1Sfk/66/2023

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Hatalovej, PhD., LL.M. a členov senátu JUDr. Kataríny Cangárovej, PhD., LL.M. (sudkyňa spravodajkyňa) a JUDr. Mariána Fečíka v právnej veci žalobcu (sťažovateľa): Ladislav Pócs - 3P slúži VÁM, O., so sídlom Zátišie 1836/17, 925 21 Sládkovičovo, IČO: 36922161, právne zastúpeného: Advokátska kancelária Hlavatá - Janík s. r. o., so sídlom Miletičova 5B, 821 08 Bratislava, IČO: 55066291, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 42499500, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 100298256/2022 zo dňa 14. februára 2022, v konaní o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Trnave č. k. 14S/40/ 2022 - 74 zo dňa 13. apríla 2023, takto

rozhodol:

I. Kasačná sťažnosť sa zamieta. II. Účastníkom konania sa právo na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

Odôvodnenie

I. Priebeh administratívneho konania

2. Na základe výsledkov daňovej kontroly a vyrubovacieho konania vydal správca dane rozhodnutie č. 101933913/2021 zo dňa 13.10.2021 (ďalej aj „prvostupňové rozhodnutie“ alebo „rozhodnutie správcu dane“), ktorým podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj „Daňový poriadok“) vyrubil žalobcovi rozdiel dane v sume 22.739,20 EUR na DPH za zdaňovacie obdobie október 2017. 3. Na odvolanie žalobcu žalovaný rozhodnutím č. 100298256/2022 zo dňa 14.02.2022 (ďalej aj „rozhodnutie žalovaného“ alebo „preskúmavané rozhodnutie“) prvostupňové rozhodnutie správcu dane podľa § 74 ods. 4 Daňového poriadku potvrdil. 4. V priebehu daňovej kontroly bolo zistené, že v preverovanom zdaňovacom období bol predmetom činnosti žalobcu predaj kancelárskych potrieb a že žalobca si uplatnil právo na odpočítanie DPH o. i. z faktúr vystavených spoločnosťou High Produce s.r.o. za dodanie tovaru (kancelárskych potrieb) a z faktúry vystavenej spoločnosťou Elantra, s.r.o. za dodanie služieb (reklamnej kampane). Daňové orgány právo na odpočítanie dane z týchto faktúr žalobcovi neuznali konštatujúc, že žalobca nesplnil podmienky pre odpočítanie dane stanovené v § 49 ods. 1 a 2 písm. a) v nadväznosti na § 51 ods. 1 zákona o DPH. Žalobca ako platiteľ dane neuniesol dôkazné bremeno a vierohodným spôsobom nepreukázal, že predmetné zdaniteľné obchody z prijatých faktúr od dodávateľov High Produce, s.r.o. a Elantra, s.r.o. boli zrealizované týmito dodávateľmi. 5. Daňové orgány založili svoje závery prioritne na skutočnostiach zistených v rámci obchodno-právnych vzťahov medzi žalobcom a jeho dodávateľmi, podľa ktorých tvrdené dodávateľské spoločnosti sú dlhodobo nekontaktné, so správcom dane nespolupracujú a na svojich sídlach sa nenachádzajú. Konatelia dodávateľských spoločností - Pablo Sotelo ako konateľ spoločnosti Elantra, s.r.o. a José Gascon ako konateľ spoločnosti High Produce, s.r.o. - sú podľa zápisu v obchodnom registri občania Španielskeho kráľovstva, ktorých podľa zistenia z medzinárodnej výmeny informácií nebolo možné stotožniť s reálnymi osobami. Rovnako nestotožnenými zostali osoby C. N. (údajná splnomocnená zástupkyňa spoločnosti Elantra, s.r.o.) a Š. M. (údajný splnomocnený zástupca spoločnosti High Produce, s.r.o.), s ktorými mal žalobca podľa jeho tvrdenia ako s osobami splnomocnenými dodávateľmi konať. Samotná plná moc udelená p. Š. M. je navyše určená na zastupovanie spoločnosti High Profit s.r.o. Žalobca nevedel uviesť, ako si overoval pravdivosť plnomocenstiev, nepredložil dôkazy o vykonaní prepravy vlastným vozidlom, ako tvrdil, nemal elementárne znalosti o obsahu a priebehu zdaniteľných obchodov, jeho výpovede boli len všeobecného charakteru a nezodpovedali jednotlivým fakturovaným plneniam. K zisteným nezrovnalostiam sa žalobca nevyjadril a nijakým spôsobom ich neodstránil. 6. Daňové orgány tak uzavreli, že vyššie uvedené nezrovnalosti a nejasnosti vyvolávajú odôvodnené pochybnosti o pravdivosti tvrdení a dokladov žalobcu ako daňového subjektu a o oprávnenosti uplatneného odpočítania dane zo sporných faktúr, ktoré žalobca nevyvrátil.

8. Krajský súd rozsudkom č. k. 14S/40/2022 - 74 zo dňa 13.04.2023 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“) žalobu zamietol podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „SSP“). Žalovanému právo na náhradu trov konania nepriznal.

V prejednávanej veci správca dane podľa názoru krajského súdu svojimi zisteniami dôvodne spochybnil, že zdaniteľné plnenia boli realizované tak, ako je to uvedené na predložených faktúrach. Krajský súd v tejto súvislosti dodal, že zo strany daňových orgánov nejde o nezákonné prenášanie dôkazného bremena na žalobcu vo vzťahu k okolnostiam týkajúcim sa tretích subjektov, ktoré nemal možnosť ovplyvniť či zistiť, ale o zotrvanie na legitímnej požiadavke preukázania skutočností majúcich vplyv na správne určenie dane v zmysle § 24 ods. 1 Daňového poriadku. Daňový subjekt, ktorý si odpočítanie dane uplatnil, pri primeranej obozretnosti mal priestor na zabezpečenie dôkazov súvisiacich s realizáciou deklarovaných obchodov.

11. Krajský súd ďalej rozsiahlo citoval závery vyplývajúce z judikatúry Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR týkajúce sa dokazovania v daňovom konaní, v ktorom sa rozhoduje o práve daňového subjektu na odpočítanie dane z pridanej hodnoty, a rozloženia dôkazného bremena medzi správcu dane a daňový subjekt. V danom prípade podľa názoru krajského súdu správne orgány vykonali dokazovanie v dostatočnom rozsahu, vykonané dôkazy vyhodnotili vecne správne a v súlade s ich logickým významom, v konaní sa nedopustili procesných pochybení, ktorých následkom by mohlo byť vydanie nezákonného rozhodnutia, pričom v obsahu svojich rozhodnutí zrozumiteľne vysvetlili dôvody prijatých záverov, vysporiadali sa s celým rozsahom argumentácie žalobcu, ozrejmili aj dôvody nevykonania navrhovaných dôkazov a vec správne právne posúdili.

preverovaných skutočností. Odkazujúc na judikatúru Najvyššieho súdu SR akcentoval, že primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu - žalobcu, ktorý je iniciátorom odpočítania dane z pridanej hodnoty, a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný ako oprávnený.

14. Krajský súd následne skonštatoval, že v danom prípade žalobca neuniesol svoje zákonné dôkazné bremeno, keď nepreukázal skutočnosti, na ktorých sa sám podieľal a ktorých preukazovanie je jeho povinnosťou stanovenou Daňovým poriadkom i platnou judikatúrou. V tejto súvislosti zdôraznil, že žalobca bol priamym účastníkom deklarovaných zdaniteľných obchodov a príjemcom fakturovaných plnení, a preto mal mať jednoznačne vedomosť o plneniach, ktoré prijal a kým boli skutočne vykonané.

15. Proti napadnutému rozsudku podal žalobca (ďalej aj „sťažovateľ“) kasačnú sťažnosť z dôvodu, že krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 440 ods. 1 písm. g/ SSP). Sťažnostným návrhom sa sťažovateľ domáhal, aby kasačný súd zrušil napadnutý rozsudok a priznal mu právo na náhradu trov konania.

Napadnuté rozhodnutia sú preto podľa neho pre ich nezrozumiteľnosť nepreskúmateľné. 18. V tomto kontexte sťažovateľ namietal, že správca dane nepredvolal ako svedka konateľa spoločnosti Elantra, s.r.o., p. Pabla Sotela, a konateľa spoločnosti High Produce, s.r.o., p. Joseho Gascona, v týchto spoločnostiach ani nevykonal miestne zisťovanie, nepreveril použitie prijatých plnení na účely podnikania a rovnako nepreveril dodanie nakúpeného tovaru u odberateľov sťažovateľa. Rovnako namietal, že nevypočul ako svedka p. G. P. (sťažovateľa) a nevykonal s ním ústne pojednávanie. Rovnako namietal nevypočutie splnomocnených zástupcov dodávateľov - p. C. N. a p. Š. M., ako aj pána M., skladníka. Odmietol pritom závery, že si riadne nepreveril deklarovaných dodávateľov, pričom uviedol, že k pochybnostiam pri uvedených spoločnostiach nedospel ani správca dane pri registrácií na DPH a vydaní osvedčenia. Rovnako uviedol, že deklarovaní dodávatelia neboli vedení ako rizikové daňové subjekty, resp. daňový dlžníci v súlade s § 52 Daňového poriadku.

20. Sťažovateľ rovnako uvádzal rozsiahlu argumentáciu, v ktorej namietal, že bol počas konania neúmerne zaťažovaný dôkazným bremenom, pričom uviedol, že nie je možné vyvodiť dôkazné bremeno na právne vzťahy týkajúce sa jeho dodávateľa, subdodávateľov, prípadne jeho odberateľa, keďže ide o skutočnosti, ktoré netvoria dôkazné bremeno a nemôžu ho ani tým pádom dostať do dôkaznej núdze. Dôvodil pritom odkazom na ust. § 24 ods. 1 písm. a/ Daňového poriadku, podľa ktorého dôkazné bremeno má znášať len vo vzťahu ku skutočnostiam, ktoré sám tvrdí. 21. Ďalej sťažovateľ rozsiahlo poukázal na súdne rozhodnutia, pričom išlo najmä o rozhodnutia Súdneho dvora EÚ C-440/04 Recolta recycling, C-80/11 a C-142/11 Mahagében a Dávid, C-610/19 Vikingo, C-154/20 Kemwater ProChemie, C-18/13 Maks Pen, C-354/ 03 Optigen a C-255/02 Halifax. Rovnako poukázal aj na rozsudky Najvyššieho súdu SR, napríklad sp. zn. 5Sžf/108/2009, 4Sž/149/99, 3Sžf/1/2011, 8Sžf/14/2012, 10Sžfk/5/2018 a 7Sžf/4/2013.

Uvedená judikatúra rozoberala pritom rôzne dôvody nepriznania práva na odpočet DPH, ako vedomá účasť daňového subjektu na daňovom podvode, zneužitie práva, nesplnenie hmotnoprávnych a formálnych podmienok na odpočet DPH, či otázky ohľadom zaťažovania daňových subjektov dôkazným bremenom.

IV. Právne posúdenie veci kasačným súdom

24. Prejednávaná vec bola dňa 25.08.2023 predložená Najvyššiemu správnemu súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „Najvyšší správny súd SR“), bola náhodným výberom technickými a programovými prostriedkami schválenými Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky pridelená na rozhodnutie senátu 1S a bola jej pridelená spisová značka 1Sfk/66/2023. 25. Senát Najvyššieho správneho súdu SR ako súdu kasačného (ďalej aj „kasačný súd“) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu v medziach sťažnostných bodov [§ 438 ods. 2, § 445 ods. 1 písm. c), ods. 2 SSP], pričom po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 442 ods. 1, § 443 ods. 2 SSP v rozhodujúcom znení) a že ide o rozhodnutie, proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná (§ 439 ods. 1 SSP), vo veci v zmysle § 455 SSP nenariadil pojednávanie a po neverejnej porade senátu jednomyseľne dospel k záveru, že kasačná sťažnosť sťažovateľa je nedôvodná. Deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho správneho súdu SR www.nssud.sk podľa § 137 ods. 4 SSP v spojení s § 452 ods. 1 SSP.

26. Po preskúmaní napadnutého rozsudku a kasačnej sťažnosti, ako aj podkladového materiálu, kasačný súd dospel k záverom, ktoré odôvodňuje v nasledovnom texte.

V. Vybrané ustanovenia, z ktorých kasačný súd vychádzal

31. Kľúčovou otázkou v prejednávanej veci bolo, či závery správneho súdu potvrdzujúce závery daňových orgánov o nepriznaní práva na odpočet DPH sťažovateľovi z dôvodu nesplnenia hmotnoprávnych podmienok vychádzajú zo správneho právneho posúdenia veci.

33. Kasačný súd v súlade s § 464 ods. 1 SSP poukazuje na odôvodnenie skôr vydaného rozhodnutia Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 4Sfk/70/2023 zo dňa 25.09.2024. S týmto rozsudkom kasačného súdu sa konajúci senát stotožňuje, na toto rozhodnutie poukazuje a v príslušnom rozsahu ho uvádza, a to s úpravami či doplneniami textu v hranatých zátvorkách, ktoré sú príznačné pre prejedávanú vec vzťahujúcu sa k preverovanému zdaňovaciemu obdobiu október 2017, za ktoré bola vykonaná samostatná daňová kontrola.

35. V súvislosti s kasačnou sťažnosťou sťažovateľa najvyšší správny súd dopĺňa, že argumentácia sťažovateľa k jednotlivým otázkam sa opakuje, nie je súrodá a logicky štruktúrovaná. Pochopiteľne, je na sťažovateľovi, akým spôsobom vedie polemiku so závermi správneho súdu, čo Najvyšší správny súd plne akceptuje. Neušlo však jeho pozornosti, že značná časť [24] - stranovej kasačnej sťažnosti spočívala v prekopírovaní rozsiahlej žalobnej [ako i odvolacej] argumentácie, pričom v tejto súvislosti sťažovateľ v celej kasačnej sťažnosti takmer nijakým spôsobom nereaguje na právne posúdenie napadnutého rozsudku, prieskum ktorého je predmetom tohto konania. V tomto smere kasačný súd podotýka, že by bolo by v rozpore so zásadou procesnej ekonómie, ak by mal reagovať na každé jednotlivé tvrdenie sťažovateľa, obzvlášť pokiaľ už podstatu sťažovateľových námietok vysporiadala predchádzajúca súdna a správna prieskumná inštancia a pokiaľ sťažovateľ nepredkladá argumentáciu tomuto názoru konkurujúcu [.

36. Kasačný súd k námietkam sťažovateľa ohľadne dôkazného bremena uvádza, že dôkazné bremeno zaťažuje daňový subjekt, ktorý musí byť schopný preukázať ním tvrdené skutočnosti, teda že splnil vyššie uvedené podmienky a nárok na odpočet DPH mu skutočne vznikol. Daňový subjekt, ktorý si chce odpočítať DPH, má dve povinnosti a?to povinnosť tvrdiť a?povinnosť svoje tvrdenie dokázať. Povinnosť tvrdiť spočíva v?samotnom uplatnení práva na odpočet DPH za splnenia zákonnom stanovených podmienok a?následne povinnosť dokázať svoje tvrdenie vyjadruje dôkazné bremeno daňového subjektu. Úlohou správcu dane je následne verifikovať skutočnosti, ktoré daňový subjekt dokladuje. Výsledok verifikácie však musí byť dostatočne podložený zisteniami správcu dane. To znamená, že nepostačuje len odôvodnenie správcu dane, že daňový subjekt neuniesol dôkazné bremeno, pokiaľ zmysluplne a?logicky nespochybní predložené tvrdenia a?dôkazy. V?tomto kontexte správca dane tiež nesie dôkazné bremeno, ktoré unesie len v?prípade, že dokáže vážny a?dôvodný nesúlad skutočnosti s?účtovníctvom daňového subjektu.

Zároveň je tiež potrebné pripomenúť, že daňový subjekt je povinný preukazovať len skutočnosti, ktoré sám tvrdí a deklaruje. Dôkazné bremeno sa teda prerozdeľuje, resp. prelieva v závislosti od faktického a dôkazného stavu konania.

Hmotnoprávnymi podmienkami na odpočítanie dane sú, že (1) poskytovateľom plnenia (deklarovaným dodávateľom) je iná osoba registrovaná pre daň (t. j. status osoby [dodávateľa plnenia]), že (2) predmetné plnenie fakticky existuje a nejde o fiktívne plnenie (t. j. materiálna existencia plnenia), a že (3) prijaté plnenie je príjemcom (sťažovateľom) použité v rámci jeho ekonomickej činnosti.

Z uvedeného pritom jednoznačne vyplýva, že jednou z podmienok je, aby tovar alebo služby boli dodané osobou, ktorá má postavenie zdaniteľnej osoby. 38. […] Zdaniteľná osoba je povinná predložiť objektívne dôkazy o tom, že tovar bol skutočne dodaný a služby boli skutočne poskytnuté na vstupe zdaniteľnými osobami pre potreby jej vlastných plnení podliehajúcich DPH, a v súvislosti s ktorými skutočne zaplatila DPH.

39. Kasačný súd v prejednávanej veci zdôrazňuje, že pokiaľ správca dane, žalovaný a správny súd na viacerých miestach a najmä v súhrnných hodnotiacich záveroch preskúmavaných rozhodnutí argumentovali, že sťažovateľ nepreukázal, že mu služba [a tovar boli dodané] od deklarovaného dodávateľa High Produce s.r.o; Elantra, s.r.o. [.

40. Kasačný súd sa nestotožnil s tvrdením sťažovateľa, ktorý argumentuje tým, že si svoju dôkaznú povinnosť v daňovom konaní splnil predložením faktúr vzťahujúcich sa k sporným zdaniteľným plneniam, čím mal zároveň preukázať splnenie materiálnych podmienok nároku na uplatnenie odpočtu dane. Vo všeobecnosti totiž samotná faktúra ani so všetkými zákonnými náležitosťami a doklad o jej úhrade, (ktoré sú formálnou podmienkou uplatnenia si nároku na odpočítanie DPH na vstupe), nie sú postačujúcou podmienkou pre priznanie práva na odpočet DPH (obdobne napr. rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9Sžfk/1/2019 zo dňa 21. apríla 2020, bod 40, publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov pod R 26/2021; sp. zn. 6Sžfk/20/2018 zo dňa 11. júna 2019, body 49 a 50, publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov pod R 6/2020). [.

41. Kasačný súd podotýka, že doklady predložené sťažovateľom neboli dôveryhodné a neodzrkadľovali prezentované tvrdenia sťažovateľa a neboli tak ani schopné potvrdiť obchody, ktoré mali byť uskutočnené s dodávateľom alebo inou zdaniteľnou osobou (čo sťažovateľ ani netvrdil a zotrvával na tvrdení, že obchodoval s dodávateľmi High Produce s.r.o., Elantra, s.r.o.

43. Rovnako má kasačný súd za preukázané, že tvrdenie sťažovateľa, že predložil všetky dôkazy, ktoré mal a mohol mať k dispozícií so všetkými náležitosťami nie je pravdivé. [. . .]. [Jednotlivé] zistenia spolu s pochybnosťami a skutočnosťami preukázanými z vykonaného dokazovania správcom dane (ktoré sťažovateľ nevedel alebo odmietol objasniť), teda že deklarovaný dodávatelia sú dlhodobo nekontaktné osoby, že ich konatelia sú neexistujúcimi osobami, že nevedel uviesť, či si dodávateľov nejakým spôsobom preveril a zároveň aj splnomocnené osoby dodávateľov (podľa údajov uvedených na splnomocneniach) sú neexistujúce osoby s nekorektnými údajmi, zakladajú ďalšiu dôkaznú núdzu sťažovateľa a v závere ani nepreukazujú realizáciu deklarovaného plnenia.

. .], ako aj osoby splnomocnené na uzatváranie zmlúv a vystavovanie faktúr. Uvedené osoby sa nepodarilo predvolať, pričom príslušné orgány dožiadaných členských štátov označili konateľov dodávateľov za neexistujúce osoby [. . .]

Pritom doklady a vysvetlenia, ktoré správca dane od sťažovateľa požadoval, sú základným dôkazným bremenom sťažovateľa na preukázanie splnenia hmotnoprávnych podmienok na odpočítanie dane podľa zákona o DPH a správca dane mu vytvoril dostatočný priestor na ich predloženie a preukázanie jeho tvrdení.

47. [. . .] 48. Pokiaľ si daňový subjekt uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry od dodávateľa, ktorého nákup tovaru/služby bol správcom dane spochybnený, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli uskutočnené v deklarovanom rozsahu a osobou uvedenou na faktúre [.

nemal povinnosť sťažovateľovi napovedať, akým spôsobom má okrem daňových dokladov, ktorých vierohodnosť vo vzťahu k ich obsahu bola vyhodnotením výsledkov rozsiahleho dokazovania spochybnená, preukázať pravdivosť svojich tvrdení, že mu tovar dodal deklarovaný dodávateľ.

. .]. Kasačný súd pritom opakovane zdôrazňuje, že podmienky uvedené v § 49 a nasl. (odpočítanie dane) zákona o DPH sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet. Ich nesplnenie nie je možné odpustiť (keďže zákon to neustanovuje) ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a ani za dobromyseľnosti platiteľa. Naopak, zákonodarca požaduje pre ľahkú zneužiteľnosť, aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet stanovil. Odpočet DPH si sťažovateľ uplatnil sám, preto je povinný uchovávať a následne preukázať všetky doklady, ktoré preukazujú reálne uskutočnenie skutočností, uvedených na faktúrach.

Vzhľadom k vyššie uvedeným skutočnostiam, obzvlášť, že sťažovateľ nepredložil na preukázanie a podporu svojich tvrdení vierohodné a relevantné dôkazy, kasačný súd konštatuje, že sťažovateľ neuniesol v administratívnom [.

51. Nebolo možné stotožniť sa s kasačnou námietkou, že daňové orgány pripisovali na ťarchu sťažovateľa skutočnosti, na ktoré nemal dosah. 52. Kasačný súd zároveň nesúhlasil ani so sťažovateľovou námietkou, ktorá sa týkala preukázania fiktívnosti plnenia a vedomosti sťažovateľa o jeho účasti na daňovom podvode a taktiež poukázaním na judikatúru ohľadne zneužitia práva. Kasačný súd zdôrazňuje, že nie je možné pri právnom posúdení kumulovať nesplnenie hmotnoprávnych podmienok s vedomostnou zložkou sťažovateľa o daňovom podvode a so zneužitím práva.

53. Sťažovateľ vo svojej kasačnej sťažnosti argumentuje taktiež tým, že správca dane mal vykonať miestne zisťovanie u dodávateľa, vypočuť vedúceho skladu p. M. a aj p. G. P.. K predmetnej sťažnostnej námietke kasačný súd uvádza, že je na zvážení správcu dane ako dokazovanie vedie a ktoré dôkazy navrhne vykonať. Z administratívneho spisu vyplýva, že správca dane [nahliadol do spisu z daňovej kontroly žalobcu za iné zdaňovacie obdobie, v ktorej bolo zistené, že spoločnosť High Produce, s.r.o. sa na mieste sídla nenachádza a nahliadol tiež do spisu z daňovej kontroly u iného daňového subjektu, v ktorej bolo zistené, že spoločnosť Elantra, s.r.o. sa na mieste sídla nenachádza. Miestne zisťovania teda boli vykonané v iných daňových konaniach a bolo v súlade so zásadou účelnosti a hospodárnosti konania, aby správca dane tieto poznatky využil aj v tomto daňovom konaní]. [Správca] dane sa opakovane snažil overiť osoby konateľov dodávateľov ako aj ich splnomocnené osoby a predvolať ich na vypočutie. Z výsledkov dokazovania (ak už bolo uvedené) vyplýva, že uvedené osoby sú neexistujúce osoby, ktoré nebolo možné predvolať. Ku skutočnosti, že nebol

54. Zároveň je potrebné podotknúť, že sťažovateľ počas daňovej kontroly, nevyužil svoje právo [navrhnúť] nové dôkazy, pričom ako kontrolovaný daňový subjekt má právo počas výkonu daňovej kontroly neustále až do jej skončenia predkladať listinné dôkazy a iné dôkazy, ktoré považuje za relevantné a potrebné na preukázanie tvrdených skutočností.

55. Kasačný súd podotýka, že sťažovateľ neuplatnil (a to ani formálne ani materiálne) kasačný dôvod podľa § 440 ods. 1 písm. f) SSP spočívajúci v porušení práva na spravodlivý proces, a preto kasačný súd ex offo neskúmal, či napadnutý rozsudok v dostatočnej miere reaguje na všetky podstatné žalobné námietky sťažovateľa (neušlo však jeho pozornosti, že odôvodnenie napadnutého rozsudku bolo značne všeobecné).

VII. Záver

57. Vzhľadom na vyššie uvedené kasačný súd konštatuje, že kasačná sťažnosť sťažovateľa je v plnom rozsahu nedôvodná, a z tohto dôvodu ju kasačný súd podľa § 461 SSP zamietol. 58. O trovách kasačného konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 1 SSP v spojení s § 167 ods. 1 SSP. Sťažovateľ (žalobca) v kasačnom konaní úspech nemal, pričom žalovanému náhrada trov kasačného konania prislúcha len v prípade, ak to možno spravodlivo požadovať a po splnení zákonom stanovených podmienok len výnimočne (§ 168 SSP), ktoré v danom prípade nenastali, a preto kasačný súd účastníkom konania nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznal. 59. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0 (§ 463 SSP v spojení s § 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu opravný prostriedok nie je prípustný.

V Bratislave dňa 25. apríla 2025