1Sfk/90/2022

1. Daňový úrad Žilina, pobočka Liptovský Mikuláš (ďalej ako „správca dane“ alebo „prvostupňový správny orgán“) vykonal u žalobcu TATRY - BETÓN, s.r.o., so sídlom Za mostom 1011/43, 031 04 Liptovský Mikuláš, IČO: 46688005 daňovú kontrolu dane z pridanej hodnoty (ďalej ako „DPH“) za zdaňovacie obdobie október 2016, júl 2017 a november 2017 (ďalej ako „daňová kontrola“). Daňová kontrola sa začala dňa 09.11.2018 na základe Oznámenia o začatí daňovej kontroly č. 102080728/2018 zo dňa 19.10.2018. Správca dane vyhotovil o výsledku daňovej kontroly protokol č. 101839324/2019 zo dňa 31.07.2019 (ďalej ako „protokol“), ktorý bol spolu s výzvou na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole č. 101840505/2019 doručený žalobcovi dňa 02.08.2019. Daňová kontrola bola ukončená dňa 02.08.2019. 2. Na základe výsledkov daňovej kontroly a následného vyrubovacieho konania správca dane rozhodnutím č. 102305012/2019 zo dňa 07.10.2019 (ďalej ako „rozhodnutie správcu dane“) vyrubil žalobcovi za zdaňovacie obdobie júl 2017 rozdiel dane v sume vo výške 12000,00 eur na DPH. 3. Žalovaný v odvolacom konaní rozhodnutím č. 100389345/2020 zo dňa 07.02.2020 (ďalej ako „rozhodnutie žalovaného“) rozhodnutie správcu dane potvrdil a odvolanie žalobcu zamietol. 4. Správca dane a žalovaný (ďalej spolu ako „daňové orgány“) nepriznali žalobcovi za zdaňovacie obdobie júl 2017 právo na odpočítanie DPH z faktúry č. 102017047 (interné číslo 30170331) zo dňa 31.07.2017, dátum dodania 31.07.2017, základ dane 60000,00 eur, DPH vo výške 12000,00 eur, celková suma faktúry 72000,00 eur od dodávateľa VH - AUTORACING s.r.o. v likvidácii, Peterská 15199/20, 821 03 Bratislava - mestská časť Ružinov, IČO: 46087800 (v období od 10.03.2011 do 08.07.2019 VH - AUTORACING s.r.o., 023 03 Zborov nad Bystricou č. 70) (ďalej ako „dodávateľ“) za propagáciu firmy na reklamnej ploche firmy VH - AUTORACING s.r.o. 5. Daňové orgány zistili, že na pretekárskych automobiloch bolo umiestnené logo žalobcu, ktoré predstavuje grafické znázornenie, resp. označenie žalobcu bez uvedenia akejkoľvek informácie o ňom. Podľa názoru daňových orgánov preto nebola prezentovaná podnikateľská činnosť žalobcu, jeho jednotlivé služby a produkty. Z tohto dôvodu sa preto nejednalo o reklamné služby, a tiež nebolo preukázané že žalobca predmetné plnenie použil na dodávky vlastných tovarov a služieb. 6. Daňové orgány ustálili, že právo na odpočítanie DPH bolo v danom prípade uplatnené v rozpore s § 49 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej ako „zákon o DPH“), pretože v predmetnej veci ide v skutočnosti o sponzoring a nie o prenájom reklamných plôch, resp. reklamu, tak ako je deklarované na sporných dodávateľských faktúrach.

9. Proti rozhodnutiu žalovaného podal žalobca v zákonnej lehote na Krajský súd v Žiline (ďalej ako „krajský súd“ alebo aj ako „správny súd“) všeobecnú správnu žalobu podľa § 177 a nasl. zákona č. 162/2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej ako „SSP“), ktorou sa domáhal priznania odkladného účinku správnej žalobe a zrušenia rozhodnutia žalovaného.

12. V odôvodnení napadnutého rozsudku správny súd uvádza, že sa primárne zaoberal vyhodnotením námietky nepreskúmateľnosti, pričom rozhodnutie správneho orgánu atribút preskúmateľnosti nespĺňa. Následne správny súd konštatuje vo vzťahu k vecnej povahe plnenia, t. j. predmetu fakturácie, že záver o vyhodnotení predmetného plnenia ako plnenia, ktoré nie je možné považovať za reklamu ani za reklamnú službu je nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov.

Táto zásada, upravená v § 3 ods. 3 daňového poriadku, vyžadovala v pomeroch predmetnej veci vyhodnotenie vykonaných dôkazov tak, aby bolo možné na základe výsledkov vykonaného dokazovania a predovšetkým v odôvodnení rozhodnutia uvedených úvah správneho orgánu pri tomto hodnotení, spoľahlivo dospieť k záveru o správnosti a o presvedčivosti konštatovania žalovaného, podľa ktorého: „Iba samotné uvedenie loga nie je spôsobilé uplatniť a podporiť predaj jeho produktov na trhu. Vzhľadom na uvedené skutočnosti nešlo v danom prípade o poskytnutie reklamných služieb. Správca dane predmetné plnenie označil ako sponzorský odkaz. Bez ohľadu na to ako správca dane pomenoval predmetné plnenie medzi spoločnosťou VH - AUTORACING s.r.o. a odvolávajúcim je zrejmé, že sa nejednalo o reklamné služby a zároveň sa nepreukázalo, že predmetné plnenie použil odvolávajúci na dodávky vlastných tovarov a služieb.“ Tento záver, na ktorom žalovaný založil svoje rozhodnutie nie je v odôvodnení jeho rozhodnutia dostatočne a tým preskúmateľne odôvodnený. 13.

Reklamný text zahŕňal propagáciu loga, obchodného mena a činnosti žalobcu ako objednávateľa podľa jeho požiadaviek. Ostatné veci boli upresňované telefonicky alebo osobným stretnutím. 14. Správny súd ďalej uvádza, že správca dane a ani žalovaný skutočnosti vyplývajúce zo svedeckej výpovede Vladimíra Hanuša a ani z predloženej Zmluvy o vykonaní reklamy uzatvorenej medzi žalobcom a dodávateľom nepodrobili vyhodnoteniu v spojení s úpravou Zákona č. 147/2001 Z. z. (ktorý právny predpis v Prílohe uvádza zoznam prebratých právne záväzných aktov Európskej únie), a ktorý v § 2 ods. 1, písm. a) definuje inštitút reklamy. Žalovaný zároveň skonštatoval, že ani prípadná aplikácia uvedenej úpravy definície reklamy na prípad žalobcu by nezmenila záver správcu dane, čo správny súd hodnotí ako nedostatočné a najmä nepresvedčivé odôvodnenie. Podľa správneho súdu je potrebné podobné závery skonštatovať i pokiaľ ide o absenciu dostatočného vyhodnotenia skutočností vyplývajúcich z uvedenej svedeckej výpovede svedka p. Hanuša a predloženej Zmluvy o vykonaní reklamy

15. Vo vzťahu k rozhodnutiu žalovaného správny súd osobitne poukazuje na úpravu podľa § 74 ods. 1 veta prvá, ods. 2 v spojení s úpravou podľa § 63 ods. 5 daňového poriadku a konštatuje, že žalovaný sa nedostatočne vysporiadal s odvolacou argumentáciou žalobu viažucou sa práve k úprave inštitútu reklamy podľa špeciálnej právnej úpravy vyplývajúcej z § 2 ods. 1 písm. a) Zákona o reklame.

označených rozsudkov SD EÚ C-68/92 a C-69/92, a tiež z akého konkrétneho právneho rámca vzťahujúceho sa na žalobcu vychádzal pri poukázaní na záver správcu dane o vyhodnotení predmetného plnenia ako sponzorského odkazu. Správny súd osobitne uvádza, že v odôvodnení rozhodnutia žalovaného absentuje vymedzenie právneho rámca definičných znakov sponzorského odkazu, ktorý právny rámec by bol spôsobilým základom pre záver o vyhodnotení predmetného plnenia ako sponzorského odkazu, na ktoré vyhodnotenie správcu dane žalovaný poukázal. Taktiež v odôvodnení rozhodnutia žalovaného nie je dostatočne zdôvodnené použitie úpravy zákona č. 308/2000 Z. z. správcom dane ako pomôcky výlučne len vo vzťahu k charakteristike sponzorstva pri súčasnej existencii právnej úpravy podľa tohto právneho predpisu i vo vzťahu k pojmu reklama (§ 32 ods. 1 zákona č. 308/2000Z. z.).

18. Správny súd vo vzťahu k rozhodnutiu žalovaného zároveň konštatuje, že jeho odôvodnenie vôbec nereaguje na odvolacie námietky žalobcu o neprimeranom zaťažení žalobcu požiadavkou produkovať dôkazy o zvýšenom dopyte po produkte žalobcu alebo o získaní nových obchodných partnerov, všetko ako dôsledkov reklamy a v tejto súvislosti na namietané narušenie zásady neutrality DPH. Žalovaný nepremietol východiská hodnotenia námietky o porušení zásady neutrality do odôvodnenia svojho rozhodnutia a na túto odvolaciu námietku žalobcu vôbec nereagoval. V tejto súvislosti poukazuje na závery podľa rozsudku NS SR sp. zn. 1 Sžf/64/2016 zo dňa 06.03.2018 a podotýka, že tento záver je aplikovateľný i na prejednávanú vec pokiaľ ide o posudzovanie efektivity reklamy a potreby preukázania použitia predmetného plnenia podľa § 49 ods. 2 zákona o DPH.

Správny súd podporne a v záujme zachovania princípu právnej istoty, poukazuje na závery podľa rozsudku Krajského súdu Žilina vo veci sp. zn. 30S/51/2020 zo dňa 24.08.2021, ktorý má obdobné skutkové východisko a ktorým správny súd zrušil rozhodnutie žalovaného a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Dôvod vzhliadol v absencii možnosti účastníka administratívneho konania oboznámiť sa s podkladom rozhodnutia, ktorý tvorili nepreložené rozhodnutia SD EÚ, na ktorých správca dane i žalovaný založili svoje závery (rozsudky Súdneho dvora EÚ C-68/92 a C-69/92), z ktorých ani jeden netvorí súčasť správnemu súdu predloženého administratívneho spisu. V dôsledku toho došlo k porušeniu práva účastníka na spravodlivý proces, konkrétne nebolo žalobcovi umožnené ako účastníkovi administratívneho konania oboznámiť sa s podkladom rozhodnutia tvoreným označenými rozsudkami SD EÚ, vo vzťahu ku ktorým nie je možné z dôvodu absencie ich preloženia do slovenského jazyka bez ďalšieho predpokladať a ani spravodlivo požadovať znalosť ich obsahu, „znalosť práva“ a pokiaľ z nich

20. Na základe vyššie uvedených skutočností správny súd skonštatoval, že nemal vytvorený priestor na hodnotenie ostatných žalobných bodov a vecných námietok ohľadom nezákonnosti rozhodnutí daňových orgánov. Nebolo potom dôvodné ani vykonávanie žalobcom navrhnutých dôkazov, resp. neboli naplnené podmienky pre vykonanie dokazovania nevyhnutného pre preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného.

III. Kasačná sťažnosť, stanoviská účastníkov konania

23. V úvode kasačnej sťažnosti sťažovateľ zosumarizoval dôvody, pre ktoré správny súd zrušil rozhodnutie žalovaného a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Následne sťažovateľ uviedol, čo bolo v danom prípade obsahom fakturovaného plnenia, resp. dodávateľskej faktúry na základe ktorej nebolo žalobcovi priznané odpočítanie DPH, a tiež predmetom zmluvy o vykonaní reklamy medzi žalobcom a jeho dodávateľom. Ďalej v kasačnej sťažnosti sa sťažovateľ zameral na zistenia správcu dane.

Z tohto dôvodu preto podľa sťažovateľa nie je určujúce, čo bolo zmluvne dohodnuté, keďže zmluva vytvorila iba právny rámce pre plnenia a čo bolo fakturované - faktúra bola značne všeobecná, bližšie nekonkretizovala o akú propagáciu sa jednalo.

Hanuša sťažovateľ dodáva, že sa jednalo o bývalého konateľa dodávateľa. Dodávateľ sa pritom zaviazal do 10 dní po ukončení každého reklamného podujatia doručiť žalobcovi fotodokumentáciu zrealizovanej reklamy. Tvrdenia svedka však podľa sťažovateľa napriek tomu preukázané neboli. Povinnosť preukázať vecné naplnenie fakturovaného plnenia bola dôkaznou povinnosťou žalobcu a ten správcovi dane preukázal len umiestnenie loga žalobcu na motorových vozidlách dodávateľa. Sťažovateľ dodáva, že skutočnosť ohľadom preukázaného plnenia medzi žalobcom a jeho dodávateľom, ktorá spočívala len v umiestnení loga žalobcu na motorových vozidlách dodávateľa nebola medzi žalobcom a sťažovateľom, resp. daňovými orgánmi sporná.

26. Sťažovateľ je toho názoru, že logo žalobcu po jeho vzhliadnutí nevyvoláva u potenciálnych zákazníkov vnem o činnosti, ktorú žalobca vykonáva. Poukazuje na to, že nalepené logo ako propagačný nosič neobsahuje žiadnu správu, resp. informáciu o predmete činnosti žalobcu, o ním poskytovaných produktoch a službách. Podľa sťažovateľa koncept reklamy zahŕňa nevyhnutne šírenie odkazu smerujúceho k informovaniu spotrebiteľa o existencii a vlastnostiach výrobku alebo služby s cieľom zvýšiť jeho odbyt. Sťažovateľ ďalej hodnotí, že samotné uvedenie loga žalobcu na reklamnom priestore nie je takou činnosťou, ktorá je schopná podporiť predaj produktov a služieb na trhu. Nepropaguje žiadne produkty (tovary alebo služby), neporovnáva ich s inými produktmi, nevyzdvihuje ich kvality.

27. Sťažovateľ ďalej uvádza, že fakturované plnenie posudzoval ako prezentáciu loga žalobcu na reklamnej ploche. Na základe toho potom dospel k záveru, že prezentácia loga nie je reklamným plnením, ale iným ako reklamným plnením. V tejto súvislosti uvádza, že v prípade reklamného plnenia je uzrozumený s rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžfk/64/2016 zo dňa 06.03.2018, na ktorý poukazoval správny súd v napadnutom rozsudku, avšak podľa jeho záveru tento na daný prípad nie je možné aplikovať, pretože v prípade žalobcu sa nejednalo o prezentáciu loga, obchodného mena a predmetu podnikania žalobcu, ale iba o prezentáciu loga žalobcu. Z tohto dôvodu preto prijaté plnenie nemalo povahu reklamných služieb, teda nebolo reklamným plnením. Žalobca bol preto zaťažený povinnosťou preukázať, že prijaté fakturované plnenie použil na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ v zmysle § 49 ods. 2 zákona o DPH. Podľa sťažovateľa si však žalobca túto dôkaznú povinnosť nesplnil.

29. Sťažovateľ ďalej namieta, že v prípade predmetných rozsudkov sa nejednalo o dôkazy, ktoré správca dane získal v rámci daňovej kontroly, resp. vyrubovacieho konania. Ďalej uvádza, že predmetné rozsudky boli vydané a publikované ESD už pred začatím daňovej kontroly u žalobcu, pričom daňové orgány boli ich obsahom viazané.

aj žalobca. Ďalej uvádza, že argumenty sťažovateľa neobstoja, nakoľko akákoľvek dodatočná argumentácia žalovaného v kasačnej sťažnosti nemôže zhojiť absenciu dôvodov v rozhodnutiach daňových orgánov. 32. Podľa žalobcu daňové orgány nemôžu arbitrárne uviesť, že z dôvodu existencie „pojmu reklamné služby v rámci Európskeho spoločenstva“ budú ignorovať § 2 ods. 1 písm. a) zákona o reklame, pričom definícia reklamy uvedená v tomto ustanovení je plne v súlade s legislatívou Európskeho spoločenstva. K absencii rozsudkov Súdneho dvora EÚ uvádza, že na túto skutočnosť správny súd prihliadol z úradnej povinnosti, pričom žalobca nemal objektívnu možnosť oboznámiť sa podkladmi, ktoré viedli správcu dane k prijatiu rozhodnutia vo veci samej, čím došlo k porušeniu práv žalobcu na spravodlivý proces. Žalobca považoval napadnutý rozsudok správneho súdu za súladný s platnými právnymi predpismi a kasačnú sťažnosť navrhol zamietnuť.

33. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej ako „Najvyšší správny súd SR“) konajúci ako kasačný súd (ďalej aj „kasačný súd“) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu v medziach sťažnostných bodov, pričom po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná oprávnenou osobou v zákonnej lehote, a že ide o rozhodnutie, proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná, vo veci v zmysle § 455 SSP nenariadil pojednávanie a po neverejnej porade senátu jednomyseľne dospel k záveru, že kasačná sťažnosť sťažovateľa je dôvodná. Deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho správneho súdu SR www.nssud.sk podľa § 137 ods. 4 SSP v spojení s § 452 ods. 1 SSP. 34. S ohľadom na vymedzenie sťažnostných bodov kasačnému súdu pripadlo posúdiť, či krajský súd rozhodol vo veci na základe nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 440 ods. 1 písm. g) SPP). 35. Krajský súd postavil svoje rozhodnutie o zrušení rozhodnutia žalovaného v zásade na tom, že žalovaný, resp. daňové orgány spoľahlivo a presvedčivo neustálili predmet povahy predmetného plnenia, t. j. či boli predmetom dodávky pre žalobcu reklamné služby alebo sponzoring. Podľa krajského súdu v rozhodnutí žalovaného absentuje náležité, dostatočné a presvedčivé vysporiadanie sa s touto otázkou (uvedené platí aj pre rozhodnutie správcu dane). Krajský súd má za to, že záver žalovaného o vyhodnotení predmetného plnenia ako plnenia, ktoré nie je možné považovať za reklamu ani za reklamnú službu je nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov. Dôvodil tým, že sťažovateľ sa nedostatočne vysporiadal s odvolacou argumentáciou žalobcu viažucou sa práve k úprave inštitútu reklamy podľa špeciálnej právnej úpravy vyplývajúcej z § 2 ods. 1 písm. a) zákona o reklame, a že v odôvodnení rozhodnutia žalovaného absentuje vymedzenie právneho rámca definičných znakov sponzorského odkazu. 36. Vo vzťahu k rozhodnutiu žalovaného krajský súd konštatoval, že jeho odôvodnenie vôbec nereaguje na námietky žalobcu o neprimeranom zaťažení žalobcu požiadavkou produkovať dôkazy o zvýšenom dopyte po produkte žalobcu alebo o získaní nových obchodných partnerov a o nemožnosti preukázať, či tržby žalobcu boli dôsledkom uvedeného plnenia od dodávateľa alebo nie. 37. Krajský súd zároveň daňovým orgánom vytkol, že súčasťou administratívneho spisu neboli slovenské preklady rozsudkov Súdneho dvora EÚ vo veciach C-68/92 a C-69/92, čo malo za následok nemožnosť žalobcu oboznámiť sa s podkladom rozhodnutí, na ktorých daňové orgány založili svoje závery. 38. Nosnou sťažnostnou námietkou sťažovateľa bolo nesprávne právne posúdenie veci krajským súdom, pričom podľa sťažovateľa bolo v danom prípade určujúce, v čom spočívalo reálne fakturované plnenie. Toto plnenie pritom pozostávalo v umiestnení loga žalobcu bez zobrazenia obchodného mena žalobcu a bez uvedenia jeho obchodnej činnosti a to na motorových vozidlách dodávateľa. Žalovaný odlišne od správcu dane, ktorý plnenie označil za sponzoring, dospel k záveru, že prezentácia loga žalobcu na reklamnej ploche nie je reklamným plnením, ale iným ako reklamným plnením. Existencia samotného plnenia teda spochybnená nebola.

40. Sťažovateľ v kasačnej sťažnosti vo vzťahu k vytýkanej absencii úradne preložených rozsudkov Súdneho dvora EÚ v predloženom administratívnom spise uvádza, že tieto boli krajskému súdu doložené do vyhlásenia napadnutého rozsudku, a preto tento dôvod do vyhlásenia napadnutého rozsudku zanikol. Ďalej krajskému súdu vytýka, že ak predmetné rozhodnutia Súdneho dvora EÚ nemal, mal žalovaného na nich predloženie vyzvať.

Na uvedených právnych názoroch zotrváva kasačný súd aj v tu prejednávanej veci. 42. Pre odpočet DPH je podstatné splnenie a preukázanie materiálnych (§ 49 ods. 1, § 19 ods. 1 a ods. 2, § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH) a formálnych podmienok (§ 51 ods. 1 písm. a) v spojení s § 71 ods. 1 písm. c) zákona o DPH) pre odpočet DPH.

bod 26 a citovaná judikatúra). 44. V prípade preukázaného splnenia materiálnych ako aj formálnych podmienok odpočtu DPH v konaní pred správcom dane, je odpočet DPH možné odmietnuť len v prípade preukázanej účasti na podvodnom konaní. Rovnako sa vyjadril aj kasačný súd v bode 15. rozsudku 2Sfk/5/2022, z 29. mája 2023: V prípade kedy zdaniteľná osoba splnila podmienky odpočtu DPH je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ (napríklad rozsudok v prípade Optigen, spojené veci C-354/03, C-355/03, C-484/03) možné odmietnuť odpočet DPH z dôvodu, že zdaniteľná osoba vedela alebo vedieť mala o jej účasti na daňovom podvode.

46. Z rozhodnutí daňových orgánov je zrejmé, že daňové orgány v žiadnom štádiu konania nespochybnili existenciu materiálneho plnenia zo strany dodávateľa. Naopak, v konaní bolo preukázané, že objednané služby dodané boli. Ako aj sám žalovaný uvádza, že z dôkazov predložených žalobcom správca dane zistil, že plnenie zo strany dodávateľa pozostávalo v umiestnení loga žalobcu na motorových vozidlách dodávateľa. Ako vyplýva z vykonaného dokazovania, išlo o propagáciu žalobcu na reklamnej ploche VH - AUTORACING s.r.o. na motorovom vozidle Mitsubishi Lancer EVO X a Ford Fiesta R 5 plus, resp. doprovodných vozidlách dodávateľa. Uvedené plnenie preto v posudzovanom prípade spochybnené nebolo.

48. Zo skutkových okolností prejednávaného prípadu ako aj administratívneho spisu a jednotlivých rozhodnutí vydaných v konaní vyplýva, že nedošlo k spochybneniu toho, či žalobca je zdaniteľnou osobou, či je daná materiálna existencia plnenia ani či boli služby dodané alebo poskytnuté inou zdaniteľnou osobou.

Inými slovami je potrebné objektívne zhodnotiť, či služba dodávateľa priamo a bezprostredne súvisí s ďalšími zdaniteľnými obchodmi žalobcu a či sa investícia do takejto prezentácie mohla premietnuť do všeobecných ekonomických nákladov žalobcu.

Konštatoval tiež, že „skutočnosť, že sa nezvýšil obrat zdaniteľnej osoby, nemôže ovplyvniť výkon práva na odpočítanie. Spoločný systém DPH, ako bolo pripomenuté v bode 23 tohto rozsudku, totiž zaručuje neutralitu, čo sa týka daňového bremena všetkých hospodárskych činností, bez ohľadu na ich účely a výsledky, pod podmienkou, že uvedené činnosti v zásade

50. Z uvedeného preto nie je potrebné zohľadniť skutočnosť, že fakturovaná cena za tieto služby je neprimeraná v porovnaní s referenčnou hodnotou určenou vnútroštátnym daňovým orgánom alebo že tieto služby neprispeli k zvýšeniu obratu tejto zdaniteľnej osoby.

Nevhodné zvolenie služieb, ktorých účelom má byť propagácia daňového subjektu a jeho tovarov / služieb nemôže byť sankcionované odmietnutím odpočítania DPH. 52. Kasačný súd opakuje, že v prípade, ak sa daňovým orgánom nepodarí dôvodne spochybniť vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť dôkazov predložených daňovým subjektom, alebo daňový subjekt unesie svoje dôkazné bremeno na preukázanie splnenia materiálnych ako aj formálnych podmienok odpočtu DPH (k prelínaniu dôkazného bremena medzi správcom dane a daňovým subjektom viď. rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 377/2018 zo 14. novembra 2018, bod 21, III. ÚS 401/09 zo 16. decembra 2009), je možné odmietnuť odpočet DPH len, ak správca dane preukáže účasť daňového subjektu na daňovom podvode, o ktorej vedel, alebo vedieť mohol a mal.

53. Sťažovateľ svojou kasačnou sťažnosťou namieta právne posúdenie krajského súdu podľa ktorého nedošlo k spoľahlivému a presvedčivému ustáleniu povahy predmetu plnenia, t. j. či ide o reklamné služby alebo sponzoring, a má za to, že v danom prípade fakturované plnenie nie je reklamným plnením, ale iným ako reklamných plnením. Kasačný súd opakuje, že v zmysle vyššie uvedených záverov, pomenovanie poskytnutej služby ako sponzoring resp. reklama je pre posúdenie práva na odpočítanie DPH nepodstatné (najmä rozhodnutia kasačného súdu sp. zn. 8Sžfk/18/2021 z 27. júla 2023, sp. zn. 5Sfk/20/2021 z 27. júna 2023, 4Sfk/55/2021 z 22. marca 2023).

januára 2022) 55. Pokiaľ preto ide o záver krajského súdu, že daňové orgány spoľahlivo a presvedčivo neustálili povahu predmetného plnenia, t. j. či ide o poskytnutie reklamných služieb alebo sponzoringu, resp. či ide o iné ako reklamné plnenia, ako tvrdí žalovaný, tak vec nesprávne právne posúdil.

57. Nadväzujúc na vyššie uvedené kasačný súd uvádza, že predmetnú podmienku je možné overiť napríklad prostredníctvom zodpovedania otázok, či služby poskytnuté dodávateľom objektívne mali súvis s podnikateľskou činnosťou alebo šírením dobrej povesti žalobcu, či žalobca dokáže vierohodne vysvetliť prečo na propagáciu svojich tovarov, služieb či obchodného mena zvolil práve také služby od dodávateľa, aké zvolil, či služby poskytnuté dodávateľom mohli potenciálne zvýšiť dopyt po jeho produktoch alebo službách, alternatívne zvýšiť povedomie a šíriť jeho dobrú povesť vo verejnosti.

Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sfk/50/2021 zo dňa 31. januára 2024 (zdaňovacie obdobie október 2016) a sp. zn. 3Sfk/51/2021 zo dňa 12. júla 2023 (zdaňovacie obdobie november 2017). Zohľadniac uvedené skutočnosti kasačný súd poukazuje na odôvodnenie uvedených rozhodnutí najvyššieho správneho súdu, s ktorými sa konajúci kasačný súd v plnom rozsahu stotožňuje, a to predovšetkým v jeho právnych záveroch o kľúčových otázkach, ktoré v príslušnom rozsahu uvádza: 60. „Kľúčovou právnou otázkou v kasačnom konaní je, či správny súd náležite právne posúdil a odôvodnil svoje oprávnenie v tomto konkrétnom prípade realizovať súdny prieskum preskúmavaného rozhodnutia nad rámec žalobných bodov, čo aj sám priznal (dokonca pri absencii obsahovo totožnej námietky zo strany žalobcu v administratívnom konaní), so záverom, že pre správnym súdom identifikovanú vadu je potrebné preskúmavané rozhodnutie zrušiť. Ďalšou otázkou, ktorú je v kasačnom konaní potrebné zodpovedať, je, či je záver

61. Viazanosť správneho súdu rozsahom a dôvodmi žaloby ako jednu zo základných procesných zásad správneho súdneho konania vyjadril zákonodarca v ustanovení § 134 ods. 1 SSP. Súčasne v odseku 2 stanovil výnimky z tejto zásady, čím v podstate deklaroval, že vopred počíta so situáciami, kedy správny súd aj bez toho, aby to požadoval alebo namietol žalobca, musí v prípade potreby aj mimo rámca žalobných dôvodov testovať existenciu určitých vád a pri ich identifikácii vyvodiť z týchto zistení zákonom predvídaný rezultát (§ 191 ods. 1 SSP). Ide o prípady, kedy rozhodnutie alebo opatrenie orgánu verejnej správy bolo vydané na základe neúčinného právneho predpisu [písm. a)], pri absencii právomoci orgánu verejnej správny na vydanie preskúmavaného rozhodnutia alebo opatrenia [písm. b)], prípady rozhodnutí a opatrení, pri ktorých preskúmavaní správny súd disponuje tzv. plnou jurisdikciou [písm. c) a e)], prípady, v ktorých je potrebné vyvažovať spoločenskou skúsenosťou preukázané slabšie postavenie účastníka administratívneho konania [písm. d)] a napokon o veci súvisiace s ochranou práv spotrebiteľa [písm. f)]. Z jazykového vyjadrenia ustanovenia § 134 ods. 2 SSP

Realizuje tým svoju povinnosť tvrdenia. Správny súd následne vykoná svoje prieskumné oprávnenie iba v argumentačných mantineloch vymedzených žalobcom, pričom nemá vyhľadávať ani sa zaoberať inými dôvodmi, ktoré by eventuálne mohli byť relevantné pre vyhovenie nároku žalobcu (§ 134 ods. 1 SSP). Tým sa prejavuje princíp subsidiarity správneho súdnictva a v dôsledku toho relatívny charakter vád, pre ktoré sa napadnuté rozhodnutie zrušuje.

stavu veci. Pre uvedený postup správneho súdu, zjavne vybočujúci z rámca žalobných bodov, nie je možné nájsť oporu v žiadnom z ustanovení § 134 ods. 2 písm. a) až písm. f) SSP. Ako už uviedol kasačný súd vyššie, dôvody umožňujúce správnemu súdu nerešpektovať vôľu žalobcu vymedzujúcu rozsah súdneho prieskumu sú striktne dané a nie je možné ich výkladom, hoci na strane správneho súdu motivovaným ochranou práv účastníka konania, rozširovať.

rozhodnutia. Sťažovateľ vysvetlil, že „pojem reklamné služby“ vníma ako „pojem Európskeho spoločenstva“ a pri potrebe jeho jednotného výkladu je podľa sťažovateľa nevyhnutné aplikovať definíciu reklamných služieb vymedzených rozsudkami SD EÚ prednostne pred národnou legislatívou. Daňové orgány teda jasne uviedli, že k aplikácii zákona č. 147/2001 Z. z. nemienia pristúpiť a zrozumiteľne vysvetlili aj dôvody, prečo tak činia.

V. Záverečné zhodnotenie a odôvodnenie rozsudku v časti trov

V Bratislave dňa 30. septembra 2024