1SKomp/6/2021

UZNESENIE

Kompetenčný senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky zložený z predsedu JUDr. Pavla Naďa a členov JUDr. Igora Belka, JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD., Mgr. Dušana Čima, Mgr. Petra Melichera, Mgr. Michala Novotného (sudca spravodajca), JUDr. Eriky Šobichovej a prof. JUDr. Juraja Vačoka, PhD., v kompetenčnom spore medzi Krajským súdom v Žiline ako správnym súdom (sp. zn. 22 Sa 8/ 2021) a Okresným súdom Žilina (sp. zn. 9 P 180/2021), vo veci navrhovateľky: Z.. N. E., nar. X. H. XXXX, H. XXXXX, zastúpenej zákonnou zástupkyňou - matkou: P. E., bytom tamže, proti odporkyni (povinnej strane): Základná škola, IČO: 37812505, Dolinský potok 1114/28, Kysucké Nové Mesto, o neodkladné opatrenie, takto

rozhodol:

Na prejednanie veci nie je daná právomoc správneho súdu.

Odôvodnenie

I. Predmet konania vo veci

2. Navrhovateľka sa návrhom došlým Okresnému súdu Žilina 14. septembra 2021 domáhala nariadenia neodkladného opatrenia, ktorým sa odporkyni malo uložiť, aby 1. sa zdržala „protiprávneho konania" a upustila od jeho trvania, 2. neobmedzovala vstup navrhovateľky „do školského zariadenia bez platného zákonného dôvodu" a aby jej umožnila „bez akejkoľvek diskriminácie a segregácie plniť si školské povinnosti", a 3. sa zdržala odopierania „základných ľudských práv a slobôd[,] najmä ústavného práva na vzdelanie a plnenie si povinnej školskej dochádzky"; zároveň sa malo odporkyni zakázať, aby zasahovala do základných práv navrhovateľky, a to „práva na súkromie, ochranu osobnosti a ďalších práv".

Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy v znení neskorších predpisov, § 59b zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane verejného zdravia v znení neskorších predpisov, čl. 1 Zásad vydávania Vestníka vlády Slovenskej republiky, § 3 a 186 Civilného sporového poriadku a § 34 ods. 6 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok)

Rovnako predostrela obsiahlu argumentáciu k vzťahu § 59b zákona č. 355/2007 Z. z. a zákona č. 400/2015 Z. z. Povinnosť mať prekryté horné dýchacie cesty podľa nej vedie k duševnému a fyzickému utrpeniu, ktoré môže podľa § 415 Občianskeho zákonníka zakladať zodpovednosť za škodu. Spochybnila charakter uznesenia vlády, v ktorom bolo hlavnému hygienikovi odporučené ponechať v platnosti vyhlášku úradu verejného zdravotníctva, ktorá túto povinnosť zavádzala. Zdôraznila, že uvedené akty zasahujú do slobody pohybu a pobytu a sú v rozpore so zákazom mučenia a neľudského zaobchádzania. Upriamila pozornosť na stanovisko Benátskej komisie, ktorá sa vyjadrila k štandardom obmedzení ľudských práv v núdzových situáciách.

Právo na vzdelanie nemožno obmedziť ani v čase núdzového stavu na základe ústavného zákona č. 227/2002 Z. z. o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu. Štát podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva poruší právo na vzdelanie, ak nezohľadní potreby určitej komunity a izoluje ju od širšej populácie. V súvislosti so samotnou povinnosťou prekryť si horné dýchacie cesty navrhovateľka citovala ustanovenia Dohovoru o ochrane ľudských práv a dôstojnosti človeka v súvislosti s aplikáciou biológie a medicíny (vyhlásený pod č. 40/2000 Z. z.). Na podporu svojich názorov o tom, že takáto povinnosť je protiprávna, rozsiahlo citovala odôvodnenie rozsudku „Weimarského súdu v Nemecku" [zrejme:

Záverom zhrnula, že odporkyňa ani iné orgány verejnej moci od nej nemôžu vyžadovať plnenie uvedených povinností, pretože zasahujú do jej základných práv. Preto sa musí domáhať ich ochrany na súde, ktorému musí byť zrejmé, že ide o nedovolené vynucovanie povinností z nulitných aktov. Žiadala, aby súd zabezpečil jej právo na vzdelanie a na ten účel dal odpoveď na sériu právnych otázok, ktoré navrhovateľka sformulovala.

5. Kompetenčný senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky zriadený podľa § 8 CSP prejednal predložený kompetenčný spor ako spor o právomoc, ktorý vznikol medzi správnym súdom a iným súdom podľa § 18 ods. 4 SSP.

Osobitnou podkategóriou právomoci súdov sú veci, ktoré sú ustanovené v Civilnom mimosporovom poriadku a ktoré podľa jeho § 1 CMP súdy prejednávajú a rozhodujú v civilnom mimosporovom konaní. Podľa § 2 ods. 1 SSP v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Podľa § 6 ods. 1 SSP správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánu verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.

Pre určenie, či konkrétna vec patrí do právomoci súdov v civilnom sporovom konaní alebo do právomoci správnych súdov, je tak rozhodujúce, či predmet sporu medzi účastníkmi (stranami) možno zaradiť medzi súkromnoprávne spory v zmysle § 3 CSP, eventuálne iné veci v zmysle § 4 CSP, alebo či predmetom sporu je otázka zákonnosti určitej formy činnosti verejnej správy.

Pre vymedzenie pojmu súkromnoprávneho sporu a súkromnej veci v zmysle § 3 CSP je tak zásadne rozhodujúca príslušná hmotnoprávna úprava právneho vzťahu, z ktorého vznikajú či majú vzniknúť práva alebo povinnosti, ktoré sú predmetom sporu v danej veci (podobne napr. uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 KO 3/2019, uverejnené ako judikát R 32/2019, ako aj uznesenia sp. zn. 1 KO 9/2016, 1 KO 41/2017, 1 KO 6/2018, 1 KO 15/2018, 1 KO 17/2018, 1 KO 11/2018, 1 KO 29/2018, 1 KO 7/2019, 1 KO 28/2018, 1 KO 40/2018, 1 KO 9/2019, 1 KO 11/2019, 1 KO 18/2020, 1 KO 9/2020, 1KO 26/2020 alebo 1 KO 7/2021). Opačný názor, ktorý bol v uzneseniach kompetenčného senátu ojedinele vyslovený a podľa ktorého by pre posúdenie právomoci mal byť rozhodný len petit (napr. pre určovacie petity porov. uznesenia sp. zn. 1 KO 29/2017, 1 KO 48/2017, 1 KO 47/2017 a 1 KO 43/2017, resp. pre petit o zaplatenie peňažnej sumy 1 KO 12/2020), nemožno akceptovať.

To však odporuje zneniam § 3 a 4 CSP a § 2 a 6 SSP, ktoré túto právomoc vymedzujú na základe objektívnych charakteristík jednotlivých právnych vzťahov. 9. Z takto vymedzeného rozhraničenia právomoci (civilných) súdov v civilnom sporovom konaní je však zrejmé, že je možné ho použiť len v prípadoch, kedy predmetom konania sú práva a povinnosti vyplývajúce z hmotného práva. Ak však je predmetom konania právo alebo povinnosť, ktoré majú svoj základ nie v hmotnom, ale výlučne v procesnom práve, potom nemožno hovoriť o súkromnoprávnom spore alebo súkromnoprávnej veci.

Právo na nariadenie neodkladného opatrenia nemá svoj pôvod v hmotnom práve, ale len v citovaných ustanoveniach procesného práva, v ktorom sú upravené aj jeho predpoklady (§ 325 ods. 1 CSP) a obsah (§ 325 ods. 2 CSP). Predmetom konania o neodkladnom opatrení tak nie je súkromnoprávny spor ani iná súkromnoprávna vec, ale procesný nárok navrhovateľa na to, aby súd nariadil neodkladné opatrenia ako osobitný procesný prostriedok neodkladnej ochrany

Rozhodujúce je, že neodkladné opatrenie je procesný inštitút upravený Civilným sporovým poriadkom, o ktorom rozhoduje vždy okresný súd (§ 324 ods. 2 CSP). Naopak, Správny súdny poriadok neupravuje ani neodkladné opatrenie, ani podobne široký procesný prostriedok dočasnej ochrany účastníka.

Z podobného stanoviska vychádzal už najvyšší súd v uznesení sp. zn. 1 KO 14/2018 (neodkladné opatrenie, ktorým malo byť ministerstvo vnútra zaviazané registrovať štatutárne orgány určitého občianskeho združenia). 11. V tu prerokúvanej veci sa navrhovateľka celkom zreteľne domáha nariadenia neodkladného opatrenia podľa § 324 a nasl. CSP, hoci jeho dôvodnosť nevyvodzuje zo súkromnoprávneho vzťahu. V časti svojej argumentácie síce cituje § 145 školského zákona v spojení s antidiskriminačným zákon, odporkyni však v skutočnosti vytýka, že voči navrhovateľke trvá na dodržiavaní povinností, ktoré jej ukladá vyhláška úradu verejného zdravotníctva. Podstatná časť námietok navrhovateľky smeruje práve proti týmto povinnostiam. Jej kľúčové argumenty sa pritom odvíjajú od tvrdeného rozporu príslušnej vyhlášky s nadradenými právnymi normami. Ako však už bolo uvedené, to pre posúdenie právomoci správneho súdu nie je podstatné. Podstatné totiž je, že správny súd podľa § 2 ani podľa § 6 SSP nemá právomoc na rozhodovanie o neodkladných opatreniach ani inom podobnom procesnom prostriedku ochrany.

Naopak, sú rozhodné pri posudzovaní otázky, či v danej veci možno nariadiť neodkladné opatrenie práve s navrhovaným obsahom práve voči danému odporcovi (povinnej strane) a práve na ochranu toho práva, ktoré je označené v návrhu. Skúmanie týchto okolností je však úlohou civilného súdu, ktorý o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia bude rozhodovať.