1So/1/2020

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zdenky Reisenauerovej, členky senátu JUDr. Jany Martinčekovej a člena senátu Mgr. Michala Novotného (sudca spravodajca) vo veci navrhovateľa: C., nar. XX.. XXXX, E., R., proti odporkyni: Sociálna poisťovňa, ústredie, Ul. 29. augusta 8-10, Bratislava, o preskúmanie rozhodnutí z 22. januára 2014 v znení rozhodnutia zo 17. júla 2015 č. XXX XXX XXXX X, ako aj rozhodnutia z 12. mája 2015 č. XXX XXX XXXX X, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č.k. 8Sd/89/2014-108 z 26. februára 2020 takto

rozhodol:

I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 8Sd/ 89/2014-108 z 26. februára 2020 potvrdzuje. II. Účastníkom konania nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

Odôvodnenie

I. Doterajšie konanie a napadnutý rozsudok

resp. Policajného zboru Slovenskej republiky znova so zaradením v I. kategórii funkcií a jeho služobný pomer pokračoval ďalej až do 31. decembra 2012. Od 28. apríla 2011 do 11. decembra 2014 bol prihlásený ako zamestnanec na povinné dôchodkové poistenie u odporkyne ako člen komisie Mestského zastupiteľstva v Bratislave.

Podľa odôvodnenia tohto rozhodnutia bolo na tento účel zhodnotené ako doba služby obdobie 34 rokov a 102 dní (od 30. septembra 1978 do 31. decembra 1992). 3. Po priznaní výsluhového dôchodku navrhovateľ požiadal odporkyňu o výplatu starobného dôchodku zo systému sociálneho poistenia. Rozhodnutím z 22. januára 2014 č. XXX XXX XXXX X mu odporkyňa od 20. novembra 2012 priznala starobný dôchodok 89,70 € mesačne, ktorý zvýšila na 100,90 € od 1. januára 2013 a na 109,70 € od 1. januára 2014.

S použitím už citovaného čl. 33 ods. 2 Dohovoru č. 128 následne vypočítala pomernú časť dôchodku s vylúčením 34 celých rokov služby (t. j. vypočítanú teoretickú výšku znížila o 34/ 38,2439), ktorá predstavovala 86,60 €. Tento nárok bol vyšší než nároky vypočítané podľa zákona č. 100/1988 Zb. (§ 274 zákona č. 461/2003 Z. z.), preto ho odporkyňa ďalej zvýšila podľa pravidiel v § 82 zákona č. 461/2003 Z. z. a takto upravené sumy navrhovateľovi priznala.

30 rokov. Preto mala odporkyňa všetky obdobia služby po 30. roku zhodnotiť v systéme sociálneho poistenia, nesprávne však skrátila starobný dôchodok o 34 rokov. Takýto postup nebol v súlade s čl. 39 Ústavy Slovenskej republiky, ani v súlade s čl. 33 ods. 2 Dohovoru č. 128, ani s judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Odporkyňa nezohľadnila ani všetky vymeriavacie základy, čím navrhovateľovi znížila aj priemerný osobný mzdový bod. 5. Ďalším rozhodnutím z 12. mája 2015 č. XXX XXX XXXX X odporkyňa podľa opatrenia Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky č. 295/2014 Z. z. zvýšila priznaný starobný dôchodok navrhovateľa na 110 € mesačne s účinnosťou od 12. decembra

7. Súd prvého stupňa (po zrušení jeho prvého rozsudku č. k. 8 Sd 89/2014-57 najvyšším súdom z dôvodu, že nedostatočne vysvetlil, ako aplikoval čl. 33 Dohovoru č. 128) tu napadnutým rozsudkom rozhodnutia odporkyne potvrdil. S odkazom na judikatúru akceptoval ustálenú prax odporkyne, ktorá podľa čl. 33 ods. 2 Dohovoru č. 128 kráti teoretický starobný dôchodok pomerne k dobe služby. Za správny považoval aj postup odporkyne, ktorá takto dôchodok krátila o časť zodpovedajúcu dobe služby 34 rokov, pretože § 39 zákona č. 328/2002 Z. z. podľa súdu prvého stupňa upravoval len obmedzenie výšky výsluhového dôchodku, nie zhodnotenie doby služby. V tomto smere zdôraznil, že aj ministerstvo vnútra v rozhodnutí o priznaní výsluhového dôchodku potvrdilo, že naň zhodnotilo celé obdobie služobného pomeru, teda 34 rokov a 102 dní. Svedčí o tom aj to, že vymeriavací základ pre výsluhový dôchodok bol určený nie z 30., ale až 34. roku služby. Ak by odporkyňa tieto štyri roky pri krátení starobného dôchodku nezohľadnila, získal by navrhovateľ nezákonnú výhodu.

8. Včas podaným odvolaním sa navrhovateľ domáha zmeny tohto rozsudku tak, že sa zruší rozhodnutie odporkyne a vec sa jej vráti na ďalšie konanie. Navrhovateľ najskôr zrekapituloval doterajší priebeh konania vrátane vlastnej aktivity v ňom. Zdôraznil, že súd prvého stupňa sa nezaoberal radom rozsudkov, ktoré podporujú stanovisko navrhovateľa, hoci mu ich navrhovateľ pred rozhodnutím predložil. Navrhovateľ zopakoval svoju námietku, že pri výpočte výsluhového dôchodku mu bolo zohľadnených len 30 rokov trvania služby a len o túto dobu môže odporkyňa krátiť teoretickú sumu starobného dôchodku zo sociálneho poistenia. Ustanovenia § 58 a 60 zákona č. 328/2002 Z. z. len definujú dobu služby, ale neupravujú, aká dĺžka je rozhodná pre výpočet výsluhového dôchodku. Nie je rozhodné, z ktorého roku služby bol určený vymeriavací základ pre tento výpočet. Ustanoveniu čl. 39 ústavy zodpovedá podľa neho taký výklad, podľa ktorého sa určitá doba musí zhodnotiť buď v osobitnom systéme, alebo vo všeobecnom systéme sociálneho zabezpečenia. Tým nedôjde k dvojakému zhodnoteniu dôb v dvoch systémoch, pretože systém výsluhového zabezpečenia nedovoľuje zohľadniť viac než 30 rokov. Súd prvého stupňa svojím rozhodnutím upiera navrhovateľovi zhodnotenie štyroch rokov poistenia, čo je v rozpore s princípmi zákona č. 328/2002 Z. z. (zásluhovosti a výsluhy). To, že § 39 tohto zákona sa týka započítateľnosti doby služby, dosvedčuje aj znenie dôvodovej správy, ako aj početná judikatúra. V ďalšej časti navrhovateľ vytkol súdu prvého stupňa, že nesprávne aplikoval čl. 33 ods. 2 Dohovoru č. 128 v otázke rozsahu krátenia jeho starobného dôchodku. Aj najvyšší súd v publikovanej judikatúre zdôraznil, že podľa citovaného ustanovenia možno nárok krátiť najviac v rozsahu, v akom bolo obdobie výkonu služby započítané na výmeru výsluhového dôchodku. Odklon od tejto judikatúry, ktorá bola dokonca publikovaná v zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov, považuje navrhovateľ za porušenie princípu právnej istoty tak, ako ho vymedzil ústavný súd vo svojej judikatúre. Navrhovateľ tiež namietol, že odbor sociálneho zabezpečenia ministerstva vnútra podáva iné informácie dobe zhodnotenej na účely výsluhového dôchodku než Vojenský úrad sociálneho zabezpečenia. To vedie k tomu, že odporkyňa rozdielne kráti dôchodok policajtom a vojakom. 9. Odporkyňa sa k odvolaniu nevyjadrila.

10. Napadnutý rozsudok bol vydaný v konaní o opravnom prostriedku podľa tretej hlavy piatej časti (§ 250l až 250s) Občianskeho súdneho poriadku, ktoré sa začalo podaním opravného prostriedku 30. júna 2014, teda pred 1. júlom 2016. Podľa § 492 ods. 1 SSP sa konania podľa tretej hlavy piatej časti OSP začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti SSP dokončia podľa doterajších predpisov, teda podľa OSP.

12. Medzi navrhovateľom a odporkyňou už v odvolacom konaní v zásade niet sporu o tom, že pri výpočte starobného dôchodku zo sociálneho poistenia sa odporkyňa má spravovať aj Dohovorom č. 128. Ustanovenie čl. 33 ods. 2 tohto Dohovoru ustanovuje, že ak má alebo by mala inak chránená osoba nárok na dávku ustanovenú v tomto Dohovore a ak dostáva inú peňažnú dávku sociálneho zabezpečenia za tú istú sociálnu udalosť, môžu sa dávky podľa tohto Dohovoru krátiť alebo zastaviť za určených podmienok a v určenom rozsahu za podmienky, že časť dávok, ktorá sa kráti alebo je zastavená, nepresahuje druhú dávku. Tento dohovor bol ratifikovaný Československou socialistickou republikou a bol vyhlásený v Zbierke zákonov 25. októbra 1991. Judikatúra najvyššieho súdu (porov. rozsudok sp. zn. 9 So 139/2012, judikát R 48/2015), ale aj ústavného súdu (porov. uznesenie č. k. II. ÚS 389/ 2017-18) už v zásade uznala, že tento Dohovor má význam pri výklade právnych predpisov o sociálnom zabezpečení. Ústavný súd vo svojej judikatúre (cit. uznesenie sp. zn. II. ÚS 389/

Inak povedané, práve táto judikatúra najvyššieho súdu umožnila započítať obdobie služby v osobitnom systéme (výsluhového zabezpečenia) do dĺžky poistenia vo všeobecnom systéme sociálneho poistenia. Mechanizmus krátenia starobného dôchodku z dôchodkového poistenia je potom logickým dôsledkom takéhoto započítania (porov. uznesenia sp. zn. IV. ÚS 624/2018 a III. ÚS 41/2021).

§ 60. Za 16. skončený rok trvania služobného pomeru a za každý ďalší skončený rok trvania služobného pomeru až do 20. skončeného roka trvania služobného pomeru vrátane sa výmera výsluhového dôchodku zvyšuje o 2 % základu zisteného podľa § 60. Za 21. skončený rok trvania služobného pomeru a za každý ďalší skončený rok trvania služobného pomeru až do 25. skončeného roka trvania služobného pomeru vrátane sa výmera výsluhového dôchodku zvyšuje o 3 % základu zisteného podľa § 60. Za 26. skončený rok trvania služobného pomeru a každý ďalší skončený rok trvania služobného pomeru sa výmera výsluhového dôchodku zvyšuje o 1 % základu zisteného podľa § 60, najviac však do 60 % základu zisteného podľa §

60 % vymeriavacieho základu, pričom toho percento sa dosiahne uplynutím 30. roku trvania služby. Inak povedané, s uplynutím 31. alebo ďalších rokov služby sa už percentuálna sadzba ďalej nezvyšuje a zostáva naďalej na úrovni 60 %.

rozsudok

sp. zn. 4 So 11/2009 (judikát R 59/2011). 15. Záver o potrebe zohľadniť v systéme sociálneho poistenia celú dobu služby prevyšujúcu dobu 30 rokov, za ktorú policajt alebo vojak dosiahne najvyššiu percentuálnu sadzbu 60 % v zmysle § 39 zákona č. 328/2002 Z. z. tak najvyšší súd vyvodzuje s ohľadom na čl. 39 ods. 1 ústavy, podľa ktorého má každý právo na primerané hmotné zabezpečenie v starobe.

Predmetom posudzovania ústavného súdu však bol rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 1 So 47/2015, ktorý riešil obdobný právny problém - výmeru starobného dôchodku zo sociálneho poistenia pre osobu, ktorá predtým 41 rokov vykonávala službu policajta a na jej základe poberala výsluhový dôchodok. Podľa názoru najvyššieho súdu vysloveného v tomto rozsudku skutočnosť, že § 39 zákona č. 328/2002 Z. z. nepriznáva ďalšie percentuálne zvýšenie výmery výsluhového dôchodku za dobu služby presahujúcu 30 rokov, nie je z pohľadu ustanovení § 60 ods. 2 a § 255 ods. 5 zákona č. 461/2003 Z. z. právne relevantná. Z ustanovení § 38, § 39 a § 128 ods. 1 zák. č. 328/2002 Z. z. vyplýva, že nemožno stotožňovať dobu pre vznik nároku na výsluhový dôchodok (trvanie služobného pomeru v rozsahu zakladajúcom nárok na výsluhový dôchodok) a spôsob určenia sumy výsluhového dôchodku. Ústavnú sťažnosť proti tomuto rozsudku odmietol ústavný súd ako zjavne neopodstatnenú svojím uznesením sp. zn. IV. ÚS 382/2018. Uvedený názor najvyššieho súdu totiž považoval za presvedčivý a

17. Z uvedeného rozhodnutia je zrejmé, že ústavný súd ako súdny orgán ochrany ústavnosti nepovažuje za ústavne neakceptovateľné, ak doba služby presahujúca 30 rokov nebude zohľadnená vo všeobecnom systéme sociálneho poistenia podľa zákona č. 461/2003 Z.z. Právny názor ústavného súdu na výklad ústavy je teda presne opačný ako tvrdil v niektorých svojich rozhodnutiach najvyšší súd. Podobný názor zaujal ústavný súd aj vo svojom náleze sp. zn. PL. ÚS 16/2017, ktorým nevyhovel návrhu najvyššieho súdu na vyslovenie nesúladu § 60 ods. 2 a § 255 ods. 5 zákona č. 461/2003 Z. z. s čl. 39 ods. 1 ústavy.

Za určitých okolností by dokonca mohla vyvstať aj otázka ústavnosti takéhoto riešenia. 18. Citované právne názory ústavného súdu svedčia o tom, že tento súdny orgán ochrany ústavnosti vykladá ustanovenie čl. 39 ods. 1 ústavy podstatne inak než najvyšší súd vo svojich skôr citovaných rozhodnutiach. Ústavný súd celkom zreteľne akceptuje, že existencia dvoch samostatných systémov sociálneho zabezpečenia (výsluhový systém a sociálne poistenie) môže viesť k tomu, že okruh oprávnených osôb a podmienky vzniku nárokov v jednom systéme a v druhom systéme budú upravené odlišne. V dôsledku toho ústavný súd akceptuje aj to, že osoba, ktorá bola dlhodobo zúčastnená na jednom z týchto systémov a len krátko v druhom systéme, môže mať problém splniť podmienky na získanie nárokov z druhého systému.

Ako vyplýva z citovanej judikatúry ústavného súdu, ustanovenie § 39 zákona č. 328/2002 Z. z. nepredstavuje žiadne obmedzenie obdobia služby, ktoré je možné zhodnotiť na účely výsluhového dôchodku, ale predstavuje obmedzenie jeho maximálnej

1,0 za 40 rokov dôchodkového poistenia získal starobný dôchodok v sume 50 % priemernej mzdy. Aj systém sociálneho poistenia teda obmedzuje výšku starobného dôchodku, hoci tak nerobí úplne priamo, ale nastavením jednotlivých činiteľov vstupujúcich do jeho výpočtu.

ústavný súd, systém sociálneho zabezpečenia policajtov a vojakov na jednej strane a systém sociálneho poistenia na druhej strane sú dva samostatné a oddelené systémy, ktoré inak upravujú podmienky vzniku nárokov z nich. Rozdelením oboch systémov (účinnosťou zákona č. 328/2002 Z. z. a schválením zákona č. 413/2002 Z. z. o sociálnom poistení, ktorý však nikdy nenadobudol účinnosť a bol neskôr nahradený zákonom č. 461/2003 Z. z.) zanikol dovtedy jednotný systém sociálneho zabezpečenia. Tento systém bol podľa už cit. § 1 ods. 4 zákona č. 100/1988 Zb. postavený na jednotnej zásade závislosti dávok od doby zamestnania. Na dobe

21. Na výsluhovom dôchodku sa doba služby prejavuje priamo tým, že úmerne k nej stúpa percentuálna sadzba, ktorou sa následne násobí vymeriavací základ. Na starobnom dôchodku sa doba poistenia prejavuje tým, že sa ním násobí priemerný osobný mzdový bod zistený z rozhodného obdobia. Mechanizmus v § 39 zákona č. 328/2002 Z. z. bol však (do 31. decembra 2012) nastavený tak, že percentuálna sadzba dosiahla paušálne 30 % po 15 rokoch služby, následne po každom roku rástla o 2 % až do 20. roku. Od 21. do 25. roka rástla táto sadzba vždy o 3 % a od 26. roku vždy o 1 %. Už po 30 rokoch služby tak výška výsluhového dôchodku dosiahne 60 % spravidla posledného (najvyššieho) služobného príjmu. Mechanizmus v § 65 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. je však nastavený tak, že až po 40 rokoch poistenia vedie k získaniu len 50 % priemerného zárobku (pozri dôvodovú správu citovanú vyššie).

podľa zákona č. 328/2002 Z. z. je teda nastavený tak, že osoby na ňom zúčastnené omnoho rýchlejšie dosahujú určitú úroveň zabezpečenia než poistenci v systéme sociálneho poistenia. 22. Z uvedených dôvodov nie je možné v prípade samostatných a oddelených systémov hovoriť o „zhodnotení období“, pretože spôsob a význam zhodnocovania je v oboch systémoch odlišný.

druhej strane by sa im v systéme sociálneho poistenia zohľadňovalo obdobie poistenia tak, ako keby ich východisková pozícia (čo do relatívnej výšky dávky) bola rovnaká ako u poistencov sociálneho poistenia. Taký dôsledok by bol (citujúc slová ústavného súdu v náleze sp. zn. PL. ÚS 16/2017) vo vzťahu k ostatným účastníkom systému sociálneho poistenia nesystémový a nespravodlivý. 23.

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odporkyne potom vyplýva, že v súlade s § 61, 62 a 63 cit. zák. určila aj osobné mzdové body a priemerný osobný mzdový bod a na ich základe spolu so zistenou dobou poistenia podľa § 66 ods. 1 a 2 cit. zák. vypočítala výšku starobného dôchodku pripadajúcu na obdobie sociálneho poistenia s vylúčením celých období služby podľa § 60 ods. 2 a § 255 ods. 5 zákona č. 461/2003 Z. z. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov sa odvolací súd stotožňuje s tým, že takto odporkyňa vylúčila celé obdobie 34 skončených rokov služby, a nie 30 ako to žiadal navrhovateľ.

V Bratislave dňa 30. novembra 2021