1Sfk/48/2022

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Hatalovej, PhD., LL.M. a členov senátu JUDr. Kataríny Cangárovej, PhD., LL.M. (sudkyňa spravodajkyňa) a JUDr. Mariána Fečíka v právnej veci žalobcu (sťažovateľa): Z. F. Z., rodné číslo: XXXXXX/XXXX,. N. XXXX/XX, XXX XX M., právne zastúpený: JUDr. Ladislav Mikloš, advokát, so sídlom Tyršovo nábrežie 1679/7, 040 01 Košice, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 101310700/2019 zo dňa 30. mája 2019, v konaní o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 8S/81/2019 zo dňa 27. januára 2022, takto

rozhodol:

I. Kasačná sťažnosť sa zamieta. II. Účastníkom konania sa nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

Odôvodnenie

I. Priebeh a výsledky administratívneho konania

2. Správca dane v prvostupňovom rozhodnutí skonštatoval, že žalobca vykázal v daňovom priznaní za dané zdaňovacie obdobie príjmy z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa § 6 ods. 1 písm. b) zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon o dani z príjmov“) - príjmy zo živnosti - v sume 463.149,98 Eur a prislúchajúce výdavky v sume 457.241,71 Eur. Najväčšiu časť daňových výdavkov tvorili výdavky na nákup tovaru, ktorý žalobca nakupoval v hotovosti od rôznych dodávateľov.

4. Pokiaľ ide o dodávateľa D-log s.r.o. za nákup tovaru a preskladnenie tovaru, z odpovede na dožiadanie správcu dane vyplynulo, že pokladničné doklady z ERP nie je možné preveriť. Na základe tejto skutočnosti, ako aj na základe vyjadrení bývalého konateľa spoločnosti D- log s.r.o., ako aj zástupcu žalobcu C.. F., správca dane výdavky na základe preverovaných pokladničných dokladov neuznal. Z dôvodu nemožnosti preveriť pokladničné doklady a po vypočutí bývalého prokuristu dodávateľa správca dane takisto neuznal za daňové výdavky výdavky na základe pokladničných dokladov vystavených ERP dodávateľa Insia L-M s.r.o. za sprostredkovanie odevov a obuvi.

K jednotlivým zisteniam správcu dane sa zástupca žalobcu vyjadril: „Beriem na vedomie“. 6. Na základe vyššie uvedeného správca dane výdavky zaúčtované výdavkovými pokladničnými dokladmi špecifikovanými v prvostupňovom rozhodnutí neuznal ako daňový výdavok v zmysle § 2 písm. i) zákona o dani z príjmov. Konštatoval pritom, že je úlohou daňového subjektu hodnoverne preukázať daňové výdavky, čo v tomto prípade splnené nie je, keďže žalobca preukázal nákup tovaru len pokladničnými dokladmi vyhotovenými ERP, ktoré sa nenachádzajú v kontrolných záznamoch ERP jednotlivých dodávateľov.

7. Na odvolanie žalobcu žalovaný rozhodnutím č. 101310700/2019 zo dňa 30.05.2019 (ďalej aj „rozhodnutie žalovaného“) prvostupňové rozhodnutie správcu dane podľa § 74 ods. 4 Daňového poriadku potvrdil. 8. Žalovaný neakceptoval odvolaciu námietku žalobcu, že boli porušené jeho práva klásť svedkom otázky vyplývajúce z ustanovenia § 45 ods. 1 písm. e) Daňového poriadku pri vypočúvaní splnomocnenej zástupkyne spoločnosti ROC trade s. r. o., konateľky spoločnosti SKARJA Slovakia, zástupcu KEVINSPOL SK, s.r.o., konateľa INDÍMEX s.r.o., splnomocneného zástupcu HELVS s. r. o. a splnomocnenej zástupkyne BOONG, spol. s r.o.

používali. Súčinnosť a vysvetlenia, ktoré zástupcovia spoločnosti poskytli, sa týkali výlučne dokladov, ktoré mali tieto spoločnosti vystaviť, ich vizuálneho vyobrazenia, tovaru ktorý tieto spoločnosti predávali, t. j. boli poskytované informácie, ktoré sa týkali len samotnej spoločnosti a nie okolností týkajúcich sa žalobcu. 9. Žalovaný následne konštatoval, že doklady z ERP, ktoré neodrážajú pravdivo skutočnosť, že tovar bol na základe týchto dokladov aj nakúpený a zaplatený, nie sú ako dôkaz použiteľné. Zdôraznil, že nie správca dane ale daňový subjekt je ten, ktorý musí jednoznačne preukázať existenciu materiálneho plnenia od tvrdeného dodávateľa, teda že sumy uhradené na základe predložených dokladov z ERP dokazujú reálnosť uskutočnenia dodávok tovarov tak, ako boli uvedené v predmetných dokladoch. Žalobca vzniknuté pochybnosti správcu dane neodstránil, hoci ho správca dane o zaslaných odpovediach na dožiadanie aj s vyjadreniami zástupcov dožiadaných dodávateľov priebežne informoval. Ani raz nebola zo strany žalobcu vznesená námietka, aby bolí títo zástupcovia dodávateľov vypočutí ako svedkovia. Žalovaný uzavrel, že

II. Konanie pred správnym súdom

11. Za hlavný dôvod pre zrušenie rozhodnutí finančných orgánov označil žalobca porušenie jeho procesných práv. Tvrdil, že správca dane použil dôkazy zabezpečované na základe dožiadaní iných správcov dane vykonaním miestneho zisťovania a ústnych pojednávaní u iných daňových subjektov, avšak tieto dôkazy neboli vykonané za prítomnosti žalobcu.

12. Krajský súd správnu žalobu zamietol rozsudkom sp. zn. 8S/81/2019 zo dňa 27.01.2022 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“) podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších právnych predpisov (ďalej aj „SSP“).

certifikátom, kontrolné záznamy z ERP s prideleným daňovým kódom za mesiac november 2015, knihu analytickej evidencie zúženú - tržby ERP a vzor pokladničného dokladu z ERP s prideleným daňovým kódom. Po nahliadnutí na predložený pokladničný doklad (žalobcu) uviedol, že spoločnosť nepoužívala ERP s takým daňovým kódom, z akej bol vyhotovený daný doklad, táto sa na prevádzke nenachádza a predložený pokladničný doklad nebol vystavený ich

má okrúhly tvar; - KEVINSPOL SK, s.r.o. - zápisnica o ústnom pojednávaní zo dňa 09.05.2018 s konateľkou spoločnosti Hong Chen: táto predložila hlavnú analytickú knihu za rok 2015, žurnál za rok 2015 z ERP s prideleným daňovým kódom a vzorový doklad z ERP s prideleným daňovým kódom. Uviedla, že nikdy textil nepredávali, že predložené pokladničné doklady nepatria spoločnosti a predložené dodacie listy spoločnosť nepoužíva, ale používa iné a s inou pečiatkou; - SKARJA Slovakia, s.r.o. - zápisnica o ústnom pojednávaní zo dňa 20.04.2018 s konateľkou spoločnosti Klaudiou Jančigovou: táto predložila úplné kontrolné záznamy z ERP s prideleným daňovým kódom a vzor pokladničného dokladu. Uviedla, že doklady predložené jej k nahliadnutiu nikdy nevystavili, čo potvrdzujú predložené kontrolné záznamy, doklady v takomto formáte nevystavujú, každý druh tovaru má svoj číselný kód, tak ako to je vidno na vzorovom doklade a na každom doklade sa nachádza pečiatka aj podpis.

činnosť. 14. V nadväznosti na vyššie popísaný obsah jednotlivých zápisníc z ústnych pojednávaní krajský súd skonštatoval, že tento obsah skutočne zodpovedal predmetu týchto ústnych pojednávaní tak, ako ich označil správca dane, a to: predloženie dokladov, preverenie dokladov vyhotovených ERP s konkrétnym daňovým kódom, prípadne predloženie kontrolných záznamov. 15. Ďalej krajský súd poukázal na dôvodovú správu k Daňovému poriadku, z ktorej vyplýva, že na účely správy daní je každý povinný vypovedať ako svedok o dôležitých okolnostiach týkajúcich sa iných osôb, ak sú mu známe. Krajský súd teda dôvodil, že o výsluch svedka pôjde vtedy, ak sa má fyzická osoba v daňovom konaní vyjadriť k dôležitým okolnostiam, ktoré pozná, ak sa tieto týkajú iných osôb. Zástupcovia spoločností, ktorých žalobca označil ako svojich dodávateľov, však boli predvolávaní dožiadaným správcom dane (povinnosť podľa ust. § 9 ods. 2, veta druhá zákona č. 289/2008 Z. z.) výlučne za účelom verifikácie pokladničných dokladov, na základe ktorých bol žalobcom účtovaný nákup tovaru od týchto dodávateľov a

Obsah všetkých zápisníc o uskutočnených ústnych pojednávaniach so zástupcami deklarovaných dodávateľov bol zároveň podrobne pretransformovaný do protokolu z daňovej kontroly, ku ktorému správca dane umožnil žalobcovi vyjadriť sa a označiť tiež dôkazy na preukázanie jeho tvrdení.

17. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia žalovaného nevzhliadol krajský súd ani v tom, že v jeho odôvodnení absentuje informácia, či upovedomenia o vypočutí svedka Ľubomíra Palaščáka - bývalého konateľa deklarovaného dodávateľa D-log s.r.o. boli žalobcovi preukázateľne

K výhradám žalobcu týkajúcim sa dokazovania krajský súd poznamenal, je to práve daňový subjekt, kto preukazuje vierohodnosť, správnosť a úplnosť povinných evidencií a záznamov. Na to, aby mohol byť výdavok uznateľný za daňový výdavok, musí byť splnená aj podmienka preukázateľnosti stanovená v ust. § 2 ods. 1 písm. i) zákona o dani z príjmov. Na vznik nároku na uznateľnosť výdavkov nepostačuje len samotná existencia dokladov, ale musí ísť o výdavok preukázateľne vynaložený daňovníkom na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie zdaniteľných príjmov. Krajský súd uzavrel, že žalobca vo vzťahu k zisteniam správcu dane neuviedol také dôkazy, ktorými by vyvrátil pochybnosti o tom, že sa zdaniteľné obchody reálne uskutočnili a taktiež ani z vykonaného dokazovania správcu dane nebolo preukázané, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené dodávateľmi, ktorí pokladničné doklady vystavili.

20. Krajský súd dodal, že preukázané zistenia správcu dane podporujú aj závery uznesenia Okresného riaditeľstva policajného zboru v Košiciach, odbor kriminálnej polície č. ORP-804/ 6-VYS-KE-2020 zo dňa 28.10.2020, v ktorom vyšetrovateľ policajného zboru kvalifikoval vystavené pokladničné doklady ako fiktívne a dodávateľov žalobcu, ktorí ich mali vystaviť a ktorí boli preverovaní správcom dane, ako predstieraných.

Následné doručenie rozhodnutia žalovaného na adresu posledného miesta podnikania žalobcu a na meno Z., nevidel správny súd ako problematické, nakoľko iná adresa na doručenie nebola žalovanému známa. Napokon totožnú adresu si žalobca uviedol aj v správnej žalobe.

24. Sťažovateľ ďalej vytkol správnemu súdu, že v napadnutom rozsudku neuviedol dôvod a obsah dožiadaní správcu dane iným dožiadaným správcom dane, ani citácie položených otázok menovaným zástupcom dodávateľov sťažovateľa položených dožiadaným správcom dane, čo spôsobuje nedostatočnosť odôvodnenia rozhodnutia správneho súdu.

25. Poukaz správneho súdu na rozsudok Krajského súdu v Ostrave považoval sťažovateľ za nesprávny, keďže vo veci sťažovateľa boli dodávateľom kladené otázky, na ktoré títo odpovedali a vyjadrovali sa aj k dôkazom vo veci sťažovateľa (dokladom o kúpe z ERP). Sťažovateľ tiež namietal nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku, keďže správny súd sa nevenoval rozhodnutiam súdov na území SR (napr. rozsudky Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžf/28/2011, 6Sžf/32,33,34/2012 a 10Sžd/19/2011 alebo rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 25S/95/2017), na ktoré sťažovateľ poukázal v správnej žalobe.

Inú možnosť na dokázanie toho, že dodávatelia vydali doklady z ERP, ktoré sťažovateľ predložil správcovi dane, sťažovateľ nemá. Sťažovateľovi žalovaný ani správny súd neozrejmil, prečo verí len menovaným dodávateľom a prečo neverí sťažovateľovi a nijako neodstraňoval rozpory v tvrdeniach sťažovateľa a deklarovaných dodávateľov, a preto dôkazy boli vyhodnotené jednostranne. Nebola teda ani verifikovaná možnosť, že dodávatelia používali ERP, ktoré neprihlásili správcovi dane a používali v obchodnom styku so sťažovateľom.

28. Sťažovateľ namietal aj nezákonné zaťaženie jeho osoby dôkazným bremenom, keď bol povinný preukázať, či jeho dodávateľ bol spôsobilý vydať doklady, ktoré sťažovateľ správcovi dane predložil, resp. či dodávateľ, ktorý mu tovar predal, bol schopný ho aj dodať. Sťažovateľovi ako daňovému subjektu zákon nedáva právne prostriedky na overovanie pravosti dokladov z ERP svojich dodávateľov. Po daňovom subjekte nemožno požadovať, aby preukazoval skutočnosti, ktoré sú mimo sféry jeho vplyvu.

30. Napokon sťažovateľ označil ako nezrozumiteľné odôvodnenie súdu uvedené v bode 30 napadnutého rozsudku. Tvrdil, že až z rozhodnutia krajského súdu sa sťažovateľ dozvedel, že nemenovaným svedkom, ktorého mal dožiadaný správca dane vypočuť, je M., čo sťažovateľ považuje za neprípustné. 31. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti zotrval na dôvodoch uvedených vo vyjadrení k žalobe, stotožnil sa so závermi správneho súdu a navrhol, aby kasačný súd kasačnú sťažnosť

IV. Právne posúdenie veci kasačným súdom

32. Prejednávaná vec bola dňa 16.05.2022 predložená Najvyššiemu správnemu súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „Najvyšší správny súd SR“ alebo „NSS SR“), bola náhodným výberom technickými a programovými prostriedkami schválenými Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky pridelená na rozhodnutie senátu 1S a bola jej pridelená spisová značka 1Sfk/48/2022. 33. Senát Najvyššieho správneho súdu SR ako súdu kasačného (ďalej aj „kasačný súd“) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu v medziach sťažnostných bodov [§ 438 ods. 2, § 445 ods. 1 písm. c), ods. 2 SSP], pričom po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 442 ods. 1, § 443 ods. 2 SSP v rozhodujúcom znení) a že ide o rozhodnutie, proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná (§ 439 ods. 1 SSP), vo veci v zmysle § 455 SSP nenariadil pojednávanie a po neverejnej porade senátu jednomyseľne dospel k záveru, že kasačná sťažnosť sťažovateľa je nedôvodná. Deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho správneho súdu SR www.nssud.sk podľa § 137 ods. 4 SSP v spojení s § 452 ods. 1 SSP. 34. Po preskúmaní napadnutého rozsudku správneho súdu a kasačnej sťažnosti, ako aj podkladového materiálu, kasačný súd dospel k záverom, ktoré odôvodňuje v nasledovnom texte.

V. Vybrané ustanovenia, z ktorých kasačný súd vychádzal

35. Podľa § 2 písm. i/ zákona o dani z príjmov: „Na účely tohto zákona sa rozumie daňovým výdavkom výdavok (náklad) na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie zdaniteľných príjmov preukázateľne vynaložený daňovníkom, zaúčtovaný v účtovníctve daňovníka alebo zaevidovaný v evidencii daňovníka podľa § 6 ods. 11...“

40. Predmetom kasačného konania je rozsudok krajského súdu, ktorým krajský súd zamietol správnu žalobu, ktorou sa sťažovateľ domáhal zrušenia rozhodnutí orgánov finančnej správy, ktorými bol sťažovateľovi vyrubený rozdiel na dani z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie roku 2015. Sťažovateľ v kasačnej sťažnosti primárne namietal, že preukázal oprávnenosť vynaložených daňových výdavkov, a že došlo k porušeniu jeho procesných práv z dôvodu, že mu nebolo umožnené byť účastný ústnych pojednávaní a klásť otázky zástupcom deklarovaných dodávateľov. 41. Pokiaľ ide o hmotnoprávne posúdenie veci a uznateľnosť daňových výdavkov, všeobecné podmienky daňovej uznateľnosti výdavkov vyplývajú z ustanovenia § 2 písm. i) zákona o dani z príjmov. Tieto možno v zmysle rozhodovacej činnosti kasačného súdu zhrnúť tak, že tieto výdavky musia splniť (1) podmienku vecnosti (daňový výdavok musí byť vynaložený na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov), (2) podmienku preukázateľnosti (daňový subjekt musí vedieť preukázať, že daňový výdavok skutočne vznikol, pričom nestačí len realizácia platby), (3) podmienku zaúčtovania (preukázateľný daňový výdavok musí byť zaúčtovaný) a (4) podmienku rozsahu (daňový výdavok musí byť uplatnený iba vo výške ustanovenej zákonom (napr. rozsudky NSS SR sp. zn. 8Sžfk/32/2021 zo dňa 28.04.2023 a sp. zn. 10Sžfk/77/2020 zo dňa 29.11.2022). Len v prípade, ak sú splnené tieto zákonné podmienky, výdavky sa uznajú za daňové výdavky. 42. Na proces daňovej kontroly, dokazovania, určovania a vyrubovania daňových povinností vrátane dane z príjmov sa vzťahuje všeobecný daňový procesný predpis - Daňový poriadok, pokiaľ zákon o dani z príjmov neustanovuje inak (§ 1 ods. 1 a 2 Daňového poriadku). Všeobecné podmienky daňovej uznateľnosti výdavkov preukazuje daňový subjekt, t. j. sťažovateľ (viď napr. rozsudok NSS SR sp. zn. 10Sžfk/77/2020 zo dňa 29.11.2022).

alebo navrhnutím ďalších dôkazov vyvráti spochybnenie jeho pôvodných dôkazov správcom dane.“ (rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 377/2018 zo dňa 14.11.2018 a obdobne sp. zn. III. ÚS 401/09 zo dňa 16.12.2009). Dôvodom na prenos dôkazného bremena na daňový subjekt však nie je akákoľvek pochybnosť správcu dane o pravdivosti a hodnovernosti predložených listinných dokladov, ale len pochybnosť dôvodná. Takou je pochybnosť správcu dane, ktorá má oporu v správcom dane zistených skutočnostiach obsiahnutých v administratívnom spise a je naozaj spôsobilá objektívne vyvolať pochybnosti o splnení podmienok pre priznanie práva na odpočet dane, tu pre uznanie uplatneného výdavku ako daňového (mutatis mutandis rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžfk/40/2018 zo dňa 03.09.2019).

Uvedeným spochybnením tak došlo k prenosu dôkazného bremena späť na sťažovateľa. Sťažovateľ po prenose dôkazného bremena späť na neho už nijaké iné doklady a dôkazy preukazujúce nákup tovaru od deklarovaných dodávateľov správcovi dane nepredložil (napríklad príjemky na sklad, knihu zásob, výdavky na dopravu a pod.). Sťažovateľ nemal predmetný tovar zaevidovaný v knihe zásob, neviedol skladovú evidenciu a nijakým spôsobom nepreukázal ani prepravu, na podnikanie nepoužíval žiadne motorové vozidlo, neúčtoval o nájme motorového vozidla, ani o platbách za dopravy, ktoré by sa dali priradiť k spochybneným nákupom tovaru. Závery správcu dane a žalovaného dôvodne smerovali k tomu, že sťažovateľ nepreukázal, že zaúčtované výdavky skutočne vynaložil na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie zdaniteľných príjmov v zmysle § 2 písm. i) zákona o dani z príjmov.

44. Kasačný súd pripomína sťažovateľovi, že bolo jeho zodpovednosťou, aby v čase nákupu tovaru získal do svojej dispozičnej sféry dôkazy, ktoré by nákup tovaru v prípade spochybnenia pokladničných dokladov správcom dane dostatočne preukázali. Správca dane od sťažovateľa požadoval dôkazy týkajúce sa obchodného vzťahu medzi ním a jeho priamymi deklarovanými dodávateľmi, ktorými bežný podnikateľ štandardne disponuje. Ako nedôvodnú preto vyhodnotil kasačný súd námietku, že daňové orgány ho neúmerne zaťažili dôkazným bremenom ohľadne skutočností, ktoré sú mimo sféry jeho vplyvu. Nie je to správca dane, ktorý musí v daňovom konaní bez pochýb preukázať, že nákup tovaru sa neuskutočnil (preto nebolo nutné vykonávať ani kontrolné nákupy a miestne obhliadky u deklarovaných dodávateľov), ale naopak, je to daňový subjekt, ktorý musí preukázať, že nákup tovaru sa uskutočnil a že ním predkladané formálne doklady odrážajú hospodársku realitu. Sťažovateľ bol zaťažený dôkazným bremenom preukázať vierohodnosť deklarovaných dokladov nielen po formálnej ale aj materiálnej stránke, čo však v predmetnej veci neučinil.

46. Krajský súd sa v odôvodnení napadnutého rozsudku veľmi dôkladne zaoberal obsahom jednotlivých zápisníc a dospel k záveru, že tieto zápisnice možno považovať za listiny - vyjadrenia zástupcov deklarovaných dodávateľov k ním prekladaným písomným dokladom (predovšetkým záznamy z nimi používaných ERP). Kasačný súd podotýka, že dožiadaný správca dane, ktorý so zástupcami jednotlivých dodávateľov spisoval zápisnice, limitoval ním kladené otázky výlučne k predmetu samotnej podnikateľskej činnosti týchto dodávateľov a k dokladom, ktoré títo dodávatelia v dotknutom období vyhotovovali (pokladničné doklady z ERP a dodacie listy) s otázkou, či nimi vydávané doklady vizuálne a obsahovo korešpondujú s dokladmi, ktoré správcovi dane predložil sťažovateľ a ktoré dostali títo zástupcovia na ústnom pojednávaní k nahliadnutiu. Dožiadaný správca dane sa zástupcov dodávateľov nepýtal na to, či deklarovaný tovar sťažovateľovi vskutku dodali, či sťažovateľa poznajú a ako prebiehala ich prípadná obchodná spolupráca.

svedkov. Kasačný súd uvedené dôkazy preto nevyhodnotil ako dôkazy nezákonne získané, a preto išlo o dôkazy použiteľné v procese daňovej kontroly i daňového konania. 48. K sťažovateľom namietanému porušeniu jeho procesných práv kasačný súd tiež konštatuje, že na jednej strane sťažovateľ vytrvalo namieta, že mu správca dane nevytvoril priestor klásť svedkom otázky, ale na strane druhej bol sťažovateľ oboznamovaný so zisteniami správcu dane a mal opakovanú možnosť navrhnúť výsluch zástupcov deklarovaných dodávateľov, no túto neuplatnil. Jeho postoj v priebehu daňovej kontroly a daňového konania bol pasívny a v priebehu daňovej kontroly, ani s vyjadrením k protokolu, ani pri prerokovaní pripomienok a dôkazov uvedených vo vyjadrení k protokolu nepredložil a nenavrhol dôkazy na podporu svojich tvrdení. Krajský súd preto správne podotkol, že obrana sťažovateľa v daňovej kontrole a v daňovom konaní spočívala výlučne v spochybňovaní postupu a zistení správcu dane bez toho, aby predložil čo i len jediný dôkaz preukazujúci jeho tvrdenia.

či preukázať. Sťažovateľ nepredostrel konkrétnejšie skutkové tvrdenia k priebehu nákupov tovaru od deklarovaných dodávateľov (objednávky, preprava, dodanie, úhrada), ktoré by sa mali svedeckými výpoveďami preukazovať. Tvrdené porušenie procesných práv teda sťažovateľ nespojil s konkrétnym tvrdením o dotyku na jeho subjektívnom práve, teda konkrétne nevymedzil, ako sa toto porušenie malo dotknúť jeho právnej pozície vo vzťahu k

správcovi dane na ďalšie konanie mala prispieť k zisteniu skutkového stavu a ako by mala sťažovateľovi priniesť materiálne iný výsledok vo veci. V nadväznosti na pasívny prístup sťažovateľa v procese daňovej kontroly a daňového konania, s prihliadnutím len na všeobecnú a abstraktnú argumentáciu sťažovateľa o porušení jeho procesných práv v súdnom konaní a v kontexte celkovej dôkaznej situácie (žalobca neprodukoval okrem ERP dokladov žiaden ďalší relevantný dôkaz) sa preto kasačnému súdu javí obrana sťažovateľa ako účelová a nemajúca potenciál privodiť nezákonnosť napadnutých rozhodnutí (a to aj keby kasačný súd dospel k záveru, že správca dane mal sťažovateľa upovedomiť o ústnych pojednávaniach so zástupcami deklarovaných dodávateľov a teda procesne pochybil) .

51. Kasačný súd tiež dospel k presvedčeniu, že zo strany správcu dane nedošlo k porušeniu zásad správneho konania. Pokiaľ ide o zásadu materiálnej pravdy, rovnosti a spravodlivosti, kasačný súd v bode 44 vyššie vysvetlil sťažovateľovi, akým spôsobom je rozložené dôkazné bremeno medzi správcu dane a daňový subjekt v zmysle ustanovení Daňového poriadku. Daňové konanie vo fáze preukazovania podmienok uznateľnosti daňových výdavkov nie je konaním vyhľadávacím, ale platí preň prejednávacia zásada. Z uvedeného vyplýva, že správca dane nie je povinný vyhľadávať dôkazy svedčiace v prospech kontrolovaného daňového

daňových výdavkov. 52. Pokiaľ ide o kasačný dôvod nepreskúmateľnosti rozsudku krajského súdu podľa § 440 ods. 1 písm. f) SSP, sťažovateľ tento kasačný bod nenamietol explicitne, no preferujúc materiálny prístup k súdnej ochrane ho kasačný súd posúdil, keďže vyplýval z obsahu podanej kasačnej sťažnosti. Nezistil však jeho dôvodnosť.

Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko zo dňa 29.05.1997, Higgins c. Francúzsko zo dňa 19.02.1998). V tomto kontexte preto podľa názoru kasačného súdu neobstojí tvrdenie sťažovateľa o nepreskúmateľnosti rozsudku krajského súdu, keďže je z jeho obsahu zjavné, že ním bolo reflektované na všetky podstatné skutočnosti. Odôvodnenie rozsudku krajského súdu obsahuje stručné zhrnutie podstatných argumentov sťažovateľa a žalovaného (body 6 až 9 rozsudku), prehľad dotknutých právnych noriem (body 13 až 27 rozsudku), ako aj posúdenie skutkových a právnych záverov správnym súdom vo vzťahu k prenosu dôkazného bremena a hmotnoprávnemu posúdeniu veci i posúdeniu namietaných procesných vád administratívnych rozhodnutí a administratívneho procesu (body 28 - 36). Krajský súd sa posudzovanou vecou

55. Kasačný bod, podľa ktorého poukaz krajského súdu na uznesenie z trestného konania nie je relevantným dôkazom, vyhodnotil kasačný súd ako bezpredmetný, nakoľko krajský súd na toto uznesenie poukázal len podporne, na dôvažok. Záver o neunesení dôkazného bremena sťažovateľom vyvodil krajský súd z komplexného skutkového stavu zisteného správcom dane, z dôkazov založených v administratívnom spise a popísanom v napadnutých rozhodnutiach.

57. Pokiaľ ide o kasačný dôvod odklonu krajského súdu od ustálenej rozhodovacej činnosti kasačného súdu podľa § 440 ods. 1 písm. h) SSP, tento bol vymedzený na hranici jeho preskúmateľnosti v zmysle požiadaviek § 440 ods. 2 SSP.

fyzických osôb získavajú. Tak krajský ako aj kasačný súd dôkladne posúdili obsah zápisníc z ústnych pojednávaní vo veci sťažovateľa a s ohľadom na tento obsah a aj s ohľadom na celkovú pasivitu sťažovateľa v procese dokazovania a abstraktnosť a všeobecnosť žalobných a sťažnostných bodov (viď bod 48) dospeli k presvedčeniu, že k porušeniu procesných práv sťažovateľa s vplyvom na zákonnosť napadnutých rozhodnutí nedošlo.

VII. Záverečné zhodnotenie a odôvodnenie v časti trov

58. Vzhľadom na vyššie uvedené kasačný súd konštatuje, že námietky uvedené v kasačnej sťažnosti neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku krajského súdu. Na základe vyššie uvedených dôvodov kasačný súd kasačnú sťažnosť sťažovateľa podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol. 59. O nároku na náhradu trov kasačného konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 1 SSP v spojení s § 167 ods. 1 SSP. Sťažovateľ v kasačnom konaní úspech nemal, pričom žalovanému náhrada trov kasačného konania prislúcha len v prípade, ak to možno spravodlivo požadovať a po splnení zákonom stanovených podmienok len výnimočne (§ 168 SSP), ktoré v danom prípade nenastali, a preto kasačný súd účastníkom konania nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznal. 60. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu SR pomerom hlasov 3:0 (§ 463 SSP v spojení s § 139 ods. 4 prvá veta SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.

V Bratislave dňa 31. júla 2024