1Sfk/5/2022

1. Daňový úrad Banská Bystrica, ako prvostupňový správny orgán, rozhodnutím č. 100730760/2018 zo dňa 13.04.2018 podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Daňový poriadok“) vyrubil žalobkyni rozdiel dane v sume 1.960,40 € na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie marec 2015. Na odvolanie žalobkyne žalovaný napadnutým rozhodnutím č. 101427042/2018 zo dňa 24.07.2018 prvostupňové rozhodnutie správneho orgánu potvrdil. 2. Daňový úrad Banská Bystrica, ako prvostupňový správny orgán, rozhodnutím č. 100730891/2018 zo dňa 13.04.2018 podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Daňový poriadok“) vyrubil žalobkyni rozdiel dane v sume 2.474,00 € na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2015. Na odvolanie žalobkyne žalovaný napadnutým rozhodnutím č. 101426673/2018 zo dňa 24.07.2018 prvostupňové rozhodnutie správneho orgánu potvrdil. 3. Daňový úrad Banská Bystrica, ako prvostupňový správny orgán, rozhodnutím č. 100731075/2018 zo dňa 13.04.2018 podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Daňový poriadok“) vyrubil žalobkyni rozdiel dane v sume 4.272,60 € na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie jún 2015. Na odvolanie žalobkyne žalovaný napadnutým rozhodnutím č. 101427103/2018 zo dňa 24.07.2018 prvostupňové rozhodnutie správneho orgánu potvrdil. 4. Daňový úrad Banská Bystrica, ako prvostupňový správny orgán, rozhodnutím č. 100731253/2018 zo dňa 13.04.2018 podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Daňový poriadok“) vyrubil žalobkyni rozdiel dane v sume 3.008,40 € na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2015. Na odvolanie žalobkyne žalovaný napadnutým rozhodnutím č. 101426510/2018 zo dňa 24.07.2018 prvostupňové rozhodnutie správneho orgánu potvrdil. 5. Daňový úrad Banská Bystrica, ako prvostupňový správny orgán, rozhodnutím č. 100731481/2018 zo dňa 13.04.2018 podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Daňový poriadok“) vyrubil žalobkyni rozdiel dane v sume 3.575,80 € na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie október 2015. Na odvolanie žalobkyne žalovaný napadnutým rozhodnutím č. 101426892/2018 zo dňa 24.04.2018 prvostupňové rozhodnutie správneho orgánu potvrdil. 6. Daňový úrad Banská Bystrica, ako prvostupňový správny orgán, rozhodnutím č. 100731746/2018 zo dňa 13.04.2018 podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Daňový poriadok“) vyrubil žalobkyni rozdiel dane v sume 4.863,60 € na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie november 2015. Na odvolanie žalobkyne žalovaný napadnutým rozhodnutím č. 101426809/2018 zo dňa 24.04.2018 prvostupňové rozhodnutie správneho orgánu potvrdil.

9. Ide o spoločnosti BeMi centrum s.r.o. a ValSorim Sk s.r.o., kde v obidvoch spoločnostiach bol konateľom v čase zdaniteľných obchodov C. T.. Ako vyplýva zo zápisnice z ústneho pojednávania zo dňa 25.07.2017 z výsluchu svedka, ktorý bol v čase od 23.03.2013 do 19.12.2015 konateľom. Spoločnosť BeMi centrum s.r.o. nemala žiadny majetok. O faktúrach

10. Krajský súd mal ďalej za to, že z predložených dokladov žalobkyňou v rámci administratívneho konania vyplýva, že táto neuniesla dôkazné bremeno prenesené na ňu za žalovaného. Fotodokumentácia predložená žalobkyňou síce preukazuje existenciu tovaru, ale nepreukazuje jeho existenciu v čase zdaniteľného plnenia. Argumentácia žalobkyne, že tovar bol zaplatený na účty dodávateľov, sama o sebe podľa krajského súdu nepreukazuje, že k dodaniu tovaru tak ako je uvedené na dodávateľských faktúrach aj skutočne došlo.

11. Správny súd ďalej uviedol, že keďže nebolo preukázané dodanie dokladovaného tovaru tak, ako vyplývalo z jednotlivých faktúr, a to spoločnosťami BeMi centrum s.r.o. a Val Sorim SK s.r.o, došlo k porušeniu § 49 ods. 1 a 2 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty (ďalej len „zákon o DPH“), pretože neboli splnené zákonné podmienky pre odpočítanie DPH. Spochybnenie obchodnej transakcie v miere ako to vykonali daňové orgány postačuje na prijatie záveru, že samotná výpoveď konateľa dodávateľov, ako aj fotografický materiál, nepreukazuje dodanie tovaru dodávateľmi, len preukazuje jeho reálnu existenciu.

Krajský súd ďalej poukazoval na skutočnosť, že ani tá skupina žalobných námietok, ktorými žalobkyňa poukazovala na to, že žalovaný upriamil svoju pozornosť len na dodávateľov žalobkyne a na to, že tieto nedodali predmetný tovar, nie je dôvodná.

V tejto súvislosti krajský súd poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR vo veci sp. zn. 2Sžf/4/ 2009 zo dňa 23.06.2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu SR č. k. III. ÚS 78/2011-17 zo dňa 23.02.2011. 13.

Na zistenie sporných skutočností vykonal dokazovanie, ktoré vyhodnotil v súlade s § 3 ods. 3 Daňového poriadku, vykonané dôkazy hodnotil podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. V odôvodnení žalobami napadnutých rozhodnutí sa tak správca dane, ako aj žalovaný, vysporiadal so všetkými skutočnosťami, aj s právnymi otázkami majúcimi význam pre posúdenie nároku na odpočet DPH zo strany žalobkyne.

14. O práve na náhradu trov konania rozhodol krajský súd podľa § 167 tak, že neúspešnej žalobkyni právo na náhradu trov konania nepriznal.

15. Proti rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť z dôvodov uvedených v § 440 ods. 1 písm. g), písm. h) S.s.p., v ktorej navrhla kasačnému súdu, aby napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. 16. Podľa názoru sťažovateľky z priložených dôkazov je nepochybné, že predmetný tovar existoval a bol potrebný na výkon podnikateľskej činnosti sťažovateľky, pretože táto musí pravidelne obmieňať výklady podľa aktuálnej sezóny, používať reklamné banery a marketingové označenia o zľavách a novinách. Zároveň v konaní bolo preukázané, že v rozhodnom období neexistoval žiadny iný dodávateľ, ktorý by predmetný tovar žalobkyni dodával. Navyše má za to, že bolo dostatočným spôsobom riadne preukázané aj reálne dodanie tovaru medzi spoločnosťami BeMi centrum s.r.o. a sťažovateľkou, tak ako bolo uvedené v priložených faktúrach a bolo preukázané aj uhradenie kúpnej ceny bankovým prevodom. 17. Sťažovateľka ďalej namietala, že krajský súd nesprávne posúdil výpoveď bývalého konateľa spoločnosti BeMi centrum, s.r.o. a ValSorim Sk s.r.o., ktorá bola uvedená v zápisnici z ústneho pojednávania zo dňa 25.07.2017 z výsluchu svedka, a ktorý vykonal správca dane. Z výpovede podľa názoru sťažovateľky jednoznačne vyplýva, že tovar, ktorý bol predmetom faktúry mala žalobkyni dodávať práve spoločnosť BeMi centrum, s.r.o. a ValSorim Sk s.r.o. 18. Sťažovateľka tiež namietala, že krajský súd nesprávne právne zhodnotil aj jej argumenty a dôkazy poukazujúce na nezákonnosť rozhodnutia správcu dane a žalovaného, ktoré popísala v žalobe a s týmito sa krajský súd žiadnym spôsobom nevysporiadal. 19. Ďalšia námietka sa týkala nesprávneho stotožnenia sa krajského súdu s vyhodnotením dôkazov správneho orgánu (bod 43 napadnutého rozsudku). Sťažovateľka tvrdí, že v rozhodnom období mala iba týchto dvoch dodávateľov, a preto názor spochybňujúci uskutočnenie zdaniteľného plnenia je nelogickým vyústením vykonaného dokazovania. Sťažovateľka tiež namietala, že krajský súd sa pri rozhodovaní nijakým spôsobom nezaoberal predloženými fotografiami, ktoré preukazujú existenciu tovaru v prevádzke sťažovateľky. Krajský súd nesprávne právne posúdil relevantnosť predložených fotografií. 20. Podľa jej názoru postupovala správne, keď si jej dodávateľov riadne preverila. To, že svedok nevedel predložiť doklady, pretože už nie je konateľom dodávateľov, je irelevantné a nepreukazuje to žiadne pochybenie žalobkyne vo vzťahu k správnemu určeniu dane z pridanej hodnoty. Sťažovateľka nemôže niesť zodpovednosť za neunesenie vlastnej daňovej povinnosti iného subjektu. V tejto súvislosti poukázala na odklon od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu. 21. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti uviedol, že trvá na svojich napadnutých rozhodnutiach, na vyjadrení k žalobe a stotožňuje sa s právnym posúdením veci uvedeným v rozsudku krajského súdu, a preto navrhol kasačnému súdu kasačnú sťažnosť zamietnuť.

22. Senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 S.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu, pričom po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 442 ods. 1 S.s.p., § 443 ods. 1 S.s.p.) a že ide o rozsudok, proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná (§ 439 ods. 1 S.s.p.), jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch) dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná. Rozhodol bez nariadenia pojednávania (§ 455 S.s.p.) s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke najvyššieho správneho súdu. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 24. februára 2022 (§ 137 ods. 4 v spojení s § 452 ods. 1 S.s.p.).

stotožňuje so skutkovými závermi krajského súdu v tom rozsahu, ako si ich osvojil správny súd zo zistení uvedených správnymi orgánmi ako aj sťažovateľkou, ktoré sú obsiahnuté v administratívnych spisoch. 24. Podľa § 3 ods. 1 Daňového poriadku, pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.

dane. 26. Podľa § 3 ods. 3 Daňového poriadku, správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.

28. Podľa § 24 ods. 2 Daňového poriadku správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. 29.

30. Podľa § 24 ods. 4 Daňového poriadku, ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi.

31. Podľa § 19 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Pri prevode alebo prechode nehnuteľnosti je dňom dodania deň odovzdania nehnuteľnosti do užívania, ak je tento deň skorší ako deň zápisu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností. Pri dodaní stavby na základe zmluvy o dielo alebo inej obdobnej zmluvy je dňom dodania deň odovzdania stavby. Pri dodaní tovaru podľa § 8 ods. 1 písm. c) je dňom dodania tovaru deň odovzdania tovaru nájomcovi.

33. Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa ods.3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.

35. Kasačný súd vyhodnotil rozsah a dôvody kasačnej sťažnosti vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu potom, ako sa oboznámil s obsahom administratívnych spisov a súdneho spisu a s prihliadnutím na ustanovenie § 461 S.s.p. dospel k záveru, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v dôvodoch napadnutého rozsudku, ktoré vytvárajú dostatočné východiská pre vyslovenie výroku rozsudku.

37. Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Daňový poriadok preto zakotvuje oprávnenia daňových orgánov, aby mohli zisťovať, či daňové subjekty si splnili svoje povinnosti stanovené príslušnými hmotnoprávnymi predpismi. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, daňový poriadok obsahuje osobitnú úpravu zisťovania preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu.

Pre možnosť uplatnenia si odpočtu dane z pridanej hodnoty zo zdaniteľných plnení nie je podstatné len ich reálne uskutočnenie a daňový doklad od dodávateľa, resp. dodávateľov, ale aj skutočnosť aby k uskutočneniu dodávky tovaru a služieb aj skutočne došlo od dodávateľov, ktorí sú ako dodávatelia uvedení na daňových dokladoch (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Sžf/2/2013 ).

Preto je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už má správca dane v priebehu konania k dispozícii.

Daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Z uvedeného vyplýva, že je to práve správca dane, kto rozhodne, ktoré dôkazy vykoná, akým spôsobom a či vôbec dokazovanie doplní, aké závery vyvodí z jednotlivých dôkazov. V daňovom konaní sa uplatňuje zásada voľného hodnotenia dôkazov a zásada objektívnej pravdy. V zmysle týchto zásad sú príslušné správne orgány povinné postupovať. 41.

podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný ako oprávnený.“ Ďalej kasačný súd poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžf/19/2015 zo dňa 23.02.2017, podľa ktorého „.

. .“. 42. Podľa názoru kasačného súdu je nutné si uvedomiť postavenie správcu dane v daňovom konaní, ktorý nie je protistranou daňového subjektu, ale je príslušným správnym orgánom, ktorý vedie dokazovanie, dôkazy vykonáva a procesom voľného hodnotenia dôkazov ustaľuje zistený skutkový stav. Pri tomto postupe musí zachovávať práva daňového subjektu, rešpektovať zásadu spolupráce a ostatné zásady správy daní. Naopak daňový subjekt je v pozícii účastníka daňového konania, ktorý je povinný preukazovať v zmysle § 24 ods. 1 Daňového poriadku a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov; b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania; c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. Touto skutočnosťou je aj reálnosť dodania tovaru alebo služby platiteľom, ktorý faktúru ako dodávateľ vystavil.

43. Kasačný súd ďalej uvádza, že odpočítanie dane nenastáva „ex lege“, ale je právom platiteľa dane, ktoré je spojené s dôkaznou povinnosťou preukázania zákonných podmienok na jeho uplatnenie. Zákon č. 222/2004 Z.z. vyžaduje na vznik nároku na odpočítanie dane súčasné splnenie tak materiálnej, ako aj formálnej podmienky, teda daňový subjekt musí preukázať, že faktúry, prípadne iné listiny, na základe ktorých si uplatňuje odpočet dane, presne odrážajú skutočne realizované plnenia. Faktúra je relevantným dokladom, len ak je nepochybné, že v nej uvedené údaje odrážajú reálne plnenie. To, že určitý doklad má všetky náležitosti účtovného dokladu a je riadne zaúčtovaný v zmysle zákona o účtovníctve, ešte nemusí byť dôkazom o tom, že daňový subjekt je oprávnený uplatniť si odpočítanie dane z tohto dokladu (m.m. rozhodnutie Najvyššieho súdu sp. zn. 8 Sžf/26/2014).

V prípade, že zistené okolnosti nasvedčujú tomu, že takéto písomnosti naozaj odrážajú (a teda dokladujú) uskutočnené zdaniteľné plnenie, je možné v nich obsiahnuté informácie považovať za relevantný či rozhodujúci dôkaz. Správca dane svojimi zisteniami dôvodne spochybnil, že zdaniteľné plnenia boli realizované tak, ako to je uvedené na predložených faktúrach. Správca dane má právo preveriť podrobne skutkový stav deklarovaného plnenia ako aj doplneným dokazovaním odstrániť vzniknuté pochybnosti.

Týmto spôsobom dochádza k preneseniu dôkazného bremena na daňový subjekt. Bolo preto na sťažovateľke, aby predložila také doklady, ktoré by hodnoverne potvrdili, že predmetné obchody sa uskutočnili tak, ako boli deklarované, čo sa v prejednávanom prípade nenastalo.

45. Kasačný súd mal za preukázané, že žalovaný ako aj správca dane pri výkone daňovej kontroly vyhodnotili všetky dôkazy a zistené skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane v ich vzájomnej súvislosti a prihliadli na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo.

46. Kasačný súd poukazuje na to, že na základe vykonaného rozsiahleho dokazovania správca dane zistil skutkový stav správne a v súlade s Daňovým poriadkom. Kasačný súd po vyhodnotení súdneho spisu, ktorého súčasťou sú aj administratívne spisy žalovaného, dospel k rovnakému záveru ako krajský súd, a to, že správne orgány vo svojich rozhodnutiach dôkladne a rozsiahlo popísali zistený skutkový stav, ktorý aj samotný krajský súd uviedol vo svojom rozhodnutí, dôkazy, ktoré nadobudol správca dane v rámci daňovej kontroly aj riadne vyhodnotil a vysporiadal sa dôkladne aj so všetkými námietkami sťažovateľky. Pre účely § 49 ods. 1 a ods. 2 zákona o DPH je nevyhnutné kumulatívne spojenie všetkých zákonom definovaných podmienok v ich vzájomnej súvislosti, vrátane preukázania vecného súvisu medzi prijatým zdaniteľným plnením a daňovým dokladom, ktorým platiteľ dane deklaruje prijatie zdaniteľného plnenia. Pre splnenie zákonných podmienok pre vznik nároku na odpočet dane nepostačuje iba predloženie dokladov (faktúr) s predpísaným obsahom.

Správca dane v danej veci nespochybnil existenciu dodaného tovaru, ale skutočnosť, že dodaný tovar bol sťažovateľke aj reálne dodaný jej dodávateľom uvedenom na faktúrach (BeMi centrum s.r.o., ValSorim Sk s.r.o.), a preto podľa názoru kasačného súdu správca dane správne neuznal odpočítanie dane, pretože sťažovateľka nepreukázala, že jej vzniklo právo na odpočítanie dane v zmysle § 49 ods. 1, ods. 2 zákona č. 222/2004 Z.z. v nadväznosti na § 51 zákona č. 222/2004 Z.z. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že sťažovateľka okrem faktúr nedisponovala žiadnymi inými dôkazmi, ktoré by preukazovali, že obchody sa uskutočnili tak ako tvrdila. Svedok C. T., ktorý bol v čase deklarovaného dodania tovaru sťažovateľke konateľom spoločností BeMi centrum s.r.o. a ValSorim Sk s.r.o., teda dodávateľom sťažovateľky, tiež nepredložil dostatočné dôkazy, ktorými by preukázal reálne dodanie deklarovaného tovaru sťažovateľke. Zároveň nepreukázal pôvod predmetného tovaru, ktorý následne fakturoval sťažovateľke. Uvedené skutočnosti nepreukázali ani právni nástupcovia

48. V priebehu daňovej kontroly tak sťažovateľka nepredložila ani neuviedla žiadne také dôkazy, ktoré by dostatočným spôsobom preukazovali, že dodanie tovaru vykonal dodávateľ uvedený na faktúrach, čo bolo aj dôvodom na nepriznanie odpočítania dane.

49. Kasačný súd poukazuje aj na nález Ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 241/07-44, podľa ktorého, zo zásady skutočného obsahu právneho úkonu rozhodujúceho pre určenie dane vyplýva, že z daňového hľadiska je rozhodujúca reálna existencia plnení, ktoré boli uskutočnené, t. j. vzájomná výmena reálnych plnení, a teda vykonanie dohodnutých prác (resp.

50. Teda rovnako ako krajský súd musí aj kasačný súd potvrdiť, že správca dane od sťažovateľky oprávnene vyžadoval v zmysle § 24 ods. 1 Daňového poriadku preukázanie splnenia hmotnoprávnych podmienok uvedených v zákone o DPH a doloženie oprávnenosti uplatneného práva na odpočítanie dane. Kasačný súd podotýka, že právna otázka rozloženia dôkazného bremena, resp. nutnosti jeho unesenia zo strany daňového subjektu, bola obdobne vyriešená i v predchádzajúcich rozhodnutiach Najvyššieho súdu, napr. v rozsudku sp. zn. 8Sžf/36/2010 z 28.04.2011, podľa ktorého „Uskutočnenie zdaniteľného plnenia je základnou podmienkou pre uplatnenie odpočtu dane. V prípade, ak zdaniteľné plnenie podľa faktúry nie je uskutočnené dodávateľom na nej uvedeným, potom len formálna existencia faktúry, ako aj preukazovanie zaplatenia týchto súm pokladničnými dokladmi, nie sú predpokladom pre odpočítanie dane v zmysle zákona o DPH. Existenciu zákonných podmienok pre nárok na odpočet musí preukázať platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje.“ Rovnako aj v rozsudku

51. K námietke nesprávneho právneho zhodnotenia jej argumentov a dôkazov krajským súdom kasačný súd uvádza, že aj táto námietka nie je dôvodná. Rozsudok krajského súdu je presvedčivo odôvodnený, reaguje na všetky podstatné žalobné námietky sťažovateľky.

Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov, resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník

závery, ktoré náležite aj odôvodnil, pričom dospel k správnym a nepochybným záverom o zákonnosti preskúmavaných ako aj prvostupňových rozhodnutí. 53. Po preskúmaní podanej kasačnej sťažnosti kasačný súd konštatuje, že s právnymi námietkami sťažovateľky sa krajský súd v rozhodnutí riadne vysporiadal a nenechal otvorenú žiadnu spornú otázku, riešenie ktorej by zostalo na kasačnom súde, a preto námietky uvedené v kasačnej sťažnosti vyhodnotil najvyšší správny súd ako bezpredmetné, ktoré neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť rozhodnutia. Z uvedeného dôvodu kasačnú sťažnosť podľa § 461 S. s. p. ako nedôvodnú zamietol.

55. Senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky rozhodol pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.