1Sfk/9/2024
ECLI:SK:NSSSR:2025:4021200423.1
- Súd
- Najvyšší správny súd Slovenskej republiky
- Súd 1. inštancie
- Správny súd v Bratislave
- Sp. zn. 1. inštancie
- NR-21S/48/2021
- IČS
- 4021200423
- Zdroj
- PDF ↗
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Hatalovej, PhD., LL.M. a členov senátu JUDr. Kataríny Cangárovej, PhD., LL.M. (sudkyňa spravodajkyňa) a JUDr. Mariána Fečíka v právnej veci žalobcu (sťažovateľa): Elitestav, s.r.o., Čsl. Armády 6, 934 01 Levice, IČO: 45989354, právne zastúpeného: JUDr. Radovan Hrabovecký - advocati s. r. o., Budyšínska 3A, Bratislava, IČO: 36859991, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, Bratislava, IČO: 42499500, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 101078231/2021 zo dňa 21. júna 2021, v konaní o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Nitre sp. zn. 21S/48/2021 zo dňa 2. mája 2023, takto
rozhodol:
I. Kasačná sťažnosť sa zamieta. II. Účastníkom konania sa právo na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.
Odôvodnenie
I. Priebeh administratívneho konania
1. Daňový úrad Nitra, pobočka Levice (ďalej aj „správca dane“) vykonal u žalobcu daňovú kontrolu na dani z pridanej hodnoty (ďalej aj „daň“ alebo „DPH“) za zdaňovacie obdobie november 2017 zameranú na kontrolu dodržiavania zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon o DPH“).
2. Správca dane vydal rozhodnutie č. 100345978/2021 zo dňa 26.02.2021 (ďalej aj „prvostupňové rozhodnutie“ alebo „rozhodnutie správcu dane“), ktorým podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní v znení neskorších predpisov (ďalej aj „Daňový poriadok“) vyrubil žalobcovi rozdiel dane v sume 6.0421,00 eur za zdaňovacie obdobie november 2017. Toto rozhodnutie vydal správca dane na základe výsledkov daňovej kontroly a vyrubovacieho konania a potom, ako žalovaný rozhodnutím zo dňa 20.01.2020 zrušil skoršie rozhodnutie správcu dane zo dňa 19.06.2019 a vec mu vrátil na ďalšie konanie s príkazom na doplnenie dokazovania.
3. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie. O tom rozhodol žalovaný rozhodnutím č. 101078231/2021 zo dňa 21.06.2021 (ďalej aj „preskúmavané rozhodnutie“ alebo „rozhodnutie žalovaného“) tak, že podľa § 74 ods. 4 Daňového poriadku rozhodnutie správcu dane potvrdil.
4. Daňové orgány zistili, že v preverovanom zdaňovacom období si žalobca uplatnil právo na odpočítanie DPH z dodávateľskej faktúry č. 9017112903 vystavenej spoločnosťou ROSSI SK s.r.o. s predmetom dodania tovaru: gastronomické vybavenie - kávovar zn. La Pavoni (nárok na odpočet DPH z predmetnej faktúry nie je predmetom kasačného konania - pozn. kasačného súdu). Žalobca si uplatnil odpočet DPH aj z dodávateľskej faktúry č. 17113004 (ďalej aj „sporná faktúra“) vystavenej spoločnosťou Company MI s.r.o. (ďalej aj „deklarovaný dodávateľ“) s predmetom dodania služieb: projekčné a editačné práce na sprievodnej technickej dokumentácii (ďalej aj „STD“) na sumu 16.644,00 eur.
Právo na odpočítanie dane z týchto faktúr daňové orgány žalobcovi neuznali konštatujúc, že žalobca nesplnil podmienky pre odpočítanie dane stanovené v § 49 ods. 1 a 2 v nadväznosti na § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH. 5.
Podľa daňových orgánov žalobca neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal reálne dodanie tovaru (kávovaru od spoločnosti ROSSI SK s.r.o.) a služieb (projekčné a editačné práce na STD od spoločnosti Company MI s.r.o.). Dodanie služieb zo strany spoločnosti Company MI s.r.o. malo, podľa vyjadrení žalobcu, súvisieť s tým, že žalobca obdržal od spoločnosti CHEMCOMEX a.s. a ŠKODA JS a.s. objednávky, ktoré sa týkali sprievodnej technickej dokumentácie vzťahujúcej sa k dostavbe 3. a 4. bloku jadrovej elektrárne v Mochovciach. V súvislosti s uvedenými objednávkami malo byť úlohou spoločnosti Company MI s.r.o , podľa vyjadrení žalobcu, uskutočnenie parciálneho úkonu pre žalobcu, a to určiť bezpečnostnú triedu jednotlivých zariadení, ku ktorým mala byť vyhotovená STD.
Podľa daňových orgánov žalobca nepreukázal, že mu boli reálne poskytnuté služby deklarované spornou faktúrou. Uskutočnenie predmetných prác nepreukázal ani deklarovaný dodávateľ, t. j. spoločnosť Company MI s.r.o. Rovnako uskutočnenie prác nebolo potvrdené ani na základe výpovedí svedkov H.. Q. Y. (spolupracovník žalobcu), H.. U. B. (manželka konateľa žalobcu a osoba, ktorá poskytla odbornú pomoc pre žalobcu), H.. Q. S. (osoba, ktorá poskytla odbornú výpomoc pre spoločnosť Company MI s.r.o. a v jeho mene sa podieľala na dodávke sporných služieb žalobcovi), Ing. Jána Vybulku (vedúci organizačnej zložky ŠKODA JS a.s.), Miroslava Mŕtveho (vedúci organizačnej zložky CHEMCOMEX a.s.), či Milana Sciranka (konateľ spoločnosti Company MI s.r.o.).
6. Daňové orgány vo svojich záveroch poukázali aj na nasledovné zistenia: - svedok H.. S. potvrdil vykonávanie prác pre konateľa spoločnosti Company MI s.r.o., pričom uviedol, že práce pre spoločnosť Company MI s.r.o. vykonal bezodplatne. Uviedol
tiež, že práce vykonával doma na počítači od žalobcu a že výkony odovzdával konateľovi žalobcu v jeho sídle. Jeho úlohou bolo posúdiť skladbu dokumentácie a jej relevantnosť pre projekt skutočného vyhotovenia, čo bolo v rozpore s vyjadrením žalobcu, podľa ktorého mal vykonávať parciálne úkony spočívajúce v určení bezpečnostnej triedy zariadení (ku ktorým mala byť následne vyhotovená STD); - podľa výpovedí vedúcich organizačných zložiek CHEMCOMEX a.s. a ŠKODA JS a.s., bezpečnostnú triedu každého jedného zariadenia, ku ktorému mala byť vyhotovená STD, bola definovaná dopredu v plánoch kontrol a skúšok v projektovej a konštrukčnej dokumentácií, resp. bezpečnostnú triedu určil projektant investora, a teda bezpečnostnú triedu nemohol posudzovať H.. S.; - H.. S. nemohol posudzovať ani technickú dokumentáciu technického zariadenia a skladbu STD, pretože vedúci organizačnej zložky CHEMCOMEX a.s. uviedol, že materiály k prácam boli odovzdávané v areáli elektrárne, kde bolo aj miesto výkonu práce.
O odovzdávaní materiálov mimo areálu nemal vedomosť; - výpoveď svedkyne H.. B. (manželka konateľa žalobcu a osoba poskytujúca pomoc pre žalobcu) bola všeobecná, nepredložila žiaden konkrétny dôkaz k vykonaným prácam a konkrétnosti dodávky služieb nepoznala. Vo výpovedi uviedla, že sa rokovaní medzi žalobcom a deklarovaným dodávateľom nezúčastňovala. S pánom H.. S. sa stretla osobe len pri odovzdávaní požiadavky a pri preberaní výstupov. Pri odovzdávaní technickej dokumentácie prítomná nebola, ani pri jej odovzdávaní pracovníkom žalobcu; - podľa výpovedí vedúcich organizačných zložiek odberateľov CHEMCOMEX a.s. a ŠKODA JS a.s. im žalobca fakturoval len tie služby, ktoré boli vykonávané jeho zamestnancami a živnostníkmi priamo v areáli jadrovej elektrárne Mochovce podľa denných záznamov a evidencie dochádzky; - tvrdenie žalobcu, že náklady spojené s úhradou spornej faktúry boli zohľadnené pri vypracovaní cenovej ponuky pre odberateľov, nebolo podložené žiadnym dôkazom; - žalobca a spoločnosť Company MI s.r.o. nepredloženie akejkoľvek dokumentácie k STD opierali o mlčanlivosť a bezpečnostné tajomstvo či dôverné informácie;
- ani spoločnosť Company MI s.r.o. nepredložila relevantné dôkazy o poskytnutí deklarovaných služieb a bola prevedená na bieleho koňa. 7. Daňové orgány zdôraznili, že vyjadrenia svedkov (H.. S., p. Sciranku, H.. Y.U_ U. H.. B.), podľa ktorých boli žalobcovi služby dodané, bez predloženia správcom dane overiteľných dôkazov v danej veci nemajú vypovedaciu hodnotu. Žalobca ani deklarovaný dodávateľ nepredložili žiadne dôkazy, či už v elektronickej alebo fyzickej podobe, o uskutočnení prác. Žalobca tiež neuviedol, za akým účelom mal prijať uvedené služby, ako ich použil na svoje dodávky tovarov a služieb, na základe akých informácií boli služby poskytnuté, odkiaľ boli predmetné informácie, kto ich menovite poskytol a komu.
II. Konanie pred správnym súdom
8. Proti rozhodnutiu žalovaného podal žalobca správnu žalobu na Krajský súd v Nitre (ďalej aj „správny súd“), ktorou sa domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného ako i prvostupňového rozhodnutia. Ako dôvody správnej žaloby označil skutkové a hmotnoprávne vady preskúmavaného rozhodnutia (nevykonanie navrhnutých dôkazov, nesprávne vyhodnotenie svedeckých výpovedí, nesprávne posúdenie neunesenia dôkazného bremena žalobcom) ako aj vadu zmätočnosti preskúmavaného rozhodnutia (nepreskúmateľnosť a nepresvedčivosť jeho odôvodnenia). O správnej žalobe rozhodol správny súd rozsudkom sp. zn. 21S/48/2021 zo dňa 02.05.2023 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“) tak, že ju podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „SSP“) zamietol. Žalovanému právo na náhradu trov konania nepriznal.
9. Správny súd preskúmaval závery daňových orgánov, tak vo vzťahu k faktúre vystavenej spoločnosťou ROSSI SK s.r.o. (týkajúcej sa gastronomického vybavenia - kávovar zn. La Pavoni), ako aj vo vzťahu k spornej faktúre od dodávateľa Company Ml. s.r.o. (týkajúcej sa dodania projekčných a editačných prác na STD). V rámci odôvodnenia napadnutého rozsudku sa správny súd zaoberal žalobnými námietkami týkajúcimi sa oboch uvedených faktúr.
V ďalšom texte vzhľadom na obsah kasačnej sťažnosti (ktorá smeruje výlučne proti záverom správneho súdu vo vzťahu k spornej faktúre od dodávateľa Company MI s.r.o.) kasačný súd nebude podrobnejšie rozoberať časť odôvodnenia napadnutého rozsudku, ktorá sa týka faktúry od spoločnosti ROSSI SK s.r.o. 10. Úvodom odôvodnenia napadnutého rozsudku správny súd poznamenal, že dôkaznú povinnosť v daňovom konaní má prioritne daňový subjekt. Tento musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené a to práve osobou uvedenou na faktúre.
11. Podľa názoru správneho súdu správca dane vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu, a to vyžiadaním si listinných dokladov, dožiadaniami, zápisnicami o výsluchoch svedkov, nariadením výsluchu svedka, úradnými záznamami, nahliadnutím do spisových materiálov iných daňových subjektov a tiež žalobcu za iné zdaňovacie obdobie, poskytnutím informácií zo strany Sociálnej poisťovne, medzinárodnou výmenou informácií, ako aj vyjadreniami žalobcu a inými dôkazmi, nachádzajúcimi sa v administratívnom spise.
12. Správny súd ako nedôvodnú vyhodnotil námietku žalobcu o tom, že správca dane nevykonal všetky žalobcom navrhnuté dôkazy, a že mal opätovne predvolať svedka S. S. (konateľa deklarovaného odberateľa kávovaru - spoločnosti Coachman Kft.), ako aj nariadiť samostatný výsluch svedka H.. Q. Y. (spolupracovníka žalobcu) a vykonať konfrontáciu svedkov H.. Q. S. U. H.. U. B.. 13.
Namietané nevypočutie svedka H.. Q. Y.Á_ správny súd považoval za irelevantné, pretože svedok bol riadne vypočutý a len na pokyn právneho zástupcu žalobcu sa nevyjadril k predmetnému zdaňovaciemu obdobiu. Nariadenie ďalšieho výsluchu by bolo podľa správneho súdu nehospodárne aj z dôvodu personálneho prepojenia osôb, pritom uvedená osoba nebola nikdy ustanovená za obchodno - technického riaditeľa spoločnosti žalobcu, predmet plnenia vykonávala na základe živnostenského oprávnenia a od októbra 2019 je spoločníkom žalobcu.
14. V napadnutom rozsudku správny súd upozornil na to, že daňový subjekt, uplatňujúci si nárok na odpočítanie dane z pridanej hodnoty, je pre unesenie vlastnej dôkaznej povinnosti povinný disponovať takými dôkazmi, ktoré je možné verifikovať. Ak také dôkazy nemal, nemožno tvrdiť, že uniesol svoje dôkazné bremeno vyplývajúce z ustanovenia § 24 ods. 1 Daňového poriadku. Samotné tvrdenie žalobcu nebolo preukazujúcim dôkazom.
Neboli ním ani faktúry vystavené dodávateľom a ani svedecké výpovede svedkov, pokiaľ z nich nevyplývali skutočnosti, ktoré by priamo a overiteľne preukazovali reálne dodanie subjektom uvedeným v dokladoch. Inak sa stali formálnymi podkladmi bez možnosti overenia.
Dôkazom v daňovom konaní nie je ani čestné prehlásenie. Rovnako správny súd upriamil pozornosť na to, že ani výsluch osôb (konateľov, bývalých konateľov deklarovaných dodávateľov kontrolovaných daňových subjektov, prípadne ich subdodávateľov) nemôže mať charakter rozhodujúcich dôkazov, a to vzhľadom na ich postavenie. Obsah týchto výpovedí môže mať len charakter tvrdení, resp. vyhlásení, ktoré je potrebné ďalej preukazovať.
Podľa správneho súdu svedkom (v materiálnom zmysle) nemôže byť osoba priamo zainteresovaná v preverených skutočnostiach ako ich aktér, pretože vypovedá o svojom vlastnom postupe. Podľa správneho súdu daňové orgány správne hodnotili výpoveď konateľa žalobcu a konateľa deklarovaného dodávateľa (Milana Sciranku), ako aj vedúcich organizačných zložiek spoločností CHEMCOMEX a.s. a ŠKODA JS a.s. (Ing. Jána Vybulku MBA, Miroslava Mrtvého), H.. U. B. (manželky konateľa žalobcu a osoby poskytujúcej pomoc pre žalobcu), H.. Q. S. (osoby poskytujúcej výpomoc spoločnosti Company MI s.r.o.) a tiež H.. Q. Y. v spojení s ostatnými vykonanými dôkazmi. Týmto výpovediam, podľa správneho súdu, nemožno priznať taký význam, ako to požadoval žalobca, prihliadnuc pritom na to, že pri konateľoch (konateľ žalobcu a konateľ Company MI s.r.o.) nešlo o svedeckú výpoveď, ale len procesnú obranu.
15. Vo vzťahu k námietke ohľadom nevykonania konfrontácie svedkov H.. Q. S. a H.. U. B. správnemu súdu nebolo zrejmé, aké nezrovnalosti, resp. protirečivé tvrdenia sa týmto navrhnutým dôkazom mali odstrániť, keď obidve osoby svoju spoluprácu potvrdili, a nebolo sporné, že ani jedna osoba nebola zamestnancom žalobcu a činnosť vykonávali bezodplatne.
16. Námietku o nesprávnom vyhodnotení výpovedí H.. X. B. MBA a Q. Q., tiež H.. U. B. a H.. Q. S. správny súd vyhodnotil ako nedôvodnú. Podľa správneho súdu výpovede vedúcich organizačných zložiek spoločností CHEMCOMEX, a.s. a ŠKODA JS, a.s.
Ing. Jána Vybulku MBA a Miroslava Mrtvého nepotvrdili dodanie služieb spoločnosťou Company MI s.r.o. Z ich výpovedí vyplývalo, že žalobca im fakturoval len tie služby, ktoré boli vykonané priamo v areáli jadrovej elektrárne Mochovce zamestnancami a živnostníkmi, ktorí boli uvedení v montážnom denníku, resp. v denných záznamoch a v evidencii dochádzky.
Správny súd poukázal na to, že H.. B. (manželka konateľa žalobcu) nemala žiaden pracovnoprávny ani iný vzťah k žalobcovi, či deklarovanému dodávateľovi a konateľa deklarovaného dodávateľa nepoznala, pričom sa nezúčastňovala ani odovzdávania a preberania prác. Žalobca ani deklarovaný dodávateľ podľa správneho súdu nepreukázali uskutočnenie prác zo spornej faktúry a ich uskutočnenie nebolo potvrdené ani výpoveďami vyššie uvedených svedkov. Žalobca taktiež nepredložil, za akým účelom uvedené služby mal prijať a ako ich použil na svoje dodávky tovarov a služieb, na základe akých informácií, akých údajov bola služba poskytnutá, odkiaľ boli predmetné informácie, kto ich menovite poskytol a komu. Bezpečnostnú triedu nebolo treba určiť, nakoľko bezpečnostná trieda každého jednotlivého zariadenia, ku ktorému mala byť vyhotovená STD, bola určená projektantom investora, resp. dopredu v plánoch kontrol a skúšok v projektovej a konštrukčnej dokumentácii.
17. Správny súd k výpovedi svedka H.. S. (osoby poskytujúcej výpomoc spoločnosti Company MI s.r.o.) uviedol, že ten síce potvrdil vykonanie prác pre konateľa deklarovaného dodávateľa, keď tvrdil, že jeho úlohou bolo posúdiť skladbu dokumentácie a jej relevantnosť pre projekt skutočného vyhotovenia, že výstupy odovzdával konateľovi v sídle žalobcu, že išlo o bezodplatné výkony na základe dohody o spolupráci bez vedenia záznamov o počte odpracovaných hodín a že pracoval doma. Podľa správneho súdu však žalovaný správne uviedol, že jeho výpoveď je v rozpore s vyjadrením žalobcu a to konkrétne s tvrdením, že spoločnosť Company MI s.r.o., resp.
H.. Q. S. mal vykonať parciálny úkon spočívajúci v určení bezpečnostnej triedy každého jednotlivého zariadenia, ku ktorému mala byť vyhotovená STD. Podľa správneho súdu žalovaný správne vyhodnotil, že toto tvrdenie žalobcu je v rozpore aj s výpoveďami vedúcich organizačných zložiek CHEMCOMEX a.s. a ŠKODA JS a.s., podľa ktorých bezpečnostné triedy už boli určené a práce fakturované žalobcom mali byť vykonávané v areáli elektrárne, materiály nemali byť poskytnuté mimo areálu elektrárne.
Na základe uvedeného, aj podľa správneho súdu, H.. Q. S. neurčil bezpečnostnú triedu jednotlivých zariadení, ku ktorým mala byť vyhotovená STD a nemohol ani posudzovať technickú dokumentáciu technického zariadenia a skladbu technickej dokumentácie.
Správny súd sa stotožnil so žalobcom aj v tom, že predložená dohoda o mlčanlivosti pre H.. Q. S. bola podpísaná až v roku 2018 a nebola platná pre rok 2017. 18. Vo vzťahu k výpovedi H.. U. B. (manželky konateľa žalobcu) správny súd zdôraznil, že jej tvrdenie (uvedené v bode 6 tohto rozsudku) nebolo v konaní žiadnym dôkazom preukázané.
19. Správny súd sa stotožnil s konštatovaním žalovaného, podľa ktorého samotné vyjadrenie, že služby boli žalobcovi skutočne aj dodané, nemá bez predloženia overiteľných dôkazov v danej veci vypovedaciu hodnotu. Podľa správneho súdu ani dodávateľ a ani žalobca ako odberateľ nepredložili žiadne dôkazy k dodaniu služby či už v elektronickej alebo fyzickej podobe argumentujúc povinnosťou mlčanlivosti, bezpečnostným tajomstvom či dôvernosťou informácie.
Pritom samotná skutočnosť, že žalobcu a jeho dodávateľa viazala zmluva o mlčanlivosti, nie je v danom prípade rozhodujúca, pretože na základe vyššie uvedeného vznikli správcovi dane oprávnené pochybnosti o tom, či bola predmetná služba dodaná osobou deklarovanou na predkladaných faktúrach, a bolo na žalobcovi ako daňovom subjekte, aby ich odstránil. 20.
Vo vzťahu k uneseniu dôkazného bremena správny súd upozornil na to, že žalobca síce predložil správcovi dane faktúry, ale predloženie faktúr je len jednou z podmienok pre uznanie odpočítania dane a nie je tým ešte preukázaná reálnosť a realizácia obchodnej transakcie.
21. Za danej dôkaznej situácie s poukazom na výsledky dokazovania vykonaného správcom dane bol správny súd toho názoru, že žalobcom deklarovaným dodávateľom nemohla vzniknúť daňová povinnosť na dani z pridanej hodnoty v zmysle § 19 zákona o DPH, a preto nemohlo ani žalobcovi vzniknúť právo na odpočítanie tejto dane. Podľa názoru správneho súdu správca dane ako aj žalovaný sa v dostatočnej miere zaoberali všetkými relevantnými skutočnosťami, ktoré boli rozhodujúce pre vydanie meritórneho rozhodnutia. Správny súd dodal, že skutkový stav zistený správcom dane a žalovaným je dostatočný, vychádza nielen z daňových dokladov predložených žalobcom, ale predovšetkým zo zistení, že týmto dokladom absentuje materiálny podklad. Žalobca mal možnosť vyjadriť sa ku všetkým zisteniam správcu dane a zaujať k nim stanovisko, čo i využil a na svojich procesných právach nebol žiadnym spôsobom poškodený. Záver správcu dane a žalovaného, ktorý urobili a ustálili vo svojich rozhodnutiach, zodpovedá zásadám logického myslenia a je v súlade aj s hmotnoprávnymi ustanoveniami zákona o DPH, pričom správny súd nezistil ani žiadne procesné pochybenia daňových orgánov, ku ktorým by
musel prihliadať.
III. Argumentácia účastníkov konania v kasačnom konaní
22. Proti napadnutému rozsudku podal žalobca (ďalej aj „sťažovateľ“) kasačnú sťažnosť z dôvodu, že správny súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 440 ods. 1 písm. g/ SSP). Sťažnostným návrhom sa sťažovateľ domáhal, aby kasačný súd zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil správnemu súdu na ďalšie konanie, alternatívne navrhol zrušiť rozhodnutie žalovaného (vrátane prvostupňového rozhodnutia) a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Žiadal tiež priznať náhradu trov konania v rozsahu 100 %. 23. Sťažovateľ namietal nesprávne právne závery správneho súdu, podľa ktorých mu nevzniklo právo na odpočet DPH podľa ust. § 49 ods. 1 zákona o DPH z dodávateľskej faktúry od spoločnosti Company MI s.r.o. Konkrétne namietal závery správneho súdu uvedené v bode 50 napadnutého rozsudku a síce, že nepreukázal reálne poskytnutie deklarovaných služieb spoločnosťou Company Ml s.r.o., a že nepredložil, za akým účelom uvedené služby mal prijať a ako ich použil na svoje dodávky. Uvedené konfrontoval s obsahom nasledovných svedeckých výpovedí: - výpoveďou svedka H.. U. B. zo dňa 13.05.2019 (manželky konateľa žalobcu), podľa ktorej mali byť výstupmi od H.. Q. S. (osoby poskytujúcej odbornú pomoc pre dodávateľa) akési prvotné úkony, zoznamy zariadení alebo materiálov použitých pri kontrole a skladbe sprievodnej dokumentácie. Tiež to mali byť nejaké zoznamy zariadení podľa požiadaviek na bezpečnostnú triedu a podľa požiadaviek na konkrétne umiestnenie v montáži. V týchto zoznamoch malo byť konkrétne uvedené, čo a pre ktoré zariadenie je nutné ku skladbe sprievodnej technickej dokumentácie podľa požiadaviek. Prínosom týchto pracovných výstupov malo byť to, že ľudia, ktorí robia danú kontrolu alebo skladajú sprievodnú technickú dokumentáciu následne vedia „toto urobiť podľa jeho výstupu vo veľmi krátkom čase“ (čo má byť asi najdôležitejšie kvôli tomu, že dodávatelia musia odovzdať sprievodnú technickú dokumentáciu v čo najkratšom čase spolu s montážou a musí mať status vyhovuje a bez pripomienok) a - výpoveďou svedka H.. Q. Y.U. zo dňa 12.03.2020, podľa ktorej prínosom pracovných výstupov H.. S. je prvotné poskytovanie informácie ohľadom technických zariadení, na ktorých participovali v rámci STD. Najdôležitejšie mali byť korektné informácie ohľadom vyhradených technických zariadení, rozdelenia týchto zariadení, ktoré vstupovali do jednotlivých technologických celkov alebo potrubných trás. 24. Sťažovateľ ďalej tvrdil, že mu spoločnosť Company MI s.r.o. poskytla služby projekčných a editačných prác na sprievodnej dokumentácii, na základe čoho mu bola vystavená sporná faktúra a tým mu vzniklo právo na odpočet DPH z tejto faktúry. 25. Sťažovateľ záverom argumentoval tým, že skutočné poskytnutie plnenia spoločnosťou Company MI s.r.o. a nesprávny právny názor správneho súdu je preukázaný aj tým, že medzi žalobcom (ako zamestnávateľom) a H.. Q. S.Ľ. (ako zamestnancom) bola dňa 31.01.2019 uzavretá pracovná zmluva, v ktorej sa H.. Q. S. zaviazal k výkonu pracovnej činnosti totožnej s činnosťou, ktorú vykonával v prospech spoločnosti Company MI s.r.o., ktorá bola predmetom spornej faktúry. 26. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti uviedol, že kasačná sťažnosť neobsahuje žiadne nové skutočnosti ako tie, ku ktorým sa už vyjadril.
IV. Právne posúdenie veci kasačným súdom
27. Prejednávaná vec bola dňa 07.03.2024 predložená Najvyššiemu správnemu súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „Najvyšší správny súd SR“), bola náhodným výberom technickými a programovými prostriedkami schválenými Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky pridelená na rozhodnutie senátu 1S a bola jej pridelená spisová značka 1Sfk/9/2024. 28. Senát Najvyššieho správneho súdu SR ako súdu kasačného (ďalej aj „kasačný súd“) preskúmal napadnutý rozsudok v medziach sťažnostných bodov [§ 438 ods. 2, § 445 ods. 1 písm. c), ods. 2 SSP], pričom po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 442 ods. 1, § 443 ods. 2 SSP v rozhodujúcom znení) a že ide o rozhodnutie, proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná (§ 439 ods. 1 SSP), vo veci v zmysle § 455 SSP nenariadil pojednávanie a po neverejnej porade senátu jednomyseľne dospel k záveru, že kasačná sťažnosť sťažovateľa je nedôvodná. Deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho správneho súdu SR www.nssud.sk podľa § 137 ods. 4 SSP v spojení s § 452 ods. 1 SSP. 29. Po preskúmaní napadnutého rozsudku a kasačnej sťažnosti, ako aj podkladového materiálu, kasačný súd dospel k záverom, ktoré odôvodňuje v nasledovnom texte.
V. Vybrané ustanovenia, z ktorých kasačný súd vychádzal
30. Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH: „Právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.“
31. Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH: „Platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.“ 32. Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH: „Právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.“ 33. Podľa § 24 ods. 1 Daňového poriadku: „Daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane pri správe daní, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.“
VI. Posúdenie námietok kasačnej sťažnosti
34. Kľúčovou otázkou v prejednávanej veci bolo, či závery správneho súdu potvrdzujúce závery daňových orgánov o nepriznaní práva na odpočet DPH sťažovateľovi z dôvodu nesplnenia hmotnoprávnych podmienok, vychádzajú zo správneho právneho posúdenia veci.
35. V zmysle § 49 ods. 1 a 2 zákona o DPH, ktorý je v tejto časti výsledkom implementácie smernice Rady 2006/112/ES z ?28. ?novembra 2006 o?spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty, nárok na odpočítanie DPH vzniká príjemcovi plnenia za predpokladu kumulatívneho splnenia hmotnoprávnych podmienok, ktorými sú: (1) že poskytovateľom plnenia je iná osoba registrovaná pre DPH (t. j. status osoby dodávateľa plnenia), (2) že predmetné plnenie fakticky existuje a nejde o fiktívne plnenie (t. j. materiálna existencia plnenia) a (3) že prijaté plnenie je príjemcom použité v rámci jeho ekonomickej činnosti. Pokiaľ vyššie uvedené hmotnoprávne podmienky na odpočítanie dane nie sú splnené, právo na odpočítanie DPH môže byť odopreté (rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 8Sžfk/16/2020 zo dňa 25.08.2022; rozhodnutia Súdneho?dvora EÚ vo veci Senatex zo dňa 15.09.2016, C-518/14, bod 28; vo veci Vikingo Fővállalkozó zo dňa 03.09.2020, C-610/19, bod 43; vo veci Kemwater ProChemie zo dňa 09.12.2021, C-154/20, bod 24).
36. Ľahká zneužiteľnosť práva na odpočet DPH viedla vnútroštátneho zákonodarcu k tomu, že prioritne zaťažil dôkazným bremenom na preukázanie splnenia hmotnoprávnych podmienok práva na odpočet dane práve daňový subjekt, ktorý si toto právo uplatňuje (§ 24 ods. 1 Daňového poriadku, rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžf/10/2015 zo dňa 03.02.2016, sp. zn. 6Sžfk/7/2016 zo dňa 27.09.2018, sp. zn. 5Sžfk/15/2018 zo dňa 30.04.2019 a iné). Obchodné transakcie pritom nepostačuje deklarovať len po formálnej stránke (vystavenou faktúrou, zmluvou), predložené doklady musia byť odrazom reálneho plnenia, ktoré v prípade vzniku pochybností preukazuje daňový subjekt. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane uznaný (rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9Sžfk/1/2019 zo dňa 21.04.2020, bod 40, publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR a rozhodnutí súdov pod R 26/2021;
sp. zn. 6Sžfk/20/2018 zo dňa 11.06.2019, body 49 a 50, publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov pod R 6/2020). 37. Dôkazné bremeno daňového subjektu však nie je neobmedzené (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžfk/40/2018 zo dňa 03.09.2019, bod 54).
Prenos dôkazného bremena medzi daňovým subjektom a správcom dane má svoje pravidlá. Platiteľ dane, ktorý si chce odpočítať DPH, má dve povinnosti, a to povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenie dokázať. Povinnosť tvrdiť spočíva v samotnom uplatnení práva na odpočet DPH za splnenia zákonnom stanovených podmienok a následne povinnosť dokázať svoje tvrdenie vyjadruje dôkazné bremeno daňového subjektu. Úlohou správcu dane je následne verifikovať skutočnosti, ktoré daňový subjekt preukazuje. Výsledok verifikácie však musí byť dostatočne podložený zisteniami správcu dane. To znamená, že nepostačuje len odôvodnenie správcu dane, že daňový subjekt neuniesol dôkazné bremeno, pokiaľ zmysluplne a logicky nespochybní predložené tvrdenia a dôkazy. V tomto kontexte správca dane tiež nesie dôkazné bremeno, ktoré unesie len v prípade, že dokáže vážny a dôvodný nesúlad skutočnosti s účtovníctvom daňového subjektu. Aby správca dane svoje dôkazné bremeno uniesol, je nutné, aby identifikoval konkrétne skutočnosti, ktoré vzbudzujú jeho pochybnosti o tvrdeniach daňového subjektu.
V prípade, že správny orgán unesie svoje dôkazné bremeno, tak je opäť povinnosť preukazovať svoje tvrdenia (resp. ich korigovať) na strane daňového subjektu, pričom spravidla využíva iné dôkazy než tie, ktoré už správca dane vierohodne spochybnil. Zároveň je tiež potrebné zdôrazniť, že daňový subjekt je povinný preukazovať len skutočnosti, ktoré sám tvrdí a deklaruje (§ 24 ods. 1 v spojení s § 45 ods. 2 písm. e/ Daňového poriadku).
Dôkazné bremeno sa teda prerozdeľuje, resp. prelieva v závislosti od faktického a dôkazného stavu konania. 38. Kasačný súd po oboznámení sa so spisovým materiálom (administratívnym a súdnym spisom) a po preskúmaní napadnutého rozsudku ako i argumentov sťažovateľa a žalovaného dospel k presvedčeniu, že kasačná sťažnosť je nedôvodná. Kasačný súd sa stotožnil s názorom správneho súdu, ako i daňových orgánov, o nesplnení hmotnoprávnych podmienok na odpočítanie DPH, keď sťažovateľ nepreukázal reálnu existenciu prijatej služby.
39. Primárne kasačný súd podotýka, že úspech v kasačnom konaní ako aj kvalita odôvodnenia rozhodnutia kasačného súdu značne závisia od kvality kasačnej sťažnosti a formulácie kasačných námietok, a to vzhľadom na zásadu viazanosti kasačného súdu sťažnostnými bodmi (§ 453 ods. 2 SSP). Strohá sťažnostná argumentácia vedie k vybaveniu kasačnej sťažnosti len v zodpovedajúcej - nízkej miere detailov (viď napr. rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 1Svk/42/2023 zo dňa 26.06.2025).
40. V prejednávanej veci možno konštatovať, že v kasačnej sťažnosti vyjadril sťažovateľ len strohý a všeobecný nesúhlas so záverom správneho súdu o nepreukázaní hmotnoprávnych podmienok pre odpočítanie dane, doslovne citoval zo svedeckých výpovedí dvoch svedkov
(H.. U. B. U. H.. Q. Y.), z ktorých táto nesprávnosť mala vyplývať a napokon poukázal na skutkovú okolnosť neskoršieho uzavretia zmluvy medzi sťažovateľom a H.. Q. S.. Vlastná sťažnostná argumentácia bola obsiahnutá na necelých dvoch stranách textu.
Z dôvodu vyššie uvedenej zásady viazanosti súdu sťažnostnými bodmi sa preto kasačný súd obmedzí na uplatnené sťažnostné námietky a podstatu veci. 41. Dôvodom pre neuznanie odpočítania dane zo spornej faktúry v prejednávanej veci bolo nesplnenie hmotnoprávnej podmienky pre odpočítanie dane, konkrétne materiálnej existencie
plnenia. Splnenie podmienok pre uplatnenie práva na odpočet DPH zo spornej faktúry, predmetom ktorej boli projekčné a editačné práce na sprievodnej technickej dokumentácii, žalobca preukazoval formálnymi dokladmi - faktúrou, objednávkou, zmluvou a tiež svedeckými výpoveďami o. i.
H.. U. B. (manželky konateľa žalobcu), H.. Q. S. (osoby poskytujúcej výpomoc deklarovanému dodávateľovi) a H.. Q. Y. (spolupracovníka žalobcu). Daňové orgány tieto dôkazy v kontexte skutočností zistených počas daňovej kontroly a vyrubovacieho konania (bližšie uvedených v ods. 5 až 7 tohto rozsudku) vyhodnotili ako nepreukazujúce dodanie deklarovanej služby. Žalobcovi odmietli priznať nárok na odpočet
DPH pre neunesenie dôkazného bremena o splnení hmotnoprávnych podmienok pre vznik práva na odpočítanie dane. 42. Kasačný súd sa stotožnil so záverom správneho súdu, ako i daňových orgánov, že samotné vyjadrenia svedkov, že služby boli dodané, boli pomerne všeobecné, obsahujúce nezrovnalosti a nemali bez predloženia iných overiteľných dôkazov v danej veci dostatočnú vypovedaciu
hodnotu. Daňové orgány mali dôvodné pochybnosti už o samotnej existencii a obsahu materiálneho plnenia, keďže medzi predmetom plnenia uvedeným na faktúre, predmetom plnenia tvrdeným žalobcom a predmetom plnenia opísaným svedkami bol nesúlad, ktorý nebol sťažovateľom presvedčivo vysvetlený. Na faktúre boli služby vymedzené ako projekčné a editačné práce na STD (sprievodnej technickej dokumentácii). Podľa tvrdení žalobcu spornou faktúrou deklarované služby súviseli s objednávkami od spoločností CHEMCOMEX a.s. a Škoda JS a.s. (na základe ktorých sa mal žalobca podieľať na úkonoch súvisiacich so STD pri dostavbe 3. a 4. bloku jadrovej elektrárne) a mala spočívať v určení bezpečnostnej triedy
jednotlivých zariadení. Táto bezpečnostná trieda však podľa vyjadrení vedúcich organizačných zložiek spoločností odberateľov už bola vopred určená. Podľa svedka H.. Q. S. (osoby poskytujúcej odbornú pomoc pre deklarovaného dodávateľa) bolo jeho úlohou posúdenie skladby dokumentácie a jej relevantnosti. Toto tvrdenie však nebolo vierohodné vzhľadom na to, že vedúci organizačných zložiek odberateľov nepotvrdili akékoľvek vynášanie technickej dokumentácie z priestorov elektrárne. Vo veci sťažovateľa tak nebolo ani jednoznačne ustálené, čo bolo vlastne obsahom sporných služieb a tento obsah nebol ani preukázaný. Kasačný súd pritom stabilne zastáva názor, že od sťažovateľa možno spravodlivo požadovať, aby vedel vysvetliť a preukázať podstatu ním realizovaného obchodného vzťahu, okolnosti dodania deklarovaných služieb a ich ekonomický prínos (porov. rozsudky Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 1Sfk/38/2023 zo dňa 31.03.2025 a sp. zn. 1Sfk/90/2023 zo dňa 31.07.2025).
43. Okrem toho kasačný súd podotýka, že pri povahe fakturovaného plnenia (projekčné a editačné práce na sprievodnej technickej dokumentácii), je prakticky nemožné, aby výstupy takéhoto druhu plnenia neboli akokoľvek zachytené na hmotnom substráte (v papierovej či elektronickej forme) preukazujúcom reálnosť skutkového deja obchodnej transakcie.
Aj podľa vyjadrenia konateľa dodávateľa mali fakturované služby spočívať v spracovaní technickej dokumentácie v pdf formáte. Sťažovateľ sa síce v administratívnom konaní odvolával na bezpečnostné tajomstvo a povinnosť mlčanlivosti, správny súd však k tomu uviedol, že zmluvný záväzok sťažovateľa zachovávať mlčanlivosť nemá vplyv na povinnosť preukázať splnenie podmienok pre vznik práva na odpočítanie PDH, teda verejnoprávneho nároku voči
štátnemu rozpočtu. V kasačnej sťažnosti tento záver sťažovateľ ani nijako nerozporoval a námietku nemožnosti predložiť hmotné výstupy neuplatnil. 44. Daňovým orgánom nebolo zrejmé ani to, ako mal žalobca poskytnuté služby ďalej fakturovať svojim odberateľom, keďže tým žalobca fakturoval len práce, ktoré boli vykonané v areáli jadrovej elektrárne (podľa doložených denných záznamov a evidencie dochádzky), pritom H.. Q. S. mal vykonávať práce doma. To, že náklady spojené s úhradou spornej faktúry dodávateľovi sťažovateľa boli zohľadnené pri vypracovaní cenovej ponuky pre odberateľov sťažovateľa, nebolo podložené žiadnym dôkazom. Skutočnosť, že H.. Q. S. mal vykonávať sporné práce doma na základe poskytnutých podkladov, nebola potvrdená ani výpoveďami vedúcich organizačných zložiek odberateľov, ktorí nemali vedomosť o vynášaní akýchkoľvek podkladov z priestorov jadrovej elektrárne.
45. Za tejto situácie je potom podstatná tá skutočnosť, že ani samotný sťažovateľ nevedel správcovi dane predložiť žiadne relevantné dôkazy (ktoré by správcom dane neboli spochybnené), ktoré by hodnoverne preukázali realizáciu deklarovaného obchodu.
Existencia plnenia medzi sťažovateľom a jeho deklarovaným dodávateľom tak i naďalej ostala sporná. 46. Sťažovateľ v kasačnej sťažnosti poukazoval na výpoveď H.. U. B. (manželky konateľa žalobcu) a H.. Q. Y. (spolupracovníka žalobcu), ktorými mali títo svedkovia potvrdiť reálne poskytnutie deklarovaných služieb, ako aj to, za akým účelom ich mal sťažovateľ prijať a následne použiť. Podľa kasačného súdu manželka konateľa žalobcu síce vo svojej výpovedi všeobecne opísala výstupy od H.. Q. S. (akési prvotné úkony, zoznamy), ale jej všeobecná a neurčitá výpoveď nebola spôsobilá vyvrátiť pochybnosti vznesené daňovými orgánmi, pretože v nej absentovali akékoľvek podrobnosti o dodanej službe (o konkrétnom predmete či konkrétom obsahu služby, čase, predložených podkladoch) a ani nebola ďalej overiteľná inými dôkazmi. Pokiaľ povaha plnenia resp. výstupy v zmysle spornej faktúry, mali byť akési prvotné úkony, resp. zoznamy zariadení či materiálov, pričom na základe týchto výstupov „ľudia, ktorí robia danú kontrolu alebo skladali sprievodnú technickú dokumentáciu, následne vedeli
toto urobiť podľa jeho výstupu“, sťažovateľ ich existenciu mal správcovi dane preukázať. Kasačný súd by za situácie, kedy sú fakturovanými službami akési zoznamy či výstupy, ktoré sú podkladom pre prácu iných ľudí, od sťažovateľa dôvodne očakával, aby bol schopný tvrdené dodanie a následné použitie služieb aj preukázať skutočnými výstupmi z fakturovanej činnosti. Ako však kasačný súd uviedol vyššie, nijaké konkrétne výstupy zachytené na hmotnom substráte sťažovateľ napriek povahe služieb spočívajúcej v prácach na technickej dokumentácii
nepredložil. Podľa kasačného súdu ani výpoveď svedka H.. Q. Y. (zo dňa 12.03.2020) ohľadom prínosu pracovných výstupov H.. Q. S. a tiež ich všeobecné opísanie, neposkytuje konkrétne informácie o dodanej službe zo spornej faktúry (v akom rozsahu a obsahu mala byť poskytnutá, informácie o odovzdaní, čase, termíne, z akých podkladoch vychádzala) a nebola overiteľná ďalšími dôkazmi.
47. Pokiaľ sťažovateľ v kasačnej sťažnosti tvrdí, že deklarované služby mu boli poskytnuté, na základe čoho mu bola vystavená sporná faktúra a tým mu vzniklo právo na odpočet DPH z tejto faktúry, kasačný súd pripomína, že samotná faktúra (v prípade pochybnosti o existencii služby) bez ďalšieho nie je spôsobilá preukázať ktorúkoľvek z hmotnoprávnych podmienok odpočtu DPH (obdobne napr. rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9Sžfk/1/2019 zo dňa 21.04.2020, bod 40, publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR a rozhodnutí súdov pod R 26/2021; sp. zn. 6Sžfk/20/2018 zo dňa 11.06.2019, body 49 a 50, publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR a rozhodnutí súdov pod R 6/2020).
48. Pokiaľ ide o tvrdené uzatvorenie pracovného pomeru medzi sťažovateľom a H.. Q. S. (v roku 2019), v ktorej sa mal H.. Q. S. zaviazať vykonávať pre sťažovateľa totožnú činnosť ako bol predmet spornej faktúry, sťažovateľ jednak neoznačil dôkaz v administratívnom spise, z ktorého má táto skutočnosť vyplývať, a čo je podstatnejšie, ide o tvrdenie v danej dôkaznej situácii nespôsobilé vplývať na závery daňových orgánov a správneho súdu ohľadom nepreukázania existencie spornej služby od spoločnosti Company MI s.r.o. v zdaňovacom období november 2017.
49. Kasačný súd záverom opakuje, že bolo povinnosťou sťažovateľa predložiť dôkazy preukazujúce oprávnenosť jeho nároku na odpočítanie dane. Pokiaľ si sťažovateľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne
uskutočnené. Za stavu, keď sťažovateľ nepreukázal skutočnú realizáciu zdaniteľných obchodov a ním predložené formálne doklady a výpovede svedkov nemali takú výpovedaciu hodnotu, aby vyvrátili pochybnosti správcu dane, hoc bol riadne oboznámený s pochybnosťami správcu dane, nepreukázal splnenie hmotnoprávnych podmienok na odpočítanie dane.
VII. Záver
50. Vzhľadom na vyššie uvedené kasačný súd konštatuje, že kasačná sťažnosť sťažovateľa je v plnom rozsahu nedôvodná, a z tohto dôvodu ju kasačný súd podľa § 461 SSP zamietol. 51. O trovách kasačného konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 1 SSP v spojení s § 167 ods. 1 SSP. Sťažovateľ (žalobca) v kasačnom konaní úspech nemal, pričom žalovanému náhrada trov kasačného konania prislúcha len v prípade, ak to možno spravodlivo požadovať a po splnení zákonom stanovených podmienok len výnimočne (§ 168 SSP), ktoré v danom prípade nenastali, a preto kasačný súd účastníkom konania nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznal. 52. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0 (§ 463 SSP v spojení s § 139 ods. 4 SSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu opravný prostriedok nie je prípustný.
V Bratislave dňa 26. septembra 2025