1Sfk/86/2022

1. Daňový úrad Košice (ďalej aj „správca dane“) vykonal u žalobcu daňovú kontrolu na dani z pridanej hodnoty (ďalej aj „DPH“ alebo „daň“) za zdaňovacie obdobie január až december 2015. Z daňovej kontroly zameranej na dodržiavanie ustanovení zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon o DPH“) bol vyhotovený Protokol č. 100949575/2019 zo dňa 29.04.2019 (ďalej aj „protokol“).

3. Správca dane neuznal žalobcovi právo na odpočítanie dane z faktúr od dodávateľov - tuzemských spoločností: 1/ Build Production Media s.r.o., 2/ DENY - RA, s.r.o., 3/ MAEDA s.r.o., 4/ MALENIA s.r.o., 5/ RKI, spol. s r.o., 6/ SUPESSA, s.r.o. a 7/ TRADING & D s.r.o., (ďalej aj „deklarovaní dodávatelia“) za dodávku reklamných tovarov a služieb, a to titulom porušenia § 49 ods. 1 a 2 písm. a) v nadväznosti na § 19 ods. 1 a 2, a § 8 ods. 1 zákona o DPH.

V dôvodoch prvostupňového rozhodnutia poukázal i na dôvody takéhoto konania, a to snahu získať neoprávnenú daňovú výhodu a optimalizáciu daňových povinností vyplývajúcich z vlastnej podnikateľskej činnosti žalobcu (reklama a marketingová činnosť).

konateľov; - tieto spoločnosti nevlastnili žiadny majetok, nezamestnávali žiadnych zamestnancov, nevykazovali reálnu podnikateľskú činnosť; - v podaných daňových priznaniach vykazovali vysoké obraty (svoje dodania), avšak vždy len s minimálnou vlastnou daňovou povinnosťou; - svoju fiktívnu činnosť vykonávali bez reálnych finančných zdrojov; - v rámci realizovaných výsluchov jednotlivých, vtedy aktívnych konateľov dodávateľských spoločností, títo nevedeli uviesť žiadne skutočnosti k svojim dodávkam pre žalobcu mimo informácií, ktoré vyčítali z faktúr, ktoré im pri jednotlivých výsluchoch správca dane predložil k nahliadnutiu a často krát ani nevedeli uviesť, čo jednotlivé dodané tovary uvedené na faktúrach vlastne predstavovali. Všetci jednotne uvádzali, že prijaté objednávky len posúvali svojim subdodávateľom; - všetci konatelia deklarovaných dodávateľov realizovali svoje dodávky výlučne s konateľom žalobcu, so žiadnym zamestnancom žalobcu nespolupracovali, jediné meno, ktoré zo spoločnosti poznali, bolo len meno jej konateľa.

Faktúry skutočných dodávateľov sa v účtovníctve žalobcu nenachádzali, a preto ich správca dane nedokázal identifikovať. Správca dane mal za preukázané, že preverovaní subdodávatelia len simulovali podnikateľskú činnosť, pričom boli vzájomne prepojení a koordinovane spolupracovali. Podľa správcu dane žalobca nevyvrátil zistenia, že dodávky pre svojich odberateľov realizoval buď vo vlastnej réžii, keďže disponoval potrebným personálnym a materiálno-technickým vybavením, alebo od iných než preverovaných subdodávateľov v prípade tovarov, ktoré vyrábať vo vlastnej réžii nedokázal, a ktoré prípadne len zhodnocoval a až zhodnotené následne predával svojim zákazníkom.

II. Konanie pred krajským súdom

9. Uznesením č. k. 6S/5/2020 zo dňa 04.01.2021 krajský súd návrh žalobcu na priznanie odkladného účinku správnej žalobe zamietol. 10. Krajský súd rozsudkom č. k. 6S/5/2020-127 zo dňa 03.02.2022 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“) žalobu žalobcu ako nedôvodnú podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „SSP“) zamietol. Účastníkom konania právo na náhradu trov konania nepriznal.

Až po doručení protokolu predložil žalobca správcovi dane svoje vyjadrenie a dôkazy, prerokovania sa však zástupca žalobcu nezúčastnil. Vo vyrubovacom konaní správca dane posúdil vyjadrenie žalobcu, ako aj predložené dôkazy, tieto vyhodnotil a svoje stanovisko k nim uviedol v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia.

13. Vo vzťahu k otázke dôkazného bremena v rámci daňového konania správny súd poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „Ústavný súd SR“) č. III. ÚS 401/ 09-17 zo dňa 16.12.2009, v zmysle ktorého má daňový subjekt v daňovom konaní dve základné povinnosti: povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenia dokázať. Zdôrazňujúc, že primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu, argumentoval ďalej tým, že bolo povinnosťou žalobcu preukázať, že si nárok uplatňuje odôvodnene a za zákonom

Námietku žalobcu o nedostatočne zistenom skutkovom stave veci vyhodnotil krajský súd ako nedôvodnú. Podľa krajského súdu sa správca dane dostatočným spôsobom venoval prevereniu reálnosti deklarovaných dodaní tovarov a služieb. Poukazujúc na rozsiahle

15. Za neopodstatnené označil krajský súd tvrdenie žalobcu o povinnosti administratívneho orgánu preukazovať, či žalobca vedel alebo mal vedieť, že plnenia zakladajúce právo na odpočítanie dane sú súčasťou daňového podvodu. S poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Sžf/20/2011 krajský súd argumentoval tým, že pokiaľ si platiteľ dane uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, iba predloženie účtovných dokladov a zmlúv nepostačuje, pretože uskutočnenie zdaniteľného obchodu je potrebné preukázať nielen po formálnej ale aj po obsahovej stránke.

16. Ako nedôvodnú vyhodnotil krajský súd námietku žalobcu, že odôvodnenie rozhodnutia žalovaného má totožný text ako odôvodnenia rozhodnutí o vyrubení rozdielu dane na DPH týkajúcich sa žalobcu za iné zdaňovacie obdobia. Žalovaný argumentoval tým, že každé rozhodnutie žalovaného sa týka konkrétneho zdaňovacieho obdobia a v každom rozhodnutí žalovaný reaguje na námietky žalobcu uvedené v jednotlivých odvolaniach, ktoré sú však totožné, čo nevylučuje, že aj vysporiadanie s takýmito námietkami môže byť totožné, avšak vždy s prihliadnutím na zistené skutočnosti, procesnoprávne i hmotnoprávne, v danom

III. Konanie pred kasačným súdom

Sťažnostným návrhom sa sťažovateľ domáhal zrušenia napadnutého rozsudku a vrátenia veci správnemu súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 18. Sťažovateľ v kasačnej sťažnosti v rámci vymedzených sťažnostných dôvodov uviedol najmä tieto sťažnostné body: - nesúhlasil so záverom správneho súdu, že predložené dôkazy neboli dôvodom na doplnenie a vykonanie ďalšieho dokazovania vo vyrubovacom konaní.

Podľa sťažovateľa krajský súd rozhodol tendenčne a ústavne neudržateľne s tým, že jasne a zrozumiteľne nedal odpovede na významné otázky. Sťažovateľ tvrdil, že správny súd mal zodpovedať otázku, aký iný dôkaz mohol mať k dispozícii pri primeranej starostlivosti na preukázanie, že deklarovaní dodávatelia skutočne dodali sporné plnenia. Nepostačuje, že správny súd sa iba stotožnil s tvrdeniami žalovaného. Ďalej mal krajský súd odpovedať i na tú otázku, na základe akej právnej normy v danej veci nemalo prebehnúť vyrubovacie konanie v rozsahu vykonania dokazovania a aké existujú právne skutočnosti odôvodňujúce odklon od právnych názorov

kontroly. Dokazovanie v rámci vyrubovacieho konania sa vykonáva s cieľom odstrániť spornosť vzniknutú medzi závermi daňovej kontroly a tvrdeniami uvedenými vo vyjadrení k protokolu, resp. v rámci vyrubovacieho konania. Sťažovateľ tvrdil, že predloženými dôkazmi odstránil pochybnosti ohľadom dodania sporných plnení, preto bolo povinnosťou správnych orgánov vykonať dokazovanie minimálne v rozsahu predložených listinných dôkazov v rámci

Správny súd podľa sťažovateľa nevysvetlil, prečo sa nemalo vykonať dokazovanie vo vyrubovacom konaní, a prečo na dôkazy, ktoré neboli predložené počas daňovej kontroly, ale až v rámci vyjadrenia k protokolu, sa nemá prihliadať. Pritom išlo o otázky podstatné pre posúdenie

dane podľa zákona o DPH; - sťažovateľ dôrazne trval na tom, že riadne preukázal, že disponuje existenciou materiálneho plnenia, má zodpovedajúcu faktúru a prílohy s podrobným opisom dodaných tovarov a služieb od určitého dodávateľa.

prevádzky; - poukazujúc na aplikáciu čl. 167, čl. 168 písm. a/, čl. 178 písm. a/, čl. 273 smernice rady 2006/ 112/ES sťažovateľ odkázal na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ v spojených veciach C-80/11 a C-142/11 a tvrdil, že správny súd rozhodol v rozpore s jeho právne záväzným názorom.

dodávateľov. Za nelogické považoval, že by tieto plnenia nadobudol od neznámych subjektov, zaplatil za ne, použil ich na dodania svojim odberateľom, no neuplatnil si DPH; - ďalej namietal, že orgány finančnej správy mali svoje pochybnosti o dodávateľoch konkretizovať či preukázať v zmysle § 46 ods. 5 Daňového poriadku v oznámení doručenom

sťažovateľovi; - zdôraznil, že orgány finančnej správy neakceptovali ním predkladané dôkazy a ani ich nevykonali, ba naopak, naďalej trvali na doložení ďalších dôkazov, ktorých bližšiu špecifikáciu zjavne účelovo opomenuli. Zo strany žalobcu pritom už ani nebolo možné spravodlivo požadovať predloženie iných dôkazov, nakoľko ani iný bežný podnikateľský subjekt v jeho postavení nedisponuje inými dôkazmi; - argumentoval aj tým, že v zmysle judikatúry Súdneho dvora EÚ by mohol byť nárok na odpočítanie dane zamietnutý iba v prípade, keby s ohľadom na objektívne skutočnosti bolo preukázané, že vedel, že je toto plnenie súčasťou daňového podvodu.

- nesprávne právne posúdenie veci videl sťažovateľ i v tom, že správny súd neuviedol žiadne vysvetlenie, ktorá zákonná podmienka pre uplatnenie odpočítania dane podľa § 49 ods. 1, ods. 2 zákona o DPH nebola preukázaná a aký výklad právnych noriem bol pre neho smerodajný; - nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku videl sťažovateľ v tom, že správny súd neuviedol, prečo sa stotožnil s odôvodnením rozhodnutia žalovaného ako i v tom, že sa správny súd nevysporiadal s významnými právnymi otázkami, najmä či boli splnené všetky formálne aj materiálne podmienky pre vznik práva na odpočítanie DPH, aký iný dôkaz mohol sťažovateľ mať pri primeranej starostlivosti na preukázanie dodania deklarovanými dodávateľmi, či prebehlo vyrubovacie konanie a ak áno kedy, prečo bolo odmietnuté vykonanie dokazovania v rozsahu dôkazov predložených sťažovateľom spolu s vyjadrením k protokolu, prečo nemalo prebehnúť vyrubovacie konanie v rozsahu vykonania dokazovania a aké existujú právne skutočnosti odôvodňujúce odklon od citovaných rozhodnutí najvyšších súdnych autorít. B. Vyjadrenie žalovaného

zamietnuť. C. Replika a ďalšie vyjadrenie sťažovateľa 20. V replike k vyjadreniu žalovaného sťažovateľ zopakoval svoju predchádzajúcu argumentáciu, ktorú čiastočne nanovo sformuloval. V ďalšom vyjadrení zo dňa 03.10.2023 sťažovateľ opätovne precizoval svoju doterajšiu argumentáciu a na podporu svojich tvrdení predložil nález Ústavného súdu SR I. ÚS 259/2022 zo dňa 12.10.2022 týkajúci sa otázky prenosu dôkazného bremena v daňovom konaní a právnej zodpovednosti v daňových veciach.

21. Prejednávaná vec bola dňa 11.08.2022 predložená Najvyššiemu správnemu súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „Najvyšší správny súd SR“), bola náhodným výberom technickými a programovými prostriedkami schválenými Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky pridelená na rozhodnutie senátu 1S a bola jej pridelená spisová značka 1Sfk/86/2022.

Deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho správneho súdu SR www.nssud.sk podľa § 137 ods. 4 SSP v spojení s § 452 ods. 1 SSP. 23. Z predloženého administratívneho ako aj súdneho spisu kasačný súd zistil, že na základe vykonaného dokazovania nebolo podľa správcu dane zo strany sťažovateľa dostatočným spôsobom preukázané, že tovary a služby identifikované vo faktúrach za zdaňovacie obdobie júl 2015 reálne dodali deklarovaní dodávatelia. Na preukázanie opodstatnenosti práva na odpočítanie dane sťažovateľ predložil správcovi dane len faktúry od deklarovaných dodávateľov (resp. plány vysielania reklamných spotov za mesiac júl 2015 od deklarovaného dodávateľa RKI, spol. s r.o.), pričom v ďalšom priebehu daňovej kontroly bol sťažovateľ pasívny - nereagoval na výzvy správcu dane na predloženie dôkazov, na upovedomenia o vypočutí svedkov a nezúčastnil sa ani samotného výsluchu svedkov, ani prerokovania pripomienok uvedených v jeho vyjadrení k protokolu. K vyjadreniu k protokolu predložil len odberateľské faktúry a fotodokumentáciu, ktorými sa usiloval preukázať i dodanie plnenia

24. Kasačný súd vo svojej judikatúre (napr. rozhodnutia vo veci sp. zn. 3Sžfk/15/2020 zo dňa 30.06.2022, sp. zn. 3Sfk/59/2022 zo dňa 26.04.2023, sp. zn. 6Sžfk/6/2021 zo dňa 30.11.2022) štandardne poukazuje na skutočnosť, že nárok na odpočítanie dane vzniká príjemcovi plnenia (sťažovateľovi - osobe registrovanej pre DPH) za predpokladu kumulatívneho splnenia hmotnoprávnych podmienok na odpočítanie dane vyplývajúcich z čl. 168 písm. a) smernice Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty (Ú.

25. Vyššie uvedené podmienky upravené v Smernici 2006/112/ES sú prevzaté do zákona o DPH. Platiteľ dane (sťažovateľ) si môže v zmysle zákona o DPH odpočítať daň: - dňom vzniku daňovej povinnosti (§ 49 ods. 1 zákona o DPH), - daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru, pričom za deň dodania tovaru sa považuje deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník (§ 19 ods. 1 zákona o

26. V predmetnej veci kasačnému súdu pripadlo posúdiť dôvodnosť sťažovateľom uplatnených námietok smerujúcich predovšetkým voči postupu správcu dane, ktorý podľa sťažovateľa nevykonal počas vyrubovacieho konania dokazovanie vo vzťahu k fotodokumentácii použitia deklarovaných tovarov a služieb na svoje ďalšie zdaniteľné plnenia a odberateľským faktúram, ktoré predložil v rámci pripomienok k protokolu o daňovej kontrole. Sťažovateľ sa pritom v kasačnej sťažnosti zameral najmä na tri právne otázky, v rámci ktorých namietal nesprávne právne posúdenie veci správnym súdom, chýbajúce stanovisko správneho súdu k nastoleným otázkam a odklon od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu.

Správny súd správne dospel k rovnakému záveru ako žalovaný, že sťažovateľom predložené dôkazy nepreukazovali dodanie tovarov a služieb na vstupe označenými spoločnosťami. Aj kasačný súd rozumie stanovisku žalovaného obsiahnutého v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia, že správca dane sa predloženými pripomienkami a dôkazmi daňového subjektu (faktúry a fotodokumentácia) zaoberal, vyhodnotil ich v zmysle zásady voľného hodnotenia dôkazov a zaujal k nim stanovisko, ktoré podrobne uviedol v odôvodnení svojho rozhodnutia (str. 23 preskúmavaného rozhodnutia v spojení so str. 21 a 22 prvostupňového rozhodnutia správcu dane). Správca dane na dôkazy a argumentáciu sťažovateľa preto prihliadal, dôkazy vyhodnotil, ale z týchto nevyplynuli také skutočnosti, ktoré by vyvolali potrebu ďalej dopĺňať dokazovanie, keďže v danom prípade neexistoval potenciál relevantne zmeniť skutkové závery. Sťažovateľ nevyvrátil zistenia správcu dane pri výkone daňovej kontroly, nepredložil žiadne dôkazy, ktoré by preukazovali, že dodanie deklarovanými dodávateľmi nebolo len fiktívne - bez reálnej dodávky tovarov a služieb.

sa v účtovníctve sťažovateľa nenachádzali, a preto ich správca dane nedokázal identifikovať. Nosnou myšlienkou vyjadrenia sťažovateľa k protokolu bola skutočnosť, že nakupované tovary a služby ďalej fakturoval svojim odberateľom, prípadne použil na svoju spotrebu, a teda že ich reálne prijal. Tieto tvrdenia však dokladoval len faktúrami resp. iným obrazovým materiálom (nepreukazným a nečitateľným, na základe ktorého objektívne nebolo možné verifikovať pravdivosť sťažovateľových tvrdení, pozn. kasačného súdu). Skutočnosť, od koho

K podstate sťažnostnej námietky teda kasačný súd uvádza, že je nepochybné, že vyrubovacie konanie (a v rámci neho hodnotenie dôkazov) sa uskutočnilo, hoci s jeho výsledkom sťažovateľ spokojný byť nemusí.

pre danú vec. Iba na dokreslenie situácie kasačný súd poznamenáva, že na prerokovanie pripomienok a dôkazov z vyjadrenia k protokolu (§ 68 ods. 3 Daňového poriadku), sa sťažovateľ bez vysvetlenia ani len nedostavil; jeho snaha o stvárnenie ustáleného skutkového stavu doplnením dokazovania sa tak, i v kontexte skoršej pasivity, javí skôr ako predstieraná.

V tejto súvislosti kasačný súd poznamenáva, že tvrdenia a dôkazy o tom, že sťažovateľ dodal tovary a služby svojím odberateľom, nepreukazuje, že tieto plnenia dodal použitím tovarov a služieb, ktoré nadobudol, a to práve od deklarovaných dodávateľov. Fakturované tovary a služby (vzhľadom na predmet podnikateľskej činnosti sťažovateľa - marketingové a reklamné služby) mohol totiž produkovať aj sám sťažovateľ, resp. fakturované tovary a služby mohol nadobudnúť od osoby, ktorej status platiteľa dane nesvedčí.

30. Kasačný súd nevidel nesprávne právne posúdenie veci správnym súdom ani v akceptácii skutkového stavu zisteného daňovou kontrolou a zachyteného v protokole. Podstatou daňovej kontroly je práve obstaranie skutkových zistení a záverov, ktoré sú podkladom pre vyrubovacie

Protokol z daňovej kontroly je tak vo vyrubovacom konaní základným listinným dôkazom, ktorý obsahuje už aj (prvotné) vyhodnotenie dokazovania vykonaného počas daňovej kontroly (§ 46 ods. 8 prvá veta Daňového poriadku). V protokole uvedené skutkové závery môžu byť modifikované vo vyrubovacom konaní, ako uvádza aj sťažovateľ. Celý spor o vyrubovacie konanie sa potom v súdenej veci dostáva z tvrdeného procesného nedostatku prakticky do roviny skutkového sporu o to, či sťažovateľ vo vyjadrení k protokolu odstránil pochybnosti o dodaní plnení, alebo nie (obdobne rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 5Sfk/27/2021 zo dňa 28.06.2023 a sp. zn. 1Sžfk/85/2021 zo dňa 28.09.2023).

V rámci neho je taktiež možné viesť dokazovanie (§ 68 ods. 3 Daňového poriadku), avšak ku skutočnostiam a dôkazom, ktoré daňový subjekt nemohol predložiť v rámci daňovej kontroly (§ 46 ods. 8 Daňového poriadku).

32. Ak sťažovateľ v tejto súvislosti odkazuje na dikciu časti ustanovenia § 68 ods. 3 Daňového poriadku, v zmysle ktorého správca dane na základe písomného vyjadrenia daňového subjektu a ním predložených dôkazov vykoná dokazovanie alebo miestne zisťovanie, tak kasačný súd upozorňuje na skutočnosť, že toto nie je možné vykladať izolovane, nezohľadňujúc ďalšie ustanovenia Daňového poriadku, ktoré upravujú spôsob a lehoty predkladania dôkazov do skončenia daňovej kontroly. Podľa § 46 ods. 8 Daňového poriadku sa má daňový subjekt vyjadriť k zisteniam uvedeným v protokole z daňovej kontroly a označiť dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia, ktoré nemohol predložiť v priebehu daňovej kontroly.

34. Pokiaľ sťažovateľ vytýka orgánom finančnej správy ako i správnemu súdu, že nedostal odpoveď, akými inými dokladmi mal disponovať, žiada od nich také stanovisko, ktoré nie sú povinní poskytovať. V opakovaných výzvach, ktoré boli sťažovateľovi zaslané správcom dane, však doklady, ktoré správca dane požadoval a ktoré sťažovateľ nepredložil, sú aj príkladmo

35. Faktom je, že sťažovateľ priamo k tvrdeným obchodom s dodávateľmi nepredložil okrem faktúr od deklarovaných dodávateľov a plánov vysielania reklamných spotov za mesiac júl 2015 od deklarovaného dodávateľa RKI, spol. s r.o. žiadne doklady, pričom na druhej strane stáli konkrétne z dokazovania plynúce zistenia správcu dane, že dodávatelia len simulovali činnosť a že ich konatelia, všeobecne potvrdzujúci dodanie, o charaktere deklarovaných tovarov a služieb nemali ani jasnú predstavu. Vo vyrubovacom konaní, po doručení protokolu v rámci vyjadrenia k zisteniam uvedeným v protokole, sťažovateľ predložil len odberateľské faktúry a fotodokumentáciu, ktorými sa usiloval preukázať dodanie plnenia svojim odberateľom, resp. použitie na vlastnú ekonomickú činnosť. Preto aj podľa kasačného súdu obstojí záver, že tvrdenia o dodaní tovarov a služieb od deklarovaných dodávateľov ostali (po presune dôkazného bremena späť na sťažovateľa) nepreukázané. V súdenej veci tak vstupovala do procesu voľného hodnotenia dôkazov iná skladba dôkazov oproti veci rozhodnutej

37. Ku námietke sťažovateľa týkajúcej sa toho, že ani od správneho súdu nedostal odpoveď, čo bolo podkladom pre odmietnutie ním uplatneného práva na odpočet dane podľa zákona o DPH, kasačný súd uvádza, že z bodu 37 odôvodnenia napadnutého rozsudku je zrejmé, že správny súd za podstatné považoval nepreukázanie uskutočnenia deklarovaných zdaniteľných obchodov, a to deklarovanými dodávateľmi, čo vychádzalo z prvostupňového aj preskúmavaného rozhodnutia, a teda neunesenie dôkazného bremena v rámci daňového

V podanej žalobe namietal len fakt, že ho daňové orgány nevyzývali na predloženie dokladov, výzvy na predloženie dokladov však správca dane sťažovateľovi zasielal (tieto sú zhrnuté aj v napadnutom rozsudku). V zmysle § 183 SSP môže žalobca rozšíriť alebo doplniť správnu žalobu o ďalší žalobný bod len v lehote ustanovenej na podanie žaloby. Podľa § 134 ods. 1 SSP je správny súd viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby (okrem v zákone ustanovených výnimiek v zmysle § 134 ods. 2 SSP, čo však nie je prejednávaný prípad). Nemožno preto vytýkať krajskému súdu, že sa namietaným rozporom s § 46 ods. 5 Daňového poriadku nezaoberal, keďže išlo o námietku uplatnenú až po lehote na podanie správnej žaloby a krajský súd je rozsahom a dôvodmi žaloby viazaný.

40. Krajský súd na základe obsahu administratívneho spisu učinil správny záver, že sťažovateľ bol v priebehu daňovej kontroly pasívny a nevyužil svoje práva, na uplatnenie ktorých bol správcom dane opakovane vyzývaný. Na preukázanie dôvodnosti práva na odpočítanie dane predložil sťažovateľ iba faktúry, plány vysielania reklamných spotov vo vzťahu k deklarovanému dodávateľovi RKI, spol. s r.o. a fotodokumentáciu, pričom nereagoval na opakované výzvy správcu dane na predloženie dôkazov, nereagoval na upovedomenia o vypočutí svedkov a nezúčastnil sa výsluchu svedkov, ani prerokovania pripomienok uvedených v jeho vyjadrení k protokolu. Sťažovateľ bol správcom dane vyzvaný na predloženie dôkazov preukazujúcich jeho tvrdenia k uplatneniu odpočítania dane na základe faktúr vystavených označenými dodávateľskými spoločnosťami, a napriek ich prevzatiu zo strany sťažovateľa správcovi dane žiadne dôkazy nepredložil. Príslušný správca dane pritom

41. Podľa názoru sťažovateľa správny súd nedal odpoveď na to, na základe akých právnych noriem a ich výkladu dospel k záveru o zákonnosti rozhodnutia žalovaného. Správny súd však okrem bodu 37. aj v bode 32. a 33. napadnutého rozsudku uviedol, že sťažovateľ neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal splnenie podmienok pre odpočítanie dane podľa § 49 zákona o DPH. Ustanovenia právnych predpisov podľa ktorých dospel k prijatým záverom pritom odcitoval v bodoch 15. až 25. ako aj 28. V odôvodnení napadnutého rozsudku správny súd riadne a presvedčivo reagoval na jednotlivé námietky sťažovateľa, a opakovane vysvetľoval, prečo je udržateľný záver o neunesení dôkazného bremena o reálnosti dodania tovarov a služieb deklarovanými dodávateľmi (čo v kontexte veci znamená iným platiteľom dane) v zmysle § 49 ods. 1 a 2 písm. a/ zákona o DPH. 42. Vzhľadom na vyššie uvedené kasačný súd konštatuje, že námietky uvedené v kasačnej sťažnosti neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku krajského súdu. Bolo predovšetkým v záujme sťažovateľa, aby v daňovom konaní predložil také dôkazné prostriedky, ktoré by preukázali deklarované zdaniteľné plnenia a odstránil tak pochybnosti finančných orgánov v tomto smere. V zhode s krajským súdom kasačný súd konštatuje, že sťažovateľ najmä v dôsledku svojej pasivity neuniesol dôkazné bremeno a do skončenia daňovej kontroly a ani vo vyrubovacom konaní nepredložil doklady, ktorými by odstránil správcom dane pochybnosti o tom, že fakturované tovary a služby mu boli reálne dodané a že mu ich dodali dodávatelia majúci status platiteľa DPH. 43. Na základe vyššie uvedených dôvodov kasačný súd kasačnú sťažnosť sťažovateľa podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol. 44. Záverom kasačný súd pre úplnosť dodáva, že pri vyhodnocovaní rovnakých kasačných námietok vo veci totožného sťažovateľa k obdobným právnym záverom dospeli aj kasačné senáty Najvyššieho správneho súdu SR v rozhodnutiach pod sp. zn. 5Sfk/27/2021 zo dňa 28.06.2023 (zdaňovacie obdobie máj 2015), sp. zn. 10Sžfk/39/2021 zo dňa 22.08.2023 (zdaňovacie obdobie november 2017), sp. zn. 1Sžfk/85/2021 zo dňa 28.09.2023 (zdaňovacie obdobie apríl 2018) a sp. zn. 4Sfk/94/2022 zo dňa 17.10.2023 (zdaňovacie obdobie marec 2015), z ktorých kasačný súd čerpal aj pri odôvodňovaní tohto rozsudku. 45. O nároku na náhradu trov konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 1, 2 SSP v spojení s § 167 ods. 1 SSP. Sťažovateľ v kasačnom konaní úspech nemal, pričom žalovanému náhrada trov kasačného konania prislúcha len v prípade, ak to možno spravodlivo požadovať a po splnení zákonom stanovených podmienok len výnimočne (§ 168 SSP), ktoré v danom prípade nenastali, a preto kasačný súd účastníkom konania nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznal. 46. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu SR pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 prvá veta SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.