1Sfk/8/2023

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Hatalovej, PhD., LL.M. a členov senátu JUDr. Kataríny Cangárovej, PhD., LL.M. (sudkyňa spravodajkyňa) a JUDr. Mariána Fečíka v právnej veci žalobcu (sťažovateľa): Distrib Capital, s.r.o., so sídlom Betliarska 22, 851 07 Bratislava - mestská časť Petržalka, IČO: 36705691, právne zastúpeného: ADAUS, s. r. o., so sídlom Miletičova 5B, 821 08 Bratislava - mestská časť Ružinov, IČO: 36731544, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 42499500, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 101411792/2021 zo dňa 5. augusta 2021, v konaní o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Trnave č. k. 14S/93/2021 - 73 zo dňa 7. júla 2022, takto

rozhodol:

I. Kasačná sťažnosť sa zamieta. II. Účastníkom konania sa právo na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

Odôvodnenie

I. Priebeh administratívneho konania

2. Na základe výsledkov daňovej kontroly a následného vyrubovacieho konania vydal správca dane rozhodnutie č. 102005818/2020 zo dňa 17.12.2020 (ďalej aj „prvostupňové rozhodnutie“ alebo „rozhodnutie správcu dane“), ktorým podľa § 68 ods. 6 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj „Daňový poriadok“) vyrubil žalobcovi rozdiel dane v sume 35.939,99 eur na DPH za zdaňovacie obdobie december 2016.

4. Na odvolanie žalobcu žalovaný rozhodnutím č. 101411792/2021 zo dňa 05.08.2021 (ďalej aj „rozhodnutie žalovaného“ alebo „preskúmavané rozhodnutie“) prvostupňové rozhodnutie správcu dane podľa § 74 ods. 4 Daňového poriadku potvrdil. 5. Žalovaný v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia vyhodnotil ako nepravdivé a zavádzajúce tvrdenia žalobcu o tom, že preukázal, že zdaniteľné obchody boli uskutočnené a všetky tovary boli riadne dodané, pretože žalobca počas celého výkonu daňovej kontroly ignoroval výzvy správcu dane na predloženie dokladov a dôkazov a zavádzal správcu dane ohľadne termínov ich predloženia. Žalovaný zdôraznil, že žalobca nepredložil žiadne doklady ani dôkazy preukazujúce uskutočnenie prijatých zdaniteľných plnení, nepredložil faktúry za zdaňovacie obdobie december 2016 tak, ako bolo dohodnuté v Zápisnici o miestnom zisťovaní č. 10 1941786/20 19 zo dňa 14.08.2019 a následne ako bol vyzvaný aj výzvami na predloženie dokladov č. 102188021/2019 zo dňa 18.09.2019 a č. 102655507/2019 zo dňa 18.11.2019.

kontroly. Uvedené žalovaný vyhodnotil ako porušovanie povinností kontrolovaného daňového subjektu, ktoré sú mu uložené v § 45 ods. 2 Daňového poriadku. Žalovaný napokon podotkol, že žalobca, ani jeho splnomocnený zástupca, nepodali ani vyjadrenie k zisteniam uvedeným v protokole, o čom je spísaný Úradný záznam č. 101952370/2020 zo dňa 10.12.2020.

II. Konanie pred správnym súdom

konania. 8. Krajský súd uznesením č. k. 14S/93/2021 - 60 zo dňa 11.01.2022 priznal správnej žalobe odkladný účinok a následne rozsudkom č. k. 14S/93/2021 - 73 zo dňa 07.07.2022 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“) žalobu zamietol podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „SSP“). Žalovanému právo na náhradu trov konania nepriznal. 9. Žalobnú námietku, podľa ktorej daňová kontrola nemala byť vykonaná v súlade s ust. § 46 ods. 10 Daňového poriadku, keďže nebola ukončená v lehote jedného roka, krajský súd vyhodnotil ako nedôvodnú. Krajský súd skonštatoval, že daňová kontrola bola začatá dňa 14.08.2019 a skončená dňa 01.10.2020, avšak na základe žiadosti samotného žalobcu zo dňa 15.07.2020 bola prerušená z dôvodu pandemickej situácie, preto správca dane na základe zákona č. 264/2020 Z. z. v danej veci nekonal až do skončenia pandemickej situácie, ktorá trvala do 30.09.2020.

11. Následne krajský súd argumentoval tým, podľa zákona o DPH odpočítanie dane nenastáva ex lege, ale je právom platiteľa dane, ktoré je spojené s dôkaznou povinnosťou. Zdôraznil, že dôkaznú povinnosť má prioritne daňový subjekt.

Z obsahu spisového materiálu podľa krajského súdu jednoznačne vyplýva, že tieto výzvy boli zaslané na adresu spoločnosti, ktorá bola zapísaná v Obchodnom registri, a že na tieto výzvy žalobca nereagoval a požadované doklady nepredložil napriek tomu, že správca dane považoval predloženie týchto dokladov za dôležité.

14. V súvislosti s judikatúrou, na ktorú poukázal žalobca, krajský súd poznamenal, že v predmetnom prípade nedošlo zo strany správnych orgánov k prenosu dôkazného bremena na žalobcu, ale bolo potrebné, aby žalobca poskytol potrebnú súčinnosť pri preverovaní dôkazov, ktoré mali potvrdiť oprávnenosť nároku žalobcu v zmysle § 49 ods. 2 zákona

III. Argumentácia účastníkov konania v kasačnom konaní

Sťažnostným návrhom sa sťažovateľ domáhal, aby kasačný súd zmenil napadnutý rozsudok tak, že rozhodnutie žalovaného zruší a vec vráti žalovanému na ďalšie konanie, eventuálne, aby kasačný súd zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil správnemu súdu na ďalšie konanie.

17. Sťažovateľ ďalej namietal, že v daňovom konaní došlo k porušeniu zásady neutrality pri správe daní, keďže všetky namietané obchody a transakcie už boli zdanené alebo dodané spoločnosti W4, s.r.o. Ďalej argumentoval tým, že pre záver správcu dane, že sťažovateľ ako daňový subjekt nepreukázal realizáciu obchodov od jeho dodávateľov, správca dane neuviedol žiadny priamy dôkaz (až na účelové tvrdenia bývalej konateľky dodávateľa K. O. FRUIT SK s.r.o.). Tvrdil, že doložil správcovi dane všetku evidenciu, ktorú mal k dispozícii a ktorá mu v roku 2018 nebola zaistená zo strany KÚFS a že dodávky nespochybniteľne potvrdili aj svedkovia. Splnomocnená zástupkyňa sťažovateľa uviedla bližšie informácie k dodávkam a k tovaru, uviedla, čo znamenajú názvy uvedené na faktúrach, kto zabezpečoval dopravu a pod. Rovnako boli dodávky potvrdené aj ďalším svedkom, Z.. J. J., čo správca dane opätovne v odôvodnení napadnutého rozhodnutia opomenul uviesť.

Konateľka mohla podľa sťažovateľa vypovedať účelovo, keďže spoločnosť dňa 02.08.2017 zanikla v dôsledku zlúčenia s viac ako 20 spoločnosťami, a to s dlhom voči daňovému úradu vo výške 197.518,78 eur. Sťažovateľ v tejto súvislosti tvrdil, že sa stal obeťou podvodu.

20. Sťažovateľ ďalej namietal, že správcovi dane poskytol zoznam osôb, ktoré s predmetným tovarom prišli do styku a ktorí by mohli preukázať a potvrdiť pravdivosť tvrdení, no tieto dôkazy správca dane neuskutočnil. Sťažovateľ uviedol, že v kontrolovanom období mal viacero zamestnancov a vlastnil viacero skladových priestorov, mal okolo 100 rôznych odberateľov, najmä kaviarne, bary, bistrá, reštaurácie, ako aj veľkoobchody, veľkosklady, biopotraviny, veľkoobchod Metro a pod. Podľa jeho názoru preukázal dodanie plnení, keďže ako dôkaz je v spise okrem iného aj to, že sťažovateľ riadne vystavil a zaúčtoval predmetné faktúry, priznal daň a sumu za tovar aj reálne vyplatil, svedectvo konateľa daňového subjektu

z akého dôvodu. Uvedené skutočnosti neboli uvedené ani v rozhodnutí žalovaného. Výsledný efekt vyplývajúci z rozhodnutí je preto nezrozumiteľný a neprehľadný. Sťažovateľ prezentoval názor, že dokázané tvrdenia daňového subjektu sa stanú nespoľahlivými, len ak správca dane preukázateľne spochybní dôkazy, na ktorých sú založené. K tomuto však logicky nedôjde, ak sa to správcovi dane nepodarí. Ďalej sťažovateľ namietal nesprávnosť vyhodnotenia výsledkov dokazovania a mal za to, že vyčerpal vlastné dôkazné bremeno, keďže v konaní predložil zákonom požadované daňové doklady a preukázal poskytnutie služieb.

24. Podľa žalovaného sťažovateľ nepravdivo konštatuje, že správca dane v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že sťažovateľ v zdaňovacom období január až december 2016 nepreukázal dodanie tovarov a služieb od svojich dodávateľov FERIMPEX SK s.r.o. (01 až 02/2016), Pivovar Janáček SK, s.r.o. (01 až 03/2016), Inter Sale, s.r.o. (03/2016), K.O FRUIT SK, s.r.o. (04 až 12/2016) a 24 Karat s.r.o. Žalovaný tiež podotkol, že sťažovateľ v kasačnej sťažnosti považuje za pochybné, že správca dane neakceptoval vyjadrenie svedka Juraja Jalca, bývalého konateľa spoločnosti VENEAL, s.r.o., pričom takýto dôkaz nebol v predmetnom konaní vykonaný, a tak ani nemohol byť vyhodnotený v dôvodovej časti rozhodnutia. 25. Žalovaný akcentoval, že dôvodom, na ktorom správca dane založil svoje rozhodnutie, bola skutočnosť, že sťažovateľ nepredložil k daňovej kontrole za zdaňovacie obdobie december 2016 doklady preukazujúce nárok na odpočítanie dane, a to aj napriek opakovaným výzvam správcu dane, pričom tieto doklady nepredložil ani k odvolaniu proti rozhodnutiu správcu

IV. Právne posúdenie veci kasačným súdom

26. Prejednávaná vec bola dňa 24.01.2023 predložená Najvyššiemu správnemu súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „Najvyšší správny súd SR“), bola náhodným výberom technickými a programovými prostriedkami schválenými Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky pridelená na rozhodnutie senátu 1S a bola jej pridelená spisová značka 1Sfk/8/2023. 27. Senát Najvyššieho správneho súdu SR ako súdu kasačného (ďalej aj „kasačný súd“) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu v medziach sťažnostných bodov [§ 438 ods. 2, § 445 ods. 1 písm. c), ods. 2 SSP], pričom po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 442 ods. 1, § 443 ods. 2 SSP v rozhodujúcom znení) a že ide o rozhodnutie, proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná (§ 439 ods. 1 SSP), vo veci v zmysle § 455 SSP nenariadil pojednávanie a po neverejnej porade senátu jednomyseľne dospel k záveru, že kasačná sťažnosť sťažovateľa je nedôvodná. Deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho správneho súdu SR www.nssud.sk podľa § 137 ods. 4 SSP v spojení s § 452 ods. 1 SSP. 28. Po preskúmaní napadnutého rozsudku správneho súdu a kasačnej sťažnosti, ako aj podkladového materiálu, kasačný súd dospel k záverom, ktoré odôvodňuje v nasledovnom texte.

V. Vybrané ustanovenia, z ktorých kasačný súd vychádzal

34. Predmetom správneho súdneho prieskumu v prejednávanej veci bolo rozhodnutie sťažovateľa, ktorý potvrdil prvostupňové rozhodnutie, ktorým správca dane určil žalobcovi rozdiel v sume nadmerného odpočtu na DPH z dôvodu, že žalobca si právo na odpočítanie dane uplatnil v rozpore s § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH, nakoľko nepredložil faktúry od dodávateľov vyhotovené podľa § 71, a v rozpore s § 49 ods. 1 zákona o DPH, nakoľko dodávateľom nevznikla pri dodaní daňová povinnosť. 35. Úvodom kasačný súd pripomína, že v zmysle § 49 ods. 1 a 2 zákona o DPH ktorý je výsledkom implementácie smernice Rady 2006/112/ES z?28. ?novembra 2006 o?spoločnom

nasledovné: (1) že poskytovateľom plnenia (deklarovaným dodávateľom) je iná osoba registrovaná pre DPH (t. j. status osoby deklarovaného dodávateľa), (2) že predmetné plnenie fakticky existuje a nejde o fiktívne plnenie (t. j. materiálna existencia plnenia) a (3) že prijaté plnenie je príjemcom (sťažovateľom) použité v rámci jeho ekonomickej činnosti.

Formálnou podmienkou sa v zmysle § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH rozumie faktúra od platiteľa dane vyhotovená podľa § 71 zákona o DPH. Rovnako podľa čl. 178 smernice o DPH platí, že pre to, aby si mohla zdaniteľná osoba uplatniť právo na odpočítanie dane uvedené v článku 168 písm. a) týkajúce sa dodania tovaru alebo poskytnutia služieb, musí mať faktúru vyhotovenú v súlade s hlavou XI kapitolou 3 oddielmi 3 až 6 smernice o DPH.

musí jednak uvádzať DPH a jednak obsahovať tie údaje uvedené v ustanoveniach oddielu 4 kapitoly 3 hlavy XI uvedenej smernice s názvom „Obsah faktúr“, ktoré sú potrebné na to, aby daňový orgán mohol určiť, či sú splnené hmotnoprávne podmienky práva na odpočítanie

14 Barlis 06 - Investimentos Imobiliários e Turísticos SA zo dňa 15.09.2016). 37. Pokiaľ ide o dôkazné bremeno na preukázanie splnenia hmotnoprávnych a formálnych podmienok pre odpočítanie dane, toto zaťažuje v zmysle § 24 ods. 1 Daňového poriadku prioritne daňový subjekt. Odpočítanie dane nenastáva „ex lege“, ale je právom platiteľa dane, ktoré je spojené s dôkaznou povinnosťou preukázania zákonných podmienok na jeho uplatnenie. „Daňový subjekt má v daňovom konaní dve základné povinnosti: povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenia dokázať. Formálne sa obe tieto povinnosti realizujú tak, že daňový subjekt podá riadne vyplnené daňové priznanie (povinnosť tvrdiť), pričom spolu s ním predloží správcovi dane písomné doklady, ktoré je podľa právnych predpisov povinný viesť (dôkazná povinnosť).

zásada. Z uvedeného vyplýva, že správca dane nie je povinný vyhľadávať dôkazy svedčiace v prospech kontrolovaného daňového subjektu. Súčasne platí, že správca dane nie je ani povinný viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu tvrdenia daňového subjektu (obdobne rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 4Sfk/94/2022 zo dňa 17.10.2023).

39. Aplikujúc uvedené východiská na prípad sťažovateľa, kasačný súd podotýka, že sťažovateľ si nesplnil ani svoju primárnu dôkaznú povinnosť uloženú mu v ustanovení § 24 ods. 1 Daňového poriadku, pretože správcovi dane ani na opakované výzvy nepredložil faktúry vystavené inými platiteľmi dane tak, aby správca dane následne mohol overovať splnenie hmotnoprávnych podmienok pre odpočítanie dane. Sťažovateľ pritom neprodukoval ani iné relevantné doklady a dôkazy, ktorými by bol umožnil správcovi dane overiť, že hmotnoprávne podmienky pre odpočítanie dane sú splnené. Kasačný súd v zhode s názorom krajského súdu podotýka, že v danom prípade preto nedošlo k prenosu dôkazného bremena k preukázaniu splnenia formálnych a hmotnoprávnych podmienok pre odpočítanie dane na správcu dane. Dôkazné bremeno spočinulo na sťažovateľovi, ktorý ho neuniesol, pretože nesplnil už svoju primárnu dôkaznú povinnosť spočívajúcu v preukázaní svojich tvrdení uvedených v daňovom priznaní tým, že by správcovi dane predložil predpísané doklady - faktúry spĺňajúce zákonné formálne a obsahové náležitosti, resp. iné doklady umožňujúce overenie, že hmotnoprávne

40. Z administratívneho spisu mal kasačný súd za preukázané, že správca dane mal k zdaňovaciemu obdobiu december 2016 k dispozícii len evidenciu DPH a zoznam dodávateľských faktúr, ktoré získal od KÚFS. Samotné faktúry ani iné doklady a dôkazy preukazujúce uskutočnenie deklarovaných zdaniteľných plnení v zdaňovacom období december 2016 sťažovateľ nepredložil, hoci bol k ich predloženiu správcom dane opakovane

Sťažovateľ neposkytol správcovi dane v priebehu daňovej kontroly a vyrubovacieho konania žiadnu súčinnosť, nevyjadril sa ani k písomnému Oboznámeniu so skutočnosťami zistenými pri výkone daňovej kontroly č. 101096204/2020 zo dňa 29.06.2020, ktoré mu bolo doručené ešte pred vypracovaním protokolu z daňovej kontroly a nepodal ani vyjadrenie k zisteniam uvedeným v protokole z daňovej kontroly. Dodávateľské faktúry a iné doklady k zdaňovaciemu obdobiu december 2016 neboli predložené ani ako príloha k odvolaniu (odhliadnuc od skutočnosti, že prílohy boli pripojené po lehote na podanie odolania a odhliadnuc aj od skutočnosti, že daňový subjekt je povinný predložiť doklady v štádiu daňovej kontroly; vo vyrubovacom konaní môže predložiť len dôkazy, ktoré nemohol predložiť počas daňovej kontroly, viď § 46 ods. 8 Daňového poriadku).

predložil. Sťažovateľ tiež kvalifikovane nepredostrel, žeby predložil iné doklady a dôkazy, ktoré by preukazovali splnenie hmotnoprávnych podmienok pre odpočítanie dane v tom- ktorom obchode v zdaňovacom období december 2016. Sťažovateľ sa popri množstve dodávateľov za iné zdaňovacie obdobia (FERIMPEX SK s.r.o., Pivovar Janáček SK, s.r.o., Inter Sale, s.r.o., K.O FRUIT SK, s.r.o. a 24 Karat s.r.o.) vyjadril z jednotlivých dodávateľov za zdaňovacie obdobie december 2016 (podľa evidencie DPH, č. 65 administratívneho spisu) len k dodávateľovi VENEAL, s.r.o. a W4 s.r.o.

42. V súvislosti s námietkou sťažovateľa, že doklady, ktoré požadoval správca dane, ním nemohli byť predložené, pretože tieto sa nachádzali na KÚFS, kasačný súd konštatuje, že dodávateľské faktúry za december 2016 sa medzi dokladmi zaistenými zo strany KÚFS nenachádzali, pričom uvedenú skutočnosť správca dane explicitne preveroval na základe pokynu žalovaného. Sám konateľ sťažovateľa v zápisnici o zaistení dokladov vyhotovenej KÚFS zo dňa 12.04.2018 uviedol, že chýbajúce dodávateľské faktúry sa nachádzajú v audítorskej spoločnosti; tieto však už správcovi dane nepredložil.

Karat s.r.o., pričom prvostupňové rozhodnutie takúto konštatáciu vôbec neobsahuje). Kasačná sťažnosť ďalej obsahovala tvrdenia o dôkazoch predložených na preukázanie plnení od týchto dodávateľov, hoci v skúmanom zdaňovacom období sťažovateľovi títo dodávatelia tovar a služby nedodávali. Sťažovateľ v kasačnej sťažnosti ďalej formuloval viac menej len vágne všeobecné výhrady, spočívajúce v tom, že správca dane nesprávne posúdil dôkazné bremeno, že sa s touto námietkou krajský súd relevantne nevysporiadal, ďalej že došlo k nesprávnemu vyhodnoteniu výsledkov dokazovania, a že sťažovateľ vyčerpal vlastné dôkazné bremeno, pretože v konaní predložil zákonom požadované doklady.

Kasačná sťažnosť musí byť naformulovaná dostatočne konkrétne, nakoľko kasačnému súdu nepatrí úloha namiesto sťažovateľa vyhľadávať možné porušenia zákona zo strany správneho súdu. Úlohou kasačného súdu, ktorý v konaní o kasačnej sťažnosti vystupuje ako inštancia kasačná, nie je primárne preskúmať skutkové zistenia správnych orgánov a správnych súdov, ale podrobiť hodnoteniu ich právne posúdenie veci, a to v spojení s právnymi názormi správneho

Tvrdenia sťažovateľa obsiahnuté v kasačnej sťažnosti o tom, že tieto doklady a dôkazy za december 2016 predložil, však boli buď nepravdivé (napr. tvrdenie, že predložil faktúry), nekonkrétne (napr. rôzne vágne a neurčité tvrdenia o preukázaní obchodov), irelevantné (napr. tvrdenia k iným zdaňovacím obdobiam) alebo nedostatočné (napr. tvrdenia k dodávateľom VENEAL, s.r.o. a W4 s.r.o., viď bod 42 odôvodnenia tohto rozsudku).

sťažovateľ. 47. Záver finančných orgánov, že sťažovateľ si právo na odpočítanie dane uplatnil v rozpore s § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH, nakoľko nepredložil faktúry od dodávateľov vyhotovené podľa § 71, a v rozpore s § 49 ods. 1 a 2 zákona o DPH, nakoľko pri tomto tovare nevznikla daňová povinnosť, potvrdený ako vecne správny a zákonný aj krajským súdom, tak kasačný súd považuje za vychádzajúci zo správneho právneho posúdenia veci. Kasačný dôvod podľa § 440 ods. 1 písm. g/ SSP tak vyhodnotil ako nedôvodný.

na aké jeho žalobné námietky nereflektuje. Nad rámec uvedeného kasačný súd konštatuje, že napadnutý rozsudok je riadne a náležite odôvodnený. Rovnako sťažovateľ nevymedzil ani ustálenú rozhodovaciu činnosť kasačného súdu, s ktorou by mal byť napadnutý rozsudok v tej ktorej právnej otázke v rozpore, a tak nebol naplnený ani kasačný dôvod podľa § 440 ods. 1 písm. h/ SSP.

VII. Záver

49. Vzhľadom na vyššie uvedené kasačný súd konštatuje, že kasačná sťažnosť sťažovateľa je v plnom rozsahu nedôvodná, a z tohto dôvodu ju kasačný súd podľa § 461 SSP zamietol. 50. O trovách kasačného konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 1 SSP v spojení s § 167 ods. 1 SSP. Sťažovateľ (žalobca) v kasačnom konaní úspech nemal, pričom žalovanému náhrada trov kasačného konania prislúcha len v prípade, ak to možno spravodlivo požadovať a po splnení zákonom stanovených podmienok len výnimočne (§ 168 SSP), ktoré v danom prípade nenastali, a preto kasačný súd účastníkom konania nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznal. 51. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0 (§ 463 SSP v spojení s § 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu opravný prostriedok nie je prípustný.

V Bratislave dňa 20. decembra 2024