ SSP). Sťažnostným návrhom sa sťažovateľ domáhal, aby kasačný súd napadnutý rozsudok správneho súdu zmenil tak, že zruší rozhodnutie žalovaného a vec mu vráti na ďalšie konanie. 13. Sťažovateľ v kasačnej sťažnosti zopakoval argumentáciu zo správnej žaloby. Zdôraznil, že odvolanie predstavuje oproti všeobecnému podaniu osobitnú formu podania, čo vyplýva aj z § 72 ods. 4 Daňového poriadku, ktorý okrem náležitostí podľa § 13 stanovuje aj obligatórne náležitosti odvolania. Sťažovateľ podotkol, že ním podané odvolanie v rozpore s § 72 ods. 4 Daňového poriadku neobsahovalo dôkazy preukazujúce odôvodnenosť odvolania (ak sa v odvolaní nenamieta len rozpor s právnymi predpismi) [písm. d)] a navrhované zmeny alebo zrušenie napadnutého rozhodnutia [písm. e)]. Vzhľadom na osobitný charakter odvolania sa jeho preskúmateľnosť odvíja od toho, ako sú preskúmateľné obligatórne náležitosti odvolania. Ak správca dane zistí, že odvolanie neobsahuje zákonom predpísané náležitosti, potom je nadbytočné skúmať, či odvolanie je alebo nie je spôsobilé na prerokovanie, pretože samotná absencia zákonom predpísaných náležitostí bráni jeho prerokovaniu. V takom prípade je podľa sťažovateľa správca dane povinný postupovať v zmysle § 72 ods. 5 Daňového poriadku v spojení s ustanovením § 13 ods. 8 Daňového poriadku a vyzvať daňový subjekt na odstránenie vád odvolania. 14. Sťažovateľ uviedol, že ustanovenie § 72 ods. 5 Daňového poriadku je imperatívnou normou stanovujúcou povinnosť správcu dane postupovať predpísaným spôsobom a poukázal na povinnosť štátnych orgánov postupovať len na základe ústavy a v medziach zákonov. Interpretácia § 72 ods. 4 a 5 v spojení s § 13 ods. 8 Daňového poriadku zvolená krajským súdom (a prevzatá z rozsudkov Najvyššieho súdu SR) popiera zmysel a význam právnej normy, čo činí rozhodnutie arbitrárnym. Rozhodnutím žalovaného a rozsudkom krajského súdu, ktorý nesprávnym právnym posúdením spornej otázky odobril postup žalovaného, došlo k porušeniu práva žalobcu na účinnú a efektívnu obhajobu. 15. Žalovaný vo svojom vyjadrení navrhol kasačnú sťažnosť zamietnuť. Uviedol, že sťažovateľ v podanom odvolaní uplatňoval iba právne námietky, nie skutkové, teda povinnosť vyzývať ho na odstraňovanie nedostatkov podaného odvolania tu na strane správcu dane nebola. Odvolací návrh je zrejmý z podstaty argumentácie uplatnenej sťažovateľom v podanom odvolaní. Žalovaný v tejto súvislosti pripomenul aj svoju povinnosť podľa § 74 ods. 2 Daňového poriadku prihliadať aj na námietky neuplatnené v odvolaní podanom daňovým subjektom.

16. Prejednávaná vec bola dňa 15.12.2021 predložená Najvyššiemu správnemu súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „Najvyšší správny súd SR“) a bola náhodným výberom technickými a programovými prostriedkami schválenými Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky pridelená na rozhodnutie senátu 1S a bola jej pridelená spisová značka 1Sfk/46/2021. 17.

18. Predmetom kasačnej sťažnosti je napadnutý rozsudok správneho súdu zamietajúci žalobu, ktorou sa sťažovateľ domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného, potvrdzujúceho rozhodnutie správcu dane o vyrubení rozdielu DPH za zdaňovacie obdobie január 2014.

19. Z obsahu odvolania podaného sťažovateľom je zrejmé, že sťažovateľ v odvolaní vznášal popri právnych námietkach (nepotrebujúcich podporu dôkazmi) i skutkové námietky, ktoré nepodoprel dôkazmi. Z podaného odvolania je ďalej zrejmé, že sa sťažovateľ implicitne (nie explicitne) domáhal zrušenia rozhodnutia správcu dane.

odvolanie sťažovateľa proti rozhodnutiu správcu dane bolo spôsobilé na prerokovanie, ďalej či vzhľadom na jeho obsah bol správca dane povinný odstraňovať nedostatky tohto podania a či rozhodnutím žalovaného o odvolaní boli porušené práva sťažovateľa do tej miery, že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces. 19. [.

aj a) označenie prvostupňového orgánu, b) číslo rozhodnutia, proti ktorému odvolanie smeruje, c) dôvody podania odvolania, d) dôkazy preukazujúce odôvodnenosť odvolania, ak sa v odvolaní nenamieta len rozpor s právnymi predpismi; ak je to možné, daňový subjekt predloží aj listinné dôkazy, e) navrhované zmeny alebo zrušenie napadnutého rozhodnutia. Podľa ods. 5 ak odvolanie neobsahuje zákonom predpísané náležitosti, prvostupňový orgán postupuje podľa § 13 ods. 8 až 10, pričom lehota na odstránenie nedostatkov odvolania nesmie byť kratšia ako 15 dní.

Môže ísť aj o dôvody všeobecné, ako to bolo v prípade sťažovateľa, ktorý v odvolaní proti rozhodnutiam správcu dane namietal, že správca dane nepostupoval podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, ďalej že rozhodnutia boli vydané na základe nesprávne posúdeného skutkového stavu, nemajú oporu v obsahu spisov a nevychádzajú zo stavu veci zisteného v daňovom

22. S ohľadom na obsah odvolania je zrejmé, že odvolateľ namietal proti celému obsahu rozhodnutia, tak proti zisteniu skutkového stavu, ako aj proti jeho právnemu posúdeniu. Podľa mienky kasačného súdu z odvolania bez najmenších pochybností vyplýva, že odvolateľ nesúhlasil ani čiastočne s vyrubením rozdielu dane a že jeho úmysel smeroval k tomu, aby bolo uznané odpočítanie dane v plnom uplatnenom rozsahu. Odvolanie teda nepochybne obsahuje prejav vôle odvolateľa nebyť zaviazaný vyrubenou daňovou povinnosťou, inými slovami implicitne obsahuje i návrh na zrušenie rozhodnutia správcu dane (§ 72 ods. 4 písm. e/ Daňového poriadku).

Z obsahu odvolania vyplýva, že odvolateľ nesúhlasil ani so skutkovými zisteniami správcu dane, avšak bez toho, aby uviedol v odvolaní svoje konkrétne výhrady. To však neznamená, že by bolo odvolanie pre neúplnosť nespôsobilé na prejednanie.

. .“), jej nesplnenie však nemá bez ďalšieho za následok nespôsobilosť odvolania na vecné prerokovanie odvolacím orgánom, pokiaľ je z odvolania zrejmé, čoho sa odvolateľ domáha. Neoznačenie dôkazov preukazujúcich dôvody odvolania či nepredloženie listinných dôkazov len oslabuje dôkaznú pozíciu odvolateľa a môže viesť k prípadnému nepreukázaniu jeho tvrdení o skutkových okolnostiach, nezakladá však nutne povinnosť správcu dane vyzývať odvolateľa na odstránenie nedostatkov podania postupom podľa § 13 ods. 8 Daňového poriadku, ak je odvolanie inak spôsobilé na prerokovanie.

Napriek uvedenému však považuje odôvodnenie citovaného rozsudku Najvyššieho súdu SR za dostatočné na účely vysvetlenia postoja a argumentácie kasačného súdu aj na margo argumentácie sťažovateľa prezentovanej v kasačnej sťažnosti v pejednávanej veci.

Zároveň je však nutné dodať, že podľa § 13 ods. 8 Daňového poriadku platí povinnosť správcu dane vyzývať na odstránenie nedostatkov len vtedy, ak ide o také nedostatky, pre ktoré podanie (odvolanie) nie je spôsobilé na prerokovanie. Nie je teda možné stotožniť sa s právnym výkladom sťažovateľa, že absencia akýchkoľvek náležitostí odvolania podľa § 72 ods. 4 Daňového poriadku vedie automaticky k nespôsobilosti odvolania byť predmetom prerokovania, resp. preskúmania a k aktivovaniu povinnosti správcu dane vyzývať na odstraňovanie nedostatkov.

K sťažnostnej námietke o zjavnej arbitrárnosti interpretácie dotknutých ustanovení Daňového poriadku (§ 72 ods. 4 a 5 v spojení s § 13 ods. 8) zo strany krajského súdu a Najvyššieho súdu SR, kasačný súd uvádza, že arbitrárnosť tohto výkladu nevzhliadol ani Ústavný súd SR (viď bod 24 odôvodnenia tohto rozsudku).

24. Záverom možno poukázať na to, že argumentácia, ktorá bola kasačným súdom prvýkrát použitá v rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžfk/6/2019 zo dňa 25.02.2020, na ktorú neskôr bolo postupom podľa § 464 ods. 1 SSP odkázané aj v rozsudku Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 5Sfk/38/2021 zo dňa 30.06.2022 a sp. zn. 2Sfk/38/2021 zo dňa 26.09.2023 a ktorú si Najvyšší správny súd SR tiež osvojil a do tohto rozsudku prevzal postupom podľa § 464 ods. 1 SSP, už bola opakovane predmetom posudzovania v konaní pred Ústavným súdom SR. Sťažovateľ ústavnou sťažnosťou namietal porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 2 ústavy, práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru rozsudkami Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžfk/6/2019 zo dňa 25.02.2020 a sp. zn. 8Sžfk/55/2019 zo dňa 28.05.2020.

Rovnako Ústavný súd SR rozhodol aj o ďalšej ústavnej sťažnosti sťažovateľa, a to proti rozsudku Najvyššieho správneho súdu sp. zn. 5Sfk/38/2021 zo dňa 30.06.2022, ktorú uznesením č. k. IV ÚS 614//2022-11 zo dňa 29.11.2022 odmietol. Ústavný súd SR prezentoval záver, že „najvyšší správny súd postupoval v medziach svojej právomoci, pričom sa nedopustil takého výkladu a aplikácie príslušnej zákonnej právnej úpravy (daňového poriadku, Správneho súdneho poriadku) ani príslušnej právnej úpravy Európskej únie v oblasti spoločného systému dane z pridanej hodnoty, ktorými by poprel ich účel a význam. Napadnutý rozsudok najvyššieho správneho súdu nemožno označiť za arbitrárny v tom smere, že by závery ním formulované boli zjavne nelogické s ohľadom na zistený skutkový stav, ústavne neudržateľné alebo že by napadnutý rozsudok nereflektovali ťažiskové skutočnosti dôležité pre riadne zistenie stavu veci a rozhodnutie o kasačnej sťažnosti sťažovateľky. V danom prípade nič nenasvedčuje tomu, že by sťažovateľka v daňovom konaní nemala možnosť právne

26. O nároku na náhradu trov kasačného konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 1 SSP v spojení s § 167 ods. 1 SSP. Sťažovateľ v kasačnom konaní úspech nemal, pričom žalovanému náhrada trov kasačného konania prislúcha len v prípade, ak to možno spravodlivo požadovať a po splnení zákonom stanovených podmienok len výnimočne (§ 168 SSP), ktoré v danom prípade nenastali, a preto kasačný súd účastníkom konania nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznal (výrok II. tohto rozsudku).

V Bratislave dňa 29. novembra 2023