1Sfk/53/2023

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v kasačnom senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mariána Fečíka (sudca spravodajca) a členiek senátu JUDr. Jany Hatalovej, PhD., LL.M. a JUDr. Kataríny Cangárovej, PhD., LL.M, v právnej veci žalobcu (sťažovateľa): Podtatranská hydina a.s., so sídlom Slavkovská cesta 54, 060 01 Kežmarok, IČO: 31651682, právne zastúpeného: KVASŇOVSKÝ & PARTNERS | ADVOKÁTI s.r.o., so sídlom Prievozská 4, 821 09 Bratislava, IČO: 51003848, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, v konaní o všeobecnej správnej žalobe na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 102506828/2021 zo dňa 08. decembra 2021, konajúc o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 2S/28/2022 - 74 zo dňa 19. októbra 2022, takto

rozhodol:

I. Kasačná sťažnosť sa zamieta. II. Účastníkom konania sa právo na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

Odôvodnenie

I. Konanie pred orgánmi finančnej správy

novembra 2016. 2. Na základe právoplatného rozhodnutia o vyrubení dane žalobca bol povinný zaplatiť rozdiel dane za zdaňovacie obdobie január 2013 najneskôr do 07. decembra 2016 (15 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia). Žalobca uhradil časť vyrubeného rozdielu dane v sume 29,00 eur v lehote splatnosti (preúčtovanie preplatku na DPH za zdaňovacie obdobie apríl 2016). Časť vyrubeného rozdielu dane neuhradená v lehote splatnosti predstavovala sumu 435.456,71 eur a bola uhradená postupne v jednotlivých čiastkach v priebehu roka 2017 a

4. Proti prvostupňovému rozhodnutiu o vyrubení úroku z omeškania podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný rozhodnutím č. 102506828/2021 zo dňa 08. decembra 2021 (ďalej aj „rozhodnutie žalovaného“ alebo „napadnuté rozhodnutie“), a to tak, že prvostupňové rozhodnutie o vyrubení úroku z omeškania podľa § 74 ods. 4 Daňového poriadku potvrdil. 5. Žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že rozhodnutie Daňového úradu Prešov, pobočka Poprad č. 102773356/2016 zo dňa 18. marca 2016 nadobudlo právoplatnosť dňa 22.11.2016 a žalobca bol povinný zaplatiť rozdiel DPH za zdaňovacie obdobie január 2013 v sume 435.485,71 eur najneskôr do 07. decembra 2016. Časť vyrubeného rozdielu dane v sume 29 € bola uhradená žalobcom v lehote splatnosti (preúčtovanie preplatku na DPH za zdaňovacie obdobie apríl 2016).

6. Žalovaný poukázal na § 156 ods. 1, ods. 2, ods. 7 a ods. 8 Daňového poriadku, pričom uviedol, že z citovaných ustanovení Daňového poriadku vyplýva pre správcu dane povinnosť vyrubiť úrok z omeškania za nezaplatenie DPH vyrubenej rozhodnutím správcu dane v

II. Konanie pred krajským súdom

vyrubením úroku z omeškania ku koncu uplynutie prekluzívnej lehoty na jeho vyrubenie, kedy vyrubil úrok z omeškania cca tri mesiace pred uplynutím zákonnej lehoty na jeho vyrubenie v zmysle § 156 ods. 8 Daňového poriadku, - uviedol, že správca dane pristúpil k vyrubeniu úroku z omeškania po dlhom čase po tom, ako žalobca splnil svoju povinnosť a navyše za situácie, kedy si žalobca príkladne plní povinnosti voči správcovi dane a ostatným orgánom štátnej správy, - podľa žalobcu správca dane má prihliadnuť na nevyhnutnosť uloženia procesnej sankcie; správca dane je podľa žalobcu povinný starostlivým spôsobom prihliadnuť na práva a právom chránené záujmy daňových subjektov, - žalobca namietal, že v konaní bola porušená základná zásada správy daní, a to zásada primeranosti, (proporcionality) vyjadrená v § 3 ods. 2 Daňového poriadku, - zásah do majetkových práv daňového subjektu vyrubením úroku za omeškania zo strany správcu dane podľa žalobcu možno považovať za zásah s ústavnoprávnym dosahom, pokiaľ neprimerane zasahuje do majetkových pomerov subjektu, ktorému bol úrok z omeškania vyrubený,

ustanovenými zákonnými povinnosťami správcu dane. Zákonná úprava sankcií v daňovom poriadku vymedzuje, v ktorých prípadoch je správca dane povinný vyrubiť úrok z omeškania a v akej lehote má možnosť tento úrok z omeškania vyrubiť. Povinnosť úhrady vyrubenej dane mal žalobca po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia v lehote do 07.12.2016.

11. Krajský súd rozsudkom č. k. 2S/28/2022 - 74 zo dňa 19. októbra 2022 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“) postupom podľa §190 Správneho súdneho poriadku (ďalej aj „SSP“) správnu žalobu ako nedôvodnú zamietol.

13. Pokiaľ žalobca namietal predovšetkým dlhší časový odstup vyrubenia úroku z omeškania vzhľadom na skutočnosť, že si toho času riadne plní svoje daňové povinnosti, krajský súd uviedol, že zákon časový úsek reflektuje podľa § 156 ods. 8 Daňového poriadku tak, že úrok z omeškania nemožno vyrubiť, ak uplynulo päť rokov od konca roka, v ktorom daňový subjekt bol povinný a) zaplatiť daň, rozdiel dane, preddavok na daň, splátku dane alebo sumu na zabezpečenie dane, b) odviesť vybraný preddavok na daň, vybranú daň alebo zrazenú

14. Krajský súd uzavrel, že správca dane úrok z omeškania vyrubil zo zákonných dôvodov, teda z dôvodu porušenia povinností žalobcu zaplatiť daň riadne a včas. Sankcia v podobe úroku z omeškania predstavuje síce negatívny zásah do majetkových práv žalobcu ako daňového subjektu, ale ide o zásah zo zákonných dôvodov a jej výpočet je striktne regulovaný zákonom, bez možnosti správcu dane individualizovať jej výšku vzhľadom na ten-ktorý prípad.

Správca dane zvolil v danom prípade prostriedky a postupy striktne v súlade so zákonom a v žiadnom prípade sa podľa krajského súdu nedá jeho postup označiť za excesívny. 15. Krajský súd zároveň neakceptoval žalobcovu námietku o fakultatívnom ukladaní peňažných sankcií zo strany štátu v takomto prípade, teda že ide o právo štátu sankciu uložiť, nie jeho povinnosť. Krajský súd poukázal na to, že zákon upravuje obligatórny postup správcu dane, t. j. správca dane má zákonnú povinnosť vyrubiť úrok z omeškania, ak daňový subjekt nezaplatil daň, resp. rozdiel dane.

III. Kasačná sťažnosť a priebeh konania na kasačnom súde

V kasačnej sťažnosti navrhol, aby kasačný súd zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil správnemu súdu na ďalšie konanie, eventuálne, aby kasačný súd zrušil rozhodnutie žalovaného v spojení s prvostupňovým rozhodnutím Úradu pre vybrané hospodárske subjekty a vec vrátil správcovi dane na ďalšie konanie.

Z uvedeného tvrdenia sa podľa sťažovateľa odvíja najdominantnejšia funkcia úroku z omeškania, a to preventívna funkcia. Predniesol argumentáciu, podľa ktorej preventívny charakter úroku z omeškania v zmysle Daňového poriadku, na rozdiel od úroku z omeškania v súkromnom práve, má motivovať daňový subjekt, aby si svoje povinnosti plnil riadne a včas. V prípade úroku z omeškania v súkromnom práve, ten plní funkciu najmä odplaty za oneskorené splnenie záväzku. Podľa sťažovateľa je otázne, či sankcia uložená správcom dane ešte vôbec plní preventívnu funkciu, keď správca dane pristúpil k výpočtu úroku z omeškania štyri roky po porušení povinnosti sťažovateľa. Namietal, že správca dane pristúpil k určeniu a vyrubeniu úroku z omeškania po dlhom čase po tom, ako sťažovateľ splnil svoju povinnosť a navyše za situácie, kedy si sťažovateľ príkladne plní povinnosti voči správcovi dane a ostatným orgánom štátnej správy.

20. Sťažovateľ namietal, že v konaní bola porušená základná zásada správy daní, a to zásada primeranosti (proporcionality) vyjadrená v § 3 ods. 2 Daňového poriadku, ktorá je podľa sťažovateľa v podstate zostrením zásady zneužitia právomocí, a to vo vzťahu pri použití správneho uváženia, pretože toto musí byť len také, ktoré rešpektuje a chráni práva a právom chránené záujmy daňových subjektov. Zásah do majetkových práv daňového subjektu vyrubením úroku z omeškania zo strany správcu dane možno podľa sťažovateľa považovať za zásah s ústavnoprávnym dosahom, pokiaľ neprimerane zasahuje do majetkových pomerov subjektu, ktorému bol úrok z omeškania vyrubený.

22. Sťažovateľ mal za to, že napadnutý rozsudok je pre absenciu náležitého odôvodnenia svojvoľný a teda nepreskúmateľný. Namietal, že krajský súd aplikoval na prejednávanú vec judikatúru, ktorá sa týka inštitútu pokuty, a teda inštitútu bez akejkoľvek súvislosti s prejednávanou vecou.

23. Sťažovateľ nesúhlasil s postupom správcu dane, žalovaného a rovnako tiež krajského súdu, nakoľko podľa názoru sťažovateľa správca dane a žalovaný vychádzali z nesprávne zisteného skutkového stavu, a krajský súd sa napriek radu vytýkaných procesných pochybení zameral primárne na predložené dôkazy svedčiace v neprospech sťažovateľa.

25. Podľa sťažovateľa v preskúmavaných rozhodnutiach správcu dane a žalovaného absentuje zodpovedanie zásadných otázok, ktoré konkrétne relevantné informácie, a teda podania, návrhy, vyjadrenia, dôkazy a ďalšie skutočnosti sa stali pre žalovaného a správcu dane podkladom pre rozhodnutie v predmetnej veci a prečo žalobcom navrhované dôkazy, preukázané skutočnosti a námietky konajúci správny súd rovnako ako žalovaný a správca dane nezohľadnili v procese rozhodovania v predmetnej veci a ako sa s nimi v procesnom postupe vyrovnali.

Podľa sťažovateľa z odôvodnenia rozhodnutia Krajského súdu v Prešove uvedené nemožno bez ďalšieho vyvodiť a s takýmto odôvodnením sa stotožniť. 26. Sťažovateľ vo svojej kasačnej sťažnosti poukázal aj na Správny poriadok, v nadväznosti na ktorý uviedol, že pre rozhodnutia vydávané v správnom konaní určuje základný právny rámec zákonných náležitostí, ktoré musia takéto rozhodnutia spĺňať. V rámci týchto kritérií sa osobitný dôraz kladie na odôvodnenie rozhodnutia správneho orgánu, ktoré musí byť predovšetkým jasné, zrozumiteľné, musí sa opierať o vykonané dôkazy, ktoré sú v ňom zhodnotené a následne ich musí subsumovať pod príslušnú normu hmotného práva. Správny orgán je tak povinný v odôvodnení rozhodnutia uviesť skutočnosti, ktoré boli podkladom pre vydanie rozhodnutia a vyrovnať sa s otázkou, prečo nevykonal všetky dôkazy navrhnuté účastníkom správneho konania. Podľa sťažovateľa z jednotlivých bodov odôvodnenia jednoznačne vyplýva, že súd náležite a objektívne neodôvodnil, prečo neprijal argumentáciu

27. Sťažovateľ konštatoval, že napadnuté rozhodnutie žalovaného ako aj prvostupňové rozhodnutie o vyrubení úroku z omeškania, z hľadiska preskúmateľnosti nemožno považovať za akceptovateľné a udržateľné. Žalovaný podľa sťažovateľa v predmetnej veci účelovo poukazuje na ustanovenia Správneho poriadku a Daňového poriadku, v zmysle ktorého správny orgán hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, pričom opomína, že vo všeobecnosti správny orgán síce nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, avšak rozhodnutie musí obsahovať odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky. Žalovaný však namiesto toho, aby reagoval na konkrétne, dôkazmi preukázané tvrdenia žalobcu, iba alibisticky poukazuje na vykonané dokazovanie a z neho vyvodené závery, ktoré sa stali podkladom pre jeho rozhodnutie. Sťažovateľ mal za to, že z tohto dôvodu možno napadnutému rozhodnutiu žalovaného, ako aj prvostupňovému rozhodnutiu správcu dane vytýkať tak nedostatočné zistenie a nesprávne

argumentačne zrozumiteľný výklad právneho posúdenia skutkového stavu podľa príslušných zákonných ustanovení. Správny súd vo svojom rozsudku podrobne konštatoval dôvody rozhodnutí správnych orgánov oboch stupňov, ktorých závery prevzal, stotožniac sa s nimi a považujúc ich za správne, avšak bez toho, aby sa dôsledne zaoberal všetkými rozhodujúcimi námietkami a skutočnosťami na ktoré poukazoval sťažovateľ v žalobe. Zdôraznil, že súd nemôže argumentáciu účastníka odmietnuť ako nesprávnu, ale jeho povinnosťou je tiež uviesť v čom jej nesprávnosť spočíva. Argumenty súdu musia byť jasné, zrozumiteľné a dostatočne

Nakoľko sa žalovaný stotožnil s právnym posúdením veci správnym súdom, navrhol, aby kasačný súd napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdil.

30. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP), po zistení, že kasačná sťažnosť sťažovateľa bola podaná včas (§ 443 ods. 2 písm. a/ SSP v znení účinnom do 30. júna 2023), oprávnenou osobou (§ 442 ods. 1 SSP), je prípustná (§ 439 ods. 1 SSP) a má predpísané náležitosti (§ 57 SSP a § 445 SSP), preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu v medziach sťažnostných bodov uplatnených sťažovateľom (§ 445 ods. 1 písm. c), ods. 2, § 453 ods. 2 SSP) spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a dospel k záveru, že kasačná sťažnosť sťažovateľa nie je dôvodná. Deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho správneho súdu SR www.nssud.sk podľa § 137 ods. 4 SSP v spojení s § 452 ods. 1 SSP.

funkciu. 32. Podľa § 156 ods. ods. 1 Daňového poriadku v rozhodnom znení: „Úrok z omeškania správca dane vyrubí podľa odseku 2, ak daňový subjekt nezaplatí alebo neodvedie v ustanovenej lehote alebo v ustanovenej výške alebo v lehote alebo vo výške určenej v rozhodnutí správcu dane a) daň alebo rozdiel dane, b) preddavok na daň, c) splátku dane, d) vybraný preddavok na daň, e) daň vybranú zrážkou, f) zrazenú sumu na zabezpečenie dane.“

nedoplatku alebo v deň nasledujúci po dni, v ktorom mal byť preddavok na daň zaplatený alebo odvedený, alebo splátka dane zaplatená. Pri vyrubení úroku z omeškania podľa odseku 9 sa použije základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná v deň doručenia úplnej žiadosti členského štátu o vymáhanie pohľadávky.

34. Podľa § 156 ods. ods. 8 Daňového poriadku v rozhodnom znení: „Úrok z omeškania nemožno vyrubiť, ak uplynulo päť rokov od konca roka, v ktorom daňový subjekt bol povinný a) zaplatiť daň, rozdiel dane, preddavok na daň, splátku dane alebo sumu na zabezpečenie dane, b) odviesť vybraný preddavok na daň, vybranú daň alebo zrazenú daň.“

eur. Predmetné rozhodnutie bolo v odvolacom konaní potvrdené rozhodnutím žalovaného č. 103611991/2016 zo dňa 27.07.2016. Právoplatnosť rozhodnutia správcu dane č. 102773356/ 2016 zo dňa 18. marca 2016 o vyrubení rozdielu dane nastala dňa 22.11.2016, daň bola splatná ku dňu 07.12.2016 (15 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia).

36. Z dôvodu, že vyrubená DPH v sume 435.456,71 eur nebola v stanovenej lehote a výške uhradená (t. j. v lehote do 07.12.2016), Úrad pre vybrané hospodárske subjekty ako správca dane vydal prvostupňové rozhodnutie č. 101665736/2021 zo dňa 07.09.2021, na základe ktorého podľa § 156 ods. 1 písm. a) Daňového poriadku vyrubil sťažovateľovi úrok z omeškania vo výške 51.522 €. Žalovaný rozhodnutím č. 102506828/2021 zo dňa 08.12.2021 podľa § 74 ods. 4 Daňového poriadku prvostupňové rozhodnutie Úradu pre vybrané

Daňovým poriadkom. 38. Kasačný súd na tomto mieste považuje za potrebné vysporiadať sa s otázkou posúdenia povahy rozhodnutia správcu dane o vyrubení úrokov z omeškania. V tejto súvislosti kasačný súd poukazuje na rozsudok Veľkého senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „Najvyšší súd SR“) sp. zn. 1Vs/3/2020 zo dňa 27. januára 2021, ktorý zjednotil rozhodovaciu činnosť súdov v súvislosti s otázkou, či rozhodnutie správcu dane o vyrubení úrokov z omeškania má konštitutívnu alebo deklaratórnu povahu.

Sadzbu úrokov z omeškania stanovuje právny predpis (§ 156 ods. 2 daňového poriadku).

. .“ 43. Rozhodnutie o vyrubení úrokov z omeškania predstavuje autoritatívne potvrdenie výšky pohľadávky a určenie dňa jej splatnosti, pričom má deklaratórnu povahu a slúži predovšetkým na ďalší postup správcu dane pre prípad jej vymáhania. Bez rozhodnutia o vyrubení úrokov z omeškania dlžník nemá sankcionovateľnú právnu povinnosť úrok zaplatiť, z hľadiska práva však niet prekážky, ktorá by bránila správcovi dane uplatneniu takejto pohľadávky prihláškou v reštrukturalizačnom konaní odo dňa jej splatnosti až do začatia reštrukturalizačného konania. Na tom nič nemení ani skutočnosť, že právna úprava úrokov z omeškania je z hľadiska systematiky daňového poriadku zaradená do piatej časti tohto zákona (§ 154 a nasl. - zodpovednosť za porušenie povinností) pod sankcie.

40. V intenciách rozsudku Veľkého senátu Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Vs/3/2020 kasačný súd posudzoval, či v prejednávanej veci nastali objektívne právne skutočnosti pre vznik pohľadávky na úrokoch z omeškania. Kasačný súd konštatuje, že v prejednávanej veci nastali všetky predpokladané objektívne skutočnosti, ktoré sa viažu k vzniku pohľadávky na úrokoch z omeškania, a to: - splatná daň (právoplatné rozhodnutie správcu dane o vyrubení rozdielu dane za zdaňovacie obdobie január 2013),

41. V nadväznosti na vyššie uvedené kasačný súd uzatvára, že námietka sťažovateľa o tom, že správca dane nemal povinnosť sťažovateľovi vyrubiť úrok z omeškania, ale naopak bolo to jeho právo, za nedôvodnú. Kasačný súd poukazuje na zákonnú úpravu a judikatúru, v zmysle ktorej je správca dane povinný úrok z omeškania vyrubiť, ak nastanú zákonom predpokladané

42. Pokiaľ sťažovateľ v kasačnej sťažnosti namietal, že vyrubený úrok z omeškania v prejednávanej veci nenaplnil svoju dominantnú preventívnu funkciu a že úrok z omeškania podľa Daňového poriadku je charakterom iný ako úrok z omeškania v súkromnom práve, kasačný súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžfk/23/ 2018 zo dňa 21.01.2020. V predmetnom rozsudku Najvyšší súd SR zdôraznil, že z charakteru úrokov z omeškania ako súčasti dane vyplýva, že vznikajú spoločne s istinou s tým, že majú narastajúcu tendenciu (§ 156 ods. 2 piata veta Daňového poriadku). Najvyšší súd SR ďalej konštatoval, že pre vznik úrokov z omeškania je nutné naplniť zákonné podmienky, ktoré majú objektívny charakter (existencia rôznych foriem splatnej dane, pasivita daňového subjektu a plynutie času). V deň naplnenia uvedených zákonných podmienok povinnosť daňového subjektu zaplatiť úroky z omeškania vzniká preto na základe zákona bez ohľadu na to, či správca dane autoritatívne potvrdí ich existenciu formou rozhodnutia (deklaratórne účinky), a daňový subjekt sa tejto, čo do kvantity narastajúcej povinnosti zbaví až ich zaplatením.

43. V nadväznosti na vyššie uvedené kasačný súd uzatvára, že úrok z omeškania plnil aj v prejednávanej veci svoju preventívnu funkciu, a to jeho samotným zakotvením v Daňovom poriadku, kedy preventívne prinútil sťažovateľa zaplatiť splatnú daň v čo najkratšom pre sťažovateľa možnom termíne. Sťažovateľ v tejto súvislosti namietal, že správca dane úrok z omeškania vyrubil, keď bola splatná daň už zaplatená a v období, keď si príkladne plnil svoje daňové povinnosti. Kasačný súd argumentuje, že uvedené skutočnosti nemajú vplyv na to, či úrok z omeškania bude alebo nebude vyrubený. Práve naopak, ako už bolo vyššie uvedené, správca dane mal povinnosť úrok z omeškania vyrubiť, pretože v prejednávanej veci nastali objektívne právne skutočnosti pre jeho vyrubenie - existencia splatnej dane, preukázateľné omeškanie s jej zaplatením, t. j. pasivita daňového subjektu a plynutie času. Správca dane vyrubením úroku z meškania len autoritatívne potvrdil výšku pohľadávky a určil deň jej splatnosti, pričom rozhodnutie o vyrubení úroku z omeškania malo deklaratórnu

nenastalo. 44. Kasačný súd na záver v súvislosti s argumentáciou sťažovateľa o nepreskúmateľnosti prvostupňového rozhodnutia, rozhodnutia žalovaného a napadnutého rozsudku vo všeobecnosti predovšetkým poukazuje na to, že kvalita kasačnej sťažnosti do značnej miery predurčuje obsah rozhodnutia kasačného súdu. Kasačná sťažnosť sťažovateľa z podstatnej časti pozostáva zo všeobecne formulovaných námietok a všeobecných konštatovaní bez jasne vymedzenej konotácie na predmetnú vec. Mnohé námietky vznesené v kasačnej sťažnosti boli formulované vo všeobecnej rovine a niektoré obsahovo ani nesúvisia s prejednávanou vecou. Ide napríklad o sťažovateľom vytýkaný rad procesných pochybení správcu dane a žalovaného, pričom sťažovateľ žiadnym spôsobom nekonkretizuje/neopisuje v kasačnej sťažnosti (ani v správnej žalobe) ani jedno procesné pochybenie. Sťažovateľ tiež dokonca v kasačnej sťažnosti namieta postup Krajského súdu v Prešove, ktorý v prejednávanej veci nebol konajúcim prvostupňovým súdom.

45. V nadväznosti na vyššie uvedené kasačný súd poukazuje na podstatu kasačného konania, ktorého účelom nie je reagovať na každé jednotlivé tvrdenie, resp. námietku sťažovateľa, a to najmä v prípade, ak táto nebola dostatočne konkrétne a kvalifikovane vznesená.

46. Pokiaľ sťažovateľ namietal, že krajský súd aplikoval na prejednávanú vec judikatúru, ktorá sa týka inštitútu pokuty, a teda inštitútu bez akejkoľvek súvislosti s prejednávanou vecou kasačný súd konštatuje, že z napadnutého rozsudku uvedené skutočnosti nevyplývajú. Krajský súd použil slovo pokuta v I. časti odôvodnenia napadnutého rozsudku, v ktorom opísal priebeh administratívneho konania. Z administratívneho spisu vyplýva, že žalovaný na strane 4 napadnutého rozhodnutia, v dôsledku chyby v písaní, použil namiesto slova úrok z omeškania slovo pokuta. Z kontextu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia žalovaného je však viac než zrejmé, že išlo chybu v písaní, pretože žalovaný aplikoval na vec zákonnú úpravu vzťahujúcu sa k inštitútu úroku z omeškania a nie pokuty a celé odôvodnenie napadnutého rozhodnutia sa týka inštitútu úroku z omeškania. Ak je teda v odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaného slovo pokuta uvedené na jednom mieste, ide o zrejmú nesprávnosť, ktorá nezakladá nezákonnosť napadnutého rozhodnutia. Z napadnutého rozsudku krajského

47. Sťažovateľ sa v rámci svojej argumentácie taktiež opiera o správny poriadok a tiež uvádza, že žalovaný účelovo poukazoval vo svojom rozhodnutí na správny poriadok. V nadväznosti na uvedené kasačný súd poukazuje na § 163 Daňového poriadku, podľa ktorého na daňové konanie sa nevzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní, zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov.

48. Pokiaľ sťažovateľ rozsiahlym spôsobom namieta nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku pre jeho nedostatočné odôvodnenie a vysporiadanie sa so žalobnými bodmi kasačný súd konštatuje, že krajský súd sa vysporiadal s relevantnými a konkrétne vznesenými žalobnými námietkami sťažovateľa. Kasačný súd dáva z časti za pravdu sťažovateľovi, že krajský súd sa v odôvodnení napadnutého rozsudku opomenul nevyjadriť k preventívnej funkcii úroku z omeškania, uvedená skutočnosť však nezakladá nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku ako celku. Kasačný súd konštatuje, že napadnutý rozsudok krajského súdu spĺňa kritéria požadované § 139 ods. 2 SSP a jeho odôvodnenie je presvedčivé.