1Sfk/98/2022

1. Daňový úrad Žilina, pobočka Námestovo (ďalej ako „správny orgán prvého stupňa alebo správca dane“) vykonal u žalobcu daňovú kontrolu, o výsledku ktorej vyhotovil Protokol č. 100344791/2019 zo dňa 31.januára 2019 a Protokol č. 100431411/2019 zo dňa 31.januára 2019. Daňovou kontrolou bolo zistené, že spoločnosť NeoTec Martin, s.r.o. si v zdaňovacom období december 2016 uplatnila odpočítanie dane vo výške 4100,40 eur z dodávateľskej faktúry č. 160061 zo dňa 31.novembra 2016 od spoločnosti TK WLP s.r.o. za odvysielanie reklamných spotov za mesiac november 2016 na základe rámcovej zmluvy o obchodnej spolupráci o zabezpečení reklamy na veľkoplošných obrazovkách. Odpočítanie dane bolo preukázané len samotnou faktúrou (s prílohami) bez ďalších relevantných dôkazov. Žalobca uviedol, že spoločnosť TK WLP s.r.o. bola sprostredkovateľom reklamných služieb, pričom išlo o odvysielanie podnikateľskej činnosti žalobcu na LED obrazovkách realizovaných subdodávateľom TREZ Slovakia s.r.o., Kysucká 62 Košice -mestská časť Západ. 2. Správca dane rozhodnutím č. 101337107/2019 zo dňa 3.júna 2019 (ďalej aj „prvostupňové rozhodnutie“) daňovému subjektu NeoTec Martin, s.r.o. podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/ 2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „daňový poriadok“) vyrubil rozdiel dane v sume 4100,40 eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie december 2016. 3. Proti prvostupňovému rozhodnutiu správcu dane podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný rozhodnutím č. 102455767/2019 zo dňa 29.októbra 2019, ktorým podľa § 74 ods. 4 daňového poriadku potvrdil prvostupňové rozhodnutie správcu dane. Stotožnil sa so zisteným skutkovým stavom správcu dane ako i s jeho právnym posúdením. Podľa žalovaného dodanie sa ukázalo len ako formálne, nebolo preukázané, že predmet uvedený na faktúrach od dodávateľov bol pravdivý, a že týmto dodávateľom vznikla daňová povinnosť v zmysle § 19 ods. 1 a 2 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v platnom znení ( ďalej len „zákon o DPH“), ktorá po splnení ďalších zákonných podmienok zakladá nárok na odpočítanie dane u odberateľa v zmysle § 49 ods. 1 a 2 písm. a) v nadväznosti na § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH.

4. Krajský súd konštatoval, že v zdaňovacom období december 2016 správca dane nepriznal žalobcovi odpočítanie dane z pridanej hodnoty podľa faktúry od dodávateľa žalobcu TK WLP s.r.o., Kutuzovova 3828, 085 01 Bardejov za zdaňovacie obdobie november 2016 vo výške 4.100,40 eur. Predmetom dodania bolo odvysielanie reklamného spotu na základe rámcovej zmluvy o obchodnej spolupráci o zabezpečení reklamy na vymedzených veľkoplošných

5. Námietky žalobcu vyhodnotil správny súd ako nedôvodné. Pokiaľ žalobca mienil upriamiť pozornosť súdu na to, že ak daňový orgán nekoná v súlade so zákonom alebo koná nad rámec zákona, dochádza k porušovaniu subjektívneho práva daňového subjektu na zákonný postup daňového orgánu a uvádza len všeobecné právne názory a závery ako aj odkazy na k týmto sa viažucu judikatúru a pri absencii vymedzenia konkrétnych rozporov a nesúladu rozhodnutia správcu dane a žalovaného ako aj ich postupov, ktoré viedli k vydaniu ich rozhodnutí, správny súd v tejto časti žiadne konkrétne vecné hodnotenia a závery uviesť nemôže.

6. Ako ďalej uviedol krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku, žalobca namietal, že daňový poriadok neumožňuje vydať v daňovej kontrole dva protokoly z daňovej kontroly. Táto námietka správnym súdom nie je hodnotená ako dôvodná. Správny súd pri tomto konštatovaní poukazuje na právnu úpravu podľa § 46 ods. 8 daňového poriadku. Táto právna úprava

protokolu podľa § 46 ods. 9 písm. a) daňového poriadku. Postup správcu dane, ktorý vystavil v predmetnej daňovej kontrole dva protokoly (Protokol č. 100344791/2019 zo dňa 31.januára 2019 - protokol so zisteniami porušení zákona o DPH a Protokol č. 100344789/2019 zo dňa 31.januára 2019 - protokol bez zistení porušení zákona o DPH), teda v rozpore s úpravou § 46 ods. 8 daňového poriadku nebol a námietka žalobcu v tomto smere nie je správnym súdom vyhodnotená ako dôvodná.

8. Krajský súd tiež poukázal na to, že žalobca ďalej namietal, že protokol z kontroly neobsahuje podstatnú náležitosť podľa § 47 písm. h) daňového poriadku, teda uvedenie kontrolných zistení a vyhodnotenie dôkazov. Ani táto námietka žalobcu správnym súdom nie je vyhodnotená ako dôvodná. Z obsahu protokolu číslo 100344791/2019 zo dňa 31.januára 2019, ktorý je súčasťou administratívneho spisu, vyplýva konštatovanie týkajúce sa zdaňovacieho obdobia december 2016, pokiaľ ide o vymedzenie náležitosti protokolu - preukázaných kontrolných zistení a vyhodnotenie dôkazov, to na strane 4 a nasl. Uvedená časť označeného protokolu spĺňajúca obsahovú požiadavku kladenú na protokol z daňovej kontroly podľa § 47 písm. h) daňového poriadku zahŕňa i sumarizáciu a vyhodnotenie dôkazov (strana 5 a nasl.) zo strany správcu dane, viažuce sa i k zdaňovaciemu obdobiu december 2016.

9. Pokiaľ žalobca ďalej namietal, že správca dane odmietol vykonať dôkaz kontrolnými výkazmi dodávateľa, pričom tieto sú spôsobilé preukázať vznik daňovej povinnosti dodávateľa daňového subjektu, nie je ani táto námietka dôvodná. Správny súd poukazuje na úpravu podľa § 24 ods. 2 daňového poriadku, v zmysle ktorej nie je správca dane pri vykonávaní dôkazov viazaný dôkaznými návrhmi daňového subjektu. Z tejto právnej úpravy vyplýva, že správca dane nie je povinný vykonať všetky daňovým subjektom navrhnuté dôkazy a vždy je vecou jeho úsudku a vyhodnotenia, teda jeho úvahy pri hodnotení relevantnosti a závažnosti navrhnutého dôkazu vrátane posúdenia schopnosti navrhnutého dôkazu preukázať alebo nie skutočnosti relevantné pre správne určenie dane, či k vykonaniu daňovým subjektom navrhnutého dôkazu pristúpi a vykoná ho alebo nie. 10. Ďalej žalobca namietal, že správca dane mal pri nadobudnutí pochybností o reálnom uskutočnení obchodov presne špecifikovať dôkazy, ktoré nad rámec zákona požaduje od žalobcu na preukázanie deklarovaných obchodov, a to neurobil, len v odôvodnení svojho

11. Správny súd v nadväznosti na rozsiahlu repliku žalobcu učinenú jeho podaním zo dňa 26. januára 2021 opätovne konštatuje, že pri prejednaní tejto veci, ktorá je konaním o všeobecnej správnej žalobe podľa § 177 a nasl. Správneho súdneho poriadku ( ďalej aj „SSP“), sa v celom rozsahu uplatní zásada koncentrácie rozsahu a dôvodov žaloby v zmysle úpravy § 183 SSP. Nakoľko replika zo dňa 26. januára 2021 bola učinená žalobcom po nastúpení účinkov koncentrácie, podrobil správny súd vecnému hodnoteniu pri prieskume zákonnosti napadnutého rozhodnutia a rozhodnutia správcu dane len tú argumentáciu podľa repliky žalobcu, ktorá bola, pokiaľ ide o jej vecný základ, obsiahnutá už vo včas podanej správnej žalobe a predstavovala len rozvinutie už takto včas vymedzených žalobných bodov.

veci. V posudzovanej veci podľa objednávky žalobcu na vypracovanie znaleckého posudku bolo znalcovi zadané odpovedať výsostne len na právne otázky, a to konkrétne sa zoberať splnením alebo nesplnením hmotnoprávnych podmienok odpočtu dane z pridanej hodnoty podľa Smernice 2006/112/ES a zákona o DPH a stanoviť správnu výšku DPH.

predložený znalecký posudok, ktorý je súkromným znaleckým posudkom H.. X. E., rieši výlučne právne posúdenie prejednávanej veci pred správnym súdom, nemôže mať vplyv na zistenie skutkového stavu v danej veci a je teda právne irelevantný, z ktorého dôvodu správny súd návrh žalobcu na doplnenie dokazovania znaleckým posudkom H.. X. E.. 03/2020 zo dňa 25.septembra 2020 zamietol.

Alternatívne žalobca navrhol postupovať podľa § 100 ods. 1 písm. c/ SSP a pre ten prípad, že správny súd nebude považovať prejudiciálne otázky Najvyššieho správneho súdu Českej republiky (ďalej len „NSS ČR“) za vecné vo vzťahu k predmetu tohto konania a súčasne má pochybnosť o tom, či vie rozhodnúť o správnej žalobe, aby sám podal na SD EÚ návrh na začatie konania o prejudiciálnej otázke majúc za to, že závery žalovaného a správcu dane v napadnutých rozhodnutiach sú v rozpore s výkladom práva EÚ; v podaní aj navrhol otázky, ktoré by správny súd mal SD predložiť.

14. Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ včas kasačnú sťažnosť z dôvodu, že krajský súd v konaní a pri rozhodovaní porušil zákon tým, že nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( § 440 ods.1 písm. f) SSP) a rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 440 ods. 1 písm. g/ SSP).

ďalšie konanie. 15. Sťažovateľ v kasačnej sťažnosti v rámci vymedzených sťažnostných dôvodov uviedol najmä tieto sťažnostné body: - nezohľadnenie argumentácie sťažovateľa uvedenej v replike, súd nesprávne pristúpil k posúdeniu argumentácie sťažovateľa uvedenej v replike, ktorú vo významnej časti posúdil ako vznesenie nových žalobných dôvodov uplatnených po uplynutí lehoty na podanie správnej žaloby, nejednalo sa o nové žalobné námietky ale o rozvinutie argumentácie a doplnenie právneho zdôvodnenia k už vzneseným žalobným dôvodom; - nezohľadnenie návrhu sťažovateľa na prerušenie konania a položenie prejudiciálnych otázok, sťažovateľ dal do pozornosti krajského súdu aktuálnu judikatúru SD EÚ, položenie prejudiciálnych otázok zo strany NSS ČR vo veci C-145/20, súd riadne neuviedol dôvody, prečo nepovažuje za potrebné otázku položiť, v tejto súvislosti je teda rozsudok nedostatočne

právo sťažovateľa na odpočítanie DPH; - TK WLP s.r.o. priznala v príslušnom čase daňovú povinnosť zo všetkých dodávok služieb vykonaných voči sťažovateľovi, je nesprávnym právnym posúdením krajského súdu, ak kontrolné výkazy nepovažuje za dôkaz; - finančné orgány a krajský súd stotožniac sa s ich závermi a právnym posúdením vykonaných dôkazov neprimerane zaťažili daňový subjekt dôkazným bremenom žiadajúc ďalšie dôkazy, sťažovateľ trvá na tom, že už v daňovej kontrole uniesol svoje vlastné dôkazné bremeno, zabezpečil všetky dôkazy, ktoré bolo vzhľadom na prijaté plnenie rozumné a primerané od neho očakávať a to konajúc s odbornou starostlivosťou; - nesprávne vymedzenie prenosu dôkazného bremena zo strany správneho súdu ako aj správnych orgánov, pričom sťažovateľ argumentoval judikatúrou NS SR sp. zn. 6Sžf/10/2012, sp. zn. 8Sžfk/1/2018; - rovnako argumentoval tým, že skutočnosť, že dodávateľ sťažovateľa, resp. jeho subdodávatelia boli nekontaktní a nepredložili žiadne dôkazy na podporu svojich svedeckých

dôkazov; - správny súd nesprávne vyhodnotil a zaujal nesprávne právne závery k znaleckému posudku č. 03/2020 zo dňa 27.septembra 2020 vyhotoveného H.. X. E., súd sa mal podľa názoru sťažovateľa oboznámiť s metodikou znaleckého skúmania a zdôvodnenia metodológie znalca pri znaleckom skúmaní a až potom z posudku vyvodzovať závery;

16. V kasačnej sťažnosti sťažovateľ ďalej navrhol, aby sa kasačný súd obrátil na Súdny dvor EÚ a položil v rámci prejudiciálneho konania nasledovné otázky: 1) Je s právom Únie zlučiteľná vnútroštátna prax, ktorá podriaďuje uplatnenie práva na odpočítanie, pokiaľ ide o DPH a daň z príjmov právnických osôb, tým, že dotknuté subjekty majú okrem daňovej faktúry disponovať inými podpornými dokladmi, pričom disponujú aj niektorými inými dokladmi (ako napríklad fotodokumentácia a svedecké výpovede), t.j. ďalšími dodatočnými podpornými dokladmi, ktoré vnútroštátne daňové predpisy jasne a presne nevymedzujú, a to aj v prípade, ak dotknuté subjekty nie sú schopné poskytnúť iné dôkazy o tom, že vykonané hospodárske transakcie sú skutočné? 2) Bránia zásady neutrality, proporcionality a ekvivalencie uplatňovaniu práva na odpočítanie, pokiaľ ide o DPH a daň z príjmov právnických osôb, v prípade dobromyseľnej obchodnej spoločnosti, ktorá z daňového hľadiska nedopustila pochybenia a ktorej sa odopiera právo na odpočítanie z dôvodu daňového postupu jej dodávateľov, o ktorom sa predpokladá, že

dodávateľov? 3) Ak by bolo potrebné na základe odpovedí na vyššie uvedené otázky nevyhnutné prísť k záveru, že existencia plnenia z faktúr nebola relevantne spochybnená a daňové bremeno sa neprenieslo na daňový subjekt, resp. že daňový subjekt podľa svojich najlepších možností dostatočne preukázal spoločnú existenciu plnenia z faktúr, má sa Smernica č. 2006/112/ES vykladať tak, že bráni takej vnútroštátnej právnej úprave a vnútroštátnej rozhodovacej praxi súdov alebo iných kompetentných orgánov, podľa ktorej je možné právo na odpočítanie dane z pridanej hodnoty uplatniť len v prípade, že daňový subjekt preukáže, že jej tovar alebo službu (zdaniteľné plnenie) dodala zdaniteľná osoba uvedená vo faktúre? 4) Ak by bola odpoveď na predchádzajúcu otázku kladná a daňový subjekt uvedenú dôkaznú povinnosť nesplní, pretože nebude dostatočne preukázané, že zdaniteľné plnenie dodala zdaniteľná osoba uvedená vo faktúre, možno tomuto daňovému subjektu odoprieť právo na odpočet dane na vstupe bez toho, aby bolo preukázané, že táto zdaniteľná osoba vedela alebo mohla vedieť, že nadobudnutím tovaru alebo služieb zúčastňuje daňového podvodu?

IV. Právne posúdenie veci kasačným súdom

18. Prejednávaná vec bola dňa 19.09.2022 predložená Najvyššiemu správnemu súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „Najvyšší správny súd SR“), bola náhodným výberom technickými a programovými prostriedkami schválenými Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky pridelená na rozhodnutie senátu 1S a bola jej pridelená spisová značka 1Sfk/98/2022. 19. Senát Najvyššieho správneho súdu SR ako súdu kasačného (ďalej aj „kasačný súd“) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu v medziach sťažnostných bodov [§ 438 ods. 2, § 445 ods. 1 písm. c), ods. 2 SSP], pričom po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 442 ods. 1, § 443 ods. 2 SSP v rozhodujúcom znení) a že ide o rozhodnutie, proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná (§ 439 ods. 1 SSP), vo veci v zmysle § 455 SSP nenariadil pojednávanie a po neverejnej porade senátu jednomyseľne dospel k záveru, že kasačná sťažnosť sťažovateľa je dôvodná. Deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho správneho súdu SR www.nssud.sk podľa § 137 ods. 4 SSP v spojení s § 452 ods. 1 SSP. 20. Po preskúmaní napadnutého rozsudku správneho súdu a kasačnej sťažnosti, ako aj podkladového materiálu, kasačný súd dospel k záverom, ktoré odôvodňuje v nasledovnom texte.

V. Posúdenie námietok kasačnej sťažnosti

22. Z vyššie uvedených vecí kasačný súd v zmysle § 464 ods. 1 SSP osobitne poukazuje na rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 5Sfk/100/2022 zo dňa 26.10.2023 (zdaňovacie obdobie september 2016), ktorý sa týkal tej istej daňovej kontroly u žalobcu (zdaňovacie obdobia január 2016 až december 2016). Zohľadniac uvedené skutočnosti kasačný súd poukazuje na odôvodnenie tohto rozsudku, s ktorým sa konajúci kasačný súd v plnom rozsahu stotožňuje, na toto rozhodnutie poukazuje a v príslušnom rozsahu ho uvádza s prípadnými úpravami textu v hranatých zátvorkách. Odseky odôvodnenia citovaného rozsudku sú v záujme prehľadnosti číslované v kontinuite s predchádzajúcimi odsekmi odôvodnenia tohto rozsudku.

. Kasačný súd je presvedčený, že i keď tento dôkaz sám o sebe nie je nespochybniteľný, tak stále môže dopomôcť k dokresleniu skutkového stavu pre správcu dane. Totiž, ak by mal dodávateľ MMBC Alfa, s.r.o. v kontrolných výkazoch vedené faktúry, na základe ktorých si sťažovateľ uplatnil odpočet DPH, tak by tento dôkaz mohol, i keď len čiastkovo, preukazovať riadne vedenie týchto faktúr v účtovníctve dodávateľa MMBC Alfa, s.r.o. a tým vyvracať tvrdenie správcu dane, že pokiaľ nie je možné skontrolovať účtovníctvo dodávateľa uvedeného na faktúre, tak nie je možné považovať faktúry za vierohodné, pretože nie je možné zistiť, či má takýto subjekt vôbec tento doklad vo svojom účtovníctve zaúčtovaný a daň odvedenú. Tento záver podporuje aj účel kontrolných výkazov, ktorý zákonodarca vyjadril v dôvodovej správe k novele uskutočnenej zákonom č. 360/2013 Z.z. nasledovne: „Kontrolný výkaz, ako dokument obsahujúci informácie o vymedzených dodávkach tovaru a služieb platiteľov dane na vstupe aj výstupe, predstavuje jedinečný zdroj informácií pre finančnú správu.

Krížovou kontrolou údajov, uvedených v kontrolných výkazoch vzájomne obchodujúcich platiteľov dane, bude možné napríklad: - odhaliť tuzemské a cezhraničné karuselové podvody - odhaliť machinácie s faktúrami, ako sú napr. nezaradenie faktúr do účtovníctva dodávateľa, pričom odberateľ z nich uplatňuje odpočítanie dane, výmena faktúr, vystavenie fiktívnych faktúr, nevystavenie faktúr, vystavenie faktúr neplatiteľmi dane, uplatnenie si odpočtu dvakrát z tej istej faktúry - monitorovať rizikových platiteľov dane - preventívne pôsobiť proti uvádzaniu nepravdivých údajov“

. . . . . . . Kasačný súd súhlasí so záverom správneho súdu, podľa ktorého správca dane nie je povinný vykonať každý dôkaz navrhnutý daňovým subjektom. V zmysle § 24 ods. 2 daňového poriadku je však povinný pri vedení dokazovania čo najúplnejšie zistiť skutkový

Pomáhajú však dotvárať celkový obraz o zdaniteľnom obchode. S ohľadom na uvedené skutočnosti kasačný súd vyhodnotil predmetnú námietku ako dôvodnú. 14. K posúdeniu námietok týkajúcich sa splnenia hmotnoprávnych podmienok pre odpočítanie DPH kasačný súd uvádza, že hmotnoprávnymi podmienkami pre uznanie odpočtu dane z pridanej hodnoty sú: a) tovar alebo služby, na ktorých zakladá právo na odpočítanie dane, musia byť dodané alebo poskytnuté inou zdaniteľnou osobou (status dodávateľa), b) predmetné plnenie fakticky existuje a nejde o fiktívne plnenie (tzv. materiálna existencia plnenia) a c) zdaniteľná osoba dotknuté tovary alebo služby následne použila na účely svojich vlastných zdaniteľných plnení. Tieto požiadavky pritom vyplývajú z ustanovení § 19 ods. 1, § 49 ods. 1, § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH, ako aj z čl. 168 písm. a) smernice Rady 2006/112/ ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty (porovnaj rozsudok sp. zn. 2Sfk/12/2021 z 29. mája 2023).

17. Pre posúdenie tejto veci považuje kasačný súd za zásadný rozsudok Súdneho dvora Európskej únie C-610/2019 z 3. septembra 2020, podľa ktorého: Smernica Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty v spojení so zásadami daňovej neutrality, efektivity a proporcionality sa má vykladať v to zmysle, že bráni vnútroštátnej praxi, na základe ktorej daňový orgán zamietne zdaniteľnej osobe právo na odpočítanie dane z pridanej hodnoty zaplatenej za nadobudnutie tovaru, ktorý jej bol dodaný, z dôvodu, že faktúry týkajúce sa týchto nákupov nemožno považovať za hodnoverné, pretože po prvé osoba, ktorá vyhotovila faktúru, uvedený tovar nemohla z dôvodu nedostatku potrebných materiálnych a ľudských zdrojov vyrobiť ani dodať, čiže tento tovar bol v skutočnosti nadobudnutý od inej osoby, ktorej totožnosť nebola určená, po druhé neboli dodržané vnútroštátne právne predpisy v oblasti účtovníctva, po tretie dodávateľský reťazec, ktorý viedol k uvedeným nákupom, nebol ekonomicky opodstatnený a po štvrté v prípade niektorých predchádzajúcich transakcií, ktoré boli súčasťou tohto dodávateľského reťazca, sa vyskytli

18. Predmetný rozsudok vyvracia tvrdenie žalovaného, že plnenie muselo byť realizované priamo dodávateľom žalobcu. Vyššie citovaný rozsudok Súdneho dvora Európskej únie je prelomový v tom, že pre účely odpočtu DPH nemusí byť žalobcom určená totožnosť osoby, ktorá zdaniteľné plnenie reálne dodala. Ani zákon o DPH neustanovuje ako hmotnoprávnu podmienku dodanie zdaniteľného plnenia priamo dodávateľom. V zmysle § 49 ods. 2 písm. a) je odpočet DPH viazaný na uplatnenie tovarov a služieb, ktoré majú byť platiteľovi dodané.

26. Vo vzťahu k predloženému znaleckému posudku kasačný súd uvádza, že sa stotožňuje s názorom správneho súdu, že znalecký posudok bol doručený správnemu súdu až po uplynutí lehoty na včasné podanie správnej žaloby. Vzhľadom k tomu sa týmto dôkazom správny súd nemohol zaoberať. Kasačný súd dodáva, že bude potrebné, aby sa v ďalšom konaní žalovaný zaoberal s prípustnosťou predmetného znaleckého posudku a následne s jeho obsahom.

Z uvedeného dôvodu kasačný súd nepovažoval za potrebné konanie prerušiť a ani sa obrátiť na Súdny dvor EÚ s obdobnými prejudiciálnymi otázkami. Súdny dvor EÚ sa zaoberal problematikou preukázania osoby deklarovaného dodávateľa, ako hmotnoprávnej podmienky uplatnenia práva na odpočet DPH. V prejednávanom prípade však zatiaľ nebolo ustálené, že sa jednalo o obdobnú situáciu, než akú riešil Súdny dvor EÚ, keďže ani sťažovateľ a ani žalovaný netvrdili, že skutočným dodávateľom sťažovateľa síce nebola zdaniteľná osoba uvedená na faktúrach, ale išlo o iný subjekt s postavením zdaniteľnej osoby.

29. Z dikcie kasačnej sťažnosti kasačný súd neposúdil časti týkajúce sa prerušenia konania a položenia prejudiciálnych otázok za návrh žalobcu, ale poukázanie na možnosť postupovať z úradnej moci týmto spôsobom. Z tohto dôvodu kasačný súd o prerušení konania nerozhodol procesným rozhodnutím. Uvádza však, že súčasná judikatúra Súdneho dvora Európskej únie dostatočným spôsobom rieši nastolený problém. Z tohto dôvodu by prerušenie tohto konania a obrátenie sa na Súdny dvor Európskej únie bolo nadbytočné (porovnaj k tomu rozsudok Súdneho dvora Európskej únie C-561/19 zo 6. októbra 2021).

31. Kasačný súd sa oboznámil s podaniami sťažovateľa, administratívnym a súdnym spisom ako aj označenými rozhodnutiami Súdneho dvora EÚ a kasačného súdu. Neidentifikoval pritom žiadne podstatné argumenty, s ktorými by sa kasačný súd v označených obdobných rozhodnutiach nevysporiadal a ani nezistil iné dôvody, pre ktoré by sa kasačný súd mal od záverov označených rozhodnutí kasačného súdu v obdobných veciach odchýliť. 32. V ďalšom konaní bude žalovaný postupovať spôsobom načrtnutým kasačným súdom vyššie. Žalovaný je viazaný vyjadreným právnym názorom kasačného súdu (§ 469 SSP). 33. O nároku na náhradu trov konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 2 v spojení s § 167 ods. 1 SSP tak, že plne úspešnému sťažovateľovi priznal nárok na úplnú náhradu trov kasačného konania, ako aj trov konania pred správnym súdom (§ 175 ods. 1 SSP). O výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 175 ods. 2 SSP). 34. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0 (§ 463 SSP v spojení s § 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.

V Bratislave dňa 31. januára 2024