1Sfk/75/2022

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Hatalovej, PhD., LL.M. (sudca spravodajca) a členov senátu JUDr. Mariána Fečíka, a JUDr. Kataríny Cangárovej, PhD. LL.M. v právnej veci žalobcu (sťažovateľa): KARDAX, s.r.o., so sídlom Prešov, Radlinského 12345/11, IČO: 44056338, právne zastúpeného JUDr. Martinom Kirňakom, advokátom so sídlom Prešov, Vajanského 43, proti žalovanému Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Banská Bystrica, Lazovná 63, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného zo dňa 4. júna 2019 číslo:101356358/2019 v spojení s rozhodnutím Daňového úradu Prešov zo dňa 6. februára 2019 číslo: 100381481/2019, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Prešove č.k. 6S/47/2019 - 86 zo dňa 10.02.2022 takto

rozhodol:

I. Kasačná sťažnosť sa zamieta . II. Účastníkom konania sa nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznáva .

Odôvodnenie

I. Konanie pred orgánmi finančnej správy

3. Napadnutým rozsudkom č.k. 6S/47/2019 - 86 zo dňa 10.02.2022 Krajský súd v Prešove postupom podľa § 190 Správneho súdneho poriadku (ďalej aj „SSP“) zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného č. 101356358/2019 zo dňa 04.06.2019, ktorým podľa § 74 ods. 4 Daňového poriadku bolo potvrdené rozhodnutie Daňového úradu Prešov č. 100381481/2019 zo dňa 06.02.2019 (rozhodnutie správcu dane), na základe ktorého podľa § 68 ods. 5 Daňového poriadku bol žalobcovi vyrubený rozdiel dane v sume 1632,00 € na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie november 2014. 4. Krajský súd uviedol, že námietka žalobcu o tom, že správca dane postavil neuznanie odpočítania dane na spochybnení dodávateľa a subdodávateľa je nedôvodná. Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že správca dane okrem preskúmania daňových dokladov predložených žalobcom vykonal ďalšie dokazovanie za účelom preverenia uskutočnenia deklarovaných zdaniteľných obchodov. Vypočul svedka Júliusa Ráca, konateľa spoločnosti YZ-REAL s.r.o. v čase deklarovanej realizácie obchodu. Svedok Július Rác formálne potvrdil dodanie tovaru, avšak bez preukázania konkrétnych dokladov a dôkazov. Uviedol, že v súčasnosti sa účtovníctvo spoločnosti nachádza u nového konateľa Milena Stancheva Stankova. Ako ďalšieho dodávateľa uviedol spoločnosť MAHE, spol. s r .o. Svedok Pavol Bizub, konateľ spoločnosti MAHE, spol. s r.o. sa vyjadril, že táto spoločnosť bola naňho prevedená podvodom, ktorý vyšetruje polícia v Poprade. Spoločnosť nevykonávala v čase odkedy bol jej konateľom žiadnu činnosť, nemala žiadnych zamestnancov, taktiež nevystavovala žiadne faktúry a nemala žiadneho splnomocneného zástupcu. Spoločnosť MAHE, spol. s.r.o. neviedla žiadne účtovníctvo, nepodávala daňové priznania, ani kontrolné výkazy, čo správca dane zistil z informačného daňového systému. Svedok Pavol Bizub uviedol, že nepozná spoločnosť KARDAX, s.r.o., ani konateľa Rastislava Kardoheliho. 5. Správca dane vykonával dokazovanie v súlade s § 24 ods. 4 Daňového poriadku a z odpovede bulharskej daňovej správy na žiadosť o medzinárodnú výmenu informácií a z administratívneho spisu spoločnosti YZ-REAL, s.r.o. z daňovej kontroly na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január 2014 až august 2014 a október 2014 až december 2014. Z odpovede bulharskej daňovej správy na žiadosť o MVI vyplýva, že Milen Stankov je nekontaktný, nepodarilo sa s ním skontaktovať ani prostredníctvom bulharskej polície. Podľa informácie z databázy išlo o jediného vlastníka kapitálu a konateľa mnohých spoločností s podozrivými činnosťami a rizikovým profilom. Mnoho z nich má neaktívnu registráciu DPH a sú kategorizované ako chýbajúci obchodníci. Vierohodnosť a preukaznosť dokladov a údajov uvedených v dokladoch znejúcich na meno spoločnosti YZ-REAL, s.r.o. bola spochybnená, keďže pravosť a pravdivosť údajov v nich uvedených nebolo možné overiť v účtovníctve dodávateľa. Miesto umiestnenia účtovníctva, ako aj pobyt súčasného konateľa spoločnosti YZ-REAL, s.r.o. je neznámy. Subdodávateľ spoločnosť MAHE, spol. s r.o. obchody vôbec nepotvrdil.

7. Podľa správneho súdu správca dane, ako aj žalovaný svoj postup pri dokazovaní a jednotlivé úkony popísali vo svojich rozhodnutia, tieto sú v súlade s obsahom administratívneho spisu, z ktorého je zrejmé, čo správca dane počas celého dokazovania v rámci daňovej kontroly vykonal. V tejto súvislosti správny súd poukázal na novšiu rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu SR uznesenie zo dňa 14.11.2018 sp. zn. 1ÚS 377/ 2018-53. Ďalej správny súd poukázal na judikatúru NS SR a to rozsudky: sp. zn. 4Sžf/l, 45-50/ 2016, zo dňa 07.03.2017, sp. zn. 3Sžf/80/2013 zo 14.01.2014, sp. zn. 6Sžfk/30/2017 zo dňa 31.01.2018. Žalobca v žalobe poukázal na rozsudky Súdneho dvora EÚ C-354/03 (Optigen Ltd), C-355/03 (Fulcrum Electronics Ltd) a C-484/03 (Bond Housse Systems Ltd), avšak tieto rozsudky sa na prejednávanú vec nevzťahujú. V uvádzaných rozsudkoch sa nejednalo o obchod, v ktorom by bola spochybnená samotná existencia jeho predmetu, t.j. existencia tovaru, a tým spojený reálny základ deklarovaného zdaniteľného plnenia. V prípade týkajúcom

Tu už by sa dalo hovoriť o podieľaní sa na zneužití práva vyplývajúceho zo zásady neutrality dane z pridanej hodnoty. 8. Správca dane mal právo preveriť pôvod tovaru aj doplneným dokazovaním odstrániť vzniknuté pochybnosti, avšak nemal povinnosť žalobcovi napovedať akým spôsobom má okrem daňových dokladov, ktorých vierohodnosť vo vzťahu k ich obsahu bola vyhodnotením výsledkov rozsiahleho dokazovania spochybnená, preukázať pravdivosť svojich tvrdení, že so sporným tovarom skutočne obchodoval. Bolo na žalobcovi, aby predložil dôkazy, že predmet obchodu skutočne existoval. Mohol predložiť dôkazy svedčiace o tom, že uvedený typ kontrolovaného zdaniteľného obchodu a spôsob jeho prevedenia, ako i komunikácia s klientmi, prípadne odberateľmi sa nijako neodlišuje od ním vykonávaných obdobných obchodov s uvedeným typom tovaru alebo jeho obchodných zvyklostí, spôsob komunikácie s potenciálnymi zákazníkmi alebo záujemcami o predmetný tovaru, spôsob preverovania množstva a kvality tovaru.

2011. 10. K žalobnej námietke, v ktorej sa žalobca odvoláva na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžf/1/2011 zo dňa 15.03.2011 správny súd argumentoval, že tento bol prekonaný vývojom rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu SR (v zmysle záverov judikatúry ESĽP v oblasti zjednocovania alebo zamedzovania vydávania protirečivých rozsudkov, najmä vec Zielinsky, Pradal a spol. v. Francúzska republika č.A-24846/94, 34165/96 až 34173/96, poprípade vec Borovská a Forrai v. Slovenská republika č. A- 48554/10 z 25.11.2014 so zdôraznením zodpovednosti daňového subjektu za výkon práva s odbornou starostlivosťou.

Podľa zákona o daňovom konaní (Daňový poriadok) procesný postup určuje daňový orgán, ktorý je povinný vykonať z vlastnej iniciatívy také dôkazy, ktoré môžu prispieť k presnému a úplnému objasneniu veci a to aj bez návrhu účastníkov konania. Je oprávnený rozhodnúť ktoré dôkazy a v akom rozsahu vykoná a ktoré skutočnosti stačí osvedčiť inými podkladmi.

11. Z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu SR a z rozhodovacej činnosti Ústavného súdu SR vyplýva, že úlohou súdu nie je argumentovať ku každej žalobcom vznesenej žalobnej námietke, ale vysporiadať sa s tými, ktoré sú pre konanie podstatnými.

. .„Právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť

III. Kasačná sťažnosť, vyjadrenie

13. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namietal: - že správca dane postavil neuznanie odpočítania dane z dodávateľských faktúr na tom, že spochybnil dodávateľov a subdodávateľov a uzavrel, že zo strany dodávateľov a subdodávateľov nemohlo dôjsť k vecnému plneniu, skutočnosť, že dodávateľ nepreukázal nákup tovaru od svojich dodávateľov nemôže byť na ťarchu sťažovateľa, ktorý tovar riadne nakúpil a priznal v účtovnej evidencii. - správny súd nesprávne vyhodnotil a rozložil dôkazné bremeno medzi žalobcu a správcu dane a nedostatočne sa vysporiadal s námietkou žalobcu, že správca dane nevyhodnotil všetky predložené a vykonané dôkazy a nedoplnil dokazovanie v zmysle návrhov žalobcu, - nesprávny právny záver správneho súdu, ktorý v napadnutom rozhodnutí uviedol, že „V prípade týkajúcom sa žalobcu bola spochybnená existencia tovaru, ktorý mal byť predmetom obchodovania, a tu je na mieste otázka s akou odbornou starostlivosťou žalobca pristupoval k realizácii zdaniteľného obchodu, keď obchodoval s niečím čo neexistovalo“. - nevysporiadanie sa s právnou argumentáciou obsiahnutou v rozhodnutí Európskeho súdneho

subjekt. Nemožno preto vyvodzovať závery v neprospech kontrolovaného daňového subjektu z toho, že tento nepreukázal skutočnosti ohľadne samotného plnenia subdodávateľov jeho dodávateľov s ktorými on sám žiadne zmluvy neuzatváral. 15. Žalovaný a ani správny súd nijako relevantne nezdôvodnili, prečo sťažovateľ nekonal v súlade so zásadou obchodného práva, t.j. o zásadou poctivého obchodného styku, resp. neuviedol, aké informácie a skutočnosti si mal sťažovateľ overiť v súvislosti so svojim

17. V žalovanom prípade správca dane pričítal žalobcovi existenciu dôkaznej núdze ohľadne skutočností, ktoré netvorili jeho dôkazné bremeno, k čomu sa pridal aj správny súd. Z hľadiska teórie dôkazného práva nemožno požadovať predloženie takých dôkazov, ktorých predloženie je z pohľadu daňové subjektu objektívne nemožné (tzv. probatio diabolica) - rozsah dôkaznej povinnosti sa logicky môže vzťahovať len na tie dôkazy, ktorými reálne môže disponovať

Dôkazné bremeno daňového subjektu nemožno považovať za neunesené len na základe vznesených pochybností správcu dane bez existencie relevantných dôkazov preukazujúcich reálnosť týchto pochybností. Na tento účel má správca dane využiť prostriedky, ktorými možno objasniť rozhodujúce okolnosti, o ktorých má správca dane pochybnosti, nakoľko zo zákona mu vyplýva povinnosť, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie (rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp.zn.: 7 Sž 124/01, 7 Sž 131-137/01 z 1.1.2001). 18. Žalovaný sa ku kasačnej sťažnosti písomne nevyjadril.

20. Podľa 464 ods.1 S.s.p. ak kasačný súd rozhoduje o kasačnej sťažnosti v obdobnej veci, ktorá už bola predmetom konania pred kasačným súdom, môže v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázať už len na obdobné rozhodnutie, ktorého prevzatú časť v odôvodnení uvedie.

Kasačný súd vyhodnotil rozsah a dôvody kasačnej sťažnosti vo vzťahu k napadnutému rozsudku Krajského súdu v Prešove po tom, ako sa oboznámil s obsahom administratívneho a súdneho spisu a dospel k záveru, že kasačná sťažnosť sťažovateľa nie je dôvodná.

22. Z ustanovení § 49 ods. 1, ods. 2 písm. a/, § 51 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. vyplývajú hmotnoprávne podmienky, za akých si žalobca môže odpočítať DPH, pričom základnou podmienkou je, aby išlo o tovary alebo služby, ktoré mu boli naozaj dodané konkrétnym platiteľom DPH (t.j. uskutočnenie zdaniteľného plnenia). Na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet DPH. Ich nesplnenie nie je možné odpustiť (keďže to zákon neustanovuje) ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a ani za dobromyseľnosti platiteľa. Naopak, zákonodarca požaduje (pre ľahkú zneužiteľnosť), aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet stanovil. Úlohou správcu dane pri posudzovaní opodstatnenosti uplatnených nárokov na odpočítanie DPH je vychádzať nielen z daňových dokladov predložených platiteľom, ale aj zo zistení, či pri predložených dokladoch neabsentuje materiálny podklad. Nie je však jeho povinnosťou zisťovať, od ktorého iného dodávateľa sťažovateľ tovar v skutočnosti prevzal,

zn. 3Sžf/125/2013 zo dňa 25.11.2014, podľa ktorých uskutočňovanie zdaniteľných plnení je ekonomickou činnosťou plne pod kontrolou daňového subjektu. Vzhľadom na uvedené daňový subjekt ako platiteľ dane má možnosť si obstarať dostatočný počet dôkazov, ktoré zabezpečia preukázateľnosť uskutočneného zdaniteľného plnenia správcovi dane, ktorý v rámci daňovej kontroly preveruje skutočnosti rozhodujúce pre určenie dane. Preukázanie materiálnej existencie zdaniteľného plnenia a jeho použitie platiteľom dane na uskutočňovanie zdaniteľných plnení je esenciálnou podmienkou pre odpočítanie dane. Pri preukazovaní je významný aj charakter zdaniteľného plnenia. Odpočítanie dane nenastáva ex lege, ale je právom platiteľa dane (pojem „môže“ v § 49 ods. 2 zák. o DPH), ktoré je spojené s jeho dôkaznou povinnosťou. Prenos dôkaznej povinnosti z daňového subjektu na správcu dane je výnimkou, ktorá je ustálená rozhodovacou činnosťou vnútroštátnych súdov a judikatúrou Súdneho dvora EÚ.

Pokiaľ sťažovateľ tvrdí, že dodanie tovaru bolo realizované konkrétnymi dodávateľmi, zaťažuje ho dôkazné bremeno vo vzťahu k tomuto tvrdeniu; pri jeho neunesení zostáva iba nepreukázaným tvrdením. 25. Kasačný súd uvádza, že odpočítanie dane nenastáva „ex lege“, ale je právom platiteľa dane, ktoré je spojené s dôkaznou povinnosťou preukázania zákonných podmienok na jeho uplatnenie. Zákon o DPH vyžaduje na vznik nároku na odpočítanie dane súčasné splnenie tak materiálnej, ako aj formálnej podmienky, teda daňový subjekt musí preukázať, že faktúry, prípadne iné listiny, na základe ktorých si uplatňuje odpočet dane, presne odrážajú skutočne realizované plnenia. Faktúra je relevantným dokladom, len ak je nepochybné, že v nej uvedené údaje odrážajú reálne plnenie. To, že určitý doklad má všetky náležitosti účtovného dokladu a je riadne zaúčtovaný v zmysle zákona o účtovníctve, ešte nemusí byť dôkazom o tom, že daňový subjekt je oprávnený uplatniť si odpočítanie dane z tohto dokladu (m.m. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Sžf/26/2014).

Daňové doklady musia jednoznačne preukazovať prijatie zdaniteľného plnenia, t.j. skutočnosť, že zdaniteľné plnenie bolo prijaté od platiteľa, ktorý fakturoval zdaniteľné plnenie. Pokiaľ nie je preukázané, že by tieto hmotnoprávne podmienky boli splnené, nepostačuje na vznik nároku na odpočet dane len samotná existencia samotného dokladu, hoci by obsahoval všetky formálne náležitosti.

Týmto spôsobom dochádza k preneseniu dôkazného bremena na daňový subjekt. Bolo preto na žalobcovi, aby predložil také doklady, ktoré by hodnoverne potvrdili, že si uplatnil odpočítanie dane oprávnene, čo sa v prejednávanom prípade nestalo.

Pritom pri realizácii obchodnej transakcii mohol mať k dispozícii aj iné dôkazy, ktoré by preukazovali právo nakladať s tovarom, napríklad dodací list, doklady preukazujúce prevzatie tovaru, jeho uskladnenie, prepravné doklady, doklad o poštových službách, dodanie na výstupe, svedkovia manipulujúci s tovarom atď. Kasačný súd sa preto nemohol stotožniť s námietkou sťažovateľa, ktorá sa týkala rozsahu dôkazného bremena daňového subjektu, ktorý má v daňovom konaní dve základné povinnosti: povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenia dokázať.

daňovým subjektom, čo predstavuje praktické vyjadrenie kombinácie uplatňovania zásady vyhľadávacej a zásady prejednacej (uznesenie Ústavného súdu SR z 14. novembra 2018, sp. zn. I.ÚS 377/2018-53). Preto to záver správneho súdu o neexistencii materiálnej podstaty deklarovaného plnenia, považoval kasačný súd za správny.

29. Kasačný súd zdôrazňuje, že nárok na odpočítanie dane vzniká príjemcovi plnenia (sťažovateľovi) za predpokladu kumulatívneho splnenia hmotnoprávnych podmienok na odpočítanie dane vyplývajúcich z čl. 168 písm. a/ smernice Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty (Ú. v. EÚ L 347, 2006, s. 1) (ďalej „Smernica 2006/112/ES“) a jej transpozície do právneho poriadku Slovenskej republiky. Hmotnoprávnymi podmienkami na odpočítanie dane sú (1) že poskytovateľom plnenia (deklarovaným dodávateľom) je iná osoba registrovaná pre daň (t.j. status osoby deklarovaného dodávateľa), (2) že predmetné plnenie fakticky existuje a nejde o fiktívne plnenie (t.j. materiálna existencia plnenia), a (3) že prijaté plnenie je príjemcom (sťažovateľom) použité v rámci jeho ekonomickej činnosti.

30. Kasačný súd nemohol akceptovať ani sťažovateľovu námietku, ktorá sa týkala nesprávneho právneho posúdenia zo strany správneho súdu. Sťažovateľ si uplatnil odpočítanie dane v sume 22.910 € na základe faktúry č. 14024 od dodávateľa YZ-REAL, spol. s.r.o. Konateľ označeného dodávateľa p. Július Rác síce verbálne potvrdil uskutočnenie zdaniteľného plnenia, ale na podporu tohto tvrdenia nevedel doložiť žiaden dôkaz (ani účtovný). Ako svojho dodávateľa označil spoločnosť MAHE, spol. s.r.o., konateľ tejto subdodávateľskej spoločnosti p. Pavol Bizub túto skutočnosť poprel s tým, že táto spoločnosť bola naňho prevedená podvodom, ktorý vyšetruje polícia v Poprade a nepozná spoločnosť KARDAX, s.r.o. Nepoznal sni spoločnosť ASSESS, s.r.o. V tomto obchodnom vzťahu malo ísť podľa faktúry o nákup krabice devolt 17x25x5. Ako vyplýva z dôkazov založených v administratívnom spise a kasačný súd opakovane uvádza - sťažovateľ nevedel dostatočne preukázať materiálnu podstatu plnenia v deklarovanom obchodnom vzťahu s dodávateľom spoločnosťou YZ-REAL s.r.o. Konateľ dodávateľa p.

V súvislosti so spochybnením deklarovaného obchodu zo strany sťažovateľa absentovali ďalšie dôkazy spojené s doručením, odovzdaním - prevzatím, prípadne skladovaním deklarovaného plnenia, či jeho následným dodaním inej spoločnosti. Uvedené znamená, že v danom obchodnom vzťahu sťažovateľ nevedel produkovať také dôkazy, ktoré by verifikovali miesto a čas dodania tovaru, prípadne jeho prevzatie. Sťažovateľ nebol schopný okrem faktúry predložiť také dôkazy, ktoré by existenciu tovaru relevantným spôsobom vôbec preukázali a vyvrátili dôvodné pochybnosti správcu dane o materiálnom plnení. Z uvedených dôvodov nie je opodstatnená námietka sťažovateľa v tom smere, že „v žalovanom prípade správca dane pričítal žalobcovi existenciu dôkaznej núdze ohľadne skutočností, ktoré netvorili jeho dôkazné bremeno, k čomu sa pridal aj správny súd“. Sťažovateľ tak neuniesol dôkazné bremeno, keď sám dostatočne hodnoverne nepreukázal a vykonaným šetrením správcu dane sa nepotvrdilo, že reálne došlo k dodaniu fakturovaného plnenia od deklarovaného dodávateľa pre sťažovateľa a neboli tak naplnené hmotnoprávne podmienky na odpočet DPH.

Preto podľa kasačného súdu pre daný prípad neprichádzala do úvahy aplikácia judikatúry v zmysle uznesenia Súdneho dvora EÚ vo veci C-610/19 Vikingo, takže vec bola posúdená správne. 31. Sťažovateľ ďalej poukazoval na rozhodnutia Súdneho dvora EÚ (bližšie nešpecifikoval) s tým, že SD EÚ jednoznačne vyslovil právny názor, že najrôznejšie nedostatky v reťazci dodávateľov, v tomto prípade nejasný pôvod tovaru na predchádzajúcom stupni, sú pre posúdenie zodpovednosti kontrolovaného daňového subjektu irelevantné a nemožno uplatňovať kolektívnu vinu. Kasačný súd zdôrazňuje, že v predmetnej veci nebolo preukázané naplnenie vecnej a materiálnej stránky práva žalobcu na odpočet DPH z faktúr dodávateľa uvedeného na faktúrach (nesplnenie hmotnoprávnych podmienok) a napadnuté rozhodnutia boli založené na tom, že žalobca nepreukázal, že od dodávateľa uvedeného na faktúre prijal fakturované zdaniteľné plnenie, resp. že tovar bol dodaný dodávateľom a tomuto vznikla daňová povinnosť. Kasačný súd zdôrazňuje, že nie je možné pri právnom posúdení kumulovať

VI. Záver

32. Kasačný súd sa na základe uvedených skutočností (s odkazom na príslušnú judikatúru) stotožnil so záverom ustáleným krajským súdom, že bolo predovšetkým v záujme sťažovateľa, aby v daňovom konaní predložil také dôkazné prostriedky, ktoré by preukázali deklarované zdaniteľné plnenia a odstránil tak pochybnosti finančných orgánov v tomto smere. Po preskúmaní podanej kasačnej sťažnosti kasačný súd konštatuje, že námietky uvedené v kasačnej sťažnosti neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť rozhodnutia. Z uvedeného dôvodu kasačnú sťažnosť podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol. 33. O trovách kasačného konania rozhodol Najvyšší správny súd Slovenskej republiky podľa § 167 ods. 1 SSP v spojení s § 467 ods. 1 SSP. Sťažovateľ v kasačnom konaní úspech nemal a žalovanému náhrada trov kasačného konania prislúcha len v prípadoch, ak to možno spravodlivo požadovať a po splnení zákonom stanovených podmienok len výnimočne (§ 168 SSP), ktoré podľa obsahu súdnych spisov nenastali, preto súd žalovanému právo na náhradu trov kasačného konania nepriznal. 34. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu SR pomerom hlasov 3:0 (§ 147 ods. 2 SSP v spojení s § 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave dňa 28. marca 2024