1Sfk/85/2022

1. Daňový úrad Košice (ďalej ako „správca dane“ alebo „prvostupňový správny orgán“) vykonal u žalobkyne daňovú kontrolu na dani z príjmov fyzickej osoby (ďalej ako „DP FO“) za zdaňovacie obdobie rok 2014 (ďalej ako „daňová kontrola“). Daňová kontrola sa začala dňa 31.08.2018 na základe Oznámenia o začatí daňovej kontroly č. 101393105/2018 zo dňa 19.07.2018. Správca dane vyhotovil o výsledku daňovej kontroly protokol č. 101558827/

2019 zo dňa 26.06.2019 (ďalej ako „protokol“), ktorý bol spolu s výzvou na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole č. 101561501/2019 zo dňa 26.06.2019 doručený žalobkyni dňa 10.07.2019. Daňová kontrola bola ukončená doručením protokolu dňa 10.07.2019. 2. Na základe výsledkov daňovej kontroly a následného vyrubovacieho konania správca dane rozhodnutím č. 102191076/2019 zo dňa 18.09.2019 (ďalej ako „prvostupňové rozhodnutie“) znížil žalobkyni daňovú stratu za zdaňovacie obdobie rok 2014 zo sumy 232222,68 eur na sumu 41258,36 eur. 3. Žalovaný v odvolacom konaní rozhodnutím č. 100054936/2020 zo dňa 08.01.2020 (ďalej ako „rozhodnutie žalovaného“) prvostupňové rozhodnutie potvrdil a odvolanie žalobcu zamietol. 4. Správca dane a žalovaný (ďalej spolu ako „orgány finančnej správy“ alebo aj ako „daňové orgány“) ustálili, že žalobkyňa postupovala v rozpore s § 3 ods. 2 písm. b), § 2 písm. h) a s § 21 ods. 1 písm. j) zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov (ďalej ako „zákon o dani z príjmov“), ďalej v rozpore s § 2 zákona č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve (ďalej ako „zákon o účtovníctve“) a v rozpore s § 4 Opatrenia MF SR č. MF/27076/2007-74 z 13.12.2007 v znení neskorších opatrení, pretože žalobkyňa si do príjmov ovplyvňujúcich základ dane zahrnula príjmy, ktoré nie sú predmetom dane a do daňových výdavkov výdavky, ktoré nie sú výdavkami ovplyvňujúcimi základ dane. Z tohto dôvodu preto správca dane znížil žalobkyni príjmy o sumu 8670849,81 eur, výdavky o sumu 8861814,13 eur a určil rozdiel daňovej straty na DP FO za zdaňovacie obdobie rok 2014 vo výške 190964,32 eur.

5. Proti rozhodnutiu žalovaného podala žalobkyňa v zákonnej lehote na Krajský súd v Košiciach (ďalej ako „krajský súd“ alebo aj ako „správny súd“) správnu žalobu, ktorou sa domáhala zrušenia rozhodnutia žalovaného a prvostupňového rozhodnutia a vrátenia veci správcovi dane na ďalšie konanie z dôvodov uvedených v § 191 ods. 1 písm. a), c), d) a f) zákona č. 162/2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej ako

veriteľ (žalobkyňa) požičiava záložnému dlžníkovi peniaze na dohodnutý čas so záložným úrokom, ktorý je pevne stanovený v zmluve, a na zabezpečenie pohľadávky záložný dlžník pri vyplatení požičanej sumy, odovzdá pri podpísaní zmluvy žalobkyni ako záložnému veriteľovi

Konštatoval, že pri určení dane sa do zdaniteľných príjmov premieta len suma vo výške presahujúcej sumu poskytnutých peňažných prostriedkov. Nezdaňuje sa celá prijatá suma, celý príjem z predaja zálohu, ale len príslušný úrok - odmena patriaca záložnému veriteľovi (žalobkyni). Vecná podstata finančných prostriedkov (ako výdavkov), ktoré žalobkyňa záložnému dlžníkovi poskytne spočíva v tom, že tieto výdavky nie sú konečné, ale majú charakter pohľadávky a očakáva sa ich návratnosť a to nie len v poskytnutej výške, ale podľa zmluvy aj s dohodnutým úrokom, ktorý je zdaniteľným príjmom daňového subjektu. 9. Žalobné dôvody žalobkyne uvedené v rozsudku sp. zn. 8S/50/2020 zo dňa 25.02.2021 v plnom rozsahu korešpondujú so žalobnými dôvodmi uvedenými v správnej žalobe proti napadnutému rozsudku, na základe ktorej začalo súdne konanie pod sp. zn. 8S/51/2020. Rozdiel spočíva len v tom, že zdaňovacím obdobím je v prejednávanej veci rok 2014, pričom daňová strata, ktorú žalobkyňa vykázala v daňovom priznaní bola 232222,68 eur a daňová

Záložné právo ako akcesorické právo slúži na zabezpečenie pohľadávky veriteľa tým, že ak dlžník nesplní svoj záväzok včas a riadne, záložný veriteľ je oprávnený uspokojiť svoju pohľadávku vrátane jej príslušenstva z predmetu záložného práva, t.j. zo zálohu. Vo vzťahu k zabezpečovanému záväzku má záložné právo povahu akcesorického záväzku, t.j. ak k vzniku k hlavnému záväzku nedôjde, nemôže dôjsť ani k vzniku akcesorického záväzku. (rozsudok NS SR, sp. zn. 1Obo/39/2008 zo dňa 16.12.2009). 11.

12. S vyššie uvedeným právnym názorom Najvyššieho súdu SR sa správny súd stotožnil, a to aj s prihliadnutím na právne odlišnosti účtovania v systéme jednoduchého účtovníctva a podvojného účtovníctva. Podľa vyššie uvedenej definície právnych vzťahov medzi záložným veriteľom a záložným dlžníkom v rámci prevádzkovania záložne ako podnikateľskej činnosti, správny súd zhodne so závermi daňových orgánov oboch stupňov vyhodnotil postup žalobkyne pri účtovaní v zmysle Opatrenia Ministerstva financií Slovenskej republiky č. MF/27076/ 2007-74 v priebehu roku 2012 pri účtovaní v sústave jednoduchého účtovníctva tak, že jej postup nebol správny, keď poskytnuté peňažné plnenie účtovala ako výdavok ovplyvňujúci základ dane a zánik predmetnej pohľadávky ako príjem ovplyvňujúci základ dane.

Je pritom nesporné, že základným obsahovým zámerom právnej úpravy účtovania príjmov a výdavkov v rámci podnikateľskej činnosti, teda aj pri podnikaní žalobkyne účtujúcej v systéme jednoduchého účtovníctva podľa opatrenia MF SR z 13.12.2007, je zabezpečenie správnej právnej administratívnoprávnej kategorizácie príjmov a výdavkov v záujme správneho určenia dane z príjmov. Právna deformácia, ktorá nastala na strane žalobkyne pri účtovaní príjmov a výdavkov v rámci podnikateľskej činnosti a prevádzkovania záložne mala zásadný dopad na výšku daňovej povinnosti na dani z príjmov fyzických osôb za rok 2012.

daní. Podľa názoru správneho súdu nie je možné princíp právnej istoty daňových subjektov a rovnakého právneho zaobchádzania správcu dane s nimi napĺňať požiadavkou na daňové orgány, aby zotrvali na takom spôsobe rozhodovania konkrétnych daňových vecí, ktorý bol prekonaný ich následnou rozhodovacou činnosťou, a to spôsobom súladným s platnou hmotnoprávnou úpravou.

Pokiaľ žalobkyňa vytýkala daňovým orgánom oboch stupňov retroaktivitu súvisiacu aj s aplikáciou novelizovaného vnútrorezortného predpisu (Opatrenie MF SR č. MF/13414/2018-74 z 12.09.2018), správny súd z obsahu prvostupňového rozhodnutia z 18.9.2019 (strana 5 rozhodnutia) má za preukázané, že správca dane aplikoval na právne vzťahy týkajúce sa zdaniteľného obdobia roka 2012 u žalobkyne aj aktuálny interný právny predpis, t. j. Opatrenie MF SR č. MF/27076/2007-74 z 13.12.2007. Rovnaké právne závery vyplývajú aj z obsahu preskúmavaného rozhodnutia žalovaného č. 100056259/2020 zo dňa 08.01.2020. Zásadná právna argumentácia správneho súdu sa v danej veci dotýka predovšetkým právnej kategorizácie podnikateľskej činnosti žalobcu a s tým súvisiacimi právnymi povinnosťami uvedenými vo všeobecne záväzných právnych predpisoch, predovšetkým v zákone č. 595/ 2003 Z. z., a to za účelom správneho určenia daňovej povinnosti na dani z príjmov fyzických osôb za konkrétne zdaňovacie obdobie, pričom bolo zistené a riadne preukázané, že žalobkyňa

III. Kasačná sťažnosť, stanoviská účastníkov konania

16. Dôvody pre podanie kasačnej sťažnosti podľa § 440 ods. 1 písm. f) a g) SSP sú podľa sťažovateľky naplnené práve z dôvodu, že sa správny súd v celom rozsahu stotožnil s argumentáciou správneho súdu v citovanom rozsudku, na ktorú sa podľa sťažovateľky nekriticky v napadnutom rozhodnutí v celom rozsahu odvolal, a ktorý bol tiež napadnutý kasačnou sťažnosťou.

V odôvodnení rozhodnutia súd fakticky vysvetľuje, z akého dôvodu rozhodol, ako rozhodol; rozhodnutie musí byť presvedčivé a preskúmateľné. Kvalitné odôvodnenie rozhodnutia je nevyhnutné na to, aby poskytlo účastníkovi istotu a dôveru v predmetné rozhodnutie.

Sťažovateľka zároveň citovala judikatúru ÚS SR - rozhodnutia sp. zn. III. ÚS 825/2016, sp. zn. III. ÚS 119/03, sp. zn. II. ÚS 410/06. Ďalej dodala, že spravodlivosť je kritériom ukladajúcim každému všeobecnému súdu ústavnú povinnosť hľadať také riešenie súdenej právnej veci, ktoré nebude možné vyhodnotiť ako nesúladné s princípom spravodlivosti a popierajúce zmysel a účel príslušných zákonných ustanovení. V súvislosti s kritériom spravodlivosti je potrebné vychádzať z individuálnych, na konkrétnych zisteniach založených rozmeroch každej súdom prerokovávanej veci tak, aby bolo dosiahnuté spravodlivé riešenie, riadne poskytnutá súdna ochrana. Sťažovateľka ďalej poukazuje na rozhodnutie Suominen proti Fínsku, zo dňa 24.07.2013, sťažnosť č. 37801/97 ESĽP a cituje: „účelom odôvodneného rozhodnutia je dať stranám najavo, že boli vypočuté. ( …). Len ak sú vydávané odôvodnené rozhodnutia, môže existovať verejná kontrola súdnictva.“ Následne sťažovateľka citovala aj

protiargument; nemôže byť považovaná ani za dostatočné vyrovnanie sa s argumentami účastníka konania. Súdy sa pri aplikácii práva majú snažiť o čo najspravodlivejšie rozhodnutie veci s dôrazom na špecifiká vzťahujúce sa ku tej-ktorej prejednávanej veci.

21. Sťažovateľka následne poukazuje na argumentáciu uvedenú v správnej žalobe. Podľa sťažovateľky právnym základom záložníctva nie je zmluva o pôžičke tak, ako ju chápe Občiansky zákonník. Vzhľadom k tomu, že v citovanom rozsudku sa správny súd odvolal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4Sžf/7/2015 zo dňa 04.11.2015 sťažovateľka uviedla, že poukaz na tento rozsudok je zmätočný; v konaní, sp. zn. 4Sžf/7/2015 žalobca, obchodná spoločnosť, ktorá vykonáva podnikateľskú činnosť v oblasti záložníctva, nerozporoval, že poskytuje pôžičky v zmysle Občianskeho zákonníka tak, ako to rozporovala sťažovateľka. Najvyšší súd Slovenskej republiky sa nezaoberal námietkami s takým obsahom, aké prednáša sťažovateľka v tejto právnej veci; neposudzoval, či peňažné prostriedky poskytnuté záložňou možno vyslovene chápať ako zmluvu o pôžičke podľa Občianskeho zákonníka alebo je nutné brať do úvahy špecifický charakter záložníctva, čo má priamy dopad aj na samotné účtovanie príjmov a výdavkov záložne.

22. Vo vzťahu k účtovaniu sťažovateľky sa krajský súd v citovanom rozsudku obmedzil na všeobecnú konštatáciu o nesprávnosti účtovania a na prevzatie právneho názoru daňových orgánov. Sťažovateľka v tomto bode rozporovala záver daňových orgánov, ktoré spochybňovali správnosť účtovania s poukazom na postup, podľa ktorého mala sťažovateľka postupovať, ktorý však bol vo vzťahu k záložniam zavedený až s účinnosťou od 01.01.2019. Krajský súd sa stotožnil s právnym záverom daňových orgánov o nesprávnom účtovaní, pričom vôbec nekonkretizoval, z akého dôvodu považuje požiadavku daňových orgánov na účtovanie sťažovateľky podľa postupu účinného od 01.01.2019 za správnu a nepoškodzujúcu sťažovateľku, resp. v čom konkrétne vidí nesprávnosť postupu sťažovateľky, resp. nesprávnosť argumentácie sťažovateľky v tejto súvislosti. Krajský súd len konštatoval, že sa so závermi žalovaného stotožňuje, čo je vzhľadom k požiadavke na kvalitu súdnych rozhodnutí, ako súčasti práva na spravodlivý proces, nedostačujúce, a to najmä z dôvodu dopadu spôsobu

Ak mal krajský súd za to, že právny názor daňových orgánov je správny, mal v napadnutom rozhodnutí formulovať vlastný myšlienkový postup, z ktorého by bolo sťažovateľke zrejmé, z akého dôvodu je jej argumentácia nesprávna a neobstojí.

Správnym právnym záverom je, že príjem z predaja majetku záložného dlžníka (záložcu) a z vrátenia sumy peňažného plnenia nie je pôžičkou, je predmetom dane a výdavky z podnikateľskej činnosti sťažovateľky súvisia so zdaniteľným príjmom.

24. Sťažovateľka ďalej uvádza, že jej príjmy z predaja mateku dlžníka a vrátenia sumy poskytnutých peňažných prostriedkov sú príjmami z podnikateľskej činnosti, sú predmetom dane a tvoria jej zdaniteľný príjem. Nejedná sa teda o príjem z pôžičky, pretože sťažovateľka nepoužíva cudzie peňažné prostriedky na určité obdobie, ale o zdaniteľný príjem z podnikateľskej činnosti sťažovateľky.

Bez zálohu niet peňažného plnenia; právny vzťah medzi sťažovateľkou a zákazníkom nie je rýdzou zmluvou o pôžičke podľa Občianskeho zákonníka v spojení so zmluvou záložnou; jedná sa o právny úkon, ktorý vykazuje znaky oboch zmlúv, avšak v dôsledku mechanizmu fungovania záložne nemožno tieto dve zmluvy od seba oddeľovať a posudzovať samostatne, nakoľko len ako spojené charakterizujú záložníctvo, ako také a jeho osobitosti.

daňovníka. Zo spôsobu fungovania záložní je zrejmé, že sťažovateľka poskytuje peňažné plnenie zákazníkovi za účelom dosiahnutia, zabezpečenia a udržania zdaniteľného príjmu. Prenechanie finančných prostriedkov je priamo determinované a neoddeliteľne spojené s odovzdaním veci patriacej zákazníkovi. Na účely sťažovateľkinej podnikateľskej činnosti sa jedná o dva od seba neoddeliteľné právne úkony, ktoré spoločne vytvárajú jeden celok, špecifický právny úkon, ktorý nemožno na účely posudzovania daňových príjmov a výdavkov posudzovať výlučne ako pôžičku, a teda nezdaniteľný príjem.

právneho systému a do procesu jej tvorby vstupujú okrem právnych momentov, aj momenty ekonomické, sociologické a pod. Právny systém uvažuje o konaní ako o právnej skutočnosti závislej od vôle. Konanie preto hodnotí s ohľadom na vôľu subjektu práva. Pri úvahách ako

Vôľa účastníkov zmluvy zohráva pri vytváraní a interpretácii právnych úkonov zásadnú úlohu. 27. Zmluvná voľnosť je právny princíp umožňujúci zmluvným stranám upraviť si vzájomné pomery tak, aby to čo najlepšie vyhovovalo ich potrebám a záujmom; sústava objektívneho záväzkového práva ponecháva účastníkom zmluvných vzťahov pomerne veľkú voľnosť pri zmluvnej úprave vzájomných práv a povinností. Zodpovedá to ústavnému princípu autonómie konania subjektov práv, ktorý vytvára priestor pre čo najširšie uplatnenie sebarealizácie jednotlivca pri uspokojovaní jeho právom chránených potrieb a záujmov v demokratickej

V prípade zmluvy o pôžičke nie je poskytnutie pôžičky ničím podmieňované, čo sa vzťahuje aj na jej výšku; poskytnutie pôžičky je postavené výlučne na dohode účastníkov právneho vzťahu a nie je priamo ovplyvňované žiadnym ďalším faktorom.

V tejto súvislosti považovala za rozhodujúcu právnu otázku, či je možné vytýkať daňovému subjektu absenciu konania v rámci účtovacieho postupu, ktorý bol zavedený pár rokov po skončení rozhodného obdobia, pričom účtovací postup, ktorý sťažovateľka zvolila, bol v súlade s vtedy existujúcou právnou praxou, ako aj praxou v účtovaní. Podstatou argumentu sťažovateľky v tejto súvislosti bolo, že nie je dôvodné zo strany daňových orgánov mu vytýkať nedostatok v účtovaní, keď spôsob účtovania, ktorý zmieňovali daňové orgány, a ktorého neplnenie sťažovateľke vytýkali, bol zavedený až v januári 2019.

30. Nadväzujúc na uvedené bol správny postup, keď poskytnuté peňažné plnenie účtovala ako výdavok ovplyvňujúci základ dane a zánik tejto pohľadávky ako príjem ovplyvňujúci základ dane; takýto postup bol v rozhodnom čase v súlade nielen so zákonom o dani z príjmov, ale aj s opatrením MF SR č. MF/27076/2007-74. Podľa názoru daňových orgánov mala sťažovateľka účtovať nasledovným spôsobom: poskytnutie peňažných prostriedkov záložcovi ako výdavok podľa § 4 odseku 6 písm. g) a vrátenie sumy poskytnutých peňažných prostriedkov záložcom v určenom termíne alebo príjem z predaja zálohu pri nesplatení poskytnutých peňažných prostriedkov záložcom v určenom termíne ako príjem celkom, ktorý sa člení na a) sumu do výšky peňažných prostriedkov poskytnutých záložcovi ako príjem podľa § 4 ods. 6 písm. f), b) sumu prevyšujúcu výšku peňažných prostriedkov poskytnutých záložcovi ako príjem podľa § 4 ods. 6 písm. d) druhého bodu opatrenia MF SR z 13.12.2007, č. MF/27076/2007- 74; tento

31. Podľa názoru sťažovateľky jej nemožno klásť na ťarchu nedostatok právnej úpravy vo vzťahu k účtovaniu záložní v roku 2014. Sťažovateľka spôsobom účtovania zabezpečila riadne zistenie daňovej povinnosti a zachovania princípu vecnosti a časovej správnosti. Spôsob účtovania má v čo najväčšej možnej miere kopírovať charakter tej- ktorej podnikateľskej činnosti. Pri záložníctve je to práve postup, ktorým sťažovateľka účtovala v roku 2014, a ktorým zabezpečovala, aby zápis príjmov a výdavkov zabezpečoval riadne zistenie daňovej povinnosti. Nadväzujúc na uvedené nenastala na strane sťažovateľky právna deformácia, ako to konštatoval krajský súd. Každý má právo na to, aby bola jeho vec posúdená podľa relevantnej právnej normy platnej a účinnej v rozhodnom čase. K reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav použije platná a účinná právna norma. V opačnom prípade dochádza k porušeniu zákona v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia a súčasne aj do zásahu na spravodlivý súdny proces, ako základného ústavného práva účastníka konania. Sťažovateľka tiež dodala, že rozhodným obdobím pre posudzovanie účtovania je rok 2014; v tomto období znenie opatrenia MF SR neobsahovalo úpravu týkajúcu sa účtovania poskytnutých peňažných prostriedkov záložným veriteľom tak, ako to nastalo až v roku 2019. Nemožno sťažovateľke vyčítať nesprávny postup pri účtovaní a sankcionovať ju za to, že pri účtovaní nepostupovala spôsobom, ktorý bol do opatrenia MF SR zavedený pár rokov po uplynutí rozhodného obdobia, v dôsledku čoho nemožno účtovanie sťažovateľky v roku 2014 právne posudzovať podľa úpravy účtovania zavedenej v roku 2019, a to práve s prihliadnutím na absenciu účtovacieho postupu pre záložných veriteľov v roku 2014. 32. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti uviedol, že nezistil pochybenie správcu dane v postupe, ani iné porušenie platných zákonov. Z obsahu spisu, ako aj z predložených listinných dôkazov dospel k záveru, že dôvody sťažovateľky uvedené v podanej žalobe, ako aj v kasačnej sťažnosti, nie je možné akceptovať a tieto dôvody nie sú opodstatnené. Správca dane vychádzajúc zo základných zásad daňového konania vykonal dokazovanie a získal dostatočné množstvo relevantných dôkazov, ktoré mu umožnili uskutočniť objektívne závery, podrobne sa zaoberal skúmaním jednotlivých skutočností, dokladov a vyjadrení, ktoré hodnotil jednotlivo a všetky v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliadol na všetko, čo počas daňovej kontroly vyšlo najavo. Získané dôkazy správca dane vyhodnotil a posúdil v ich vzájomných súvislostiach a dospel k správnemu záveru, že daňový subjekt v rozpore s platnými právnymi predpismi zahrnul do príjmov ovplyvňujúcich základ dane príjmy, ktoré nie sú predmetom dane a do daňových výdavkov výdavky, ktoré nie sú výdavkami ovplyvňujúcimi základ dane v zmysle platných právnych predpisov. Postup správcu dane, ako aj žalovaného, pri namietanom posúdení príjmov a výdavkov sťažovateľky bol správny a v súlade s právnymi predpismi, ktoré upravujú činnosť záložní, ako aj spôsob účtovania a zdanenia.

33. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej ako „Najvyšší správny súd SR“) konajúci ako kasačný súd (ďalej aj „kasačný súd“) preskúmal napadnutý rozsudok správneho súdu v medziach sťažnostných bodov, pričom po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná oprávnenou osobou v zákonnej lehote a že ide o rozhodnutie, proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná, vo veci v zmysle § 455 SSP nenariadil pojednávanie a po neverejnej porade senátu jednomyseľne dospel k záveru, že kasačná sťažnosť sťažovateľky nie je dôvodná. Deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho správneho súdu SR www.nssud.sk podľa § 137 ods. 4 SSP v spojení s § 452 ods. 1 SSP.

35. Kasačný súd zistil, že predmetom konania pred kasačným súdom už v minulosti boli skutkovo aj právne obdobné veci identických účastníkov konania. Obdobnými kasačnými sťažnosťami sťažovateľky s obdobnými námietkami sa kasačný súd vo svojej rozhodovacej činnosti už stretol opakovane. V tomto smere kasačný súd v zmysle § 464 ods. 1 SSP odkazuje na rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 3Sfk/30/2022 zo dňa 24. augusta 2023. Zohľadniac uvedené skutočnosti kasačný súd poukazuje na odôvodnenie tohto rozsudku, s ktorým sa konajúci kasačný súd v plnom rozsahu stotožňuje, na toto rozhodnutie odkazuje a v príslušnom rozsahu ho uvádza s prípadnými úpravami textu v hranatých zátvorkách. Odseky odôvodnenia citovaného rozsudku sú v záujme prehľadnosti číslované v kontinuite s predchádzajúcimi odsekmi odôvodnenia tohto rozsudku.

37. 24. Právna úprava ust. § 140 SSP umožňuje v zákonom vymedzených konaniach (ten istý žalobca a totožný predmet konania) použiť skrátené odôvodnenie rozsudku. Žalobkyňa v kasačnej sťažnosti uvádzala kasačné dôvody, spoločné pre oba rozsudky krajského súdu. Kasačný súd pri svojom konaní zohľadnil, že v predchádzajúcom období rozhodoval aj vo veci kasačnej sťažnosti voči rozsudku sp. zn. 7S/81/2020 zo dňa 20. októbra 2021, pričom rozhodol rozsudkom sp. zn. 3Sfk/30/2022 zo dňa 24.08.2023 a vo veci kasačnej sťažnosti voči rozsudku sp. zn. 8S/50/2020, pričom rozhodol rozsudkom pod sp. zn. 1Sžfk/75/2021 dňa 29.06.2023. Vzhľadom na to, že sa jednalo o konanie spĺňajúce kritéria § 140 SSP, sú splnené podmienky na odôvodnenie kasačnej sťažnosti v zmysle § 464 ods. 1 SSP.

39. 40. Ku kasačnému dôvodu podľa písm. f) kasačný súd uvádza, že pojem „právo na spravodlivý proces“ nahrádza doterajší pojem „odňatie možnosti konať pred súdom“, nakoľko obsahové znaky pojmu „právo na spravodlivý proces“ vyplývajú z konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva i Ústavného súdu Slovenskej republiky a v zmysle tohto pojmu musí konanie ako celok vykazovať znaky spravodlivosti. Najvyšší správny súd v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie vydané v obdobnej veci pod sp. zn. 1Sžfk/43/2019 zo dňa 22.09.2020, ktoré ohľadom § 440 ods. 1 písm. f/ SSP konštatuje, že „prvým limitom doktríny absencie zásadného vysvetlenia podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva je to, že ide o také vady v odôvodnení napadnutého rozsudku, keď tento neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém” (napríklad rozsudok ESĽP z roku 2009 vo veci Sutyazhnik proti Rusku,), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, že mala za následok „justičný omyl“ (napríklad rozsudok ESĽP z roku 2003 vo veci Ryabykh proti Rusku).

účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia správneho súdu a na to nadväzujúceho kasačného súdu (ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia), by malo postačovať na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (obdobne aj rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. II. ÚS 78/05 alebo sp.zn. II. ÚS 76/07).“ Nepreskúmateľnosť rozsudku je daná v prípade, ak chýbajú zásadné vysvetlenia dôvodov rozhodnutia súdu, pričom subjektívnu nespokojnosť sťažovateľa s obsahom odôvodnenia nemožno považovať za vyhovujúcu dôvodu kasačnej sťažnosti v zmysle § 440 ods. 1 písm. f) SSP.

V danom prípade kasačný súd hodnotil preskúmateľnosť rozhodnutia správneho súdu v miere jeho minimálnej argumentačnej kvality a interpretačnej schopnosti, na základe akých logických úsudkov a zvážení všetkých dôkazov vydal meritórne rozhodnutie, ktoré musí spĺňať atribúty riadneho odôvodenia; v danom prípade napadnuté rozhodnutie správne súdu relevantné kritéria riadneho odôvodnenia spĺňa.

druhu. Kasačný súd zastáva názor, že pri posudzovaní vzťahu medzi záložňou a dlžníkom, je nevyhnutné tento pomer podriadiť pod ustanovenia upravujúce zmluvu o pôžičke a teda hlavným predmetom činnosti záložne, ktorú prevádzkuje sťažovateľ je poskytovanie pôžičky s úrokom za dočasne ponechaný - založený predmet. Správny súd ako aj správca dane takýto spôsob účtovania príjmov a výdavkov správne posúdili ako postup v rozpore s ustanovením § 2 písm. h), § 3 ods. 2 písm. b), § 21 ods. 1 písm. j) zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov, ako aj v rozpore s ustanovením § 2 zákona č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve v znení neskorších predpisov a s § 4 Opatrenia MF SR č. MF/27076/2007-74 zo dňa 13.12.2007.

Dôsledkom uvedeného malo byť porušenie práva sťažovateľa na spravodlivý súdny proces. Kasačný súd k danej sťažnostnej námietke uvádza, že ju po preskúmaní napadnutého rozsudku, v medziach vytýčených sťažovateľom, považuje za nedôvodnú. Je tomu tak z dôvodu, že správny súd vo svojom rozsudku dostatočne jasne a zrozumiteľne uviedol dôvody, pre ktoré sa stotožnil s právnym posúdením predmetnej veci, ktoré poskytol žalovaný v preskúmavanom

Z takto daných právnych východísk posúdil v medziach správnej žaloby postup správcu dane a žalovaného pri vyrubení rozdielu dane z príjmov fyzickej osoby sťažovateľa ako správny a zákonný. Vzhľadom na uvedené je zrejmé, že správny súd neukrátil žalobcu odôvodnením svojho rozhodnutia na jeho plnej realizácii základného práva účastníka na spravodlivý proces, pričom uvedené závery potvrdzuje aj ustálená prax Ústavného súdu SR (napr. uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. júna 2004 alebo sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. júla 2003)“. 44. 15. „Správny súd svoje závery podložil aj závermi Najvyššieho súdu SR uvedenými v rozsudku sp. zn. 4Sžf/7/2015 zo dňa 04.11.2015. Z tohto rozsudku správny súd citoval len časť odôvodnenia, ktorá vo všeobecnosti popisuje prevádzkovanie záložne z hľadiska vznikajúcich právnych vzťahov pri tejto činnosti. Nie je na mieste námietka sťažovateľa, že odkaz na tento rozsudok je zmätočný, keďže použitie dotknutej časti odôvodnenia jednoznačne súvisí

veci predovšetkým právnej kategorizácie podnikateľskej činnosti žalobcu a s tým súvisiaci právnymi povinnosťami uvedenými vo všeobecne záväzných právnych predpisoch, predovšetkým v zákone o dani z príjmov, a to za účelom správneho určenia daňovej povinnosti na dani z príjmov fyzických osôb za konkrétne zdaňovacie obdobie rok 2015.

Uvedené má teda rozhodujúci význam pre vyvodenie záveru o súladnosti preskúmavaného rozhodnutia žalovaného so zákonom. Kasačný súd sa stotožňuje s tvrdením, že právny charakter záložníctva má podstatný dopad na posúdenie výšky zdaniteľných príjmov daňovníka. Zároveň je však toho názoru, že daňové orgány, ako aj správny súd poskytli správne právne posúdenie podnikateľskej činnosti sťažovateľa.

Svoju pohľadávku zároveň záložný veriteľ zabezpečuje záložnou zmluvou, ktorá ho oprávňuje k uspokojeniu svojej pohľadávky pre prípad, že dlžník včas a riadne nesplní svoj záväzok. Pri zriadení záložného práva však nedochádza k prevodu vlastníckeho práva k zálohu na veriteľa. Vzhľadom na to je zrejmé, že príjem dosiahnutý z predaja zálohu nie je v plnej výške možné považovať za príjem záložného veriteľa“. 46. 17. „Pre vyššie uvedené sa logicky do zdaniteľných príjmov daňovníka premieta len suma (napr. z vrátenej pôžičky alebo z predaja zálohu) vo výške presahujúcej sumu poskytnutých peňažných prostriedkov. Nezdaňuje sa teda celý príjem z predaja zálohu, ktorý zároveň ani nebol vlastníkom zálohu, ale len príslušný úrok dohodnutý v zmluve, ako odmena patriaca záložnému veriteľovi. Na druhú stranu finančné prostriedky poskytované záložnému dlžníkovi, v dôsledku vyššie uvedeného, nemôžu predstavovať daňový výdavok, pretože nemajú konečný

47. 18. „Námietka sťažovateľa týkajúca sa vedenia účtovníctva a jeho posudzovania daňovými orgánmi v intenciách právnej úpravy zavedenej v roku 2019 - teda po dotknutom zdaňovacom období roku [2014] je tiež nedôvodná. Jedná sa o námietku, ktorá už bola predmetom právneho posúdenia správnym súdom, tak ako je uvedené v bode [49.] tohto rozsudku, pričom sťažovateľ uplatnil rovnakú argumentáciu aj v kasačnej sťažnosti.

záložní. U tohto daňového subjektu správca dane dospel k iným právnym záverom. Túto už v správnej žalobe vznesenú námietku správny súd považoval za nedôvodnú“. 48. 19. „V zmysle judikatúry Ústavného súdu SR z hľadiska princípu právnej istoty, podlieha ochrane aj legitímne očakávanie, ktoré je užšou kategóriou ako právna istota (Nález Ústavného súdu SR, sp. zn. PL. ÚS 16/06 zo dňa 30. 4.2008, Nález Ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 12/05 zo dňa 28.11.2007). Účelom legitímneho očakávania je garancia čitateľnosti správania sa orgánov verejnej moci a ochrana súkromných osôb pred nepredvídateľným mocenským zásahom do ich právnej situácie, na vyústenie ktorej do určitého výsledku sa spoliehali (m.

SR sp. zn. PL. ÚS 10/04 zo dňa 06.02.2008). Legitímne očakávania však nemajú absolútnu povahu v tom zmysle, že orgány verejnej moci sú za každých okolností viazané doterajšou rozhodovacou praxou. V prejednávanej veci je potrebné poukázať na viacero skutočností, ktoré odôvodňujú rozdielne právne posúdenie správcu dane v obdobnej veci.

Zároveň sú povinné svoje rozhodnutia náležite odôvodniť. Pokiaľ orgán verejnej moci rozhodnutie náležite odôvodní tak takýto odklon nie je možné považovať za porušenie princípu legitímnych očakávaní. V prípade, na ktorý sťažovateľ poukazuje navyše nebolo právne posúdenie správcu dane uvedené v protokole z daňovej kontroly vykonanej u iného daňového subjektu podrobené súdnemu prieskumu zákonnosti. Na druhú stranu v prejednávanej veci boli postup a následne vydané rozhodnutia daňových orgánov predmetom súdneho prieskumu, pričom ako správny súd tak aj súd kasačný nevzhliadli sťažovateľom namietanú nezákonnosť. V tejto súvislosti kasačný súd tiež poukazuje na skutočnosť, že sťažovateľ poukázal na odlišný postup pri daňovej kontrole u iného daňového subjektu až v konaní pred správnym súdom.

Nakoniec aj správny súd v napadnutom rozsudku právne posúdenie tejto žalobnej námietky v bode 27 odôvodnil, že: „podľa názoru správneho súdu nie je možné princíp právnej istoty daňových subjektov a rovnakého právneho zaobchádzania správcu dane s nimi napĺňať požiadavkou na daňové orgány, aby zotrvali na takom spôsobe rozhodovania konkrétnych daňových vecí, ktorý bol prekonaný ich následnou rozhodovacou činnosťou, a to spôsobom súladným s platnou hmotnoprávnou úpravou.“. Podľa kasačného súdu je uvedené právne posúdenie správneho súdu udržateľné najmä vzhľadom na to, že daňové orgány sú pri svojej rozhodovacej činnosti viazané všeobecne záväznými právnymi predpismi, s ktorými musí byť ich rozhodovacia prax

Správny súd v súlade s platnou právnou úpravou použil možnosť odkázať na rozhodnutie v obdobnej veci účastníkov, tým sú v rámci zákonnej úpravy naplnené aj požiadavky na riadne odôvodnenie rozhodnutia, pričom uvedený postup je dôsledkom a s naplnením požiadavky predvídateľnosti súdnych rozhodnutí a procesnej ekonómie.

nezistil žiaden dôvod, pre ktorý by sa mal od svojho predchádzajúceho rozhodnutia vo veci sp. zn. 1Sžfk/75/2021 a rovnako vo veci sp. zn. 6Sžfk/60/2020 [a sp. zn. 3Sfk/30/2022] odchýliť.“