1Sfk/66/2022

1. Daňový úrad Trenčín, pobočka Považská Bystrica (ďalej len „správca dane“) vykonal u žalobcu daňovú kontrolu dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“ alebo aj „daň“) za zdaňovacie obdobia január 2015 až december 2015. O výsledku daňovej kontroly za kontrolované zdaňovacie obdobia správca dane vyhotovil protokol č. 102395812/2018 z 28.

3. Proti prvostupňovému rozhodnutiu č. 1 podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný rozhodnutím číslo: 102572547/2019 zo dňa 11. novembra 2019, (ďalej len „rozhodnutie žalovaného č. 1“) tak, že prvostupňové rozhodnutie č. 1 zrušil a vec vrátil správcovi dane na ďalšie konanie a rozhodnutie z dôvodu nedostatočne zisteného skutkového

Správca dane mal z vykonaného dokazovania za preukázané, že v posudzovanom prípade neboli žalobcovi dodané reklamné služby, ale v skutočnosti sa jednalo o sponzorský príspevok na podporu hádzanárov HC SPORTA Hlohovec. Správca dane poukázal na skutočnosť, že sponzorský odkaz na rozdiel od reklamy nie je službou podľa zákona o DPH, pretože pri poskytovaní sponzorstva nejde o dodanie tovaru alebo služby za protihodnotu.

6. Na str. 14 prvostupňového rozhodnutia č. 2 bolo zdôraznené, že v posudzovanom prípade nebol osvedčený ekonomický cieľ reklamnej činnosti uplatniť produkty na trhu, a teda ide o absenciu pridanej hodnoty takto vyvíjanej činnosti na dodávkach služieb.

7. Proti prvostupňovému rozhodnutiu č. 2 podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný rozhodnutím č. 101428883/2021 zo dňa 6. augusta 2021 (ďalej len „rozhodnutie žalovaného“), tak, že prvostupňové rozhodnutie č. 2 potvrdil. Žalovaný sa stotožnil s rozsahom vykonaného dokazovania, ako aj právnym záverom správcu dane, podľa ktorého v danej veci išlo o sponzoring, ktorý nie je predmetom DPH v zmysle ustanovení zákona o DPH. 8. Žalovaný zastával názor, že správca dane preukázal, že nedošlo k dodaniu zdaniteľných obchodov deklarovaným dodávateľom spoločnosťou MAYNET, s.r.o., tak, ako je uvedené na spornej faktúre. Žalovaný dal do pozornosti rozdiely medzi reklamnými službami a sponzoringom a konštatoval, že v prejednávanej veci sa jednalo o poskytnutie sponzorských príspevkov, a nie reklamy. V tejto súvislosti poukázal aj na čl. II Zmluvy o spolupráci v reklamnej oblasti zo dňa 15.októbra 2014, ktorá bola uzavretá medzi žalobcom a spoločnosťou MAYNET, s.r.o., ktorou sa deklarovaný dodávateľ zaviazal plnením reklamy šíriť dobré meno a značku žalobcu, podporiť a prezentovať žalobcu.

Z uvedeného dôvodu nemohlo byť priznané právo na odpočet DPH.

10. Proti rozhodnutiu žalovaného podal žalobca správnu žalobu na Krajský súd v Trenčíne (ďalej len „správny súd“) a žiadal, aby správny súd zrušil tak rozhodnutie žalovaného ako aj prvostupňové rozhodnutie č. 2 správcu dane a vec vrátil na ďalšie konanie. V správnej žalobe žalobca namietal najmä právny záver žalovaného a správcu dane, že služby, ktoré mu boli dodané, nemajú povahu reklamných služieb ale sponzoringu, a preto mu nemôže byť uznané právo na odpočítanie dane. Žalobca zastával názor, že služba, ktorá mu bola poskytnutá deklarovaným dodávateľom, je nepochybne reklamnou službou. 11. Žalobca žalobu odôvodnil ďalej tým, že doposiaľ nie je zrejmé, na základe čoho vznikli pochybnosti správcu dane o tom, či dodávateľ spoločnosť MAYNET s.r.o. služby aj reálne dodal, a to prípadne aj prostredníctvom subdodávateľov. Žalobca mal za to, že správny orgán nedostatočne zistil skutkový stav veci potrebný pre posúdenie konania žalobcu a jeho kvalifikácie ako podvodného konania. 12. Žalobca poukázal na to, že žalovaný aj správca dane reklamné služby od dodávateľa spoločnosti MAYNET s.r.o. právne kvalifikujú ako sponzorský príspevok, resp. príspevok za predstierané poskytnutie služieb. Tieto závery však podľa názoru žalobcu neboli ani v jednom z vydaných rozhodnutí logicky a aplikáciou platného práva podložené. Žalobca zdôraznil, že žalovaný a správca dane sa v rámci posúdenia tejto otázky opierajú o § 38 ods. 1 zákona č. 308/ 2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii, ktorý sa podľa názoru žalobcu vzťahuje len na vysielanie a retransmisiu a nie je tak zrejmé, z akého právneho dôvodu správca dane a žalovaný aplikovali tento predpis na daný prípad. 13. Podľa žalobcu skutočnosť, že na reklamu sa používajú športové podujatia, resp. šport ako taký, nemôžu znamenať, že takýto výdavok je z hľadiska daňových výdavkov považovaný vždy za predstieraný alebo nezákonne uplatnený. Žalobca zastáva názor, že platné právo neobsahuje žiadne obmedzenia, ktoré by určovali, aký typ reklamy si môže daňový subjekt objednať. 14. Žalobca zdôraznil, že využil na reklamné služby spoločnosť MAYNET, s.r.o. a za zaplatenú odplatu získal preukázateľne viacero foriem reklamy podľa dohody, okrem iného, aj umiestnenie loga v športovej hale, reklamu na plagátoch, umiestnenie loga v časopise a na banneri na internete a iné. Podľa žalobcu nie je v právomoci správcu dane, aby posudzoval dôvody a súkromné motivácie, ktoré viedli žalobcu k tomu, aby si zvolil určitý typ reklamy. Žalobca ďalej poukázal na to, že suma, ktorú vynaložil na reklamné služby bola adekvátna k rozsahu jeho činnosti, nepredstavuje žiaden neobvyklý výdavok, ktorý by nekorešpondoval s výškou jeho tržieb.

Obaja konatelia so správcom dane spolupracovali a na všetky predložené otázky odpovedali. Žalobca má za to, že reklamné služby bolo poskytnuté viacerými formami, pričom tieto formy boli rovnako dostatočne preukázané. 17. Žalobca záverom namietal, že v obdobných veciach (zdaňovacie obdobie november a december 2015) žalovaný zrušil opakovane rozhodnutie správcu dane, pričom v prejednávanej veci rozhodol odlišne. 18. Žalovaný v písomnom vyjadrení k žalobe uviedol, že zotrváva na skutočnostiach a záveroch uvedených v odôvodnení napadnutého rozhodnutia a žiada žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Žalovaný zdôraznil, že dôvodom nepriznania žalobcom uplatneného práva na odpočítanie dane zo spornej dodávateľskej faktúry od spoločnosti MAYNET, s.r.o. bolo zistenie správcu dane, že v posudzovanom prípade neboli žalobcovi dodané reklamné služby, ale v skutočnosti sa jednalo o sponzorský príspevok na podporu hádzanárov HC SPORTA Hlohovec.

veci. Zdôraznil, že žalovaný vec nesprávne posúdil ako sponzoring s cieľom sankcionovať žalobcu za údajné zapojenie do podvodného konania. 20. Správny súd rozsudkom č. k. 11S/94/2021-99 z 22. februára 2022 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) podľa § 190 Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP“) správnu žalobu

22. Podľa názoru správneho súdu administratívne orgány postupovali správne, ak sa zaoberali charakterom plnenia deklarovaného faktúrou od spoločnosti MAYNET, s.r.o., pretože pri sponzorskom odkaze, resp. sponzorstve na rozdiel od reklamy žalobca nemá právo na odpočítanie DPH a išlo by za určitých okolností o daňový výdavok v zmysle zákona o dani z príjmov. Správny súd konštatoval, že v zmysle rozhodovacej činnosti Súdneho dvora EÚ (napr. C-530/09 zo dňa 27.10.2011) boli reklamné služby opakovane definované ako činnosť na podporu predaja, ak zahŕňa rozširovanie správy určenej na informovanie verejnosti o existencii alebo kvalitách výrobku alebo služby s cieľom zvýšiť ich predaj. Sponzoring taktiež predstavuje marketingový nástroj podnikateľa, ktorý však obsahuje reklamnú informáciu v širšom slova zmysle. Základným účelom sponzorovania je najmä vytvorenie dobrého mena, povesti právnickej či fyzickej osoby (tzv. goodwill). Sponzorstvo slúži skôr k propagácii firmy, jeho primárnym cieľom nie je nabádať ku kúpe konkrétneho výrobku, tovaru alebo služby. Sponzorský odkaz, resp. sponzoring predstavuje zvyčajne prezentáciu loga alebo prezentáciu

23. Správny súd poukázal na skutočnosť, že v prejednávanej veci mala reklama poskytnutá žalobcovi predstavovať uvedenie loga žalobcu „EUROPUR s.r.o., resp. EUROPUR, s.r.o. - povrchová úprava hliníka“ na športových podujatiach HC SPORTA Hlohovec.

Okrem toho správny súd podotkol, že činnosť žalobcu nie je medzi verejnosťou tak všeobecne známa, že by zo samotného loga bez ďalšieho diváci mali akúkoľvek aspoň všeobecnú informáciu o produktoch a službách, ktoré žalobca poskytuje.

Je pritom podstatné, že akákoľvek prípustná forma reklamy musí súvisieť s obchodnou, podnikateľkou činnosťou alebo inou zárobkovou činnosťou daného subjektu s cieľom uplatniť jeho produkty na trhu. V danej právnej veci bola pritom spochybnená práve schopnosť sporného plnenia uplatniť produkty/služby žalobcu na trhu. V zmysle ustanovenia § 2 ods. 1 písm. a) zákona o reklame je pritom podmienka tohto cieľu dominantná. V zásade môže ísť o akúkoľvek formu realizácie reklamy, podstatná je jej schopnosť dosiahnuť, resp. sledovať cieľ, ktorým je uplatnenie produktov na trhu. Nie je pritom nevyhnutne potrebné, aby daný subjekt preukazoval, že sa tak reálne stalo. Uvedená schopnosť dosiahnuť tento cieľ musí vychádzať z objektívne existujúcich skutočností. Správny súd v tejto súvislosti poukázal na skutočnosť, že v danej veci žalobca zaplatil za umiestnenie loga na športovom podujatí, pričom takéto uvedenie obchodného mena žalobcu objektívne neobsahuje žiadnu informáciu o jeho podnikateľskej činnosti, jeho produktoch a službách a teda objektívne nemôže uplatniť produkty žalobcu na trhu. Správny súd uviedol, že uvedené v priemernom divákovi evokuje, že ide o sponzorov

25. Rovnako podľa názoru správneho súdu nie je pochybením, ak správne orgány pri vysvetľovaní pojmov reklama a sponzorský odkaz poukazovali na znenie zákona č. 308/2000

27. Proti rozsudku správneho súdu č. k. 11S/94/2021-99 z 22. februára 2022 podal žalobca (ďalej ako „sťažovateľ“) kasačnú sťažnosť z dôvodu podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP, v ktorej žiadal, aby Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej aj ako „kasačný súd“) zrušil napádaný rozsudok správneho súdu a vec vrátil na ďalšie konanie alternatívne, aby kasačný súd zmenil napádaný rozsudok tak, že zruší rozhodnutie žalovaného v spojení s prvostupňovým rozhodnutím č. 2 a vec vráti správcovi dane na ďalšie konanie a rozhodnutie.

30. K bodu a) Absencii skutočného resp. akéhokoľvek protiplnenia za dodanú službu sťažovateľ uviedol, že nesúhlasí so záverom správneho súdu, že za uhradenú cenu nedostal žiadnu resp. adekvátnu protihodnotu. Poukázal na skutočnosť, že dodávateľ okrem umiestnenia loga v športovej hale musel zabezpečiť prijímateľov tejto reklamy konaním podujatí v tomto priestore, vynaložil náklady na nadobudnutie/prenájom takejto haly a jej údržbu, vyhotovil mantinely, umiestňoval plagáty, reklamu v novinách, banery na internete, rozdával letáky na podujatiach, čo sťažovateľ považuje za existenciu protihodnoty a dôkaz o nákladoch dodávateľa na zabezpečenie reklamy. Podľa názoru sťažovateľa tieto náklady správny súd ignoroval a vec posudzoval iba s ohľadom na aplikáciu obsahu na plochu mantinelu. Umiestnenie loga v športovej hale sťažovateľ pripodobnil k reklame prostredníctvom billboardov, kde je taktiež často umiestňované len logo konkrétneho subjektu. Sťažená komunikácia s dodávateľom a obmedzená možnosť získať doklady z jeho účtovnej evidencie preukazujúce náklady na reklamu podľa sťažovateľa nepreukazujú, že dodávateľ nijaké

31. K bodu b) Podpora športového klubu a nekontaktnosti dodávateľa sťažovateľ uviedol, že motivácia podporovať športový klub nie je dôkazom o zisku finančných prostriedkov bez relevantného protiplnenia a ani o tom, že by bol v prejednávanom prípade poskytnutý sponzorský príspevok. Pre odpočet DPH je taktiež irelevantné, či dodávateľ mal aj iných reklamných partnerov a aký cenník mali títo iní reklamní partneri.

Uvedené podľa sťažovateľa správny súd použil ako podporný argument záveru, že dodávateľ neposkytoval reklamné služby, ale sťažovateľ poskytol sponzorský príspevok. Právny záver správneho súdu je podľa sťažovateľa v príkrom rozpore s platným právom.

34. K bodu e) Reklamnej činnosti a sponzoringu - reklamný komunikát sťažovateľ uviedol, že platné právo neobsahuje obmedzenia, ktoré by určovali, aký typ reklamy si môže daňový subjekt objednať. Reklama prostredníctvom loga umiestneného v športovej hale je vhodne cielená a má pre sťažovateľa ekonomický význam, pretože sa v týchto priestoroch stretáva so svojimi obchodnými partnermi. Okrem umiestnenia loga získal u dodávateľa tiež reklamu na plagátoch, umiestnenie loga v časopise, na bannery na internete. K právnemu záveru, že nejde o reklamu, keďže reklama sa zvyčajne spája s konkrétnym výrobkom, sťažovateľ uviedol, že v jeho prípade to nie je možné, pretože on vyrába z hliníku akýkoľvek produkt, a preto veta v reklame „povrchová úprava hliníka“ je dostatočná. K právnemu záveru, že reklama prostredníctvom loga je dostatočná len pre „veľké“ spoločnosti je nesprávny, lebo správny súd neidentifikoval nijaké kritérium rozlišovania „veľkých“ spoločností. Navyše, sťažovateľ poukázal na skutočnosť, že tiež mal byť zaradený k „veľkým“ spoločnostiam vzhľadom na jeho tržby, počet zamestnancov a dĺžku pôsobenia na trhu.

36. Ku kasačnej sťažnosti sa podaním z 27. mája 2022 vyjadril žalovaný tak, že v plnom rozsahu zotrval na skutočnostiach a názoroch prezentovaných v rozhodnutiach napadnutých správnou žalobou a k postupu správneho súdu sa nie je oprávnený vyjadrovať.

37. Podaním z 14. júna 2022 podal sťažovateľ návrh na začatie konania o predbežnej otázke (prejudiciálne konanie) a návrh na prerušenie konania podľa § 100 ods. 1 písm. c) SSP, pričom vyšpecifikoval otázku, ktorá má byť Súdnemu dvoru EÚ predložená. Konkrétne sťažovateľ navrhol, aby otázka predložená Súdnemu dvoru EÚ znela nasledovne: „Či dodanie služby, ktorou je zverejnenie loga a krátkeho reklamného textu na mediálnych nosičoch (ako aj mantineloch v športovej hale) je poskytovanie služby obsahujúcej protihodnotu za zaplatenú cenu služby, pričom táto cena služby : a) tvorí základ dane pre zdaniteľné plnenie pri DPH u dodávateľa služby, ak táto DPH bola dodávateľom riadne odvedená a cena služby v plnom rozsahu uhradená a b) rovnako si túto cenu služby môže prijímateľ tejto služby (žalobca) odpočítať od DPH, ktorá má zaplatiť za zdaniteľné transakcie, napr. dodanie tovaru alebo poskytnutie služieb na vnútroštátnej úrovni?“ 38. Sťažovateľ sa následne vyjadril ďalším podaním zo 16. júla 2022, v ktorom poukázal na rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sžfk/42/2020 z 24. novembra 2021 a apelujúc na princíp právnej istoty zdôraznil, že v predmetnom rozsudku súd konštatoval, že odpočet dane z pridanej hodnoty možno odmietnuť, len ak sa objektívne preukáže vedomosť odberateľa, že predmetným nákupom sa zúčastňuje transakcie poznačenej daňovým podvodom. K svojmu vyjadreniu pripojil aj rozsudky Súdneho dvora EÚ vo veci Stehcemp C-277/14 z 22. októbra 2015, v spojených veciach Optigen C-354/03, C - 355/ 03, C-484/03 z 12. januára 2006, v spojených veciach Mahagében Kft a Dávid C-80/11 a C-142/11 z 21. júna 2012, vo veci Commissioners of Customs & Excise C-384/04 z 11. mája 2006, vo veci Netto Supermarkt GmbH & Co. OHG C-271/06 z 21. februára 2008 a vo veci Bonik EOOD C-285/11 z 6. decembra 2012, avšak bez bližšieho ozrejmenia ich významu pre prejednávanú vec.

39. Senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 SSP), po zistení, že kasačná sťažnosť žalovaného - sťažovateľa bola podaná včas [§ 443 ods. 2 písm. a) SSP v znení účinnom do 30. júna 2023], oprávnenou osobou (§ 442 ods. 1 SSP) a je prípustná (§ 439 ods. 1 SSP), preskúmal napadnutý rozsudok správneho súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a dospel k názoru, že kasačná sťažnosť je dôvodná.

Kasačný súd pri preskúmavaní kasačnej sťažnosti zistil, že sa už v obdobnej veci identických účastníkov konania, vo vzťahu k obdobným rozhodnutiam správnych orgánov, k rovnakej daňovej kontrole, k obdobným obchodom s rovnakým dodávateľom i keď vo vzťahu k odlišnému zdaňovaciemu obdobiu, posudzujúc takmer totožne koncipované kasačné sťažnosti, zaoberal rovnakou právnou otázkou v rozhodnutí sp. zn. 2Sfk/48/2022 zo dňa 26. októbra 2023, 4Sfk/112/2022 zo dňa 23. novembra 2023, 5Sfk/52/2022 zo dňa 14. decembra 2023, 5Sfk/48/2022 zo dňa 14. decembra 2023, 2Sfk/41/2022 zo dňa 31. januára 2024 a 3Sfk/ 103/2022 zo dňa 31. januára 2024.

22. marca 2023 v bode 41.: na účely právneho posúdenia, či si daňový subjekt môže odpočítať DPH z prijatej reklamnej služby nie je rozhodujúce, či túto službu správca dane zadefinuje ako sponzoring alebo reklamu. Na uvedených právnych názoroch zotrváva kasačný súd aj v tu prejednávanej veci.

34. Súdny dvor Európskej únie v 24. bode rozsudku vo veci Kemwater ProChemie s.r.o., C-154/20 z 9. decembra 2021 sa k materiálnym a formálnym podmienkam odpočtu DPH vyjadril nasledovne: Treba pripomenúť, že právo na odpočítanie DPH je podmienené splnením tak hmotnoprávnych, ako aj formálnych požiadaviek. Pokiaľ ide o hmotnoprávne požiadavky, z článku 168 písm. a) smernice 2006/112 vyplýva, že na to, aby sa mohlo priznať uvedené právo, je na jednej strane potrebné, aby dotknutá osoba bola „zdaniteľnou osobou“ v zmysle tejto smernice. Na druhej strane je potrebné, aby tovary alebo služby, na ktorých sa zakladá právo na odpočítanie dane, boli dodané alebo poskytnuté inou zdaniteľnou osobou a aby zdaniteľná osoba tieto tovary alebo služby následne použila na účely svojich vlastných zdaniteľných plnení. Pokiaľ ide o spôsoby uplatnenia práva na odpočítanie DPH, ktoré zodpovedajú požiadavkám formálnej povahy, článok 178 písm. a) smernice o DPH stanovuje, že zdaniteľná osoba musí mať faktúru vystavenú v súlade s článkami 220 až 236 a článkami 238 až 240 tejto smernice (rozsudok z 11. novembra 2021, Ferimet, C-281/20, EU:C:2021:910,

36. V prejednávanom prípade síce prvostupňový orgán na str. 14. prvostupňového rozhodnutia č. 2 (takisto na str. 14 prvostupňového rozhodnutia č. 2 v predmetnej veci, pozn.) uviedol, že nebola splnená jedna z hmotnoprávnych podmienok na odpočítanie dane uvedená v § 49 ods. 2 a § 49 ods. 1 Zákona o DPH, ale nešpecifikoval ktorá a gro prvostupňového rozhodnutia č. 2 ako aj rozhodnutia žalovaného sa zaoberá vyriešením otázky, či v prejednávanom prípade išlo o sponzorský príspevok alebo dodanie reklamných služieb.

37. Prvostupňové rozhodnutie č. 2 ako aj rozhodnutie žalovaného č. 2 sa zameriavajú v prevažujúcom rozsahu na stanovenie rozdielov medzi sponzoringom a reklamou, ktoré postupne konfrontujú s jednotlivými vykonanými dôkazmi a opakovane vyjadrujú presvedčenie, že z vykonaného dokazovania vyplýva, že plnenie žalobcu predstavovalo sponzorský príspevok, čo je dôvodom na odmietnutie odpočtu DPH. 38. Žalobca vhodne namietal aj žalovaným prezentovaný konštrukt, že keďže žalobcovo plnenie je sponzorským príspevkom, v prejednávanom prípade došlo len k predstieraniu dodania služieb, v čoho dôsledku plnenie nebolo dodané. Z administratívneho spisu ako aj rozhodnutí prvostupňového orgánu a žalovaného je zrejmé, daňové orgány v žiadnom štádiu konania nespochybnili existenciu materiálneho plnenia zo strany dodávateľa.

SPORTA Hlohovec. Existenciu materiálneho plnenia nespochybňoval ani žalovaný v rozhodnutí č. 2, kde na str. 9 (takisto na str. 9 rozhodnutia žalovaného v predmetnej veci, pozn.) dokonca vyčíta daňovému subjektu, že jeho logo bolo na mantineloch, plagátoch, webovej stránke a letákoch umiestňované dlhšie, ako v zmysle zmluvy byť malo.

rozsudku. Ako je však uvedené vyššie, takéto rozlišovanie v súvislosti s odpočtom DPH nie je významné. Podstatné je, či boli splnené materiálne podmienky odpočtu DPH. 40. Zo skutkových okolností prejednávaného prípadu ako aj administratívneho spisu a jednotlivých rozhodnutí vydaných v konaní vyplýva, že nedošlo k spochybneniu toho, či žalobca je zdaniteľnou osobou, či je daná materiálna existencia plnenia ani či boli služby dodané alebo poskytnuté inou zdaniteľnou osobou.

41. Nadväzujúc na vyššie uvedené rozhodnutia kasačný súd uvádza, že predmetnú podmienku je možné zo strany správcu overiť napríklad prostredníctvom zodpovedania otázok, a) či služby poskytnuté dodávateľom objektívne mali súvis s podnikateľskou činnosťou alebo šírením dobrej povesti daňového subjektu, b) či daňový subjekt dokáže vierohodne vysvetliť prečo na propagáciu svojich tovarov, služieb či obchodného mena zvolil práve také služby od dodávateľa, aké zvolil, c) či služby poskytnuté dodávateľom mohli potenciálne zvýšiť dopyt po produktoch / službách daňového subjektu, alternatívne zvýšiť povedomie a šíriť dobrú povesť daňového subjektu vo verejnosti.

odpočítanie. Závery daňových orgánov, ktorými vyčítali žalobcovi výšku plnenia, ktorú zaplatil za poskytnuté služby, teda nie sú spôsobilé spochybniť splnenie materiálnych podmienok odpočtu DPH, rovnako ako ich nie je spôsobilá spochybniť situácia, pokiaľ sa výsledky reklamy nepremietnu do zvýšenia obratov či ziskov spoločnosti.

Pre posúdenie skutočnosti, či daňový subjekt bol účastný na podvode na DPH na účely odmietnutia práva na odpočítanie dane sa aplikuje takzvaný Axel Kittel test, ktorý je vyabstrahovaním kritérií na posúdenie účasti na daňovom podvode z rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci Axel Kittel (C-439/04).

45. Takúto námietku vzniesol žalobca v správnej žalobe na str. 5 (takisto na strane 5 správnej žaloby v predmetnej veci, pozn.) kde vhodne poukázal: Ani opakované správne konanie po zrušení starého prvostupňového rozhodnutia starým druhostupňovým rozhodnutím sa nezameralo na primárny cieľ, a to posúdiť, či predmetný daňový výdavok v podobe reklamných služieb je oprávneným daňovým výdavkom v súvislosti s výkonom podnikateľskej

rozsudku. 46. Na podania žalobcu, ktorými žalobca rozširoval svoju kasačnú sťažnosť, doručené kasačnému súdu po lehote v zmysle § 445 ods. 2 SSP kasačný súd neprihliadol. Kasačný súd je viazaný koncentračnou zásadou. Okrem toho, žalobca argumentoval okolnosťami týkajúcimi sa podvodného konania, ktoré však žalobcovi nebolo v konaní vyčítané a k svojmu podaniu pripojil niekoľko rozsudkov Súdneho dvora bez akéhokoľvek vysvetlenia, aké majú predmetné rozhodnutia súvis s prejednávanou vecou. V tejto súvislosti kasačný súd odkazuje aj na rozsudok sp. zn. 1Sžfk/8/2019 z 25. augusta 2020, podľa ktorého v súvislosti s často sa opakujúcou argumentáciou účastníkov, ktorá sa opiera o citáciu rozhodovacej činnosti (judikatúru) SD EÚ, kasačný súd zotrváva na záveroch už vyslovených NS SR, že povinnosťou sťažovateľa, pokiaľ sa v predchádzajúcom daňovom konaní alebo v súdnom prieskumnom konaní odvolával na niektoré rozsudky SD EÚ, bolo jeho dôkazným bremenom preukázať, že skutkový stav jeho daňovej transakcie má prvky niektorého z rozsudkov SD EÚ a nielen

43. Kasačný súd sa v tejto veci s vyššie uvedenými právnymi závermi stotožňuje, považuje ich za správne a nezistil dôvody, pre ktoré by sa od nich bolo potrebné odchýliť. Preto na vyššie uvedené závery v súlade s § 464 ods. 1 SSP odkazuje.

V Bratislave dňa 29. februára 2024